Omylnosť a neomylnosť pápeža - Biskup Williamson
Klasickým príkladom môže byť problém koncilových pápežov, problém, ktorému čelíme od roku 2013 ako nikdy predtým, prinajmenšom nie tak kruto. V každom prípade v tom je tajomstvo, ak nevystúpia dosť vysoko, ľahko podľahneme jednému z dvoch klasických pokušenie: buď je František pápežom, takže ho musím počúvať, alebo nemôžem poslúchnuť, takže nemôže byť pápežom.
Ak však vystúpim nad ľudskú prirodzenosť pápeža k Božskosti Cirkvi, potom si uvedomím, že takzvaná pápežská neomylnosť je vlastne neomylnosťou Cirkvi, čo ponecháva oveľa viac priestoru pre to, aby ten či onen pápež, alebo dokonca rad pápežov, boli viac ako neuspokojiví. Poďme priamo k definícii neomylnosti z roku 1870, ktorá sama je neomylná. Tu je ten text so zvýraznenými niektorými slovami a vloženým očíslovaním:
Učíme a ako dogmu Bohom zjavenú vyhlasujeme: Veľkňaz Rímsky, keď hovorí od stolca, to jest keď vykonávajúc úrad Pastiera a Učiteľa všetkých kresťanov
1 zo svojej najvyššej autority apoštolskej
2 prehlasuje
3 učenie o viere alebo mravoch
4, ktorého všetka Cirkev povinná jest sa držať hnev, prispením Božím, jemu v blaženom Petrovi sľúbenom, požíva tej neomylnosti, ktorou božský Vykupiteľ Cirkev svoju pri vyhlasovaní náuky o viere alebo mravoch obdarenú mať chcel; preto takéto vyhlásenia Rímskeho Veľkňaza sú samé sebou, bez ohľadu na súhlas Cirkvi, neopraviteľná.
1. Vatikánsky koncil, sedenie IV, Const. de Ecclesia Christi, kap. IV
V tomto texte jasne vidíme známe štyri podmienky na to, aby pápež hovoril neomylne, vidíme tu však tiež zvýraznené slová okamžite nasledujúce, ktorých si, zdá sa, nie príliš často všímame, ktorá však robí veľmi jasným to, odkiaľ pápežova neomylnosť pochádza: nepochádza od neho samého, ale od Cirkvi.
Načrtnem dobre známe prirovnanie z moderného života, kedy gazdiná pripája svoju elektrickú žehličku do zásuvky v stene. Aby sa žehlička zahriala, musí ju pripojiť do zásuvky, ale elektrika, ktorá potom rozohreje jej žehličku, zjavne nepochádza od nej [gazdinej], ale z miestnej elektrárne.
Aby bola pápežská definície neomylná, pápež musí takpovediac zapojiť tieto štyri podmienky do Cirkvi, a je jedinou osobou na zemi, ktorá to môže urobiť, čo je dôvod, prečo sa to nazýva "pápežská neomylnosť", - ale neomylná ochrana pred omylom, ktorú potom získava , nepochádza od neho samého, ale od Ducha Svätého skrze Cirkev, tak trochu ako že elektrika nepochádza od gazdinej, ale od elektrárne skrze zásuvku. A tak práve ako gazdiná môže mať všetky druhy osobných predností alebo vád, ale ak zapája šnúru do zásuvky, nemá súvislosť s tým, či sa jej žehlička zahreje alebo nie, podobne aj pápež môže byť svätcom alebo problémovým idiotom, ak je však patrične stanovený alebo zvolený pápežom, potom od chvíle, keď zapojí tieto štyri podmienky, jeho definícia bude nevyhnutne oprostená omylu.
Znamená to ale tiež to, že vždy keď pápež nezapojí tieto štyri podmienky, môže striktne povedané - tárať nezmysly - rovnako ako zvyšok z nás, bez toho, aby Cirkev prestala byť neomylnou.
A v skutočnosti je jej riadna neomylnosť oveľa dôležitejšia ako táto mimoriadna neomylnosť pápežských definícií, ako sa predošlé vydania týchto "Komentárov" snažili názorne ukázať skrze iné dôverne známe prirovnania o vrchu a jej zasneženom vrchole (KE 343 a 344 z 8. a 15. februára 2014).
Zasnežený vrchol môže poskytnúť väčšiu viditeľnosť, ale to že je vidieť tam, kde je vidieť, to úplne závisí na horskej mase pod ním. Akonáhle teda vyvýšime tento problém, nie je pre Cirkev tak dôležité, či sú koncilové pápežovi šialení.
My tu dole môžeme trpieť kvôli bláznivým pápežom, Matka Cirkev však zostáva nevzrušene neomylná.