Arcibiskup Lefebvre I. Prečo sú dnes katolíci bezradní?
Kardinál Ratzinger, ktorý bol spojkou medzi Vatikánom a Lefebvrom, nebol v čase po koncile plne presvedčený o Lefebvrovi a jeho pravde - pokiaľ - sa nestal sám pápežom a nepochopil, že to čo mu Lefebvre hovoril pred mnohými rokmi, je tu, je v Cirkvi, Cirkev je loď ktorá sa potápa. Preto Ratzinger urobil aspoň čo mohol a vedel - vrátil starú omšu a tým vrátil stá tisícom katolíkom vieru, ktorí ju začali študovať, omša ich začala posilňovať a hrdo vyznávajú katolícku vieru, ktorú poznali naši predkovia, ktorú poznali všetky generácie Cirkvi, ktorú však moderná po-koncilová Cirkev stratila a zahmlila a tak viera dnešných katolíkov a viera našich predkov katolíkov, je diametrálne odlišná.
Katechizmus nám hovorí, aby sme zachovali vieru našich otcov, praotcov, praprapra otcov, všetkých tých oslávených generácií katolíkov, ktorí sa ňou sýtili a menili tvár pohanstva, ktoré ich obklopovalo. Lefebvre ju zachoval celú celistvú a neporušenú. Nie je divu že diabol na neho tvrdo útočil po celý život. A tak sa vzťahujú na tú časť Cirkvi ktorá zachovala vieru neporušenú a nepokrivenú slová Písma Svätého - brány pekelné Cirkev nepremôžu! Ako v čase Ariánskej herézy 70% katolíkov odpadlo od viery vrátane pápežov, Boh si zachoval svätých, ktorí vieru bránili napriek útokom sveta a Cirkvi - tak Lefebvre zachránil vieru v čase po nedogmatickom koncile, keď vieru stratila Cirkev nie v 70%, ale v 95%.
Úvod k listom od Arcibiskupa Lefebvra
Pred koncilom sa učila jediná pravda – počúvajme Boha, nie hriešneho človeka!
Koľko úbohých katolíkov dnes nepozná svoju vieru – nie vieru novú, ktorá sa vytvorila koncilom, ale vieru jedinú, pravú, katolícku. Koľko katolíkov, ktorí úprimne veria že dnes ich Cirkev vedie správnym smerom, vyznávajú ekumenizmus, spolčovanie sa s protestantmi, buddhistami, židmi, moslimami, navštevujú spoločné akcie ekumenického Taizé a pritom nevedia, že toto je cesta pekla. Proti tejto pekelnej ceste bojovali celé stáročia zástupy svätých, ktorí pokladali život za Krista Nášho Pána a jeho zjavené pravdy viery.
Nie je možné akceptovať ekumenizmus, ktorý sa objavuje v Cirkvi po koncile, ktorý sa objavuje v novom katechizme, ktorý sa objavuje reálne v živote. Ak totiž nebudete ekumenický, budete prenasledovaný, budete opovrhovaný, zosmiešňovaný a prečo? Pretože nový poriadok sveta počíta s jedným spoločným náboženstvom! Videli sme to v Asissi, vidíme to pri stretnutiach na všetkých úrovniach od laikov, cez kňazov, biskupov až po samotného pápeža. A tak nie je sa čo diviť, že radový katolík splynie s davom a bude napodobňovať zasvätené osoby Bohu, ktoré však Boha týmto zrádzajú.
Nový poriadok sveta nám zmenil myslenie. Pokiaľ Kristus Pán nás učí čiernobiele učenie ktoré je jasné – áno nech je áno a nie nech je nie – nový poriadok vytvorený temnými silami hovorí o rôznofarebnosti myslenia. Preto človek ktorý je jasný v reči, je dnes človek zastaralý. Podľa toho sú upravené aj zákony, ktoré sú nejasné, majú viac významov a tak pravdu vlastní ten, kto si ju môže kúpiť a zákon ohnúť na svoju stranu.
Toto sa prenieslo aj do Cirkvi, keď jasné dogmy sa začínajú zahmlene vykladať a to len preto, aby sa prispôsobili svetu a jeho rozmarom. Vezmime si jasné učenie – mimo Cirkev katolícku nie je spása – toto je dogma. Táto dogma je jasná, nie je čo k nej dodať. Ale nové myslenie vytvorené diablom hovorí, že všetci patria do katolíckej Cirkvi – teda aj tí, ktorí o tom nevedia! A pretože všetci patria do katolíckej Cirkvi, musia byť aj všetci spasení, pretože Ježiš Kristus zomrel za všetkých – tak to dnes nájdeme v neovulgáte – novom pokoncilovom preklade Písma Svätého. Ale ak máme starý preklad, tam nájdeme – Kristus zomrel za mnohých.
Je rozdiel v tom, že Boh chce aby všetci ľudia boli spasení, a či budú všetci naozaj aj spasení. Podmienkou k spáse je viera, pretože Písmo Sväté hovorí, že kto uverí, bude spasený a kto neuverí, bude zatratený – bodka. Jasné čiernobiele učenie, žiadne falošné farebné odtiene.
Ale ak sú všetci ľudia spasení, načo chodiť do Cirkvi, na omšu a podobne?! Tieto veci sa stali dnes akýmsi duchovným rituálom, kde sa máme cítiť na spôsob východných náboženstiev blahodárne a máme sa týmto povzbudzovať. Nemáme však vyvracať vieru buddhistov, pretože oni sa povzbudzujú meditáciou, podobne ako moslimovia modlitbami smerom k Mekke.
Ak sú teda všetci spasení, peklo je pochopiteľne prázdne. Ak to je tak, môžeme konať čokoľvek, aj tak skončíme v nebi všetci. Toto sa dnes podprahovo v Cirkvi učí na mnohých miestach, vrátane samotného Vatikánu. Nie priamo – ale podprahovo. Je sa čo diviť, že Cirkev nemá svätých, že aj zasvätené osoby sa oddávajú svetským radovánkam?
Ale čo katolíci, ktorí dostali tú milosť – a to musíme podčiarknuť – dostali milosť a bolo im naliate do duše čisté katolícke učenie a viera, ktorá je neotrasiteľná, jasná, pevná – viera – ktorou žili všetky generácie katolíkov od založenia Cirkvi Kristom Pánom?
A preto sa Arcibiskup Lefebvre pýta – prečo sú dnes katolíci bezradní? Nehovorí o tej veľkej mase katolíkov, ktorým vyhovuje takáto lacná viera a milosť. Hovoríme o katolíkoch, ktorí svoju vieru berú vážne, vzdelávajú sa v Písme Svätom, v katechizme, učia deti od malička vieru katolícku, žijú svoju vieru, spovedajú sa pravidelne, pristupujú k Telu Kristovmu s najväčšou úctou, neustále sa modlia, odvrhujú tento klamný svet a konajú časté obety za svet a hriešnikov. Ich životom je Kristus Pán, Jeho presvätá Matka, Cirkev, omša a to omša pravá, skutočná – nie nová slobodomurársko-protestantská. Čo konať, čo robiť bratia, v tejto dobe chaosu?! Začítajme sa do diela Arcibiskupa Lefebvra, ktorého nová Cirkev, v ktorej sedia mnohí slobodomurári a nepriatelia Cirkvi – prenasledovali celý život. Je lepšie zomrieť mučeníckou smrťou, ako skloniť nohy bálovi…
1. kapitola
Prečo sú katolíci bezradní?
V 20. storočí, ktoré sa chýli ku koncu, sú katolíci bezradní. Kto by to mohol poprieť? Stačí konštatovať, čo sa v súčasnosti deje, aby sme sa presvedčili o tom, že tento jav je relatívne nový a zasiahol posledných dvadsať rokov dejín Cirkvi. Ešte donedávna bola cesta jasne vyznačená. Ľudia ju nasledovali alebo nenasledovali. Verili, alebo vieru stratili, alebo ju vôbec nikdy nemali. Ale kto veril, kto bol prijatý do svätej Cirkvi krstom, v jedenástom roku života si krstné sľuby obnovil a v deň svojej birmovky prijal Ducha Svätého, ten vedel, čo má veriť a čo má robiť.
Dnes to už mnohí nevedia. V kostoloch počujeme mnohé prekvapujúce vyjadrenia, čítame toľké vyhlásenia, ktoré odporujú tomu, čo sa odjakživa učilo, až sa postupne vkradli do duší pochybnosti.
Dňa 30. júna 1968 ukončil pápež Pavol VI. Rok viery a vyznal, predovšetkým pred všetkými biskupmi prítomnými v Ríme a stotisícami veriacich, katolícke vyznanie viery. Pri jeho uvedení varoval všetkých pred útokmi namierenými proti náuke, „lebo – povedal – tým by vznikli, ako to, žiaľ, dnes možno vidieť, v mnohých veriacich dušiach zmätok a bezradnosť.“
Toto slovo môžeme opätovne nájsť aj v príhovore pápeža Jána Pavla II. zo 6. februára 1981: „Veľká časť kresťanov našich dní sa cíti stratená, zmätená, bezradná, ba dokonca sklamaná.“ Svätý Otec zhrnul nasledujúce príčiny:
„Všade sa naplno rozšírili myšlienky, ktoré odporujú zjavenej a stále vyučovanej pravde. V oblasti učenia a morálky sa rozšírili skutočné a ozajstné herézy, ktoré vyvolali pochybnosti, zmätok a odmietanie. Dokonca sa zdeformovala aj liturgia. Kresťania sú pokúšaní ateizmom, agnosticizmom, a intelektuálnym „relativizmom“ sú zvádzaní k akejsi zahmlenej moralistickej osvieteneckej náuke, k sociologickému kresťanstvu, bez definovaných dogiem a objektívnej morálky.“
Táto bezradnosť sa prejavuje pri každej príležitosti, v rozhovoroch, v písomných dielach, v novinách, v rozhlasových alebo televíznych vysielaniach a v správaní sa katolíkov, čo vyúsťuje do značného poklesu praktizujúcich, ako to dosvedčujú štatistiky, do rastúcej ľahostajnosti voči omši a sviatostiam a vo všeobecnom uvoľnení mravov.
Musíme sa teda pýtať: Ako mohlo prísť k takémuto stavu vecí? Každý účinok má svoju príčinu. Povolila viera ľudí, pretože im chýba veľkorysosť duší? Prečo sa tak stalo? Lebo sú dychtiví po pôžitkoch, a cítia sa priveľmi pritiahnutí k radovánkam života a k mnohorakému rozptýleniu, ktoré im poskytuje moderný svet? Nie, to nie sú tie pravé príčiny. To všetko existovalo vždy, takým alebo onakým spôsobom. Pravou príčinou rýchleho poklesu praktizujúcich treba hľadať skôr v novom duchu, ktorý sa zahniezdil v Cirkvi a uviedol do pochybností dlhú minulosť života Cirkvi, jej náuku a cirkevné životné zásady. Všetko to bolo zakotvené v nezmeniteľnej viere Cirkvi, odovzdávané katechizmami, ktoré boli schválené všetkými biskupstvami.
Viera spočívala na bezpečných základoch. Keď sa tieto otriasli, nastala táto bezradnosť.
Príklad: Cirkev učila – a veriaci väčšinou tomu verili –, že katolícke náboženstvo je jediné pravé. Veď ho skutočne založil samotný Boh, zatiaľ čo ostatné náboženstvá sú dielom človeka. V dôsledku toho sa kresťan musí vyhýbať každému vzťahu s nepravými náboženstvami, ale na druhej strane konať všetko, aby priviedol ich zástancov ku Kristovmu náboženstvu.
Je to ešte vždy pravda? Samozrejme! Pravda sa nemôže zmeniť, inak by nebola nikdy pravdou. Nijaká novota, nijaký teologický či vedecký objav – ak vôbec môže existovať teologický objav! –nemôžu nič zmeniť na tom, že katolícka viera je jedinou cestou k spáse.
Teraz sa však sám pápež zúčastňuje na náboženských obradoch nesprávnych náboženstiev, modlí sa a káže na kultových miestach heretických siekt. Televízia šíri obrazy týchto desivých kontaktov po celom svete. Veriaci už nič nechápu.
Luther – neskôr sa k nemu ešte vrátim – oddelil celé národy od Cirkvi a hlboko duchovne i politicky otriasol Európou tým, že zničil katolícku hierarchiu, katolícke kňazstvo a vynašiel falošnú náuku o spáse, falošnú náuku o sviatostiach. Jeho revolta proti Cirkvi sa mala stať vzorom pre všetkých budúcich revolucionárov, ktorí v Európe a na celom svete podnecovali k zmätku. Nie je možné, aby sa z neho urobil po piatich storočiach prorok alebo učiteľ Cirkvi, a už vôbec nie svätec, ako by to chceli istí ľudia.
Tu však nachádzam pri čítaní Documentation Catholique z 3. júla 1983, č. 1085, s. 696 a nasl., alebo v diecéznych spisoch tento text z pera Zmiešanej katolícko-luteránskej komisie, ktorá bola oficiálne uznaná Vatikánom:
„Medzi názormi Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré akceptujú žiadosti Luthera, nachádzame napríklad:
- popis Cirkvi ako ,Božieho ľudu‘ (vedúca myšlienka nového cirkevného práva; demokratický, už nie hierarchický princíp);
- zdôraznenie všeobecného kňazstva všetkých pokrstených, zastávanie sa práva ľudí na slobodu vo vzťahu k náboženstvu.
Iné požiadavky, ktoré svojho času vyzdvihol Luther, sa môžu posudzovať v teológii a v praxi dnešnej Cirkvi za splnené:
Používanie jazyka ľudu v liturgii, možnosť prijímania pod obojím, obnovenie teológie a slávenia Eucharistie.“
Aké to priznanie! Spĺňame požiadavky istého Luthera, ktorý sa ukázal ako rozhodný a brutálny, zaprisahaný nepriateľ omše a pápeža! Vyhovuje sa želaniam tohto hanobiteľa Boha, ktorý povedal: „Tvrdím, že všetky osoby verejných domov, všetky vraždy, krádeže a rozpady manželstiev sú menej zlé ako táto strašná omša!“ Z takejto pomýlenej rehabilitácie možno prísť len k jedinému záveru: buď musí človek odsúdiť Druhý vatikánsky koncil, ktorý schválil túto rehabilitáciu, alebo odsúdiť Tridentský koncil a všetkých pápežov, ktorí od 16. storočia vyhlasovali protestantizmus za heretický a schizmatický.
Pochopiteľné je, že katolíci sú voči takémuto obratu bezradní. No pre túto bezradnosť majú ešte mnohé iné dôvody! Zažili, ako bol v priebehu rokov pretváraný tak obsah, ako aj vonkajšia forma bohoslužby, ktorú poznali dospelí v prvej polovici svojho života. V kostoloch sa rušili alebo zneucťovali oltáre, alebo ich používali na profánne ciele a nahradili stolom, ktorý je často pohyblivý alebo môže byť vymenený. Svätostánok už nezaujíma čestné miesto, väčšinou ho dali nabok, zasadili do steny alebo stĺpa. Ak aj zostal v strede, tak sa mu kňaz pri slávení omše obracia chrbtom. Celebrant i veriaci sú obrátení proti sebe a vedú dialógy. Každý sa môže dotýkať posvätných nádob, ktoré sú často nahrádzané košíkmi, taniermi alebo keramickými miskami. Laici, medzi nimi i ženy, rozdávajú Eucharistiu, ktorú ľudia prijímajú na ruku. S Kristovým telom sa zaobchádza s nedostatočnou úctou, čo napovedá, že pochybujú o skutočnosti prepodstatnenia.
Spôsoby udeľovania sviatostí sa líšia podľa miesta. Ako príklad uvediem vek pre krst a birmovanie, alebo priebeh cirkevného sobáša, prizdobovaného piesňami a čítaniami, ktoré sme nikdy nepočuli v liturgii, ale sú vypožičané z iných náboženstiev alebo výslovne zo svetskej literatúry, niekedy dokonca vyjadrujú čisto politické myšlienky.
Latinčina, všetko zahŕňajúci jazyk Cirkvi, a gregoriánsky chorál prakticky takmer všade vymizli. Cirkevné piesne nahrádza moderný spev, ktorý má nezriedka rovnaký rytmus ako piesne v zábavných lokáloch.
Aj náhle vymiznutie cirkevného oblečenia prekvapilo katolíkov, akoby sa kňazi a rehoľníci hanbili ukázať sa tými, kým sú.
Rodičia, ktorí posielajú svoje deti na výučbu katechizmu, zisťujú, že sa tam už nevyučujú pravdy viery, dokonca ani tie najzákladnejšie, o Najsvätejšej Trojici, tajomstve vtelenia, vykúpení, dedičnom hriechu, nepoškvrnenom počatí. To vyvoláva najhlbší zmätok: To už nie je pravda, to už neplatí, to je ,zastarané‘? Kresťanské čnosti sa už ani nespomenú. V ktorej učebnici náboženstva sa hovorí ešte o pokore, cudnosti, umŕtvovaní? Viera sa stala neistým pojmom, kresťanská láska akýmsi druhom všeobecnej solidarity a nádej predovšetkým akousi nádejou na lepší svet.
Toto nie sú všetky novinky toho druhu, s ktorými sa stretávame z času na čas vo svetskej sfére, na ktoré si človek zvykne a ktoré po počiatočnom údive potom váhavo prijíma. V priebehu života človeka sa veľmi menia spôsoby jeho konania. Keby som bol ešte misionárom v Afrike, cestoval by som tam lietadlom, už nie loďou, a to aj pre ťažkosť nájsť lodného prepravcu, ak vôbec ešte taký na tejto trase existuje. V tomto zmysle možno povedať, že človek musí žiť s dobou, a že mu vlastne ani iné nezostáva.
Ale katolíci, ktorých chceli donútiť s rovnakým zdôvodnením aj k novotám v oblasti duchovnej a nadprirodzenej, pochopili, že to nie je možné. Nemožno meniť obetu svätej omše a sviatosti ustanovené Ježišom Kristom, nemožno meniť raz navždy zjavenú pravdu, nemožno nahradiť jednu dogmu inou.
Na nasledujúcich stranách chceme odpovedať na otázky, ktoré si dávate vy, ktorí ste poznali aj druhú tvár Cirkvi. Radi by ste vysvetlili aj mladým ľuďom, ktorí sa narodili po Koncile a ktorým katolícke spoločenstvo neponúka to, čo by právom mohli od neho očakávať. Chcel by som sa napokon obrátiť aj na ľahostajných alebo na agnostikov, ktorých sa jedného dňa dotkne milosť a ktorí potom nenájdu iné ako kostoly bez kňazov a náuku, ktorá nebude zodpovedať očakávaniam ich duší.
Napokon, tieto otázky zaujímajú celkom otvorene všetkých ľudí, ak usudzujem podľa záujmu, ktorý o ne prejavuje denná tlač, najmä v našej krajine. Aj u novinárov badať bezradnosť. Zmienim sa o niektorých náhodne vybratých nadpisoch: „Vymrie kresťanstvo?“, „A čo keď čas pracuje proti náboženstvu Ježiša Krista?“, „Budú ešte v roku 2000 kňazi?“...
Na tieto otázky by som chcel odpovedať nie tým, že by som priniesol nejaké svoje nové teórie, ale tým, že sa odvolávam na nepretržitú Tradíciu, od ktorej sa, pravda, v posledných rokoch tak veľmi upúšťa, že sa nepochybne mnohým čitateľom to bude zdať ako čosi nové.
Pokračovanie...