Všetky bludy v omši, ktorým Cirkev čelila od čias reformácie, sa uviedli v novom misáli Pavla VI. v roku 196

Domácim kaplánom konkubíny Henricha XIII. bol Thomas Cranmer, muž nečistých mravov, ktorý menil svoje náboženské „presvedčenie" ako kabát. Kráľ, ktorý si dal dopraviť „manželku" z Belgicka v sude, najskôr tohto zlého kňaza stíhal. Avšak po tom, čo pápež odmietol jeho žiadosť o rozluku, obrátil sa na Cranmera a požiadal ho o radu. Cranmer, povzbudený príkladom Lutherovým, poradil kráľovi, aby sa jednoducho od Ríma odtrhol, dal sa zosobášiť tajne a vyhlásil sa za hlavu národnej anglickej cirkvi. Za túto pomoc dostal Cranmer ako odmenu arcibiskupstvo.

Anglikánski biskupi sa zišli na konferencii, kde dospeli k poznaniu, že kráľovo manželstvo s Katarínou je neplatné. Po zjavnom odpade od Ríma nastali Kristovým verným zlé časy. Preláti sa tiesnili v čakárni, aby na kráľovo prianie zložili prísahu, zriekli sa pápeža a tak si zachránili tučné benefícia a príjmy. Ale mnohí, premnohí laici boli neľudsky utratení; najprv preukrutne mučení, potom za živa rozpáraní, niektorí umierali v žalári od hladu, iní boli upaľovaní a kráľ so svojimi ministrami sa tomu s potechou prizeral. Cez 70 000 poddaných poslal na popravisko.

Mnohí veriaci sa však katolíckej viery nechceli vzdať ani pod hrozbou mučeníctva. Významný odpad nastal až po tom, čo Cranmer vykonal liturgickú reformu. Tá spočívala okrem iného v odstránení stupňových modlitieb, modlitieb pri bozku oltára, graduálu a traktu, modlitby Suscipe sancte Pater pri obetovaní, rímskeho kánonu a jeho nahradenie výberom z niekoľkých textov od neho odlišných, zavedenie prijímania chleba do rúk a prijímania i z kalicha, a to - podľa lokálnych zvyklostí - buď na kolenách alebo postojačky, odstránenie modlitby Placeat Tibi, odstránenie posledného evanjelia.

Ďalší anglikánsky „biskup" John Hooper (cca 1495-1555) presadzoval oltár vo forme stola. Rovnakou cestou išli aj ostatní protestanti - Kalvín, Melanchton, atď.

V 18. storočí sa vo Francúzsku rozšírila obyčaj recitovať omšový kánon nahlas. Dom Guéranger tento nešvár nazýva semenom revolúcie - ďalším krokom je požiadavka o jeho recitáciu v ľudovom jazyku. Rovnakú stratégiu použili už Luther i Kalvín.

V diecéze Meaux vydali za biskupa Bossueta misál, ktorý predpisoval odpovede ľudu bezprostredne po premenení. Vďaka Bohu, nástupca Bossueta tento misál zakázal.

V Troyes bol roku 1736 vydaný misál, ktorého rubriky opäť obsahovali požiadavku hlasnej recitácie omšového kánonu. Ďalej tento misál určil, že kňaz slúžiaci slávnostnú omšu nemusí čítať časti omše spievané zborom či čítané inými služobníkmi oltára; oltárny kríž a sviece boli nepovinné, druhý Confiteor (pred svätým prijímaním) bol odstránený. Dobrý biskup Languet de Gergy odsúdil tento misál ako plný kalvinistických koncepcií.

Vo farnosti Asniéres pri Paríži bol farárom horlivý jansenista P. Jubé. Počas obetovania zaviedol procesiu, v ktorej ľud prinášal kňazovi chlieb a víno a tiež ovocie a zeleninu. Všetko bolo položené na oltár, kde sa konala omšová obeta. Prestalo sa používať kalichové vélum. Modlitby pri obetovaní i kánon boli recitované nahlas. Pistojský biskup Scipion de Ricci túžil tieto nápady svojich francúzskych priateľov zaviesť vo svojej diecéze. Roku 1786 preto zvolal synodu, nazval ju „diecézny koncil", ktorá požadovala okrem iného odstrániť z kostolov väčšinu obrazov a nádherných dekorácií, reformovať rehole v súlade s modernou dobou, povoliť v kláštorných kostoloch len jednu alebo dve omše denne (ostatní kňazi by museli koncelebrovať), odstrániť procesiu ku cti Panny Márie a svätých, vo všetkých kostoloch ponechať len jeden oltár, slúžiť omšu v ľudovom jazyku a nahlas. Požiadavky synody boli odsúdené ako „bludné a nebezpečné" bulou Auctorem fidei pápeža Pia VI. roku 1794.

Dom Prosper Guéranger OSB, opát slávneho kláštora v Solesmes, roku Pána 1840 napísal: „Prvým znamením anti-liturgickej herézy je nenávisť k Tradícii, ktorá nachádza svoje vyjadrenie vo formuláciách užívaných pri Božom kulte. Každý sektár, ktorý chce zaviesť novú náuku, nevyhnutne čelí liturgii, ktorá je najhlbším, najlepším prejavom tradície, a od tej doby nespočinie, kým tento hlas tradície nezahluší, kým na kusy neroztrhá oné stránky pripomínajúce vieru minulých storočí. Popravde, ako došlo k tomu, že sa luteranizmus, kalvinizmus, anglikanizmus rozšírili a prebrali vládu nad masami? Všetko, čo museli učiniť, bolo nahradiť staré knihy a pojmy novými a dielo bolo dokonané.

Druhým pravidlom antiliturgickej sekty je nahradenie formulácií cirkevnej náuky citátmi z Písma Svätého. Po stáročia je známe, že prvenstvo, ktoré heretici prisudzujú Písmu Svätému pred definíciami Cirkvi, nie je ničím iným, než snahou o to, aby ľahšie zmenili Božie slovo podľa svojho obrazu a mohli s ním svojvoľne manipulovať. Všetko, čo požadujú, je návrat ku koreňom, preto sa tiež akoby zdanlivo vracajú ku kolíske kresťanských inštitúcií. Za týmto účelom skracujú, vymazávajú, vytrhávajú túžia z liturgie odstrániť všetky obrady, všetky formulácie, ktoré vyjadrujú tajomstvo. Dosť bolo svätenín, žehnania, obrazov, svätých ostatkov, procesií, pútí, etc. Preč s oltárom, vystačí len stôl; dosť už obete, ako v každom inom náboženstve, postačí len pokrm."

Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že „nový omšový poriadok" nie je nijako nový, je skôr triumfom entity, ktorú Dom Guerangér nazval „anti-liturgická sekta". Je takisto zrejmé, že hlavný autor pokoncilovej omše, A. Bugnini, nebol ani tak inovátorom ako plagiátorom protestantov a jansenistov.