Niet pochýb o tom, že diabol zameral svoj útok na náboženských vodcov našej doby. Hoci títo vodcovia mohli mať vznešené úmysly dobročinnosti a pastoračnej citlivosti, výsledky boli zničujúce. Desaťročia zhovievavého, nekonfliktného vedenia spôsobili, že veriaci sú slabí a majú sklon „prispôsobiť sa vzoru tohto sveta“ (Rim 12,2). Svätý Augustín raz povedal: „Láska nie je náhradou za zadržiavanú spravodlivosť.“
Nešťastná laxnosť disciplíny umožnila zmätok a spory tam, kde mala byť jasnosť a harmónia, autentická jednota založená na pravde. V dôsledku toho je moderným trendom medzi tými, ktorí veria a učia nepravdy, ktoré sú v priamom rozpore s učením Cirkvi, považovať tieto ohniská nesúhlasu len za „odlišné kmene“ v rámci Katolíckej cirkvi. V tomto klamlivom kmeňovom systéme sú potom tí, ktorí veria a učia všetko, čo učí Cirkev, medzi týmito kmeňmi považovaní za extrémnych.
Správne alebo nesprávne, náboženské vedenie zrejme kalkulovalo s tým, že je lepšie zdržať sa „obvinených záležitostí“ zo strachu, že urazíme niektorých alebo dokonca stratíme členov. Svätý Peter Canisius však varoval: „Lepšie, aby zostalo len niekoľko katolíkov, stálych a úprimných vo svojom náboženstve, než aby si, ako mnohí, želali byť v tajnej dohode s nepriateľmi Cirkvi a v súlade s otvorených nepriateľov našej viery."
