Významný svätec a veľká osobnosť uhorských dejín z 11.storočia...
V ťažkých pomeroch stredoveku,v neústalych bojoch,zradách,sprisahaniach ako i v riadení kráľovstva ostal sv.Ladislav zbožným a milosrdným kráľom,ktorý sa snažil plniť božiu vôľu a svoj ľud viesť k Bohu a dodržiavaniu božích zákonov.Staval chrámy,zriaďoval a podporoval kláštory ako centrá duchovnnosti i vedy a umenia...
Je patrón našich Lacov,Lackov,maďarských Lazslov,Ladyslawov-Poľsko Pochádzal z rodu kráľov po otcovi i matke /uhorské a poľské kráľovstvo/ Bol vnukom poľského kráľa Meška I. a jeho matkou bola zbožná poľská princezná Adelheida /Rychéza/ a bol synom uhorského kráľa Bélu I.
Patrí k najväčším svätcom 11. storočia a k najväčším Uhorska.Pomáhal upevniť kresťanstvo v Uhorsku v dobe po sv.Štefanovi.Musel bojovať proti mnohým nepriateľom,ešte pohanom.Pomáhal verne svojmu bratovi Gejzovi-ktorý sa stal uhorským kráľom-od r.1074.Spolu porazili pohanských Kumánov /národ z východu Európy/.Na pamiatku toho slávneho víťazstva sa rozhodli bratia,že postavia veľký chrám pri meste Vacov ku cti Preblahoslavenej Panny Márie.
Tak spolu hľadali v pustatinách vhodné miesto pre veľký chrám...našli starú kaplnku sv.Petra -apoštola a naraz sa neďaleko kaplnky zjavil veľký jeleň a medzi jeho parohami sa otáčala ohnivá žiara.Jeleň utekal do hory a bratia za ním a potom skočil do Dunaja a viac sa neukázal.Ladislav v tom videl znamenie,kde majú postaviť chrám,tam kde stál jeleň.A tak tam postavili starobylý chrám Panny Márie...
V roku 1077 kráľ Gejza ťažko ochorel a umrel v náručí svojho brata Ladislava a prosil ho pred smrťou,aby vládol statočne a slúžil verne Bohu...ako aj on sám...a zachoval pamiatku ich zbožnej matky Adelheidy poľskej,ktorá ich zbožne vychovala a viedla k láske k Bohu a spravodlivosti...
A tak nastúpil Ladislav na uhorský trón,po svojom bratovi Gejzovi.V ich rodine bol Šalamún,bývalý uhorský kráľ,ktorý Ladislava nenávidel a hľadal len spory a pripravoval tajne jeho usmrtenie.Sprisahanie bolo odhalené a Ladislav udelil Šalamúnovi milosť,ale ten zase pripravoval nové sprisahanie za účelom zavraždenia kráľa Ladislava...Nakoniec zlý a bezbožný Šalamún ušiel k pohanským Kumánom,ktorých vyzval,aby zautočili na Uhorsko...R.1086 Kumánov Ladislav pri bitke u Munkáča porazil a Šalamún ušiel na východ k pohanským,divokým Pečenehom...Ladislav svoje sily venoval k upevneniu kresťanstva,staval kostoly,podporoval cirkevné rády.
bývalý kráľ Šalamún,ktorý chcel zabiť Ladislava
Žil veľmi zbožne,odriekavo,nepil víno,často sa postil,dlho modlieval.Bol obráncom práva chudobných a súdil spravodlivo a verne podľa božích a svetských zákonov.Mnohým nepriateľom udelil milosť,čo si nevážili a naopak sa ešte pomstili... Ladislav vynikal mocnou,vysokou postavou,peknej tváre a bol udatný v boji a mal šľachetné srdce...Bol z rodu hrdinských stredovekých rytierov,bojujúcich za dobro a spravodlivosť...
Pri jednej vojenskej výprave jeho vojaci nemali čo jesť,hladovali...Ladislav videl utrpenie vojakov odišiel od vojakov a začal sa modliť a prosiť Boha o pomoc...a objavilo sa stádo divých svíň a jeleňov,ktoré vojaci pochytali a upiekli... Roku 1089 umrel v Chorvátsku kráľ Zvonimír a vdova -kráľovná Helena bola jeho sestrou a obrátila sa o pomoc,pred vzbúrencami,ktorí chceli mladého princa,jej syna zavraždiť a ujať sa moci.Ladislav zobral vojsku a šiel svojej sestre Helene na pomoc a porazil nepriateľov a mladého princa Almoša ustanovil za chorvátského kráľa r.1091.
Spomína sa aj udalosť,kedy kráľ vykúpil unesenú dievčinu z rúk pohanov.V roku 1093 zaútočili Rusi na Poľsko a jeho bratanec poľský kráľ Vladislav prosil o pomoc,tak šiel s vojskom a Rusov vyhnal.Povesť o zbožnom uhorskom kráľovi sa rozšírila po Europe...Nemecký cisár Henrich IV sa vzbúril proti pápežovi Gregorovi VII a nastalo temné obdobie...Nemecké kniežatá chceli bojovného Henricha IV odvolať a ponúkali cisársku korunu Ladislavovi...ale on odmietol.
Netúžil po lesku sveta a bohatstve a moci..V tých časoch prišiel zo sv. Zeme slávny pustovník sv. Peter z Amiens a po celej Európe kázal o zverstvách pohanských seldčuských Turkov,ktorí obsadili sv. Zem a zabíjali tam kresťanov.Osobne hovoril o útrapach kresťanov v Svätej Zemi aj pápežovi Urbanovi II,ktorého presvedčil,aby vyzval európskych kráľov o výpravu za oslobodenie Svätej Zeme.
Tak nakoniec Francúzsko,Anglicko a Španielsko zhromaždili 300 tisíc vojakov na oslobodenie Sv.Zeme...a pápež určil za hlavného veliteľa spojených vojsk I.križiackej výpravy kráľa Ladislava,ktorý sa chystal na cestu so svojim vojskom.Ale ešte ani neprekročil hranice Uhorska ,lebo ťažko ochorel a 29.júna 1095 vo Veľkom Varadíne zomrel...mal len 45 rokov.Bol pochovaný v chráme Velký Varadín
/dnešná Oradea -Rumunsko/.Podľa inej kroniky umrel v Nitre.Pred smrťou určil svojho nástupcu-svojho synovca Kolomana,syna jeho brata Gejzu.Sv. Ladislav bol ženatý s Adelheidou Švábskou a mal len dcéru princeznú Irenu...ktorá sa vydala za Kyjevské knieža zbožného sv.Vladimíra Monomacha.
Zomrel zaopatrený sviatostiami .Celé Uhorsko smútilo -3 roky bol štátny smútok,lebo Uhri milovali svojho dobrého a zbožného kráľa,úprimne ho oplakávali.Po jeho smrti sa nad jeho hrobom diali mnohé divy a zázraky /uzdravenia slepých,ochrnutých, ľudí trpiacich mnohými bolesťami/.
Na základe všeobecnej úcty, ako i mnohých zázrakov ho pápež Celestín III v r.1198 vyhlásil za svätého a určil jeho sviatok na 27.júna.Ladislav bol vo svojej dobe veľmi populárny,uctievaný a je vzorom kresťanského panovníka,ktorý sa stará o blaho svojho ľudu,žije skromne a zbožne a chráni svoj ľud pred nepriateľmi. Jeho pamiatka je živá v legendách aj po 900 rokoch...
Ladislav I. Svätý bol knieža Biharského kniežatstva v rokoch 1064 a 1074, Nitrianskeho kniežatstva v rokoch 1074 – 1077 a uhorský kráľ v rokoch 1077 až 1095.
Svätý Ladislav pochádzal z arpádovského rodu. Bol synom kráľa Bélu I. a poľskej princeznej Ryksy (Rychezy). Narodil sa okolo r. 1040 vo vyhnanstve, v Poľsku. Vyrastal v slovanskom prostredí a po nastúpení otca na kniežací stolec žil v Nitre. Po návrate do Uhorska pomohol v r. 1074 svojmu bratovi Gejzovi zosadiť z uhorského trónu kráľa Šalamúna, ktorý bol ich bratancom.
Kráľom sa stal Gejza. Keď ten v r. 1077 zomrel, prinútili Ladislava, aby sa ujal vladárstva, hoci pôvodne nechcel. Ladislav sa usiloval zmieriť s pokoreným Šalamúnom a chcel mu odovzdať i kráľovskú hodnosť, ale veľmoži mu v tom zabránili.
Sv. Ladislav bol úspešný panovník, ktorý rozšíril územie Uhorska, odrazil nájazdy nomádskych Pečenehov z východu a upevnil kresťanský poriadok v krajine. Bol azda najobľúbenejším panovníkom v celých uhorských dejinách. On sa zaslúžil sa aj o kanonizáciu viacerých uhorských kandidátov svätorečenia: kráľa Štefana, jeho syna Imricha, csanádskeho biskupa Gerharda a dvoch slovenských svätcov Svorada a Benedikta.V r. 1090 založil v Chorvátsku záhrebské biskupstvo.
V zápase o udeľovanie cirkevných hodností (tzv. boj o investitúru) Ladislav podporoval pápežov proti nemeckému cisárovi Henrichovi IV. Preto sa postavil i za Henrichovho súpera Rudolfa Švábskeho, ktorého dcéru si vzal za ženu. Iba na istý čas sa dostal do sporu s pápežom Urbanom II., a to pre obsadenie Chorvátska, ktoré bolo pápežským lénom. Ladislav zomrel roku 1095 v Nitre alebo v jej blízkosti. Pochovali ho vo veľkovaradínskej katedrále, ktorú dal postaviť.
Legendárne scény zo života sv. Ladislava sa stali obľúbenou témou nástenných malieb kostolov. Najčastejšie ho zobrazovali ako rytiera v boji so štítom, na ktorom bol dvojkríž. Sv. Ladislav patril k najväčším ctiteľom Panny Márie a traduje sa, že jej zasvätil svojej kráľovstvo. Uctieva sa kvôli svojej horlivosti, zbožnosti a morálnemu životu. Kanonizoval ho pápež Celestín III. v roku 1192.
Narodil sa v Poľsku ako syn uhorského kráľa Bela I. a poľskej princeznej Richézy (Adelheidy), dcéry poľského kráľa Meška I. Jeho otec Belo sa totiž začiatkom tridsiatych rokov 11. storočia (ešte pred smrťou jeho bratranca Imricha roku 1031) spolu so svojimi bratmi Ondrejom a Leventem uchýlil do tejto krajiny pred hnevom prvého uhorského kráľa Štefana I. Belo sa spolu s rodinou vrátil do Uhorska roku 1048, kedy Ondrej I. povolal svojho brata na uprázdnený kniežací stolec v Nitre. Korunovácia Ondrejovho syna Šalamúna a jeho predurčenie na uhorský trón (už roku 1057) však vyvolali ďalšie rozpory v Arpádovej panovníckej rodine. Belo v strachu o vlastný život ušiel s celou rodinou v roku 1059 opäť do Poľska.Na jeseň v roku 1060 vtrhol Belo s poľskými oddielmi do Uhorska,a hoci Ondrejovi I. prišli na pomoc aj nemecké a české vojská, Belo v bitke pri Tise zvíťazil. Dňa 6. decembra 1060 v Stoličnom Belehrade Bela I. korunovali za kráľa, no po troch rokoch kraľovania umrel.
Po otcovej smrti Ladislav odišiel spolu s bratmi do Poľska, obávali sa totiž svojho bratranca Šalamúna, ktorý za pomoci nemeckého kráľa Henricha IV. a jeho silného vojska prevzal v Uhorsku moc. Po bratovražedných bojoch bola roku 1064 uzavretá dohoda v Rábe, ktorou sa Šalamún stal uhorským kráľom a Belovi synovia Gejza a Ladislav dostali vojvodskú „tretinu“. Tú si rozdelili takto: Gejza ako vojvoda v Nitre dostal 11 komitátov (územných správnych celkov), Ladislav ako vojvoda na východe, so sídlom na hrade Bihar, 3 komitáty.
Biharske knieža
Knieža Gejza dal raziť pravdepodobne v Nitre poldenáre, Ladislav mince nerazil. Gejza sa spolu s bratom Ladislavom zúčastnil na niekoľkých vojnových výpravách po boku kráľa Šalamúna, najprv proti benátskemudóžovi (1066), potom proti Čechom (1067), ktorí prepadli Trenčín.
Roku 1068 prekročili Pečenehoviamoldavsko - uhorskú hranicu vo Východných Karpatoch, prešli severným Sedmohradskom a cez priesmyk Mezeš vpadli do Ladislavovho Biharska /Rumunska/ spustošili ho až po samotný Bihar a s množstvom zajatcov a dobytka tiahli naspäť. Kráľ Šalamún a kniežatá Gejza a Ladislav sa s vojskom ponáhľali cez Mezešský priesmyk do hradu Doboka v severnom Sedmohradsku, kde si na Pečenehov počkali. V bitke pod vrchom Kerléši ch porazili, mnohých pobili a zajatcov oslobodili.
Od roku 1071 sa vzťah medzi Gejzom a Šalamúnom prudko zhoršoval. V roku 1072 vyzval kráľ obe kniežatá na novú výpravu proti Byzancii. Gejza a Ladislav sa s vojskami dostavili ku kráľovi. Obaja sa mali na pozore, pretože spoznali úmysly kráľa, ktorý ich chcel zajať. Ladislav s polovicou kniežacieho vojska ostal na území Biharska v kraji Nyír a bol pripravený zasiahnuť, keby sa bratovi v kráľovej prítomnosti čokoľvek stalo. Šalamún a Gejza prekročili Dunaj a spoločne tiahli proti byzantskému mestu Niš (dnes v Srbsku). Šalamún sa tentoraz musel vzdať pôvodného úmyslu. Po prijatí veľkého výkupného od obyvateľov Niša sa kráľ i knieža vrátili do Uhorska.
Pri Kovine (na severnom brehu Dunaja východne od Belehradu) sa Gejza s vojskom oddelil od kráľa a v Bihari sa stretol s bratom Ladislavom. Tu sa radili, ako čeliť kráľovým intrigám. Na bratovu radu odišiel Ladislav z Biharu do Kyjevskej Rusi so žiadosťou o pomoc.
Roku 1073 sa už obe strany otvorene pripravovali na vojnu. Šalamúnovi prišlo na pomoc nemecké vojsko. Roku 1074 sa vrátil Ladislav, avšak bez kyjevsko-ruských vojakov. Pretože Gejza nemohol očakávať ani poľskú pomoc ihneď poslal Ladislava na Moravu k svojmu švagrovi, olomouckému kniežaťu Otovi. Rozhodujúca bitka sa odohrala 14. marca 1074 pri vrchu Mogyoród neďaleko Pešti. Gejza zvíťazil nad Šalamúnom len vďaka vojenskej pomoci, ktorú mu z Čiech zabezpečil Ladislav.
Narodil sa niekedy v rozmedzí rokov 1040 – 1045 v Poľsku ako syn uhorského kráľa Bela I. Po Belovej smrti vtrhol do Uhorska nemecký kráľ Henrich IV., ktorý na uhorský trón dosadil syna Belovho brata Ondreja I. – Šalamúna a Gejzu a jeho bratov Ladislava a Lamparta vyhnal do Poľska, kde princovia požiadali o pomoc poľské knieža Boleslava II. Keď Henrich Uhorsko opustil, Boleslav tam vpadol s celým svojim vojskom. Porazil mladého Šalamúna I. a oblasť Nitrianskeho kniežatstva dal do správy práve Gejzovi. 20. júna1064 bol medzi Šalamúnom I. a Gejzom uzavrený Györský mier. Neskoršia časť života a smrť
Neskôr, počas vlády Šalamúna opäť vznikol konflikt medzi Šalamúnom a Gejzom. V roku 1073 sa obe strany dohodli na mieri, ale Šalamún ho porušil a zaútočil na Gejzu, ktorý sa nachádzal v Biharsku. Gejzova armáda bola porazená, ale Gejzovi sa podarilo uniknúť naspäť do Nitry, kde už na neho čakal jeho brat, Ladislav I. s celou armádou, ktorú mu prepožičali poľskí a českí príbuzní. 14. marca1074 bol Šalamún porazený v Bitke pri Mogyorode. Po tomto víťazstve bol Gejza korunovaný v Stoličnom Belehrade za uhorského kráľa. V roku 1075 založil a bohato obdaroval benediktínske opátstvo v Hronskom Beňadiku. Nasledujúci rok rokoval so Šalamúnom o uzavrení mieru, bol ochotný vzdať sa kráľovského postu a vládnuť iba v Nitrianskom kniežatstve. Rokovania prerušila Gejzova smrť v roku 1077, po ktorej na trón nastúpil jeho brat Ladislav I.
Nitrianske knieža Svätý Ladislav - svätec, kráľ, bojovník, ochranca Nitry
Viete koho pravica je v erbe mesta Nitra a v symbole nitrianskej župy? Rameno, ktoré v erbe Nitry drží zástavu s dvojkrížom a v symbole Nitrianskeho samosprávneho kraja zasa bojovú sekeru patrí slávnemu uhorskému kráľovi, svätcovi a ochrancovi Nitry sv. Ladislavovi.
Z nitrianskeho vojvodu na uhorský trón Svätý Ladislav I., ktorého sviatok si pripomíname 27. júna. Tento cirkevný sviatok má pre Nitriansky kraj i mesto Nitra veľký symbolický význam, pretože ide o patróna Nitry a ochrancu nášho kraja. Svätý Ladislav I. bol uhorský kráľ a pred nástupom na trón bol aj nitrianskym vojvodom. V legendách a kronikách bol spomínaný ako udatný bojovník i hlboko veriaci kresťan. Stal sa tak vzorom rytierskeho hrdinu.
Kresťan, ktorý bol iniciátorom svätorečenia viacerých svätcov Jeho význam pre naše územie bol veľký a má viac rovín. Vďaka Ladislavovi I. si uctievame aj ďalších dvoch významných svätcov. Práve on bol iniciátorom svätorečenia nitrianskych mníchov Svorada a Benedikta a podieľal sa na vytvorení ich kultu. Sv. Svorad a Benedikt sa tak stali prvými „územnými“ svätcami Nitrianska a ochrancami Nitrianskeho vojvodstva.
Rovnako sa pričinil o vysvätenie sv. Štefana I. a jeho syna Imricha za svätcov, čím vznikol aj kult zakladateľov kresťanského Uhorského kráľovstva. Veľký bojovník, ktorý skonal v Nitre a stal sa svätcom Ako zručný bojovník sa Ladislav, aj ako vojvoda a aj ako kráľ zúčastňoval viacerých vojen a aktívny bol v bojoch s nomádskymi nájazdníkmi. Zúčastnil sa útokov do Byzancie no najmä rozšíril Uhorsko o Chorvátsko. Dokonca sa mal vraj stať vodcom prvej krížovej výpravy, no počas zhromažďovania vojska v roku 1095 zomrel a to podľa legiend práve v Nitre.
V roku 1192 bol vyhlásený za svätého, no kult sv. Ladislava bol rozšírený už predtým. Dodnes sa nám na Slovensku zachovalo viacero fresiek zobrazujúcich najmä obľúbenú legendu ako Ladislav I. oslobodzuje dievčinu, ktorú chceli uniesť nájazdnícki Pečenehovia. Kráľ, bojovník,svätec a ochranca Nitry Sv. Ladislav I. mal k Nitre veľmi blízko a nie náhodou sa po jeho vysvätení práve on stal ochrancom Nitry. Jeho pravica sa dostala do erbu mesta Nitry, len namiesto bojovej sekery, s ktorou bol Ladislav I. zobrazovaný, má v Nitrianskom erbe v ruke červenú zástavu s byzantským dvojkrížom, ktorá bola symbolom celého Nitrianska. Podobne je sv. Ladislav erbovým symbolom Nitrianskeho samosprávneho kraja, tu už však v zmysle spomenutej legendy stojí s bojovou sekerou nad ležiacim nomádom. Dnešný samosprávny kraj tak prevzal pôvodný symbol historickej Nitrianskej župy. Porazený Šalamún potom v rokoch 1074 – 1081 ako protikráľ okupoval s výdatnou podporou nemeckého vládcu Henricha IV. Bratislavu, Devín a okolie, ako aj Šopron a Mošon a okolie, a urobil z Bratislavy svoje sídlo. V Bratislave naňho neustále útočil Ladislav so svojimi vojskami. Výsledkom Šalamúnovej porážky roku 1074 bolo, že sa Gejza stal novým kráľom Uhorska a jeho brat Ladislav novým kniežaťom Nitrianskeho pohraničného kniežatstva. Podľa niektorých prameňov vtedy Biharsko pripadlo Lambertovi.
Aj za vlády Ladislava sa Nitriansko v každom ohľade správalo ako samostatný štát a viedlo vlastnú politiku.
Po Gejzovej nečakanej smrti roku 1077 sa Ladislav stal kráľom Uhorska a Lampert zas kniežaťom Nitrianskeho pohraničného kniežatstva. Až roku 1081 porazil Ladislav (už ako kráľ) Šalamúna v Bratislave. Bol hlboko veriacim kresťanom, ale zároveň aj odvážnym a bojovným kráľom. Obdobie jeho vlády bolo obdobím relatívneho mieru a upokojenia dynastických bojov Arpádovcov. Okrem dobrých vzťahov k Poľsku sa snažil aj o spojenectvo s Kyjevskou Rusou. Dokladom toho je, že jednu zo svojich dcér vydal za Vladimíra Monomacha.
V roku 1091 ho požiadala sestra Helena, vdova po chorvátskom kráľovi Dmitarovi Zvonimirovi, o ochranu.
Helena,chorvátska kráľovná,sestra sv.Ladislava
V Chorvátsku dosadil za kráľa svojho synovca Álmoša, čo vyvolalo nevôľu u pápeža Urbana II. V tom istom roku vtrhli do SedmohradskaKumáni, ktorých porazil v bitkách pri Temeši a Oršove. Podľa niektorých zdrojov mal byť vodcom prvej križiackej výpravy, pred jej začatím ale pri ťažení proti Čechom ochorel a zomrel 29. júla 1095 (maďarská Wikipédia udáva dátum 19. júl). Ako miesto smrti sa niekedy udáva Nitra. Pochovaný bol vo Veľkom Varadíne.
Kult
Relikviárna busta svätého Ladislava po roku 1406
Ladislav I. bol vyhlásený za svätého v roku 1192. Jeho kult bol rozšírený po celom Uhorsku, a je veľmi častý aj na území Slovenska. O jeho obľube v 13. a 14. storočí svedčí množstvo kostolov zasvätených sv. Ladislavovi (Liptovské Matiašovce), ako aj časté zobrazenia na gotickýchfreskách (Žehra, Veľká Lomnica, Necpaly, Bijacovce, Bodice). Rozšírené je zobrazenie svätoladislavskej legendy, ktoré "komiksovou formou" rozpráva príbeh boja svätého Ladislava s Kumánom. V mnohých kostoloch freska zobrazujúca tento príbeh pokrýva celú severnú stenu lode (Kraskovo, Rimavská Baňa, Rimavské Brezovo). Príbeh začína vyobrazením vojska svätého Ladislava pred Veľkým Varadínom, pokračuje prenasledovaním Kumána, ktorý uniesol dievčinu Ladivu, v nasledujúcej scéne Ladiva seká Kumánovi do päty, a príbeh končí scénou Ladislava odpočívajúceho v lone Ladivy. Obľúbené bolo tiež zobrazenie svätého Ladislava v trojici, spolu s ďalšími arpádovskými svätcami, so svätým Štefanom a so svätým Imrichom (Krásnohorské Podhradie). Jeho atribútom je sekera, resp. halapartňa. V rímskokatolíckej cirkvi sa jeho sviatok slávi 27. júna. Svätý LADISLAV I. uhorský kráľ Sanctus LADISLAUS I. rex Ungarie Szent LÁSZLÓ I. magyar király Święty LADISLAV I. węgierski król Svatý LADISLAV I. uherský král
Ladislav sa narodil 27. júna 1040 v Nitre. Jeho matkou bola poľská princezná Ryksa (Richeza), otcom uhorský kráľ Béla I. V rokoch 1063-1077 bol kniežaťom v Nitre a v rokoch 1077-1095 uhorským kráľom.
V roku 1063 zomrel uhorský kráľ Belo I. počas výpravy proti rímsko-nemeckému cisárovi Henrichovi IV. Po príchode do Uhorska Henrich dosadil na trón Ladislavovho bratranca Šalamúna ako nového kráľa a Belovi synovia Gejza, Ladislav a Lampert boli nútení utiecť do Poľska k ich strýkovi Boleslavovi II. Keď vojská rímsko-nemeckého cisára Henricha opustili Uhorsko, Boleslav II. na Šalamúna zaútočil. O rok neskôr Šalamún, Boleslav a Belovi synovia uzavreli mier, podľa ktorého Šalamún ostal predsa len kráľom, Gejza a Ladislav dostali Nitrianske kniežatstvo (Tercia pars regni). Na Veľkú noc si Belovi synovia rozdelili územie kniežatstva. Gejza sa stal vojvodom Nitrianska (11 stolíc), Ladislav dostal Biharsko (4 stolice) a Lampert ostal v Nitre spolu s Gejzom bez toho, aby dostal panstvá.
Keďže sa za Gejzu Nitrianske kniežatstvo správalo ako samostatný štát (viedlo nezávislú zahraničnú politiku, vydávalo vlastné mince s dnešným slovenským znakom, udeľovalo vlastné tituly) rozhodol sa kráľ Šalamún roku 1073, že s tým skoncuje. Preto zaútočil na troch vládcov Nitrianskeho kniežatstva. Ladislav viedol slovenské jednotky, Gejza biharské, na ich stranu sa pridal aj moravské knieža Oto I. Olomoucký. Tieto tri armády sa spojili pri Ostrihome a 14. marca 1074 sa stretli so Šalamúnovými vojskami pri Pešti. Šalamún utrpel totálnu porážku a zatlačili ho až k nemeckým hraniciam, čiže k Bratislave.
Porazený Šalamún potom v rokoch 1074 – 1081 ako protikráľ okupoval s výdatnou podporou nemeckého vládcu Henricha IV. Bratislavu, Devín a okolie, ako aj Šopron, Mošon a okolie, a urobil z Bratislavy svoje sídlo. V Bratislave naňho neustále útočil Ladislav so svojimi vojskami.
Výsledkom Šalamúnovej porážky roku 1074 bolo, že sa Gejza stal novým kráľom Uhorska a jeho brat Ladislav novým kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva. Podľa niektorých prameňov vtedy Biharsko pripadlo Lambertovi. Po Gejzovej smrti roku 1077 sa Ladislav stal kráľom Uhorska a Lampert zas kniežaťom Nitrianska. Roku 1081 porazil Ladislav protikráľa Šalamúna v Bratislave.
Ladislav bol hlboko veriacim kresťanom, ale zároveň aj odvážnym a bojovným kráľom. Okrem dobrých vzťahov k Poľsku sa snažil aj o spojenectvo s Kyjevskou Rusou. Dokladom toho je, že jednu zo svojich dcér vydal za knieža Vladimíra Monomacha.
V roku 1083 dosiahol kanonizáciu prvých uhorských svätcov: sv. Štefana I. a jeho syna Imricha, biskupa Gerharda (Gellérta) a pustovníkov Andreja Svorada a Benedikta. Založil biskupstvá vo Veľkom Varadíne (Oradea, Nagyvárad) a Záhrebe. V roku 1091 ho požiadala sestra Helena, vdova po chorvátskom kráľovi Dmitarovi Zvonimirovi, o ochranu. V Chorvátsku dosadil za kráľa svojho synovca Álmoša, čo vyvolalo nevôľu u pápeža Urbana II. V tom istom roku vtrhli do Sedmohradska Kumáni, ktorých porazil v bitkách pri Temeši a Oršove. Podľa niektorých zdrojov mal byť vodcom prvej križiackej výpravy, pred jej začatím v ťažení proti Čechom ochorel a zomrel 29. júla 1095.
LADISLAVSKÁ LEGENDA
Legenda Sancti Ladislai Regis existuje v dvoch verziách: malej a veľkej. Pravdepodobne pochádzajú z prelomu 12. a 13. storočia a sú najstaršími písomnými prameňmi o kráľovi Ladislavovi. Ten je opísaný ako vládca udatný (ubránil svoju zem proti nájazdom Pečenehov a Kumánov), urastený (bol „o hlavu vyšší“ než ostatní rytieri), spravodlivý (je zdôraznené, ako dovolil Šalamúnovi vrátiť sa do vlasti) a zbožný (obracal sa k Bohu často vo svojich modlitbách).
V jednej časti legendy je opísaný zázrak, ktorý sa udial, keď Ladislavovo vojsko bolo sužované hladom. Kráľ sa vzdialil od svojho vojska a ponoril sa do modlitieb. Prosil Boha, aby nasýtil jeho bojovníkov. Potom vstal a zbadal stádo jeleňov a byvolov. Bol svätcom i rytierom i dobrým kráľom.
Sv. Ladislav, uhorský kráľ (1040-1095) Sv. Ladislav pochádzal z arpádovského rodu. Radí sa medzi najvýznamnejších uhorských kráľov. Bol synom kráľa Bélu I. a poľskej princeznej Ryksy (Rychezy). Narodil sa okolo roku 1040 v Poľsku, kde bol jeho otec vo vyhnanstve. Vyrastal v slovanskom prostredí a po nastúpení otca na kniežací stolec žil v Nitre. V roku 1063 počas výpravy proti rímsko-nemeckému cisárovi Henrichovi IV. zomrel uhorský kráľ Belo I., Henrich na Uhorský trón dosadil Ladislavovho bratranca Šalamúna. Preto Belovi synovia Gejza, Ladislav a Lampert boli nútení utiecť do Poľska. Keď vojská rímsko-nemeckého cisára Henricha opustili Uhorsko, poľský kráľ Boleslav II. spolu s troma bratmi zaútočili na Šalamúna. Po uzatvorení mieru, bratia Gejza a Ladislav dostali Nitrianske kniežatstvo (Tercia pars regni), ktoré si medzi sebou rozdelili.
Za Gejzu Nitrianske kniežatstvo sa správalo ako samostatný štát (viedlo nezávislú zahraničnú politiku, vydávalo vlastné mince s dnešným slovenským znakom, udeľovalo vlastné tituly) rozhodol sa kráľ Šalamún roku 1073, že s tým skoncuje. Šalamún však utrpel totálnu porážku. Výsledkom Šalamúnovej porážky bolo, že sa Gejza stal novým kráľom Uhorska a jeho brat Ladislav novým kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva. Po Gejzovej smrti roku 1077 sa Ladislav stal kráľom Uhorska a Lampert zas kniežaťom Nitrianska. Roku 1081 porazil Ladislav protikráľa Šalamúna v Bratislave. Ladislav bol hlboko veriacim kresťanom, ale zároveň aj odvážnym a bojovným kráľom, ktorý rozšíril územie Uhorska, odrazil nájazdy nomádskych Pečenehov z východu a upevnil kresťanský poriadok v krajine. Bol azda najobľúbenejším panovníkom v celých uhorských dejinách. Zaslúžil sa o aj o kanonizáciu viacerých uhorských kandidátov svätorečenia: kráľa Štefana, jeho syna Imricha, csanádskeho biskupa Gerharda a dvoch slovenských svätcov Svorada a Benedikta. Založil niekoľko biskupstiev: záhrebské, nitrianske a iné. Tým ukončil cirkevnú organizáciu Uhorska a upevnil postavenie kléru. Obnovil a postavil aj množstvo kláštorov a kostolov. Počas deväť storočí bol prototypom rytierskeho kráľa – ochrancu vdov a sirôt, spravodlivého vládcu svojich poddaných. V zápase o udeľovanie cirkevných hodností (tzv. boj o investitúru) Ladislav podporoval pápežov proti nemeckému cisárovi Henrichovi IV. Preto sa postavil i za Henrichovho súpera Rudolfa Švábskeho, ktorého dcéru Adelaidu si vzal za ženu. Spolu mali dcéru – Pirošku. Iba na istý čas sa dostal do sporu s pápežom Urbanom II., a to pre obsadenie Chorvátska, ktoré bolo pápežským lénom.
Ladislav zomrel roku 1095 v Nitre alebo v jej blízkosti. Pochovali ho vo veľkovaradínskej katedrále (dnešná Oradea), ktorú dal postaviť. Stal sa hrdinom maďarských legiend, ktoré sa zachovali v kronikách. Legendárne scény zo života sv. Ladislava sa stali obľúbenou témou nástenných malieb kostolov. Najčastejšie ho zobrazovali ako rytiera v boji so štítom, na ktorom bol dvojkríž. Od 14. storočia sa jeho postava objavovala na minciach a jeho sochy spolu so sv. Štefanom sú súčasťou výzdoby starších kostolov. Sv. Ladislav patril k najväčším ctiteľom Panny Márie a traduje sa, že jej zasvätil svojej kráľovstvo. Rovnako sa ním zapodievali aj mnohí básnici v maďarskej poézii. Prísahy pri jeho hrobe mali neobyčajnú a zaväzujúcu silu a udialo sa pri ňom aj mnoho divov. Za svätého bol vyhlásený roku 1192. O svätosti hovorí aj výchova dcéry Ireny (Piroška), ktorá sa vydala za Byzantského cisára Jána. Jej nábožnosť a dobročinnosť jej priniesli vyhlásenie za svätú.
História pozná aj ďalších štyroch uhorských kráľov, ktorí niesli meno Ladislav, ale ani jeden z nich sa už netešil takej priazni a nevynikal takým životom, ako ich predchodca na kráľovskom tróne – sv. Ladislav.
Sv. Ladislav: Svätý kráľ, otec a muž V exhortácii Gaudete ed exultate nás Svätý Otec František pozval nastúpiť na cestu “k svätosti v súčasnom svete”. Táto cesta nie cestou niektorých, ale cestou všetkých. Je dôležité, aby sme v súčasnom kontexte žili naplno ako ľudia a ako praví kresťania. Cesta svätosti má jeden podstatný pilier - a to stretnutie so živým Bohom. Totiž, v súčasnej dobe sa nám vnukajú mnohé cesty falošnej duchovnosti bez stretnutia s Bohom. Kresťan musí byť vedomý, že svätosť je ovocím Božej milosti. Je to život v láske k Bohu a k blížnym. Určite to nie je jednoduché nastúpiť na cestu svätosti. A nikdy to nebolo ľahké - pretože je to jedna z mnohých ciest. Aj náš patrón sv. Ladislav, syn uhorského kráľa Bélu, to nemal ľahké. Mnohí šľachtici a králi podľahli pokušeniu moci, bohatstva či užívaniu si. Práve stretnutie s Bohom bolo tým základom, ktoré ho priviedlo k svätosti. Napriek zaneprázdnenosti nad úlohami vladára, nachádzal hodiny na modlitby a duchovné čítanie. A to ho viedlo k neustálej voľbe dobra a mravnosti. Deň, v ktorom chýbalo stretnutie v modlitbe s Bohom, tak ako aj deň, v ktorom nekonal dobro alebo nezabraňoval zlu, považoval za deň stratený. To z neho urobilo svätého muža, svätého otca a svätého kráľa. Ako muž modlitby poznal evanjeliové rady, preto nenávidel chamtivosť či ctižiadostivosť. Zároveň bol považovaný i cudného a milosrdného muža. Samotní dvorania boli prekvapení z jeho triezvosti v jedle a pití. Mravnosť a čestnosť boli čnosti, ktoré ho viedli, aby si zachoval obraz zodpovedného muža. Túžba po osobnej svätosti ho viedla k tomu, aby privádzal k svätosti i svojich blížnych. A tak, nielen pričinenie sa o vyhlásenie za svätých kráľov Štefana a Imricha, či sv. Emericha, ale aj vedenie vlastnej dcéry Ireny, ktorá ako byzantská cisárovná získala korunu svätosti. Preto ho môžeme vnímať ako svätého otca, ktorý svätosť vedel odovzdať i blížnym. Takýto postoj ho priviedol k spôsobu vládnutia v duchu lásky a vôle Božej. Čo sa pretvorilo na snahu o očistenie legislatívy, reformy zvykov, obnova súdov, zvyšovanie verejnej morálky. Tým sa zaradil medzi ďalších svätých vladárov.
sv. Ladislav
Ladislava, uhorského kráľa
27. júna,
Postavení:
kráľ
Úmrtí:
1095
Patron:
Maďarska a Sedmohradska
Atribúty:
anjeli, korouhev, sekera
ŽIVOTOPIS Bol synom uhorského kráľa Bela I. a jeho matka Polka mu vštepila kresťanské zásady. Stal sa kráľom v Uhorsku a zároveň v Chorvátsku. Obnovoval kresťanské poriadky a zákony. Bol udatný, k nepriateľom veľkomyseľný a štedrý k chudobným. Žil odriekavo av mravnej čistote. Zostal slobodným a pri svojom panovaní sa usiloval o česť a slávu Božiu až do svojej smrti.
Narodil sa okolo roku 1040 na území Poľska ako syn uhorského kráľa Bela I. Vďaka matkinej výchove si udržal pokoru a morálne zásady aj v zlej spoločnosti lichotníkov a zvodcov. Po smrti svojho brata, uhorského kráľa Gejzu, bol r. 1077 prevolaný kráľom a dosadený na trón, o ktorý sa uchádzal aj už korunovaný syn skoršieho kráľa Ondreja, Šalamún.
Ladislav bol ochotný mu postúpiť časť svojej ríše v snahe zamedziť nepriateľstvu. Bratranec Šalamún ale spoznal, že v Uhorsku o neho nikto nestojí, preto návrhy zamietol a navonok sa podvolil. Neskôr Ladislava pozval k sebe s úmyslom ho zavraždiť. Ten sa však o jeho zlom úmysle dozvedel a prišiel v ozbrojenom sprievode popredných veľmožov. Tí ho usvedčili a uväznili.
Šalamún-uhorský kráľ,bratanec,snažil sa sv.Ladislava zavraždiť
Ladislav sa potom za neho modlil. Šalamún sa však v Multánoch spojil s kniežaťom divokých Kumánov as ním do r.1086 podnikal lúpežné výpravy do Uhorska. Potom sa s nimi Ladislav stretol v bitke pri Ungvare a porazil ich.
Predtým sa pričinil o svätorečení Štefana I., Emericha a Gerharda z Csanádu.
V r. 1087 nastúpil v Chorvátsku na trón Štefan II. a po jeho skorej smrti bolo krátke bezvládie. Na trón bol potom povolaný uhorský kráľ Ladislav. Ten opanoval krajinu až k Sáve a Kulpe. Do Uhorska v tom čase vpadli znova lúpeživí Kumáni. Plienili ich, vraždili a zaujímali ženy a deti. Ladislav ich išiel oslobodiť k rieke Temesu a nepriateľov tam podrobil. Snažil sa o ich pokresťanštenie a dovolil im usadiť sa na tomto území. Ich knieža Kutesko poňal úmysel násilím ich dostať do Multan, ale Ladislav mu v tom zabránil.
Po návrate do Chorvátska založil r. 1091 v Zábrehu biskupstvo. Chorvátsko nepripojil k Uhorskam, nechal ich samostatné a do jeho správy dosadil svojho synovca Alma.
V nasledujúcom roku zvolal na snem duchovnú hierarchiu i svetských panovníkov a obnovil kresťanské poriadky a zákony dané sv. Štefanom. Tiež sa zasadil o obnovu za vojen poškodených chrámov a zakázal pohanské slávnosti. Zničené biskupstvo v Biharde preložil do Grosswardeinu (Oradea Mare v Rumunsku). Vo Veľkom Varadíne dal vystavať chrám Panny Márie.
Kráľ Ladislav bol spravodlivým panovníkom s láskou k ľudu a poddaní sa naňho mali možnosť obracať. Múdro riešil rozpory, zmieroval a zasadzoval sa proti všetkým krivdám. Podporoval chudobných aj siroty a tešil nešťastných. K nepriateľom bol veľkorysý a milostivý. V súkromí žil asketicky, vždy bol striedmy a odriekal sa vína aj panských radovánok. Denne býval zbožne prítomný svätej omše a trávil veľa času na modlitbách. Dbal, aby nedeľa a sviatky neboli znesväcované prácou ani poľovným revírom. Všetku svoju činnosť sa snažil konať ku cti a sláve Božej. Uvažoval o pomoci pápežovi pri plánovanom ťažení križiakov, ktoré malo oslobodiť Svätú krajinu. Sám ich mal viesť, ale pred nástupom cesty vážne ochorel. Pred svojou smrťou zvolal do Nitry veľmoža ríše a odporučil im za svojho nástupcu na tróne Gejzovho syna Kolomana. Urobil štedré odkazy chrámom a chudobným a zomrel na Slovensku asi vo veku 55 rokov. Pochovaný bol v chráme Panny Márie vo Veľkom Varadíne (Nagyvárade).
PREDSAVZATIE, MODLITBA Budem spytovať svoje svedomie so zameraním na to, čo by som mal robiť pre väčšiu česť a slávu Božiu az toho vyvodím svoje predsavzatie.
Všemohúci, večný Bože, daj, nech podľa vzoru svätého kráľa Ladislava žijeme múdro, spravodlivo, premáhame zlo dobrom a nech žijeme pre Tvoju väčšiu česť a slávu. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Narodil sa v Poľsku ako syn uhorského kráľa Bela I. a poľskej princeznej Richézy (Adelheidy), dcéry poľského kráľa Meška I. Jeho otec Belo sa totiž začiatkom tridsiatych rokov 11. storočia (ešte pred smrťou jeho bratranca Imricha roku 1031) spolu so svojimi bratmi Ondrejom a Leventem uchýlil do tejto krajiny pred hnevom prvého uhorského kráľa Štefana I. Belo sa spolu s rodinou vrátil do Uhorska roku 1048, kedy Ondrej I. povolal svojho brata na uprázdnený kniežací stolec v Nitre. Korunovácia Ondrejovho syna Šalamúna a jeho predurčenie na uhorský trón (už roku 1057) však vyvolali ďalšie rozpory v Arpádovej panovníckej rodine. Belo v strachu o vlastný život ušiel s celou rodinou v roku 1059 opäť do Poľska.Na jeseň v roku 1060 vtrhol Belo s poľskými oddielmi do Uhorska,a hoci Ondrejovi I. prišli na pomoc aj nemecké a české vojská, Belo v bitke pri Tise zvíťazil. Dňa 6. decembra 1060 v Stoličnom Belehrade Bela I. korunovali za kráľa, no po troch rokoch kraľovania umrel. Po otcovej smrti Ladislav odišiel spolu s bratmi do Poľska, obávali sa totiž svojho bratranca Šalamúna, ktorý za pomoci nemeckého kráľa Henricha IV. a jeho silného vojska prevzal v Uhorsku moc. Po bratovražedných bojoch bola roku 1064 uzavretá dohoda v Rábe, ktorou sa Šalamún stal uhorským kráľom a Belovi synovia Gejza a Ladislav dostali vojvodskú „tretinu“. Tú si rozdelili takto: Gejza ako vojvoda v Nitre dostal 11 komitátov (územných správnych celkov), Ladislav ako vojvoda na východe, so sídlom na hrade Bihar, 3 komitáty.
Biharske knieža
Knieža Gejza dal raziť pravdepodobne v Nitre poldenáre, Ladislav mince nerazil. Gejza sa spolu s bratom Ladislavom zúčastnil na niekoľkých vojnových výpravách po boku kráľa Šalamúna, najprv proti benátskemudóžovi (1066), potom proti Čechom (1067), ktorí prepadli Trenčín.
Roku 1068 prekročili Pečenehoviamoldavsko - uhorskú hranicu vo Východných Karpatoch, prešli severným Sedmohradskom a cez priesmyk Mezeš vpadli do Ladislavovho Biharska, spustošili ho až po samotný Bihar a s množstvom zajatcov a dobytka tiahli naspäť. Kráľ Šalamún a kniežatá Gejza a Ladislav sa s vojskom ponáhľali cez Mezešský priesmyk do hradu Doboka v severnom Sedmohradsku, kde si na Pečenehov počkali. V bitke pod vrchom Kerléši ch porazili, mnohých pobili a zajatcov oslobodili.
Od roku 1071 sa vzťah medzi Gejzom a Šalamúnom prudko zhoršoval. V roku 1072 vyzval kráľ obe kniežatá na novú výpravu proti Byzancii. Gejza a Ladislav sa s vojskami dostavili ku kráľovi. Obaja sa mali na pozore, pretože spoznali úmysly kráľa, ktorý ich chcel zajať. Ladislav s polovicou kniežacieho vojska ostal na území Biharska v kraji Nyír a bol pripravený zasiahnuť, keby sa bratovi v kráľovej prítomnosti čokoľvek stalo. Šalamún a Gejza prekročili Dunaj a spoločne tiahli proti byzantskému mestu Niš (dnes v Srbsku). Šalamún sa tentoraz musel vzdať pôvodného úmyslu. Po prijatí veľkého výkupného od obyvateľov Niša sa kráľ i knieža vrátili do Uhorska. Pri Kovine (na severnom brehu Dunaja východne od Belehradu) sa Gejza s vojskom oddelil od kráľa a v Bihari sa stretol s bratom Ladislavom. Tu sa radili, ako čeliť kráľovým intrigám. Na bratovu radu odišiel Ladislav z Biharu do Kyjevskej Rusi so žiadosťou o pomoc.
Roku 1073 sa už obe strany otvorene pripravovali na vojnu.[6] Šalamúnovi prišlo na pomoc nemecké vojsko. Roku 1074 sa vrátil Ladislav, avšak bez kyjevsko-ruských vojakov. Pretože Gejza nemohol očakávať ani poľskú pomoc ihneď poslal Ladislava na Moravu k svojmu švagrovi, olomouckému kniežaťu Otovi. [9]Rozhodujúca bitka sa odohrala 14. marca 1074 pri vrchu Mogyoród neďaleko Pešti. [6]Gejza zvíťazil nad Šalamúnom len vďaka vojenskej pomoci, ktorú mu z Čiech zabezpečil Ladislav.
Nitrianske knieža
Porazený Šalamún potom v rokoch 1074 – 1081 ako protikráľ okupoval s výdatnou podporou nemeckého vládcu Henricha IV. Bratislavu, Devín a okolie, ako aj Šopron a Mošon a okolie, a urobil z Bratislavy svoje sídlo. V Bratislave naňho neustále útočil Ladislav so svojimi vojskami.
Výsledkom Šalamúnovej porážky roku 1074 bolo, že sa Gejza stal novým kráľom Uhorska a jeho brat Ladislav novým kniežaťom Nitrianskeho pohraničného kniežatstva. Podľa niektorých prameňov vtedy Biharsko pripadlo Lambertovi.
Aj za vlády Ladislava sa Nitriansko v každom ohľade správalo ako samostatný štát a viedlo vlastnú politiku.
Po Gejzovej nečakanej smrti roku 1077 sa Ladislav stal kráľom Uhorska a Lampert zas kniežaťom Nitrianskeho pohraničného kniežatstva. Až roku 1081 porazil Ladislav (už ako kráľ) Šalamúna v Bratislave.
Bol hlboko veriacim kresťanom, ale zároveň aj odvážnym a bojovným kráľom. Obdobie jeho vlády bolo obdobím relatívneho mieru a upokojenia dynastických bojov Arpádovcov. Okrem dobrých vzťahov k Poľsku sa snažil aj o spojenectvo s Kyjevskou Rusou. Dokladom toho je, že jednu zo svojich dcér vydal za Vladimíra Monomacha.
V roku 1091 ho požiadala sestra Helena, vdova po chorvátskom kráľovi Dmitarovi Zvonimirovi, o ochranu. V Chorvátsku dosadil za kráľa svojho synovca Álmoša, čo vyvolalo nevôľu u pápeža Urbana II. V tom istom roku vtrhli do SedmohradskaKumáni, ktorých porazil v bitkách pri Temeši a Oršove.
Podľa niektorých zdrojov mal byť vodcom prvej križiackej výpravy, pred jej začatím ale pri ťažení proti Čechom ochorel a zomrel 29. júla 1095 (maďarská Wikipédia udáva dátum 19. júl). Ako miesto smrti sa niekedy udáva Nitra. Pochovaný bol vo Veľkom Varadíne.
Kult
Relikviárna busta svätého Ladislava po roku 1406
Ladislav I. bol vyhlásený za svätého v roku 1192. Jeho kult bol rozšírený po celom Uhorsku, a je veľmi častý aj na území Slovenska. O jeho obľube v 13. a 14. storočí svedčí množstvo kostolov zasvätených sv. Ladislavovi (Liptovské Matiašovce), ako aj časté zobrazenia
na gotickýchfreskách (Žehra, Veľká Lomnica, Necpaly, Bijacovce, Bodice). Rozšírené je zobrazenie svätoladislavskej legendy, ktoré "komiksovou formou" rozpráva príbeh boja svätého Ladislava s Kumánom. V mnohých kostoloch freska zobrazujúca tento príbeh pokrýva celú severnú stenu lode (Kraskovo, Rimavská Baňa, Rimavské Brezovo). Príbeh začína vyobrazením vojska svätého Ladislava pred Veľkým Varadínom, pokračuje prenasledovaním Kumána, ktorý uniesol dievčinu Ladivu, v nasledujúcej scéne Ladiva seká Kumánovi do päty, a príbeh končí scénou Ladislava odpočívajúceho v lone Ladivy. Obľúbené bolo tiež zobrazenie svätého Ladislava v trojici, spolu s ďalšími arpádovskými svätcami, so svätým Štefanom a so svätým Imrichom (Krásnohorské Podhradie). Jeho atribútom je sekera, resp. halapartňa. V rímskokatolíckej cirkvi sa jeho sviatok slávi 27. júna.
Významný svätec a veľká osobnosť uhorských dejín z 11.storočia... V ťažkých pomeroch stredoveku,v neústalych bojoch,zradách,sprisahaniach ako i v riadení kráľovstva ostal sv.Ladislav zbožným a milosrdným kráľom,ktorý sa snažil plniť božiu vôľu a svoj ľud viesť k Bohu a dodržiavaniu božích zákonov.Staval chrámy,zriaďoval a podporoval kláštory ako centrá duchovnnosti i vedy a umenia...Preto je …Viac
Významný svätec a veľká osobnosť uhorských dejín z 11.storočia...
V ťažkých pomeroch stredoveku,v neústalych bojoch,zradách,sprisahaniach ako i v riadení kráľovstva ostal sv.Ladislav zbožným a milosrdným kráľom,ktorý sa snažil plniť božiu vôľu a svoj ľud viesť k Bohu a dodržiavaniu božích zákonov.Staval chrámy,zriaďoval a podporoval kláštory ako centrá duchovnnosti i vedy a umenia...Preto je i jeho sväté meno stále živé aj po takmer tisíc rokov...Mužské meno Ladislav má slovanský pôvod a význam mena je "slávny vládca" je pozmenenou verziou slovanského mena Vladislav, čo znamená „sláviaci vládu“.
