Ako sa správame k prírode? (na zamyslenie)
Viete priatelia, každý skutok má svoj následok. Na našom správaní sa záleží. Naše hriechy, zlé myšlienky, slová a skutky, pohoršujú prírodu. A naše dobré činy, dobré myšlienky slová a skutky, polepšujú prírodu.
Ako sa správame ako spoločnosť voči prírode? Čo produkujeme? Hriechy alebo cnosti? Čo prevažuje v našom konaní?
Kvôli našej žiadostivosti, pažravosti, smilneniu, klamstvu, závisti, chamtivosti, lenivosti, lakomosti, drancujeme a ničíme prírodu, zbytočne zabíjame zvieratá a ubližujeme im, pohoršujeme prírodných duchov, ktorí žijú v rastlinách, stromoch, zvieratách, ale aj v hmyze, bunkách, mikróboch ... A keď sa po smrti uvoľnia z ich tela, chcú sa nám (niektorí) pomstiť za naše hriechy - a vtedy vidíme navonok prírodné katastrofy, búrky, tornáda, záplavy, ľadovce, suchá... Pýtam sa: nie je to spravodlivé?
Celkovo ako ľudia produkujeme záplavu hriechov, pohoršujeme prírodných duchov, ubližujeme im a potom keď vystúpia z ich dočasného tela, chcú sa nám pomstiť a zničiť nás. A rovnaké ako o hrešiacich jednotlivcov, to možme povedať o celých národoch, aj o hriešnych elitách, ktoré si volíme za vodcov.
Uvediem vám tu krátku pasáž z Ježišových slov z českej zbierky "Tajemství života" - 21.kapitola Život vo svetle lásky.
... Lebo vy neviete, keď kruto vytrhnete rastlinu z matky zeme alebo keď zotnete strom alebo keď rastline odnímete najkrajšiu ozdobu, kvet , život zásnubný, či rastlinný duch, rušený vo svojej najvyššej slasti, nepociťuje bolesť tak ako vy, ak vás stretne niečo nepríjemné.
Keby ste mohli duchovnými očami vidieť duchovný svet, často by ste sa zachveli hrôzou, akých mnohých krutostí sa vy ľudia, chcejúci byť rozumnými, dopúšťate a čo musí mlčanlivo znášať nižšie postavené bytie, pretože nemá reč, ktorá by vyjadrila zvukmi radosť a žiaľ.
Viďte večný boj živlov s tvrdým kamením, život rastlín a život zvierat všetky v sebe skrývajú duchovní iskry. Všetky musia bojovať, trpieť a nielen povrchný človek má právo si sťažovať, že je tento pozemský život plný podvodov a klamov a že často nestojí za to, aby bol žitý len pre utrpenie.
Zvierací svet, po ktorom tak často šliapete svojimi nohami, trpí často omnoho viac než vy a trpí nielen zákonmi prírody, ktoré sú bojmi a utrpením ku jeho pokroku, ale ponajviac trpí nevinne tým, čo mu spôsobuje človek, bezcitnosťou ľudského srdca. Tá je voči zvieraciemu svetu omnoho väčšia než otroctvo a iný despotizmus, ktoré chcete všade odstraňovať.
Zvieraťu sú vedľa jeho vlastných nepriateľov, ktorými, slúžiac im za potravu, je pozdvihované na vyšší stupeň, dané i vlastnosti, ktoré sú potrebné na rozmnožovanie a udržovanie druhu. To je materský cit, láska ku svojim mladým, láska pre prirodzený i umelý domov, láska, ktorá je u zvierat dávaná prírodou, u ľudí by mala byť podmienená mravným postavením, ale ktorá teraz klesla skoro na nulu, a za ktorú by sa mnohé nemé zviera mohlo hanbiť.
A viďte, práve táto láska ako Božia iskra, ktorá vyšla zo Mňa, umierňuje zviera voči jeho najbližšiemu okoliu, necháva dopadať svetelný lúč radosti, spokojnosti do malej zvieracej duše, aby aj ona, sledujúc nielen pud potravy a udržovania, poznávala vyššie duchovné potešenie, ktoré sa neviaže na hmotu, ale spája ducha s duchom.
Keď sa zvieraťu zničí plod, obydlie, pozorujte jeho úzkostlivosť, jeho bolesť, jeho nepokoj, pozorujte ho a hanbite sa, ako vy sami často neľútostne konáte také činy krutosti, pretože si myslíte, že ste „pánmi sveta”.
Ak dopúšťam také veci a netrestám ich, ako by ste si zaslúžili, je to preto, že také trpké a horké utrpenie predsa len prispieva nemému tvoru k posilneniu duševného a duchovného života.
Zviera tiež nemá život na ružiach ustlaný.
To vám pravda nemá dávať právo zviera mučiť, vy ako silnejší máte slabších chrániť a nie ich slabosti zneužívať, márniť čas neužitočnými vraždami na lovoch a mučivo ich kŕmiť a prekrmovať kvôli stučneniu atď. pre pôžitok vášho podnebia, strpčovať život nevinnej bytosti, ktorej ste život nedali a tiež nemáte právo jej ho brať.
Vy ľudia si máte pripomínať, že som nestvoril svet taký, aký teraz máte pred očami. V prvých dobách žil človek v súlade so zvieracím svetom. Zviera nevidelo v človeku nepriateľa a človek sa nemusel zvieraťa báť. Ale teraz, keď ľudia aj voči zvieraťu obrátili dôveru na nedôveru, nesú si teraz tiež toho následky.
Niekdajší raj trval práve v zjednotení celého stvoreného sveta, ako stála ďakovná modlitba ku Mne. A zlozvuk zištnosti, nenávisti a pomsty doňho zasadil sám človek, preto teda už tiež nie je pánom sveta, ale svet sa stal jeho pánom. ...
Ako sa správame ako spoločnosť voči prírode? Čo produkujeme? Hriechy alebo cnosti? Čo prevažuje v našom konaní?
Kvôli našej žiadostivosti, pažravosti, smilneniu, klamstvu, závisti, chamtivosti, lenivosti, lakomosti, drancujeme a ničíme prírodu, zbytočne zabíjame zvieratá a ubližujeme im, pohoršujeme prírodných duchov, ktorí žijú v rastlinách, stromoch, zvieratách, ale aj v hmyze, bunkách, mikróboch ... A keď sa po smrti uvoľnia z ich tela, chcú sa nám (niektorí) pomstiť za naše hriechy - a vtedy vidíme navonok prírodné katastrofy, búrky, tornáda, záplavy, ľadovce, suchá... Pýtam sa: nie je to spravodlivé?
Celkovo ako ľudia produkujeme záplavu hriechov, pohoršujeme prírodných duchov, ubližujeme im a potom keď vystúpia z ich dočasného tela, chcú sa nám pomstiť a zničiť nás. A rovnaké ako o hrešiacich jednotlivcov, to možme povedať o celých národoch, aj o hriešnych elitách, ktoré si volíme za vodcov.
Uvediem vám tu krátku pasáž z Ježišových slov z českej zbierky "Tajemství života" - 21.kapitola Život vo svetle lásky.
... Lebo vy neviete, keď kruto vytrhnete rastlinu z matky zeme alebo keď zotnete strom alebo keď rastline odnímete najkrajšiu ozdobu, kvet , život zásnubný, či rastlinný duch, rušený vo svojej najvyššej slasti, nepociťuje bolesť tak ako vy, ak vás stretne niečo nepríjemné.
Keby ste mohli duchovnými očami vidieť duchovný svet, často by ste sa zachveli hrôzou, akých mnohých krutostí sa vy ľudia, chcejúci byť rozumnými, dopúšťate a čo musí mlčanlivo znášať nižšie postavené bytie, pretože nemá reč, ktorá by vyjadrila zvukmi radosť a žiaľ.
Viďte večný boj živlov s tvrdým kamením, život rastlín a život zvierat všetky v sebe skrývajú duchovní iskry. Všetky musia bojovať, trpieť a nielen povrchný človek má právo si sťažovať, že je tento pozemský život plný podvodov a klamov a že často nestojí za to, aby bol žitý len pre utrpenie.
Zvierací svet, po ktorom tak často šliapete svojimi nohami, trpí často omnoho viac než vy a trpí nielen zákonmi prírody, ktoré sú bojmi a utrpením ku jeho pokroku, ale ponajviac trpí nevinne tým, čo mu spôsobuje človek, bezcitnosťou ľudského srdca. Tá je voči zvieraciemu svetu omnoho väčšia než otroctvo a iný despotizmus, ktoré chcete všade odstraňovať.
Zvieraťu sú vedľa jeho vlastných nepriateľov, ktorými, slúžiac im za potravu, je pozdvihované na vyšší stupeň, dané i vlastnosti, ktoré sú potrebné na rozmnožovanie a udržovanie druhu. To je materský cit, láska ku svojim mladým, láska pre prirodzený i umelý domov, láska, ktorá je u zvierat dávaná prírodou, u ľudí by mala byť podmienená mravným postavením, ale ktorá teraz klesla skoro na nulu, a za ktorú by sa mnohé nemé zviera mohlo hanbiť.
A viďte, práve táto láska ako Božia iskra, ktorá vyšla zo Mňa, umierňuje zviera voči jeho najbližšiemu okoliu, necháva dopadať svetelný lúč radosti, spokojnosti do malej zvieracej duše, aby aj ona, sledujúc nielen pud potravy a udržovania, poznávala vyššie duchovné potešenie, ktoré sa neviaže na hmotu, ale spája ducha s duchom.
Keď sa zvieraťu zničí plod, obydlie, pozorujte jeho úzkostlivosť, jeho bolesť, jeho nepokoj, pozorujte ho a hanbite sa, ako vy sami často neľútostne konáte také činy krutosti, pretože si myslíte, že ste „pánmi sveta”.
Ak dopúšťam také veci a netrestám ich, ako by ste si zaslúžili, je to preto, že také trpké a horké utrpenie predsa len prispieva nemému tvoru k posilneniu duševného a duchovného života.
Zviera tiež nemá život na ružiach ustlaný.
To vám pravda nemá dávať právo zviera mučiť, vy ako silnejší máte slabších chrániť a nie ich slabosti zneužívať, márniť čas neužitočnými vraždami na lovoch a mučivo ich kŕmiť a prekrmovať kvôli stučneniu atď. pre pôžitok vášho podnebia, strpčovať život nevinnej bytosti, ktorej ste život nedali a tiež nemáte právo jej ho brať.
Vy ľudia si máte pripomínať, že som nestvoril svet taký, aký teraz máte pred očami. V prvých dobách žil človek v súlade so zvieracím svetom. Zviera nevidelo v človeku nepriateľa a človek sa nemusel zvieraťa báť. Ale teraz, keď ľudia aj voči zvieraťu obrátili dôveru na nedôveru, nesú si teraz tiež toho následky.
Niekdajší raj trval práve v zjednotení celého stvoreného sveta, ako stála ďakovná modlitba ku Mne. A zlozvuk zištnosti, nenávisti a pomsty doňho zasadil sám človek, preto teda už tiež nie je pánom sveta, ale svet sa stal jeho pánom. ...