Čo s dejinami našimi
Dejepisectvo 18. storočia sa totiž ešte možno neriadilo kritickým prístupom k prameňom, ktoré je dnes medzi metódami bádania historikov dominantné, ale malo k nim úctu.
Radikálne sa to začalo meniť pod vplyvom Francúzskej revolúcie. Keď 21. januára 1793 padla hlava francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI., stalo sa regálne právo (iura regalia) zabíjať demokratickým.
Následne moderná rovnosť začala pohlcovať stredovekú rôznosť.
Historici začali popierať kontinuitu toho, čo bolo ešte pred sto rokmi aj medzi maďarskými historikmi dogmou, a síce, že Slováci sú jedinými potomkami Svätopluka a jeho ríše.
Keďže fakty 9. storočia sa nedali nijako odmyslieť, Hunfalvy a spol. popreli existenciu Slovákov pred 13. storočím. Vyhlásili ich za národ, ktorý vznikol ako výsledok sekundárneho osídlenia územia dnešného Slovenska Čechmi, Moravanmi, Poliakmi a Rusínmi, etc.
Pred novou generáciou slovenských historikov preto stála úloha obhájiť slovacitu Veľkej Moravy a striasť sa biľagu pozbierancov.
Na to sa hodila Hegelova filozofia dejín a staré dobré evanjeliové „Poslední budú prvými“. Botto vstúpil do diskusie o slovenských dejinách razantne, a to hneď dvoma zväzkami – Slováci, vývin ich národného povedomia. Vyšli v Turčianskom svätom Martine v roku 1904 a 1910. Za ďalšie dielo Krátka história Slovákov z roku 1914 bol dokonca maďarskou justíciou súdne stíhaný. Nemohol sa čudovať.
Dovolil si totiž napísať, že Uhorsko nikdy nebolo a nebude vzhľadom na malý počet Maďarov v ňom maďarským štátom.
Slovenské dejiny po roku 1918 čakal turbulentný a často aj paradoxný vývoj. Ich vnútorným protirečením číslo jeden sa stalo to, že na osobitnú vednú disciplínu dozreli v konfrontácii s tým, s čím dovtedy vlastne ani nemali veľa spoločného, teda s českými dejinami, konkrétne v spore s novým konceptom československých dejín.
Úlohu Slovákom exportovať nové české štátnoprávne ponímanie slovenských dejín vzal na seba pražský profesor Václav Chaloupecký. Horlivo pritom vyznával tézu českého jazykovedca Františka Pastrneka o tom, že Česi, Moravania a Slováci tvoria z jazykového hľadiska jeden národ.
(Tu iba na okraj, Pavol Jozef Šafárik zhruba 100 rokov predtým vo svojich Slovanských starožitnostiach konštatoval, že obyvatelia južnej polovice Moravy od sútoku rieky Dyje s Moravou po Valašsko sa pokladajú za Slovákov).
Český profesor v Bratislave svoje tézy o tom, že máme s Čechmi jedny dejiny, najprv predstavil v podobe publikovanej prednášky. Veľmi skoro – už v roku 1923 – však vyšlo jeho Staré Slovensko. Ako napovedá sám titul, dielo bolo venované výkladu najstarších dejín Slovenska.
Teritoriálne uchopenie slovenských dejín bolo nepochybnou novinkou, ale aj ich významným limitovaním. Chaloupeckého dielo totiž bolo najmä historickou obhajobu novoustanovených československých južných hraníc.
V slovenských akademických kruhoch však vyvolali tézy pražského profesora hlboké rozpaky. Chaloupecký zo svojho českého obzoru, ktorý siahal iba po Hron, vylúčil celé stredné i východné Slovensko.
Vyhlásením Slovákov za českú vetvu a stredné i východné Slovensko v podstate za neosídlené do 13. storočia, Chaloupecký vyradil Slovákov z uhorských dejín.
Posilnenie českých dejín, na úkor slovenských sa mohlo oprieť o tradíciu používania češtiny slovenskými evanjelikmi a koncept slovanskej kultúrnej vzájomnosti Jána Kollára, v ktorom sa rátalo s jediným československým kmeňom.
V praxi to však znamenalo asi toľko, že po Veľkej Morave malo pre Slovákov nastať obdobie politického a národného maďarského útlaku, z ktorého Slovákov zachránil až vznik Česko-Slovenska v októbri 1918.
Daniel Rapant vo svojej štúdii Slovenské dejiny z roku 1946 píše : „Keďže slovenské dejiny sa nedajú koncipovať ako dejiny štátu …(musíme) urobiť nositeľom slovenských dejín slovenský národ sám (…) národ v modernom význame etnickom, kultúrnom, ako osobitnú, na štáte pojmove nezávislú kolektívnu jednotku“.
Za zakladateľa vedeckého odboru slovenské dejiny i Stolice (Katedry) slovenských dejín sa teda pokladá Daniel Rapant, najvýznamnejší slovenský historik 20. storočia.
V školskom roku 1949/1950 Rapant dostal zákaz prednášať slovenské dejiny. Následne ho z univerzity vyhodili. V roku 1954 slovenské dejiny ako vedný odbor oficiálne prestali existovať.
„Slovenské dejiny“ nahradili „Dejiny Československa“ a neskôr „československé dejiny“. Školské dejepisy opäť ponúkali oklieštenú podobu slovenských dejín, to jest „prvý spoločný štát Čechov a Slovákov – Veľkú Moravu“, no a s určitými rozpakmi až štúrovcov.
Vtedajší štyridsiatnik Vladimír Mináč napísal esej, ktorá vyšla v Kultúrnom živote 5. januára 1968. Dostala názov Kde sú naše hrady? Vyvolala okamžitý a zaslúžený rozruch. Je zjavné, že uvažovanie o slovenských dejinách ovplyvnila prakticky dodnes.
Mináč za bod nula slovenských dejín označil vystúpenie štúrovcov. Na rozdiel od Rapanta Mináč rezignoval na dokazovanie historicity Slovákov. Za naše dejiny vyhlásil iba tie, v ktorých sme ako Slováci vystupovali pod vlastným menom a s vlastným politickým programom.
Označil nás za plebejcov Európy. Zbavil kráľov, šľachty, meštianstva, vzdelancov i celej latinskej kultúry… Slovenský národ oholil na kosť a označil za predmet, nie subjekt dejín.
Na Mináčovu obranu však treba povedať, že dejiny nám nezobral svojvoľne a už vôbec nie zlomyseľne. Urobil tak najmä so zreteľom na našu svetlú budúcnosť...
Esej bola rámcovaná klietkou slovenského protestantského mesianizmu. Akurát pôvodnú myšlienku Bohom vyvolenej slovenskej evanjelickej menšiny Mináč šikovne substituoval myšlienkou Marxom, Engelsom a Leninom vysnívaného národa plebejcov. Nebeské kráľovstvo zamenil za komunizmus.
Ľubomír Lipták, podobne ako Mináč, ani on nemal historické školenie. Jeho publikácia Slovensko v 20. storočí vyšla v roku 1968. Slovenské dejiny formuloval v bystrých úsudkoch.
Jeho chápanie slovenských dejín vystihuje veta: „Zomieralo sa za veci, ktoré sú dnes väčšine ľahostajné, bez problémov sa menili identity, ktoré sú dnes posvätné“.
Na rozdiel od Mináča skúmal všetko. Slovenské dejiny však vyhranil teritoriálne územím Slovenska. Tohto obmedzenia si však bol vedomý.
Slovákov v stredoveku hľadal nedávno zosnulý Matúš Kučera. V roku 1977 tak urobil článkom O historickom vedomí Slovákov v stredoveku.
K vyformovaniu súčasnej teórie slovenských dejín v poslednom období najviac prispel profesor Richard Marsina.
V roku 1990 si na stránkach Historického časopisu povzdychol:
„Nejestvovanie vedeckého termínu a odboru „slovenské dejiny“(…) je nepochybne deformáciou vývoja v slovenskej historiografii (ktorá sa napríklad v šesťdesiatych rokoch nazývala tiež takmer výlučne československou), presadzovanou od začiatku päťdesiatych rokov.
Je zaujímavé, že táto deformácia, svojou podstatou nie bezvýznamná, pretrvala dve desaťročia aj po vzniku (formálnoprávneho) federatívneho usporiadania spoločného štátu Čechov a Slovákov.“
Zdalo by sa, že po novembrových udalostiach roku 1990 a vzniku 2. Slovenskej republiky 1. januára v roku 1993 nastane žičlivé obdobie bádania nad vlastnými dejinami. Nestalo sa tak.
Prečo po roku 1993 nenastalo na Slovensku žičlivé prostredie pre výskum slovenských dejín? Z môjho pohľadu najmä preto, lebo naša národná historiografia sa etablovala v čase, keď hlavný myšlienkový a ideologický prúd ideu národných historiografií spochybnil.
Slovenskí historici namiesto serióznych výskumov (česť výnimkám) až príliš často podliehajú často iba módnym historiografickým trendom.
Samotná Katedra slovenských dejín, ako špecializované pracovisko na výskum slovenských dejín od svojho etablovania v roku 1994 čelila a čelí rôznym problémom. Tie sa vystupňovali najmä v poslednom období, ktoré už tak trochu naozaj pripomínajú 50. roky.
„Načo sú nám slovenské dejiny?“, napísal napríklad niektorý z anonymných študentov histórie v pravidelnej študentskej ankete...
Je tu otvorené (Miroslav Lacko, Hana Charvátová), alebo aj skryté osočovanie z nacionalistického výkladu slovenských dejín.
Byť označený za nacionalistu je teda zasa v kurze. Stačí napríklad potvrdiť, že Svätopluk bol kráľ...
Byť teda „nacionalistom,“ v duchu, ako o ňom písal profesor Marsina, znovu znamená: „najvyšší stupeň odsúdenia a zatratenia“.
Darmo zahraničie krúti hlavami. Na Slovensku je to tak. Historický názor sa zasa monopolizuje na ten správny a ten nesprávny, zatrateniahodný.
Podčiarknuté a zrátané. Vo svojom tridsiatom roku existencie čelí Katedra slovenských dejín svojmu zániku „zlúčením“ s Katedrou všeobecných dejín.
Ak k tomu naozaj príde, možno sa iba domnievať, čo to prinesie pre osud študijného odboru „slovenské dejiny“...
Čo s dejinami našimi?
Obrázok : FB - Róbert Švec - SHO