Rozprávku o rytierovi, ktorý zabije draka a potom sa ožení s princeznou, tú iste každý pozná – je to jedna z najklasickejších rozprávok, ktorú sme v rôznych podobách od detstva už tisíckrát počuli. Predstavte si však, ako by ten príbeh vyzeral, keby ste tú rozprávku sfilmovanú nevideli celú, ale iba posledné tri minúty
Vchod do petrohradského metra
Príbeh by potom bol nasledovný: drak si nažíval s princeznou vo svojej diere, keď tu z ničoho-nič, bez varovania, proti všetkým pravidlám a bez akéhokoľvek slušného dôvodu, zrazu do dračej diery vtrhol agresívny chlap s mečom, poodtínal chudákovi drakovi hlavy (všimnite si aké nefér to bolo, drak mal iba papule s plameňmi, kým útočník mal meč) a ukradol drakovi jeho princeznú, aby ju mal pre seba.
Čo poviete, je tá rozprávka takto kompletná? Je takáto verzia, obmedzená na posledné tri minúty, podľa vás v súlade s príbehom, ako má v skutočnosti byť? Možno niekomu sa bude takto viac páčiť, ale asi každý ctiteľ pravdy povie, že to v poriadku nie je. A poukáže na to, že treba divákom ukázať celý príbeh: že ten drak princeznú uniesol proti jej vôli, že predtým napáchal strašne veľa zla, a že ten rytier mal veľmi dobrý dôvod porušiť drakovo právo na domáce súkromie, potrestať ho a princeznú zachrániť.
Nepripomína vám to niečo? Už je to takmer rok od chvíle, keď Rusko vojensky vtrhlo na územie Ukrajiny. Už takmer rok sme v mainstreamových médiách vystavení tej istej verzii: Rusko bezdôvodne napadlo Ukrajinu, čím bezprecedentne porušilo medzinárodné právo a pácha teror na bezbrannom obyvateľstve.
V oficiálnom diskurze sa nesmie objaviť ani len náznak spochybnenia tejto verzie. Lenže tento oficiálny príbeh, ktorého začiatok mainstream zásadne počíta od 24. februára 2022, nie je celkom v poriadku. On totiž nie je kompletný. V skutočnosti sa začal oveľa skôr. Sú to iba „posledné tri minúty filmu“.
Ten príbeh sa nezačal na jeseň 2021, keď už všetci zasvätení vedeli o pripravovanej mohutnej ukrajinskej ofenzíve proti Krymu a Donbasu. Nezačal sa ani v roku 2014, keď sa proamerické a banderovské sily zmocnili v Kyjeve protiústavným spôsobom moci a začali otvorené protiruské besnenie, ktorého prirodzeným vyústením bol regulárny a spravodlivý návrat Krymu do Ruskej federácie a vznik odbojných republík na Donbase. Ten príbeh sa dokonca nezačal ani v roku 1991, keď sa pri rozpade Sovietskeho zväzu historicky nespravodlivo stali súčasťou Ukrajiny regióny, ktoré bývali ruské a Západ sľúbil Rusku nerozširovať sa na východ.
Korene tohto príbehu sú ešte oveľa hlbšie, ale rozprávanie by sa mohlo začať napríklad od chvíle, keď sa americké impérium rozhodlo, že Sovietsky zväz je jeho úhlavným nepriateľom a treba ho stoj čo stoj zničiť, rozlámať na kusy a nedopustiť, aby sa niekedy v budúcnosti ešte objavila iná mocnosť, ktorá by bola pre USA globálnym konkurentom. Táto americká snaha sa stala úplne očividnou v 50. rokoch a odvtedy neprestala byť dominantnou skutočnosťou geopolitického vývoja na tejto planéte.
Kto by chcel pochybovať o tejto realite, nech sa započúva do prednášok popredných amerických expertov na zahraničnú politiku, ako je napríklad George Friedman z think-tanku Stratfor, alebo nech si prečíta americké dokumenty opisujúce zahraničnopolitickú stratégiu USA, nech si pozrie hlavné geopolitické doktríny USA ako je Monroeova či Wolfowitzova.
O tomto, a o ničom inom je celá, neoklieštená pravda o tej strašnej vojne! Zvyčajní páchatelia – ako washingtonské panstvo nazýva novinár Pepe Escobar – a im podriadení klamári z globálneho propagandistického mlynčeka na lži si z informácií o nej, tak ako vždy, vybrali iba čriepky, ktoré sa im hodia na vytvorenie ich „cinknutej“ verzie.
Do mainstreamovej verzie o „posledných troch minútach príbehu“ sa tak nedostal napríklad fakt, že Rusko sa na medzinárodnej scéne mnohokrát opakovane dožadovalo oprávnených bezpečnostných záruk, ktoré však nikdy nedostalo.
Vypadol odtiaľ tiež fakt, ktorý by mohol zaujímať tých všetkých, ktorí sa zvyknú oháňať porušovaním medzinárodného práva – že medzinárodné právo pozná aj pojem „preventívny útok“, ktorý môže ohrozená krajina použiť v prípade, ak vyhodnotí situáciu ako nebezpečnú. A že ak Západ vo svojich imperiálnych vojnách tento pojem tak často zvykne zneužívať, tak naň má rovnaké právo aj Rusko. A že Rusko vopred varovalo pred tým, že mu neostane iná možnosť, než preventívny útok, ak neprestane mohutná západná militarizácia Ukrajiny, ktorá pre Rusko predstavuje existenčnú hrozbu.
Nehovoriac o tom, že v mainstreamovom filme o posledných troch minútach príbehu nie je spomenutý ani princíp, že medzinárodné právo môže byť právom iba vtedy, ak platí pre každého rovnako – a ak to tak nie je, tak potom nemôže ísť o skutočné právo, ale iba o palicu mocnejšieho na tých ostatných. A že ak neplatí jedna časť práva, tak potom nemusí platiť ani iná časť práva – a teda, ak si napríklad niekto môže druhé krajiny podľa ľubovôle ukradnúť pre seba pomocou farebných revolúcií, tak iný to môže rovnakým právom urobiť tak, že si tie krajiny na základe referendom potvrdeného želania ich obyvateľov k sebe jednoducho pripojí.
A napokon, do zbastardenej trojminútovej mainstreamovej verzie rozprávky o vojne na Ukrajine sa nedostala ani pravda o tom, prečo Rusi v drvivej väčšine schvaľujú kroky svojej vlády a svojho prezidenta. Oni totiž poznajú celý príbeh. A práve preto sú ochotní znášať aj sankcie, šikanu, nech prídu kamkoľvek v tej časti sveta, ktorú ovláda Západ, urážky a nepohodlie až do samotného konca, ktorý (okrem jadrovej apokalypsy) môže mať len jednu podobu: víťazstvo Ruska, ktoré vo svojom existenčnom boji má podporu celého nezápadného sveta a nemá kam cúvnuť.
Že tomu „trojminútovému“ príbehu občas tak trošičku aj chýba logika? Napríklad, že prečo to vlastne tí Rusi všetko robia. Že či sú celkom padnutí na hlavu, že napriek tým všetkým sankciám, stratám na životoch aj majetku, šikane, obrovskému riziku úplnej katastrofy do toho išli a stále v tom pokračujú? Nuž, kde sa stratí logická niť, tam musí mainstream trochu fabulovať: to všetko vraj Rusi robia preto, lebo oni všetci, na rozdiel od nás, sú oklamaní. A medzi riadkami sa naznačuje, že sú aj nemorálni, nekultivovaní a barbarskí. Že to smrdí šovinizmom, rasizmom? Ale kdeže. Rasizmus je predsa to proti Rómom, Židom, černochom, ale v žiadnom prípade nie proti Rusom: to vtedy nie je rasizmus ale humanizmus správneho demokrata.
Podľa globálneho mlynčeka na lži to všetko je spôsobené tým, že Putin je úplný iracionálny magor, šialený diktátor, ktorý stratil akýkoľvek zmysel pre realitu. Podobne ako sa to pred ním stalo Saddámovi Husajnovi, Muammarovi Kaddáfímu, Slobodanovi Miloševičovi… no veď tie trojminútové verzie už nejaký ten rok poznáte. Sú stále rovnaké. Stále rovnako hlúpe. Zdá sa však, že určitej časti populácie stále vyhovujú. Sú totiž pohodlné – ich konzumácia si nevyžaduje žiadnu mentálnu námahu. No nekúp to.
Dědičný hřích se táhne od Adama a Evy až dosud, včetně posledních tří minut. Co však Eva pokazila svou neposlušností, napravila Přesvatá Bohorodička svou poslušností. Zrodila Nejsvětějšího Spasitele, který křtí Duchem Svatým na odpuštění hříchů těch, kdo v něho věří.
