Apológia o Cirkvi IV. Cirkev a štát
1. Človek je spoločenský tvor. Človek len v spoločnosti sa stáva človekom, poneváč len tam ukojí svoje nároky. Jasným dôkazom jeho spoločenskej prirodzenosti je jazyk, reč, ktorá by pre osobitne stojaceho človeka žiadneho významu nemala. Najmenšou spoločenskou jednotkou je: rodina, ktorá sa časom stane národnosťou, konečne ľudom a štátom. A tento postup je nie výtvorom nejakej spoločenskej obrazotvornosti (contrat social – Rousseau), toto je ustanovujúcim zákonom prirodzenosti ľudskej. Štát vtedy dozrie, keď namiesto záujmov osobných a rodinných nosiča autority (kráľa) stúpi všeobecne dobré, záujem celého ľudu. Poneváč ale ľudská spoločenská prirodzenosť je od Boha, preto prirodzený následok spoločností štát je od Boha. Vôľa, nariadenie Božie je teda, aby ľudstvo žilo v štátoch.
2. Pán Ježiš kráľovstvo svoje, Cirkev, nadprirodzene postavil nad kráľovstvo Otca Stvoriteľa, totižto nad prírodu, ale bez toho, žeby prírodu a štáty bol zničil alebo narušil. Menovite, aby ho židia zle nerozumeli, zjavne povedal: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a čo je Božie, Bohu!'(Mat. 22, 21.)
Pán svoj príchod na zem neoznámil ani cisárovi Augustoví, ani kráľovi Herodesovi. Ako suverénny Boh posla svojho Jána len k svojmu vyvolenému národu poslal, aby pripravil cestu pred ním. V svojom 30. veku bez hlavno-kňazského a kráľovského placetu započal svoje účinkovanie, svoju Cirkev na základe svojej Božskej autority a moci založil. Práve pri založení Cirkvi svojej vypovedal to veľké slovo, ktoré si ľudské ústa nikdy nedovolili vypovedať: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Idúc teda, učte všetky národy, pokrstiac ich v mene Otca, i Syna i Ducha svätého… a hľa, ja som s vami až do skončenia sveta.” (Mat. 28, 18—20.)
3. Štát je výnosom prírody, nasledované nie bezprostredným, lež prostredným útvarom Božím. Jeho cieľom je: všeobecné dobré, oblaženie jeho údov v tomto živote. Prostriedky k dosiahnutiu jeho cieľov sú prirodzené. Cirkev ale priamo vôľa Božia stvorila. Cieľom Cirkvi je: vybudovanie kráľovstva Božieho v dušiach, dosiahnutie večného blahoslavenstva. Prostriedky jej sú: učenie Kristovo a prostriedky milosti. – Toto všetko je nadprirodzené.
Cirkev a štát teda v pôvode, cieľu a prostriedkoch sa podstatne delia jeden od druhého. Preto riekol Pán: „Kráľovstvo moje nie je z tohoto sveta!” (Ján, 18, 36.) Alebo: štát je nie Cirkvou mojou, ale – kráľovstvo Božie.
4. Dve spoločnosti vtedy prídu do zrážky jedna s druhou:
a) keď majú jeden a ten istý cieľ, v ktorom páde závodenie a rozopry príslušnosti povstávajú medzi nimi.
b) Keď nemajú jeden a ten istý, ale protivný účel, poneváč v tomto páde je medzi nimi zásadný rozdiel. Medzi štátom a Cirkvou ale ani jednej z týchto možností nie jest; poneváč Cirkev a štát majú síce rozličné, ale nie protivné ciele: kráľovstvo milosti je vystavené na neporušenej prirodzenosti.
Krásne to vypovie hlavná autorita Cirkvi: „Boh opateru ľudí dvom mociam zveril: Cirkvi a štátu. Jednu postavil nad božskými a druhú nad zemskými vecami. Každá je zvrchovaná vo svojom obore; každá má určité ustálené hranice, ktoré im povolanie a príroda určí. (Lev XIII. 1. nov. 1885. Encyklika o štátnych poriadkoch).
Dľa tohoto je aj Cirkev dokonala spoločnosť, ktorá nezávisle od štátu ide za svojím cieľom; aj štát je dokonalá spoločnosť, ktorý nezávisle od cirkvi končí svoje záležitosti. Každá spoločnosť je suverénna v svojom obore.
Sú aj takzvané spoločne záležitosti, napr. záležitosť školská. Tu je najlepšie počínanie, keď v zhode a vzájomnou dobrou vôľou, k opravdivému obecnému dobrému, spoluúčinkuje Cirkev i štát.
Ak prídu do rozporu Cirkev a štát, to nepochádza z prirodzenosti týchto dvoch spoločností, ale z ľudskej krehkosti, nakoľko jedna – a to riadne štát býva – prestupuje kruh svojej príslušnosti a vstupuje do zapovedaného.
Trebárs Cirkev a štát v ohľade suverénnom sú si rovní, z ohľadu cieľu je Cirkev vyššieho charakteru, spoločnosť, poneváč jej cieľ je o mnoho vyšší ako štátu, aj jej účinkovanie i prostriedky sú vznešenejšie.
Cirkev aj vekom a veľkosťou svojou prevyšuje štáty, poneváč Cirkev tam stála pri kolíske európskych štátov.
Trebárs je Cirkev vyššia, predsa nemá práva miešať sa do štátnych záležitostí, – ale následkom prírody, z ohľadu smeru, ktorý má Cirkev dávať životu pre večný cieľ, ona má predsa smerujúci účinok na štát. A Cirkev nikdy neprestáva prosiť, súriť, žeby sa zástupcovia najvyššej štátnej moci zdržovali takých nariadení, ktoré by znebezpečovali večný cieľ a ktoré nariadenia neposlúžia ani záujmom štátnym, totižto zemskému blahobytu.
6. Nepriatelia cirkvi najradšej jazdia na tom, že sa hlavy Cirkvi, pápeži zháňajú po zemskej moci. A túto svoju pomluvu stavajú na výpovede niektorých pápežov stredoveku. Na toto odpovedáme: Stredovek sa musí dľa pochopov stredoveku posudzovať. Vtedajšia jednotná spoločnosť videla v pápežovi najvyššiu autoritu kresťanskej spoločnosti a spoločného otca, ktorému pripisovala právo vo všetkých záležitostiach rozhodovať. V stredoveku zastupovali pápeži tútorský úrad nad panovníkmi Európy a nad štátmi tej doby, ale každý nepredpojatý človek musí uznať, že toto tútorovanie malo dobrý účinok na panovníkov a štáty, poneváč ono prekážalo, žeby sa panovníci na spôsob východných mocnárov tyranmi nestali a tým chránili slobodu občanov. Dňa 16. nov. roku 1894 takto hovoril Hubler na bernskej univerzite: „Pápežstvo je jeden z najväčších zjavov, ktoré kedy vstúpili na svet. Bez pápežstva by sa bol stredovek stal korisťou barbarstva. Ešte i v dnešnom čase by sa v najväčšom nebezpečenstve nachádzala sloboda národov bez pápežstva. Toto je najlepšia protiváha proti všemohúcnosti štátnej.”
Boli časy, v ktorých by boli pápeži uskutočnili svoje úmysle, keby sa boli po svetskej moci zháňali (XIII. st). Teraz, keď pápež pozbavený svojej krajiny na spôsob väzňa sedí vo Vatikáne, strašiť svet s túžbou po svetskej moci, je nič iného, ako detinský strašiak a umelé podnecovanie nepriateľského zmýšľania. Pápeži len v tom zmysle túžia po svetskej moci, žeby Kristus vo všetkých dušiach panoval, a síce tak v súkromnom, ako aj vo verejnom živote.
7. Poneváč sú tie isté osoby veriacimi Cirkvi a poddanými štátu, rozluka Cirkvi od štátu sa protiví prírode.
„Salus reipublicac suprema lex — poneváč blaho štátu má byť najväčším zákonom: preto Cirkev a štát musia ruka v ruke pracovať, poneváč len takto môžu prospieť všeobecnému dobru. Cirkev koná neoceniteľné služby štátu, poneváč
a) so svojou náukou o autorite, dľa ktorej „nieto moci na svete len od Boha”, s celou silou podporuje autoritu štátu;
b) so svojou mravo a vieroukou je prvou vzdelávajúcou zásadou a občanov na nevídanú výšku duševnej vzdelanosti povznáša; a hlavne
c) s vy-cvičením svedomia isté základy kladie štátom.
Štát ale sa tým zavďačuje Cirkvi, za tieto jej veľkolepé služby,
a) keď sa zdržuje všetkého toho, čoby Cirkvi prekážalo v jej účinkovaní a čo sa protiví zákonom náboženstvu;
b) keď svojimi ustanovizňami dľa možnosti podporuje Cirkev v dosiahnutí časného i večného cieľu človečenstva. A keď toto činí štát, menovite keď podporuje náboženskú výchovu, týmto len sám seba posilňuje.
„Katolícka Cirkev si nadobudla nesmrteľných zásluh pri založení a povznesení blahobytu štátov. Ona stvorila civilizáciu, vlejúc do duší národov svätú náuku a milosť Krista Pána. Ona vzala pod opateru pred tisíc rokmi náš národ pri krste svätom a vychovávala ho materskou oddanosťou. Ona nadobudla štátnu autoritu, poriadok a právo; ona učila panovníkov a národy povinnostiam a ich svedomitému plneniu; ona doniesla vedu, školu, umenie; pozdvihla chudobných, podporovala opustených, učinila rodinu svätyňou; navrátila dôstojnosť žene: ona poskytla všetko to, čo je potrebné k blahu a šťastiu národov natoľko, že hovoriac so sv. Augustínom, tak sa zdá, žeby ani vtedy nebola mohla viac urobiť za blaho národov, keby len k zabezpečeniu a povzneseniu časného blaha národov založená bola.”
Panovníci stredoveku uznali v cirkvi nekonečne mocnú pomocnicu štátov, preto ju aj hmotnými výhodami, zákonmi podporovali a bránili. Moderní vodcovia štátu tým, že olupujú Cirkev a v jej práci oslabujú, dokazujú nie štátnu múdrosť, ale predpojatosť a zlomyseľnosť.
8. Keď sa štát postaví na základ bez-náboženstva, týmto vstúpi na neistú pôdu lži, poneváč národov bez-náboženských nejest. Keď sa autorita najvyššia štátu v štáte miešaného náboženstva za bezkonfessionálnu uznáva, aj vtedy na základe najväčšej slobody, na základe slobody svedomia, ktorá každému občanovi patrí, musí slobodu Cirkvi poistiť, poneváč katolícky občan len vtedy má slobodu svedomia, keď je jeho Cirkev slobodná v jej účinkovaní. V takomto páde žiada Cirkev odlúčenia Cirkvi od štátu. V takomto páde sa Cirkev zriekne podpory zo strany štátu, ale sa nezriekne svojho božského práva slobodného účinkovania. (Zjednotené Štáty) „Slobodná Cirkev v slobodnom štáte” je lžou v ústach nevery; lebo kde príde k moci táto zásada, ako napr. vo Francúzsku, ide rovno na zničenie Cirkvi.
Väčší úder nemôže prísť na jeden štát, ako keď štát príde do rúk nevercov, ktorí vženú štát najprv do nábožensko-mravnej samovraždy a potom na základe logiky skutkov do úplnej záhuby. Chovanie sa francúzskej štátnej moci v posledných rokoch pred mysliacim sa tak zdá, akoby to bol samovražedný pokus jedného národa.
zdroj: tradicnaomsa.slovakforum.net/t51-apologia-o-…
2. Pán Ježiš kráľovstvo svoje, Cirkev, nadprirodzene postavil nad kráľovstvo Otca Stvoriteľa, totižto nad prírodu, ale bez toho, žeby prírodu a štáty bol zničil alebo narušil. Menovite, aby ho židia zle nerozumeli, zjavne povedal: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a čo je Božie, Bohu!'(Mat. 22, 21.)
Pán svoj príchod na zem neoznámil ani cisárovi Augustoví, ani kráľovi Herodesovi. Ako suverénny Boh posla svojho Jána len k svojmu vyvolenému národu poslal, aby pripravil cestu pred ním. V svojom 30. veku bez hlavno-kňazského a kráľovského placetu započal svoje účinkovanie, svoju Cirkev na základe svojej Božskej autority a moci založil. Práve pri založení Cirkvi svojej vypovedal to veľké slovo, ktoré si ľudské ústa nikdy nedovolili vypovedať: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Idúc teda, učte všetky národy, pokrstiac ich v mene Otca, i Syna i Ducha svätého… a hľa, ja som s vami až do skončenia sveta.” (Mat. 28, 18—20.)
3. Štát je výnosom prírody, nasledované nie bezprostredným, lež prostredným útvarom Božím. Jeho cieľom je: všeobecné dobré, oblaženie jeho údov v tomto živote. Prostriedky k dosiahnutiu jeho cieľov sú prirodzené. Cirkev ale priamo vôľa Božia stvorila. Cieľom Cirkvi je: vybudovanie kráľovstva Božieho v dušiach, dosiahnutie večného blahoslavenstva. Prostriedky jej sú: učenie Kristovo a prostriedky milosti. – Toto všetko je nadprirodzené.
Cirkev a štát teda v pôvode, cieľu a prostriedkoch sa podstatne delia jeden od druhého. Preto riekol Pán: „Kráľovstvo moje nie je z tohoto sveta!” (Ján, 18, 36.) Alebo: štát je nie Cirkvou mojou, ale – kráľovstvo Božie.
4. Dve spoločnosti vtedy prídu do zrážky jedna s druhou:
a) keď majú jeden a ten istý cieľ, v ktorom páde závodenie a rozopry príslušnosti povstávajú medzi nimi.
b) Keď nemajú jeden a ten istý, ale protivný účel, poneváč v tomto páde je medzi nimi zásadný rozdiel. Medzi štátom a Cirkvou ale ani jednej z týchto možností nie jest; poneváč Cirkev a štát majú síce rozličné, ale nie protivné ciele: kráľovstvo milosti je vystavené na neporušenej prirodzenosti.
Krásne to vypovie hlavná autorita Cirkvi: „Boh opateru ľudí dvom mociam zveril: Cirkvi a štátu. Jednu postavil nad božskými a druhú nad zemskými vecami. Každá je zvrchovaná vo svojom obore; každá má určité ustálené hranice, ktoré im povolanie a príroda určí. (Lev XIII. 1. nov. 1885. Encyklika o štátnych poriadkoch).
Dľa tohoto je aj Cirkev dokonala spoločnosť, ktorá nezávisle od štátu ide za svojím cieľom; aj štát je dokonalá spoločnosť, ktorý nezávisle od cirkvi končí svoje záležitosti. Každá spoločnosť je suverénna v svojom obore.
Sú aj takzvané spoločne záležitosti, napr. záležitosť školská. Tu je najlepšie počínanie, keď v zhode a vzájomnou dobrou vôľou, k opravdivému obecnému dobrému, spoluúčinkuje Cirkev i štát.
Ak prídu do rozporu Cirkev a štát, to nepochádza z prirodzenosti týchto dvoch spoločností, ale z ľudskej krehkosti, nakoľko jedna – a to riadne štát býva – prestupuje kruh svojej príslušnosti a vstupuje do zapovedaného.
Trebárs Cirkev a štát v ohľade suverénnom sú si rovní, z ohľadu cieľu je Cirkev vyššieho charakteru, spoločnosť, poneváč jej cieľ je o mnoho vyšší ako štátu, aj jej účinkovanie i prostriedky sú vznešenejšie.
Cirkev aj vekom a veľkosťou svojou prevyšuje štáty, poneváč Cirkev tam stála pri kolíske európskych štátov.
Trebárs je Cirkev vyššia, predsa nemá práva miešať sa do štátnych záležitostí, – ale následkom prírody, z ohľadu smeru, ktorý má Cirkev dávať životu pre večný cieľ, ona má predsa smerujúci účinok na štát. A Cirkev nikdy neprestáva prosiť, súriť, žeby sa zástupcovia najvyššej štátnej moci zdržovali takých nariadení, ktoré by znebezpečovali večný cieľ a ktoré nariadenia neposlúžia ani záujmom štátnym, totižto zemskému blahobytu.
6. Nepriatelia cirkvi najradšej jazdia na tom, že sa hlavy Cirkvi, pápeži zháňajú po zemskej moci. A túto svoju pomluvu stavajú na výpovede niektorých pápežov stredoveku. Na toto odpovedáme: Stredovek sa musí dľa pochopov stredoveku posudzovať. Vtedajšia jednotná spoločnosť videla v pápežovi najvyššiu autoritu kresťanskej spoločnosti a spoločného otca, ktorému pripisovala právo vo všetkých záležitostiach rozhodovať. V stredoveku zastupovali pápeži tútorský úrad nad panovníkmi Európy a nad štátmi tej doby, ale každý nepredpojatý človek musí uznať, že toto tútorovanie malo dobrý účinok na panovníkov a štáty, poneváč ono prekážalo, žeby sa panovníci na spôsob východných mocnárov tyranmi nestali a tým chránili slobodu občanov. Dňa 16. nov. roku 1894 takto hovoril Hubler na bernskej univerzite: „Pápežstvo je jeden z najväčších zjavov, ktoré kedy vstúpili na svet. Bez pápežstva by sa bol stredovek stal korisťou barbarstva. Ešte i v dnešnom čase by sa v najväčšom nebezpečenstve nachádzala sloboda národov bez pápežstva. Toto je najlepšia protiváha proti všemohúcnosti štátnej.”
Boli časy, v ktorých by boli pápeži uskutočnili svoje úmysle, keby sa boli po svetskej moci zháňali (XIII. st). Teraz, keď pápež pozbavený svojej krajiny na spôsob väzňa sedí vo Vatikáne, strašiť svet s túžbou po svetskej moci, je nič iného, ako detinský strašiak a umelé podnecovanie nepriateľského zmýšľania. Pápeži len v tom zmysle túžia po svetskej moci, žeby Kristus vo všetkých dušiach panoval, a síce tak v súkromnom, ako aj vo verejnom živote.
7. Poneváč sú tie isté osoby veriacimi Cirkvi a poddanými štátu, rozluka Cirkvi od štátu sa protiví prírode.
„Salus reipublicac suprema lex — poneváč blaho štátu má byť najväčším zákonom: preto Cirkev a štát musia ruka v ruke pracovať, poneváč len takto môžu prospieť všeobecnému dobru. Cirkev koná neoceniteľné služby štátu, poneváč
a) so svojou náukou o autorite, dľa ktorej „nieto moci na svete len od Boha”, s celou silou podporuje autoritu štátu;
b) so svojou mravo a vieroukou je prvou vzdelávajúcou zásadou a občanov na nevídanú výšku duševnej vzdelanosti povznáša; a hlavne
c) s vy-cvičením svedomia isté základy kladie štátom.
Štát ale sa tým zavďačuje Cirkvi, za tieto jej veľkolepé služby,
a) keď sa zdržuje všetkého toho, čoby Cirkvi prekážalo v jej účinkovaní a čo sa protiví zákonom náboženstvu;
b) keď svojimi ustanovizňami dľa možnosti podporuje Cirkev v dosiahnutí časného i večného cieľu človečenstva. A keď toto činí štát, menovite keď podporuje náboženskú výchovu, týmto len sám seba posilňuje.
„Katolícka Cirkev si nadobudla nesmrteľných zásluh pri založení a povznesení blahobytu štátov. Ona stvorila civilizáciu, vlejúc do duší národov svätú náuku a milosť Krista Pána. Ona vzala pod opateru pred tisíc rokmi náš národ pri krste svätom a vychovávala ho materskou oddanosťou. Ona nadobudla štátnu autoritu, poriadok a právo; ona učila panovníkov a národy povinnostiam a ich svedomitému plneniu; ona doniesla vedu, školu, umenie; pozdvihla chudobných, podporovala opustených, učinila rodinu svätyňou; navrátila dôstojnosť žene: ona poskytla všetko to, čo je potrebné k blahu a šťastiu národov natoľko, že hovoriac so sv. Augustínom, tak sa zdá, žeby ani vtedy nebola mohla viac urobiť za blaho národov, keby len k zabezpečeniu a povzneseniu časného blaha národov založená bola.”
Panovníci stredoveku uznali v cirkvi nekonečne mocnú pomocnicu štátov, preto ju aj hmotnými výhodami, zákonmi podporovali a bránili. Moderní vodcovia štátu tým, že olupujú Cirkev a v jej práci oslabujú, dokazujú nie štátnu múdrosť, ale predpojatosť a zlomyseľnosť.
8. Keď sa štát postaví na základ bez-náboženstva, týmto vstúpi na neistú pôdu lži, poneváč národov bez-náboženských nejest. Keď sa autorita najvyššia štátu v štáte miešaného náboženstva za bezkonfessionálnu uznáva, aj vtedy na základe najväčšej slobody, na základe slobody svedomia, ktorá každému občanovi patrí, musí slobodu Cirkvi poistiť, poneváč katolícky občan len vtedy má slobodu svedomia, keď je jeho Cirkev slobodná v jej účinkovaní. V takomto páde žiada Cirkev odlúčenia Cirkvi od štátu. V takomto páde sa Cirkev zriekne podpory zo strany štátu, ale sa nezriekne svojho božského práva slobodného účinkovania. (Zjednotené Štáty) „Slobodná Cirkev v slobodnom štáte” je lžou v ústach nevery; lebo kde príde k moci táto zásada, ako napr. vo Francúzsku, ide rovno na zničenie Cirkvi.
Väčší úder nemôže prísť na jeden štát, ako keď štát príde do rúk nevercov, ktorí vženú štát najprv do nábožensko-mravnej samovraždy a potom na základe logiky skutkov do úplnej záhuby. Chovanie sa francúzskej štátnej moci v posledných rokoch pred mysliacim sa tak zdá, akoby to bol samovražedný pokus jedného národa.
zdroj: tradicnaomsa.slovakforum.net/t51-apologia-o-…