Apológia o Cirkvi III. Ustanovenie Cirkvi, Pápež a jeho nástupcovia, dôkazy viery otcov, falošné protestantské obviňovanie
Apológia Cirkvi. Cirkev je, ako sme to videli, dielo Pána Ježiša: ona je preto, lebo on chcel, aby bola, – tak je ako on chcel, aby bola. Ustanovizne Kristove vo veciach cirkevných tvoria organizmus, ústavu Cirkvi.
1. Pri každom zariadení smerodajným je cieľ: cieľ predpíše spôsob zariadenia. Celá príroda hlása túto pravdu. A táto istá pravda sa uplatňuje aj v nadprirodzenom poriadku.
Cieľom Cirkvi je spasenie ľudstva skrze učenie a prostriedky milosti Kristove, slovom: uskutočnenie vykúpenia. Prirodzeným následkom toho je, že Pán nezaložil Cirkev len pre jedno pokolenie, ale na celý čas pokolenia ľudského, totižto Cirkev, aby dosiahla svojho cieľa, dotiaľ musí trvať, dokiaľ budú na zemi ľudia, ktorí potrebujú spasenie.
Logika a ustanovenia Kristove sa celkom kryjú. Keď Pán ustanovil v Petrovi vrchnosť Cirkvi, riekol, že ju brány pekelné nepremôžu.”Nepremožiteľnosť ale predpokladá stálosť, lebo keby brány pekelné mohli Cirkev zničiť, týmto by ju konečne pretrhli. – Ešte jasnejšie hovoril Pán, keď ustanovil úrad ostatných apoštolov: „Hľa. ja som s vami každý deň až do skončenia sveta, a Duch svätý tiež ostane s vami na večnosť.
Peter a jeho spolu apoštolovia nedostali poverenie len pre ich osobu, oni dostali úrad, ktorý má večne trvať v Cirkvi.
Pán to dobre vedel, že Peter a jeho spolu-apoštolovia sú smrteľní ľudia. Petrovi ešte aj spôsob smrti predpovedal. Aj to vedel, že so samými apoštolmi neostane do skončenia sveta. Keď teda predsa tvrdí, že ostane s nimi až do „skončenia sveta”, toto on nerozumel na ich osoby, lež na ich úrad, ktorý oni večne nosiť budú. Úrad, ako vieme, nikdy nezomrie.
2. Moc Petrova
a) Uskutočnenie vykúpenia, spása ľudstva vyžaduje večné trvanie Cirkvi, a síce nie v zrúcaninách, ale jej zotrvanie v jej celosti. Cirkev, aby svojho cieľa došla, musí večne tak ostať, ako ju Kristus založil. Cieľ Cirkvi je: vnútorné posväcovanie ľudí a z tohoto vyplývajúca večná spása.
Tam, kde sa mnohí usilujú za jedným cieľom, spoločný cieľ, spoločná cesta, spoločné prostriedky zrodia spoločnosť.
Každá spoločnosť ale vyžaduje spoločnú hlavu, ktorá na základe svojej vážnosti dáva smer a udržuje členov spoločnosti. A skutočne, každá ľudská spoločnosť má hlavu: v rodine otec, v obci richtár, mešťanosta, v stolici župan, v krajine panovník je hlavou. Ešte aj kasína a čítacie kruhy si volia hlavy. Spoločnosť bez hlavy by tak vyzerala, ako aj človek bez hlavy. U človeka odňatie hlavy značí smrť. Smrť hlavy spoločností, jestliže niekto iný nenastúpi jej miesto, za sebou tiahne rozpadnutie spoločnosti.
Dokiaľ Pán Ježiš chodil po zemi, prirodzene on bol hlavou svojich veriacich. Keby po jeho nanebovstúpení bola Cirkev ostala bez hlavy, to by bolo značilo zahynutie a rozpadnutie jeho Cirkvi, ak len nechcel Pán večnými zázrakmi násilne učiniť na slobodnej vôli ľudí.
Poneváč trvanie Cirkvi vyžaduje ústrednú autoritu, Pán túto autoritu aj stvoril v Petrovi, keď mu riekol – „Pas baránky moje, pas ovce moje!” (Ján, 21, 16, 17.)
Stádo môže mať mnoho pastierov, – ale mnoho pastierov nezabezpečuje, že stádo spolu ostane, ak nieto nad pastiermi hlavného pastiera. Bez hlavy sa môže stádo natoľko čiastok rozpadnúť, koľko má pastierov. Túto pravdu hlásal Pán Ježiš,, keď verejne riekol, že úrad Petrov je zásadou zotrvania Cirkvi: „Ty si Peter, a na tejto skale vystavím Cirkev moju a brány pekelné ju nepremôžu!” Dľa slov Pánových úrad Petrov je zásadou víťazného trvania.
b) Viďme teraz pri svetle dejín: ako vstúpila do života ustanovizeň Pánova?
Peter v povedomí svojho hlavno-pastierskeho úradu navrhuje, žeby miesto zradcu Judáša druhého apoštola vyvolili. (Sk. ap. 1, 15.) Na Turice on drží prvú misionársku reč; on prijíma prvých obrátených židov do Cirkvi. (Sk. ap. 2.) Pokrstí rodinu pohanského Corneiusa, s čím rozhodnú veľmi vážnu zásadnú otázku. (Sk. ap. 10.) Peter predsedá a vedie slovo na apoštolskom zhromaždení v Jeruzaleme. (Sk. ap. 15.) Ako hlavný pastier navštívi všetky kresťanské obce. (Sk. ap. 9, 32.) Slovom: Peter sa skutočne chová ako hlavný pastier. Ale aj apoštolovia uznali Petra za hlavu a pastiera nad sebou. Tri razy sa opakuje v Písme sv. menoslov apoštolov: Mat. 10, 2. – Marek. 3, 16. – Sk. ap. 1, 13., a meno Petrovo je vždy na predku, trebárs Ondrej bol starší ako Peter, a Pán ho pred Petrom pozval za apoštola. (Ján, 1, 40., 41.) Najzvláštnejší je menoslov Matúšov, ktorý takto znie: „Mená dvanástich apoštolov sú tieto: Prvý Šimon, ktorý sa aj Petrom nazýva, – a Ondrej” atď.,o druhom, treťom už niet slova, z čoho nasleduje, že Matúš Petra pre jeho úrad položil na prvé miesto. Pavel, ktorý dostal bezprostredne od Pána zjavenie a apoštolské pozvanie (Gal. 1, 18) píše toto: „Potom o tri roky som šiel do Jeruzalema, aby som videl Petra a ostal som pri ňom za pätnásť dní.” Pavel, „nádoba vyvolená” Pánova, pred započatím svojej apoštolskej práce učinil veľkú cestu, žeby sa Petrovi, ako hlave Cirkvi, predstavil.
c) Peter svoj hlavno-pastiersky stolec preložil z Jeruzalema do Antiochie a odtiaľto do Ríma. S kratším, dlhším pretrhnutím pracoval v Ríme 25 rokov, a pod Nerom (29. júna r. 66. alebo v 67-om) zomrel tam mučeníckou smrťou: ukrižovali ho dolu hlavou.
Peter zomrel, ale jeho úrad nezomrel s ním. Tento úrad je hlavno-pastierskym úradom stáda Kristovho. Po Petrovi jeden jeho učeník: Linus nasledoval na rímskom biskupskom stolci, ktorý nielen apoštolský úrad Petrov, jeho biskupský stolec, ale zdedil s tým spolu aj hlavno-pastiersky úrad celého stáda Kristovho. Po Linusovi nasledoval Kletus a za týmto Klemens. Terajší 261. nástupca Petrov je Benedikt 15. Ako sa deje dedenie pápežstva? Pápeža už od mnoho století kardináli volia. V prvých stoletiach volili pápeža rímski kňazi a veriaci, neskoršie ale len kňazi. Čo je účinok voľby? Vyznačenie osoby. O tomto Pán nič neustanovil, preto v tomto bode sám pápež porobil poriadky, a síce okolnostiam primerane viacnásobne ustanovil. – Akonáhle vyvolia pápeža a tento voľbu prijme, týmto sa tento stane majiteľom hlavno-pastierskeho a hlavno-učiteľského úradu. Hlavno-pastiersky úrad nedostane od kardinálov, ale bezprostredne od samého Krista Pána. A okamžite môže prevziať hlavno-učiteľskú a hlavno-pastiersku moc, aj v tom páde, keby ešte nebol biskupom. Hlavno-kňazskú moc (svätiť kňazov a biskupov) dostane len po svojom vysvätení za biskupa, ak by pri voľbe nebol býval biskupom.
d) Ako chápali nástupcovia Petrovi svoj úrad? Pavel založil v Korinte cirkevnú obec. Na konci prvého stoletia boli, veľké roztržky v cirkevnej obci. Trebárs ešte vtedy žil sv. Ján apoštol a býval neďaleko v Efeze, – korintskí sa predsa do Ríma, k tretiemu nástupcovi Petrovmu, ku pápežovi Klemensovi obrátili. A Klemens prísny list (potentissimas litteras) poslal korintským, v ktorom medziiným toto píše: „Veľký hriech by bol, keby sme úradu pozbavili takých kňazov, ktorí vzorne plnia svoj úrad.” Klemens si teda privlastňoval právomoc v cudzej, nie v rímskej, ale v korintskej cirkevnej obci, a to ešte za živa posledného apoštola, z čoho vidno, že si Klemens bol povedomý toho, že je on hlavným pastierom celého stáda Kristovho.
Viktor bol od r. 189-198 rímskym biskupom. Za jeho času boli ostré zrážky v ázijských cirkvách ohľadom času zasvätenia veľkej noci. A Viktor celú ázijskú provinciu s vyobcovaním postrašil, keby sa zdráhali naraz s rímskou Cirkvou veľkú noc sláviť. Na toto ešte aj Harnack hovorí: „Akoby bol mohol Viktor od samostatných obcí takúto vec žiadať, keby ho, rímskeho biskupa, za strážcu cirkevnej jednoty neboli prijali.” (Dogmen – Oesch. I. 448.)
Za čo držali iní rímskeho biskupa? Ignác, učeník Jána, rímsku Cirkev nazýva hlavou „spolku lásky”. Dľa Ireneusa patrí rímskej Cirkvi „potior principatus – hlavná právo-mocnosť”. Tertullián už bol kacír, a predsa napísal: „Čujem, že padlo rozhodnutie, a síce konečné rozhodnutie; vypovedal hlavný biskup, biskup všetkých biskupov: Ja udeľujem rozhrešenie kajúcnikom.”
Ustanovenie Pána Ježiša v záležitosti hlavno-pastierskeho úradu v jeho Cirkvi, dľa svedectva dejín, presne vstúpilo do života a nástupca Petrov je aj dnes tým, čím mal byť dľa ustanovenia Pánovho.
e) O spôsobe užívania riaditeľskej moci Pán ničoho nenariadil. Toto je tiež znakom jeho božskej múdrosti. Meniace sa pomery vyžadujú rozličné ustanovizne. Pán Ježiš ustálil len zásadu: „Peter, a jeho nástupcovia sú hlavnými pastiermi stáda môjho.” Spôsob riaditeľskej moci zveril na múdrosť rodičov úradu. A z nariadení pápežov, ktoré stvorili istý stály stav, sa zrodilo cirkevné právo. Toto stvorili na základe Kristových zásad pápeži. Základné zásady cirkevného práva sú nepremeniteľné dogmy; nariadenia na základe týchto zásad vybudované sú prípadne premenlivé nariadenia. V tomto poslednom bode môžeme hovoriť o vývine práva. Na misionárskych osadách, tak ako aj na počiatku Cirkvi ustanovizne cirkevného práva len veľmi pomaly a po čiastkach vstupujú do života. Tu ale niet reči o dogmách. Dogma, ako náuka Kristova, je večne nepremeniteľná. Na rozličné pomery rozličným spôsobom treba dogmu upotrebiť.
f) Takzvaní reformátori popierali hlavnú moc rímskeho pápeža. A čím ospravedlnil protestantizmus toto svoje popieranie? Tým, čím sa zvykla nevera brániť: vedou; toto je najmilšia hračka schovávania. Neverci zvykli hovoriť v mene prírodovedy, protestanti zase v mene dejepisnej vedy. Gregorovius cele chladnokrvne napísal: „Dejepis nevie ničoho o tom, žeby Peter dakedy v Ríme bol býval.” (Dejiny Rímu v stredoveku I. 172.)
Keby Peter nikdy nebol býval v Ríme, vtedy prirodzene nástupcom Petrovým by nemohol byť rímsky pápež. Ale čože hovorí o tomto dejepis? Keď aj odhliadneme od ústneho podania, dľa ktorého Peter v Ríme zomrel, a tam má aj svoj hrob: – predsa máme také a toľké dejepisné dôkazy v tejto veci, žeby sa s tými akákoľvek dejepisná udalosť nepopierateľné dokázať mohla. Rímsky Klemens, tretí nástupca Petrov, vo výš-uvedenom liste Petra spomína medzi tými ktorí „nedávno” mučenícku smrť podstúpili v Ríme. Klemens už len mohol mať istú správu o smrti svojho majstra!
Ignác, apoštolský otec (okolo 108.) toto píše k Rimanom: „Ja vám nemôžem tak rozkázať, ako Peter a Pavel”. Znalec východu i západu, Ireneus to hovorí, že rímsku Cirkev založili slávni apoštolovia Peter a Pavel.” Tertullián zase takto píše: „Máš Rím, kde zomrel Peter Pánovi podobnou smrťou.” A navzdor takýmto prvotriednym dôkazom predsa si dovolila popierať protestantská historická veda!
Konečne i protestant Harnack, ktorý je tiež nosičom kriticizmu, a z racionalistickej predpojatosti aj samého Pána Ježiša kritizoval z evanjelia, ktorý ale staré dejiny Cirkvi základne pozná, – nútený je takto písať: „Že Peter zomrel y Ríme mučeníckou smrťou, to predtým z protestantskej predpojatosti, neskôr z kritickej zúmyselnosti popierali. Ale blud v obidvoch pádoch napomohol správne poznanie historickej pravdy; veda učinila tedy svoju službu, že popieranie bolo bludom, to je nad slnko jasnejšie, pred každým skúmačom, ktorý nezaviera oči pred pravdou. Celý kritický aparát, s ktorým Baer napádal podanie, sa môže dnes za bezcenný pokladať.” (Chronológie des altchrist. Literatúr, I. 244.)
Toto je len jeden hriech na rováši tej istej „vedy”, a koľko takýchto hriechov obťažuje predpojatú protestantskú vedu? Luther, ako to neskoršie chýrny Denifle dokázal, sfalšoval rad za radom učenie a ustanovizne Cirkvi. A nosičia protestantskej vedy bez všetkej kritiky uverili, že Cirkev učila Lutherove lži a ohovárania, – a v týchto lžách vychovali a vychovávajú protest. mládež.
3. Okrem Petra aj ostatní apoštolovia dostali úrad od Pána, a síce: učiteľský, kňazský a riaditeľský úrad. (Viď predošlú hlavu.)
Ako pochopili apoštoli a ich nástupcovia tento úrad? Sv. Pavel hovorí: „A keby sme vám my, alebo anjel z neba ohlasoval niečo iného, ako to, čo sme vám hlásali, – zakliaty buď!” (Gal. 1, 8.) totižto: nech je vyhodený z Cirkvi. Dľa sv. Pavla boli apoštoli nielen učitelia, ale neomylní učitelia, ktorých učenie bolo nezmeniteľné; poneváč sa pravda premeniť nemôže.
Inokedy zase ten istý sv. Pavel píše: „Tak nás nech považuje človek, ako služobníkov Kristových (úradníkov) a vysluhovateľov tajomstiev Božích!” (1. Kor. 4, 1.)
Nástupcovia apoštolov sú biskupi, ktorí z nariadenia Kristovho dedia trojnásobný apoštolský úrad.
Pavol píše Titusovi: „Z tej príčiny som ťa nechal v Kréte, aby si usporiadal, čo ešte ostalo, a ustanovil po mestách cirkevných služobníkov (biskupov a kňazov), ako som ti to naložil.” (Tit. 1, 5.) U Klemensa čítame: „Apoštoli ustanovili nástupcov, a ustálili pre budúcnosť zákon dedičstva, žeby po ich smrti iní skúsení mužovia prevzali ich cirkevný úrad.” V svojom chýrnom liste ku Korintským píše zase toto: „Krista Boh, apoštolov ale Kristus poslal; všetko toto sa stalo z múdreho nariadenia Božieho… Apoštolovia potom, keď po mestách a dedinách kázali, najprednejších z veriacich, ktorých v duchu skúsili, za biskupov a diakonov učinili.”
Nástupcovia apoštolov ale nezdedili všetko po apoštoloch. Tak: nezdedili po nich osobnú neomylnosť (toto jedine nástupca Petrov zdedil ako uvidíme) nezdedili moc na celú Cirkev. Apoštolovia ako misionári trebárs im bol Peter aj hlavou, mohli dľa potreby kdekoľvek ustaľovať, a aj účinkovali. Nástupcovia apoštolov ale len na istú čiastku Cirkvi dostali právomoc. Predtým v Uhorsku, apoštolský kráľ, nie ako kráľ, ale ako hlavný patrón Cirkvi v Uhorsku vymenúval biskupov, a to na základe pápežských privilégií. Ale toto vymenovanie nikoho neučinilo biskupom. Toto vymenovanie len vyznačilo osobu na biskupstvo, a dalo mu právo úžitku na majetok s biskupským úradom spojený. Pápež môže odmrštiť predostretú mu osobu. Prijme-li a vymunuje-li pápež predostretú osobu, týmto vymenovaný dostane právomoc na svoju diecézu a toto právo môže hneď aj použiť, trebárs by nebol biskupom vysväteným; lenže nevysvätený biskup nemôže kňazov vysviacať. Vysvätenie biskupa riadne traja biskupi končia, aby takto, nakoľko je to ľudsky možno, poistilo rovné spojenie s apoštolmi skrz vloženie rúk biskupov. Keby sa niekto bez pápežského vymenovania dal za biskupa vysvätiť, mal by síce stav biskupa, ale by nemal právomoci, nemal by zákonite poddaných veriacich. Biskup len tú čiastku Cirkvi spravuje, ktorú mu pápež pridelil
Kňazi zase, ako pomocníci biskupovi, tú čiastku biskupstva spravujú, do ktorej ich biskup pošle. Kňaz biskupským vysvätením obdrží stav kňazský; ale svoju kňazskú moc len dľa nariadenia svojho biskupa môže užívať. Jahňovia (diakoni) za dnešných čias hneď ako dosiahli zákonitý vek (24. rok s pápežskou dispenzáciou v 22 a pol) sa za kňazov vysviacajú.
Pán Ježiš prirovnal cirkev svoju k semenu horčičnému, ktoré semeno vyrastie v strom, a dá bydlo vtákom nebeským. Najvyššia pápežská autorita to činí možným, že semeno horčičné vyrastie v strom, a nie v horu. V zmätenú horu by bola vyrástla cirkev, keby boli biskupi nezávislí bývali od pápeža.
V prvých stoletiach mali biskupi aj takú moc, ktorú dnes len pápež užíva (napr. vyhlásenie za svätého). Ale jednu vec vedel vždy každý biskup, totižto: že keď sa odtrhne od pápeža, tým sa odtrhne od Cirkvi.
4. Pápež, biskupi, kňazi – všetci títo sú nie pre seba samých, ale pre Cirkev, ktorej hlavnú čiastku veriaci tvoria. Cirkev Kristova je rodina Kristova, v ktorej pápež, biskupi a kňazi sú rodičia, – veriaci sú dietkami. Ako dávajú rodičia dary, a dietky prijímajú: tak aj klérus, kňažstvo dáva veriacim; – ale nie zo svojho, lež z Kristovho učenia, z milosti pokladnice jeho.
Medzi rodičmi a dietkami na základe prírody je nutný pomer. Jestliže sa dieťa vytiahne spod vplyvu rodičov, spustne a zahynie: práve takýto nutný pomer je aj medzi kňažstvom a veriacimi: kto sa emancipuje spod kňažstva, duševne spustne, rúti sa do večného zahynutia. Sám pôvodca spásy, Ježiš Kristus, riekol zreteľne, že voči trojnásobnému úradu kňazskému majú veriaci trojnásobnú povinnosť.
Slovo Pánovo ku kňažstvu: a) „Hlásajte evanjelium každému stvoreniu!” A hneď doloží: „Kto uverí a pokrstený bude, (skrze krst prijíma celú vieru) bude spasený; kto ale neverí, ten bude zatratený!” (Marek. 16, 15, 16.) b) Povinnosť kňažstva dľa vôle Pánovej je sv. Omšu slúžiť, krstiť a spovedať, slovom sviatosti Pána vysluhovať; povinnosťou veriacich zase je sviatosti užívať, pri sv. Omši prítomným byť atď. c) Povinnosťou kňažstva je veriacich spravovať; povinnosťou veriacich je poslúchať; a ktorí neposlúchajú, počujú z úst samého Pána výrok: „Kto vás opovrhne, mnou opovrhne!” (Luk, 10, 16.) „Kto neposlúcha Cirkev, nech ti bude ako pohan a publikán!” (Mat. 18, 17.)
Tieto ustanovizne Pánove neznačia tyranskú moc kňazov, ale skorej to značia, že sú kňazi služobníci veriacich. Krásne vyjadril túto myšlienku veľký sv. Rehor, pápež, ktorý vtedy, keď ho huckali, aby prijal meno „všeobecného patriarchu”, tým odpovedal, že sa – servus servorum Dei – sluhom služobníkov Božích pomenoval. A toto krásne a trefné meno aj dnes užíva pápež.
To je isté, že má kňažstvo z nariadenia Pána Ježiša charakter predstaveného; ale jeho povolaním má byť „prodesse magis, quam praeesse”. Radšej osožným byť veriacim, ako panovať nad nimi. Dobrý kňaz sa na to usiluje, aby dľa príkladu sv. Pavla „všetkým všetko bol, aby všetkých Kristovi získal. (1. Kor. 9, 22.) Jednou osudnou a charakteristickou nemocou dnešného veku je opovrhnutie autority, akoby dľa slov Písma sv. vyznávali slová pokušiteľa: Eritis sieut dii – budete bohom podobní”. (1. Mojž. 3, 5.) Jestliže sa dieťa od svojich rodičov emancipuje, ani len človekom nebude; kto sa spod Cirkvi emancipuje, nemôže byť veriacim Kristovým, nemôže večné blahoslavenstvo obsiahnuť. To je zákonom domácnosti Kristom ustanoveným, že cestou Cirkvi obsiahne vedu spásy, nadprirodzený život. Tento zákon žiaden človek nepremení, poneváč ho ustálil Syn Boží.
4. Spôsob jestvovania Cirkvi je ústava cirkevná, ktorú dostala Cirkev spolu aj so svojou bytnosťou od Pána. Preto Božská ústava Cirkvi je nepremeniteľná; poneváč človek nemá moci Božie nariadenie premeniť.
Vo Francúzsku roku 1906, bola zdanlivo len o malú vec reč: o tom totižto, že dľa občianskych zákonov, cirkevné obce sa môžu vo svojich záležitostiach k štátnemu senátu odvolať. Poneváč je ale toto nič iného ako svetská moc nad Cirkvou, totižto oklamanie pápežskej a biskupskej moci, – pápež zakázal zriadenie takýchto cirkevných obcí, trebárs predvidel, že toto bude zdanlivou príčinou na orabovanie Cirkvi. Táto vernosť k zásadám, ktorá je hotová všetko stratiť, ale od pravdy nikdy neodstúpi, – zaslúžila si uznanie holandských anglických a severo-amerických protestantov.
zdroj: tradicnaomsa.slovakforum.net/t51-apologia-o-…
1. Pri každom zariadení smerodajným je cieľ: cieľ predpíše spôsob zariadenia. Celá príroda hlása túto pravdu. A táto istá pravda sa uplatňuje aj v nadprirodzenom poriadku.
Cieľom Cirkvi je spasenie ľudstva skrze učenie a prostriedky milosti Kristove, slovom: uskutočnenie vykúpenia. Prirodzeným následkom toho je, že Pán nezaložil Cirkev len pre jedno pokolenie, ale na celý čas pokolenia ľudského, totižto Cirkev, aby dosiahla svojho cieľa, dotiaľ musí trvať, dokiaľ budú na zemi ľudia, ktorí potrebujú spasenie.
Logika a ustanovenia Kristove sa celkom kryjú. Keď Pán ustanovil v Petrovi vrchnosť Cirkvi, riekol, že ju brány pekelné nepremôžu.”Nepremožiteľnosť ale predpokladá stálosť, lebo keby brány pekelné mohli Cirkev zničiť, týmto by ju konečne pretrhli. – Ešte jasnejšie hovoril Pán, keď ustanovil úrad ostatných apoštolov: „Hľa. ja som s vami každý deň až do skončenia sveta, a Duch svätý tiež ostane s vami na večnosť.
Peter a jeho spolu apoštolovia nedostali poverenie len pre ich osobu, oni dostali úrad, ktorý má večne trvať v Cirkvi.
Pán to dobre vedel, že Peter a jeho spolu-apoštolovia sú smrteľní ľudia. Petrovi ešte aj spôsob smrti predpovedal. Aj to vedel, že so samými apoštolmi neostane do skončenia sveta. Keď teda predsa tvrdí, že ostane s nimi až do „skončenia sveta”, toto on nerozumel na ich osoby, lež na ich úrad, ktorý oni večne nosiť budú. Úrad, ako vieme, nikdy nezomrie.
2. Moc Petrova
a) Uskutočnenie vykúpenia, spása ľudstva vyžaduje večné trvanie Cirkvi, a síce nie v zrúcaninách, ale jej zotrvanie v jej celosti. Cirkev, aby svojho cieľa došla, musí večne tak ostať, ako ju Kristus založil. Cieľ Cirkvi je: vnútorné posväcovanie ľudí a z tohoto vyplývajúca večná spása.
Tam, kde sa mnohí usilujú za jedným cieľom, spoločný cieľ, spoločná cesta, spoločné prostriedky zrodia spoločnosť.
Každá spoločnosť ale vyžaduje spoločnú hlavu, ktorá na základe svojej vážnosti dáva smer a udržuje členov spoločnosti. A skutočne, každá ľudská spoločnosť má hlavu: v rodine otec, v obci richtár, mešťanosta, v stolici župan, v krajine panovník je hlavou. Ešte aj kasína a čítacie kruhy si volia hlavy. Spoločnosť bez hlavy by tak vyzerala, ako aj človek bez hlavy. U človeka odňatie hlavy značí smrť. Smrť hlavy spoločností, jestliže niekto iný nenastúpi jej miesto, za sebou tiahne rozpadnutie spoločnosti.
Dokiaľ Pán Ježiš chodil po zemi, prirodzene on bol hlavou svojich veriacich. Keby po jeho nanebovstúpení bola Cirkev ostala bez hlavy, to by bolo značilo zahynutie a rozpadnutie jeho Cirkvi, ak len nechcel Pán večnými zázrakmi násilne učiniť na slobodnej vôli ľudí.
Poneváč trvanie Cirkvi vyžaduje ústrednú autoritu, Pán túto autoritu aj stvoril v Petrovi, keď mu riekol – „Pas baránky moje, pas ovce moje!” (Ján, 21, 16, 17.)
Stádo môže mať mnoho pastierov, – ale mnoho pastierov nezabezpečuje, že stádo spolu ostane, ak nieto nad pastiermi hlavného pastiera. Bez hlavy sa môže stádo natoľko čiastok rozpadnúť, koľko má pastierov. Túto pravdu hlásal Pán Ježiš,, keď verejne riekol, že úrad Petrov je zásadou zotrvania Cirkvi: „Ty si Peter, a na tejto skale vystavím Cirkev moju a brány pekelné ju nepremôžu!” Dľa slov Pánových úrad Petrov je zásadou víťazného trvania.
b) Viďme teraz pri svetle dejín: ako vstúpila do života ustanovizeň Pánova?
Peter v povedomí svojho hlavno-pastierskeho úradu navrhuje, žeby miesto zradcu Judáša druhého apoštola vyvolili. (Sk. ap. 1, 15.) Na Turice on drží prvú misionársku reč; on prijíma prvých obrátených židov do Cirkvi. (Sk. ap. 2.) Pokrstí rodinu pohanského Corneiusa, s čím rozhodnú veľmi vážnu zásadnú otázku. (Sk. ap. 10.) Peter predsedá a vedie slovo na apoštolskom zhromaždení v Jeruzaleme. (Sk. ap. 15.) Ako hlavný pastier navštívi všetky kresťanské obce. (Sk. ap. 9, 32.) Slovom: Peter sa skutočne chová ako hlavný pastier. Ale aj apoštolovia uznali Petra za hlavu a pastiera nad sebou. Tri razy sa opakuje v Písme sv. menoslov apoštolov: Mat. 10, 2. – Marek. 3, 16. – Sk. ap. 1, 13., a meno Petrovo je vždy na predku, trebárs Ondrej bol starší ako Peter, a Pán ho pred Petrom pozval za apoštola. (Ján, 1, 40., 41.) Najzvláštnejší je menoslov Matúšov, ktorý takto znie: „Mená dvanástich apoštolov sú tieto: Prvý Šimon, ktorý sa aj Petrom nazýva, – a Ondrej” atď.,o druhom, treťom už niet slova, z čoho nasleduje, že Matúš Petra pre jeho úrad položil na prvé miesto. Pavel, ktorý dostal bezprostredne od Pána zjavenie a apoštolské pozvanie (Gal. 1, 18) píše toto: „Potom o tri roky som šiel do Jeruzalema, aby som videl Petra a ostal som pri ňom za pätnásť dní.” Pavel, „nádoba vyvolená” Pánova, pred započatím svojej apoštolskej práce učinil veľkú cestu, žeby sa Petrovi, ako hlave Cirkvi, predstavil.
c) Peter svoj hlavno-pastiersky stolec preložil z Jeruzalema do Antiochie a odtiaľto do Ríma. S kratším, dlhším pretrhnutím pracoval v Ríme 25 rokov, a pod Nerom (29. júna r. 66. alebo v 67-om) zomrel tam mučeníckou smrťou: ukrižovali ho dolu hlavou.
Peter zomrel, ale jeho úrad nezomrel s ním. Tento úrad je hlavno-pastierskym úradom stáda Kristovho. Po Petrovi jeden jeho učeník: Linus nasledoval na rímskom biskupskom stolci, ktorý nielen apoštolský úrad Petrov, jeho biskupský stolec, ale zdedil s tým spolu aj hlavno-pastiersky úrad celého stáda Kristovho. Po Linusovi nasledoval Kletus a za týmto Klemens. Terajší 261. nástupca Petrov je Benedikt 15. Ako sa deje dedenie pápežstva? Pápeža už od mnoho století kardináli volia. V prvých stoletiach volili pápeža rímski kňazi a veriaci, neskoršie ale len kňazi. Čo je účinok voľby? Vyznačenie osoby. O tomto Pán nič neustanovil, preto v tomto bode sám pápež porobil poriadky, a síce okolnostiam primerane viacnásobne ustanovil. – Akonáhle vyvolia pápeža a tento voľbu prijme, týmto sa tento stane majiteľom hlavno-pastierskeho a hlavno-učiteľského úradu. Hlavno-pastiersky úrad nedostane od kardinálov, ale bezprostredne od samého Krista Pána. A okamžite môže prevziať hlavno-učiteľskú a hlavno-pastiersku moc, aj v tom páde, keby ešte nebol biskupom. Hlavno-kňazskú moc (svätiť kňazov a biskupov) dostane len po svojom vysvätení za biskupa, ak by pri voľbe nebol býval biskupom.
d) Ako chápali nástupcovia Petrovi svoj úrad? Pavel založil v Korinte cirkevnú obec. Na konci prvého stoletia boli, veľké roztržky v cirkevnej obci. Trebárs ešte vtedy žil sv. Ján apoštol a býval neďaleko v Efeze, – korintskí sa predsa do Ríma, k tretiemu nástupcovi Petrovmu, ku pápežovi Klemensovi obrátili. A Klemens prísny list (potentissimas litteras) poslal korintským, v ktorom medziiným toto píše: „Veľký hriech by bol, keby sme úradu pozbavili takých kňazov, ktorí vzorne plnia svoj úrad.” Klemens si teda privlastňoval právomoc v cudzej, nie v rímskej, ale v korintskej cirkevnej obci, a to ešte za živa posledného apoštola, z čoho vidno, že si Klemens bol povedomý toho, že je on hlavným pastierom celého stáda Kristovho.
Viktor bol od r. 189-198 rímskym biskupom. Za jeho času boli ostré zrážky v ázijských cirkvách ohľadom času zasvätenia veľkej noci. A Viktor celú ázijskú provinciu s vyobcovaním postrašil, keby sa zdráhali naraz s rímskou Cirkvou veľkú noc sláviť. Na toto ešte aj Harnack hovorí: „Akoby bol mohol Viktor od samostatných obcí takúto vec žiadať, keby ho, rímskeho biskupa, za strážcu cirkevnej jednoty neboli prijali.” (Dogmen – Oesch. I. 448.)
Za čo držali iní rímskeho biskupa? Ignác, učeník Jána, rímsku Cirkev nazýva hlavou „spolku lásky”. Dľa Ireneusa patrí rímskej Cirkvi „potior principatus – hlavná právo-mocnosť”. Tertullián už bol kacír, a predsa napísal: „Čujem, že padlo rozhodnutie, a síce konečné rozhodnutie; vypovedal hlavný biskup, biskup všetkých biskupov: Ja udeľujem rozhrešenie kajúcnikom.”
Ustanovenie Pána Ježiša v záležitosti hlavno-pastierskeho úradu v jeho Cirkvi, dľa svedectva dejín, presne vstúpilo do života a nástupca Petrov je aj dnes tým, čím mal byť dľa ustanovenia Pánovho.
e) O spôsobe užívania riaditeľskej moci Pán ničoho nenariadil. Toto je tiež znakom jeho božskej múdrosti. Meniace sa pomery vyžadujú rozličné ustanovizne. Pán Ježiš ustálil len zásadu: „Peter, a jeho nástupcovia sú hlavnými pastiermi stáda môjho.” Spôsob riaditeľskej moci zveril na múdrosť rodičov úradu. A z nariadení pápežov, ktoré stvorili istý stály stav, sa zrodilo cirkevné právo. Toto stvorili na základe Kristových zásad pápeži. Základné zásady cirkevného práva sú nepremeniteľné dogmy; nariadenia na základe týchto zásad vybudované sú prípadne premenlivé nariadenia. V tomto poslednom bode môžeme hovoriť o vývine práva. Na misionárskych osadách, tak ako aj na počiatku Cirkvi ustanovizne cirkevného práva len veľmi pomaly a po čiastkach vstupujú do života. Tu ale niet reči o dogmách. Dogma, ako náuka Kristova, je večne nepremeniteľná. Na rozličné pomery rozličným spôsobom treba dogmu upotrebiť.
f) Takzvaní reformátori popierali hlavnú moc rímskeho pápeža. A čím ospravedlnil protestantizmus toto svoje popieranie? Tým, čím sa zvykla nevera brániť: vedou; toto je najmilšia hračka schovávania. Neverci zvykli hovoriť v mene prírodovedy, protestanti zase v mene dejepisnej vedy. Gregorovius cele chladnokrvne napísal: „Dejepis nevie ničoho o tom, žeby Peter dakedy v Ríme bol býval.” (Dejiny Rímu v stredoveku I. 172.)
Keby Peter nikdy nebol býval v Ríme, vtedy prirodzene nástupcom Petrovým by nemohol byť rímsky pápež. Ale čože hovorí o tomto dejepis? Keď aj odhliadneme od ústneho podania, dľa ktorého Peter v Ríme zomrel, a tam má aj svoj hrob: – predsa máme také a toľké dejepisné dôkazy v tejto veci, žeby sa s tými akákoľvek dejepisná udalosť nepopierateľné dokázať mohla. Rímsky Klemens, tretí nástupca Petrov, vo výš-uvedenom liste Petra spomína medzi tými ktorí „nedávno” mučenícku smrť podstúpili v Ríme. Klemens už len mohol mať istú správu o smrti svojho majstra!
Ignác, apoštolský otec (okolo 108.) toto píše k Rimanom: „Ja vám nemôžem tak rozkázať, ako Peter a Pavel”. Znalec východu i západu, Ireneus to hovorí, že rímsku Cirkev založili slávni apoštolovia Peter a Pavel.” Tertullián zase takto píše: „Máš Rím, kde zomrel Peter Pánovi podobnou smrťou.” A navzdor takýmto prvotriednym dôkazom predsa si dovolila popierať protestantská historická veda!
Konečne i protestant Harnack, ktorý je tiež nosičom kriticizmu, a z racionalistickej predpojatosti aj samého Pána Ježiša kritizoval z evanjelia, ktorý ale staré dejiny Cirkvi základne pozná, – nútený je takto písať: „Že Peter zomrel y Ríme mučeníckou smrťou, to predtým z protestantskej predpojatosti, neskôr z kritickej zúmyselnosti popierali. Ale blud v obidvoch pádoch napomohol správne poznanie historickej pravdy; veda učinila tedy svoju službu, že popieranie bolo bludom, to je nad slnko jasnejšie, pred každým skúmačom, ktorý nezaviera oči pred pravdou. Celý kritický aparát, s ktorým Baer napádal podanie, sa môže dnes za bezcenný pokladať.” (Chronológie des altchrist. Literatúr, I. 244.)
Toto je len jeden hriech na rováši tej istej „vedy”, a koľko takýchto hriechov obťažuje predpojatú protestantskú vedu? Luther, ako to neskoršie chýrny Denifle dokázal, sfalšoval rad za radom učenie a ustanovizne Cirkvi. A nosičia protestantskej vedy bez všetkej kritiky uverili, že Cirkev učila Lutherove lži a ohovárania, – a v týchto lžách vychovali a vychovávajú protest. mládež.
3. Okrem Petra aj ostatní apoštolovia dostali úrad od Pána, a síce: učiteľský, kňazský a riaditeľský úrad. (Viď predošlú hlavu.)
Ako pochopili apoštoli a ich nástupcovia tento úrad? Sv. Pavel hovorí: „A keby sme vám my, alebo anjel z neba ohlasoval niečo iného, ako to, čo sme vám hlásali, – zakliaty buď!” (Gal. 1, 8.) totižto: nech je vyhodený z Cirkvi. Dľa sv. Pavla boli apoštoli nielen učitelia, ale neomylní učitelia, ktorých učenie bolo nezmeniteľné; poneváč sa pravda premeniť nemôže.
Inokedy zase ten istý sv. Pavel píše: „Tak nás nech považuje človek, ako služobníkov Kristových (úradníkov) a vysluhovateľov tajomstiev Božích!” (1. Kor. 4, 1.)
Nástupcovia apoštolov sú biskupi, ktorí z nariadenia Kristovho dedia trojnásobný apoštolský úrad.
Pavol píše Titusovi: „Z tej príčiny som ťa nechal v Kréte, aby si usporiadal, čo ešte ostalo, a ustanovil po mestách cirkevných služobníkov (biskupov a kňazov), ako som ti to naložil.” (Tit. 1, 5.) U Klemensa čítame: „Apoštoli ustanovili nástupcov, a ustálili pre budúcnosť zákon dedičstva, žeby po ich smrti iní skúsení mužovia prevzali ich cirkevný úrad.” V svojom chýrnom liste ku Korintským píše zase toto: „Krista Boh, apoštolov ale Kristus poslal; všetko toto sa stalo z múdreho nariadenia Božieho… Apoštolovia potom, keď po mestách a dedinách kázali, najprednejších z veriacich, ktorých v duchu skúsili, za biskupov a diakonov učinili.”
Nástupcovia apoštolov ale nezdedili všetko po apoštoloch. Tak: nezdedili po nich osobnú neomylnosť (toto jedine nástupca Petrov zdedil ako uvidíme) nezdedili moc na celú Cirkev. Apoštolovia ako misionári trebárs im bol Peter aj hlavou, mohli dľa potreby kdekoľvek ustaľovať, a aj účinkovali. Nástupcovia apoštolov ale len na istú čiastku Cirkvi dostali právomoc. Predtým v Uhorsku, apoštolský kráľ, nie ako kráľ, ale ako hlavný patrón Cirkvi v Uhorsku vymenúval biskupov, a to na základe pápežských privilégií. Ale toto vymenovanie nikoho neučinilo biskupom. Toto vymenovanie len vyznačilo osobu na biskupstvo, a dalo mu právo úžitku na majetok s biskupským úradom spojený. Pápež môže odmrštiť predostretú mu osobu. Prijme-li a vymunuje-li pápež predostretú osobu, týmto vymenovaný dostane právomoc na svoju diecézu a toto právo môže hneď aj použiť, trebárs by nebol biskupom vysväteným; lenže nevysvätený biskup nemôže kňazov vysviacať. Vysvätenie biskupa riadne traja biskupi končia, aby takto, nakoľko je to ľudsky možno, poistilo rovné spojenie s apoštolmi skrz vloženie rúk biskupov. Keby sa niekto bez pápežského vymenovania dal za biskupa vysvätiť, mal by síce stav biskupa, ale by nemal právomoci, nemal by zákonite poddaných veriacich. Biskup len tú čiastku Cirkvi spravuje, ktorú mu pápež pridelil
Kňazi zase, ako pomocníci biskupovi, tú čiastku biskupstva spravujú, do ktorej ich biskup pošle. Kňaz biskupským vysvätením obdrží stav kňazský; ale svoju kňazskú moc len dľa nariadenia svojho biskupa môže užívať. Jahňovia (diakoni) za dnešných čias hneď ako dosiahli zákonitý vek (24. rok s pápežskou dispenzáciou v 22 a pol) sa za kňazov vysviacajú.
Pán Ježiš prirovnal cirkev svoju k semenu horčičnému, ktoré semeno vyrastie v strom, a dá bydlo vtákom nebeským. Najvyššia pápežská autorita to činí možným, že semeno horčičné vyrastie v strom, a nie v horu. V zmätenú horu by bola vyrástla cirkev, keby boli biskupi nezávislí bývali od pápeža.
V prvých stoletiach mali biskupi aj takú moc, ktorú dnes len pápež užíva (napr. vyhlásenie za svätého). Ale jednu vec vedel vždy každý biskup, totižto: že keď sa odtrhne od pápeža, tým sa odtrhne od Cirkvi.
4. Pápež, biskupi, kňazi – všetci títo sú nie pre seba samých, ale pre Cirkev, ktorej hlavnú čiastku veriaci tvoria. Cirkev Kristova je rodina Kristova, v ktorej pápež, biskupi a kňazi sú rodičia, – veriaci sú dietkami. Ako dávajú rodičia dary, a dietky prijímajú: tak aj klérus, kňažstvo dáva veriacim; – ale nie zo svojho, lež z Kristovho učenia, z milosti pokladnice jeho.
Medzi rodičmi a dietkami na základe prírody je nutný pomer. Jestliže sa dieťa vytiahne spod vplyvu rodičov, spustne a zahynie: práve takýto nutný pomer je aj medzi kňažstvom a veriacimi: kto sa emancipuje spod kňažstva, duševne spustne, rúti sa do večného zahynutia. Sám pôvodca spásy, Ježiš Kristus, riekol zreteľne, že voči trojnásobnému úradu kňazskému majú veriaci trojnásobnú povinnosť.
Slovo Pánovo ku kňažstvu: a) „Hlásajte evanjelium každému stvoreniu!” A hneď doloží: „Kto uverí a pokrstený bude, (skrze krst prijíma celú vieru) bude spasený; kto ale neverí, ten bude zatratený!” (Marek. 16, 15, 16.) b) Povinnosť kňažstva dľa vôle Pánovej je sv. Omšu slúžiť, krstiť a spovedať, slovom sviatosti Pána vysluhovať; povinnosťou veriacich zase je sviatosti užívať, pri sv. Omši prítomným byť atď. c) Povinnosťou kňažstva je veriacich spravovať; povinnosťou veriacich je poslúchať; a ktorí neposlúchajú, počujú z úst samého Pána výrok: „Kto vás opovrhne, mnou opovrhne!” (Luk, 10, 16.) „Kto neposlúcha Cirkev, nech ti bude ako pohan a publikán!” (Mat. 18, 17.)
Tieto ustanovizne Pánove neznačia tyranskú moc kňazov, ale skorej to značia, že sú kňazi služobníci veriacich. Krásne vyjadril túto myšlienku veľký sv. Rehor, pápež, ktorý vtedy, keď ho huckali, aby prijal meno „všeobecného patriarchu”, tým odpovedal, že sa – servus servorum Dei – sluhom služobníkov Božích pomenoval. A toto krásne a trefné meno aj dnes užíva pápež.
To je isté, že má kňažstvo z nariadenia Pána Ježiša charakter predstaveného; ale jeho povolaním má byť „prodesse magis, quam praeesse”. Radšej osožným byť veriacim, ako panovať nad nimi. Dobrý kňaz sa na to usiluje, aby dľa príkladu sv. Pavla „všetkým všetko bol, aby všetkých Kristovi získal. (1. Kor. 9, 22.) Jednou osudnou a charakteristickou nemocou dnešného veku je opovrhnutie autority, akoby dľa slov Písma sv. vyznávali slová pokušiteľa: Eritis sieut dii – budete bohom podobní”. (1. Mojž. 3, 5.) Jestliže sa dieťa od svojich rodičov emancipuje, ani len človekom nebude; kto sa spod Cirkvi emancipuje, nemôže byť veriacim Kristovým, nemôže večné blahoslavenstvo obsiahnuť. To je zákonom domácnosti Kristom ustanoveným, že cestou Cirkvi obsiahne vedu spásy, nadprirodzený život. Tento zákon žiaden človek nepremení, poneváč ho ustálil Syn Boží.
4. Spôsob jestvovania Cirkvi je ústava cirkevná, ktorú dostala Cirkev spolu aj so svojou bytnosťou od Pána. Preto Božská ústava Cirkvi je nepremeniteľná; poneváč človek nemá moci Božie nariadenie premeniť.
Vo Francúzsku roku 1906, bola zdanlivo len o malú vec reč: o tom totižto, že dľa občianskych zákonov, cirkevné obce sa môžu vo svojich záležitostiach k štátnemu senátu odvolať. Poneváč je ale toto nič iného ako svetská moc nad Cirkvou, totižto oklamanie pápežskej a biskupskej moci, – pápež zakázal zriadenie takýchto cirkevných obcí, trebárs predvidel, že toto bude zdanlivou príčinou na orabovanie Cirkvi. Táto vernosť k zásadám, ktorá je hotová všetko stratiť, ale od pravdy nikdy neodstúpi, – zaslúžila si uznanie holandských anglických a severo-amerických protestantov.
zdroj: tradicnaomsa.slovakforum.net/t51-apologia-o-…