Svätý Liguori - Život je veľmi, veľmi krátky!...
„Vy predsa neviete, čo bude zajtra s vaším životom! Veď ste ako para, ktorá sa na chvíľku ukáže a potom zmizne” (Jak 4, 14).
Život sa míňa
Čo je váš život? Je podobný pare, ktorá pri slabom závane vetra zmizne a už jej niet. Všetci vedia, že majú zomrieť. Ale sebaklam mnohých spočíva v tom, že si smrť predstavujú takú vzdialenú, ako keby nikdy nemala prísť. Ale či Jób nás neupozorňuje, že život človeka je krátky? Veď človek veru má krátke dni. Ako kvet, keď pučí, vzápätí však uvädne, ako tieň keď beží, nezastaví sa.(Jób 14,1-2). To isté prikázal Pán hľadať Izaiášovi: Volaj, povedal mu Pán, každé telo tráva je … a všetka krása jeho ako poľný kvet: zoschne tráva, zvädne kvet, lebo ho Pánov dych ovial. Vskutku trávou je ľud (Iz. 40, 6). Život človeka je ako život trávy. Prichádza smrť, tráva uschne v seno, a hla, tak sa končí život. A opadáva kvet každej veľkosti a každého svetského dobra. Smrť nám beží v ústrety rýchlejšie ako bežec (Jób 9,25). A my každým okamihom sa uberáme na smrť, každým dychom sa približujeme smrti. „Kým píšem,” – hovorieval sv. Hieronym – „blížim sa viac k smrti”.'”
Lebo iste zomrieme a sme ako voda, vyliata na zem, ktorú nemožno pozbierať (2Kr 14,14). Pozoruj, ako uháňa bystrina do mora a tie vody, ktoré stekajú, už sa nevrátia späť. Tak, brat môj, míňajú sa tvoje dni a ty sa blížiš k smrti. Míňajú sa rozkoše, míňajú sa zábavy, pominú oslavy, chvály, výkriky nadšenia, a čo z toho ostane? Pre mňa ostane iba hrob (Jób 17,1). Hodia nás do jamy a tam budeme musieť spráchnivieť, pozbavení všetkého. Vo chvíli smrti spomienka na všetky pôžitky, ktoré sme mali v živote, na všetky získané pocty nám poslúži iba k tomu, aby zväčšila naše trápenie a našu dôveru, že dosiahneme večnú spásu. Teda (povie vtedy úbohý sveták): „Môj dom, moje záhrady, môj obľúbený nábytok, tieto obrazy, tieto šaty už onedlho nebudú moje? Pre mňa ostáva iba hrob” (Jób 17, 1).
Ach, vtedy každý pohľad na pôžitok tejto zeme bude sprevádzaný len bolesťou u toho, ktorý ich miloval a priľnul k nim. A táto bolesť prispeje k tomu, že vystaví väčšiemu nebezpečenstvu spásu duše, keďže vidíme zo skúsenosti, že osoby, ktoré sa viazali na svet, pri smrti nechcú počuť hovoriť o inom, ako o svojej nemoci, o lekároch, ktorých by bolo možné ešte zavolať, o liekoch, ktoré by mohli ešte azda pomôcť. A keď sa im hovorí o duši, ihneď sa nudia a povedia vám, aby ste ich nechali odpočinúť si. Bolí ich hlava a nemôžu počúvať hovor. Ak niekedy aj odpovedia, upadnú do zmätku a nevedia, čo povedať. A spovedníci im často dajú rozhrešenie nie preto, že ich vidia pripravenými, ale preto, že niet už času čakať. Tak umierajú tí, čo málo myslia na smrť.
2. Považuj sa za umierajúceho
Kráľ Ezechiáš nariekal: „Snujem ako tkáč život svoj, odtrhúva sa od vlákna” (Iz 38, 12). Kolky m ľuďom pri najlepšej tkáčskej práci, totiž keď si usporadúvajú a zariaďujú svetské záležitosti so všetkou starostlivosťou, smrť náhle pretne všetko?!
… Vo svetle poslednej sviece mizne všetko z tohto sveta: potlesky, zábavy, sláva a veľkosť. Je to veľké tajomstvo smrti, ktoré nám dáva vidieť to, čo nevidia milovníci sveta. Najzávideniahodnejšie majetky, najvyššie spoločenské postavenia, najhonosnejšie pocty strácajú všetok svoj lesk, keď sa na ne pozeráme zo smrteľného lôžka. Predstavy istého falošného šťastia, ktoré sme si kedysi snovali, sa vtedy menia na rozhorčenie nad vlastnou pochabosťou. Temný a smutný tieň smrti pokrýva a zatemňuje všetky hodnosti, aj kráľovské. Iba vášne dávajú dobru tejto Zeme zdanlivé hodnoty a nie tie, ktoré v skutočnosti majú. Smrť ich odhaľuje a dáva ich vidieť takými, akými naozaj sú: dym, blato, márnosť, úbohosť. Bože môj, čo osožia bohatstvá, léna a kráľovstvá vo chvíli smrti, keď už nejde o nič okrem drevenej rakvy a jednoduchého odevu, aby pokryl telo? A čo osožia pocty, keď už nejde o nič iné ako o pohrebný sprievod a pohrebné obrady, ktoré duši nepomôžu, ak je stratená? A čo osoží krása tela, keď už neostáva nič len červy, zápach, a hrôza. A potom trochu zapáchajúceho prachu? A to už aj pred smrťou.
Ty si dopustil, že som ľuďom príslovím, a práve mne to pľujú do tváre, hovorí Jób (17, 6). Keď umiera boháč, minister, kapitán, všade sa o nich hovorí. Ale ak žil zle? Stanú sa príslovím ľudu. Ako odstrašujúci príklad márnosti sveta, ale aj božskej spravodlivosti, budú slúžiť pre nápravu druhých. Pri pohrebe však zamiešajú sa medzi ostatné mŕtvoly chudobných. Tam malí-veľkí sebe celkom rovní sú (Jób 3,19). Načo im bola krásna telesná postava, keď teraz je z nich hromada červov? Čo im osoží niekdajšia autorita, ak teraz telo je hodené do jamy, aby zhnilo, a duša je uvrhnutá do pekla, aby horela? Aká to úbohosť, slúžiť za predmet takýchto úvah pre druhých, keď sme sami napred neuvažovali takto pre svoj vlastný osoh! Buďme teda presvedčení, že na odstránenie neporiadkov vo svedomí nie je vhodný čas zomierania, ale čas života. Poponáhľajme sa teda urobiť teraz to, čo nebudeme môcť urobiť potom. Všetko sa míňa a skoro skončí, čas je krátky (1 Kor 7, 29), preto konajme tak, aby nám všetko slúžilo na získanie večného života.
3. Zaisti si dobrú smrť
Je to veľká pochabosť, pre mizerné a krátke rozkoše tohto krátkeho života vydávať sa do nebezpečenstva zlej smrti. A tým do nebezpečenstva nešťastnej večnosti! Veľmi dôležitá je posledná chvíľa, posledné otvorenie úst, záver poslednej scény! Zaváži na celú večnosť a znamená všetky uspokojenia alebo všetky múky. Má hodnotu šťastného alebo navždy nešťastného života. Nezabudnime, že Ježiš Kristus si zvolil zomrieť takou trpkou potupnou smrťou, aby pre nás získal dobrú smrť. Za týmto cieľom toľko ráz nás volá svojou milosťou, dáva nám toľké osvietenia, napomína nás toľkými hrozbami, aby sme sa rozhodli ukončiť túto poslednú chvíľu v Božej milosti.
Aj pohan, Antistenes, keď sa ho pýtali, aké ja najväčšie šťastie na tomto svete, odpovedal: „Dobrá smrť.” A ako odpovie na túto otázku kresťan, ktorý z pokladu viery poznáva, že touto chvíľou začína večnosť? V tomto okamihu sa dáva do pohybu jedno z kolies, ktoré za sebou tiahnú večnú radosť alebo večné utrpenie! Keby vo vrecku boli dva lístky, na ktorých by bolo napísané peklo, nebo a ty by si si mal ťahať los, s akou starostlivosťou by si to urobil, aby si si vytiahol lístok pre nebo?! Úbožiaci, ktorí sú odsúdení na to, aby hrali o svoj život! Bože, s akým strachom vystierajú ruku, aby hodili kocky. Od ktorých záleží ich život alebo smrť! Aká hrôza ťa ovládne, keď sa priblížiš k poslednému okamihu, keď si povieš: Od tejto chvíle, ktorej som nablízku, záleží môj večný život alebo moja večná smrť! Teraz sa ukáže, či budem smieť byť navždy blaženým, alebo musieť byť navždy zúfalým. Sv. Bernard Sienský rozpráva o jednom kniežati, ktoré pri smrti celé zdesené hovorilo: „Ja, ktorý mám toľké zeme, toľké paláce na tomto svete, ak zomriem tejto noci, neviem, aký príbytok mi pripadne.”
Brat môj, ak veríš, že musíme zomrieť, že jestvuje večnosť, že len raz sa umiera, takže keď sa tu urobí chyba, ostane chybou navždy bez nádeje na nápravu, prečože sa nerozhodneš začať od tejto chvíle, keď čítaš tieto slová, urobiť všetko, čo je v tvojich silách, aby si si zaistil dobrú smrť? Svätý Andrej Avelinský sa triasol a hovoril: „Kto vie, aký osud ma stihne na druhom svete? Či budem spasený alebo budem zatratený ? ” Triasol sa aj sv. Ľudovít Bertrand, takže v noci nemohol spávať pri myšlienke, ktorú si opakoval: „A ktovie, či nebudem zatratený?” A ty, ktorý si sa dopustil toľkých hriechov, sa netrasieš? Rýchlo sa naprav zavčasu, rozhodni sa odovzdať sa opravdivo Bohu a začni aspoň od tejto chvíle život, ktorý ťa pri smrti nebude gniaviť, ale tešiť. Modli sa, prijímaj často sv. sviatosti, zanechaj nebezpečné príležitosti k hriechu a ak treba, zanechaj aj svet. Zaisti si svoju večnú spásu a pochop, že pre zaistenie večnej spásy nieto príliš veľkej istoty.
pokračovanie...