Arcibiskup Legebvre Bezradným katolíkom III. Omša alebo hostina?
Najväčší úder od nepriateľov Cirkvi dostala omša. Dotknúť sa nedotknuteľnej svätej omše, o ktorej píšu s láskou a chvením najväčší svätci katolíckej Cirkvi všetkých čias, je neospravedlniteľné! Svätý Pius X. keď mal zmeniť jednu malú vec v omši si dlho vyčítal, kto je on aby čo i len malú vec menil v tak dokonalej veci. A práve omša je potvrdením toho, že nepriatelia nielenže zvolali koncil, oni začali riadiť aj Cirkev. Vytvorili cirkev novú, úplne odlišnú od Cirkvi všetkých časov. Zmenili sa modlitby, učenie, výklady dogiem, katechizmus, posväcovanie, sviatosti. Čo zostalo z katolíckej viery? Takmer nič! Je podobná ako katolícka Cirkev všetkých čias, ale nie je to cirkev všetkých čias. Je to cirkev ktorá odporuje Cirkvi všetkých čias.
Tradícia tak nie je nič iného, iba držanie sa Cirkvi všetkých vekov. Tradícia je katolícka pravá viera. Ak niekto povie - ja nie som tradicionalista, hovorí tým - ja nie som katolík! Ak niekto nie je katolík, učí bludy, verí v bludy, obhajuje bludy. Ďalšie kapitoly budú na tieto bludy v novej cirkvi ukazovať.
III. kapitola
Omša alebo hostina?
Mám pred sebou fotografie, ktoré boli zverejnené v katolíckych novinách a ktoré predstavujú svätú omšu tak, ako sa teraz dosť často slávi. Na prvej fotografii len ťažko spoznávam, o ktorý okamih svätej omše ide. Za obyčajným dreveným stolom, ktorý nevyzerá ani veľmi čisto a ktorý nie je pokrytý nijakým obrusom, stoja dvaja muži vo vychádzkovom obleku s kravatami, z ktorých jeden dvíha alebo ukazuje kalich a druhý cibórium. Sprievodný text ma poučuje o tom, že sú to kňazi a jeden z nich je spolkový duchovný pastier katolíckej akcie. Na tej istej strane stola, vedľa prvého celebranta, stoja dve mladé dievčatá v nohaviciach a vedľa toho druhého dvaja chlapci v pulóvroch. O stolček je opretá gitara.
Iná fotografia: scéna sa odohráva v kúte miestnosti, ktorá by mohla byť dedinskou sálou domova mládeže. Kňaz má na sebe albu, aká sa používa v Taizé, a stojí pred stolčekom na kozích nôžkach, ktorý slúži ako oltár. Vidno veľkú kameninovú misku, malú čašu z toho istého materiálu a dva pahýle horiacich sviečok. Päť mladých sedí na zemi v tureckom sede, jeden z nich brnká na gitaru.
Tretia fotografia súvisí s istou udalosťou, ktorá sa udiala pred niekoľkými rokmi: s okružnou plavbou niekoľkých ochrancov životného prostredia, ktorí chceli zabrániť atómovým pokusom Francúzska na malom ostrove Mururoa. Je medzi nimi kňaz, ktorý celebruje na palube plachetnice v prítomnosti dvoch ďalších osôb omšu. Všetci traja majú na sebe krátke nohavice, jeden z nich je od pása hore nahý. Kňaz pozdvihuje hostiu, nepochybne toto je pozdvihovanie. Ani nestojí, ani nekľačí, ale sedí alebo sa viac menej opiera o zariadenie paluby.
Tieto škandalózne fotografie majú jedno spoločné: Eucharistia sa tu ponižuje banalitou scenérie, použitým náčiním, postojmi a oblečením na všedné práce. Takzvané katolícke časopisy, ktoré ponúkajú na knižných pultoch kostolov, však neukazujú fotografie, aby takéto počínanie kritizovali, ale naopak, aby ho odporúčali. Týždenník La Vie si dokonca myslí, že toto nepostačuje. Podľa svojho zvyku si poslúži výňatkami z listov čitateľov, aby záväzne vyjadril, ako zmýšľa. La Vie píše: „Liturgická reforma musí ísť ešte ďalej... Opakovania, čoraz viac používané formulky, všetky tieto predpisy opravdivú vynaliezavosť len brzdia.“ Aká má byť omša? Hľa: „Máme všelijaké problémy, naše ťažkosti sú čoraz väčšie, a zdá sa, že Cirkev ešte stále nemá na nich účasť. Často chodíme zo svätej omše znechutení. Existuje akási priepasť medzi naším životom, našimi starosťami v tejto chvíli a tým, čo sa nám pre náš život v nedeľu odporúča.“
Určite ideme znechutení z omše, ktorá sa usiluje zostúpiť na úroveň ľudí, miesto toho, aby ich dvíhala k Bohu, a táto, nesprávne chápaná, nepomáha zvládnuť „problémy“. Povzbudenie ísť ešte ďalej prezrádza pevný úmysel zničiť zmysel pre svätosť. Takto je kresťan okrádaný o niečo dôležité, po čom túži, lebo ho to núti uctievať všetko, čo sa vzťahuje na Boha. O to viac, keď ide o matériu pre obetu, ktorá je určená na to, aby sa stala jeho telom a jeho krvou! Prečo sa pripravujú sivé alebo hnedé hostie tým, že sa do múky pridáva trocha otrúb? Lebo chcú, aby padli do zabudnutia slová v novej obetnej modlitbe nad darmi… hanc immaculatam hostiam – túto nepoškvrnenú obetu?
A to je predsa len nepatrná novinka. Často počuť, že sa konsekrujú kúsky obyčajného kvaseného chleba, namiesto predpísaného nekvaseného pšeničného chleba, na výlučné použitie ktorého bolo prednedávnom poukázané v inštrukcii Inestimabile Donum.
Všetky hranice sa prekračujú a istý americký biskup odporúčal na tento účel dokonca výrobu malých koláčikov, ktoré obsahujú mlieko, vajcia, kvasnice, med a margarín. Strata posvätnosti sa šíri aj u Bohu zasvätených osôb. Kňazi a rehoľníčky si neobliekajú svoj duchovný odev. Volajú sa krstnými menami, tykajú si, žijú svetským spôsobom v mene nového princípu, a nie, ako nás chcú presvedčiť – z praktickej nutnosti. Ako dôkaz sa odvolávajú na také rehoľníčky, ktoré sa vysťahovali z kláštorov, v meste si prenajali byty, a tak si spôsobili dvojnásobné náklady, a tie, čo odložili závoj, pravidelne chodia ku kaderníčke.
Strata citu pre posvätnosť vedie tiež k svätokrádeži. Isté noviny zo západného Francúzska oznamujú, že v roku 1980 sa vo Vendée konala národná súťaž dospievajúcich. Pritom sa konala omša, počas ktorej dievčatá tancovali a niektoré z nich potom rozdávali sv. prijímanie. Ba ešte viac: ceremónia bola korunovaná kolovým tancom, na ktorom sa zúčastnil aj celebrant v kňazskom ornáte. Nie je mojím úmyslom zostaviť tu katalóg zneužívania, s ktorým sa možno stretnúť. Chcem uviesť len zopár príkladov, ktoré ukazujú, prečo dnes žijúci katolíci majú všetky dôvody na bezradnosť, dokonca na pohoršenie. V nijakom prípade tu neodhaľujem tajomstvá. Televízia si dá záležať na tom, aby pri ranných nedeľných vysielaniach šírila do bytov divákov úplne neprístojne zdôrazňovaný nedbanlivý postoj, ktorý mnohí biskupi vo vzťahu k Božiemu telu verejne vystavujú na obdiv. Tak napríklad 22. novembra 1981 bola vysielaná svätá omša, v ktorej cibórium bolo nahradené košíkmi, ktoré si veriaci vzájomne podávali ďalej a ktoré napokon odložili na zem so zostávajúcimi konsekrovanými hostiami.
V Poitiers sa koncelebrovala svätá omša na Zelený štvrtok toho istého roku s takou veľkou úpravou, že boli konsekrované pestré chleby, víno bolo v krčahoch na stoloch, a potom k nim všetci prichádzali a sami sa obslúžili.
Bežné je, že v kostoloch bývajú koncerty svetskej hudby. Ľudia sú dokonca ochotní dávať kostoly k dispozícii na rockovú hudbu so všetkými výtržnosťami, ku ktorým zvyčajne táto hudba vedie. Kostoly a katedrály boli vystavené výstrednostiam, užívaniu drog a znečisteniu všetkého druhu. Nebol to miestny klérus, ktorý potom konal zmierne bohoslužby, ale skupiny veriacich, ktoré boli právom z týchto škandálov pobúrené. Ako to, že sa biskupi a kňazi, ktorí tieto škandály napomáhali, sa neboja, že pritiahnu na seba a na celý svoj ľud Božiu kliatbu? Tá sa už stáva očividnou v neplodnosti, ktorá dolieha na ich diela. Všetko zaniká, všetko sa rozpadá, lebo obeta svätej omše v svojom dnešnom profánnom, zosvetštenom stave už nesprostredkováva, nedáva milosť. Samozrejme, Lefebvre nepopiera účinok sviatostí – a medzi nimi ani Oltárnu sviatosť – ex opere operato, tvrdí len to, že pri sprofanizovaní dochádza k bariére, pre ktorú účastníci, ako aj duša prijímajúceho nemajú účasť na milosti, ktorú by inak mohli mať.
Nerešpektovanie skutočnej prítomnosti Krista v Eucharistii je zjavnou skutočnosťou, v ktorej sa ukazuje nový duch, ktorý už nie je katolícky. Môžeme to konštatovať každý deň, aj bez výtržností, ktoré by spôsobovali rozruchy, o ktorých som práve hovoril. Tridentský koncil výslovne, jasne a jednoznačne vyhlásil, že náš Pán je prítomný aj v tých najmenších čiastočkách konsekrovanej hostie. Čo si máme potom myslieť o prijímaní na ruku? Keď sa používa paténa, zostanú na nej vždy malé čiastočky, dokonca aj keď prijímaní nie je veľa. Tieto čiastočky teda zostanú teraz na rukách veriacich. Viera je tým u mnohých, najmä u detí, otrasená.
Pre toto nové správanie môže existovať len jedno jediné vysvetlenie. Keď sa ide na omšu, aby sa lámal chlieb priateľstva, chlieb spoločnej hostiny, spoločnej viery, potom je celkom prirodzené, že sa tomu nevenuje mimoriadna pozornosť. Keď je Eucharistia symbolom, ktorý znamená jednoducho len pamiatku na minulú udalosť a duchovnú prítomnosť nášho Pána, je úplne logické, že sa nestaráme nejako osobitne o omrvinky, ktoré môžu padnúť na zem. Keď však ide o prítomnosť samého Boha, nášho Stvoriteľa, ako to vyžaduje viera Cirkvi, ako možno potom pochopiť, že napriek najnovším rímskym dokumentom sa taká prax pripúšťa, ba dokonca sa k nej povzbudzuje? Myšlienka, ktorú chcú týmto spôsobom rozšíriť, je protestantská mienka, proti ktorej sa búria katolíci, ktorí sa ešte nenakazili. Aby ju istejšie presadzovali, nútia veriacich prijímať postojačky.
Je primerané prijímať Krista bez prejavenia najmenšieho znaku bázne a vzdania úcty, pred ktorým, ako hovorí sv. Pavol, sa má skloniť každé koleno „v nebi, na zemi i v podsvetí“ (Flp 2, 10)? Mnohí kňazi si už pred Najsvätejšou oltárnou sviatosťou nepokľaknú. Povzbudzuje ich k tomu aj nový omšový obrad. Vidím tu dva možné dôvody: buď ide o obrovskú pýchu, pre ktorú zaobchádzame s Bohom, akoby sme boli s ním seberovní, alebo istotu, že on nie je v Eucharistii skutočne prítomný.
Hovoria, že úmyselne podrobujem kritike „koncilovú Cirkev“. Nie, na nič také nemyslím. Počujte, čo učí dekan Teologickej fakulty v Strassburgu:
„Hovorí sa aj o prítomnosti rečníka, herca a označuje sa tým niečo iné, ako iba byť na ,danom mieste‘. Napokon môže byť niekto prítomný aj symbolickým konaním, ktoré on sám telesne neuskutočňuje, ktoré však uskutočnia iní, celkom podľa jeho úmyslu v tvorivej vernosti. Napríklad Hudobný festival v Bayreuthe bezpochybne sprítomňuje Richarda Wagnera, a intenzita jeho prítomnosti je omnoho silnejšia než tá, akú môžu dosiahnuť príležitostné inscenácie alebo koncerty diel tohto skladateľa. Zdá sa mi, že do tejto posledne uvedenej perspektívy sa musí zaradiť aj eucharistická prítomnosť Krista.“
Porovnávate omšu s hudobným festivalom v Bayreuthe! Nie! Rozhodne nie! My nie sme v súzvuku ani čo sa týka slov, ani čo sa týka hudby.
Pokračovanie