Fatima a jej proroctvo sa dotýka našich dejín. Hlavne tretia časť proroctva, ktorá nie je úplne zverejnená, zvlášť časť, kde hovorí samotná Mária svetu, ktorá v roku 2000 zverejnená nebola. Je mnoho dohadov o tom, čo obsahuje plné tretie proroctvo (slová samotnej Panny Márie), vytvára sa nám však obraz toho, že sa dotýkalo druhého Vatikánskeho koncilu, keďže Matka Božia si žiadala, aby bolo zverejnené v roku 1960.
Toto sa nestalo, pretože už boli prípravy na koncil a keby proroctvo obsahovalo varovanie pred koncilom, varovanie pred zmenou učenia, pred zmenou liturgie – je lepšie proroctvo odmietnuť – čo sa aj reálne stalo. Najlepšie to urobiť tak, že sa zosmiešnia samotní vizionári z Fatimy. Tretie tajomstvo namiesto zverejnenia v roku 1960, sa zapečatilo do čiernej diery. Mystička Emmerichová sa desila vo svojej vízii, že protestantizmus ovládaný satanom, prenikne do lona svätej Božej cirkvi. Desila sa oprávnene? Jedným z bodov, kedy Vatikán zlyhal v druhom koncile okrem iného je aj to, že miesto jasného učenia Magistéria Cirkvi, ktoré bolo dovtedy známe, sa prenáša výklad viery na samotných veriacich v duchu – vykladajte si Písmo, dogmy a články viery sami! Prísnosť Magistéria do koncilu, držala cirkev v jednote učenia. Po koncile nastáva chaos v cirkvi, pretože sa stráca jednota vo vykladaní článkov viery. I keď dogmy zostali, Magistérium tiež (viac formálne, pričom samotní duchovní nepočúvajú a vykladajú si sami) výklad sa prenáša na jednotlivca a tak každý kňaz alebo laik, vám dnes môže dať úplne inú odpoveď na ten ktorý článok viery, podľa jeho chápania, čo je protestantizmus! Jadrom protestantizmu je roztrieštenosť, ktorý zodpovedá svojmu pánovi – satanovi.
Nielenže je strašné, keď cirkev obdivuje iné náboženstvá, ako v prípade dokumentu Nostra Aetate, je taktiež rovnako zlé to, keď cirkev prestala odsudzovať heretický protestantizmus. Tretím posolstvom Panny Márie z Fatimy je dozaista kríza viery vo svete a v katolíckej cirkvi. Čím sa tak náhle vytvorila táto kríza ak nie tým, že sa prijali do cirkvi protestantské prvky a učenie? Ak sa dnes opýtate kňazov na protestantov, povedia vám v drvivej väčšine prípadov, že aj oni sú spasení, veď veria v toho istého Pána Ježiša Krista. Je však toto pravda? Je to ten istý Kristus, ktorý povedal o cirkvi, že je jeho telom, jeho súčasťou, kde on je hlava?! Alebo si budeme nahovárať to, že cirkev je neviditeľná stavba duchovných kameňov ako učil falošne Luther, aby si ospravedlnil to, že opustil sväté Kristovo telo?!
Tu sa musíme dostať k otázke: kto je najväčším nepriateľom protestantizmu v katolíckej cirkvi? Pápež, kardináli, biskupi, kňazi? Alebo laickí veriaci, ktorí často na svoju záhubu veria viac ľuďom ako Bohu? Odpoveď nachádzame dávno na počiatku kresťanstva, potom v neskorších falošných sektách a učeniach, napokon aj v samotnom zjavení z Fatimy – najväčším nepriateľom učenia protestantov v lone svätej cirkvi je Mária – Matka Božia.
Vie si vôbec niekto uvedomiť, čo protestantizmus je? Vie si niekto uvedomiť to, že v protestantizme neexistuje jedna viera, jeden krst, jeden Kristov námestník, ktorý drží celú cirkev pohromade vo svornosti, v jednote učenia, viery, liturgii, modlitieb?
Uvedomuje si vôbec niekto, že za rozdelenosťou v protestantizme stojí iba jedna duchovná bytosť – diabol? Koho však diabol najviac nenávidí, ktorú stvorenú bytosť? Nie náhodou Matku Božiu, ktorá dostala zasľúbenie hneď po páde Adama a Evy, že diablovi rozšliapne hlavu?
Položme si otázku – koho nenávidia protestanti, ktorí majú otca diabla? Nie náhodou Matku Božiu, ktorú znížili na úroveň obyčajnej ženy – tak nízkej, že sám Ježiš jej Syn – jej hovorí jednoducho žena, nikdy nie mama, nikdy nie Mária – ale iba akási jednoduchá žena, ktorá porodila síce Boha, ale v teológii protestantov – práve na to bola určená a už sa nemá viac čo miešať do záležitosti viery, cirkvi a kresťanstva?! Protestantizmus je rafinovanejší ako buddhizmus či islám, pretože tieto náboženstvá ľahko definujeme a aj mnoho duchovných má problémy prijať ich na jednu rovinu s katolíckou vierou, i keď sa nájdu aj tu výnimky. Ale čo protestantizmus? Neučia nás dnešní kňazi to, že protestanti sú naši bratia a bijú nám na svedomia, aby sme ich takto videli a prijímali?
Kto ale začal systematicky ničiť cirkev Kristovu? Nebol to protestantizmus, ktorý v čase diabolskej reformácie povedal – nie – my nechceme cirkev? Kto bol za týmito heslami? Nie ten istý zlý padlý anjel, ktorý o necelých 300 rokov povedal vo Francúzku v revolúcii to isté – nie – my nechceme nielen cirkev Kristovu, my už nechceme ani samotného Krista?!
Nie je dnešný úpadok cirkvi dielom protestantizmu v cirkvi, ktorý vďaka koncilu ovládol a nakazil jedom väčšinu duchovných, ktorí si svoje poblúdenie ani nemusia uvedomovať a preto sme povinní sa za nich horlivo modliť?!
Vyberme niekoľko pasáží s knihy katolíckeho spisovateľa a významného novinára Antonia Socciho, ktorý hľadal veľmi poctivo otázky a odpovede na Fatimské proroctvo a tak kriticky napísal ohľadom koncilu toto:
Dráma II. vatikánskeho koncilu spočíva v skutočnosti, že namiesto toho, aby bol vedený svätcami, ako to bolo v prípade Tridentského koncilu, bol monopolizovaný intelektuálmi. Predovšetkým bol monopolizovaný istými teológmi, ktorých teológia vychádzala z konceptu prispôsobiť vieru potrebám sveta a emancipovať ju predpokladanou podmienkou podriadenosti modernej spoločnosti.Prostredie teológie prestáva byť kresťanskou komunitou, teda cirkvi, a stáva sa interpretáciou jednotlivcov.V tomto zmysle po-koncilovom období predstavovalo víťazstvo protestantizmu vnútri katolicizmu.
Mohlo byť takéto víťazstvo protestantizmu vnútri rímskeho katolicizmu? Ak áno, nie je už toto samo dostačujúce na apokalyptická udalosť? A znakom tohto víťazstva protestantizmu bola práve nevraživosť (pelagiánská, modernistická a aktivistická) k Panne Márii, ktorá sa prejavila počas koncilu a v po-koncilovej Cirkvi. Taktiež prostredníctvom nevraživosti k Fatime a v tvrdom boji, ktorý bol vedený proti uznaniu titulov Panny Márie, ktoré vychádzajú z celé tradície, ako “Prostrednica všetkých milostí a Spoluvykupiteľky”.
Prečo nechcel Pápež Ján XXIII. zverejniť tretie tajomstvo v roku 1960 tak, ako si to želala Matka Božia? Neboli prípravy na koncil v plnom prúde a cieľ koncilu malo byť uvedenie satana do cirkvi prostredníctvom protestantizmu? Nebola Mária proti tomuto kroku a preto ju odstránili? Prečo Pápež Pavol VI. sa tiež odmietal baviť o Fatime keď nie preto, lebo protestantizmus v cirkvi už bol prijatý a azda aj Pápež očakával posun k lepšiemu, prišlo ale tvrdé vytriezvenie, keď plody začali dozrievať?
Prečo sa namiesto výkladu Magistéria, presúva výklad smerom dolu, na laikov ak nie preto, lebo toto je spôsob chaosu ako vykladajú Božie Slovo protestanti? Prečo sa zmenila svätá liturgia na spôsob protestantov, kedy miesto oltára obráteného k východu, sa odrazu veriaci obracajú sami k sebe ako to vidíme v protestantských sektách? Prečo sa Márii na druhom koncile nielenže neprisúdili tituly, ktoré mala dostať ako sa očakávalo, koncil dokonca Márii nedal žiaden osobitný dokument, ale bola zaradená iba v dokumente Lumen Gentium?!
V tomto dokumente sa však nehovorí nič o plnej náuke Matky Božej, ani sa nezaoberá spornými a nevyriešenými otázkami. Čo však tento dokument hovorí je odlišné, čo učila cirkev pred koncilom. Pred koncilom bola Matka Božia zaradená v hierarchii cirkvi tak, že najprv je Boží ľud, potom Matka Božia, nad ňou náš Pán Ježiš Kristus a najvyššie Boh Otec. Po koncile je matka Božia daná do jednej skupiny spolu s ľudom – teda je síce na prvom mieste z ľudí, pretože je stvorenie – teda človek – ale iba v množine obyčajných veriacich. Nie je toto protestantský prístup k Božej rodičke? Cirkev v tomto momente obišla Božiu suverenitu, ktorá dala a darovala Márii výsostné postavenie v cirkvi, lenže človek toto Božie postavenie znížil.
Keď prišiel na scénu dejín Pápež Ján Pavol druhý, nastala pre Matku Božiu priaznivá doba. Pápež bol veľmi naklonený Márii a chcel zasvätiť Rusko jej nepoškvrnenému srdcu, o čo žiadala od roku 1917, aby nastal pokoj vo svete a bola opäť nastolená pravá viera.
Socci ďalej píše: Bohužiaľ, ani Ján Pavol II. nebude môcť urobiť všetko, čo v duchu cítil ako konečnú odpoveď na žiadosť Panny Márie, pretože po pätnástich rokoch po-koncilovej devastácie bolo“víťazstvo protestantizmu vnútri katolicizmu” (povedané s De Lubacom) zdrvujúcea v cirkevných vrstvách sa už utvorilo pevné hnutie proti Fatime, ktoré zviazalo ruky dokonca aj pápežovi.
“S Wojtylom sme sa poznali už od rokov koncilu,” rozprával Mons. Pavol Hnilica Andreovi Tornellimu. “Mal som možnosť pozdraviť ho niekoľko dní po zvolení a povedal som mu:, Svätosť, Boh vás povolal, pretože vaším prvým dielom musí byť zasvätenie a obrátenie Ruska. ‘On mi odpovedal:,Som pripravený urobiť to treba zajtra. Ak ty presvedčíš biskupov. ‘”Po atentáte, 8. decembra 1981 pápež predniesol v Bazilike Santa Maria Maggiore tieto slová:” Mária, tebe zverujeme osudy ľudstva. “Mons. Hnilica bol prítomný a rozpráva: “Po liturgii som v sakristii povedal pápežovi:, Svätosť, nestačí zverenie, treba zasvätenie. ‘Odpovedal mi:, Viem, ale mnohí teológovia sú proti.'”
Ani sám Pápež nedokáže zvrátiť dejiny, pretože k zasväteniu sa Ruska by potreboval väčšinu biskupov, k tomu všetkých veriacich vrátane kňazov vo všetkých diecézach na celom svete. Nemyslíme si, že by bol problém aby sa vyhlásil deň zasvätenia Ruska Matke Božej v jednotlivých kostoloch po celom svete. Problém bol ten, že v samotnom Vatikáne bola silná skupina duchovných, naklonených protestantizmu a znakom protestantizmu je odpor voči Márii – preto ani Pápež nedokázal zasvätiť Rusko i keď urobil naozaj všetko, čo urobiť mohol vo vtedajšej svojej pozícii. Socii píše:
Nasledujúceho roku (1982) pápež urobil zasvätenie, ale nebol to slávnostný akt v spoločenstve sovšetkými biskupmizameraný na zasvätenie Ruska. Sestra Lucia v rozhovore s apoštolským nunciom v Portugalsku, Mons. Portalupim, 19. marca 1983 povedala: “Zasvätenie Ruska nebolo uskutočnené tak, ako to Naša Pani žiadala.”
Napokon, zasvätenie z 25. marca 1984 už bolo analyzované. Zdá sa, že sestra Lucia to komentovala takto:“Pápež urobil všetko, čo mohol urobiť.”Je to veta, ktorá pripomína to, čo rovnaký pápež povedal v súvislosti s predchádzajúcim zasvätením z roku 1982, keď potvrdil, žeurobil všetko, čo bolo možné za daných okolností.
Diabol sedel vo Vatikáne, ako úhlavný nepriateľ Matky Božej, o čom hovorí kniha Genesis 3,15. Nemusíme hľadať tohto diabla v podobe slobodomurárstva, veď pravou rukou slobodomurárov boli vždy protestanti, ako verní poslíčkovia liberalizmu, modernosti, zľahčovania a prekrúcania právd, a hlavne nenávisti voči Kristovej katolíckej cirkvi.
Socci píše:
Že by Svätý Otec nemohol urobiť všetko, čo by chcel? Kto alebo čo mu v tom bránilo? Čo vedela sestra Lucia? Záblesk, ktorý osvecuje neblahým svetlom tieto otázniky, predkladá v novembri 1985 Hamish Fraser, spisovateľ obrátený vo Fatime: “Jedna vec je nepochybná: Svätý Otec si je zreteľne vedomý potreby zasvätenie Ruska (…) s ohľadom na to, že v priebehu dvoch rokov zasvätil svet trikrát (…) a tretíkrát (15. marca 1984) vyzval biskupov, aby sa k nemu pripojili (…) pri dovŕšení aktu zasvätenia. Okrem toho pri každej príležitosti dal najavo, že chápe, že zasvätenie žiadané Našou Paňou ešte nebolo urobené. Preto nech nikto nehovorí, že to nie je vec, ktorá Svätému otcovi neleží na srdci.”
Prečo Ján Pavol nezasvätil Rusko inak, prečo nezverejnil pomery v cirkvi, prečo vo svojej pápežskej moci nezverejnil tretie Fatimské tajomstvo? Existuje iba jediná odpoveď:
“S ohľadom na túžbu Svätého Otca po zasvätení (…) a na druhej strane na škandalózne nevraživosť, ktorú vyvolala jeho žiadosť o účasť biskupov na slávnostnom akte v roku 1984, je možné s istotou vyvodzovať, že obzvlášť jedna vec až doteraz bránila Svätému otcovi v nariadení biskupom univerzálnej Cirkvi, aby sa s ním zjednotili pri zasvätenie Ruska: bola to jeho obava, že by tým mohla byť spôsobená –skutočná formálna schizma v cirkvi.“
Schizma – teda odpad od katolíckej viery – je dnes zjavný v cirkvi a mal by to vidieť každý, kto sa len trochu venuje tomu, čo sa v cirkvi deje, aké vyhlásenia sa publikujú, čo sa preferuje, ako sa vykladá sväté učenie ktoré nám zanechal Kristus Pán. Ján Pavol druhý si bol vedomý tejto veci, chcel zabrániť verejnej schizme cirkvi, kde by sa oddelili praví a falošní veriaci. Treba mať však na zreteli to, že Boha sa treba viac báť ako ľudí a v dejinách cirkvi nebolo azda ani obdobie, kedy si schizma nenachádzala svoje miesto, ale vždy sa našiel niekto od Boha poslaný, ktorý na to upozornil, tvrdo vystúpil, odsúdil a žiaľ aj trpel, či bol dokonca zabitý. Pozrime sa čo sa deje vo Vatikáne ohľadom Fatimského tajomstva v tých rokoch:
Iste má pravdu Fraser, keď potvrdzuje, že “mnohí biskupi súdoslova rozčúlení, keď sa zmieni Fatimskej posolstvo”. Ostatne kardinál Stickler, veľmi blízky Svätému otcovi, sa zveril 26. novembra 1987, že pápež ešte nemohol vykonať zasvätenia, ktoré by chcel, pretožebiskupi “ho nepočúvajú”.Toto dáva tušiť, že tichéschizma od katolíckej pravdy už nastalo.Prípadne, ako povedal De Lubac,že protestantizmus zvíťazil vo vnútri katolicizmu.A veľkým znamenímodporu je nevyhnutne Mária.
Sem sme sa napokon dopracovali, že Mária bola, je a bude mnohokrát prekážkou k tomu, aby cirkev úplne zablúdila. Náš Pán ju posiela k tomu, aby mnohokrát vyriešila falošné veci a nastolila pravdu. Ratzinger ešte ako kardinál napísal: Mária je víťazom nad všetkými herézami!
Záver
Schizma – teda odpad od pravej a jedinej katolíckej viery, je dnes zjavný. To, že diabol v podobe protestantizmu vnikol do Cirkvi, postupne ju formuje podľa seba, je tiež zjavné. Len veľmi ťažko človek rozpozná záludnosti satana a ako ľahko mu podľahne, hlavne ak človek nehľadá Boha ako mu Písmo káže, nemodlí sa verne k Bohu Tvorcovi, Vykupiteľovi a Posvätiteľovi, neprináša obete za hriešnikov a svet, nechce trpieť pre Krista, spája sa so svetom – Cudzoložníci, neviete, že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvom s Bohom?! Kto teda chce byť čo i priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Boha (Jak 4,4).
Takto vyzerá dnešná cirkev – cirkev plná zábavy, tlieskania ľuďom, zábavnej hlučnej hudby, cirkev, ktorá sa stará o to, aby dobre vyzerala pred svetom, aby nikoho neurazila, aj keď človek žije v herézach, hriechoch alebo vôbec nepozná Boha. Cirkev – ktorá sa stará o svoje PC, mobily, TV relácie, v ktorých sa citujú pohania alebo protestanti, ako vzory pre vieru. Cirkev, ktorá sa prispôsobila v liturgii človeku, miesto toho, aby sa páčila Pánovi, ako tomu bolo 1950 rokov predtým. Cirkev, ktorá sa neustále obracia na posledný koncil, pretože tento koncil je protestantský a preto je dobré nasledovať protestantské myšlienky a učenie. Akoby cirkev pred koncilom ani neexistovala, akoby svätá cirkev, ktorá bojovala ťažké boje pred koncilom, bola cirkev zastaralá, neohybná, staromódna – stredoveká.
Nová Cirkev je niečo úplne iného – je to cirkev, ktorá považuje protestantov za bratov – tých protestantov, ktorí nenávidia Matku Božiu, ktorou hlboko opovrhujú, podobne ako nástupcu Petra – Pápeža, ktorý sa často cituje u protestantov ako Anti-krist. Cirkev, ktorá má za bratov židov, ktorý opovrhujú aj samotným Kristom Pánom a preklínajú Jeho meno, nesmú dávať toto meno svojim synom a pľujú na Neho, ako pľuvali pri Golgote, čoby na falošného mesiáša. Nová cirkev, ktorá otvára náruč moslimom – tým moslimom, ktorí cirkev Kristovu každý deň v dnešných časoch prenasledujú, zabíjajú, vypaľujú a ničia. Nová cirkev je tou cirkvou, ktorá sa vzdala vyučovať cez Magistérium, ktorá vyučuje tak ako protestanti – každý kňaz – iný pohľad. Cirkev, ktorá skutočne stratila vieru – vieru jednotnú, vieru pravú, vieru neotrasiteľnú. Nový katechizmus síce narástol do veľkosti stoviek strán, no vieru ktorá je jednoduchá, tú zahalil. Po spôsobe protestantov, ktorí vydávali a podnes vydávajú tisíce a tisíce stanovísk a postojov k jednotlivým veršom Písma, čím sa nikdy sa nezhodujú a vo všetkom rozchádzajú.
Schizma v cirkvi je zreteľná a posledným klincom do rakvy môže byť učenie o rodine, eucharistii, a napokon v postoji k Márii. Rodinu sa dnes snažia bludoučitelia potlačiť, z eucharistie si urobíme iba oplátku ako pripomienku Kristovej smrti. A Mária? Ideálne je o Nej mlčať. Ale Boh nikdy nenechal svoju cirkev príliš dlho v bludoch – prešlo pár desiatok rokov a všetko sa vyčistilo a vrátilo k pôvodnej viere. Veď aj zlá burina musí v cirkvi rásť, aj herézy musia byť, aby sa ukázali praví nasledovníci Pána, ako píše Svätý Pavol. Mária nás uisťuje, že jej nepoškvrnené srdce napokon zvíťazí. V tomto chaose viery, zostáva viera na pleciach radových veriacich, ktorí pilne študujú staré katechizmy a dodržiavajú ich tak, ako to robili všetci Svätci, ktorí boli odchovaní na pravej katolíckej viere. Na málo radových katolíkoch stojí dnes viera katolícka.
Nedajme sa odradiť a znechutiť – diabol chce, aby sme odišli z cirkvi, aby sme ju nenávideli, aby sme sa prestali modliť za kňazov, za Pápeža. Diabol je veľmi inteligentný, pretože nám podsúva to, že cirkev učí (naozaj) niektoré veci zle, alebo niektorým veciam sa vyhýba, alebo mnoho vecí v cirkvi sa urobilo v minulosti nesprávne – pritom nám ukazuje mnohé fundamentálne protestantské spolky, kde sa ich členovia držia (falošnej) viery v Písmo a chce nás tam nalákať.
A naozaj, mnohí katolíci, ktorí sa začnú skutočne zaoberať svojou vierou, Písmom Svätým, protestantské výklady im údajne objasňujú pravdu, ktorú katolícka cirkev zahmlieva. Tak sa v Brazílii vytratilo z cirkvi 30 percent ľudí, ktorí prešli k protestantom a toto sa deje na mnohých častiach katolíckeho sveta. Je to dobrý trik, ako človeka zbaviť neba a diabol nič iné nechce. Preto neopúšťajme cirkev. Všetky protivenstvá a neprávosti ktoré sa dejú, všetky bolesti na srdci, sú na naše spevnenie vo viere, na náš rast v Kristovi a pripodobňovaní sa Mu. Schizma pominie, všetko zlé pominie, cirkev je Kristovým tajomným telom a tak nikto nemá právo ju opustiť.
Koncil mal byť pre cirkev pozitívny smer k lepšiemu, no pre Boha a poslanú Matku Božiu, bol skôr varovaním. Pápež Pavol VI. ktorý viedol po Jánovi XXIII. koncil, bol veľkým nadšencom samotného koncilu a veril, že prichádza pre cirkev nové obdobie rozkvetu, nové letnice – taktiež bol hlavným motorom k tomu, aby prišla nová liturgia v rodných rečiach. No napokon sklesnuto hovorí: “odniekiaľ prenikol dym satana do Božieho chrámu”. A potom horko dodáva: “Verilo sa, že po koncile nadíde slnečný deň v dejinách Cirkvi. Namiesto toho prišiel deň hmly, búrky, temnoty. “
Pozn. na záver: Mária nie je proti jednotlivým protestantom, ale protestantizmu ako celku. Byť protestantom neznamená to, že ním človek má zostať celý život práve naopak – protestant má činiť pokánie a vrátiť sa domov, do lona katolíckej Cirkvi. Život v protestantizme je životom vzdoru a protestovania. Každá jedna heretická skupina počnúc gnosticizmom, mala nenávisť voči katolíckej Cirkvi v sebe pevne zakorenený. Dnes samotná Cirkev by ľahko podľahla protestantizmu, čo sa na mnohých frontoch už deje, ale Matka Božia je problémom a deliaciou čiarou, aby bolo v Cirkvi dovŕšené úplné zlo temných mocností…
