www.lumendelumine.cz/index.php

Je kněžský celibát zátěž nebo drahocenný poklad?
Walter kardinál Brandmüller
Úvodem bych chtěl říct, že celibát nebyl uzákoněn 900 let po Kristově smrti. Jsou to spíše slova evangelií podle Matouše, Marka a Lukáše, která hovoří o Ježíšových slovech týkajících se celibátu.
U Matouše (19, 29) čteme: A každý, kdo opustil domy nebo bratry nebo sestry nebo otce nebo matku nebo děti nebo pole pro mé jméno, stokrát víc dostane a bude mít podíl na věčném životě.
Podobně je tomu u Marka (10, 29) : „Amen, pravím vám, není nikoho, kdo opustil dům nebo bratry nebo sestry nebo matku nebo otce nebo děti nebo pole pro mne a pro evangelium, aby nyní, v tomto čase, nedostal spolu s pronásledováním stokrát více domů, bratří, sester, matek, dětí i polí a v přicházejícím věku život věčný.
Ještě obšírnější je Lukáš (18, 29): „Amen, pravím vám, není nikoho, kdo opustil dům nebo ženu nebo bratry nebo rodiče nebo děti pro Boží království, aby v tomto čase nedostal mnohokrát víc a v přicházejícím věku život věčný.“
Ježíš se těmito slovy neobrací k velkému množství lidí, nýbrž k těm, které chce vyslat, aby hlásali jeho evangelium a příchod jeho království.
Ke splnění těchto úkolů je tedy potřebné odstranit všechny pozemské a lidské vazby. Protože toto radikální odloučení znamená i ztrátu samostatnosti, slibuje Ježíš velmi bohaté „odškodnění“.
Někdy se namítá, že toto „opuštění všeho“ má platit jen po dobu hlásání, pak se učedníci vrátili ke svým rodinám. Pro něco takového však nemáme důkazy. Text evangelia hovoří ostatně o něčem definitivním, když se poukazuje na věčný život.
Protože evangelia vznikla mezi roky 40 a 70 po Kr., stavěli by se autoři do velmi špatného světla, kdyby vkládali Ježíšovi do úst slova, která by neodpovídala jejich vlastnímu životu. Ježíš proto žádá od každého, komu dává podíl na svém poslání, aby si osvojil jeho životní formu.
Co však si máme myslet o tom, co píše sv. Pavel v 1. listě Korintským: Nejsem snad svoboden? Nejsem apoštol? Což nemáme právo přijímat od vás jídlo a pití? Nemáme právo brát s sebou věřící ženu, tak jako ostatní apoštolové i bratří Páně i Petr? To snad jen já a Barnabáš jsme povinni vydělávat si na živobytí?
Neznamená to, že apoštolové byli na cestách v doprovodu manželek?
Zde je třeba opatrnosti. V řečnických otázkách jde Pavlovi o právo hlásat evangelium a žít na náklady obcí a totéž platí i pro jejich doprovod. Otázka je, v čem tento doprovod spočívá. Řecký výraz „adelfe“ znamená sestru. Je zde míněna sestra ve víře, křesťanka, zatímco „gyné“ může znamenat obecně ženu, pannu, manželku, snoubenku – zkrátka ženskou bytost. Není možné použít toho jako důkazu, že apoštolové měli s sebou manželky. Kdyby tomu tak bylo, jevilo by se nepochopitelné, proč se mluví o „adelfe – sestře, křesťance. Při vstupu mezi apoštoly učedník opustil manželku.
Lépe pochopíme tento text, když vezmeme v úvahu 8. kapitolu Lukášova evangelia, kde stojí: ...bylo s ním dvanáct učedníků a některé ženy uzdravené od zlých duchů a nemocí: Marie, zvaná Magdalská, z níž vyhnal sedm démonů, Jana, manželka Herodova správce Chuzy, Zuzana a mnohé jiné, které se o něho staraly ze svých prostředků. Je přirozené, že apoštolové později následovali Ježíšův příklad.
Je třeba také poukázat na emfatickou výzvu k manželské zdrženlivosti v 1. listě Korinťanům (7, 29n): Chci říci, bratři, toto: Lhůta je krátká. Proto ti, kdo mají ženy, ať jsou, jako by je neměli, a kdo pláčou, jako by neplakali, a kdo jsou veselí, jako by nebyli, a kdo kupují, jako by nevlastnili. Já bych však chtěl, abyste neměli starosti. Svobodný se stará o věci Páně, jak by se líbil Bohu, ale ženatý se stará o světské věci, jak by se zalíbil ženě, a je rozpolcen.
Je zřejmé, že těmito slovy oslovuje Pavel především biskupy a kněze. Ostatně sám uskutečňoval tento ideál.
Jako důkaz, že Pavel a církev v apoštolských dobách celibát neznali, používají někteří Timoteovy a Titovy tzv. pastorační listy. V 1. listě Timoteovi (3, 2) se skutečně mluví o ženatém biskupovi. Řecký text bývá přeložen takto: biskup má být bezúhonný, jen jednou ženatý, střídmý, rozvážný, řádný, pohostinný, schopný učit. Má dobře vést svou rodinu a mít děti poslušné a počestné; nedovede-li někdo vést svou rodinu, jak se bude starat o Boží církev? Tento předpis zakazuje biskupům a kněžím, kterým zemřela manželka, uzavřít nový sňatek.
Že tato stará, posvátná tradice sahala až k apoštolům, dokládají díla církevních spisovatelů jako Klementa Alexandrijského a severoafrického Tertuliána, kteří žili kolem roku 200. Vysoké oceňování této praxe najdeme i v apokryfních skutcích apoštolů, které vznikaly ještě v druhém století a byly velmi rozšířeny.
V následujícím třetím století jsou literární svědectví o zdrženlivosti od manželské lásky četnější a výslovnější, zvláště na Východě. Tak např. čteme v tzv. syrské Didaskalii: „Biskup musí být před svěcením prověřen, zda žije v čistotě, zda vychoval své děti v v Boží bázni.“ Velký teolog Origenes z Alexandrie (+252) rovněž zná závazný celibát, který v různých spisech teologicky zdůvodňuje a obhajuje.
První uzákonění celibátu
Této apoštolské praxi dává poprvé zákonnou formu koncil v Illiberis-Elvíře v roce 305/6. V kánonu 33 zakazuje koncil biskupům, kněžím, jáhnům a všem klerikům manželský styk s ženami, resp. plození dětí. To znamená, že manželská zdrženlivost byla slučitelná s rodinným soužitím.
Tak píše papež Lev Veliký kolem roku 450, že vysvěcení nemají své manželky zapuzovat. Mají zůstat pospolu, „ale žít, jakoby se neměli“, podobně jak píše Pavel v 1 Kor 7, 29.
V dalším vývoji se stále více přecházelo k praxi světit pouze svobodné muže a pak následovalo zákonodárství středověku, pro které byl svobodný a zdrženlivě žijící kněz i biskup samozřejmostí. Nelze se ovšem divit, že tato kanonická kázeň nebyla vždy věrně dodržována. Také úcta k celibátu měla v průběhu staletí své vrcholy i svůj úpadek.
Známé jsou tvrdé konflikty v době tzv. gregoriánské reformy v 11. století, které rozdělovaly zvláště Německo a Francii. Tak došlo k tomu, že biskup Altamnn byl vyhnán z Pasova svým celibát odmítajícím klérem. Ve Francii byli papežští legáti, kteří měli naléhat na zachovávání celibátu, vystaveni krutostem a uvrženi do vězení. Nakonec se však reforma prosadila a vedla k velkému náboženskému rozkvětu.
Stojí za povšimnutí, že zpochybňování a pohrdání celibátem kráčelo v minulosti vždy ruku v ruce s jinými symptomy úpadku, zatímco v dobách náboženského a kulturního rozkvětu bylo možno zaznamenat i velkou úctu k celibátu.
Není těžké vyvodit z těchto historických zkušeností také důsledky pro naši současnou kritickou situaci.
Problém východní církve
Zbývají dvě často kladené otázky: Celibátní praxe katolické církve byzantského a východního ritu sice vyžaduje od biskupů a mnichů, aby byli svobodní, nikoliv však od kněží, pokud se oženili před kněžským svěcením. Někteří kladou otázku, zda by tato praxe nemohla platit také v latinské církvi.
K tomu je třeba nejdříve poznamenat, že apoštolskou praxi závazného celibátu zdůrazňoval především východní ritus. Teprve na koncilu v roce 691, tzv. Quinisextum resp. Trullanum, došlo pod vlivem všeobecného nábožensky – kulturního a politického úpadku byzantské říše ke zlomu apoštolské tradice. Koncil byl pod vlivem císaře, který chtěl zavést své zákonodárství, a nebyl od papežů nikdy uznán. Východní praxe se datuje teprve počínaje tímto koncilem.
Když v průběhu dalšího vývoje v 16. a 17. století se četné od Říma odloučené pravoslavné církve chtěly znovu spojit se západní církví, ocitl se Řím před problémem, jak naložit s ženatým klérem této církve. Aby zůstala zachovávána jejich jednota, rozhodli jednotliví papežové, že nebude od těchto kněží požadovat změnu jejich života.
Výjimky v dnešní době
Podobně byl zdůvodněn dispens od celibátu protestantských pastorů, kteří od dob Pia XII. konvertují ke katolické církvi a přejí si přijmout její kněžské svěcení.
Stejný přístup zvolil také Benedikt XVI., když nemálo anglikánských duchovních na základě apoštolské konstituce „Anglicanorum coetibus“ vstoupilo do mateřské katolické církve.
Touto mimořádnou vstřícností oceňuje církev dlouhou a bolestnou cestu spojenou s jejich konverzí, přičemž bere v úvahu také dosavadní jejich materiální základnu. Jednota církve je velkým dobrem, které dodatečně zdůvodňuje takové výjimečné řešení.
Závazná tradice?
Bez ohledu na tyto výjimečné případy vyvstává zásadní otázka, zda si církev může dovolit nespornou apoštolskou tradici v zásadě opustit.
O takové možnosti někteří znovu a znovu přemýšlejí. Někteří se domnívají, že by takové rozhodnutí mohlo přijmout nikoliv nějaké dílčí sdružení, nýbrž všeobecný koncil. A když už ne pro celou církev, tedy aspoň pro některé oblasti by mohl být celibát zmírněn nebo docela zrušen. To, co se dnes ještě jeví neproveditelné, to by se mohlo zítra uskutečnit.
Zde je třeba si znovu uvědomit závažnost apoštolské tradice. Na pomoc by mohla přispět otázka, zda by bylo možné rozhodnutím koncilu zrušit slavení neděle, které je biblicky mnohem méně zdůvodněno než celibát.
Na závěr budiž mi dovolen pohled do budoucnosti:
Jestliže je bezpečným historickým poznáním, že všechny církevní reformy, které si zasluhují tento název, vyrůstaly z hlubokého poznání víry církve, pak bude i současné odmítání celibátu překonáno novým, hlubším pojetím podstaty kněžství. Čím jasněji bude vyučováno a chápáno, že kněžství církve není nějaká služební funkce vykonávaná z pověření církevní obce, ale spočívá v tom, že kněz v síle svátostného svěcení in persona Christi učí, vede a posvěcuje, pak znovu pochopíme, že musí přijmout také životní formu Krista a takto chápané a prožívané kněžství se stane novou přitažlivou silou pro elitu mládeže.
Ostatně celibát a panenství kvůli nebeskému království zůstanou pro sekulární chápání života vždy pohoršením. Již Ježíš k tomu řekl: „Kdo může pochopit, ať pochopí!".
Walter kardinál Brandmüller
Prameny
1) Christian Cochini, Origines apostoliques du célibate sacerdotal, Namur 1981.
2) Stefan Heid, Zölibat in der frühen Kirche, 3erw. Auflage Paderborn 2003.
3) Alfons M. Stickler, L’évolution de la discipline du célibate dans l’ Église d’Occident de la fin de l’âge patristique au Concile de Trent, in: J. Coppens, Sacerdoce et célibat. Études historiques et théologiques, Gembloux-Louvain 1971, 373-442.
4) Heinz Ohme, Concilium Quinisextum – Das Konzil Quinisextum (= Fontes Cristiani 82) Turnhout 2006.
5) Roman M. T. Cholij, Married Clergy and Ecclesiastical continence in the Light of the Council in Trullo (691), in: Annuarium Historiae Conciliorum 19 (1987) 71-300.
Podle: kath-net

www.lifenews.sk/13514/ked-robime-znak…

Keď robíme znak kríža, prebieha zároveň 21 vecí. Čo sa vtedy naozaj deje?

catholicexchange.com/21-things-cross

Znak kríža (prežehnávanie sa) je síce jednoduchým gestom, predsa však vyjadruje unikátnym spôsobom hĺbku viery katolíkov, ako aj ortodoxných kresťanov. Ako katolíci robíme znak kríža pri vstupe do kostola, po sv. prijímaní, pred jedlom a vždy keď sa modlíme. Čo sa však v skutočnosti naozaj deje keď robíme znak kríža? Prebieha zároveň 21 vecí:

1. Modlitba. Svoje modlitby začíname a končíme znakom kríža, pričom si možno neuvedomujeme, že aj samotný tento znak je modlitbou. Ak je modlitba vo svojej podstate „pozdvihnutím mysle k Bohu“, ako o tom hovorí sv. Ján Damascénsky, potom to znak kríža nepochybne dosvedčuje. „Znak kríža nie je prázdnym gestom, ale mocnou modlitbou, ktorou ´angažujeme´ Ducha Svätého ako Božieho pomocníka a radcu a ako hybnú silu úspešného prežívania nášho kresťanského života“, píše Bert Ghezzi.

2. Otvárame sa milosti. Podľa Ghezziho nás znak kríža, ako svätenina, pripravuje na prijatie Božieho požehnania a disponuje nás na spoluprácu s Božou milosťou.

3. Posväcujeme ním deň. Ako úkon, ktorý sa opakuje v kľúčových okamihoch dňa, znak kríža každý náš deň posväcuje. „Na každom kroku, či odchádzame odniekiaľ alebo prichádzame niekam, keď sa obliekame alebo obúvame, keď sa kúpeme, sedíme za stolom, odpočívame na pohovke, zažíname svetlo, skrátka vo všetkých situáciach nášho každodenného života, si značíme čelo znakom kríža“, píše Tertulián.

4. Celí sa odovzdávame Kristovi. Pohybom ruky od čela k srdcu a k obidvom ramenám prosíme Boha o požehnanie našej mysle, našich túžob, nášho celého tela. Jedným slovom, znakom kríža odovzdávame svoje telo a dušu, myseľ a srdce Kristovi. (parafrázujem tohto ruského ortodoxného spisovateľa) „Nech celé tvoje bytie – tvoje telo, dušu, myseľ, vôľu, názory, pocity, všetko čo robíš aj nerobíš – posvätí a posilní znak Kristovho kríža, v mene Trojjediného Boha“, povedal teológ 20. storočia Romano Guardini.

5. Pripomíname si Vtelenie Božieho Syna. Pohyb rukou smerom nadol, od čela k hrudníku nám má pripomenúť, že „Kristus zostúpil z nebies na zem“. Pápež Innocent III napísal vo svojich smerniciach k prežehnávaniu, že treba pri ňom „držať spojené dva prsty – buď palec a prsteník alebo palec a ukazovák – čo tiež predstavuje dve prirodzenosti Krista.

6. Pamätáme na Umučenie nášho Pána. Toto je najpodstatnejší význam prežehnávania sa – tým, že robíme na sebe znak kríža, pripomíname si Kristovo ukrižovanie. Význam znaku kríža umocníme, keď sa prežehnávame vystretými prstami pravej dlane, čo korešponduje s piatimi Kristovými ranami.

7. Upevňujeme svoju vieru v Najsvätejšiu Trojicu. Vzývaním mena Boha Otca, Syna a Ducha Svätého upevňujeme svoju vieru v Trojjediného Boha. Robíme to aj keď pri prežehnávaní používame tri prsty (podľa pápeža Innocenta III).

8. Zameriavame svoju modlitbu na Boha. Jedným z pokušení pri modlitbe totiž býva, že ju adresujeme Bohu zároveň aj so svojou ´predstavou´ ako ju má vyslyšať – čo má urobiť so susedom nad nami, s tým hrozným chlapom, čo si o sebe myslí, že je majster sveta alebo čo ..., atď. Ak sa stane niečo takéto, je jasné, že modlitba je už viac o nás, než o stretnutí so živým Bohom. Znak kríža nás okamžite nasmeruje na pravého Boha, pretože podľa Ghezziho: „Keď vzývame Najsvätejšiu Trojicu, upierame svoju pozornosť na Boha, ktorý stvoril nás, a nie na Boha, ktorého sme si vytvorili my. V takej chvíli naše vlastné predstavy blednú a my sa obraciame vo svojej modlitbe priamo k Bohu, ktorý zjavil seba samého ako Otca, Syna a Ducha Svätého.“

9. Upevňujeme svoju vieru v Syna a Ducha. Pozdvihnutím ruky k čelu si pripomíname, že Boh Otec je prvou osobou Najsvätejšej Trojice. Podľa sv. Františka Saleského presunutím ruky k hrudníku naznačujeme, že „Syn vychádza z Otca“ a pohybom ruky k obom ramenám naznačujeme, že „Duch Svätý vychádza z Otca i Syna“.

10. Vyznávame svoju vieru. Znakom kríža opätovne vyznávame svoju vieru vo Vtelenie a Ukrižovanie Ježiša, ako aj v Najsvätejšiu Trojicu, čiže robíme akési malé vyznanie viery svojimi slovami a gestami, a zároveň ohlasujeme jeho základné pravdy.

11. Dovolávame sa moci Božieho mena. Meno Boha vo Svätom písme vždy doprevádza moc. Vo Flp 2, 10 sv. Pavol hovorí, "nech sa na meno Ježiš zohne každé koleno na nebi, na zemi, i v podsvetí“. A v Jn 14, 13-14 hovorí sám Ježiš: „A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.“

12. Berieme na seba svoj kríž spolu s Kristom. Každý, kto chce nasledovať Krista, „musí vziať na seba svoj kríž“, hovorí v Mt 16, 24 Ježiš svojim učeníkom. „Som ukrižovaný s Kristom“, píše v Gal 2, 19 sv. Pavol. „Tým, že sa prežehnávame, že robíme na sebe znak kríža, vyhlasujeme svoje ´áno´ takémuto učeníctvu“, píše Ghezzi.

13. Prosíme o pomoc v utrpeniach. Tým, že znak kríža zasahuje aj ramená, „prosíme Boha aby nám pomáhal niesť na pleciach náš kríž, naše utrpenie“, píše Ghezzi.

14. Opätovne potvrdzujeme svoj krst. Pri prežehnávaní sa používame rovnaké slová, akými nás krstili. Znak kríža je v podstate „rekapituláciou a opätovným potvrdením nášho krstu“, ako povedal svojho času ešte kardinál Joseph Ratzinger.

15. Odvraciame prekliatie. Znak kríža pripomína odpustenie hriechov a odvracia od pádu do zatratenia tým, že „prechádzame z ľavej strany prekliatia na pravú stranu požehnania“, ako pripomína sv. František Saleský. Pohyb rukou zľava doprava naznačuje náš budúci prechod zo súčasného trápenia do budúcej slávy, rovnako ako Kristus, ktorý „prešiel zo smrti do života, z Hádu do Raja“, píše pápež Innocent II. (Hádes – podsvetie v gréckej mytológii)

16. Obnovujeme v sebe Kristovu podobu. V 3. kapitole Listu Kolosanom používa sv. Pavol obraz obliekania do nových šiat na popis toho, ako sa naša hriešna prirodzenosť premieňa v Krista. Vyzliekame si svoje staré ´ja´ a obliekame si nové v zmysle toho, čo píše aj sv. Pavol: „ ...obliekli ste si nového človeka, toho čo sa obnovuje, aby mal pravé poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril“. Cirkevní Otcovia vidia prepojenie medzi týmto veršom a strhávaním šiat z Krista pred Ukrižovaním; podľa Ghezziho ide o „vyzliekanie našej starej prirodzenosti pri krste a obliekanie sa do novej“. Z toho vyvodzuje, že znak kríža môžeme v tejto súvislosti vnímať ako „účasť na strhávaní šiat z Krista pred Ukrižovaním a Jeho zaodením sa do slávy pri Vzkriesení“. Znakom kríža sa teda radikálne identifikujeme s celým Ukrižovaním nášho Pána.

17. Značíme sa ako ´Kristovo vlastníctvo´. Starovekí Gréci používali pre pojem znaku výraz sphragis, čo podľa Ghezziho znamenalo označenie vlastnou značkou toho, čo niekomu patrí. „Pastier si napríklad označoval svoje ovce ako majetok značkou, ktorá sa nazývala sphragis.“ Znakom kríža sa vlastne označujeme, že patríme Kristovi, nášmu pravému Pastierovi.

18. Stávame sa Kristovými bojovníkmi. Podľa Ghezziho mávali vojaci vo vojne vytetované na sebe meno svojho generála, čo môže byť metaforou aj pre život kresťana – prirovnávať sa k ovečkám môžeme v zmysle nasledovania Krista ako nášho Pastiera, no ako bojazlivé, ľakavé a bezmocné ovce by sme sa správať nemali. My sme predsa Kristovi bojovníci a máme robiť to, čo nám hovorí sv. Pavol v Liste Efezanom 6: „Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla. ... a zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo!“

19. Odrážame útoky diabla. Znak kríža je jednou z najúčinnejších zbraní, ktoré používame v boji proti diablovi. Istý stredoveký kazateľ, Aelfric, prehlasuje, že „človek môže mávať rukami v nádherných gestách, ale pokiaľ neurobí nimi znak kríža, neprivolá na seba požehnanie. Keď ho však urobí, nepriateľa tento znak tak vydesí, že utečie“. Podľa sv. Jána Chryzostoma sa hovorí, že „zlí duchovia pred znakom kríža s hrôzou odlietajú, pretože je pre nich ako mlátenie palicou“. (zdroj: Katolícka encyklopédia)

20. Označujeme sa pečaťou Ducha. V Novom zákone sa slovo sphragis niekedy prekladá aj ako pečať, pečatiť, ako o tom čítame aj v 2 Kor 1, 22, kde sv. Pavol píše: „A Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha.“ Znakom kríža sa teda znovu označujeme pečaťou Ducha a dovolávame sa Jeho mocného pôsobenia v našom živote.

21. Vydávame svedectvo o svojej viere druhým. Ako gesto, často robené na verejnosti, je znak kríža jednoduchým spôsobom ako svedčiť o svojej viere druhým ľuďom. „Nikdy sa nehanbime priznať k Ukrižovanému. Nech je znak kríža pečaťou, ktorou odvážne značíme svoje čelo a všetko ostatné – keď ho robíme nad chlebom, ktorý jeme, nad nápojom, ktorý pijeme, keď sa ním prežehnávame pri odchode aj príchode, keď ideme spať, keď si večer líhame a keď ráno vstávame, keď pracujeme, aj keď odpočívame“, píše sv. Cyril Jeruzalemský.

Olinka,ďakujem,že si to tu uverejnila.
Našla som články,ktoré sú známe a už boli na glórii.

jezismaria1.webnode.sk/svata-brigita-svedska/

www.chcemsamodlit.sk/prislub-jezisa-…

VEĽKÉ PRISĽÚBENIE -SME ZACHRÁNENÍ
Kto bude učiť tieto modlitby aj iných, toho radosť a zásluhy pretrvajú naveky! Na mieste, kde sa tieto modlitby modlia, je prítomný Pán Boh so svojou milosťou.“

VEĽKÉ PRISĽÚBENIE -SME ZACHRÁNENÍ

SME ZACHRÁNENÍ
MODLITBY
k nášmu Pánu Ježišovi Kristovi o Jeho utrpení, vyjavené svätej Brigite zo Švédska v rímskom Chráme sv. Pavla.

DOBROZDANIE SVÄTÉHO OTCA PIA IX.
Nasledujúce modlitby sú prevzaté z knihy, ktorá vyšla v roku 1740 v Toulouse vo Francúzsku. Napísal ju páter Adrien Parvillers zo Spoločnosti Ježišovej, apoštolský misionár vo Svätej zemi. Knihu aprobovali, schválili a odporučili cirkevné vrchnosti.
Jeho Svätosť pápež Pius IX. tieto modlitby poznal, 31. mája 1862 schválil a ako zodpovedajúce pravde ich považoval za veľmi užitočné pre spásu duší. Jeho pápežské uznanie bolo potvrdené i samotným Bohom. Mnohým osobám, ktorú túto pobožnosť vykonali, sa ich prosby splnili. Okrem toho Boh ukázal aj viacerými nadprirodzenými znameniami, že táto pobožnosť, obsahujúca pätnásť modlitieb svätej Brigity, pochádza z neba.

Prísľub Ježiša Krista svätej Brigite Švédskej

www.chcemsamodlit.sk/prislub-jezisa-…

Pobožnosť trvajúca 1 rok – cirkevné schválenie modlitby
Jeho svätosť pápež Pius IX. tieto modlitby poznal, 31.mája 1862 schválil a ako zodpovedajúce pravde ich považoval za veľmi užitočné pre spásu duší. Mnohým osobám, ktoré túto pobožnosť vykonali, sa ich prosby splnili. Okrem toho Boh ukázal aj viacerými nadprirodzenými znameniami, že táto pobožnosť, obsahujúca pätnásť modlitieb svätej Brigity, pochádza naozaj z neba.
1. Utrpenie Kristovo na Olivovej hore až po korunovanie tŕním:
Otče náš; Zdravas Mária
Ó, Ježišu! Ty si večnou vôňou všetkých, ktorí Ťa milujú; Ty si radosť, ktorá prevyšuje všetky radosti; Ty si túžba, záchrana a nádej každého hriešnika. Prijatím ľudskej prirodzenosti si nám naznačil, že je Tvojou horúcou túžbou, z lásky k nám, prebývať medzi ľuďmi až do konca všetkých časov. Spomeň si na všetko utrpenie, ktoré si znášal od chvíle, kedy si sa stal človekom, najmä však počas svojho svätého, bolestného utrpenia tak, ako to pred všetkými vekmi určil Boží plán. Spomeň si na poslednú večeru so svojimi učeníkmi, ktorým si umyl nohy, podal svoje najsvätejšie Telo a najsvätejšiu Krv, rozprával s nimi o svojom nastávajúcom utrpení a poskytol im útechu. Mysli na súženia a tieseň, ktoré si vytrpel v rozkvete mladosti pred ukrižovaním, na Judášovu zradu, na zradu Tvojho národa, ktorý si vyvolil a na troch sudcov, ktorí Ťa odsúdili. Spomeň si na chvíle, kedy Ťa hanobne zbavili šiat a obliekli do rúcha potupy a výsmechu. Priviazali Ťa k stĺpu, od úderov bolo Tvoje telo roztrhané. Na hlavu Ti vtisli tŕňovú korunu, do rúk trstinu, zastreli Ti tvár i oči, bili Ťa, zauškovali, zasypali Ťa výsmechmi a urážkami. Rozpamätaj sa na všetok smútok a utrpenie, ktoré si musel vytrpieť ešte pred ukrižovaním. Prosím Ťa, udeľ mi pred svojou smrťou milosť opravdivej ľútosti, čistej a úplnej spovede, milosť hodného zadosťučinenia a odpustenie všetkých mojich hriechov. Amen.
2. Vysmievanie a hanobenie Krista:
Otče náš; Zdravas Mária
Ó, Ježišu! Ty si opravdivá radosť anjelov a raj všetkej nádhery. Spomeň si na zármutok a smútok, ktorý si vytrpel, keď Ťa tvoji nepriatelia ako divoké levy obkľúčili a mučili tisícami urážok, údermi, spôsobili Ti mnohé zranenia a pľuvali Ti do tváre. S ohľadom na toto utrpenie a urážajúce slová, prosím Ťa, môj Spasiteľ, ochraňuj ma pred viditeľnými i neviditeľnými nepriateľmi a pod svojou ochranou ma doveď k dokonalosti a k večnej spáse. Amen.
3. Priklincovanie Krista na kríži:
Otče náš; Zdravas Mária.
Ó, Ježišu! Stvoriteľu sveta! Teba nič na svete nemôže obmedziť ani ohraničiť. Svojou mocou držíš a zjednocuješ všetko. Spomeň si na mučivé bolesti, ktoré si vytrpel, keď Tvoje sväté ruky a nohy pripevňovali ku krížu a tupými klincami pribíjali na jeho drevo. Tvoje sväté telo bolo v žalostnej polohe. V tupej nenávisti, spôsobujúc Ti nové bolesti, s hroznou zúrivosťou Ťa vystreli na kríž, všetkými smermi Ti ťahali a trhali údy, čím zväčšovali Tvoje utrpenie. Prosím Ťa, pri spomienke na svoje sväté bolesti pri ukrižovaní, daruj mi svoju milosť. Amen.
4. Kristus sa modlí za svojich nepriateľov:
Otče náš; Zdravas Mária.
Ó, Ježišu, Ty nebeský lekár! Ty si bol pribitý na kríž, aby si svojimi ranami zahojil naše rany. Spomeň si na svoje oslabené a zranené údy, z ktorých ani jeden nezostal neporušený. Nijaké utrpenie nie je zrovnateľné s utrpením Tvojím. Od hlavy až po päty, ani najmenší kúsok Tvojho svätého tela neostal nezranený. Napriek tomu odpúšťaš všetkým a prosíš nebeského Otca za svojich nepriateľov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“
Odvolávajúc sa na Tvoje veľké milosrdenstvo a utrpenie, prosím Ťa, daruj mi milosť, aby som pri spomienke na Tvoju preťažkú cestu kríža, mohol vzbudiť dokonalú ľútosť a dosiahnuť odpustenie všetkých hriechov. Amen.
5. Kristovo milosrdenstvo voči hriešnikom:
Otče náš; Zdravas Mária.
Ó, Ježišu! Ty si zrkadlom večnej nádhery. Spomeň si na zármutok, ktorý si pociťoval, keď si vo svetle svojej Božskosti videl veľké množstvá tých, ktorí mali byť zachránení skrze zásluhy Tvojho utrpenia, Tvojej svätej krížovej cesty, pre svoje hriechy sú však zatratení. Mal si hlboký súcit a poľutovanie aj pre týchto beznádejných, zatratených nešťastníkov. Pre tvoj neobmedzený súcit a milosrdenstvo, najmä však pre Tvoju dobrotu, ktorú si preukázal ľutujúcemu zločincovi, keď si mu povedal: „Ešte dnes budeš so mnou v raji,“ prosím Ťa najmilší Ježišu, o milosrdenstvo v mojej smrteľnej hodine. Amen.
6. Kristov testament na kríži:
Otče náš; Zdravas Mária.
Ó, Ježišu! Ty si najmilší, túžobne očakávaný kráľ. Spomeň na svoje bolesti, ktoré si pociťoval, keď Ťa nahého, ako zločinca priklincovali ku krížu a všetci, okrem najmilšej Matky Ťa opustili. Počas Tvojho smrteľného zápasu trpela s Tebou a Ty si jej zveril svojho miláčika slovami: „Hľa, Tvoj syn“ a k Jánovi: „Hľa, Tvoja Matka!“
Prosím Ťa, Spasiteľ môj, pre meč utrpenia, ktorý v týchto okamihoch prebodol dušu Tvojej svätej matky, maj so mnou zľutovanie vo všetkých mojich ťažkostiach a starostiach telesných i duševných a buď mi nápomocný vo všetkých skúškach, najmä však v hodine mojej smrti.
7. Kristov smäd:
Otče náš; Zdravas Mária.
Ó, Ježišu! Ty nevyčerpateľný prameň dobroty! Spomeň, ako si vo svojej nesmiernej láske, visiac na dreve kríža, preriekol: „Som smädný.“ Bol to Tvoj smäd za spásou všetkých ľudí. Prosím Ťa, Spasiteľ môj, posilni moje srdce, aby som bol dokonalý vo všetkých skutkoch. Nechaj odumrieť všetky moje túžby po slastiach tela a po dočasných veciach.
8. Kristov nápoj:
Otče náš; Zdravas Mária.
Ó, Ježišu! Ty si vôňou srdca a ľúbeznosťou ducha. Spomeň si na trpkosť žlče a octu, ktoré si z lásky ku mne vypil. Prosím Ťa, Spasiteľ môj, dopraj mi, aby som Tvoje telo a Tvoju drahocennú krv počas svojho života, najmä však v hodine smrti, dôstojne prijímal pre potešenie duše. Amen.
9. Kristovo úzkostlivé zvolanie:
Otče náš; Zdravas Mária.
Ó, Ježišu! Ty si kráľovská moc a radosť duše. Spomeň si na súženie a muky, ktoré si vytrpel vo chvíľach nadchádzajúcej smrti, keď si ponorený v trpkosti, urážaný a zneuctený, hlasno zvolal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Prosím Ťa úpenlivo, Spasiteľ môj, kvôli tejto svojej úzkosti neopusť ma v smrteľnej hodine. Amen.
10. Kristove rany:
Otče náš; Zdravas Mária.
Ó, Ježišu, pôvod a cieľ našej lásky! Ti si život, Ti si čistota. Spomeň si, že od hlavy až po chodidlá si bol ponorený v najhlbšej priepasti všetkých bolestí. Cez veľkosť a hĺbku Tvojich rán nauč ma, Spasiteľ môj, kráčať po ceste Tvojich prikázaní, po ceste lásky k blížnemu, po ktorej musia kráčať všetci, ktorí Ťa milujú. Amen.
11. Kristove hlboké rany:
Otče náš; Zdravas Mária.
Ó, Ježišu, Ty najhlbšia priepasť milosrdenstva! Spomeň si na všetky bolesti a rany, ktoré si za mňa vytrpel. Spasiteľ môj, ukry ma, úbohého hriešnika, pred tvárou svojho Otca, rozhnevaného pre moje viny, prosím Ťa, ukry ma do hlbín svojich rán.
12. Kristove krvácajúce rany:
Otče náš; Zdravas Mária.
Ó, Ježišu, žiariaci obraz pravdy, znak jednoty a puto lásky k blížnemu! Spomeň si na nespočetné rany, ktoré Ti pokryli celé telo a sfarbili ho červeňou Tvojej presvätej krvi. Ó, veľké utrpenie, objímajúce celý svet, ktoré si z lásky k nám vytrpel na svojom svätom, prečistom tele! Ó, najmilší Ježišu, či možno za nás urobiť ešte niečo, čo by si Ty už neurobil?!
Prosím Ťa, Spasiteľ môj, vyznač svojou drahocennou krvou všetky svoje rany do môjho srdca, aby som bez prestania zbožňoval Tvoje utrpenie a lásku. Spomienka na krížovú cestu a Tvoje utrpenie nech prinesie účinné ovocie v mojej duši, aby moja láska k Tebe rástla zo dňa na deň a aby som raz dosiahol život večný. Spravodlivý Ježišu, veď Ty si prameň všetkého dobra a všetkých radostí. Amen.
13. Posledná Kristova úzkosť:
Otče náš; Zdravas Mária.
Ó, Ježišu! Ty si najmocnejší pán, nesmrteľný a neporaziteľný Kráľ. Spomeň si na svoje utrpenie, keď už boli všetky sily tela i duše vyčerpané, Ty si sklonil hlavu a zvolal: „Dokonané je!“ Prosím Ťa, Spasiteľ môj, pre toto svoje súženie a bolesť, zmiluj sa nado mnou v poslednej hodine môjho života, keď sa úzkosť pokúsi zmiasť môjho ducha i moju dušu. Amen.
14. Kristova smrť:
Otče náš; Zdravas Mária.
Ó, Ježišu! Ty Jednorodený Najvyššieho Otca a verný obraz Jeho múdrosti. Rozpamätaj sa, že keď bolo Tvoje sväté telo domučené a Tvoje najsvätejšie srdce zlomené, odovzdal si svojho ducha slovami: „Otče, do Tvojich rúk odovzdávam svojho ducha!“ Pre Tvoju drahocennú smrť Ťa prosím, kráľ nebeskej nádhery, posilni ma a daj mi silu odporovať všetkej zlobe zmyselnosti, aby som po svojej smrti žil naveky jedine u Teba. Prijmi moju putujúcu dušu, ktorá sa vracia k Tebe. Amen.
15. Kristovo úplné vykrvácanie:
Otče náš; Zdravas Mária.
Ó, Ježišu! Ty si jediný a plodný vinič. Spomeň …

Tu je link na celu "modlitbu"

www.modlitba.sk/…/zachran.htm

dostať kupiť brožurku s nazvom " Sme zachraneni" stoji iba 0,80 centov.

Ja som dostala tuto brožurku od priateľa,
preto aj vas chcem poprosiť podarujte
tuto brožurku priateľovi,
lebo z tej modlitby potom ide Božia milosť aj na vas
a tak si navzajom budeme pomahať k Božej milosti,...
Aj touto cestou chcem podakovať môjmu priateľovi,
ktory mi daroval tuto brožurku s ročnou modlitbou,
nech ho Božia milosť posilnuje v jeho živote,.....

POKOJ A DOBRO!!!

VEĽKÉ PRISĽÚBENIE ,....

Svätá Brigita dlho prosila Pána, aby jej oznámil,
koľko úderov obdržal v čase svojho bolestného utrpenia.
Jedného dňa sa jej Spasiteľ zjavil a povedal:
„Na moje telo sa znieslo 5480 úderov.
Ak mi za ne chceš prejaviť zvláštnu úctu,
tak sa pomodli každý deň po dobu jedného roka:
pätnásťkrát... Otče náš...
a pätnásťkrát... Zdravas Mária....
K tomu pridaj modlitby, ktoré ťa naučím.
Potom jej Spasiteľ povedal:
„Kto vykoná túto ročnú pobožnosť,
zachráni pätnásť duší svojich príbuzných z očistca,
pätnásť duší z jeho príbuzenstva získa dar vytrvať v posväcujúcej milosti
a pätnásť hriešnikov obráti ku kajúcemu životu.
Samotná osoba, ktorá sa tieto modlitby pomodlí,
obsiahne prvý stupeň dokonalosti.
Pätnásť dní pred smrťou jej podám svoje prečisté telo,
aby bola zachránená od večného hladu a svoju prečistú krv,
aby som jej dušu zachránil od večného smädu.
Pred smrťou ju navštívim so svojou milovanou Matkou a dovediem ju,
obohatenú milosťami, do večnej radosti.
Tu dostane dar zvláštneho poznania mojej Božskosti, oznamy tým, ktorí tieto modlitby vykonávajú.
Ak niekto, hoci aj tridsať rokov žil v smrteľnom hriechu,
zbožne vykoná túto pobožnosť alebo si ju zaumieni vykonať,
budú mu odpustené hriechy,
Božia moc ho ochráni pred zlými pokušeniami
a pred večným zatratením.
A všetko, o čo bude prosiť Boha alebo najsvätejšiu Pannu Máriu,
mu Božie milosrdenstvo dopraje.
Kto bude učiť tieto modlitby aj iných,
toho radosť a zásluhy pretrvajú naveky!
Na mieste, kde sa tieto modlitby modlia,
je prítomný Pán Boh so svojou milosťou.“
Všetky uvedené výhody sľúbil
svätej Brigite sám ukrižovaný Božský Spasiteľ.
Kríž, pred ktorým sa to stalo, sa ešte i dnes nachádza
v Chráme svätého Pavla v Ríme a teší sa neobyčajnej úcte.
Ak je len trocha možné,
nemá sa táto pobožnosť vynechať ani jediný deň.
Ak však vážne prekážky znemožňujú tieto modlitby vykonať,
dotyčný nestratí milosti spojené s touto pobožnosťou,
ak sa v danom roku pomodlí vynechané modlitby dodatočne.