Kto je nevesta cirkev svätá a čo je už neviestka anti-cirkev sveta? Jedno z najnáročnejších umení je naučiť sa to rozlišovať. Kto zdravo a vôbec nektizuje rôzne pokrytectvá, ten cirkev nemiluje. Ten má na sebe iba mnoho nadbytočného sádla

"Proti korupcii sa nebojuje mlčaním" ,
"Kto v cirkvi vidí korupciu a mlčí, ten je jej spolupáchateľom"
pápež František

CIRKEV ZA STARÝCH ČIAS
od p. Alberto Maggi OSM

Antona Paduánskeho, korpulentného, neúnavného kritika skazených cirkevných mravov, väčšina pozná ako vychýreného bezbradého mnícha, ktorý sa hrajká s Malým Ježiškom, nachádza stratené veci a manželov pre nevydaté slečny.
Literárne dielo tohto svätca v podobe kázní je takmer neznáme. Zámerne zostalo nepublikované pre škandalóznu tvrdosť výrazov, ktoré používa voči cirkevnej hierarchii[2].
Kázne, ktoré napísal v posledných rokoch života, nie sú prepisom príhovorov svätca, ale príručkou nedeľných a sviatočných homílií, ktoré zložil pre svojich bratov. Tvrdé invektívy obsiahnuté v týchto kázňach teda nie sú plodom zanieteného kázania, ale všetky boli premyslené a zámerne uvedené.
Tieto kázne, napísané úprimným jazykom prorokov, sú nemilosrdnou kritikou náboženských autorít, hoci by sa nikto neodvážil povedať, že Anton nemiloval Cirkev: je to práve láska ku Kristovej neveste, ktorá núti svätca poukázať na tých, ktorí z nej urobili prostitútku.
Anton a biskupi jeho doby ohlasovali to isté Ježišovo evanjelium. Avšak pôsob jeho a ich života bol úplne odlišný.
Svätec otvorene vyčíta cirkevnej hierarchii, že nasleduje satana, a nie Ježiša Krista, a neváha poukázať na „prelátov našej doby, ktorí nie sú učeníkmi Krista, ale antikrista“ [3].

Anton, hlboký znalec Svätého písma, sa často uchyľuje k biblickým epizódam, aby kritizoval cirkevných predstaviteľov, ako sa to otvorene urobil v súvislosti s Balámovou oslicou [4]:
„Biskup našich čias je ako Balám, ktorý sedí na oslici: ona videla anjela, kým Balám ho nevidel. Škandalózny biskup je zbytočné poleno: svojím zlým príkladom vrhá bratstvo veriacich najprv do hriechu a potom do pekla; svojou hlúposťou, keďže je tiež neschopný, zneisťuje veriacich; svojou chamtivosťou požiera ľudí. Tento človek sediaci na oslici nielenže nevidí anjela, ale hovorím vám, že vidí diabla pripraveného uvrhnúť ho do pekla“ [5].

Opakujúc Ježišovo odsúdenie voči „pokryteckým zákonníkom a farizejom, ktorí prehĺtajú ťavy a filtrujú mušky“ [6], Anton demaskuje pokrytectvo skazenej Cirkvi, ktorá keď opustila evanjelium, verí len vo svoju vlastnú prestíž a bráni svoje privilégiá budovaním múrov dekrétmi a kánonickými predpismi.

„Milujte svojich nepriateľov, dobre robte tým, ktorí vás nenávidia, žehnajte tým, ktorí vás preklínajú“ [7], to je Ježišovo učenie, ktoré musí Anton uprednostniť pred všetkými pravidlami, inštitúciami, tradíciami, výmyslami:
„Darebáci v biskupskej kúrii dávajú rezonovať Justiniánovmu zákonu a nie Kristovmu zákonu: majú veľké reči, ale nie podľa tvojho zákona, Pane, ktorý je teraz opustený a nenávidený“ [8]. „Ak biskup alebo prelát Cirkvi urobí niečo proti dekrétom Alexandra alebo Inocenta alebo iného pápeža, je okamžite obvinený, a ako obvinený je predvolaný, ako predvolaný je usvedčený zo zločinu a po tom, čo bol usvedčený, je aj zosadený. Ak sa však dopustí niečoho závažného proti evanjeliu Ježiša Krista, ktoré má v prvom rade zachovávať viac ako čokoľvek iné, nemá ho kto obviniť, ani pokarhať“ [9].

Zoženštilí preláti našej doby

Svätý Anton sa bez najmenšieho úctivého strachu vysmieva pompéznym prelátom a opisuje ich ako „krásne a príliš tučné kravy, ktoré sa pasú na močaristých miestach“ [10]. Apetít týchto vrajnábožných mužov, zasvätených viac kultu boha brucha, znepokojuje svätca, ktorý neutešene poznamenáva: „Beda, koľkými vecami sa prepcháva ten prelát a chudobní plačú pri dverách s prázdnymi a nahými bruchami“ [11].

Pompézne náboženské odevy, v ktorých cirkevní predstavitelia chodia „pompézne a rozkročmo, s vystrčeným pupkom“ [12], aby podčiarkli posvätnosť svojej osoby a odlíšili sa od obyčajných smrteľníkov, nerobí dojem na svätca, ktorý sa im vlastne vysmieva:
„Čo poviem o zoženštilých prelátoch našej doby, ktorí sa obliekajú ako ženy predurčené na manželstvo, obliekajú sa do rôznych koží a svoj honor vystavujú na vyfarebných nosidlách, konských postrojoch a ostrohách, ktoré sú červené od krvi Kristovej?“ [13].

Anton je vo svojej výpovedi aj sväto nemilosrdný.

Na /Bohu neverných/ prelátoch nenachádza žiadnu poľahčujúcu okolnosť ani cnosť: títo biskupi a kňazi nie sú pastieri, ale ako nenásytní vlci, ktorí „kážu za peniaze“[14], zatiaľ čo duchovní, „zmäkčilí, zoženštilí a skorumpovaní, pred súdmi a v kúriách sa premieňajú na prostitútov“[15].

Pre Antona sú preláti a klerici ako „lupiči našej doby“ [16], ktorí vynikajú len svojou neukojiteľnou chamtivosťou:
„Niet v nich žiadnej hlbšej cnosti, niet v nich čestnosť mravov, ale iba hniloba hriechov; výnimkou sú ich nechty, ktorými sa vrhnú aj majetok chudobných... títo nehodní preláti Cirkvi nemajú v mysli žiadnu energiu, nedokážu odolať diablovým pokušeniam: ale všetku silu majú v rukách a lakťoch, silu lúpeže a žiadostivosti“ [17].

Namiesto toho, aby boli nasledovníkmi Ježiša, ktorý povedal: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ [18], títo predstavitelia Cirkvi používajú posvätno na ukojenie svojej chamtivosti: „Obetami veriacich, ktorých sťahujú z kože, si kňazi vykrmujú kone a žriebätá, svoje konkubíny a ich deti“ [19].

Nenásytnosť kňazov je taká, že ich Anton obviňuje dokonca zo znesvätenia sviatosti lásky:
„Kňazi, alebo ešte lepší výraz, obchodníci, šíria sieť svojej lakomosti, aby zhromažďovali peniaze. Omšu slúžia iba za peniaze, a ak by si neboli istí prijatím tých peňazí, určite by omšu neslúžili; a tak premieňajú sviatosť spásy na nástroj chamtivosti“ [20].

Kým Kristus „ktorý bol bohatý, stal sa chudobným“ [21], jeho imaginárni predstavitelia sa obohacujú tým, že ochudobňujú ľudí:
„Prelát Cirkvi je ako lev, ktorý reve tú svojskú pýchu, hladný ako medveď, ktorý svojimi podvodmi okráda biednych ľudí“ [22]; „Týmto je dnes zverená nevesta Krista? Tomu, ktorý bol zabalený do plienok a uložený do jaslí, zatiaľ čo oni sa obliekajú do koží a oddávajú sa chlípnosti na lôžkach zo slonoviny“ [23].

Klerici a idioti

Vo svojich invektívach Anton neváha obviniť nenásytné cirkevné vrchnosti z ich biznisov s Pánom:
„Ježiša Krista dnes predávajú tí obchodníci, ktorí sú arcibiskupmi, biskupmi a inými predstavenými Cirkvi. Pobehujú a diskutujú; čarchrujú a znovu predávajú pravdu za klamstvá, ničia spravodlivosť simoniou“ [24].

Ježiš prirovnal Chrám ku pelechu lotrov a kňazov ku zbojníkom, ktorí tam hromadia ukradnutý tovar [25]. Pre Antona nie je kúria ničím iným než miestom pochybných obchodov, úplatkov a darov, kde „ich kuriálni notári, neslávne to už známi vykorisťovatelia (zločinci), sajú krv chudobných, vyprázdňujú pokladnice tým bohatším a rozdávajú to synovcom a neterám a možno aj synom a dcéram“ [26].
Anton vo svojich spisoch často hovorí o „synoch a dcérach“ cirkevných predstaviteľov.
Pravdepodone musel byť celibát kňazov /u viacerých/ deravý ako sito...

Anton verejne odsudzuje duchovenstvo za otcovstvo, ktoré nie je len duchovné:

„Preláti a kňazi našej doby... naozaj majú /preudo/manželky a deti, a potom prídu sypiace hady, ktoré kričia za takými kňazmi: Beda, beda Vám!“ [27]; „Medvedice našej doby, teda skazení preláti, potom zrodzujú mŕtve telá,/ slabú vieru/ čiže telesné deti“ [28].

Svätec sa neobmedzuje len na odsudzovanie mravného správania sa cirkevných predstaviteľov, ale odmieta aj ich prázdne učenie. Pre Antona sú preláti ako zákonníci, ktorí ctia Pána perami, pričom ich srdce je tam, kde je ich poklad [29]:

„Celý deň aj kričia v kostole, štekajú ako psy, ale nerozumejú ani sami sebe, lebo telo majú v chóre, ale srdce majú v otvore“ [30].
Anton popiera okázalú posvätnosť mužov Cirkvi a tvrdí, že ich falošná zbožnosť v skutočnosti skrýva prázdnotu:
„Pašeráci sú opáti a pokrytci priori, ľudia falošnej zbožnosti, ktorí za peniaze ľudskej chvály na trhovisku svetskej márnivosti pod zámienkou pravého náboženstva predávajú tovar, ale falošnej svätosti“ [31].

Ako Ježiš varoval pred tými komediantami, ktorí sa modlia „po stojačky, aby ich ľudia videli“ [32], tak nás Anton pozýva, aby sme sa nenechali oklamať zbožnými postojmi týchto "nábožných" ľudí, ktorí sa zdajú byť v kontakte s Bohom, ale v skutočnosti už sú už v kontakte so zatratením:
„A kto by si to kedy vedel predstaviť, že preláti a rehoľníci, ktorí predstierajú, že hovoria s Bohom tvárou v tvár, ktorí majú aj kľúče od nebeského kráľovstva, môžu byť /ako tí najhorší bezbožníci/ vykoľajení až do vyhnanstva večnej smrti!“ [33].

Budú mať takéto prísno karhajúce slová aj nejaký účinok?
Pravdepodobne nie.

Uprostred svojej objemnej práce si Anton uvedomí, že hovorí do vetra, a trpko zakončí svoju kázeň vyhlásením, že tento typ prelátov je najradšej uzavretých do bunkra svojskej arogantnosti: „Hoci počúvajú kázeň, nerozumejú. Kázať tomuto druhu "klerikov" je ako rozprávať sa s idiotmi. Aký osoh je v oboch prípadoch? Nuž, veľa burácania a márne to snahy...“ [34].

Poznámky:
[1] Fernando de Bulloes y Taveira de Azevedo sa narodil v Lisabone (Portugalsko) okolo roku 1190-95 a vo veľmi mladom veku vstúpil do rádu kanonikov sv. Augustína. Videnie relikvií piatich prvých františkánskych mučeníkov ho v roku 1220 podnietilo vstúpiť do Rádu menších bratov, kde prijal meno Anton. Svätý František ho poveril vyučovaním teológie bratom. Bol najväčším kazateľom svojej doby a pápež Gregor IX. ho definoval ako „archu zákona a výzbroj Božieho Písma“. Zomrel na vodnatieľku v Arcelle (Padua) 13. júna 1231.

[2] Sväté ofícium ešte v roku 1948 zakazovalo preklad „Sermones Dominicales“ do taliančiny, lebo veriaci neboli pripravení (po siedmich storočiach) znášať ich vplyv.

[3] Sermone della IX Domenica di Pentecoste (I, 9). Trad. it. “Sant’Antonio di Padova, I Sermoni”, trad. di Tollardo G., (Padova: EMP, 1996).
[4] Nm 22,21-30.
[5] Serm. Dom. Palme, 3,11.
[6] Mt 23,24.
[7] Lc 6,27-28.
[8] Serm. IX Dom. Pent. 1,9.
[9] II Serm. II Dom. Quar. 1,4.
[10] Serm. VI Dom. Pasqua, 2,10.
[11] Serm. XXII Dom. Pent., 1,2.
[12] Serm. XII Dom. Pent. 1,2.
[13] Serm. Annunc. 3,14.
[14] Serm. IV Dom. Pent. 3,13
[15] Serm. X Dom. Pent. 1,9.
[16] Serm. X Dom Pent. I,9.
[17] Serm. IV Dom. Pent. 3,14.
[18] Mt 10,8.
[19] Serm. V Dom. Pent. 2,15.
[20] Serm. V Dom. Pent. 2,15.
[21] 2 Cor 8,9.
[22] Serm. IX Dom. Pent. 1,7.
[23] Serm. Annunc. 3,14.
[24] Serm. XII Dom. Pent. 1,4.
[25] Mc 11,15‑17.
[26] Serm. XIII Dom. Pent. 3,23.
[27] Serm. V Dom. Pent. 2,11.
[28] Serm. IV Dom. Pent. 3,14.
[29] Mt 15,8; 6,21.
[30] Serm. X Dom. Pent. 1,9.
[31] Serm. XII Dom. Pent. 1,4.
[32] Mt 6,6.
[33] Serm. XII Dom. Pent. 1,4.
[34] Serm. X Dom. Pent. 1,9.