Blahoslavený Pavol Petro Gojdič OSBM -mučeník ,17.júl
Blahoslavený Pavol Petro Gojdič OSBM alebo Pavel Peter Gojdič bol gréckokatolícky biskup a mučeník rusínskeho pôvodu.
Dátum a miesto narodenia: 17. júla 1888, Ľubovec
Dátum úmrtia: 17. júla 1960, Leopoldov /väznica/-umučenie
Rodičia: Stefan Gojdič, Anna Gerberyova
Miesto posledného odpočinku: Katedrálny chrám svätého Jána Krstiteľa (gréckokatolícka cerkev), Prešov
Blahorečenie: 4. november 2001; Vatikán; Ján Pavol II.
Menovanie: 7. marec 1927 (38 rokov)
Sviatok: 17. júl; 18. júl (na Slovensku)
Blahoslavený Pavol Peter Gojdič OSBM, biskup-mučeník (1888-1960)
Základné vzdelanie nadobudol v Cigeľke, neskôr v Bardejove a v Prešove. Po získaní základného vzdelania v štúdiu pokračoval na gymnáziu v Prešove, ktoré ukončil maturitou v roku 1907. Počujúc Boží hlas, ktorý ho volal ku kňazstvu nastúpil na štúdium teológie v Prešove. Nakoľko dosahoval vynikajúce výsledky bol poslaný po roku na ďalšie štúdia do Budapešti. Aj tu sa snažil popri štúdiu viesť hlboký duchovný život. Už tu v seminári dostal ako bohoslovec od svojho špirituála usmernenie do života: „Život nie je ťažký, ale veľmi vážny“, ktoré sa stalo preňho akousi smernicou sprevádzajúcou ho celým životom. Po skončení štúdia bol dňa 27. augusta 1911 v Prešove vysvätený za kňaza prešovským biskupom Dr. Jánom Vályim. Hneď druhý deň slúžil v Cigeľke primičnú sv. liturgiu. Po vysviacke krátky čas pôsobil ako kaplán pri svojom otcovi. Po roku bol vymenovaný za prefekta eparchiálneho internátu a súčasne aj katechétom na meštianskej škole. Následne sa stal protokolistom a archivárom na biskupskom úrade a taktiež bol ako kaplán poverený duchovnou správou veriacich v Sabinove. V roku 1919 sa stal riaditeľom biskupskej kancelárie.
Na veľké prekvapenie všetkých v roku 1922 dňa 20. júla vstúpil do Rádu sv. Bazila Veľkého na Černečej Hore pri Mukačeve a následne po obliečke prijal meno Pavol. Stalo sa tak pre jeho skromnosť, pokoru, túžbu žiť v askéze a tak slúžiť Pánu Bohu. Božia vôľa však bola iná a tá ho predurčila na vysokú dušpastiersku úlohu v službe biskupa. Dňa 14. septembra 1926 bol menovaný za apoštolského administrátora prešovskej eparchie. Pri svojej inštalácii za administrátora ohlásil program svojho apoštolátu: „S pomocou Božou chcem byť otcom sirôt, pomocníkom chudobných a tešiteľom zarmútených“.
Krátko na to bol dňa 7. marca 1927 ustanovený za biskupa s titulom harpašský /Ecclasiae Harpasenae – Malá Ázia/. Konsekrovaný na biskupa bol v chráme sv. Klimenta v Ríme dňa 25. marca 1927 na sviatok Zvestovania Panny Márie. Biskupmi svätiteľmi boli biskup križevacký Dionýz Nyáradi, biskup přemyslevský Jozafát Kocylovskyj a biskup z Philadelfie USA Konstantin Bohačevskyj.
Po biskupskej vysviacke otec Pavol navštívil chrám sv. Petra v Ríme, kde sa pomodlil na jeho hrobe. Dňa 29. marca 1927 spolu s otcom biskupom Nyáradim boli prijatí na osobnej audiencii Svätým Otcom Piom XI. . Pápež daroval otcovi biskupovi Pavlovi zlatý kríž, ktorý mu podával so slovami: „Tento kríž je iba slabým symbolom tých veľkých krížov, ktoré na teba zošle Pán Boh, môj synu, v Tvojej biskupskej službe“.
Na svoju apoštolskú cestu si zvolil biskupské heslo tohto znenia: „Boh je láska, milujme ho!“
Ako biskup sa zaslúžil o povznesenie duchovného života kňazov a veriacich. Veľmi mu záležalo na správnom slávení bohoslužieb a dodržiavaní cirkevných sviatkov. V dôsledku nových pomerov zriaďoval nové farností ako napr. v Prahe, Bratislave, Levoči a inde. Vďaka jeho usilovnosti bol postavený v Prešove sirotinec, ktorý zveril sestrám Služobniciam. Výrazné boli jeho aktivity v oblasti školstva, čo dokumentovalo založenie Gréckokatolíckeho gymnázia v Prešove v roku 1936. Podporoval aj učiteľskú akadémiu, seminár, internáty a podobne. Všemožne sa staral o vydávanie duchovnej literatúry, čo sa prejavilo vychádzaním časopisu Blahovistnik, ďalej Da prijdet carstvije Tvoje a rôznych modlitebných a knižných titulov, ktoré vychádzali vo vydavateľstve PETRA. Za jeho láskavý, pozorný a dobročinný vzťah k ľuďom sa mu dostalo uznania, keď ho nazývali „mužom zlatého srdca“.
V roku 1939 bol 13. apríla menovaný za apoštolského administrátora mukačevskej apoštolskej administratúry na Slovensku. V zložitých podmienkach Slovenského štátu jeho osoba sa stala tŕňom v oku vtedajších vládnych predstaviteľov a preto sám požiadal o abdikáciu. Avšak Rím a vtedajší Sv. Otec naopak ocenil jeho snaženia a abdikáciu nielenže neprijal, ale namiesto nej ho menoval za prešovského sídelného biskupa. A tak 8. augusta 1940 bol slávnostne intronizovaný v Prešove a následne 15. januára 1946 bol potvrdený v jurisdikcii gréckokatolíkov v celom Československu.
Ďalší sľubný rozvoj náboženského a duchovného života v eparchii, ktorý sa rozvíjal podľa osobného príkladu a horlivosti otca biskupa Petra Gojdiča bol prerušený jednak vojnovými udalosťami a hlavne nástupom komunistov k moci v roku 1948. Ich ideologické smerovanie predurčovalo boj zvlášť proti gréckokatolíckej cirkvi. Biskup Gojdič odmietol komunistickou stranou a štátnou mocou podporovanú snahu o prestup gréckokatolíkov na pravoslávie, hoci vedel, že sa tým sám vystaví prenasledovaniu a väzeniu, ba aj smrti. Postupne ho izolovali od duchovenstva a veriacich. Hoci bol vystavený veľkému tlaku, aby sa zriekol katolíckej viery a pretrhol jednotu s pápežom, všetky lákavé ponuky odmietol a prehlásil: „Mám už 62 rokov a obetujem celý svoj majetok aj rezidenciu, no svoju vieru za žiadnych okolností nezradím, lebo chcem, aby moja duša bola spasená“.
V dňoch 11. – 15. januára 1951 vo vykonštruovanom procese s tzv. vlastizradnými biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom bol biskup Gojdič odsúdený na doživotné odňatie slobody, zaplatenie dvestotisíc korún pokuty a odňatie všetkých občianskych práv. Potom nasledovali premiestňovania z jedného väzenia do druhého, ako napr. Praha-Ruzyň, Valdice, Ilava, Leopoldov. Biskup Gojdič bol vystavovaný fyzickému a psychickému nátlaku, bol ponižovaný, musel vykonávať najťažšie a najpodradnejšie práce. Nikdy sa však nežaloval, nevyžadoval výhody. Využíval každú chvíľu k modlitbe a tajne slúžil sv. liturgie. Na základe amnestie v roku 1953 vydanej prezidentom A. Zápotockým bol zmenený jeho trest z doživotia na 25 rokov odňatia slobody. Vtedy mal biskup 66 rokov a jeho zdravotný stav sa stále zhoršoval. Ďalšie žiadosti o amnestiu, vzhľadom na už spomínaný zlý zdravotný stav a vek, boli však vždy zamietnuté.
Veľkou túžbou biskupa Gojdiča bolo, aby zomrel zaopatrený sviatosťami a v deň svojich narodenín. Obe túžby sa mu splnili.
Na nemocničnú izbu v leopoldovskom väzení, kde trávil posledné dni, bol premiestnený otec Alojz Vrána, ktorý ho vyspovedal. Kalich utrpenia otca biskupa Pavla sa už napĺňal. Očitým svedkom posledných chvíľ jeho života bol jeho spoluväzeň - ošetrovateľ František Ondruška, ktorý o nich zaznamenal jedinečné svedectvo. Potvrdil, že sa splnilo prianie otca biskupa, keď zomrel 17. júla 1960, teda v deň svojich narodenín vo veku 72 rokov vo väzenskej nemocnici v Leopoldove. Následne bol pochovaný bez akýchkoľvek pôct na väzenskom cintoríne v hrobe bez mena, pod väzenským číslom 681.
V dôsledku uvoľnenia spoločensko-politických pomerov v Československu v roku 1968 štátne orgány po mnohých prieťahoch dovolili exhumáciu telesných pozostatkov otca biskupa Gojdiča. Samotná exhumácia sa na leopoldovskom cintoríne uskutočnila 29. októbra 1968 s následným prevezením telesných pozostatkov do Prešova. Rozhodnutím normalizačných úradov po sovietskej okupácii museli byť premiestnené do krypty Gréckokatolíckeho katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Od 15. mája 1990 sa nachádzajú v kaplnke katedrály v sarkofágu.
17.11.2001 Prešov
Biskup Pavol Gojdič bol súdne rehabilitovaný 27. septembra 1990. Vyznamenaný bol in memoriam Rádom T.G. Masaryka II. triedy a Pribinovým krížom I. triedy.
Dňa 17. júla 1998 bola v kaplnke Gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove oficiálne otvorená diecézna fáza procesu blahorečenia biskupa Pavla Gojdiča.
Hoci nezanechal monografické diela, jeho pastierske listy, náboženské úvahy a meditácie, úryvky z kázní a príhovory, ale aj osobný príklad sú nadčasové a právom hodné úcty na oltári v katolíckej cirkvi po celom svete.
Biskup Pavol Gojdič bol 4. novembra 2001 Svätým Otcom Jánom Pavlom II. na Svätopeterskom námestí v Ríme vyhlásený za blahoslaveného.
Vedením mesta Prešov mu bol 11. novembra 2003 udelený titul in memoriam: čestný občan mesta Prešov.
Prešovský samosprávny kraj mu 21. decembra 2004 udelil Cenu PSK v roku 2004 in memoriam za duchovnú formáciu Prešovského regiónu, za trvalé svedectvo života podľa pravdy a za pozitívne zviditeľnenie Prešovského regiónu a Mesta Prešov.
27. januára 2008 bol v Bratislave blahoslavenému P. P. Gojdičovi udelený titul Jad Vašem - Spravodlivý medzi národmi za nezištnú záchranu židov počas holokaustu.
Život
Narodil sa v rodine gréckokatolíckeho kňaza Štefana Gojdiča a jeho manželke Anne Gerbery. Študoval teológiu v Prešove a Budapešti. V roku 1911, 27. augusta, bol vysvätený za kňaza v katedrále svätého Jána Krstiteľa v Prešove. Následne pôsobil v Cigeľke a v Prešove. 20. júla 1922 vstúpil do monastiera baziliánov na Černečej Hore pri Mukačeve, kde prijal rehoľné meno „Pavel“ (svoje meno nepoužíval v podobe „Pavol“).
V roku 1926 bol vymenovaný za apoštolského administrátora prešovskej eparchie. 7. marca 1927 bol ustanovený za titulárneho biskupa harpašského. Za biskupa ho 25. marca 1927 v Bazilike sv. Klimenta v Ríme vysvätil križevacký biskup Dionýz Nyáradi, ktorý bol dovtedy aj apoštolským administrátorom prešovským. V roku 1939 bol vymenovaný aj za apoštolského administrátora mukačevskej apoštolskej administratúry na Slovensku. 8. augusta 1940 bol v Prešove intronizovaný za sídelného prešovského biskupa a 15. januára 1946 bola potvrdená jeho právomoc nad gréckokatolíkmi na území celého Československa.
Vo vykonštruovanom procese odsúdili Gojdiča spolu s biskupmi Vojtaššákom a Buzalkom pre vlastizradu na doživotie. Zomrel na následky mučenia a zlého zaobchádzania v leopoldovskej väznici 17. júla 1960, v deň svojich 72. narodenín. Pochovali ho na väzenskom cintoríne a jeho hrob bol označený iba číslom 681.
4. novembra 2001 bol Pavol Petro Gojdič pápežom Jánom Pavlom II. na námestí sv. Petra vo Vatikáne vyhlásený za blahoslaveného.
Pri príležitosti 7. výročia vzniku samostatného Slovenska bolo na návrh Vlády SR biskupovi Pavlovi Petrovi Gojdičovi udelené štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy in memoriam.
V roku 2007 mu Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých pri pamätníku Jad va-Šem udelila čestný titul Spravodlivý medzi národmi.
Gréckokatolícka cirkev slávi sviatok blaženého hieromučeníka Pavla Petra Gojdiča 17. júla.
Pavol Petro Gojdič
eparchiálny biskup Prešovskej eparchie
Funkcie a tituly
Eparcha prešovský
8. august 1940 – 17. júl 1960
Štefan Novák
Ján Hirka
Biografické údaje
Narodenie
17. júl 1888
Ruské Pekľany
Úmrtie
17. júl 1960 (72 rokov)
Leopoldov
Svätenia
Cirkev
gréckokatolícka
Rehoľník
Rehoľa
Rád svätého Bazila Veľkého
Kňaz
Kňazská vysviacka
27. august 1911 (23 rokov)
Ján Váli
eparcha prešovský
Biskup
Menovanie
7. marec 1927 (38 rokov)
Konsekrácia
25. marec 1927 (38 rokov)
Bazilika sv. Klimenta, Rím
Svätiteľ
Dionizije Njaradi
apoštolský administrátor prešovský
Spolusvätitelia
Constantine Bohacevskyj
apoštolský exarcha Spojených štátov
Bl. Jozafát Jozef Kotsylovsky OSBM
eparcha przemyślský
Svätec
Blahorečenie
4. november 2001
Vatikán
Ján Pavol II.
Sviatok
17. júl
18. júl (na Slovensku)
Pavol Gojdič, biskup a mučeník
krstným menom Peter
Blahoslavený
Sviatok: 17. júl; na Slovensku 18. júl
* 17. júl 1888 Ruské Pekľany, okr. Prešov
† 17. júl 1960 Leopoldov
Význam mena: malej postavy (lat.)
Pavol Gojdič sa narodil 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch, neďaleko Prešova v rodine gréckokatolíckeho kňaza Štefana Gojdiča a matky Anny, rod. Gerberyovej. Pri krste dostal meno Peter. Základné vzdelanie nadobudol v Cigeľke, neskôr v Bardejove a v Prešove. V štúdiu pokračoval na Gymnáziu v Prešove, ktoré ukončil maturitou v roku 1907. Nasledujúc Boží hlas, ktorý ho volal ku kňazstvu, nastúpil na štúdium teológie v Prešove. Keďže dosahoval vynikajúce výsledky, bol po roku poslaný na ďalšie štúdiá do Budapešti. Aj tu sa snažil viesť hlboký duchovný život. Už ako bohoslovec v seminári dostal od svojho špirituála usmernenie do života: „Život nie je ťažký, ale veľmi vážny“- stalo sa preň akousi smernicou, ktorá ho sprevádzala celým životom. Po skončení štúdia bol 27. augusta 1911 v Prešove biskupom Dr. Jánom Vályim vysvätený za kňaza. Po vysviacke pôsobil krátky čas ako kaplán pri svojom otcovi. Po roku bol vymenovaný za prefekta eparchiálneho internátu a súčasne učil náboženstvo na meštianskej škole. Následne sa stal protokolistom a archivárom na biskupskom úrade. Ako kaplán bol poverený duchovnou správou veriacich v Sabinove. V roku 1919 sa stal riaditeľom biskupskej kancelárie.
Na veľké prekvapenie všetkých vstúpil 20. júla 1922 do Rádu sv. Bazila Veľkého na Černečej Hore pri Mukačeve, kde po obliečke prijal 27.1.1923 meno Pavol. Stalo sa tak pre jeho skromnosť, pokoru, túžbu žiť v askéze, a tak slúžiť Pánu Bohu. Božia vôľa však bola iná a tá ho predurčila na vysokú dušpastiersku úlohu v službe biskupa. 14. septembra 1926 bol menovaný za apoštolského administrátora prešovskej eparchie. Pri svojej inštalácii za administrátora ohlásil program svojho apoštolátu: „S pomocou Božou chcem byť otcom sirôt, pomocníkom chudobných a tešiteľom zarmútených“. Prvým úradným aktom novovymenovaného administrátora prešovskej eparchie Pavla Gojdiča bolo podpísanie pastierskeho listu z príležitosti 1100. výročia narodenia sv. Cyrila, slovanského apoštola. Tak začína svoju činnosť v duchu slovanských apoštolov. Vždy verný Rímu tak, ako oni. Bol Slovanom a veľmi miloval svoj východný obrad.
Devízou biskupa Pavla bola aj vrúcna láska k Eucharistickému Spasiteľovi, neustále posilňovaná adoráciou pred Najsvätejšou Eucharistiou v biskupskej kaplnke. Ďalšou, nemenej výraznou črtou jeho duchovného života, bola veľká úcta k Božskému Srdcu. Už ako bohoslovec v seminári v Budapešti sa zasvätil Božskému Srdcu a neskôr to každé ráno potvrdzoval slovami: „Všetky modlitby, obety a kríže obetujem ako náhradu za hriechy celého sveta!“. Nesmieme zabudnúť, že bol veľkým ctiteľom Matky Božej a ako mariánsky ctiteľ mal vo svojej biskupskej kaplnke obraz Klokočovskej Panny Márie, pred ktorým sa dennodenne modlil a porúčal seba i celú eparchiu pod jej ochranu. 13. apríla 1939 bol menovaný za apoštolského administrátora mukačevskej apoštolskej administratúry na Slovensku. V zložitých podmienkach Slovenského štátu sa jeho osoba stala „tŕňom v oku“ vtedajších vládnych predstaviteľov, a preto sám požiadal o abdikáciu. Avšak Rím – vtedajší Svätý Otec – ocenil jeho snaženia a abdikáciu nielenže neprijal, ale namiesto nej ho menoval za prešovského sídelného biskupa. A tak 8. augusta 1940 bol v Prešove slávnostne intronizovaný a následne 15. januára 1946 potvrdený v jurisdikcii gréckokatolíkov v celom Česko-Slovensku. Ďalší sľubný rozvoj náboženského a duchovného života v eparchii, ktorý sa rozvíjal podľa osobného príkladu a horlivosti biskupa Pavla Gojdiča, bol prerušený vojnovými udalosťami, a najmä nástupom komunistov k moci v roku 1948. Ich ideologické smerovanie predurčovalo boj zvlášť proti gréckokatolíckej cirkvi. Biskup Gojdič odmietol komunistickou stranou a štátnou mocou podporovanú snahu o prestup gréckokatolíkov na pravoslávie, hoci vedel, že sa tým sám vystaví prenasledovaniu a väzeniu, ba aj smrti. Postupne ho izolovali od duchovenstva a veriacich. Hoci bol vystavený veľkému tlaku, aby sa zriekol katolíckej viery a pretrhol jednotu s pápežom, všetky lákavé ponuky odmietol a vyhlásil: „Mám už 62 rokov a obetujem celý svoj majetok aj rezidenciu, no svoju vieru za žiadnych okolností nezradím, lebo chcem, aby moja duša bola spasená“.
Pri smutne známych okolnostiach Prešovského soboru dňa 28. apríla 1950, ktorým štátna moc postavila gréckokatolícku cirkev mimo zákon a zároveň zakázala jej činnosť, bol biskup Pavol Gojdič zatknutý a internovaný. Začala sa tak jeho krížová cesta mnohými väznicami bývalého Česko-Slovenska, z ktorých ho oslobodila až smrť. V dňoch 11. – 15. januára 1951 vo vykonštruovanom procese s tzv. vlastizradnými biskupmi (Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom) bol odsúdený na doživotné odňatie slobody, zaplatenie dvestotisíc korún pokuty a odňatie všetkých občianskych práv. Potom nasledovali premiestňovania z jedného väzenia do druhého. Biskup Gojdič bol vystavovaný fyzickému a psychickému nátlaku, bol ponižovaný, musel vykonávať najťažšie a najpodradnejšie práce. Nikdy sa však nežaloval, nežiadal výhody. Každú chvíľu využíval k modlitbe a tajne slúžil sv. liturgie. Na základe amnestie v roku 1953, vydanej prezidentom A. Zápotockým, bol jeho trest zmenený z doživotia na 25 rokov odňatia slobody. Mal vtedy 66 rokov a jeho zdravotný stav sa stále zhoršoval. Ďalšie žiadosti o amnestiu boli zamietnuté. Biskup Pavol Gojdič sa mohol dostať z ťažkého väzenia na slobodu len vtedy, ak by zaprel svoju vernosť Cirkvi a pápežovi. Dostával rôzne ponuky, ako o tom svedčí udalosť, na ktorú si neskôr spomínal takto: Vo väznici v Ruzyni ho v reprezentačnej miestnosti, kde ho doviedli z cely, prijal uniformovaný vysoký dôstojník. Oznámil mu, že z tejto miestnosti pôjde rovno do Prešova, ak je ochotný stať sa patriarchom pravoslávnej cirkvi v Česko-Slovensku. Biskup túto požiadavku odmietol s ospravedlnením, že by to bol strašný hriech proti Bohu, zrada na Svätom Otcovi, na vlastnom svedomí a na veriacich, z ktorých mnohí v tomto čase trpeli.
Aj v najťažších chvíľach bol odovzdaný do Božej vôle, ako o tom svedčia aj jeho slová: „Veru neviem, či by bolo hodno zameniť korunu mučeníctva za dva, či tri roky života na slobode. No ja to ponechám na milého Pána Boha, nech on rozhodne“. Pri príležitosti jeho 70-tín mu do väzenia poslal telegram aj pápež Pius XII. Ubezpečil ho v ňom, že nezabúda na svojho hrdinského syna. Bol to pre otca biskupa skutočne jeden z najkrajších dní vo väzení. Veľkou túžbou biskupa Gojdiča bolo, aby zomrel zaopatrený sviatosťami a v deň svojich narodenín. Obe túžby sa mu splnili. Na nemocničnú izbu v leopoldovskom väzení, kde trávil posledné dni, bol premiestnený otec Alojz Vrána, ktorý ho vyspovedal. Kalich utrpenia biskupa Pavla sa už napĺňal. Očitým svedkom posledných chvíľ jeho života bol jeho spoluväzeň – ošetrovateľ František Ondruška, ktorý o nich zaznamenal jedinečné svedectvo. Potvrdil, že sa splnilo prianie otca biskupa, keď zomrel 17. júla 1960, teda v deň svojich narodenín vo veku 72 rokov. Zomrel vo väzenskej nemocnici v Leopoldove, na následky tam získaných chorôb v dôsledku zlého zaobchádzania. Následne bol pochovaný bez akýchkoľvek pôct na väzenskom cintoríne v hrobe bez mena, pod väzenským číslom 681.
V dôsledku uvoľnenia spoločensko-politických pomerov v Česko-Slovensku v roku 1968 štátne orgány po mnohých prieťahoch dovolili exhumáciu telesných pozostatkov biskupa Gojdiča. Samotná exhumácia sa na leopoldovskom cintoríne uskutočnila 29. októbra 1968 s následným prevezením telesných pozostatkov do Prešova. Rozhodnutím normalizačných úradov po sovietskej okupácii museli byť premiestnené do krypty Gréckokatolíckeho katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Od 15. mája 1990 sa nachádzajú v kaplnke katedrály v sarkofágu. Biskup Pavol Gojdič bol 27. septembra 1990 súdne rehabilitovaný. Vyznamenaný bol in memoriam Rádom T. G. Masaryka II.triedy a Pribinovým krížom I. triedy.
Keď mal obľúbený prešovský gréckokatolícky biskup Pavol Peter Gojdič 62 rokov, zaklopali mu v roku 1950 na dvere príslušníci štátnej bezpečnosti a zatkli ho. Po vykonštruovanom procese bol odsúdený na doživotie, stratu všetkých občianských práv a finančnú pokutu 200 000 korún za velezradu a špionáž.
Tak sa začala jeho jedenásťročná cesta politického väzňa po československých väzniciach, v ktorých musel vykonávať ťažkú prácu a zažívať od surových dozorcov údery, kopance a mučenie.
Jemný a kultivovaný muž hlbokej viery, ktorý celý život zasvätil nezištnej a trpezlivej pomoci ľuďom, sa stal obeťou komunistickej ideológie, ktorá sa podľa vzoru Sovietskeho zväzu rozhodla v roku 1950 zakázať gréckokatolícku cirkev, zhabať jej majetok a prinútiť jej duchovných prestúpiť do pravoslávnej cirkvi.
Biskup Gojdič nepodľahol dlhodobému psychickému a fyzickému týraniu a podľa svedectiev spoluväzňov dokázal žiť dôstojne i za múrmi väznice.
S podlomeným zdravím, no vyrovnaný, zomrel v leopoldovskej väznici 17. júla 1960, v deň svojich 72. narodenín. Pochovali ho na väzenskom cintoríne a jeho hrob namiesto mena a kríža označili len číslom 681.
Pozostatky biskupa Gojdiča dovolili exhumovať a preniesť do Prešova až po politickom uvoľnení v roku 1968, kedy bola gréckokatolícka cirkev opäť povolená. V súčasnosti sa nachádzajú v bočnej kaplnke Katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove.
Relikvie hieromučeníka (tak sa nazývajú v cirkvách byzantského obradu mučeníci z radov kňazov a biskupov) Gojdiča sú dnes v mnohých chrámoch a kostoloch na Slovensku, vrátane leopoldovského rímskokatolíckeho kostola.
K nápravám krívd napáchaných na gréckokatolíkoch došlo až po Nežnej revolúcii. Chrámy, ktoré im boli odňaté počas nútenej pravoslavizácie, im boli vrátené a gréckokatolíci mohli začať stavať i nové. Po roku 1990 ich postavili vyše 80 (celkový počet gréckokatolíckych chrámov na Slovensku je 518 a nachádzajú sa najmä na východnom Slovensku, pozri interaktívnu mapu
Medzi nimi vyrástli i chrámy zasvätené novodobému mučeníkovi P. P. Gojdičovi, ktorého pápež Ján Pavol II. vyhlásil v roku 2001 za blahoslaveného. Ide o 9 chrámov, postavených za ostatných 15 rokov: vo Veľkých Kapušanoch, Ložíne, Hanušovciach nad Topľou, Olejníkove, Prešove a Kamenici nad Cirochou.
V Košiciach a Pinkovciach sa stal patrónom chrámu spoločne s blahoslaveným Metodom Dominikom Trčkom (gréckokatolícky kňaz, ktorý tiež zomrel vo väzení v Leopoldove v r. 1959) a v Bardejove spoločne s blahoslaveným Vasiľom Hopkom (gréckokatolícky biskup, bývalý politický väzeň, ktorý zomrel v r. 1976). (Viď fotografie chrámov dole).
Od štátu, ktorý ho utýral, sa biskupovi Gojdičovi dostalo zadosťučinenia až po demokratizačných zmenách. V roku 2000 mu prezident SR udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy in memoriam. Za záchranu židovských životov počas druhej svetovej vojny dostal v roku 2007 izraelské ocenenie Spravodlivý medzi národmi.