Maria Valtorta 246.
7. august 1945
1 Znova vidím nazaretskú synagógu, avšak v sobotu.
Ježiš prečítal bájku proti Abimelechovi
* Pozri Sdc 9, 8-15.*
a zakončil ju slovami: „Vyšľahne oheň z bodliaka a strávi libanonské cédre." Potom vrátil zvitok predstavenému synagógy.
„Zvyšok už neprečítaš? Bolo by to dobre, aby bájku pochopili," povie predstavený.
„Netreba. Doba Abimelecha je veľmi vzdialená. Použijem starú bájku na terajšiu dobu.
Počúvajte, obyvatelia Nazareta. Vy už poznáte zmysel bájky proti Abimelechovi, lebo vás ho naučil váš predstavený synagógy, ktorého to svojho času naučil rabbi a jeho zase iný rabbi, a tak sa to dialo po celé stáročia vždy tou istou metódou a s tými istými závermi. Odo mňa si vypočujete jej ďalší zmysel. A prosím vás, aby ste použili svoju chápavosť a neboli ako lano na rumpáli studne, ktoré, kým sa neopotrebuje, sa pohybuje z rumpálu do vody a z vody na rumpál bezo zmeny. Človek nie je uviazané konopné lano ani mechanický nástroj. Človek je obdarený rozumom a má ho vedieť podľa potreby a okolností používať. Lebo hoci písomný tvar slova je večný, okolnosti sa menia. Úbohí sú tí učitelia, ktorí sa nechcú namáhať a zadosťučiniť tomu, aby zakaždým vybrali nové poučenie, teda ducha, ktorý je vždy obsiahnutý v starých a múdrych slovách. Budú ako ozvena, ktorá môže len opakovať to isté slovo možno i stokrát bez toho, aby k nemu pridala hoci len jedno slovo vlastné.
2 Stromy, čiže ľudstvo zobrazené ako les, v ktorom sú pohromade všetky druhy stromov, kríkov a bylín, cítia potrebu byť vedené niekým, kto vezme na seba všetku slávu, ale aj, a to je omnoho ťažšie, všetku záťaž úradnej moci, zodpovednosť za šťastie či nešťastie podriadených, zodpovednosť voči poddaným, voči susedným národom. A čo je najhroznejšie, voči Bohu. Lebo hoci je pravda, že kráľovské koruny a akékoľvek vedúce miesta v spoločnosti sú ustanovené ľuďmi, dovolil ich Boh, lebo bez jeho súhlasu sa nemôže presadiť nijaká ľudská sila. Toto vysvetľuje takmer nemysliteľné a náhle zmeny dynastií, ktoré sa zdali byť večnými, a zmeny veľmocí, ktoré sa zdali byť nedotknuteľnými, a ktoré — keď prekročili mieru pri trestaní alebo skúšaní národov — boli s Božím dovolením tými národmi zvrhnuté a stali sa ničím, prachom, ba dokonca marazmom na dne stoky.
Povedal som, že národy cítia potrebu vyvoliť si niekoho, kto vezme na seba ťarchu všetkej zodpovednosti voči poddaným, voči susedným národom a voči Bohu, čo je najhroznejšie zo všetkého. Pretože, ak je súd dejín hrozný a záujmy ľudí sa márne usilujú zmeniť ho, lebo nasledujúce udalosti a ľudia ho vrátia k jeho prvej, hroznej pravde, ešte horší je Boží súd, ktorý sa nepodrobuje niečiemu tlaku ani nepodlieha zmenám nálad a názorov, akým veľmi často podliehajú ľudia. A už vôbec nepodlieha omylom. Preto je potrebné, aby tí, čo sú vyvolení za vodcov národov a tvorcov dejín, si počínali s hrdinskou spravodlivosťou, akú majú svätci, aby o nich v budúcich storočiach zle nehovorili a aby ich Boh nepotrestal naveky.
3 Ale vráťme sa k bájke o Abimelechovi. Stromy si teda chceli vyvoliť kráľa a išli k olive. Ale tento posvätný strom, zasvätený pre nadprirodzené použitie pre olej, ktorý horí pred Pánom a je prevažujúcou súčasťou v desiatkoch a obetách a z ktorého tekutiny sa robí posvätný balzam na pomazanie oltára, kňazov a kráľov, a pre svoje — povedal by som — takmer divotvorné vlastnosti sa používa pre choré telá, im odvetil: ,Ako by som mohla zanechať svoje posvätné a nadprirodzené povolanie a znížiť sa k pozemským veciam?'
Ó, ľúbezná odpoveď olivy! Prečo sa ju nikdy nenaučia a neuplatňujú všetci tí, ktorých Boh vyvolil pre posvätné poslanie, aspoň tí, hovorím - aspoň? Lebo v skutočnosti by ju mal povedať každý človek ako odpoveď na vnuknutia diabla, keďže každý človek je kráľ a Božie dieťa, obdarené dušou, ktorá ho robí takým kráľovským, synovsky božským, povolaným k nadprirodzenému údelu. Má dušu, ktorá je oltárom a domom. Oltárom Boha a domom, kam zostupuje nebeský Otec, aby mu v ňom poslušné dieťa preukazovalo lásku a úctu. Každý človek má dušu a každá duša, keďže je oltárom, robí z človeka, ktorý ju má, kňaza, strážcu oltára. A Kniha Levitikus hovorí: ,Kňaz sa nesmie poškvrniť.'
* Porov. Lv 21, 1—4.*
Človek teda má odpovedať na pokušenie diabla, sveta a tela: ,Môžem prestať byť duchovným a zaoberať sa hmotnými a hriešnymi vecami?'
3 Stromy išli teda k figovníku a vyzvali ho, aby vládol nad nimi. Ale figovník odpovedal: ,Môžem ja zanechať svoju sladkosť a svoje skvostné plody a stať sa vaším kráľom?'
Mnohí sa obracajú na láskavého človeka, aby bol ich kráľom. Ani nie tak z obdivu k jeho láskavosti, ale skôr preto, lebo dúfajú, že pre svoju veľkú láskavosť sa stane bábkou, ktorá na všetko prikývne a ku ktorej si možno všetko dovoliť. Ale láskavosť nie je slabosť. Je dobrota. Správna. Rozumná. Pevná. Nikdy si nezameňte láskavosť so slabosťou. Láskavosť je čnosť, slabosť je nedostatok. A práve preto, že je čnosť, dáva poctivé svedomie tomu, kto ju má. Ono mu umožňuje odolávať ľudským náporom a zvodom, ktoré ho chcú nakloniť k ich záujmom, čo nie sú Božími záujmami, a zostať verným vo svojom údele za každú cenu. Láskavý na duchu nikdy príkro neodpovie na výčitky druhých, ani nikdy tvrdo neodmietne toho, kto sa mu sťažuje. Ale vždy povie s ospravedlnením a s úsmevom: ,Brat môj, nechaj ma môjmu údelu byť láskavým. Som tu, aby som ťa potešoval a pomáhal ti, ale nemôžem sa stať kráľom podľa tvojich predstáv, lebo ja sa zaoberám a venujem iba jedinému, duchovnému kráľovstvu, pre dobro svojej a tvojej duše.'
5 Stromy išli k viniču požiadať ho, aby sa stal ich kráľom. Ale vinič odvetil: ,Ako môžem zanechať byť obveselením a silou, a prísť kraľovať nad vami?'
Byť kráľom vždy vedie k duchovnej ponurosti pre zodpovednosť a výčitky, lebo kráľa, ktorý nehreší a nerobí si výčitky, možno nájsť zriedkavejšie než čierny diamant. Moc zvádza, kým žiari ako maják v diaľke, ale keď ju človek dosiahne, zistí, že je to len svetlo svätojánskej mušky, a nie hviezdy. A ďalej, moc je len sila zviazaná množstvom hrubých lán tisícorakých záujmov, ktoré sa pretriasajú okolo kráľa. Záujmy dvoranov, záujmy spojencov, osobné záujmy i záujmy príbuzenstva. Koľkí králi prisahajú sami sebe, keď sú posväcovaní olejom: ,Budem nestranný.' A potom nevedia byť takí. Ako mocný strom, ktorý sa nebráni prvému obopnutiu hebkého a jemného brečtanu a vraví: ‚Je taký krehký, že mi nemôže uškodiť,' ba páči sa mu, že ho ovenčuje a že mu môže byť ochrancom a podporovať ho pri jeho stúpaní, tak kráľ často, ba mohol by som povedať, že vždy ustúpi pri prvom presadzovaní záujmu dvorana, spojenca, svojho či príbuzných, ktorí sa na neho obrátia, a zapáči sa mu byť ich štedrým ochrancom. ,To je maličkosť!' povie si, aj keď mu svedomie zakričí: ,Daj pozor!' A myslí si, že to nemôže uškodiť ani jeho moci, ani jeho dobrému menu.
Aj strom takto zmýšľa. No nastane deň, keď — výhonok za výhonkom, rastúci do hrúbky a dĺžky, rastúci v pažravosti vstrebávať miazgu z povrchu stromu a dvíhať sa do výšky za svetlom a slnkom — tento brečtan obopne celý mocný strom, prerastie ho, udusí a usmrtí. A bol taký krehký! A strom bol taký silný! Aj s kráľmi je to tak. Prvý kompromis pri svojom poslaní, prvé kývnutie rukou na hlas svedomia — lebo chvály sú sladké a byť považovaný za vyhľadávaného ochrancu je lichotivé — a nastane chvíľa, keď už nevládne kráľ, ale vládnu záujmy druhých. Tie ho spútavajú, umlčujú, až ho udusia a keď sa stanú mocnejšími než on a vidia, že sa neponáhľa zomrieť, tak ho odstránia. Aj obyčajný človek, ktorý je stále kráľom vo svojom duchu, sa stratí, ak z pýchy či lakomstva prijme menšie kráľovské hodnosti než je táto. A stratí svoj duchovný pokoj, ktorý dostáva zo spojenia s Bohom. Pretože diabol, svet a telo môžu dať zdanlivú moc a radosť, avšak za cenu straty duchovnej radosti, ktorá pochádza zo spojenia s Bohom.
Radosť a sila ľudí chudobných v duchu sú ozaj záslužné, aby človek vedel povedať: ,Ako môžem prijať stať sa kráľom v nižšej časti, ak vstúpením do spojenectva s vami stratím vnútornú silu a veselosť i nebo a jeho pravú kráľovskú hodnosť?' A títo blahoslavení chudobní v duchu, ktorých jediným cieľom je vlastniť nebeské kráľovstvo a ktorí opovrhujú každým iným bohatstvom, ktorým toto kráľovstvo nie je, môžu tiež povedať: ,Ako môžeme zlyhať v našom poslaní, ktorým je starosť o dozrievanie posilňujúcich štiav a štiav radosti pre toto bratské ľudstvo, ktoré žije vo vyprahnutej púšti živočíšnosti a ktorému treba uhasiť smäd a nakŕmiť ho životodarnými šťavami, aby nezomrelo ako dieťa zbavené svojej živiteľky? My sme živitelia ľudstva, ktoré stratilo Božie prsia, ktoré blúdi neplodné a choré. A zomrelo by od zúfalstva a čiernej beznádeje, keby nenašlo nás, ktorí ich presviedčame s veselou pracovitosťou slobodných ľudí, nespútaných nijakými pozemskými putami, že jestvuje život, radosť, sloboda a pokoj. Nemôžeme sa zriecť tejto lásky pre nejaký malicherný záujem.'
6 Stromy išli teda k bodliaku. Ten ich neodmietol. Ale stanovil prísne podmienky: ,Ak ma chcete za kráľa, budete mi podliehať. Ale ak to nebudete chcieť robiť, potom, čo si ma zvolíte, urobím z každého tŕňa pálčivý mučiaci nástroj a všetkých vás strávim, aj libanonské cédre.'
Také sú kráľovské nároky, ktoré však svet považuje za správne! No ony sú násilím a ukrutnosťou, ale skazené ľudstvo ich pokladá za pravé kráľovské hodnoty, zatiaľ čo miernosť a láskavosť považuje za prejavy hlúposti a citovej slabosti. Človek sa nepodriadi dobru, ale podriadi sa zlu. Je ním zvedený. A v dôsledku toho sa na ňom popáli.
To je Abimelechova bájka.
7
Ale ja vám teraz ponúkam ďalšiu. Nie vzdialenú a s uplynulými udalosťami, ale blízku, súčasnú.
Zvieratá si chceli zvoliť kráľa. A keďže boli prefíkané, uvažovali vyvoliť si takého, ktorého sa nebudú musieť báť, že je silný alebo dravý. Vyčiarkli teda leva a všetky mačkovité šelmy. Povedali, že nechcú orla so zobákom dravca ani iné dravé vtáky. Nedôverovali koňovi, ktorý by ich svojou rýchlosťou mohol dohoniť a vidieť ich skutky. A už vôbec nie oslovi, o ktorom vedeli, že je trpezlivý, ale vie sa aj náhle rozzúriť a má mocné kopytá. Hrozili sa mať za kráľovnú opicu, lebo je príliš inteligentná a pomstivá. S výhovorkou, že had sa prepožičal Satanovi, aby zviedol človeka, povedali, že ho nechcú za kráľa napriek jeho pôvabným farbám a elegantným pohybom. V skutočnosti ho nechceli preto, lebo o ňom vedeli, že sa ticho plazí, že má silné svaly a že jeho jed pôsobí hrôzostrašne. Vziať si za kráľa býka alebo iné zviera s ostrými rohmi? Bŕŕ! ,Aj diabol ich má,' povedali. No mysleli si: ,Ak sa jedného dňa vzbúrime, on nás svojimi rohmi zničí.'
Pri zvažovaní uvideli bucľatého bieleho baránka, ako veselo poskakuje po zelenej lúke a poťahuje si z plného matkinho vemena. Nemal rohy, ale mal mierne oči ako obloha v apríli. Bol krotký a jednoduchý. So všetkým bol spokojný. S vodou malého potôčika, kam chodieval piť, s kvietkami rôznych vôní, čo lahodili oku a chuti, s hustou trávou, v ktorej sa nádherne ležalo, keď bol nasýtený, s oblakmi, čo vyzerali ako ďalšie baránky, plávajúce po blankytných lúkach na oblohe a pozývali ho hrať sa a preháňať sa po lúke ako ony po nebi. A predovšetkým bol spokojný s láskaním mamy, ktorá mu ešte dovolila napiť sa lahodného mlieka, pričom mu svojím ružovým jazykom lízala biele rúno. Bol spokojný s bezpečným ovčincom, chráneným pred vetrami, s jemnou a voňavou podstielkou, na ktorej sa mu pri matke tak sladko spalo. ,Možno ho ľahko uspokojiť. Nemá zbrane ani jed. Je naivný. Urobme ho kráľom.' A tak ho aj urobili. A chválili sa ním, lebo bol pekný a dobrý, susedné národy ho obdivovali, poddaní ho milovali pre jeho trpezlivú krotkosť.
8 Prešiel čas a z baránka sa stal baran a povedal: ,Nastal čas, aby som skutočne vládol. Teraz už v plnej miere poznám svoje poslanie. Vôľa Boha, ktorý dovolil, aby ma zvolili za kráľa, ma potom na toto poslanie formovala a dala mi schopnosť vládnuť. Je teda správne, aby som ju vykonával dokonale, a to aj preto, aby som nezanedbal Božie dary.'
A keď videl poddaných konať veci, ktoré sa priečili dobrým mravom, láske, citlivosti, lojálnosti, slušnosti, poslušnosti, úcte, múdrosti a inému, pozdvihol hlas, aby ich napomenul. Poddaní sa smiali z jeho múdreho a láskavého bľačania, ktoré nestrašilo ako rev mačkovitých šeliem, ani ako škrekot supov, keď sa vrhajú na korisť, ani ako sykot hada, ani ako brechot psa, ktorý naháňa strach.
Baránok, ktorý dospel na barana, sa už neobmedzoval len na bľačanie. Ale zašiel za vinníkmi, aby ich priviedol k svojim povinnostiam. No had sa mu vykĺzol pomedzi nohy. Orol vzlietol a nechal ho tak. Mačkovité šelmy ho labou odstrkovali a vyhrážali sa: ,Vidíš, čo máme v mäkučkej labe, ktorá ťa zatiaľ len odstrkuje? Pazúry.' Kone a všetky kopytníky sa pustili cválať okolo neho a vysmievali sa mu. A silné slony a iné hrubokožce ho chobotmi postrkovali sem a tam, kým opice zo stromov hádzali do neho kadečo.
Baránok, ktorý sa stal baranom, sa napokon znepokojil a povedal: ,Nechcel som použiť svoje rohy ani svoju silu. Lebo môj krk je naozaj silný a vezmú ho za vzor na búranie vojnových prekážok. Nechcel som použiť silu, lebo radšej používam lásku a presviedčanie. Ale keďže sa neskláňate pred takýmito zbraňami, tak použijem silu, lebo ak si vy neplníte svoje povinnosti voči mne a Bohu, ja nechcem nesplniť svoje povinnosti voči Bohu a vám. Vy a Boh ste ma ustanovili, aby som vás viedol k spravodlivosti a k dobru. A chcem, aby tu vládla spravodlivosť a dobro, čiže poriadok.' A keďže bol dobrý, jemne bodol rohmi tvrdohlavého psíka, ktorý obťažoval susedov, a potom svojím silným krkom vylomil vráta do nory, v ktorej si pažravé a sebecké prasa nahromadilo poživeň na úkor ostatných. A tiež zničil húštinu lián, ktorú si dve zmyselné mladé opice vybrali za miesto pre svoje nedovolené milostné stretnutia.
9 ,Tento kráľ sa stal priveľmi silný. Chce skutočne vládnuť. Naozaj chce, aby sme žili múdro. To nám nevyhovuje, musíme ho zosadiť z trónu,' rozhodli zvieratá.
Ale prešibaná malá opica takto poradila: ,Urobme to tak, aby to malo zdanlivo správny motív. Ináč vyvoláme zlý dojem v ľuďoch a Boh nás znenávidí. Slieďme teda za každým činom baránka, ktorý sa stal baranom, aby sme ho mohli obviniť zdanlivo spravodlivo.'
,To si vezmem na starosť ja,' povedal had. ,Aj ja,' povedala opica. Had, ktorý sa plazil v tráve, a opica, čo sa pohybovala vysoko na stromoch, nikdy nestratili z dohľadu baránka, ktorý sa stal baranom, a každý večer, keď sa odobral odpočinúť si po námahách svojho poslania, meditoval o opatreniach, ktoré treba prijať, a o slovách, ktoré treba povedať, aby ovládol vzburu a zvíťazil nad hriešnym konaním poddaných. Títo, okrem zopár čestných a verných, sa schádzali vypočuť si hlásenie dvoch sliedičov a dvoch zradcov, lebo boli aj zradcami.
Had hovorieval svojmu kráľovi: ,Nasledujem ťa, lebo ťa mám rád, a keby som videl, že ťa napadli, chcel by som ťa obrániť.' Opica vravela svojmu kráľovi: ,Ako ťa obdivujem! Chcem ti pomôcť. Pozri, odtiaľto vidím, že za tamtou lúkou ktosi pácha hriech. Bež!' A potom povedala priateľom: ,Aj dnes sa zúčastnil na hostine s niektorými hriešnikmi. Predstieral, že tam ide, aby ich obrátil, ale potom v skutočnosti hýril spolu s nimi.' A had referoval: ,Odišiel až za hranice svojho národa a zbližuje sa s motýľmi, komármi a slizkými slimákmi. Je neverný. Stýka sa s nečistými cudzincami.'
Takto rozprávali poza chrbát nevinného a mysleli si, že on o tom nevie. Ale duch Pána, ktorý ho formoval na jeho poslanie, ho osvecoval aj pri sprisahaniach poddaných. Baránok mohol rozhorčený utiecť a mohol by im zlorečiť. Ale on bol láskavý a mal pokorné srdce. Miloval. Znášal príkoria z lásky. A mal zniesť ešte väčšie príkoria, vytrvajúc vo svojom poslaní, milujúc a odpúšťajúc, za cenu smrti, aby splnil Božiu vôľu. Ó! Čo to boli za krivdy a príkoria ľudí! Neodpustiteľné! A boli až také, že mu privolali odsúdenie.
,Nech je zabitý; aby sme boli oslobodení od jeho útlaku.' A had sa podujal zabiť ho, lebo had je vždy zradca...
10 Toto je druhá bájka. Ty ju máš pochopiť, ľud Nazareta! Z lásky, ktorá ma viaže s tebou, ti želám, aby si zostal aspoň na úrovni nepriateľského rudu a nešiel ďalej. Láska k zemi, do ktorej som prišiel ako dieťa, v ktorej som rástol, kde som vás miloval a kde ma milovali, ma núti povedať vám všetkým: ,Nebuďte viac než nepriateľskí. Nedovoľte, aby dejiny povedali: »Z Nazareta prišiel jeho zradca i jeho nespravodliví sudcovia.«'
Zbohom. Buďte úprimní v posudzovaní a stáli v úmysloch. To prvé platí pre vás všetkých, moji spoluobčania. To druhé pre tých medzi vami, ktorých nevyrušujú nečestné myšlienky. Idem... Pokoj nech je s vami."
A Ježiš vychádza smutný a so sklonenou hlavou z nazaretskej synagógy, v trápnom tichu, pretrhnutom iba dvoma či troma prisviedčavými hlasmi.
Apoštoli idú za ním. Poslední sú Alfejovi synovia. A ich oči určite nie sú očami krotkého baránka... Hľadia prísne na nepriateľský zástup a Júda Tadeáš neváha postaviť sa rovno pred svojho brata Šimona a povedať mu: „Myslel som si, že mám čestnejšieho brata a že má silnejší charakter."
Šimon skloní hlavu a nepovie nič. Ale druhý brat, podporovaný ostatnými Nazaretčanmi, povie: „Hanbi sa, že urážaš staršieho brata!"
„Nie. Za vás sa hanbím. Za vás všetkých. Nazaret nie je pre Mesiáša macochou, ale pľuhavou macochou. Počujte však moje proroctvo. Prelejete toľko sĺz, že naplníte studňu, ale ony nepomôžu zmyť z kníh dejín pravé meno vás a tohto mesta. Viete, aké je? ,Hlúposť.' Zbohom."
Jakub pripojí dlhší pozdrav a zaželá svetlo múdrosti. A vychádzajú s Alfejom Sáriným a s dvoma mladíkmi, ktorí, ak ich dobre spoznávam, sú dvaja pohoniči oslov, čo odviedli somárikov, na ktorých sa odviezli, keď išli v ústrety umierajúcej Jane Chúzovej.
*Pozri v (2) 102.5/8.*
Ľudia zostanú zarazení a šepkajú: „Ale odkiaľ len má toľkú múdrosť?"
„A odkiaľ má moc robiť zázraky? Lebo on ich naozaj robí. Celá Palestína o tom rozpráva.“
„Nie je to syn Jozefa, tesára? Všetci sme ho videli, ako pri ponku nazaretského remeselníka robil stoly a postele a opravoval kolesá a zámky. Ani do školy nechodil, len matka ho učila."
„Aj to bola hanba, ktorú náš otec kritizoval," povie Jozef Alfejov.
„Ale aj tvoji bratia skončili školu s Máriou Jozefovou."
„Ech, môj otec bol slabý pri svojej manželke.....," odpovie znova Jozef.
„Aj brat tvojho otca, pravda?"
„Ale je to naozaj stolárov syn?"
„A nevidíš ho?"
„Ó! Mnohí sa podobajú! Ja si myslím, že sa za neho vydáva, ale nie je to on.“
„A kde je teda Ježiš Jozefov?"
„Nazdávaš sa, že ho jeho matka nepozná?"
„Tu sú jeho bratia a sestry a všetci ho volajú príbuzný. Či to azda nie je pravda, vy dvaja?"
Dvaja starší Alfejovi synovia súhlasne prikývnu.
„Potom sa zbláznil alebo je posadnutý, lebo to, čo hovorí, nemôže pochádzať od robotníka."
„Nemali by sme ho počúvať. Jeho domnelé učenie je blúznenie alebo posadnutosť."
13 . . .Ježiš čaká na námestí na Alfeja Sárinho, ktorý sa rozpráva s nejakým mužom. A kým čaká, jeden pohonoč oslov, ktorý zostal pri bráne synagógy, mu prinesie odtiaľ ohováračky.
„Nech ťa to netrápi. Zvyčajne si proroka nevážia v jeho vlasti a v jeho dome. Človek je taký hlúpy, že si myslí, že nato, aby bol niekto prorokom, musí byť takmer bytosťou nie z toho sveta. A spoluobčania i príbuzní poznajú a pripomínajú si — viac než ktokoľvek iný — ľudský pôvod svojho spoluobčana a príbuzného. Ale pravda vždy zvíťazí. A teraz ťa zdravím. Pokoj nech je s tebou."
„Vďaka, Učiteľ, že si uzdravil moju matku."
„Zaslúžil si si to, lebo si dokázal uveriť. Moja moc je tu neúčinná, lebo tu niet viery. Poďme, priatelia. Zajtra na svitaní odídeme."