Samo Tomášik (1813-1887): Hej, Slováci… Bola obľúbenou vlasteneckou melódiou všetkých slovanských národov bývalej Rakúsko-uhorskej monarchie a balkánských Slovanov.

V roku 1834 mladý slovenský evanjelický farár v Chyžnom (Gemerská stolica) Samo Tomášik (1813-1887) putoval do Nemecka, aby si tam rozšíril a prehĺbil svoje teologické vzdelanie.

Cestou sa zastavil v Prahe. Pri prechádzke pražskými ulicami ho veľmi zronilo, že ľudia, ktorých sa tam stretával, rozprávali medzi sebou po nemecky, a len kde-tu počul rozhovor v češtine. Pod dojmom hlbokého sklamania, ktoré v ňom tento nečakaný jav vyvolal, sa vrátil do svojej izbietky. Tam do denníka zaznačil tie svoje obavy o budúcnosť, ktoré lomcovali jeho citlivou slovanskou dušou:

„Ak matička Praha, perla západného slovanského sveta, sa začína strácať v nemeckom mori, čo asi čaká Slovensko, moju drahú vlasť, pre ktorú je Praha zdrojom duchovnej kultúry? Trýznený tou myšlienkou, spomenul som si na starodávnu poľskú pieseň Jeszcze Polska nie zginęła, kiedy my żyjemy. Táto známa melódia vybuchla v mojom srdci spravodlivým vzdorom: Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije… Vbehol som do svojej izbičky, zažal som sviečku a ceruzkou napísal do svojho denníka tri verše (strofy, odseky – FV) inšpirovanej básne. Za chvíľku bola báseň hotová.“ (Z Denníka Samuela Tomášika, nedeľa, 2.n ovembra 1834)

Takto vznikla v roku 1834 hymnická báseň Hej, Slováci, ktorá sa neskôr stala hymnou celého slovanského sveta a toto je jej pôvodný text:

Hej, Slováci, ešte naša
slovenská reč žije,
Dokiaľ naše verné srdce
za náš národ bije.
Žije, žije, duch slovenský,
bude žiť naveky,
Hrom a peklo, márne vaše
proti nám sú vzteky!

Jazyka dar zveril nám Boh,
Boh náš hromovládny,
Nesmie nám ho teda vyrvať
na tom svete žiadny;
I nechže je koľko ľudí,
toľko čertov v svete;
Boh je s nami: kto proti nám,
toho Parom zmetie.

A nechže sa i nad nami
hrozná búrka vznesie,
Skala puká, dub sa láme
a zem nech sa trasie;
My stojíme stále pevne,
ako múry hradné.
Čierna zem pohltí toho,
kto odstúpi zradne!

Po návrate na Slovensko Tomášik tento text trošku upravil a uverejnil ho pod názvom „Na Slovany“. Takto vyjadril svoju túžbu, aby jeho báseň zahŕňala nielen Slovákov, ale aj ostatné slovanské národy, hlavne však tie, ktoré žili pod cudzou nadvládou a boli vystavení odnárodňovaciemu nátlaku.

Pieseň sa čoskoro stala neoficiálnou hymnou celoslovanského (panslavistického) hnutia. Ku koncu 19. storočia si ju česká telocvičná organizácia Sokol privlastnila ako svoju oficiálnu hymnu. Bola obľúbenou vlasteneckou melódiou všetkých slovanských národov bývalej Rakúsko-uhorskej monarchie a balkánských Slovanov.S oduševnením ju spievali Slovinci v roku 1905, keď v Lublani odhaľovali sochu svojho najväčšieho básnika Franca Prešerena (na námestí, ktoré dnes nesie jeho meno).

Počas I. svetovej vojny (1914-1918) vojaci slovanského pôvodu ju spievali, keď chceli upozorniť ruské alebo srbské vojsko na druhej strane frontovej línie, že majú v mysli prejsť na druhú stranu a tam bojovať po boku svojich slovanských bratov proti spoločnému nepriateľovi.

V roku 1939 si ju Slováci v jej pôvodnej podobe vybrali za svoju štátnu hymnu. Je paradoxom, že po roku 1945 bola u nás táto hymnická pieseň takmer zakázaná a niektorí nevzdelaní fanatici ju dokonca označovali za fašistickú, alebo klérofašistickú. Pri tom v Juhoslávii sa ona spievala ako štátna hymna a bola touto štátnou nielen počas trvania Juhoslávie, t.j. v rokoch 1945-1992, ale aj po jej rozpade sa spievala ako hymna Srbska a Čiernej Hory až do roku 2006.

Mimochodom, autor tejto hymnickej piesne Samuel Tomášik je aj významným slovenským spisovateľom a národným buditeľom, ktorý významný podielom prispel k založeniu prvého slovenského gymnázia v Revúcej v roku 1862. Je autorom viacerých populárnych poviedok a povestí. (Kuruci, Hladomra, Malkontenti, Bašovci na Muránskom zámku a iné). Niektoré jeho piesne znárodneli a spievajú sa dodnes, ako napríklad: Ja som bača veľmi starý, Hej pod Kriváňom a ďalšie.

Pieseň s takouto bohatou a slávnou minulosťou by mala každého Slováka naplňovať úctou a hrdosťou.

František Vnuk

alianciazanedelu.sk/archiv/4005