Alexander Macedónsky sa poklonil pravému Bohu a bol povolaný pravým Bohom.

Keď Alexander Macedónsky dobyl Gazu, ponáhľal sa do Jeruzalema. Veľkňaz Jaddua, keď to počul, bol v agónii a v hrôze, pretože nevedel, ako sa má stretnúť s Macedóncami, pretože kráľ bol nespokojný s jeho predchádzajúcou neposlušnosťou. Preto ustanovil, aby ľud prosil a spojil sa s ním v prinášaní obety Bohu, aby ochránil tento národ a oslobodil ho od nebezpečenstiev, ktoré na neho prichádzali. Načo ho Boh varoval vo sne, ktorý sa mu sníval potom, čo priniesol obetu, aby nabral odvahu a ozdobil mesto a otvoril brány, aby sa ostatní odeli do bieleho rúcha, ale aby sa on a kňazi stretli s kráľom v odeve zodpovedajúcom ich postaveniu, bez strachu z akýchkoľvek zlých následkov, ktorým by Božia prozreteľnosť nezabránila. Keď sa zobudil, veľmi sa zaradoval a všetkým oznámil varovanie, ktoré dostal od Boha. Vykonal všetko podľa sna a tak čakal na príchod kráľa.

A keď sa dozvedel, že Alexander nie je ďaleko od mesta, vyšiel mu v ústrety v procesii s kňazmi a zástupom občanov. Sprievod bol úctyhodný a odlišný od spôsobu iných národov. Siahal až k miestu zvanému Sapha, ktorého meno, preložené do gréčtiny, znamená vyhliadka, pretože odtiaľ máte vyhliadku na Jeruzalem aj chrám. A keď si Féničania a Chaldejci, ktorí kráľa nasledovali, mysleli, že by mohli vyplieniť mesto a umučiť veľkňaza na smrť, čo im kráľ sľúbil, stal sa pravý opak. Alexander, keď z diaľky uvidel zástup v bielych rúchach, zatiaľ čo kňazi stáli oblečení v jemnom ľane a veľkňaz v purpurovom a šarlátovom rúchu s mitrou na hlave, na ktorej bola zlatá doštička, na ktorej bolo vyryté meno Božie, sám od seba pristúpil, klaňal sa tomuto menu a najprv pozdravil veľkňaza.

Židia tiež všetci spolu jedným hlasom pozdravili Alexandra a obkolesili ho. Nato sýrski králi a ostatní boli prekvapení tým, čo Alexander urobil a predpokladali, že sa vo svojej mysli zbláznil. Samotný Parmenio však išiel k nemu a spýtal sa ho, ako sa to stalo, že ho všetci ostatní zbožňujú a on sa klania veľkňazovi Židov? Na čo odpovedal: "Neklaňal som sa mu, ale tomu Bohu, ktorý ho poctil svojím veľkňazstvom; lebo videl som toho istého človeka vo sne, v tom istom odeve, keď som bol v Diose v Macedónsku, ktorý, keď som uvažoval, ako by som mohol získať nadvládu nad Áziou, ma nabádal, aby som neotáľal, ale smelo prešiel cez more, aby viedol moje vojsko, a dal by mi vládu nad Peržanmi. A keď som nevidel nikoho iného v tomto odeve až teraz v ňom vidím túto osobu a pamätám si túto víziu a nabádanie, ktoré som mal vo svojom sne, verím, že vediem túto armádu pod Božím riadením a tým porazím Daria a zničím moc Peržanov, a že všetky veci uspejú podľa mojej vlastnej vôle." A keď to povedal Parmeniovi a podal veľkňazovi pravú ruku, kňazi bežali vedľa neho a on vošiel do mesta. A keď vyšiel do chrámu, priniesol Bohu obetu podľa pokynov veľkňaza a veľkolepo zaobchádzal s veľkňazom aj s kňazmi. A keď mu bola ukázaná kniha Daniel, kde Daniel vyhlásil, že jeden z Grékov by mal zničiť ríša Peržanov, predpokladal, že on sám je zamýšľanou osobou.

Zdroj: Josephus Flavius, Židovské starožitnosti, kap.11