Svätí pustovníci ..A N D R E J ...S V O R A D ...a ...B E N E D I K T -sviatok 17.júl

Svätí Andrej a Svorad-pustovníci-sviatok 17.júl

Zo šerých,tajomných čias pred tisíc rokov žiari do našej temnej doby žiara svätosti dávnych pustovníkov...
Je raný stredovek a začiatky uhorského štátu,vláda uhor. kráľa Štefana...

Slávni svätci pustovníci,ktorí svoj život zasvätili službe Bohu v modlitbe a odriekavom živote...

Svätí Andrej a Svorad-pustovníci-sviatok 17.júl

Svätý Andrej Svorad a Benedikt-pustovníci

sv.

Andrej Svorad-980-1030

Sv.Andrej Svorad-980-1030-pustovník a jeho žiak Benedikt -cca r.1000- bol umučený a zavraždený zbojníkmi,lúpežníkmi r.1033,ktorí hodili jeho zavraždené telo do rieky Váh,kde ho prúd vody odniesol k brehu a telo sa zachytilo o skalu.

Odvtedy prilietaval tajomný, veľký orol skalný a sedával na brehu a ochraňoval telo mučeníka od iných dravcov.Ľudia si všimli tohto orla a po roku pltníci objavili telo mučeníka úplne neporušené vo vode,vytiahli ho a slávne dali pochovať...až potom tajomný orol odletel...Na príhovor svätcov sa udialo veľa zázrakov a divov.

Sv.Andrej Svorad žil nesmierne prísným,odriekavým životom v pôstoch a modlitbách a svoje telo umrtvoval drastickým spôsobom,že nosil okolo pása opásanú reťaz,ktorú mal skrytú pod habitom a ktorá mu rokmi vrastla do jeho tela a kože...

Na jeho modlitbu bol vzkriesený k životu obesený zločinec,ktorý sa pred smrťou kájal,ľutoval svoje činy a Andrej ho sprevádzal k poprave...Po obesení zložili zločincove telo zo šibenice ako mrtve a Andrej sa nad ním modlil a zločinec ožil...a potom celý zvyšný život sa kájal a oplakával svoj predošlý hriešny život...

Svätý Svorad bol benediktínsky mních, pôsobiaci na území dnešného Slovenska. Je vnímaný ako prvý slovenský svätec a je patrónom mesta Nitry a nitrianskeho biskupstva. Svätý Svorad sa narodil podľa neskoršej tradície v Opatowci na Wisle v Malopoľsku.

Dátum a miesto narodenia: 980 po Kr., Opatowiec, Poľsko

Dátum úmrtia: 1030, Nitriansky kraj

Miesto posledného odpočinku: Bazilika svätého Emeráma, Nitra

SV. ANDREJ SVORAD
mních a pustovník
(980 - 1030)

Jeho slovanské meno je Svorad (po poľsky Świerad), kým Andrej je jeho rehoľné meno, ktoré dostal na Zobore v Nitre.
O Svoradovi máme dosť podrobné informácie, lebo jestvuje jeho životopis (spolu s učeníkom Benediktom) Vita Sanctorum eremitarum Andreae confessoris et Benedicti martyris (Život svätých pustovníkov Andreja vyznavača a Benedikta mučeníka). Napísal ho päťkostolský (Pécs) biskup Maurus roku 1064, ktorý ako chlapec (puer scholasticus) osobne videl raz v opátstve v Panónskej hore sv. Svorada. O jeho živote dostal správy od jeho učeníka sv. Benedikta a od jeho zoborského opáta Filipa.

Z toho môžeme urobiť záver, že jeho rozprávanie je vierohodné. Najstaršie prepisy tohto životopisu sa nám zachovali zo 14.-15. storočia. Výňatky zo životopisu máme v Záhrebskom breviári z 13. stor. Najlepší výskum o živote sv. Andreja Svorada nedávno vykonal poľský kňaz Jozef T. Milik a uverejnil ho v knihe Świety Świerad (Rím 1966).
Svorad bol Poliak a pochádzal z Poľska, kde sa narodil okolo roku 980. Tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom (okres Nowy Sacz), neďaleko slovenskej hranice, zaznamenáva, že Svorad tam žil v mladých rokoch ako mních. Už z 13. storočia sa zachovala zmienka, že tamojší farský kostol bol a až dodnes je zasvätený sv. Svoradovi.

V južnom Poľsku v tom čase jestvovala metropolia v Krakove, ktorá podľa novších výskumov bola pokračovaním veľkomoravskej metropolie so staroslovienskou bohoslužbou (tzv. glagolskou, čiže rímsko-slovanskou). V duchovnosti sa udržiavali početné stopy východných, čiže byzantských vplyvov, ktoré k nám priniesli sv. Cyril a Metod a ich učeníci. Tento vážny poznatok nám poslúži lepšie chápať záznam životopisca Maura, že Svorad sa riadil podľa reguly sv. Zosima (aspoň v niektorých veciach). Zosimas bol slávny mních v Palestíne v 6. storočí.

No roku 1022 vznikli v Poľsku nepokoje (persecutio christianorum). Kráľ Boleslav Chrabrý totiž z rôznych príčin vystúpil proti tým, čo sa pridržiavali staroslovienskej bohoslužby, a chcel ju odstrániť. Vtedy mnohí, čo sa jej nechceli zriecť, odišli z Poľska buď do Kyjevskej Rusi, buď do Čiech, alebo na Slovensko. Takto roku 1022 prišiel na Slovensko aj Svorad. Jeho životopisec nehovorí, či sa cestou zastavil na Slovensku aj inde, ale zaznamenáva iba jeho konečnú zastávku - keď došiel do Nitry do kláštora sv. Hypolita na Zobore. Tu ho prijal opát Filip a dal mu meno Andrej.

Zoborský kláštor sa v tom období (podľa novších výskumov) držal tiež cyrilo-metodskej tradície s východnými vplyvmi. Podľa vyššie spomenutého poľského autora J. Milika bola to "lavra", to znamená kláštor, kde sa okrem spoločného života (cenobiti) mohlo praktizovať aj pustovníctvo (eremiti). No podľa východnej tradície pustovník musel mať viac ako 40 rokov.

Preto aj náš Svorad, teraz mních Andrej, sa až po istom čase spoločného života so súhlasom opáta Filipa utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. Ten život pozostával v uplatňovaní hesla "Modli sa a pracuj!"

Ľudová tradícia hovorí, že Andrejova pustovňa bola na Skalke pri Trenčíne, nad riekou Váh. No spomenutý autor J. Milik zastáva mienku, že to muselo byť bližšie k Nitre. Keďže v životopise nikde nie je zmienka, že by mních Svorad bol kňazom, musel každú sobotu prísť do kláštora na Zobore, aby sa v nedeľu zúčastnil na eucharistickej liturgii, poprípade si vzal niektoré veci potrebné na živobytie. Je tiež možné, že na Skalku pri Trenčíne sa pobral až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a učeníka mnícha Benedikta. Totiž podľa východnej tradície mladší mnísi dostávali staršieho mnícha (starca) za duchovného otca. Tento mních Benedikt po smrti sv. Andreja Svorada pricestoval raz až do kláštora na Panónskej hore, a tam sa ho Maurus vypytoval, čo vedel o živote svojho učiteľa Andreja.

Maurus o tom hovorí takto: "Keď sa ctihodný Andrej usadil vo svojej pustovni, hoci telo klesalo únavou, vždy zachovával pôst, aby sa takto posilňoval v duchovnom živote. Tri dni nejedol celkom nič z lásky ku Kristovi, ktorý sa pre ľudí stal človekom a za štyridsať dní sa postil. Keď nadišiel čas štyridsaťdňového pôstu, podľa príkladu reguly opáta Zosima, v ktorej každý mních dostával na celý čas pôstu 45 datlí, vzal od opáta Filipa, od ktorého prijal rehoľné rúcho, štyridsať orechov, a spokojný s touto potravou, s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia. Počas tých dní, a aj inokedy, keď mu pokrm nestačil na občerstvenie tela a jeho duch sa tým zatemňoval, neustával v robote okrem toho času, ktorý si určil na modlitbu. Bral sekeru a odchádzal hlboko do hory klčovať les. Keď' tam raz, premožený námahou telesnej práce a vysilený pôstom, upadol do bezvedomia a ležal skoro mŕtvy, zjavil sa mu mládenec na pohľad krásny ako anjel, ktorý ho naložil na vozík a odviezol do pustovne. Keď sa prebral z mrákot, do ktorých bol upadol, a poznal, čo s ním urobilo Božie milosrdenstvo, vyrozprával to svojmu žiakovi Benediktovi, ktorý sa s ním zdržiaval v pustovni, a zaprisahal ho, aby o tom nikomu nehovoril pred jeho smrťou.

Po dennej robote si pripravil taký nočný odpočinok, ktorý by sa mohol nazvať skôr trýznením ako občerstvením. Otesaný dubový klát ohradil plotom, do ktorého zo všetkých strán napichal ostré bodliaky. Takéto sedadlo používal na spánok. Keď sa jeho telo unavené ospanlivosťou naklonilo na hociktorú stranu, hneď sa zobudil zranený ostrým bodcom. Okrem toho si zavesil okolo hlavy drevenú obruč, na ktorú pripevnil zo štyroch strán štyri kamene. Keď mu hlava z ospanlivosti klesala, hneď ho udrel kameň."

Na to jeho životopisec Maurus s udivením poznamenáva: "Ó, neslýchaný spôsob cvičenia sa v cnosti, ktorý ukazuje, aké vzácne je prisľúbené nebo! Ani pokrm, ani odpočinok so svojím márnym pôžitkom nemohli mu odňať večný život a zlý duch nemal k nemu prístup nijakým klamom."

Keď Andrej cítil, že sa mu blíži koniec života, poslal po opáta Filipa a prítomným nakázal, aby sa nedotkli jeho šiat, kým nepríde opát. Ten vskutku aj prišiel, a neskôr rozprával Maurovi nasledovné veci: Keď mŕtve telo zobliekali a šli umývať, našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do mäsa. Musela mu spôsobovať ustavičné muky. Polovicu tejto reťaze Maurus vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore. Keď sa však začalo svätcovo verejné uctievanie, daroval ju kniežaťu Gejzovi, ktorý o ňu veľmi prosil. Svorad zomrel asi roku 1034.

Životopisec nakoniec zaznamenal aj dva zázraky, ktoré sa stali na príhovor Andreja Svorada. Prvý zázrak sa stal v lese neďaleko jeho pustovne. Zbojníci, ktorí sa tu skrývali, sa medzi sebou pohádali a jedného svojho druha zabili. Jeho mŕtve telo zavliekli do Andrejovej pustovne a tu ho chceli zasypať zemou. Vtedy však mŕtvy ožil a oni prestrašení utekali preč. On za nimi volal, a keď prišli naspäť, rozpovedal im, že sa vrátil k životu na príhovor sv. Andreja Svorada, a že z tohto miesta neodíde, ale ostatne tam robiť pokánie. Tak sa aj stalo a kajúci zbojník tam žil až do svojej smrti.

Druhý zázrak rozprával opát Filip, lebo sa stal v Nitre. Tu obesili jedného zločinca. Ten však po istom čase prišiel osobne k opátovi a rozprával mu, že kým visel na šibenici, videl vedľa seba Andreja Svorada, ktorý ho tak podopieral rukami, že nezomrel. A keď' sa ľudia rozišli, odviazal ho zo šibenice a oslobodil ho. Nie div, že ked' sa rozšírila zvesť o týchto zázrakoch, Andreja začali uctievať ako svätca.
Kde bol pochovaný Andrej Svorad hneď po smrti, presne nevieme. No po istom čase jeho telesné pozostatky, ako aj pozostatky jeho učeníka Benedikta, preniesli a uložili v nitrianskej katedrále, kde sa uctievajú aj teraz. Polooficiálny kult sa začal už roku 1064 na žiadosť kniežaťa Gejzu. Ako sme spomenuli, v tom roku Maurus napísal aj jeho životopis. Najstarším zachovaným svedectvom kultu je omšový formulár na česť sv. Andreja (a osobitný tiež na česť sv. Benedikta). Tieto formuláre vznikli pravdepodobne v Nitre, no ich text sa nám zachoval v Záhrebskom sakramentári (bohoslužobnej knihe) z roku 1091. V modlitbe Secreta (terajšia modlitba nad obetnými darmi) sa Andrej tituluje "

náš patrón" (in commemoratione patroni nostri).

Roku 1083 na prosbu kráľa Ladislava pápež Gregor VII. potvrdil kult piatich uhorských svätých: kráľa Štefana, jeho syna Imricha, biskupa Gerarda a mníchov Andreja a Benedikta. Všetci boli vyhlásení za patrónov Uhorska. Sviatok posledných dvoch bol ustálený na 17. júla. V nitrianskej katedrále sa slávil ich sviatok ako sviatok katedrálnych a diecéznych patrónov s liturgickým stupňom "prvej triedy". Po obnove románskeho kostolíka vedľa katedrály v rokoch 1930-31 uložili v ňom ich pozostatky v striebornom relikviári.

Pri vykopávkach sa našla kamenná plastika, ktorá znázorňuje stredovekú katedrálu a na nej sedí muž v mníšskom habite (teraz je bez hlavy). Archeológovia a liturgovia vysvetľujú túto plastiku ako sv. Andreja Svorada, patróna katedrály.
Keďže mali od r. 1083 obidvaja naši svätci spoločný sviatok, bolo treba k nemu zostaviť patričné texty. Najstarší text máme zachovaný v Záhrebskom breviári z 13. storočia (medzi rokmi 1279-1290). Čítania sú výňatky zo životopisu biskupa Maura.
Ten istý Maurus ako biskup začal stavať katedrálu v Päťkostolí (Pécs) a na jednom stĺpe (v hlavici) dal zobraziť aj sv. Andreja Svorada.

Ako sme spomenuli na počiatku, v dedine Tropie (dnes diecéza Tarnow) v Poľsku je sv. Andrejovi Svoradovi zasvätený farský kostol, ktorý sa spomína už v 13. storočí. Tu treba dodať ešte zaujímavý fakt. Medzi Nitrou a Tropiem jestvovala dlhotrvajúca tradícia, že majú spoločného patróna sv. Andreja Svorada. Zoborský kláštor posielal farárovi do Tropia každoročne voz s ôsmimi sudmi vína, a to z vinice, ktorú podľa tradície nasadil ešte sv. Andrej Svorad. Dozvedáme sa to zo záznamu o kanonickej vizitácii z roku 1608.
Mimo Uhorska a Poľska je kult oboch svätcov Andreja a Benedikta rozšírený v mníšskych rádoch benediktínov, kamaldelov a paulínov. Tie rády ich považujú za svojich svätcov. Tak sa stalo, že aj v kláštornom chráme v meste Arezze v Taliansku máme fresku znázorňujúcu našich svätcov.

Na Slovensku sa úcta sv. Andreja Svorada a sv. Benedikta začala šíriť až po prvej svetovej vojne. Dnes sú obaja svätci zaradení do slovenského liturgického kalendára a ich sviatok pripadá na 17. júla. Slováci v Amerike okrem niekoľkých kostolov zasvätili sv. Andrejovi Svoradovi benediktínske opátstvo v Clevelande založené roku 1927. Dôst. pán Mikuláš Šprinc napísal životopis sv. Andreja Svorada vo forme historického románu (vydalo opátstvo v Clevelande roku 1952).

Sviatok: 17. júla
Sv. Andrej Svorad (Zorard) a Benedikt, pustovníci a mučeníci.

Na čarokrásnom strednom Považí našom oproti obci Opatovej povyše mesta Trenčína vypína sa na pravom brehu rieky Váhu strmé obdlžné bralo, ktoré ľud pomenoval Skalkou; na ňom vidno je zrúcaniny bývalého kláštora a chrámu sv. Benedikta.

Za prastarých pohanských časov vystavili predkovia naši na temeni toho vrchu chrám pohanskej slovienskej bohyni Devane (Krásnej Panne). Keď pôsobením sv. Cyrila a Metoda (okolo r. 863) odriekli sa predkovia naši celkom a všeobecne pohanstva, spustla tá svätyňa pohanská. V desiatom storočí oživila sa zase Skalka; lebo lesy jej ozývali sa zbožnými žalmami dvoch svätých mužov, ktorí v jaskyni jej viedli život pustovnícky: boli to Andrej Svorad či Zorard a Benedikt, teraz patrónovia biskupstva nitrianskeho.

Oni pomáhali rozširovať bohumilý život medzi kresťanmi na brehoch Váhu a Nitry skvelým príkladom svojím vtedy, keď sv. Štefan, I. kráľ uhorský, usiloval sa vykoreniť pohanstvo medzi Uhrami, ktorí boli sa usadili v dávnej Pannonii a na Potisí a strednom Dunaji, i odstrániť rozkol cirkevný u praobyvateľov, upevniť svätú cirkev a oblažiť časne i večne poddaných svojich.

Svätý Andrej narodil sa v desiatom storočí v mestečku poľskom, Opatoviec menovanom, ktoré ležalo na pravom brehu Visly, ako to svedčia dejepisci poľskí. Rodičia jeho menovali sa Marek a Agneša, i živili sa roľníctvom. Novonarodený chlaspček ich dostal pri sv. krste meno Svorad (či Zorard). Kresťanskí rodičia vychovávali syna Svorada veľmi starostlivé. Zbožný mladík stránil sa hluku sveta a nachádzal zábavu svoju v úzkom obcovaní s Bohom.

Keď vyrástol, opustil dom rodičovský i márny svet, odišiel na vrchy Beskydy, vyhľadal si osamelú jaskyňu v brale blízko mestečka Cehov, ktoré ležalo na brehu potoka tatranského Dunajca v biskupstve krakovskom. V pustovni svojej žil Svorad za mnoho rokov v prísnom zapieraní seba, na modlitbách a v svätom rozjímaní.

Toho času Poliaci nažívali s obyvateľmi horných krajov Uhorska veľmi priateľsky a to tým viac, že už pred rokom 975 patrili pod jedného panovníka; i vojvodca uhorský Gejza vzal si za manželku kňažnú poľskú Adelhaidu.

Koncom desiateho storočia opustil zbožný pustovník Svorad jaskyňu svoju nad Dunajcom a prišiel do Nitry. I vstúpil do kláštora na vrchu Sobore (teraz Zobor), ktorý zasvätený bol sv. Hyppolitovi a obývaný mníchami sv. Benedikta. Keď složil slávnostný sľub rádu, prijal meno Andrej.

V ráde sv. Benedikta žil sv. Andrej Svorad veľmi príkladne, že si vydobyl veľkú úctu u spolubratov a u zbožného opáta Filipa. Všetci obdivovali prísny život jeho i skvelé cnosti pokorného brata. Po rokoch vyprosil si od predstaveného dovolenie, opustil kláštor sv. Hyppolita, vyhľadal si na vrchu Sobore jaskyňu nad studničkou a viedol za istý čas veľmi prísny život.

K nemu pridal sa mních svätý Benedikt, i pretekali sa v zbožnosti, v sebazapieraní a v usilovnej snahe po kresťanskej dokonalosti. I zaľúbili si život pustovnícky v takej miere, že opustili vrch Sobor, kde bývali znepokojovaní návštevami bratov mníchov a zbožných veriacich, i odišli na pustý vrch Skalku, ležiaci za pravom brehu Váhu povyše mesta Trenčína a usadili sa v jaskyniach bralových.

Sv. Andrej Svorad žil v tejto tichej samote ešte prísnejšie než prv. Trýznil telo svoje prísnym pôstom a namáhavými prácami. V každom týždni zachovával po tri dni prísny pôst; v ostatných dňoch živil sa ovocím poľným; počas štyridsaťdenného pôstu jedol iba štyridsať orechov. So mníchom sv. Benediktom schádzal sa v určitý čas vo dne i v noci v jaskyni a spolu prespevovali milému Bohu žalmy a odbavovali hodinky cirkevné.

Po ťažkých denných prácach a službách Božích ukladal sa svätý Andrej Svorad na krátky odpočinok do klátu -dutého kmeňa mohutného duba, ktorý sám vydlabal si a ohradil vôkol dookola tŕnim a v dutom kmeni duba sa nemohol ani riadne vystrieť a ležať; nad klátom visela drevená obruč, na ktorej priviazané boli na rozličných miestach štyri veľké kamene, aby týmto kameňom bol udrený, mohol sa zo sna prebudiť, hore vstať, slúžiť Bohu modlitbami, žalmami a sv. rozjímaním.

Dobrotivý Boh omilostil verného a horlivého služobníka Svojho mnohými divami a nadzemskou útechou. Keď raz následkom prísneho pôstu a po ťažkej práci pri rúbaní dreva na tele zoslabený v hore omdlel, pristúpil k nemu mládenec krásy anjelskej a preniesol ho do jaskyne jeho.

Keď sv. pustovník prebral sa z blaženého vytrženia, prosil, áno zaviazal slávnostnou prísahou učeníka svojho Benedikta, aby nevyzradil nikomu nadzemské videnie, dokiaľ pokorný služobník Boží nezanechá tento márny svet a nezomrie.Chýr o zbožnom živote sv. pustovníkov rozniesol sa v okolí a z blízka i ďaleka prichádzali kresťania, aby prosili ich o poučenie, o radu, o pomoc duchovnú i telesnú. Žiaden biedny človek neodchádzal od pustovne ich bez útechy a pomoci.

A vzorný kresťanský život panoval na krásnom Považí medzi ľudom. Keď sv. Andrej Svorad cítil, že blíži sa posledná hodinka života jeho pozemského, odišiel naspät do kláštora na vrchu Zobore a pripravoval sa ku blahoslavenej smrti svojej. Toho času stalo sa, že v Nitre odsúdený bol na smrť istý zločinec. Ku šibenici sprevádzal ho sv. Andrej Svorad, a on cestou skrúšene oľutoval ťažké hriechy svoje. Nešťastník bol obesený.

Nad mrtvým telom obesenca modlil sa svätý Andrej Svorad, prežehnal ho sv. krížom a hľa, kajúcnik oslobodený bol zázračnou rukou svätého z väzieb smrti. Pripravený sv. sviatosťami zomierajúcich na cestu do blaženej večnosti napomínal sv. Andrej Svorad bratov mníchov, aby vytrvali v kresťanskej dokonalosti a žiadal opáta Filipa, aby on sám po smrti jeho vyzliekol rúcho jeho a obmyl telo jeho, ako to bývalo zvykom pred pohrebom mŕtveho brata-mnícha.

Zomrel v Pánu najkrásnejšou smrťou spravodlivého r. 1009. I objavilo sa po smrti horlivého sluhu Božieho mučeníctvo, ktorým on krotil náruživosti slabého tela svojho. Keď opát Filip vyzvliekol drsné rúcho jeho pustovnícke, bola nájdená na holom tele jeho železná reťaz, ktorá hlboko bola sa zarezala do neho. Kresťanský vojvodca krajinský vyprosil si polovičku z nej a prechovával ju v najväčšej úctivosti.

Telo sv. Andreja Svorada bolo pochované slávnostne v hlavnom chráme sv. Emeráma v Nitre. Sv. Benedikt, učeník svätého Andreja Svorada, narodil sa v desiatom storočí na Považí z nábožných, vznešených kresťanských rodičov. Keď pod starostlivou opaterou rodičovskou vyrástol, daný bol na učenie do školy kláštorskej na vrchu Zobore pri Nitre.

Po odbavených štúdiách zahorel takou neukojiteľnou túžbou po kresťanskej dokonalosti, že rozlúčil sa navždy s dobrými rodičmi, príbuznými a priateľmi, odriekol sa všetkého, čo mu malo byť drahé a milé na tomto márnom svete, i stal sa mníchom v kláštore sv. Hyppolita. Tu pridal sa ku sv. Andrejovi Svoradovi a našiel v ňom vodcu svojho na ceste, vedúcej ku kresťanskej dokonalosti, učiteľa a otca duchovného.

On sprevádzal svätého Andreja do pustovni na vrchoch Zobore a na Skalke a trávil s ním v bohumilej samote na modlitbách a prísnom pôste mnohé krásne dni a vyhľadával spasenie svoje duševné. Po blahoslavenej smrti sv. Andreja na Sobore navrátil sa sv. Benedikt na Skalku a usadil sa v jaskyni učiteľa svojho, i pokračoval v prísnom bohumilom živote svojom. Rozšíril jaskyňu učiteľovu a nasledoval šľapaje jeho.

Život jeho pozostával z prísnych pôstov, trýznenia tela ťažkou prácou, z vrúcnych modlitieb a spevov, z rozjímania, z ohlasovania slova Božieho a poučovania krajanov svojich o kresťanskej viere, o pokladoch nebeských a o požiadavkach každodenného života. Spevami žalmov a spevom s lesnými vtákmi a rozširoval požehnanie Božie v okolí svojom. Tak žil sv. Benedikt za tri roky v jaskyni svojej o samote, v chudobe, v kajúcnosti, v zbožnosti a dobročinnosti.

I napadli ho zločinci, ktorí prišli z iných strán, možno že pohania alebo bludári, a mysleli si, že najdú u neho veľa peňazí a zlata. Ale keď nenašli v jaskyni poklady, zavraždili ho, odvliekli telo jeho k juhovýchodu asi na štvrť hodiny cesty od pustovne a zhodili ho so strmej skaly do vĺn prudko tečúceho Váhu. To stalo sa roku 1012.

Milostivý Boh oslávil zázračne telesné ostatky svätého služobníka a mučeníka Svojho. Pažravé ryby riečné a raky nedotkli sa celý rok tela jeho, ktoré ostalo čerstvé a neporušené. Veľký orol, ktorý každodenne poletoval nad bystrými vodami Váhu a sedával na brehu jeho, ukazoval vodný hrob svätého, ktorý sa bol stratil vďačným okolitým obyvateľom z pustovne svojej, a utíchol s nábožnými spevmi svojimi.

Zarmútení kresťania upozornení boli týmto prv tajomným vtákom a divným chovaním sa jeho, a osvietení milosťou Božou prišli na breh Váhu, kde podivný orol sedával a nad vlnami do kruhu poletoval. Obratní plavci spustili sa do vody a našli na dne Váhu telo sv. Benedikta, i vyzdvihli ho z vody neporušené, akoby vrahovia boli hodili ho iba deň pred tým do vĺn prudkého toku Váhu. Nábožní kresťania pochovali slávnostne ostatky sv. Benedikta v blízkom meste Trenčíne.

Keď pri hrobe jeho diali sa divy, prenesené boly ostatky jeho do Nitry a uložené v chráme svätého Emerána k telu svätého Andreja Svorada, učiteľa a vodcu jeho. Ako na hrobe sv. Andreja Svorada a Benedikta, tak i na Skalke diali sa mnohé divy. Behom času sa pobili zbojníci a jedného svojho druha dobili na smrť na Skalke. Kajúcny zločinec, ubitý na smrť, utiahol sa do jaskyne k sv. pustovníkom a prosil dobrotivého Boha o zmilovanie.

A hľa, polomrtvý bol náhle uzdravený na prímluvu sv. pustovníkov a mučeníkov, i zveleboval hlasne milostivého Boha a mocných orodovníkov svojich. A veriaci ľud ako i sv. cirkev vyhlásili zbožných pustovníkov a mučeníkov Andreja Svorada a Benedikta za svätých, ktorí potom vzývaní bývali ako mocní orodovníci u milostivého Boha od obyvateľov v každej potrebe života.

Roku 1224, dňa 17. júla oslávil biskup nitriansky, Jakub I., jaskyňu na Skalke, v ktorej žili sv. pustovníci a sv. Benedikt bol umučený a ktorá ešte vtedy bola poznačená sv. krvou jeho, slávnostnou posviackou pamätného miesta. Vďačný biskup založil hneď na začiatku úradovania svojho na tom pamätnom mieste opátstvo sv. Benedikta a obdaril ho darmi,majetkami a dôchodkami.

Nad jaskyňou na Skalke dal vystavať kláštor benediktínsky s kostolom a na strmej skale nad Váhom, ktorá leží oproti Opatovej a Trenčínu a s ktorej zhodili vrahovia telo svätého Benedikta do vĺn, vystavil kostol s dvoma vežami ku cti sv. mučeníka. Dôchodky opátstva rozmnožil Béla IV., kráľ uhorský, roku 1238, keď bol prišiel na Skalku a presvedčil sa, že mnísi, ktorí ohlasovali slovo Božie a spovedávali na celom Považí, trpia na veľký nedostatok.

Biskup nitriansky Paskasius potvrdil roku 1297 základnú listinu Jakubovu. Toto opátstvo trvalo až po osudnú bitku a porážku vojska uhorského pri Moháči (r. 1526). Od toho času upadala sláva týchto nábožných pomníkov sv. Andreja Svorada a Benedikta mnohými pohromami. Následkom nepokojov Zápoľovcov rozpŕchli sa mnísi Benediktíni; ale biskup nitriansky, Štefan Podmanicky, vyprosil si r. 1528 právo patronátske slobodného udeľovania tohto opátstva.

Zápoľovci zhabali predsa statky jeho po kusoch a potom zase velitelia vojska cisárskeho. Kráľ Ferdinand III. na žiadosť arcibiskupa ostrihomského Juraja Lippaya udelil opátstvo Skalky Jezuitom roku 1644, aby tam založili kollegium svoje. Po zrušení tovaryšstva Jezuitov prešiel majetok opátstva do základiny študijnej. Po týchto pohromách premenily sa kláštor a kostol na Skalke pomaly v zrúcaniny, aké dnes vidíme; ale nábožný ľud neprestával konávať ta každoročne púte svoje.

Na týchto zrúcaninách modlieval sa, spieval a premýšľal o zázrakoch, ktorými poctiť ráčil milostivý Boh služobníkov Svojich sv. Andreja Svorada a Benedikta a neprestajne prechováva až na dni naše veľkú úctu a dôveru k ním, ako k mocným orodovníkom a patrónom biskupstva nitrianskeho. Roku 1853, dňa 17. júla bol slávnostne posvätený novo opravený kostolík pri jaskyni na Skalke k úcte sv. pustovníkov a mučeníkov, a biskup nitriansky Imrich Palugyai obdaroval ho základinou.

A tak schádza sa v tento deň alebo v budúcu nedeľu každoročne nábožný ľud na Skalku ku jaskyni sv. patrónov, kde v kostolíku slúžieva sa sv. omša, ohlasuje sa slovo Božie a prespevuje sa nábožná pieseň k úcte sv. Andrejovi a Benediktovi. V Nitre a v Opatovej býva tento deň zasväteným sviatkom k úcte týmto patrónom biskupstva nitrianskeho. Sv. Andrej Svorad (Zorard) vyobrazuje sa v rúchu pustovníckom, ako sa modlí so zopnutými rukami v prázdnom dube; pri ňom stojí anjel.

Sv. Benedikt vyobrazuje sa tiež v rúchu pustovníckom pred jaskyňou, ako zloženými rukami odrieka svätý ruženec; neďaleko vidno blížiť sa vrahov a poletujúceho orla.

Modlitba.

Ó Bože, ktorý dovoľuješ nám sláviť narodeniny sv. mučeníkov Svojich, Andreja a Benedikta: popraj nám, aby sme sa radovali zo spoločnosti ich vo večnom blahoslavenstve. O to prosíme Teba skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.

Podľa starých životopisov

Svätý Svorad (označovaný tiež ako sv. Andrej-Svorad, lat. Zoerardus, poľ. Świerad; * okolo roku 980 – † okolo roku 1030) bol benediktínsky mních, pôsobiaci na území dnešného Slovenska. Je vnímaný ako prvý slovenský svätec a je patrónom mesta Nitry a nitrianskeho biskupstva.V starších životopisoch sa udáva umrtie Andreja r.1009 a Benediktovo zavraždenie zbojníkmi za 3 roky r.1012 za panovania kniežata Gejzu I. v Uhorsku...

Svätý Svorad sa narodil podľa neskoršej tradície v Opatowci na Wisle v Malopoľsku. Niekoľko rokov mal žiť ako pustovník neďaleko dediny Tropie nad Dunajcom.

Za vlády uhorského kráľa Štefana I. prišiel Svorad do Nitry, kde vstúpil do benediktínskej rehole v kláštore sv. Hyppolita na Zobore. Tam prijal od opáta Filipa mníšske rúcho a rehoľné meno Andrej.

Svätý Svorad pustovníčil na Zobore, traduje sa, že viedol pustovnícky spôsob života v malej jaskyni neďaleko kláštora. Jaskyňa sa odvtedy nazýva Svoradova. Žil v tak prísnej askéze, že podľa legendy sa mu železná reťaz, ktorú nosil omotanú okolo pásu, časom vrástla do jeho tela. Jeho žiakom bol sv. Benedikt (Beňadik), ktorý pustovníčil na Skalke pri Trenčíne.

Svätý Svorad zomrel niekedy okolo roku 1030. Nitriansky vojvoda a neskorší uhorský kráľ Gejza I. už v roku 1064 urobil prvé kroky k jeho svätorečeniu, hoci podľa dohadov kult tohto prvého slovenského svätca bol oficiálne potvrdený až v roku 1083 pápežom Gregorom VII. zásluhou uhorského kráľa Ladislava I.

Ostatky sv. Svorada sú uložené v katedrále sv. Emeráma v Nitre.

O živote sv. Svorada sa dozvedáme z Legendy o pustovníkoch Svoradovi-Andrejovi a Beňadikovi, ktorú napísal zo slovenského územia pochádzajúci biskup, básnik a prozaik Maurus.

Svätý Svorad

Biografické údaje
Narodenie

okolo roku 980
Úmrtie

okolo roku 1030
Uctievanie
Svätorečenie

1083
Gregor VII.
Atribúty

orechy, orol, reťaz, sekera, kamene zavesené v bútľavom strome
Patronát

Nitry a nitrianskeho biskupstva
Cirkev

katolícka
Sviatok

17. júla

"život svätých pustovníkov Svorada-vyznavača a Beňadika-mučeníka"

Svätí Svorad-Andrej a Beňadik, patróni Skalky a nitrianskej diecézy

Sv. Svorad-Andrej a Beňadik patrili k rádu benediktínov – najstaršej kresťanskej reholi v strednej Európe. Benediktínsky rád bol pracovným rádom, ktorý žiąril znalosťou» remesiel, nových poľnohospodárskych plodín a stavebných postupov. Základné povinnosti rehole – modlitbu a fyzickú prácu - uskutočňovali členovia rádu v kláštoroch (cenobiti) alebo osamotene ako pustovníci (eremiti), riadiac sa heslom „ORA ET LABORA – MODLI SA A PRACUJ“. Podµa východnej tradície mohol člen rehole žiť ako pustovník až po prekročení 40.roku života.

SV. SVORAD-ANDREJ

- bol pôvodom Poliak, narodil sa okolo r.980 . Pochádzal z Opatovca na Visle. Tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom (okres Nowy Sacz) nedaleko poľsko-slovenskej hranice zaznamenáva, že Svorad tam žil v mladých rokoch ako mních. Tamojší kostol je dodnes zasvätený sv.Svoradovi. V r.1022 vznikli v Poľsku nepokoje, keď kráľ Boleslav Chrabrý vystúpil proti tým, ktorí sa pridŕžali staroslovienskej liturgie a chcel ju odstráni». Vtedy mnohí, ktorí sa jej nechceli zriecť, odišli z krajiny buď do Kyjevskej Rusi, do Čiech alebo na naše územie. Takto prišiel k nám aj Svorad. Na Zobore vstúpil do benediktínskeho kláštora na sv.Hypolita a prijal rehoľné meno Andrej. Po čase sa uťahuje do samoty – pustovne nedaleko kláštora. Neskoršie odchádza na Skalku, aby tam ako pustovník strávil zvyšok života spolu s učeníkom Beňadikom. Zomrel okolo r.1030. Jeho pozostatky sú uložené v nitrianskom katedrálnom chráme sv. Emeráma. (V Zázname z kanonickej vizitácie z r.1608 stojí, že medzi Nitrou a Tropiem jestvovala dlhoročná tradície: keďže majú spoločného patróna – Sv.Svorada – predstavený zoborského kláštora posielal farárovi do Tropia kaľdoročne voz s ôsmimi sudmi sudmi vína z vinice, ktorú vysadil ešte sv.Svorad)

SV.BEŇADIK

(uvádza sa aj ako sv. Benedikt, slovanská verzia jeho mena sa používa kvôli odlíšeniu od Sv. Benedikta z Nursie – zakladateľa rádu benediktínov.)

- bol pravdepodobne Slovák a pochádzal z Ponitria. V „Zbierke svätcov Uhorska“ sa spomína ako „Považan – Sv. Benedikt Vážsky – pustovník v Uhorsku“. Podobne ako Svorad, aj on vstúpil do kláštora na Zobore. Neskôr ho pridelili za pomocníka v starobe Sv. Svoradovi. Po smrti svojho učiteľa žil na Skalke ešte tri roky. V r.1033 ho prepadli zbojníci a žiadali peniaze. Keďže žiadne nenašli, vytiahli ho z jaskyne, zabili a mŕtve telo zhodili do Váhu. Odvtedy ľudia vídali veľkého orla sedávať na brehu rieky Váh, akoby čosi pozoroval. Po roku vytiahli Beňadikovo telo z vody celkom neporušené. Pltníci, plaviaci sa po Váhu okolo Skalky, uctievali sv. Beňadika ako svojho patróna a ochrancu.

Pustovníci, ktorých od začiatku považovali za svätých

Patria medzi prvých slovenských svätcov a sú patrónmi Nitrianskej diecézy. Žili začiatkom 11. storočia a viedli prísny pustovnícky život. Sv. Andrej Svorad a Benedikt.

Život sv. Andreja Svorada a jeho žiaka Benedikta poznáme len z legendy od biskupa Maura. Napísal ju niekedy v rokoch 1064 – 1070 v latinčine a považuje sa za kanonizačnú legendu. Hoci sa svätcami oficiálne stali až v roku 1083 za pontifikátu pápeža Gregora VII., Maurus ich nazýva svätými pre ich povesť svätosti hneď od ich smrti.

Zápisky o ich živote zozbieral od opáta Filipa, predstaveného zoborského kláštora, ktorý stál nad Nitrou, od Svoradovho učeníka Benedikta a spomína i nitrianskeho vojvodu a neskoršie kráľa Gejzu I., ktorý si po Svoradovej smrti nechal polovicu jeho reťaze. Práve on sa asi v roku 1064 podieľal na príprave jeho kanonizácie.

Rehoľné meno Andrej

Svätý pustovník pochádzal pravdepodobne z Poľska. Narodil sa okolo roku 980 do roľníckej rodiny pri rieke Visla. Už v mladosti žil pustovníckym životom. Keď sa začiatkom 20. rokov 11. storočia kráľ Boleslav postavil proti staroslovienskej liturgii, odišiel Svorad do Nitry.

Tam vstúpil do benediktínskeho Kláštora sv. Hypolita, ktorý bol na Zobore. Bol to najstarší kláštor na území Slovenska a dnes sú už z neho len ruiny. V kláštore prijal rehoľné meno Andrej a riadil sa - ako celá komunita - heslom Ora et labora – modli sa a pracuj!

Opát Filip mu povolil žiť mimo múrov kláštora, preto sa utiahol do jaskyne neďaleko neho. Dodnes jaskyňa i prameň približne 30 minút od kláštora nesie meno Svoradova.

Zrejme v nej žil veľmi prísnym asketickým životom. Tvrdo pracoval, minimálne jedol a takmer nespal. Sedel na dubovom kláte, okolo ktorého mal plot z tŕnia, a keď ho premáhal spánok a telo sa nakláňalo, ostne ho poranili. Okolo pása tiež nosil kovovú reťaz, ktorá mu po rokoch vrástla do tela, čo zistili až po jeho smrti.

Žiak Benedikt

Pravdepodobne bol Andrej Svorad už v čase príchodu do Nitry starší, pretože zakrátko mu opát pridelil pomocníka a žiaka – rehoľníka Benedikta (jeho meno má viaceré podoby a nájdeme ho aj pod menom Beňadik).

Ten si vybral meno po zakladateľovi západoeurópskeho mníšstva – sv. Benediktovi z Nursie. So svojím učiteľom žil v pustovníckej jaskyni pri kláštore. Keď okolo roku 1032 Andrej Svorad zomrel, Beňadik odišiel na Skalku pri Trenčíne, kde o pár rokov neskôr zomrel.

Historici sa domnievajú, že spolu na Skalke nežili, hoci sa to traduje. Odvolávajú sa na Maurovu legendu, v ktorej sa hovorí, že keď Andrej Svorad cítil príchod poslednej hodiny, želal si mať pri sebe opáta, čo by pri vzdialenosti z Nitry do Trenčína nebolo celkom možné za krátky čas.

Mních Benedikt pokračoval v jednoduchom živote, aj keď zrejme nie v až takom prísnom, pretože legenda drastické metódy v jeho živote nespomína. Po učiteľovej smrti však dlho nežil.

V nádeji, že má peniaze, ho prepadli zbojníci. Pri rieke Váh ho zviazali a hodili do vody. Na tom mieste dnes stojí diecézna Svätyňa sv. Andreja Svorada a Beňadika. Benediktovo telo nemohli dlho nájsť. V legende biskupa Maura sa spomína, že ľudia po celý rok vídavali sedávať na brehu rieky orla, ktorý akoby niečo sledoval. Ponorili sa teda do Váhu a našli jeho neporušené telo. Pochovali ho do hrobu k Andrejovi Svoradovi v Bazilike sv. Emeráma v Nitre.

Patróni Nitrianskej diecézy

Úcta k nim sa začala šíriť hneď po ich odchode do večnosti – najmä v okolí Nitry. Už začiatkom 12. storočia sv. Andrejovi Svoradovi a Benediktovi zasvätili nitriansky biskupský chrám. V roku 1224 vzniklo na Skalke benediktínske opátstvo. V ňom sa nachádza aj Beňadikova jaskyňa.

Obaja – učiteľ i žiak - sa stali patrónmi Nitrianskej diecézy. Každoročná púť na Skalke sa koná okolo ich sviatku, ktorý je v liturgickom kalendári 17. júla. Tento rok bude mať púť špecifickejší charakter – ako poďakovanie za ochranu pred nákazou koronavírusom.

A viete prečo sa sv. Svorad zobrazuje napríklad i s orechmi? Podľa legendy jedol totiž počas 40-dňového pôstu iba jeden orech denne.

Svätý Andrej Svorad (980?-1034?) - mních a pustovník. Jeho slovanské meno je Svorad (po poľsky Świerad), kým Andrej je jeho rehoľné meno, ktoré dostal v kláštore sv. Hypolita na Zobore v Nitre. Pochádzal z Poľska. Po istom čase spoločného života v benediktínskom kláštore začal viesť osamote mimoriadne prísny pustovnícky život. Podľa ľudovej tradície jeho pustovňa bola na Skalke pri Trenčíne nad riekou Váh, kde neskôr pustovníčil spolu so svojím učeníkom mníchom Benediktom ( ? - 1037?). Benedikt i po Andrejovej smrti naďalej viedol podľa jeho príkladu prísny pustovnícky život na Skalke. Asi roku 1037 ho napadli zbojníci, ktorí ho zviazali a hodili do Váhu. O rok našli Benediktovo telo vo vode, bolo neporušené. Pochovali ho v bazilike sv. Emeráma v Nitre v tom istom hrobe, kde ležali kosti jeho duchovného otca Andreja. Po obnove románskeho kostolíka vedľa katedrály v rokoch 1930-31 uložili v ňom ostatky svätcov v striebornom relikviári.
Päťkostolský biskup Maurus napísal v roku 1064 životopis. Roku 1083 pápež Gregor VII. kanonizoval sv. Andreja Svorada a sv. Benedikta. Boli vyhlásení za patrónov Uhorska.

Svätý Andrej-Svorad a Benedikt a ich kanonizácia

Slovenskí zákonodarcovia prijali Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky 17. júla 1992 práve na sviatok svätého Andreja-Svorada a svätého Benedikta. Títo významní slovenskí svätci boli oficiálne kanonizovaní ako prví v našich dejinách spolu s kráľom Štefanom I. a jeho synom, kráľovičom Imrichom.

Najstaršími slovenskými (ale aj uhorskými) svätcami sú svätí Andrej-Svorád a Benedikt. Podrobnú informáciu o nich obsahuje najstaršia zachovaná legenda z celého Uhorského kráľovstva, sama sa nazývajúca Život svätých pustovníkov Svorada vyznavača a Benedikta mučeníka, napísaná päťkostolským biskupom Maurusom v rokoch 1064-1070. Svorád sa podľa svedectva legendy samej prisťahoval do Nitry z Poľska, čo sa mohlo stať azda okolo roku 1020. V legende sa jeho pôvod uvádza z krajiny poľskej, čo vo vtedajšej terminológii mohlo znamenať východnejšiu južnú časť (neskoršieho) Poľska, Malopoľsko. V súčasnosti sa všeobecne prijíma názor o jeho pôvode z Tropie, obce (farnosti) ležiacej na sever od Starej Ľubovne a rieky Dunajca asi 80 km od slovenských hraníc. Svorád údajne už v Tropie žil ako pustovník. Dodnes sa tam ukazuje malá jaskynka (neskôr rozšírená na malú kaplnku) a bútľavý strom, v ktorom údajne Svorád ako pustovník býval, čo však je veľmi málo pravdepodobné. Na druhej strane ale nemožno vylučovať, že Svorád skutočne žil istý čas v Tropie (a prípadne aj odtiaľ pochádzal).

Nevedno prečo odišiel Svorád z Tropie práve do Nitry. Či Nitra a neďaleko nej ležiace benediktínske opátstvo svätého Hypolita na Zobore, vzdialené vyše 400 km od Tropie po cestách cez vtedy pomerne redšie osídlené územie boli tak široko ďaleko známe, alebo sa tam pustovník Svorád dostal postupne cez viaceré dočasné miesta pustovníčenia, než zakotvil v Nitre. Jednoznačne však treba akceptovať, dokazuje to text legendy, že Svorád skutočne prišiel do Zoborského kláštora; dovtedy nebol členom benediktínskej rehole, preto ho vtedajší opát Zoborského kláštora Filip prijal za člena rehoľnej komunity, dal mu rehoľné meno Ondrej a povolil mu viesť pustovnícky život. Rehoľník-pustovník, ktorý patril do kláštornej komunity, nemohol viesť život úplne samostatne. Musel pravidelne, iste najmenej raz týždenne, na nedeľné bohoslužby navštevovať svoj materský kostol a kláštor. Svorád ako novoprijatý rehoľník celkom iste nebol kňazom a zrejme sa ním nestal ani do svojej smrti. Povinnú návštevu materského kláštora aspoň raz do týždňa mohol ľahko splniť, pretože pustovníčil v jaskynke, vzdialenej 20-30 minút cesty pešo od svojho materského kláštora.

Podľa legendy viedol pustovník Svorád-Ondrej odriekavý život, tvrdo pracoval, nedoprial si ani riadny odpočinok a spánok a ako vysvitlo až po jeho smrti na tele nosil na znak kajúcnosti (či sebatrýznenia) kovovú reťaz. Našli ju až po jeho smrti a zistili, že mu úplne vrástla do tela, čo znamenalo, že ju musel nosiť veľmi dlho. Svorád-Ondrej pri svojom príchode do Nitry musel byť už starší, pretože opát Filip mu čoskoro pridelil ako pomocníka mladšieho rehoľníka Benedikta. Svorád-Ondrej zomrel v chýre svätosti asi okolo roku 1031 a bol pochovaný vo vtedajšom kapitulno-prepoštskom chráme svätého Emeráma v Nitre.

Spomínaný Benedikt pochádzal pravdepodobne z Nitry alebo jej okolia a bol už pred príchodom Svoráda-Ondreja členom benediktínskeho konventu v Zoborskom kláštore, takže jeho pôvodné občianske meno nepoznáme. Nemožno ani vylučovať, že Benedikt bol kňazom. V doterajších prácach o živote týchto dvoch svätcov sa zväčša predpokladá, že Svorád-Ondrej pustovníčil nielen v jaskynke pri Zobore, ale spolu s Benediktom aj na Skalke pri Trenčíne. Je to veľmi málo pravdepodobné. Priame vyjadrenie o tom, že Svorád-Ondrej pôsobil aj na Skalke, v legende nie je, o konkrétnom mieste sa tam nehovorí. Svorád-Ondrej podľa legendy, očakávajúc skorú smrť dal poslať po opáta s tým, aby mu po smrti sňali z tela časť rúcha (šaty) iba v prítomnosti opáta. Toto želanie mohlo mať zmysel, len ak zomieral v jaskynke pri Zobore, ktorá bola pomerne blízko kláštora a nie na Skalke, ktorá bola za vtedajších komunikačných podmienok vzdialená od Zoborského kláštora najmenej na tri dni chôdze. Prípadný predpoklad, že Svorád-Ondrej mohol medzi časom spolu s Benediktom pustovníčiť na Skalke a potom sa opäť vrátiť do jaskynky pri Zobore, treba pokladať za nepravdepodobný.

Možno teda konštatovať, že Svorád-Ondrej (na Slovensku) pustovníčil len v jaskynke pri Zobore a nie aj na Skalke pri Trenčíne. Pre túto interpretáciu hovorí aj stará tradícia na Skalke. Najstarší kostol (azda z konca 11. storočia) tam bol zasvätený (len) svätému Benediktovi mučeníkovi a Všetkým svätým (a nie aj svätému Svorádovi-Ondrejovi). Po smrti Svoráda-Ondreja žil Benedikt sám ako pustovník ďalej na tom istom mieste, čo sa v legende výslovne hovorí. Potom z neznámych dôvodov, o ktorých sa v legende nič nehovorí, odišiel Benedikt, iste so súhlasom svojho opáta azda už okolo roku 1031, pustovníčiť na odľahlejšie miesto, do slovensko-moravského pohraničia. Podľa vtedajších zvyklostí býval na obidvoch stranách hraníc medzi štátmi prinajmenej niekoľkokilometrový pás hustých lesov.

Ako pustovník sa Benedikt usadil v systéme jaskyniek, ktoré možno už predtým poznali a používali zbojníci pôsobiaci v pohraničí. V spôsobe života nasledoval Benedikt svojho učiteľa (majstra), hoci niet dokladov ani náznakov, že by aj on bol používal drastické metódy odriekania a umŕtvovania sa. Hlavnou zásadou rehoľníkov na západe bolo Modli sa a pracuj, čiže pravidelná modlitba spojená s meditáciou a tvrdá telesná práca. Benedikta už nepochybne za jeho života pokladali ľudia za Božieho muža, účinného príhovorcu a divotvorcu, preto ho pravidelne navštevovali a nosili mu aj milodary.

Práve s tým súvisel aj jeho odchod z tohto sveta. Prepadli a odvliekli ho zbojníci, pretože očakávali, že sa budú môcť zmocniť bohatstva, zhromaždeného z milodarov v jeho jaskynnom príbytku. Potom ho odniesli na strmú skalu (na miesto dnešnej tzv. Veľkej Skalky s dvojvežovým kostolom nad Váhom), zaškrtili ho a telo zhodili do Váhu. Stalo sa to asi okolo roku 1034. Podľa legendy našli telo Benedikta vo vode až po roku a pochovali ho v chráme svätého Emeráma, pri tele jeho učiteľa Svoráda-Ondreja. Zachovala sa aj indícia, že telo Benedikta nevylovili z Váhu pri Skalke, ale, že ho voda odniesla po prúde ďalej (až po neskoršie Opatovce a Kostolnú), kde nad miestom nájdenia jeho tela bola na návrší údajne postavená kaplnka.

Svorád-Ondrej a Benedikt zomreli v chýre svätosti, preto ich iste uctievali hneď po smrti. Legenda o ich bohabojnom a cnostnom živote bola napísaná už v rokoch 1064-1070, zrejme s cieľom dosiahnuť ich kanonizáciu-beatifikáciu (vyhlásenie za svätých). Autorom legendy bol päťkostolský biskup Maurus (1036 – okolo 1075), predtým pannonhalmský opát, v legende svätého Imricha (v časoch spred roku 1031) spomínaný ako najzbožnejší pannonhalmský mních. Maurus ako mladý žiak benediktínskej školy v Pannonhalme osobne poznal Benedikta, ktorý tam občas prichádzal a rozprával mu o Svorádovi-Ondrejovi a o jeho asketickom živote. Maurus nepoznal Svoráda-Ondreja osobne, ale len z rozprávania Benedikta, ale aj zoborského opáta Filipa, ktorého tiež poznal osobne. Celkove teda Maurusove údaje možno pokladať vo všeobecnosti za hodnoverné.

Na vyhlásenie za svätého v tých časoch nebol bezpodmienečne potrebný súhlas pápeža. Svätcov mohli vyhlásiť aj príslušní územní cirkevní predstavení, v prvom rade diecézni biskupi. Konalo sa to zväčša vyzdvihnutím telesných ostatkov (elevatio) z miesta, kde boli pochované a po slávnostnom obrade ich uloženie na iné slávnostnejšie miesto (translatio). Pri obidvoch spomínaných svätcoch bol na to kompetentný ostrihomský arcibiskup, do ktorého arcidiecézy v tom čase patrila Nitra, ako sídlo väčšej kapituly, iste aj s vymedzenou územnou (archidiakonsko-správnou) právomocou. Nemožno vylúčiť, že sa ich vyhlásenie za svätých uskutočnilo už okolo roku 1070, po vzniku legendy, a nie až roku 1083, kedy boli s pápežským súhlasom kanonizovaní uhorský kráľ Štefan I., jeho syn Imrich a čanádsky biskup Gerard, ktorí sa stali svätcami uctievanými v celom Uhorskom kráľovstve.

Pre skoršiu kanonizáciu Svoráda-Ondreja a Benedikta hovorí okolnosť, že sa nestali celouhorskými svätcami, ba ani len svätcami, uctievanými v celej Ostrihomskej arcidiecéze. Z toho vyplýva, že ich eleváciu a transláciu nevykonal ostrihomský arcibiskup. Musel to byť nejaký iný biskup, ktorého územná právomoc sa vzťahovala na mesto Nitru a jej okolie, prípadne k nej patriace územie. Aj keď na to nie sú priame hodnoverné doklady, treba pokladať takmer za isté, že v druhej štvrtine 11. storočia stál na čele väčšej kapituly v Nitre prepošt, ktorý bol svätiacim biskupom a bol ním vtedy asi (svätý) Bestertius-Bystrík, ktorý zahynul pri pohanskom povstaní roku 1046. Asi aj jeho nástupca v tretej štvrtine 11. storočia v Nitre bol svätiacim biskupom a ten mohol vykonať kanonizáciu Svoráda-Ondreja a Benedikta. To by vysvetľovalo, že osobitnú úctu im v stredoveku preukazovali iba v Nitrianskej diecéze obnovenej na prelome 11./12. storočia a tak je to vlastne až dodnes. Hoci sú najstaršími svätcami kanonizovanými v časoch Uhorského kráľovstva, a ich účinkovanie sa jednoznačne viaže k Slovensku, dodnes nie sú ani celoslovenskými svätcami. Okrem Nitrianskej diecézy osobitnú úctu týmto dvom svätcom vzdávajú benediktíni a paulíni. Ich sviatok sa od stredoveku svätí 17. júla (čo je v prítomnosti aj pamätný deň vyhlásenia Zvrchovanosti Slovenska).

Slávime sviatok svätcov Andreja Svorada a Beňadika – okienko do histórie starobylej Nitry

Na konci všetkého bola vražda, pustovníka Beňadika zavraždili zbojníci, po stopách svätcov Svorada-vyznavača a Benedikta-mučeníka na začiatok príbehu, do Nitry a na Skalku pri Trenčíne.

Legenda o svätom Svoradovi a Benediktovi

Táto legenda je historickou pamiatkou - zavedie nás do obdobia pustovníctva na Slovensku v 11. storočí, zároveň je pre Slovensko vzácnym literárnym dielom, ktoré pre nás znamená napojenie do veľkého kontextu stredovekej európskej literatúry; napísaná je v stredovekom liturgickom a literárnom jazyku - latinčine. Životopisné údaje: Svorad a Benedikt boli pustovníci, ktorí žili v 11. storočí, teda v období renesancie pustovníctva - eremitizmu v Európe. Ich životopisné údaje nie sú celkom jasné, pretože ich poznáme len z jednej legendy. Medzi historikmi sa vedie spor o pustovníka Svorada - či bol slovenského, poľského alebo chorvátskeho pôvodu. Najpravdepodobnejšie je, že pochádzal z poľsko-slovenského pohraničia. Autorom Legendy o svätom Svoradovi a Benediktovi (Legenda sanctorum Zoeradi et Benedicti) je Maurus, ktorý žil asi v rokoch 1000 - 1070. Uvádza sa, že pochádzal z okolia Nitry, pravdepodobnejšie však je, že bol cudzinec, možno Francúz. Ešte pred obsadením Nitrianska a Nitry kráľom Štefanom I. v roku 1018 bol novicom v zoborskom benediktínskom kláštore sv. Hypolita. Sám Maurus v legende uvádza, že on sám bol v tomto kláštore mladým „scholárom“, keď sem prišiel pustovník Svorad zložiť mníšsky sľub. Svorada videl, ale bližšie ho nepoznal, o tom, ako žil, sa dozvedal z počutia. Z Nitry prešiel (vtedy sa ešte nevolal Maurus) do benediktínskeho kláštora sv. Martina na Panónskej hore (Pannonhalme), tam dokončil štúdiá a dostal rehoľné meno podľa sv. Maura - benediktína, ktorý zomrel v roku 547. V roku 1033 ho uhorský kráľ Štefan ustanovil za opáta tamojšieho kláštora, v roku 1036 bol vysvätený za biskupa, v roku 1042 sa stal biskupom v Pécsi (Pécs - v preklade Päťkostolie). Maurus bol v stálom kontakte s nitrianskym opátom Filipom a zaujímal sa o účinkovanie pustovníka Svorada - Andreja. Priatelil sa tiež so Svoradovým učeníkom Benediktom. Benedikt prichádzal za Maurom do kláštora sv. Martina a nadšene mu o svojom učiteľovi rozprával. Maurus si starostlivo zaznamenával všetky výpovede Benedikta i opáta Filipa z Nitry o Svoradovi a neskôr mu slúžili ako podklad pre legendu. O Svoradovom žiakovi Benediktovi, hoci ho autor legendy Maurus poznal dobre, sa môžeme z textu dozvedieť len veľmi málo.

Dielo: Ide o jednu z latinských legiend stredovekého Uhorska. Zo známych legiend je najstaršia, až po nej vznikli tri legendy o sv. Štefanovi, o ďalších uhorských svätcoch a kráľoch. Odlišuje sa tiež tým, že sa v nej píše o chudobných pustovníkoch. Sama legenda predstavuje latinský text neveľkého rozsahu, ktorý vznikol v rozmedzí rokov 1064 a 1070. Autor Maurus ho písal pre knieža Gejzu v záujme svätorečenia (kanonizácie) Svorada, preto kládol veľký dôraz na hodnovernosť textu a zdôrazňoval v ňom Svoradovu zbožnú askézu a zázraky, ktoré sa v jeho mene udiali. Píše napríklad, že Svorad na posilnenie svojho duchovného života často zachovával pôst. “Keď však mal prísť čas 40 dňového pôstu, na základe rehoľného poriadku dostal 40 orechov, a na tomto jedle žijúc, s radosťou očakával deň svätého vzkriesenia.“

V tieto dní ako aj v iné sa venoval modlitbám, bral do rúk sekeru a chodil pracovať do lesnej samoty. Raz, keď pri rúbaní dreva v hore zoslabnutý zamdlel, pristúpil k nemu krásny mládenec, na pohľad ako anjel, naložil ho na vozík a zaviezol ho do jeho jaskyne. Keď sa pustovník prebral z vytrženia, priznal sa svojmu učeníkovi Benediktovi, čo zažil a prísahou ho zaviazal, aby o tejto udalosti nikomu nepovedal, kým on nezomrie. Po ťažkej dennej robote sa okrem modlitieb pustovníci venovali vyučovaniu okolitého ľudu, obrábaniu pôdy a klčovaniu lesa. Svorad si po práci dožičil odpočinok, ktorý bol skôr trýznením a trápením. Sedel na okresanom dubovom kláte, ktorý ohradil ostrým tŕstím.

Maurova kronika

Keď sa telo, premožené spánkom, naklonilo na ktorúkoľvek stranu, ostrým tŕstím poranené precitlo. Okrem toho si dal na hlavu drevenú korunu, na ktorú zo štyroch strán zavesil ťažké kamene, takže keď sa ospalá hlava na niektorú stranu naklonila, udrela sa o kameň. Podrobnejšie o diele: Úvodné vety legendy obsahujú základné údaje o kandidátovi na svätorečenie - Svoradovi. Je to jeho rodné meno, rehoľné meno mal Andrej.

Nechýba miesto narodenia, pôvod, miesto a čas rehoľného pôsobenia. V úvode legendy sa píše, že v čase panovania kráľa Štefana prišiel Svorad do zoborského kláštora v Nitre „z krajiny poľskej a od opáta Filipa, ktorého kláštor zvaný Zobor ležal na nitrianskom území, na počesť svätého Hypolita mučeníka, prijmúc rúcho a meno Ondrej, rozhodol sa viesť pustovnícky život“. Nasleduje časť o pustovníckom a asketickom živote Svorada - Andreja.

Obsahuje aj vsuvku o mučeníckej smrti jeho učeníka Benedikta a o pochovaní obidvoch pustovníkov do chrámu - Baziliky sv. Emeráma v Nitre. Maurus píše tiež o reťazi, ktorá je dôležitou relikviou po Svoradovi, nosil ju počas pustovníckeho života okolo pása a objavil ju opát Filip. Spomína, že polovicu Svoradovej reťaze dostal priamo od opáta Filipa a v roku 1064 ju odovzdal nitrianskemu vojvodovi ako vecný dôkaz, potrebný pre kánonizačný proces. Krátko pred smrťou sa totiž Svorad znova utiahol do zoborského kláštora. V posledných chvíľach života požiadal zoborských mníchov, aby ho - až skoná, nevyzliekli z rúcha, kým nepríde opát Filip. A vtedy sa ukázalo jeho mučeníctvo. Na vyzlečenom tele našli železnú reťaz, tak hlboko vrastenú do tela, že sa až vnútorností dotýkala. Keď rozviazanú reťaz ťahali z tela, bolo počuť štrkot rebier. V legende uvádza Maurus dva zázraky, ktoré sa stali na príhovor pustovníka Svorada - Andreja a záver tvorí teologické zdôvodnenie - návrh na jeho vyhlásenie za svätca. Po smrti svojho učiteľa žil sv. Benedikt na Skalke ešte tri roky. V roku 1033 ho prepadli zbojníci a žiadali peniaze. Keďže žiadne peniaze nenašli, vytiahli ho z jaskyne, zabili a mŕtve telo zhodili zo skaly do Váhu. Odvtedy ľudia vídali veľkého orla sedávať na brehu akoby čosi pozoroval. Po roku vytiahli Benediktovo telo z vody neporušené. Pltníci, plaviaci sa po Váhu okolo Skalky, uctievali sv. Benedikta ako svojho patróna a ochrancu. Autor ho v legende používa ako priameho svedka, od ktorého sa dozvedel detaily o Svoradovej pustovníckej askéze. Neskôr bol za svätého vyhlásený aj Benedikt. Uctievanie oboch svätcov potvrdil v roku 1083 pápež Gregor VII. Legenda o svätom Svoradovi a Benediktovi - úryvok 1. Ja totiž Maurus, teraz z Božej milosti biskup, vtedy ešte novic, tohto dobrého človeka som videl, ale ako žil, nie z videnia, ale z počutia som sa dozvedel.

Do nášho kláštora, zasvätenému blaženému biskupovi Martinovi, spomenutý mních Benedikt často chodil a mne, čo nasleduje, o jeho ctihodnom živote rozprával. Legenda o svätom Svoradovi a Benediktovi - úryvok 2. Nijako som nechcel zamlčať ani iný zázrak, o ktorom som sa dozvedel z rozprávania toho istého opáta Filipa. V meste Nitre obesili jedného odsúdeného zločinca. On potom milosťou Božou odviazaný prišiel k opátovi Filipovi a rozprával, ako bol pre zásluhy blaženého muža Ondreja vyslobodený. Povedal totiž, že keď bol odsúdený, stále vzýval jeho meno, a keď ho dvíhali na šibenicu, blažený muž Ondrej ho hneď svojimi rukami pridržal. Keď sa však všetci v domnienke, že je mŕtvy, vrátili domov, ten ho svojou rukou odviazal a prepustil. Ó, muž takej zásluhy pred Bohom, ktorý, ukážuc sa viditeľným, oslobodil ľudí a neviditeľný má miesto medzi zbormi anjelov.

Zaujímavosti: Najstarší zachovaný odpis Legendy o svätom Svoradovi a Benediktovi pochádza zo 14. storočia a je uložený v Széchényiho knižnici v Budapešti. Niektoré pramene uvádzajú, že Svorad prišiel na Slovensko vtedy, keď poľský kráľ Boleslav Chrabrý vystúpil proti prívržencom staroslovienskej bohoslužby. Za kráľa Štefana hranica medzi arpádovským Uhorskom a piastovským Poľskom prebiehala cez lesy trenčianskej oblasti a Horného Ponitria, takže celý región Liptova patril do poľského štátu. Historici z niektorých miestnych názvov v Liptove, ktoré sa viažu na slová mních, Svorad, Hipolyt, vyvodzujú súvislosť s benediktínskym kláštorom sv. Hipolyta v Nitre. Sv. Svorad a Benedikt patrili k rádu benediktínov - je to najstaršia kresťanská rehoľa v strednej Európe, ktorú v 6. storočí založil sv. Benedikt z Nursie.

Benediktínsky rád bol pracovným rádom, ktorý šíril znalosť remesiel, nových poľnohospodárskych plodín a stavebných postupov. Základné povinnosti rehole - modlitbu a fyzickú prácu - si členovia rádu plnili v kláštoroch (cenobiti) alebo osamotene ako pustovníci (eremiti). Riadili sa pritom heslom „Ora et labora - modli sa a pracuj!“ Podľa východnej tradície mohol člen rehole žiť ako pustovník až po prekročení 40. roku života. Na Skalke, na mieste, kde začiatkom 11. storočia pôsobili Svorad a Benedikt, založil v roku 1224 nitriansky biskup Jakub I. opátstvo. Niektorí autori sa domnievajú, že pred príchodom benediktínov Skalku obývali templári. Benediktínske kláštory neskôr prevzali a prestavali novšie rehole. Na Skalke to boli jezuiti, ktorí tu pôsobili do zrušenia rádu v roku 1773. Odvtedy kláštor upadal a v 20. storočí celkom spustol. Dnes je ruinou - situovaný je na skalnom zráze v blízkosti rieky Váh. V nitrianskom františkánskom kostole sú od roku 2000 dva nové zvony, ktoré nesú meno Andrej Svorad a Benedikt.

Majú hmotnosť 260 a 340 kilogramov a vytvorila ich známa zvonolejárska dielňa Marie Tomáškovej-Dytrychovej v Brodku u Přerova. Legenda o Svoradovi a Benediktovi patrí do žánru tzv. hagiografickej literatúry, to znamená literatúry o živote svätcov. Myšlienky: „Svetská, teda politická a cirkevná moc bola previazaná. O vznik legendy sa pričinil knieža Gejza, ktorý poprosil Maura, aby napísal životopis týchto svätcov. Maurova legenda je však dôležitá aj po tej stránke, komu je vlastne, ako každá legenda, určená. Adresovaná je do kláštorného prostredia, ktoré má formovať ďalších nasledovníkov. Pre nás je to dnes len historický prameň, ktorý skúma otázky určitej sociálnej skupiny, mentality, vývoj v tomto období, aká bola psychóza náboženská. Dôležité však bolo, že Maurus ju adresoval do vlastnej benediktínskej komunity.“

„Pre život pustovníka - samotára boli dôležité dve základné črty. Prvou bolo cvičiť sa v kresťanskej askéze. Askéza pre starých mníchov bola vlastne filozofia: Poznaj sám seba. Cvičili sa v istých cnostiach. Druhý bytostný znak je vydedenie sa z komunity, zo spoločnosti. Uteká do jaskyne, do lesa alebo z mestského do dedinského prostredia. Chce byť sám, nikým nevyrušovaný, preto dosť často mení aj miesto pobytu. Svorad pustovníčil priamo pri kláštore na Zobore, dodnes existuje Svoradova jaskyňa. Používal aj trýzniacu reťaz, ktorá mu vrástla do tela. Reťaz bola znakom jeho kajúcnosti, znakom askézy. Robili tak aj prví pustovníci - už Ján Krstiteľ bol opásaný povrazom. Opásanie, reťaz hrá v mníšskom živote, ale aj v kňazskom i civilnom veľkú rolu, predstavuje určitú moc. To, čo je u Jánošíka opasok, v ktorom mal skrytú moc, silu (opasok rovná sa sile), to je aj v mníšstve, vidíme to napríklad u františkánov - on sa opáše, teda zaviaže. Metaforicky - zaviaže sa skutkom na celý život, že bude žiť odriekavým, pustovníckym životom. Je to znak kajúcnosti.“

Svätý Svorad (označovaný tiež ako sv. Andrej-Svorad, lat. Zoerardus, poľ. Świerad; * okolo roku 980 – † okolo roku 1030) bol benediktínsky mních, pôsobiaci na území dnešného Slovenska. Je vnímaný ako prvý slovenský svätec a je patrónom mesta Nitry a nitrianskeho biskupstva.

Svätý Svorad sa narodil podľa neskoršej tradície v Opatowci na Wisle v Malopoľsku. Niekoľko rokov mal žiť ako pustovník neďaleko dediny Tropie nad Dunajcom.

Za vlády uhorského kráľa Štefana I. prišiel Svorad do Nitry, kde vstúpil do benediktínskej rehole v kláštore sv. Hyppolita na Zobore. Tam prijal od opáta Filipa mníšske rúcho a rehoľné meno Andrej.

Svätý Svorad pustovníčil na Zobore, traduje sa, že viedol pustovnícky spôsob života v malej jaskyni neďaleko kláštora. Jaskyňa sa odvtedy nazýva Svoradova. Žil v tak prísnej askéze, že podľa legendy sa mu železná reťaz, ktorú nosil omotanú okolo pásu, časom vrástla do jeho tela. Jeho žiakom bol sv. Benedikt (Beňadik), ktorý pustovníčil na Skalke pri Trenčíne.

Svätý Svorad zomrel niekedy okolo roku 1030. Nitriansky vojvoda a neskorší uhorský kráľ Gejza I. už v roku 1064 urobil prvé kroky k jeho svätorečeniu, hoci podľa dohadov kult tohto prvého slovenského svätca bol oficiálne potvrdený až v roku 1083 pápežom Gregorom VII. zásluhou uhorského kráľa Ladislava I.

Ostatky sv. Svorada sú uložené v katedrále sv. Emeráma v Nitre.

O živote sv. Svorada sa dozvedáme z Legendy o pustovníkoch Svoradovi-Andrejovi a Beňadikovi, ktorú napísal zo slovenského územia pochádzajúci biskup, básnik a prozaik Maurus.

youtube: 1/#Čitateľský denník: Maurus - Legenda o sv. Svoradovi a sv. Benediktovi

2/17 júl 2020 Andrej Svorad a Benedikt

3/STOPY DÁVNEJ MINULOSTI - Tajomstvo zoborských pustovníkov (1. časť)

4/17.júl sv. Andrej-Svorad, pustovník