Camil Horall
121K

Svätý K A N U T... IV -kráľ dánsky,mučeník-sviatok 10 .júl...zavraždený v kostole v Odense pri modlitbách vzbúrencami 10.júla 1086


Svätý Kanut,Knut -kráľ dánsky,mučeník-sviatok 10.júl

Otvára sa pradávna kniha starých dánskych kroník...kde v 11 storočí vystupuje z prítmia vekov postava kresťanského a katolíckeho kráľa Canuta IV...1042-1086,zavraždeného vzbúrencami v katedrále v Odense,kde sa modlil a prijal smrť bez boja,odovzdaný do vôle božej -10.júl 1086...
Žil veľmi skromnne a odriekavým životom v modlitbách a pôstoch,hoci bol mocný vládca a kráľ...Musel aj bojovať a v boji bol udatnný a nebojácný...

V roku 1080 sa Kanut stal Haraldovým nástupcom na tróne a pri tej príležitosti sa oženil s Adelheidou , dcérou grófa Roberta I. Flanderského . Tá mu v roku 1084 porodila syna Karola (v Dánsku neobvyklé meno). Krátko pred jeho smrti sa narodili ešte dve dcéry, dvojičky Cecílie a Ingegerda (1085/86).
Žil v časoch keď bolo Dánsko katolícke,pred reformáciou v 16.st.
Bol vyhlásený za svätého pápežom ako prvý dánsky svätec r.1102 slávený v celej katolíckej cirkvi...



sviatok 10.júl -preložené z 19. januára.
Sv. Kanut IV., kráľ dánsky, mučeník.

Sv. Kanut, kráľ dánsky, bol ôsmy syn dánskeho kráľa Svena II., ktorý ho skrze výborných učiteľov vychovať dal. Kanut v učení znamenite prospieval; hlavne však vynikal dobrými mravmi, nevinnosťou, čistotou srdca a neobyčajnou hanblivosťou. Následkom nábožnosti a nevinnosti bol aj vo vojne udatný a poznal žiaden strachu. Veľké víťazstvá nezviedli sv. Kanuta k pýche, on tým viac zamiloval sebe čo najkrajšiu ozdobu — pokoru.



Všade a vždy koril sa Bohu všemohúcemu. Raz sa prechádzal po brehu morskom. Služobníci jeho lichotili mu, moc jeho velebiac, preto že nad krajinou a morom vláda jeho sa rozširovala. Kráľ chcel podlizačov zahanbiť, preto posadil sa na pobreží na kraj a hovoril «More, prikazujem ti, aby si neprichádzalo ku mne tak blízko a nezmáčalo ma!»

A keď vlny morské stále na neho dorážali a ho namočili vodou, obrátil sa ku služobníkom svojim, rieknuc: «Vy pokrytci a líškaví ľudia, vidíte tu svojho mocného kráľa, ktorému nad zemou a morou vládne, a ktorý rozkazom svojím ani kvapku vody od seba odvrátiť nemôže. Nikto nenie mocný, okrem Boha, a nikomu neprináleží česť mocným nazvaný byť, lenn tomu, ktorý všetky veci stvoril a zachováva.»


Tak źmýšľal Kanut. Božia česť mu bola nado všetko. Preto aj nemal inej túžby, než aby pravá viera všade rozšírená bola a vždy hlbšie korene púšťala do sŕdc ľudských. Múdrymi zákonami naliehal na to, aby v ríši jeho kresťanské mravy sa upevňovali v čom sám najlepším príkladom predchádzal. Palác jeho bol príkladom zbožnosti a mravopočestnosti. On sám žil jako svätý. Prísnym pôstom krotil telo svoje, na úzde držiac ho okrom toho aj rúchom žíneným.

Neustálou vrúcnou modlitbou neprestával sebe i ľudu svojmu vymáhať milosť Božiu. Zvláštnu úctu choval ku kňazom, sluhom Pána. Lebo poddaní jeho kňazov a biskupov za cudzincov bez všetkého práva považovali, učinil týchto rovnými kniežaťom a šľachticom zeme, dal im slobody a mnohé výsady; aby pred národom stali sa ctihodnejšími.



Vedel on dobre, že kňazi len vtedy môžu úspešne účinkovať vo svojom povolaní, keď požívajú všeobecnej vážnosti a držaní sú za námestníkov Najvyššieho; aby teda celkom neodvislí boli, vykázal im k výžive desiatky, žeby takto stavu svojmu primerano žiť a chudobných podporovať mohli. Miesto starých drevených kostolov dal stavať nové a ozdobil ich leskom kráľovským. Kostolu hlavného mesta svojho Rôskildu daroval drahocennú korunu, ktorú sám nosieval.


Canut IV., a kráľovná Adelheida Flámska
Medzitým však čo o náboženstvo a kňazstvo sa staral a kostoly staval, nezanedbával spravovanie ríše. Prísne vysluhoval právo a spravodlivosť, vdovy a siroty zastával, a nestranne trestal aj bohatierov ríše svojej, ak utlačovali nižších. Jedného zo svojich miestodržiteľov,ktorý bol lakomý,bol pirátom a túžil po bohatstve, lode na mori prepadával drancoval, dal Kanut pred súd povolať, odsúdiť a obesiť.

Táto nestranná prísnosť popudila veľmožov proti nemu, medzi ktorými bol i vlastný brat jeho Olaf, ktorý už dávno po korune túžil, a len na vhodnú príležitosť čakal, kedy by úmysel svoj uskutočniť mohol. Táto príležitosť sa mu naskytla, keď kráľa Kanuta normanským Vilhelmom utlačení Angličania k pomoci volali. Kanut ozbrojil svoje námorníctvo, Angličanom chcejúc ísť na pomoc. Vilhelm, kráľ normanský, však vodcov podplatil aj jeho brata Olafa..

Dánski vojaci opustili kráľa. Za túto nevernosť Kanut nariadil, aby všetci buď kňazom platili desiatky, alebo zložili veľké dane, ktoré za pokutu vypísal. Dánovia radšej platili velikú daň, než desiatky kňazom. Na búrenie brata kráľovho zmocnila sa nespokojnosť aj samých roľníkov. Kráľ, hneď ako sa o tomto dozvedel, chystal sa k odporu. Nepriatelia jeho, neopovážiac sa napadnúť ho na otvorenom poli, sklamali ho falošnou prísahou.

Jeden zo zradcov odobral sa ku kráľovi a falošnými prísahami ubezpečoval ho, že sa ľud opäť k povinnosťam svojim navrátil. Kráľ uveril zradcovi. Za tým ale povstalci získali času a napadli kráľa, ktorý v meste Odensee so svojimi vernými sa zdržiaval.

Dňa 10. júla roku 1086 odobral sa Kanut do blízkeho kostola sv. Albana k večernej modlitbe; tu vypuklo povstanie; povstalci obkľúčili kostol, sluhovia a verní kráľovi utekali k jeho obrane, drevené však steny kostola len skoro padali pod mocnými úderami sekier divých vzbúrencov


Kanut sa stihol vyspovedať sa kňazovi a hodil sa k oltáru modlil sa: «O Pane! rád obetujem Tebe život svoj; lebo som len česť Tvoju a Cirkve Tvojej hájil. Prijmi milostivé túto obeť a popraj, aby moji nepriatelia jednúc neprávosť svoju poznali a za ňu ľutovali, by od Teba odpustenia dosiahli, ako aj ja zo srdca im odpúšťam.» Kým sa takto modlil, kopija, celou silou oknom hodená, prebodla srdce jeho. Sv. Kanut klesnul a ducha svojho odovzdal Pánu.


Poučenie.

Sv. Pavel apoštol píše: Celé ľudské pokolenie podobá sa telu ľudskému, ktoré pozostáva z mnohých údov. K celosti tela potrebné sú všetky údy, hoci podľa práce, ktorú konajú, podľa služby, ktorú zastávajú, jedne pred druhými prednosť a väčšiu dôležitosť zasluhujú. Každému z nás je podobne čestne a dôstojne byť údom tela Kristovho a náležať k Cirkvi katolíckej; aby aj tu rozličné údy, podľa rozličných služieb, jedných nad druhými vyznačujeme.

Hlava, ktorá myslí, ústa, ktoré hovoria, sú predné údy pri každom tele; preto aj pri tele Ježiša Krista, ktoré je Cirkev Božia; hlava a ústa sú údy najprednejšie. Kto je však touto hlavou, týmito ústami v Cirkvi ? Kto iný, než tí, ku ktorým povedal Pán: «Jako mňa poslal Otec, tak aj ja posielam vás, iďte a učte všetky národy!» Kto iný, než apoštoli a učeníci? Kto iný, než ich nástupcovia, to je duchovenstvo.

Veriaci stoja tedy ku svojim kňazom v tom pomere, jako údy tela k hlave a ústam. Z toho nasleduje, že kto duchovenstvo zľahčuje, sám seba bičuje.

Ľud, ktorý nectí kňaza, nemá úcty ani pred oltárom, ani pred trónom, a preto, jako to bohužiaľ, teraz zkusujeme, nepriatelia poriadku a práva tak radi zľahčujú a v posmech uvádzajú duchovenstvo a hľadia ho o česť, vážnosť a dôveru ľudu priviesť, dobre vediac, že akonáhle sa im podarí duchovenstvo zľahčiť, zľahčeno bude s týmto aj náboženstvo a po zbúranom oltári zboriť trón kráľovský, ľahkou bude prácou.

Ľud bez náboženstva je jako divoké zviera.


Modlitba.

O Bože môj! popraj mi, aby som úctu ku kňazom Tvojim choval, podľa ich slov a napomínaní sa spravoval a tým spôsobom vyplniac vôľu Tvoju svätú, spravodlivým a spaseným sa stal. Amen.
Knut IV. Svätý

Knut IV. Svätý, okolo 1042 Anglicko — 10. 7. 1086 Odense — dánsky kráľ (od 1080), nemanželský syn Svenda II. Estridssøna. V mladosti sa zúčastňoval na vikinských výbojoch v Británii a v Pobaltí. Po otcovej smrti (1074) bol vo švédskom exile, pravdepodobne sa podieľal na opozícii proti nevlastnému bratovi Haraldovi III. Henovi (†1080), ktorého vystriedal na tróne. Horlivo podporoval cirkev štedrými donáciami (v Lunde inicioval založenie katedrálnej školy, najstaršej vzdelávacej inštitúcie na severe Európy, založil opátstvo v Odense), vymáhal platenie desiatkov, čím si znepriatelil vidiecku šľachtu. Sústredil sa na posilnenie panovníckej autority na úkor šľachty.


Zamýšľal obnoviť moc svojho rodu v Británii, no k invázii sa neodhodlal pre konflikt s Rímsko-nemeckou ríšou (centralizačné a výbojné plány navyše narážali na odpor šľachty). S bratom Benediktom a družinou bol zavraždený rebelmi počas sedliackeho povstania v kostole Opátstva sv. Albana v Odense, kam sa uchýlil. R. 1101 bol kanonizovaný ako prvý dánsky svätec. Je národným patrónom Dánska (sviatok 10. júla).

Svätý dňa – 10. júla – Svätý Canut IV. dánský kráľ ( 1042-1086) mučeník

Svätý dňa – 10. júla – Svätý Canut IV dánsky kráľ (c 1042-1086) Mučeník – známy ako „Canut svätý“ – známy aj ako Canute, Canute IV, Canutus, Cnut, Knud IV, Knut, Knute. Bol dánskym kráľom v rokoch 1080 až 1086. Narodil sa v roku 1042 ako jeden z mnohých synov Swena II Estridssona a zomrel po meči v roku 1086 v kostole Saint Alban na ostrove Fünen v Dánsku. Canut bol ambiciózny kráľ, ktorý sa snažil posilniť dánsku monarchiu, oddane podporoval rímskokatolícku cirkev a mal návrhy na anglickom tróne. Bol zabitý povstalcami v roku 1086 a bol prvým Dánom, ktorý bol kanonizovaný. V roku 1101 bol uznaný za patróna Dánska.

Narodil sa v roku 1042 a na trón nastúpil v roku 1080. Bol ctižiadostivý a zbožný – získal si pôdu pre Cirkev a zabezpečil podporu duchovných desiatkami. Bol štedrý pri stavbe kostolov a škôl.



Canut bol silný, múdry kráľ Dánska. Bol to skvelý atlét, skúsený jazdec a úžasný generál. Na začiatku svojej vlády viedol vojnu proti barbarom, ktorí hrozili ovládnutím civilizovaného sveta. Kráľ Canut a jeho armáda ich porazili. Katolícku vieru si obľúbil natoľko, že ju zoznámil s ľuďmi, ktorí o kresťanstve nikdy nepočuli.

Svätý Canute pokľakol v kostole pri úpätí oltára a ponúkol svoju korunu Kráľovi kráľov Ježišovi. Kráľ Canute bol k svojmu ľudu veľmi dobročinný a jemný. Snažil sa im pomôcť s ich problémami. Predovšetkým im chcel pomôcť stať sa skutočnými nasledovníkmi Krista.

V jeho kráľovstve však vypukla vzbura kvôli zákonom, ktoré prijal na podporu Cirkvi. 10. júla 1086 sa Canut a jeho muži uchýlili do dreveného Priorstva svätého Albana v Odense. Kým boli jeho nepriatelia ešte vonku, kráľ Canut prijal sviatosti zmierenia a svätého prijímania. Cítil súcit s tými, ktorí boli natoľko rozrušení, že ho zabili. Z celého srdca odpustil svojim nepriateľom. Povstalci vtrhli do kostola a pred oltárom zabili Canuta spolu s jeho bratom Benediktom a sedemnástimi ich nasledovníkmi. Podľa kronikára Ælnotha z Canterbury Canute zomrel po údere kopijou do boku.
Mučeníctvo svätého Canuta od Christiana Albrechta von Benzon, 1843

Jeho nástupcom bol Olaf ako Olaf I. Dánsky.

Príbeh kráľa Canuta a príliv ilustruje zbožnosť či pokoru kráľa Canuta Veľkého, ktorý v 12. storočí zaznamenal Henry z Huntingdonu.


V príbehu Canut svojim lichotivým dvoranom ukazuje, že nemá žiadnu kontrolu nad živlami (prílivom), čím vysvetľuje, že svetská moc je márna v porovnaní s najvyššou mocou Boha.


Táto epizóda je často spomínaná v kontextoch, kde sa poukazuje na márnosť „snaženia sa zastaviť príliv“ neúprosnej udalosti, ale zvyčajne sa skresľuje Canut, že verí, že má nadprirodzené schopnosti, zatiaľ čo Huntingdonov príbeh v skutočnosti hovorí o opaku.

Podľa Huntingdona Canut usadil svoj trón na brehu mora a prikázal prichádzajúcemu prílivu, aby sa zastavil a nezmáčal si nohy a rúcho. Napriek tomu „naďalej stúpal ako zvyčajne [príliv] prevalcoval jeho chodidlá a nohy bez ohľadu na jeho kráľovskú osobu. Potom kráľ uskočil dozadu a povedal: ‚Nech všetci vedia, aká prázdna a bezcenná je moc kráľov, lebo niet nikoho hodného toho mena, iba Ten, ktorého poslúchajú nebo, zem a more podľa večných zákonov.‘“ Potom zavesil svoj zlatú korunu na kríž a nikdy ju už nemal na sebe „na česť Boha, všemohúceho Kráľa“.

Pre jeho mučeníctvo a obhajobu cirkvi sa Canut rýchlo začal považovať za svätca.

Za vlády Olafa trpelo Dánsko neúrodou, čo sa považovalo za božskú odplatu za svätokrádežné zabitie Canuta. Čoskoro boli hlásené zázraky, ktoré sa odohrávali pri jeho hrobe a jeho kanonizácia bola už za vlády Olafa. 19. apríla 1101 pápež Paschal II., na základe presvedčenia vyslancov Erica III z Dánska, potvrdil „kult Canuta“, ktorý vznikol a kráľ Canut IV bol kanonizovaný za svätého pod menom San Canuto. Bol prvým Dánom, ktorý bol kanonizovaný.

Kráľ Erik III,dánsky kráľ nástupca sv.Canuta IV.,požiadala pápeža Paschala II. r.1101 o svätorečenie Canuta IV...s predložennými dokladmi o zázrakoch na jeho prímluvu



V roku 1300 boli jeho telesné pozostatky a pozostatky jeho brata Benedikta uložené v katedrále svätého Canut, postavenej na jeho počesť, kde sú vystavené jeho kosti.



Život svätého Kanuta IV.kráľa dánského a mučeníka
link
tradi.sk/component/con
tent/article?id=2259&tmpl=component&Itemid=101

St. Kanut

Canutus, m. v Dánsku


10. júla, pripomienka

Postavenie:

kráľ a mučeník

Úmrtie:

1086

Patron:

Dánska

Atribúty:

dýka, kopije, kráľovské odznaky, šíp

ŽIVOTOPIS
Od roku 1080 bol kráľom v rodnom Dánsku. Mal rodinu, žil zbožne a usiloval sa o rozšírenie a upevnenie kresťanského života vo svojej ríši, v ktorej ešte miestami prevládali pohanské zvyky. Jeho vláda podporujúca cirkev sa nepáčila niektorým šľachticom, vedeným jeho zradným bratom Olafom, ktorý túžil po vladárskej moci. Kráľ Kanut bol zavraždený pri modlitbe pred oltárom chrámu v Odense.


ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU

ZBOŽNÝ PANOVNÍK A PATRÓN DÁNSKA

Narodil sa v Dánsku okolo roku 1040 ako nemanželský syn kráľa Sevena III. Estritsona. Dostalo sa mu kresťanskej výchovy a veľmi dbal na rady evanjelia. Neskôr sa oženil s dcérou flanderského grófa Roberta, Adélou a mal s ňou syna Karola, ktorému sa dostalo priezvisko Zbožný.


Kráľom bol od roku 1080. Stal sa ním teda asi v 40 rokoch a jeho panovanie trvalo len 6 rokov. V mnohom je prirovnávaný k českému panovníkovi sv. Václavu, najmä v zbožnosti, láske, spravodlivosti a mučeníckej smrti, na ktorej sa podieľal vlastný brat.

Od začiatku svojho panovania veľmi aktívne podporoval šírenie kresťanstva v krajine a usiloval sa o vykorenenie pohanstva s jeho zvykmi. Hoci bol kráľom, snažil sa žiť jednoducho, prísne sa postil a pod kráľovským odevom nosil ako asketa drsný kajúci odev. Ten mu stále napomáhal k vedomej láske ak správnemu postoju voči Bohu i ľuďom. Pred Bohom prijímal zodpovednosť za riadenie krajiny a vedenie jej obyvateľov.

Bol štedrý pri udeľovaní almužien chudobným, staval nemocnice i chrámy. Vo svojej pokore venoval svoju kráľovskú korunu chrámu v Roskilde so slovami: "Tento klenot sa viac pristane byť použitý na ozdobu posvätného miesta, než na márnivosť a svetskú pýchu:" Po zložení kráľovských odznakov pred obrazom Ukrižovaného vydal aj vyhlásenie, v súvislosti s víťazstvom nad nepriateľmi, ktorí napadli zem, že seba i celú ríšu podrobuje Ježišovi Kristovi, Kráľovi všetkých kráľov a pánovi všetkých panovníkov, a nemá iné prianie, než aby kresťanská viera v jeho krajine prekvitala a bola po všetky časy zachovaná.


V úctivom správaní k duchovenstvu dával príklad poddaným a ľuďom svojho dvora nedovolil nič, čo by bolo na úkor cirkvi. Duchovenstvo vyňal z právomoci svetských súdov a podriadil ich plne moci biskupa a jeho súdu. Osem biskupom dal hodnosť ríšskych kniežat s popredným snemovným miestom. K susedným národom vysielal misionárov, nevyhľadával boje, ale snažil sa o mier. Proti pohanským útočníkom sa bránil udatne a porazených sa snažil nakloniť ku kresťanstvu.


apoštolské aktivity podnietili v jeho národe aj mnohých nepriateľov. Jeho vlastný brat Olaf mu závidel miesto na tróne a bažil po korune. Kanut, v túžbe zabezpečiť do budúcnosti pokrytie potrieb chrámov i duchovenstva, začal nahlas pomýšľať na zavedenie cirkevného desiatku, čo vzbudilo u lakotných veľmožov odpor a nespokojnosť s kresťanskou vládou kráľa. Jeho brat Olaf hľadal príležitosť ako zvrhnúť kráľa. Príležitosť sa naskytla, keď v roku 1085 prišla z Anglicka do Dánska prosba o pomoc proti nepriateľom. Kanut preto nariadil pripraviť na pomoc vojnové flotilu a vrchné velenie nad ním zveril bratovi Olafovi. Ten zradil a vojsko, ktorého veliteľom sa stal, popudil proti svojmu kráľovi Kanutovi. Úsilím sprisahancov došlo k rozpusteniu armády, ktorá prestala dbať na výzvy svojho panovníka.


Kanut vo svojej milosrdnej spravodlivosti nechcel sprisahancov potrestať podľa zákona smrťou, len im uložil podmienečnú pokutu, ktorú nemuseli zaplatiť v prípade, že by sa zaviazali k cirkevným desiatkom. Veľmoži ponuku odmietli, ale keď došlo k vymáhaniu pokuty, ktorú slovne uprednostnili, prešli do všeobecnej vzbury, ktorú v krajine viedli.

Kráľ Kanut predvídal svoje zabitie a utiekol na ostrov Funen (Fionia) do Odense, kde v chráme sv. Albana prijal sviatosti. Potom sa pred oltárom nahlas modlil: "Pane a Bože! Tebe rád obetujem svoj život, ku cti a sláve aj za ochranu tvojej Cirkvi. Prijmi moju obeť a nepriateľom udelil milosť poznania pravdy a ľútosti. Odpusť im, ako im odpúšťam ja." Útočníci sa zatiaľ márne snažili vypáčiť bránu a tak kamene rozbili okná a z rebríkov zaútočili na kráľa šípy zo svojich lukov aj oštepom. Napadli aj jeho brata Benedikta a 17 jemu verných osôb.

Kanutov hrob bol oslávený zázrakmi. V roku 1101 bol Kanut svätorečený pápežom Paschalom II.


PREDSAVZATIE, MODLITBA
Za vzrast viery vo svojej krajine sa pomodlím desiatok ruženca.

Všemohúci, večný Bože, daj, nech po príklade svätého mučeníka Kanuta žijeme s vedomím zodpovednosti Tebe as úsilím o česť Tvojho mena i Cirkvi, ktorej sme súčasťou. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.

Canute IV ( asi 1042 – 10. júla 1086), neskôr známy ako Canute the Holy ( dánsky : Knud IV den Hellige ) alebo Saint Canute ( Sankt Knud ), bol dánskym kráľom v rokoch 1080 až 1086. Canute bol ambiciózny kráľ, ktorý hľadal posilniť dánsku monarchiu , oddane podporoval rímskokatolícku cirkev a mal návrhy na anglický trón . Bol zabitý povstalcami v roku 1086 a bol prvým dánskym kráľom, ktorý bol kanonizovaný . Rímskokatolícka cirkev ho uznala za patróna Dánska v roku 1101.

život

Canut sa narodil c. 1042 , jeden z mnohých synov Swena II Estridssona neznámou milenkou. Prvýkrát je zaznamenaný ako člen Swenovho nájazdu na Anglicko v roku 1069 a Anglosaská kronika uvádza, že Canut bol jedným z vodcov ďalšieho nájazdu proti Anglicku v roku 1075. Pri návrate z Anglicka v roku 1075 sa dánska flotila zastavila vo Flámskom kraji . Flámsko bolo pre Dánov prirodzeným spojencom kvôli nepriateľstvu voči Williamovi I. Anglickému . Viedol úspešné ťaženia aj do Semberu a Ester, tvrdí skald Kálfr Mánason.

Keď Swen zomrel, za kráľa bol zvolený Canutov brat Harald III. , a keďže Canut odišiel do exilu vo Švédsku , bol pravdepodobne zapojený do aktívnej opozície voči Haraldovi. 17. apríla 1080 Harald zomrel a na dánsky trón ho vystriedal Canute. Po svojom nástupe sa oženil s Adelou , dcérou grófa Róberta I. Flámskeho . Mali jedného syna Charlesa , ktorý sa narodil v roku 1084, a dcéry dvojičky Cæciliu (ktorá sa neskôr vydala za Erika Jarla) a Ingerid (neskôr sa vydala za Folkeho Tučného ), ktoré sa narodili krátko pred jeho smrťou (asi 1085/86). Ingeridovi potomkovia, rod Bjelbov , vystúpia na trón Švédska a Nórska a krv Canute IV sa vrátila na dánsky trón v osobe Olafa II. Dánska .


dánsky kráľ

Canut sa rýchlo ukázal ako veľmi ambiciózny a zároveň oddaný kráľ. Posilnil autoritu cirkvi a požadoval prísne dodržiavanie cirkevných sviatkov. Dal veľké dary kostolom v Dalby , Odense , Roskilde a Viborgu a najmä Lundu . Vždy bojoval za Cirkev a snažil sa presadiť vyberanie desiatkov . [1] Jeho zveľaďovanie cirkvi slúžilo na vytvorenie mocného spojenca, ktorý zase podporoval Canuteovu mocenskú pozíciu.
Cirkevná mapa Dánska z desiateho až dvanásteho storočia

V máji 1085 napísal Canut darovací list katedrále v Lunde , ktorá bola vo výstavbe, a udelil jej veľké pozemky v Scanii , Zélande a Amageri . V tom istom čase založil katedrálnu školu v Lunde . Canut zhromaždil pôdu najmä ako plat za omilostenie zakázaných poddaných. Klerici v Lunde dostali rozšírené výsadné práva na pôdu, mohli tam zdaňovať a pokutovať roľníkov . Canut si však zachoval svoje univerzálne kráľovské práva omilostiť psancov, ukladať pokuty poddaným Pardon - Wikipedia ktorí nereagovali na jeho vedúcu výzvu k vojne, a požadovať prepravu pre svoju družinu .

Jeho vláda sa vyznačovala energickými pokusmi o zvýšenie kráľovskej moci v Dánsku udusením šľachticov a ich dodržiavaním zákona. Canute vydal edikty , ktorými si prisvojil vlastníctvo spoločnej pôdy , právo na tovar zo stroskotaných lodí a právo dediť majetok cudzincov a bezpríbuzných ľudí. Vydal tiež zákony na ochranu oslobodených otrokov , ako aj zahraničných duchovných a obchodníkov. Táto politika viedla k nespokojnosti medzi jeho poddanými, ktorí neboli zvyknutí na to, že si kráľ nárokoval také právomoci a zasahoval do ich každodenného života.

Prerušený pokus o Anglicko

Canuteove ambície však neboli čisto domáce. Ako prasynovec Canutea Veľkého , ktorý vládol Anglicku , Dánsku a Nórsku až do roku 1035, považoval Canute anglickú korunu za právoplatne svoju a Viliama I. Anglicka považoval za uzurpátora . V roku 1085, s podporou svojho svokra, grófa Roberta a Olafa III z Nórska , Canute naplánoval inváziu do Anglicka a povolal svoju flotilu do vedenia na Limfjord . Flotila nikdy nevyplávala, pretože Canute bol v Šlezvicku zaneprázdnený potenciálnou hrozbou Henricha IV., cisára Svätej rímskej ríše, s ktorým Dánsko aj Flámsko mali nepriateľské vzťahy. Canute sa obával invázie Henricha, ktorého nepriateľ Rudolf z Rheinfeldenu hľadal útočisko v Dánsku.


Bojovníci flotily, väčšinou zložených z roľníkov, ktorí potrebovali byť doma na obdobie žatvy, sa unavili čakaním a zvolili Canuteovho brata Olafa (neskoršieho Olafa I. Dánskeho ), aby argumentoval v ich prípade. To vyvolalo podozrenie Canuta, ktorý nechal Olafa zatknúť a poslať do Flámska. Vedenie bolo nakoniec rozptýlené a roľníci sa starali o svoju úrodu.

smrť

Predtým, ako sa flotila mohla znovu zostaviť, začiatkom roku 1086 vypukla roľnícka vzbura vo Vendsyssel , kde sa Canute zdržiaval. Canute najprv utiekol do Schleswigu a nakoniec do Odense . 10. júla 1086 sa Canute a jeho muži uchýlili do dreveného Priorstva sv. Albana v Odense. Povstalci vtrhli do kostola a pred oltárom zabili Canutea spolu s jeho bratom Benediktom a sedemnástimi ich nasledovníkmi. Podľa kronikára Ælnotha z Canterbury zomrel Canute po údere kopijou do boku . Po ňom nastúpil Olaf ako Olaf I. Dánsky .

Kanonizácia
Socha svätého Canute v kostole svätého Petra, Næstved

Pre jeho mučeníctvo a obhajobu Cirkvi sa Canute rýchlo začal považovať za svätca. Za vlády Olafa trpelo Dánsko neúrodou, ktorá bola považovaná za božskú odplatu za svätokrádežné zabitie Canute. Čoskoro sa hovorilo o zázrakoch , ktoré sa odohrávali pri jeho hrobe a už za vlády Olafa sa hľadalo jeho kanonizácia.

19. apríla 1101 pápež Paschal II. , na základe presvedčenia vyslancov Erica I. z Dánska , potvrdil „kult Canute“, ktorý vznikol, a kráľ Canute IV bol kanonizovaný. Bol prvým Dánom, ktorý bol kanonizovaný. Katolícka cirkev uznáva 10. júl za jeho sviatok. Vo Švédsku a Fínsku je však historicky čiastočne spojený s Dňom sv. Knuta , ktorý sa v skutočnosti slávil na pamiatku smrti jeho synovca Canute Lavarda .

V roku 1300 boli jeho telesné pozostatky a pozostatky jeho brata Benedikta pochované v katedrále svätého Canute , postavenej na jeho počesť, kde sú jeho pozostatky vystavené.

Staršie

Vláda Canuta bola v priebehu času interpretovaná rôzne; od násilníckeho kráľa, ktorý tyranizoval svojich poddaných, po prísneho, ale spravodlivého vládcu, ktorý oddane podporoval rímskokatolícku cirkev a bojoval za spravodlivosť bez ohľadu na svoju osobu.

V Dánsku nikdy nebol úplne populárnym svätcom, ale jeho svätosť dodávala dánskej monarchii auru božskej legitimity . Príčina rebélie, ktorá zabila Canutea, nie je známa, ale špekuluje sa, že pochádza z pokút udelených roľníkom porušujúcim vedenie z roku 1085, ako je uvedené v Chronicon Roskildense , alebo ako výsledok jeho ráznej desiatkovej politiky.

Dokument o jeho dare katedrále v Lunde bol najstarším komplexným textom z Dánska a poskytoval široký pohľad na dánsku spoločnosť po Vikingskej dobe . Cieľom daru mohlo byť zriadenie dánskej arcidiecézy Lund podľa želania Sweyna II. Estridssona, čo sa napokon podarilo v roku 1104. Canutov syn Carl sa stal v rokoch 1119 až 1127 grófom z Flámska a vládol ako Karol Dobrý . Rovnako ako jeho otec, aj Charles bol zabitý v kostole povstalcami (v Bruggách , 1127) a neskôr katolíckou cirkvou vyhlásený za blahoslaveného. Podľa Nielsa Lunda, lektora stredovekých dejín na Kodanskej univerzite , Canuta neúspešná invázia do Anglicka „znamenala koniec Vikingského veku“.

V roku 2008 bola Canutovi urobená röntgenová počítačová tomografia , ktorá ukázala, že je pravák a má štíhlu postavu. Tiež špecifikovalo jeho príčinu smrti ako úder do krížovej kosti cez brucho , čím sa vyvrátil Ælnothovu správu. Nemal žiadne zranenia, ktoré by naznačovali, že bojoval proti viacerým nepriateľom, čo možno považovať za podporu konštatovania, že čelil svojej smrti bez boja.


Katedrála svätého Canuta v ODENSE -Dánsko

( dánsky : Odense Domkirke alebo Sankt Knuds Kirke ), tiež známa ako Katedrála v Odense , je pomenovaná po dánskom kráľovi Canute the Saint ( dánsky : Knud den Hellige ), inak Canute IV. Je to pekný príklad tehlovej gotickej architektúry. Najnavštevovanejšou časťou kostola je krypta, kde sú vystavené pozostatky Canuteho a jeho brata Benedikta.

História

Kostol sv. Canuta v tej či onej podobe stojí na Abbey Hill v Odense ( dánsky : Klosterbakken ) už viac ako 900 rokov.

Odense bolo založené ako sídlo biskupa z Odense (Othinia) pred rokom 988 pod dohľadom biskupa zo Šlezvicka , ktorý bol sám sufragánom arcibiskupov Hamburg-Brémy . Diecéza zahŕňala južné baltské ostrovy Dánska. Najstaršie mená biskupov neboli zaznamenané. Odense prešiel do jurisdikcie Roskilde v roku 1072 na krátke časové obdobie predtým , než spadol do arcidiecézy Lund .

Najstarším známym kostolom na súčasnom mieste bol travertínový kostol, o ktorom informoval Aelnoth z Canterbury , benediktínsky mních v neďalekom Priorstve sv. Albana v roku 1095. Základy travertínového kostola možno dodnes vidieť v krypte kostola. súčasná budova. Kostol bol postavený v románskom slohu s polkruhovými oblúkmi podopierajúcimi rovný drevený strop. Travertínový kostol bol postavený špeciálne na uloženie pozemských pozostatkov kráľa Canute, ktorý bol zavraždený v kostole Priorstva svätého Albana v roku 1086.

Ostatky svätca


Dánsky kráľ Canut IV

Canut IV Dánska bol jedným zo synov kráľa Svena Estridsena . Zúčastnil sa nájazdu kráľa Swena na Anglicko v roku 1069. V roku 1075 sprevádzal dánsku flotilu pri jej poslednom veľkom nájazde na Anglicko. Keď kráľ Swen v roku 1076 zomrel, Canutov brat Harald Hen bol zvolený za dánskeho kráľa a vládol až do svojej vlastnej smrti v roku 1080, kedy ho Canute vystriedal na dánskom tróne. Canute vládol Dánsku v rokoch 1080 až 1086.

Canute vládol v ťažkej dobe dánskej histórie. Myšlienka posilnenej monarchie sa nepáčila mocným feudálnym vlastníkom pôdy, ale práve to mal Canute na mysli. Po smrti jeho staršieho brata sa na Zélande zišlo národné zhromaždenie ( Ting ), aby vyhlásilo Canutea za dánskeho kráľa. Keď zhromaždenie vykríklo svoj súhlas, Canute vstal a prehovoril k zhromaždeným, roľníkom aj šľachticom: "Nazvali ste môjho brata Haralda brúsny kameň, ale dozviete sa, že budem tvrdý ako žula!" ( Kampesten ). Čoskoro nato prikázal ľuďom z Hallandu , aby mu dodali kone a vozy na prepravu seba a jeho domácnosti po celom kráľovstve. Zhromaždenie sa zišlo, aby prerokovalo kráľovu žiadosť. Ľudia sa rozhodli, že žiadosť nie je legálna podľa starých zvykov a zákonov, ktoré všetci poznali. Canute bol rozzúrený tým, čo počul. „Je vaším právom držať sa svojich práv a zákonov a znášať len bremená, ktoré zákon dovoľuje, ale musíte tiež akceptovať, že si so svojimi môžem robiť, čo chcem, a zakazujem vám nechať svoje svine pásť sa v Halland's. Veľký les, ktorý patrí mne!" Po urýchlených konzultáciách dodali Hallanderovci požadované vybavenie. Canute urobil to isté v Scanii (južné Švédsko). Na zhromaždení potreboval mužov a zásoby na stavbu novej lundskej katedrály . Keď sa zhromaždenie zrútilo, Canute prisahal, že im zakáže loviť v Øresunde . Podobne aj oni vyhoveli kráľovej prosbe.

Canute bol oddaný kresťan a veril, že silná centrálna cirkev v Dánsku mu dá väčšiu moc. Bol nápomocný pri zlepšovaní celoštátneho systému biskupov tým, že využíval vlastných miestnych úradníkov ( fogeder ) na vyberanie desiatkov , novej dane, z ktorej sa stavali kostoly, nemocnice a kláštory, ktoré sa práve začínali zavádzať do Dánska. Mnoho ľudí bolo kresťanských, ale staré spôsoby boli len napoly zabudnuté a podozrenia o cudzincoch vzrástli. Roľníci boli ťažko nútení položiť jedlo na stôl a nútené desiatky rozzúrili roľníkov, obchodníkov aj šľachticov.

Canute vyvolal hnev niektorých svojich náčelníkov, keď obesil Jarla Egila Ragnarsena , svojho vybraného guvernéra Bornholmu , a väčšinu svojej domácnosti za pirátstvo. Mnoho šľachticov sa príležitostne vybralo k moru a hľadalo rýchly spôsob, ako zvýšiť príjem. Poprava vysokopostaveného náčelníka spôsobila, že nejeden náčelník prehodnotil svoju podporu takémuto problematickému panovníkovi.

Canuteove bolesti hlavy vyvrcholili v rokoch 1085-86, keď sa rozhodol napadnúť Anglicko a pokúsiť sa prevziať trón od Williama I. , ktorý bol starý a podľa niektorých správ zlyhal. Ako blízky príbuzný Canutea Veľkého bolo tvrdenie Canute rovnako platné ako tvrdenie Williama z Normandie. V spolupráci s Robertom I., grófom z Flámska , jeho svokrom, Canute nariadil armádu 1000 dánskych lodí a 60 nórskych lodí, aby sa zhromaždili v Struer v Limfjorde v severnom Jutsku v lete roku 1085. Ako bolo tradíciou od prvého vikingského nájazdu na Anglicko, miestni náčelníci zhromažďovali lode, zásoby, námorníkov a bojovníkov za podiel na zisku, koristi, otrokoch a pokladoch získaných počas nájazdu. Canute medzitým cestoval od zhromaždenia k zhromaždeniu v južnom Jutsku a nariadil svojim ľuďom, aby platili desiatky, desatinu všetkej ich produkcie pre cirkev. Zároveň sa pokúsil zaviesť daň z hlavy ( nefgjald ), aby získal peniaze od roľníkov. Desiatky a nová daň neboli dobre prijaté, a keď jeho brat Olaf protestoval, Canute ho dal zatknúť a v reťaziach vyhostiť do Flámska, pretože veril, že Olaf je zodpovedný za rastúce nepokoje. Pacifikovať juh trvalo tak dlho, že Canute nemohol prísť na sever celé týždne. Medzitým boli Dáni v Struer hladní, znudení a veľmi nespokojní s kráľom. Nakoniec sa dohodli, že sa odplavia domov. Povedali si, že počasie sa pokazí skôr, ako stihnú dokončiť úspešný nájazd, a že taký neskorý začiatok by znamenal katastrofu. Príkaz na zhromaždenie nebol vydaný na zhromaždení, a preto bol podľa všeobecného názoru nezákonný. Nórom povedali: "Môžete zostať tu na tomto mieste hladovania, ak chcete. Ideme domov."

Keď Canute dorazil do Strueru a našiel flotilu rozpustenú, rozzúril sa. Poďakoval Nórom za trpezlivosť a poslal ich domov. "Teraz budeme hrať my (Dáni)," povedal zlovestne. Canute obvinil manželky niekoľkých popredných náčelníkov z Jutska zo zapríčinenia zlého počasia a nariadil svojim dôstojníkom vyberať od svojich rodín také vysoké pokuty, že by ich to všetkých priviedlo na mizinu. Potom pokračoval od zhromaždenia k zhromaždeniu, aby postavil mimo zákona každého muža, námorníka, roľníka alebo šľachtica, ktorý opustil Struer, kým nezaplatil vysokú pokutu, vyššiu ako ročný príjem ktoréhokoľvek iného šľachtica okrem tých najbohatších. V priebehu niekoľkých dní sa vzbúrili roľníci vo Vendsyssel , najsevernejšej časti Jutska. Kráľovský majetok bol spálený a kráľovskí úradníci boli mučení a vraždení.

Náčelníci Juty sa rozhodli, že raz vložia svoj los na roľníkov a vzbura sa rýchlo rozšírila. Canute a jeho domácnosť a ďalší verní nasledovníci utiekli z Jutska s úmyslom vrátiť sa na Zéland, kde mal Canute väčšiu podporu. Namiesto toho ho presvedčil jeho dôveryhodný poradca Asbjørn Blak , aby sa preplavil do Funenu a potom na kráľovskú farmu ( gård ) v Odense , ktorý tiež presvedčil kráľa, že by sa mohol zmieriť s veľkými vlastníkmi pôdy a roľníkmi.

Canut a jeho bratia, Benedict a Erik, a ich domáci odišli na kráľovskú farmu pri Odense. Keď si roľníci a ich vodcovia uvedomili, že kráľ je v Odense, utekali na kráľovskú farmu, ale Canute a Benedict utiekli do malého dreveného kostolíka Priorstva svätého Albana blízko rieky, aby našli útočisko. Povstalci odmietli uznať svätyňu. "Poď k nám, ty diabol. Príliš dlho si používal ostrie svojho meča na ubližovanie vlastným ľuďom. Teraz pocítiš ostrie našich zbraní!" Princ Benedict a niekoľko ďalších bránilo dvere. Dav hádzal cez okná kamene a šípy a kričal: „Toto je za krádež mojej kravy! Keďže sa nemohli dostať cez ťažké vonkajšie dvere, dav sa pokúsil podpáliť kostol, ale slabý dážď zabránil ohňu, aby sa uchytil. Začali trhať drevené steny, aby sa dostali k nim. Princ Benedikt zakričal: "Bolo by lepšie, keby si šiel domov mlátiť obilie, ako tu stáť a vymieňať si údery s kráľovskými mužmi!" Zvyšní obrancovia sa stiahli k dverám chóru, ktoré oddeľovali priestor oltára od lode kostola. Podlahy tiekli krvou. "Tu je!" zakričal Blak, ale skôr, ako sa zradca stihol pohnúť proti kráľovi, zabil ho princ Benedikt. Dav rozsekal princa Benedikta na smrť. Canut dostal sväté prijímanie a tradícia hovorí, že nekládol žiadny odpor, keď bol zabitý pri hlavnom oltári. Forenzné dôkazy naznačujú, že bol nabodnutý spredu a jeho lebka bola rozbitá, možno kameňom hodeným cez otvor, ktorý bol pretrhnutý cez stenu chóru. Princovi Erikovi, neskoršiemu kráľovi Erikovi Ejegodovi , sa podarilo vyhovoriť sa z kráľovskej farmy a utiekol na Zéland a potom s manželkou a dieťaťom do Skanie. 10. júla 1086 bolo v rámci kostola zmasakrovaných sedemnásť domácich carlovcov lojálnych Canute.

Benediktínski mnísi pochovali Canut a princa Benedikta pred hlavným oltárom prepošského kostola. Príbeh o Canutovej smrti pri oltári a jeho známej zbožnosti rýchlo zaujal populárnu predstavivosť. Keď jeho kráľovná Adela z Flámska prišla premiestniť telo svojho manžela do Flámska, okolo kostola sv. Albana zažiarilo jasné svetlo. Kráľovná nechala svojho manžela tam, kde bol, a veriaci prúdili do kostola, v ktorom boli uložené ostatky ich svätého kráľa. Takmer okamžite sa objavili správy o zázračných uzdraveniach na mieste jeho pohrebu. Slepí, hluchí a chromí boli uzdravení. Sedem rokov hladomoru po Canuteovej smrti bolo ďalším istým znakom toho, že Canute bol hodný úcty. Jeho brat a nástupca Olaf I. dostal prezývku Hlad, pretože nedokázal nič urobiť s hladomorom, ktorý po Canuteovej smrti roky sužoval Dánsko.

Jedinečné okolnosti Canuteovej smrti sa chopili rímskokatolíckej cirkvi ako príklad svätosti pre novoobrátené národy Škandinávie. Canute bol kanonizovaný v roku 1101 pápežom Pascalom II . Medzi autormi existuje určitý zmätok o umiestnení nového kostola St. Canute, ktorí si myslia, že vznikol na mieste atentátu, ale kostoly St Alban a St Canute neboli na rovnakom mieste. Nová katedrála, postavená z dovezeného tufového kameňa, bola postavená trochu ďalej od rieky a bola v plnom prúde, kým sa Canute stal svätým. Aelnoth z Canterbury, anglický mních, ohlásil stavbu St Canute's v roku 1095 a opísal zázraky zaznamenané na mieste Canuteho hrobu. Keď bol dokončený prvý kostol sv. Canute, bol pre celé kráľovstvo vyhlásený trojdňový pôst a telesné pozostatky Canute a Benedikta boli prenesené do katedrály. Verilo sa, že ak je kráľ skutočne svätý, mal by sa zapáliť plátno a telo by sa nezranilo. Plášť svätého Canute bol zapálený a oheň skutočne nezanechal žiadnu stopu na kráľovom tele.

Druhá katedrála sv. Canute

Katedrála sv. Canute na obraze od Dankvarta Dreyera z r. 1844

Počas občianskej vojny medzi Erikom IV. a jeho bratom Abelom boli Odense a katedrála v roku 1247 vypálené. Súčasný kostol bol postavený v niekoľkých fázach, aby nahradil starnúci a nevyhovujúci kamenný kostol okolo roku 1300 biskupom Gisico (1287–1300). . Nová katedrála bola postavená v gotickom štýle s typickými lomenými oblúkmi a vysokými klenutými stropmi. Stavebným materiálom, ktorý sa vtedy zvolil, bola nadrozmerná červená tehla, ktorá bola lacnejšia a ľahšie sa s ňou pracovalo ako s dostupným pórovitým kameňom. Časti kamennej katedrály boli zbúrané a nová budova sa rozšírila okolo starej.

Dostavba katedrály, ktorá bola napokon vysvätená 30. apríla 1499, trvalo približne dvesto rokov. Kostol bol postavený v tvare kríža bez veže. Starobylá krypta bola rozšírená takým spôsobom, že pútnici mohli navštíviť relikviár svätého Canute pod vyvýšeným chórom bez toho, aby zasahovali do hodinových bohoslužieb kanonikov. Kanonici tiež tvrdili, že majú relikvie svätého Albana, ktoré Canute údajne ukradol pri svojom útoku v roku 1075 na Ely v Anglicku.

Dánsky kráľ Hans († 1513) bol pochovaný v katedrále v roku 1513. Jeho manželka Christina Saská , ktorá prežila poslednú časť svojho života v kláštore v Odense, poverila slávneho nemeckého sochára Clausa Berga, aby vytvoril veľkolepý pohreb. kaplnka v kostole františkánskeho kláštora v Odense, kde bola spolu s manželom uložená po jej smrti v roku 1521. Syn Hansa a Christiny, kráľ Christian II . exhumovaný z opátstva svätého Petra v Gente v Belgicku a v roku 1883 znovu umiestnený v kaplnke kráľovskej rodiny. V roku 1807 bol zbúraný bývalý františkánsky kostol a veľkolepý neskorogotický oltár Clausa Berga a telá štyroch kráľovských rodín boli prenesené do katedrály St. Canute . Oltárny obraz je skutočne jedným z národných pokladov Dánska. Bol vytesaný v rokoch 1515 až 1525. Každá z troch častí je zložito vyrezávaná a pozlátená. Prežil obrazoborecké zanietenie reformácie možno práve pre jeho spojenie s kráľovskými pohrebiskami.

Jedna veža bola dokončená v roku 1586 nad západným vchodom v rovnakom štýle ako zvyšok katedrály. Vo veži visí päť zvonov, najstarší z roku 1300 odliaty Adamom..., jeden odliaty roku 1597 Jensom Hansenom, zvon odliaty roku 1677 a jeden z roku 1767 odliaty ... Leitze. Najnovší zvon odlial poslanec Allerup v roku 1880.

V roku 1633 pribudla Valkendorfova kaplnka, podľa všetkého skvelý príklad renesančného umenia. Bohužiaľ bol rozobraný pri veľkej rekonštrukcii v roku 1868.

Thomas Kingo sa stal luteránskym biskupom v Odense v roku 1634. Bol najznámejším dánskym žalmistom a vytvoril nový spevník, do ktorého osobne prispel 85 hymnami.

1752 bol nainštalovaný veľkolepý organ Amdie Worm. Fasáda organu zostáva, ale organ bol rozšírený a vylepšený, aby sa stal obľúbeným hlasom katedrály v Odense.

Počas reštaurátorských prác v 70. rokoch 19. storočia bola krypta, ktorá bola od reformácie zatvorená, zrekonštruovaná a otvorená ako kaplnka a opäť bola vystavená Saint Canute.

Galéria

Katedrála sv. Canute pri pohľade z parku Eventyrhaven . Socha predstavuje Hansa Christiana Andersena . Žltá budova stojí na mieste bývalého opátstva St. Canute

Nave

Oltár od sochára Clausa Berga .

Detail oltára: františkánsky rehoľník, možno určený pre brata Jakuba Dáka

Hans z Dánska , detail hrobového pomníka od Clausa Berga

Kosti svätého Canute IV z Dánska boli uložené v katedrále pomenovanej po ňom


Svätý Kanút Dánsky vymenil svoju kráľovskú korunu za korunu kresťanského mučeníctva

33

Magovských kráľov, ako sme už poznamenali, nasledovali k Ježišovým jasličkám svätí kresťanskí panovníci; a bolo spravodlivé, aby boli v cirkevnom kalendári znázornení počas obdobia, ktoré je zasvätené tajomstvu jeho narodenia. Jedenáste storočie patrí k najslávnejším obdobiam kresťanskej éry a dalo Cirkvi i jednotlivým štátom Európy veľké množstvo svätých kráľov. Medzi nimi vyniká dánsky kráľ Kanút IV. vďaka aureole svojej mučeníckej smrti.

Mal všetky vlastnosti, ktoré tvoria kresťanského kniežaťa: bol horlivým šíriteľom Kristovej viery, statočným bojovníkom, bol zbožný a dobročinný k chudobným. Jeho horlivosť za Cirkev (a v tých časoch sa jej práva považovali za práva ľudu) sa stala zámienkou na jeho usmrtenie: zomrel uprostred vzbury ako obeť obetovaná za svoj ľud. Jeho obetou novozrodenému kráľovi bola jeho krv; a výmenou za pominuteľnú korunu, o ktorú prišiel, dostal to, čo Cirkev dáva svojim mučeníkom a čo sa jej nikdy nedá vziať.

História Dánska v jedenástom storočí je zvyšku sveta sotva známa; ale sláva tejto krajiny, že jeden z jej kráľov sa stal mučeníkom, je známa v celej Cirkvi, a Cirkev obýva celú zem. Táto moc, ktorou disponuje Kristova manželka, udeľovať česť menám a činom Božích služobníkov a priateľov, je jedným z najveľkolepejších nebeských divadiel; keď totiž vyzdvihne meno hodné úcty, toto meno sa stane nesmrteľným, či už je jeho nositeľom mocný kráľ, alebo najchudobnejší roľník.

V lekciách breviára nájdeme uvedený nasledujúci život tohto svätého kráľa:

Canute IV, syn Sweina Estrithia, dánskeho kráľa, vynikal vierou, zbožnosťou a čistotou života a už od detstva podával dôkazy o mimoriadnej svätosti. Keď bol hlasmi ľudu zvolený na trón po svojom otcovi, hneď začal horlivo podporovať náboženstvo, zvyšovať príjmy kostolov a vybavovať ich nákladným zariadením a nábytkom. Keďže bol zapálený horlivosťou za šírenie viery, neodmietol vstúpiť do spravodlivej vojny s barbarskými národmi, ktoré, keď si podmanil a podrobil, podriadil Kristovmu zákonu. Keď dosiahol niekoľko slávnych víťazstiev a zväčšil bohatstvo svojej pokladnice, položil svoj kráľovský diadém k nohám kríža a seba i svoje kráľovstvo obetoval tomu, ktorý je Kráľ kráľov a Pán pánov. Svoje telo trestal pôstom, vlasovými košeľami a disciplínami. Bol vytrvalý v modlitbe a rozjímaní, štedrý v almužnách pre chudobných a vždy láskavý ku všetkým, pričom nikdy neodbočil z cesty spravodlivosti a Božích prikázaní.

Týmito a podobnými cnosťami svätý kráľ rýchlo napredoval k vrcholu dokonalosti. Teraz sa stalo, že William, vojvoda normandský, vtrhol do anglického kráľovstva s hrozivým vojskom a Angličania hľadali pomoc u Dánov. Kráľ sa rozhodol poskytnúť im pomoc a výpravu zveril svojmu bratovi Olafovi. Ten však z túžby získať trón obrátil svoje sily proti kráľovi a podnietil vojakov a ľud k vzbure. K tejto vzbure nechýbali ani motívy, pretože kráľ vydal zákony, ktoré prikazovali platiť cirkevné desiatky, dodržiavať prikázania Boha a jeho Cirkvi a ukladať tresty neplatičom; to všetko sa pokúsili zvrátený a zlý nespokojenci, ktorí začali šíriť reptanie, podnecovali ľud k vzbure a napokon zosnovali smrť svätého kráľa.

Predpokladajúc, čo sa stane, kráľ videl, že čoskoro bude kvôli spravodlivosti usmrtený. Keď to predvídal, vydal sa na cestu do Odense, kde vstúpil do kostola svätého Albana, mučeníka, ako do miesta boja, posilnil sa sviatosťami a zveril tento svoj posledný boj nášmu Pánovi. Netrvalo dlho a prišla k nemu skupina sprisahancov. Snažili sa podpáliť kostol, vyraziť dvere a násilím vniknúť doň. Keď sa im to však nepodarilo, vyliezli na okná a s veľkým násilím hádzali spŕšku kameňov a šípov na svätého kráľa, ktorý kľačal na kolenách a modlil sa za svojich nepriateľov.
Zranený kameňmi a šípmi a napokon prebodnutý kopijou bol korunovaný slávnym mučeníctvom a padol pred oltárom s rozpaženými rukami. Gregor VII bol vládnucim pontifikom. Boh mnohými zázrakmi ukázal, aký slávny bol jeho mučeník, a Dánsko postihol veľký hladomor a rôzne pohromy ako trest za spáchanú svätokrádežnú vraždu. Mnohí ľudia, ktorých trápili rôzne choroby, našli pomoc a zdravie, keď sa modlili pri hrobe mučeníka. Pri jednej príležitosti, keď sa kráľovná snažila v noci tajne vziať jeho telo a preniesť ho na iné miesto, od svojho zámeru ju odradil strach pri pohľade na najžiarivejšie svetlo, ktoré zostupovalo z neba.

Svätý kráľ! Slnko spravodlivosti vyšlo nad tvojou krajinou a celou tvojou túžbou bolo, aby tvoj ľud mohol v plnosti užívať jeho svetlo a teplo. Podobne ako mudrci z Východu si položil svoju korunu k nohám Emanuela a napokon si obetoval svoj život v jeho službe a v službe jeho Cirkvi. Tvoj ľud ťa však nebol hoden; preliali tvoju krv, ako nevďačný Izrael preleje krv Spravodlivého, ktorý sa nám teraz narodil a ktorého sladké Dieťatko teraz oslavujeme.

Tvoje mučeníctvo si obetoval za hriechy svojho ľudu; obetuj ho aj teraz zaň, aby získal späť pravú vieru, ktorú tak dlho strácal. Modli sa za vládcov kresťanských krajín, aby boli verní svojim povinnostiam, horliví v spravodlivosti a mali úctu k slobode Cirkvi. Vypros nám od Božského Dieťaťa takú oddanosť v Jeho veci, aká žiarila v Tvojej hrudi; a keďže nemáme ani korunu, ktorú by sme mohli položiť k Jeho nohám, modli sa za nás, aby sme boli dostatočne štedrí a dali Mu celé svoje srdce.

Canut IV


Legendárny obraz smrti Canute IV Dánska v kostole Saint Albanus

dánsky kráľ
Vládnuť

1080–1086
Predchodca

Harald III
Nástupca

Olaf I

narodený

c. 1042
Zomrel

10. júla 1086
Priorstvo svätého Albana, Odense
Pochovanie

Katedrála sv. Canute , Odense
Manželka

Adela z Flámska
Problém

Karol I., gróf z Flámska
Cecilia Knutsdatter
Ingegerd Knutsdatter
Dom

Estridsen
otec

Swen II z Dánska
Náboženstvo

rímsky katolicizmus

dominikguzman
Poznám ho z Vinland Sagy.
Camil Horall shares this
640
Kráľ Kanut predvídal svoje zabitie a utiekol na ostrov Funen (Fionia) do Odense, kde v chráme sv. Albana prijal sviatosti. Potom sa pred oltárom nahlas modlil: "Pane a Bože! Tebe rád obetujem svoj život, ku cti a sláve aj za ochranu tvojej Cirkvi. Prijmi moju obeť a nepriateľom udelil milosť poznania pravdy a ľútosti. Odpusť im, ako im odpúšťam ja."
Camil Horall
Kráľ Kanut sa v zjavení dozvedel,že ho chcú vzbúrenci zabiť a zabijú ho...Šiel so svojím sprievodom do kostola-katedrály sv.Albana v Odense,kde sa skrušene vyspovedal a prijal Telo Kristovo...kňaz mu udelil aj poslednné pomazanie pred mučeníckou smrťou...Vzbúrenci sa dobíjali do kostola...kráľ nechcel bojovať ...ale sa podriadil vôli božej a prijal svoju smrť...Modlil sa pred oltárom a pred …More
Kráľ Kanut sa v zjavení dozvedel,že ho chcú vzbúrenci zabiť a zabijú ho...Šiel so svojím sprievodom do kostola-katedrály sv.Albana v Odense,kde sa skrušene vyspovedal a prijal Telo Kristovo...kňaz mu udelil aj poslednné pomazanie pred mučeníckou smrťou...Vzbúrenci sa dobíjali do kostola...kráľ nechcel bojovať ...ale sa podriadil vôli božej a prijal svoju smrť...Modlil sa pred oltárom a pred smrťou verejne odpustil svojim vrahom a prosil Boha,aby jeho kráľovstvo dánske ostalo verné Bohu a katolíckej cirkvi...Potom už prišla smrť...

Kráľ Kanut predvídal svoje zabitie a utiekol na ostrov Funen (Fionia) do Odense, kde v chráme sv. Albana prijal sviatosti. Potom sa pred oltárom nahlas modlil: "Pane a Bože! Tebe rád obetujem svoj život, ku cti a sláve aj za ochranu tvojej Cirkvi. Prijmi moju obeť a nepriateľom udelil milosť poznania pravdy a ľútosti. Odpusť im, ako im odpúšťam ja." Útočníci sa zatiaľ márne snažili vypáčiť bránu a tak kamene rozbili okná a z rebríkov zaútočili na kráľa šípy zo svojich lukov aj oštepom. Napadli aj jeho brata Benedikta a 17 jemu verných osôb.

Po jeho smrti sa na jeho hrobe začali diať veľké zázraky a uzdravenia...tak hneď o 15 rokov neskôr vyslal nnový dánsky kráľ Erik III. do Ríma posolstvo k pápežovi...aj so spisami o zázrakoch svätého kráľa Kanuta a tak ho pápež Paschal II. vyhlásil r. 1101 za svätého...je prvým Dánom kt. bol svätorečený...