Svätý ...O T O ...-biskup Bambergu,apoštol severu-Pomoranska-sviatok 30.jún
Svätý Oto -biskup-apoštol severu Nemecka a Poľska-sviatok -30.jún
nar.1060 -umrel 30.jún 1139
Slávny nemecký svätec,biskup a misionár žijúci na prelome 11 a 12.storočia...Apoštoloval-ohlasoval vieru pohanom žijúcim pri Baltickom mori /Nemecko,Poľsko-Pomoransko/,ale bol misionárom aj v Čechách...slúžil nemeckému cisárovi Henrichovi IV,ktorý sa dostal do sporu s pápežom...Oto sa snažil spor urovnať a cisára prehovoriť,aby uznal moc a riadenie pápeža a nezasahoval do cirkevných záležitosti...Pápežom bol vymenovaný za biskupa do Bambergu v sev. Bavorsku /od r.1102/,kde vystaval krásnu stredovekú katedrálu...a 37 rokov riadil svoje biskupstvo a podnikal mnohé misijné cesty ešte do pohanských oblastí...Zakladal kláštory a staval kostoly...
Žil svätým,asketickým,odriekavým životom,pôst a modlitba,aj fyzicky pracoval,bol príkladom pre mnohých na ceste cností a k osobnej spáse...Žil len pre Boha,v službe a pre zverené duchovné stádo bol príkladný pastier a ochránca...Jeho rodné Nemecko ho oslavuje a ctí...hlavnne jeho mesto Bamberg,biskupské sídlo si pripomína svojho svätého biskupa veľkolepými procesiami mestom...
Otho, ep. Bamberge
30. júna, pripomienka
Bamberg
Postavenie:
biskupa
Úmrtie:
1139
Patron:
berlínskeho biskupstva a bamberského arcibiskupstva; vzývaný proti horúčke a besnote
Atribúty:
biskup, model kostola; niektoré zobrazenia sú aj s levom pri nohách
ŽIVOTOPIS
Pochádzal z Frankenu v Bavorsku. Stal sa kňazom a odišiel do Poľska. Popri vyučovaní a výchove mládeže tam pokračoval v sebavzdelávaní. Pri vojvode Vladislava Heřmana sa z neho stal dvorný kaplán a tajomník.
V tomto povolaní pokračoval aj na dvore cisárove v Nemecku. Od r. 1102 bol biskupom v Bambergu.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
APOŠTOL POMORANSKA
Narodil sa okolo r. 1061 vo Frankene v Bavorsku v chudobnej šľachtickej rodine. Vzdelával sa v kláštornej škole a po štúdiách bol vysvätený za kňaza. Pre záujem o ďalšie hlbšie štúdiá, na ktoré nemal finančné prostriedky, sa rozhodol po príklade iných hľadať možnosti v cudzích krajinách. Odišiel do Poľska, kde bol nedostatok učiteľov a na latinskej škole sa venoval vyučovaniu a výchove mládeže. Naučil sa slovanskému jazyku a venoval sa aj vyššiemu sebavzdelávaniu.
Bol vysoké vzhľadné postavy, mal uhladené spôsoby, vynikal aj obratnosťou a cnostným životom. Čoskoro začal získavať slávu, priazeň a dôveru vo vznešených poľských rodinách, ktoré mu zverovali synov aj rôzne záležitosti. Zoznámil sa s ním aj brat utečeného kráľa Boleslava II., vojvoda Vladislav Herman, ktorý ho urobil svojim dvorným kaplánom a tajomníkom. Keď sa potom vojvoda uchádzal o ruku Judity, sestry cisára Henricha IV., bol poverený jej sprievodom z cisárskeho dvora v Nemecku do Poľska.
Vo vojvodských službách bol potom dôverným poslom aj na cisársky dvor. Judita však čoskoro zomrela a Oto bol povolaný za dvorného kaplána na cisárskom dvore. Čoskoro tam povýšil na ríšskeho kancelára.
Henrich IV -nemecký cisár
Cisár mu neskôr ponúkal lákavé biskupstvá, ktoré Oto odmietol, pretože Henrich IV. bol postihnutý cirkevnou kliatbou. Kvôli investitúre bol v spore s pápežom Gregorom VII. V roku 1077 sa šiel cisár kajať do Canossy.
Keď v roku 1102 zomrel v Bambergu biskup Rupert, na naliehavé prosby Oto s prijatím stolca súhlasil pod podmienkou, že spravovať biskupstvo bude len podľa cirkevných zákonov as pápežským potvrdením. V Bambergu potom bol 1. februára nasledujúceho roku privítaný slávnostným sprievodom. Od mestskej brány šiel po snehu do hlavného chrámu bosý ako kajúci, pokorný Boží služobník.
Žil asketicky a čo si z jedla odriekol, venoval chudobným. Navštevoval chorých, udeľoval im sviatosti a preukazoval lásku.
Poľský knieža Boleslav III., zvaný Krivoustý, v roku 1121 zvíťazil v západných Pomoranoch a prinútil kniežaťa Vroclava, aby so svojim ľuďom prijal kresťanstvo.
Boleslav III.
Pápežom bol preto so sprievodom poslaný do Pomorančanov španielsky mních Bernard, ktorý ako misionár neuspel.
Po svojom vyhnaní prišiel do bambergského kláštora a tam sa biskup Oto od neho dozvedel o celej situácii a začal mať o tamojšie misionárske pôsobenie záujem. Rovnako mu prišlo pozvanie z Poľska od Boleslava III., ktorý ho poznal z minulosti.
Pre Pomorančanov sa Oto čoskoro stal pápežským splnomocnencom. Pretože ovládal slovanský jazyk a mal aj iné vhodné vlastnosti a schopnosti, čoskoro sa jeho zásluhou dalo pokrstiť vyše 7 000 mužov a žien. Vojvoda sa zmenil a prepustil svojich 24 posteľových služobníc. Oto so svojimi kňazmi získal asi 22 000 pohanov a začal byť preto nazývaný apoštolom Pomoranska.
Svoje pôsobenie v Pomoranoch musel Oto na jar 1125 prerušiť pre povinnosti v Bambergu. Pred odchodom vysvätil poľského Adalberta na biskupa volínskeho. Zanechal tam aj kňaza v 12 katolíckych chrámoch. Pri ceste späť cez Hnezdno a Prahu sa na Vyšehrade zastavil u chorého Vladislava I. a pričinil sa o jeho zmierenie s bratom Soběslavom.
Po Otovom odchode z Pomoran znova vystúpili modloslužobní kňazi a začali opäť strhávať na svoju stranu obrátený ľud, ktorý ešte nebol vo viere Kristovi pevný. Vo Volíni a Štetíne borili svätyne a prenasledovali kresťanov. Poľský kráľ hrozil, že zasiahne vojenskou silou. Pre nebezpečenstvo, ktoré apoštolskému dielu hrozilo, sa Oto znova vydal do Pomorančanov v apríli 1128. Cestoval priamo cez Sasko a územie polabských Slovanov. Svojou láskavosťou a štedrosťou získaval späť odlúdené obyvateľstvo.
Na jeho žiadosť bol vojvodom Vroclavom zvolaný valný snem zemanov a zástupcov miest na ostrov Uznojim. Záver snemu konštatoval rozšírenie kresťanstva takmer do celého sveta. Pričítal to veľkosti Božej a ukladal preto Pomoranom, aby sa mu podriadili.
Tým bolo znovu umožnené šírenie evanjelia, jeho hlásateľom sa dostalo akejsi legalizácie. Záver snemu však neuznali všetci obyvatelia, najmä išlo o mestá Volín a Štetín. Preto sa Oto do Štetína vybral s odhodlaním podstúpiť mučenícku smrť. Sprievod kňazov, ktorí s ním odmietli ísť, ho nakoniec dobehol a spoločne vstúpili do chrámu za mestom.
Ozbrojení sprisahanci proti nim vytiahli, ale boli odzbrojení Otovou odvahou a pokojom. Spievajúc s kňazmi žalmy, vyšiel im Oto v ústrety s krížom a sv. ostatky v ruke. S láskavosťou im vraj vytýkal, že modlárski kňazi by mali svojich bohov obhajovať skôr rozumom ako zbraňou a rozprával im, ako ho Boh zachránil z ohrozenia života. Ozbrojenci sa potom rozišli a Oto so sprievodom vstúpili do mesta a znovu vracali ľud ku kresťanstvu.
Od misií v Pomoranoch bol Oto druhýkrát odvolaný, tentoraz cisárom Lotharom do Nemecka, pretože neprestal byť ríšskym kancelárom. Do Bamberga sa vrátil koncom roka, aby pokračoval s horlivou starostlivosťou v starostlivosti o svoju diecézu.
V roku 1131 pricestoval biskup Oto znova do Čiech kvôli krivému obvineniu pražského biskupa Menharta zo sprisahania proti Sobeslavovi I. Vyšetrením bol vtedy poverený biskup Adalbert z Mohuča spoločne s Otou z Bamberga. Pri sv. Víta potom bol čítaný list týchto arcipastierov, dosvedčujúcich nevinu pražského biskupa.
V roku 1139 Oto ochorel a v prítomnosti svojho duchovenstva, pri spoločnej modlitbe, posledného júna zomrel. Za 50 rokov po svojej smrti, r. 1189, bol svätorečený pápežom Klementom III.
Život a činnosť
Zrejme pochádzal zo šľachtického rodu Mistelbachov sídliaci vo Švábsku . Vzdelanie pravdepodobne získal v hirsavskom kláštore a mladosť strávil v službách poľského kniežaťa Vladislava I. Hermana a rímskeho cisára Henricha IV.
Od roku 1102 bol biskupom v meste Bamberg v Bavorsku . Bol uznávaným diplomatom počas bojov o investitúru a dokončil výstavbu poškodenej Bamberskej katedrály.
V roko
O Otovom živote boli napísané tri životopisy - hagiografia :
Mních z Prüfeningu - Život biskupa Ota Bamberského, 1140-1146
Ebbo – Život bamberského biskupa Oty, 1151-1159
Herbord – Dialóg o živote biskupa Ota Bamberského, 1158-1159
z Bambergu, biskup
Svätý
Sviatok: 30. jún
* okolo 1065 Švábsko
† 30. jún 1139 Bamberg, Bavorsko
Sv. Oto (Otto) sa narodil v Švábsku v šľachtickej rodine. Slúžil cisárovi Henrichovi IV. na rôznych postoch, bol aj kancelárom. Oto však nesúhlasil s politikou, akú viedol cisár voči Svätej Stolici, pretože si nárokoval právo investitúry (dosadenia vlastných kandidátov do cirkevnej hierarchie). A tak, aj keď r. 1103 cisár vymenoval Ota za biskupa Bambergu, on odmietol byť vysvätený, kým nedostal súhlas od pápeža Paschala II. Sám pápež ho aj r. 1106 vysvätil. Zásluhou Ota nastalo medzi pápežom a cisárom Henrichom V. zmierenie. Na príkaz kráľa Poľska Boleslava III. Oto viedol misionársku výpravu do kraja Pomeransko, kde mal veľký úspech a mnoho ľudí sa obrátilo na kresťanstvo. Vďaka tomu dostal meno Apoštol Pomoránska. Zomrel 30. júna 1139 v Bambergu. Kanonizovaný bol r. 1189.
Bamberský biskup, posol viery v Pomoransku
Festival (30. september)
The St. Otto von Bamberg pochádzal zo švábskej šľachty, bol najprv na dvore poľského vojvodu Wladislawa, vstúpil do služieb cisára Henricha IV., v roku 1101 sa stal ríšskym kancelárom a v roku 1102 biskupom v Bambergu. Usilovne pracoval pre mier medzi cisárom a pápežom, zakladal a reformoval početné kláštory a od roku 1124 vykonával misijnú činnosť v Pomoransku. Zomrel 30. júna 1139 v Bambergu a bol pochovaný v benediktínskom opátstve Michelsberg. V diecéze Bamberg sa jeho sviatok slávi 30. septembra.
Biskup Otto I. – sponzor diecézy Bamberg a apoštol Pomoranska
Svätý Otto Bambergský (1102-1139) viedol vzrušujúci život: ako biskup sa staral o pastoráciu a misiu a ako ríšske knieža sa staral o rozširovanie svojho územia a sprostredkovateľa medzi svetskou a duchovnou mocou počas sporu o investitúru. Otto I. bol počas svojho života sprostredkovateľom medzi oboma stranami – a bol úspešný.
Ale predtým, ako sa Oto I. stal biskupom v Bambergu, urobil kariéru: v rokoch 1088/90 bol kaplánom sestry Henricha IV., Judity, ktorá mala druhé manželstvo s poľským vojvodom Wladislawom I. Herrmannom. Od roku 1097 pôsobil Otto v Speyeri ako vedúci stavby katedrály. Speyerská katedrála bola dokončená počas jeho funkčného obdobia. V roku 1102 bol Otto I. vymenovaný za vedúceho kráľovskej kancelárie. Biskupom v Bambergu sa stal na Vianoce 1102 vymenovaním Henricha IV. Na Deň sviečok v roku 1103 vstúpil Otto I. s kráľovskou delegáciou – bosý. Na Letnice 1106 bol v Anagni vysvätený za biskupa aj pápežom Paschalom II.
Tradičným dňom úmrtia svätého Otta je 30. jún, ktorý sa preto v katolíckej cirkvi všeobecne považuje za sviatok svätého Otta. V (arci)diecéze Bamberg sa však 30. september slávi predovšetkým ako jeho sviatok, keďže tento deň je dňom pozdvihnutia jeho kostí a prenesenia (translatio) do nového vysokého hrobu v roku 1189, ktorý pre r. Kláštor Michaelsberg bol jeho pohrebný kláštor mal mimoriadny význam.
Územná politika
V nasledujúcich rokoch Otto I. zabezpečil hranice svojej diecézy a snažil sa zostať nezávislým prostredníkom medzi cirkvou a kniežatami. Spor o investitúru bol urovnaný aj vďaka jeho iniciatíve na Fürstentagu vo Würzburgu v roku 1121. Tam kniežatá a predstavitelia cirkvi vyjednávajú, že menovanie do duchovného úradu je cirkevnou záležitosťou a teda má naň nárok len cirkev. Ozbrojenie biskupov a opátov by mal zasa vykonať kráľ. Toto oddeľovalo duchovné a svetské pravidlo, ktoré bolo neskôr potvrdené vo Wormskom konkordáte z roku 1122. Za svoju angažovanosť dostal Otto I. od cisára Heinricha V. dary v prospech katedrálneho kostola.
Misijné výlety
Ale Otto I. sa pustil aj do krajín, kam kresťanstvo ešte nedorazilo. Rozhodne sa splniť želanie poľského vojvodu Boleslava III. vyhovieť a vykonávať misijnú prácu v Pomoransku. V roku 1124/25 sa bamberský biskup vydal na svoju prvú misijnú cestu s 20 duchovnými. V batožine nosí cenné liturgické rúcha a výstroj, ako aj knihy. Z Prahy ide do Warthy a Nimptsch k poľským hraniciam, potom cez Breslau, Kalisch a Posen do Gnesenu. Otovi I. sa podarilo získať ako podporovateľa pomorského vojvodu Wartislawa I. Stettínskeho. Vysokopostavený misionár kázal okrem iného v Pyritz, Kammin, Wollin a Stettin. Životopisci Otta I. neskôr napísali, že jeho kázne a jeho správanie mimoriadne zapôsobili na miestne obyvateľstvo, hovorí sa, že bamberský biskup pokrstil v Pomoransku vyše 22 000 ľudí a založil jedenásť kostolov.
Náboženská a politická situácia v Pomoransku však zostáva neistá. Otto I. sa teda v roku 1128 vybral na druhú misijnú cestu. Krstí pomorského vojvodu Wartislawa I. a sprostredkúva medzi Pomoraskom a Poľskom, ktorého kniežatá uzatvárajú zmluvu o priateľstve.
Potom je Otto I. odvolaný do svojej diecézy. Aj tu sa kostolník osvedčil a ako vďaku dostal od cisára početné dary. Otto I. prestavuje katedrálu na honosné miesto uctievania, prestavuje benediktínsky kostol na Michaelsbergu – a reformuje biskupské kláštory vo svojej diecéze. Bamberský pastier presadzoval najmä reformné hnutie švábskeho benediktínskeho kláštora v Hirsau, ktorý bol založený v Cluny. Biskup zakladaním kláštorov a účasťou na fundáciách podriadil tieto kláštory svojmu panstvu a obmedzil vplyv vznešených panovníkov. Na Ottovu žiadosť vydal pápež Inocent II. bulu, v ktorej vzal všetky majetky bamberskej cirkvi a nové akvizície pod svoju ochranu. Otto I. sa nevenoval len územnej politike, v jeho dobe prekvitala aj kultúra: Škola písania na Michaelsbergu je známa významným mužom, akým bol Meginhard – neskorší pražský arcibiskup. Vznikli tu aj Ottove životy autorov Eba a Herborda a hirsauský mních Ekkehard pokračoval v práci na svetovej kronike michelsberského mnícha Frutolfa. Otto I. sa staral aj o slabých vo vtedajšej spoločnosti: chudobných, chorých, vdovy a siroty. Zariadil, aby pre nich bola postavená nemocnica Egidien a Gertruden.
30. júna 1139 Otto I. zomrel a bol pochovaný v kláštore Michaelsberg. Jeho kanonizácia sa uskutočnila o 50 rokov neskôr v auguste 1189 vo Würzburgu. Sviatok svätca sa slávi aj dnes v Bamberskej arcidiecéze 30. septembra. Otto I. je prvým a zatiaľ jediným bamberským pastierom, ktorý bol kanonizovaný.
Stredovek sa začal rozpadom Západorímskej ríše v rámci sťahovania národov od 4. storočia. Východorímska ríša trvala až do dobytia Konštantínopolu v roku 1453. V severozápadnej časti vzniká Európa ako samostatný kultúrny celok. V európskom stredoveku žije rímska kultúra s germánsko-franskými prvkami. Franská ríša je rozdelená na Francúzsko a Nemecko. Cisár Karol zdedí Západorímsku ríšu s Franskou ríšou; Korunováciou Otta Veľkého je ríša spojená s Nemeckom. Spojenectvo Karolingovcov s pápežstvom prinieslo značné spory o vzťah cirkvi a štátu. Existujú boje o moc, ako je spor o investitúru.
Spor o investitúru mal dve hlavné príčiny: 1. Cirkevné reformné hnutie, ktoré zdôrazňovalo nezávislosť cirkvi od svetskej moci a žiadalo nadvládu pápežstva. 2. Slabosť nemeckej monarchie. To vedie ku konfliktu medzi duchovnou a svetskou mocou, najmä pokiaľ ide o to, kto môže menovať duchovných hodnostárov a kto nie. Na vrchole sporu o investitúru sa Oto I. stal biskupom v Bambergu. Wormským konkordátom z 23. septembra 1122 sa našiel kompromis: kráľ sa zriekol investitúry s prsteňom a palicou a povolil voľbu a svätenie biskupov a opátov; pápež súhlasí, že voľby sa budú konať za prítomnosti kráľa, ktorý môže odovzdať rozhodujúci hlas. Po voľbe je príslušný hodnostár oddaný kráľom.
1. Aura, 2. Herrenaurach, 3. Michelfeld, 4. Langheim, 5. Ensdorf, 6. Scheckeningen, 7. Münster, 8. Biburg, 9. Mallersdorf, 10. Windberg, 11. Reinersdorf, 12. Heilsbronn, 13. Aldersbach, 14. Gleintk, 15. Arnoldstein, 16. Asbach, 17. St. Getreu, 18. Mönchroth, 19. Vessra, 20. Neidhardshausen, 21. Tückelshausein.
Kostoly s Ottovým patrocíniom v Bambergskej arcidiecéze
Ebersdorf, Schneckenlohe, Hof/Saale, Bad Berneck, Bamberg, Reundorf, Schnabelwald, Herzogenaurach, Lauf ad Pegnitz, Laufamholz, Cadolzburg.
Literárne tipy
Sellen, Albrecht, História krátka a jasná 1, Donauwörth 21999.
Kist, Johannes, knieža a arcidiecéza Bamberg, Bamberg 1958.
Urban, Josef, Diecéza Bamberg v minulosti a súčasnosti 1. časť, Štrasburg 1992 (Editions du Signe).
Albrecht, Alois (redaktor), Svätý Otto. Bamberský biskup a apoštol Pomoranska, Štrasburg 1990.
30. JÚNA
V časoch zložitých konfliktov sú potrební odvážni stavitelia mostov s dobrými kontaktmi - ako Otto von Bamberg (okolo 1061-1139). Bol synom švábskej šľachtickej rodiny a vzdelanie získal v kláštore Hirsau (podľa iných zdrojov v Eichstätte). Povesť o talente mladého Otta sa čoskoro rozšírila: v roku 1082 bol poverený, aby ako kaplán sprevádzal cisárovu sestru Juditu na dvor jej nového manžela, poľského vojvodu Wladislawa. Neskôr ho cisár Henrich IV. odvolal a vymenoval Otta za vedúceho stavebných prác katedrály v Špýre. Potom sa dokonca dostal do čela kráľovského kancelára. Otto dosiahol vrchol svojej kariéry na Vianoce 1102: Henrich IV. ho vymenoval za biskupa v Bambergu. Napriek všetkým poctám zostal Otto pokorný a venoval sa jemu zverenej diecéze: na jeho biskupskom svätení sa zjavil bosý a v núdzi pomáhal trpiacemu obyvateľstvu z vlastného vrecka. Otto počas svojho funkčného obdobia vybudoval vyše 30 kláštorov, kláštorov a nemocníc. Medzitým sa konflikt medzi pápežom a cisárom výrazne zintenzívnil: v takzvanom spore o investitúru svetská a duchovná moc bojovala o právo menovať biskupov. Otto, ktorý bol cisárskym kniežaťom aj biskupom, zohral kľúčovú úlohu vďaka svojim úzkym väzbám na obe strany. Sprostredkoval a svojou diplomaciou zohral rozhodujúcu úlohu pri Wormskom konkordáte z roku 1122, ktorý urovnal konflikt. Ani po tejto skúške ohňom ešte nebol pracovitý Otto na konci. Namiesto odchodu do dôchodku vykonával misijnú činnosť na žiadosť poľského vojvodu Boleslava III. medzi rokmi 1124 a 1128 v novo dobytom Pomoransku. Otto je dodnes uctievaný aj ako „apoštol Pomoranska“. Zomrel 30. júna 1139 v Bambergu a v roku 1189 bol vyhlásený za svätého.
Svätý Otto Bambergský (1102-1139) viedol pohnutý život: ako biskup sa staral o pastoráciu a misiu a ako ríšske knieža sa staral o rozširovanie svojho územia a sprostredkovateľa medzi svetskou a duchovnou mocou počas sporu o investitúru. Otto I. bol počas svojho života sprostredkovateľom medzi oboma stranami – a bol úspešný.
Ale predtým, ako sa Otto I. stal biskupom v Bambergu, urobil kariéru: spočiatku bol kaplánom kráľovskej sestry Judit, ktorá bola vydatá za poľského vojvodu Wladislawa I. Herrmanna. Od roku 1097 pôsobil v Speyeri ako vedúci stavby katedrály. Speyerská katedrála bola dokončená počas jeho funkčného obdobia. O niečo neskôr bol Otto I. vymenovaný za vedúceho kráľovského kancelára. Henrich IV. ho vymenoval za biskupa v Bambergu na Vianoce 1102. Na sviatok sviec 1103 vstúpil Otto I. do svojho biskupského kostola v Bambergu s kráľovskou delegáciou – bosý. Na Letnice roku 1106 bol v Anagni vysvätený za biskupa pápežom Paschalom II.
Prostredník medzi cisárom a pápežom
V nasledujúcich rokoch Otto I. zabezpečil hranice svojej diecézy a snažil sa zostať nezávislým prostredníkom medzi cirkvou a kniežatami. Spor o investitúru sa v neposlednom rade z jeho iniciatívy vyriešil na Fürstentagu vo Würzburgu v roku 1121. Tam kniežatá a cirkevní predstavitelia vyjednávali, že ustanovenie do duchovného úradu je cirkevnou záležitosťou a teda patrí len cirkvi. Ozbrojenie biskupov a opátov by mal zasa vykonať kráľ. To znamenalo, že duchovná a svetská vláda sa oddelili, čo bolo neskôr potvrdené vo Wormskom konkordáte z roku 1122. Za svoju angažovanosť dostal Otto I. od cisára Heinricha V. dary v prospech katedrálneho kostola.
Náboženská a politická situácia v Pomoransku však zostala neistá. Otto I. sa teda v roku 1128 vybral na druhú misijnú cestu. Pokrstil pomoranského vojvodu Wartislawa I. a bol sprostredkovateľom medzi Pomoraskom a Poľskom, ktorého kniežatá uzavreli zmluvu o priateľstve.
Potom bol Otto I. odvolaný do svojej diecézy. Aj tu sa kostolník osvedčil a ako vďaku dostal od cisára početné dary. Otto I. prestaval katedrálu na reprezentatívny kostol, prestaval benediktínsky kostol na Michaelsbergu a reformoval biskupské kláštory vo svojej diecéze. Biskup zakladaním kláštorov a účasťou na fundáciách podriadil tieto kláštory svojmu panstvu – a obmedzil vplyv vznešených panovníkov. Na Ottovu žiadosť vydal pápež Inocent II. bulu, v ktorej vzal všetky majetky bamberskej cirkvi a nové akvizície pod svoju ochranu. Otto I. za svojho pôsobenia scelil nielen majetky cirkvi v Bambergu. V tomto období prekvitala aj kultúra: škola písania v Michaelsbergu bola všeobecne známa ako Meginhard – neskorší pražský arcibiskup. Boli tu napísané aj Ottove životy autorov Eba a Herborda a hirsauský mních Ekkehard pokračoval v práci na svetovej kronike michelsbergského mnícha Frutolfa.
30. júna 1139 Otto I. zomrel a bol pochovaný v kláštore Michaelsberg. Jeho kanonizácia sa uskutočnila v auguste 1189 vo Würzburgu. Sviatok svätca sa slávi aj dnes v Bamberskej arcidiecéze 30. septembra.