Služobníci satana a sekty - mormóni 2. časť. Služobníci satana a sekty - mormóni 1. časť. Základ „sekty“ Ježiša Krista svätých posledných dní stojí na veštení a špiritizme Zakladateľom mormónov je Joseph Smith (1805-1844). Služobníci satana a sekty - mormóni 1. časť.
Sekty New Age: Slovo sekta pochádza z latinského s…

Herézy mormónov. Pôvodcom mormónov alebo tzv. cirkvi Ježiša Krista svätých posledných dní je Joseph Smith (1805-1844). Tomu vraj odovzdal anjel moroni zlaté dosky (dnes už opäť „stratené“), z ktorých vznikla kniha Mormonova. Kňazstvo bolo pôvodne odvodzované od starozákonného kňazstva Áronovho, ktorého sa im údajne dostalo 15. 6. 1829 od Jána Krstiteľa, v júni toho istého roku mali prijať od Petra, Jakuba a Jána, Melchizedechovo kňazstvo. Smith založil sektu 6. 4. 1829 (alebo 1830) a sám sa stal vidcom, prekladateľom, prorokom a apoštolom. On sám ale i veľa jeho členov malo a má jasné napojenie na proti kresťanské, polo tajné slobodomurárske spolky. Mnoho chrámových rituálov sa podobá slobodomurárskym rítom a symbolom. Mormóni učia, že Boh Otec má údajne hmotné telo, popierajú Božiu Trojicu, jej osoby považujú za tri nezávislé, fyzicky odlišné osoby. Ďalej tvrdia, že boh je vraj oslávený a dokonalý človek, ktorý sa stal bohom, a človek sa vraj môže tiež stáť „bohom“, množstvo bohov je podľa ich schémat neobmedzené.
Neveria tiež v jedinečnosť spasenia v Ježišovi Kristovi, ktoré sa nám dostalo Jeho vykupiteľskou smrťou a Lucifera pokladajú za „duchovného brata“ Kristovho!
Známy sú tiež krstom za mŕtvych, bigamiou v ich počiatkoch a mnohými textovými úpravami ich vlastných spisov pri ich nových vydaniach. Kuriózne je, že sa mormóni svojimi názormi dostávajú do rozporu nielen s Bibliou, ale i s knihou Mormonovou. Môžeme povedať, že mormónska viera je návratom k starovekej gnóze, k pohanskému polyteistickému náboženstvu a je totožná s bludmi okultného hnutia New Age.

Joseph Smith (1805-1844). Narodil sa v meste Sharon, v štáte Vermont, v USA. V roku 1820, ako 14-ročný mal údajné zjavenie Boha a Ježiša Krista. Smith sa ich spýtal, k akej kresťanskej denominácii sa má pridať. (Metodistom, presbyteriánom, baptistom...) Tvrdí sa, že Ježiš mu povedal, aby sa nepripájal k žiadnemu, lebo sa všetky mýlia. V roku 1823 mal Smith ďalšie videnie, tento krát anjela Moroniho. V tomto videní mu bolo povedané o jeho „božskom“ poslaní pre všetky národy a tiež sa mu mala odovzdať kniha napísaná „na zlatých doskách, ktorá popisuje pôvodných obyvateľov tohto svetadielu a obsahuje „plnosť večného evanjelia“, ktoré spasiteľ starodávnym obyvateľom tejto zeme oznámil.“ Smith pokračuje: „Povedal tiež (Moroni), že existujú dva kamene, vsadené do striebra – a tieto kamene, pripevnené k náprsníku, tvoria tzv. urím a tummím a sú uložené s doskami. Dodal, že tieto kamene pripravil Boh pre preklad tejto knihy. Bolo mi presne ukázané, kde sú tieto dosky uložené... Nasledujúci deň som išiel na pahorok za mestom, kde sme bývali (teraz sa nazýva pahorok Kumorah), a tie zlaté dosky, uložené v kamennej krabici, s urím a tumím a náprsníkom som našiel...“

Ďalej mu bolo povedané, aby na to miesto chodil ešte 4 roky. Napokon v roku 1827 Smith údajne spomenuté zlaté dosky vykopal. V rokoch 1827 – 1829 začal prekladať texty z upravených egyptských hieroglyfov do angličtiny pomocou spomenutých urím a tumím, ktoré mu boli „pomocou“ pri pochopení textu a nazývali sa aj „prorocké okuliare“. Podľa niektorých zdrojov treba rozlišovať urím a tumím, ktoré mal dať anjel Smithovi a vidiacimi kameňmi – kamennými okuliarmi, ktoré Joseph našiel pri zlatých doskách.

Keď bol preklad dokončený, anjel knihu so zlatými doskami a s okuliarmi odniesol. Preklad financoval newyorský farmár Martin Harris, ktorému Smith povedal, že písmo na zlatých doskách je „reformovaná egyptština“. Spis bol uverejnený v roku 1830 pod názvom „Kniha mormónov“.

Rok pred tým mal Smith spolu so svojim priateľom Oliverom Cowderym ďalšie zjavenie. Tentokrát to mal byť Ján Krstiteľ, ktorý im mal „udeliť“ Áronovské kňazstvo. Neskôr sa im „zjavili“ Peter, Jakub a Ján, ktorí im udelili Melchizedechovo kňazstvo. Tieto úrady sú dodnes u nich považované za základné. V roku 1830 napokon J. Smith, spolu so šiestimi členmi založil vo Fayette, v štáte New York, hnutie s názvom „Cirkev Ježiša Krista svätých posledných dní“. Podľa istých autorov sa ale organizácia pôvodne volala „Kristova Cirkev“ a súčasný názov dostalo spoločenstvo až v roku 1837.

Osoba J. Smitha je veľmi rozporuplná. Jeho rodina patrila medzi hľadačov pokladov. Joseph mal byť často najímaný na hľadanie ukrytých pokladov nazeraním do kúzelného kameňa a tiež sa zaoberal špiritizmom – vyvolávaním duchov mŕtvych. Jeho prívrženci priznávajú, že v roku 1826 bol zatknutý ako „ten, čo hľadí do skla“. (Wojtowicz SAC, A.: Bóg mormonóv, s. 11) Jedná sa tu o okultnú vešteckú praktiku, dnes známu ako kryštalomantia. Hovorí sa: „aký koreň, také ovocie!“ Pre kresťana z tohto vyplýva podstatná vec. Smith nebol vedený Duchom Svätým, ale duchom iným - duchom okultným - duchom antikrista!

Boh však varuje svoj ľud pred hriechmi proti 1. Božiemu prikázaniu:
„A osobu, ktorá sa obráti na vyvolávačov duchov a na veštcov a bude s nimi modlárčiť, proti takej osobe obrátim svoju tvár a vyhubím ju z jej ľudu.“(Lv 20, 6)
Preto okultné pozadie za Smithom vyvoláva jasnú pochybnosť aj nad „zjaveniami“ Ježiša Krista, Boha Otca i anjela Moroniho, alebo iných postáv, ktoré s ním komunikovali. Apoštol Pavol varuje kresťanov pred falošnými zjaveniami: „A nečudo, veď sám satan sa tvári ako anjel svetla. (Viď Moroni!) Nie je teda divné, keď sa aj jeho služobníci vydávajú za služobníkov spravodlivosti.“(2 Kor 11, 14-15)
Smith bol viackrát obžalovaný a pred súdom stál ako výtržník, ale vždy bol oslobodený. V roku 1834 podpísalo 62 susedov petíciu, v ktorej sa hovorilo, že Smith a jeho otec "boli osoby bez akejkoľvek morálky, ktoré prepadli zlozvykom". Neskôr uznali Josepha Smitha vinným z falšovania peňazí. Často bol terčom výsmechu a jeho odporcovia ho nútili neustále sa sťahovať. Okrem iného hlásal mnohoženstvo (polygamiu), ktoré podľa istých zdrojov prijal z náuky islamu a mal štyri ženy, podľa niektorých až 30. Medzi mormónskými členmi a nemormónmi dochádzalo mnohokrát počas ich putovania krajinou ku krvavým roztržkám. Bola založená mormónska milícia, v ktorej sa vyskytovalo aj nemálo radových vrahov. (Rainey, R.: Demony, wladcy, imperia, okultyzm, s. 281) Napokon sa Smith usadil v Nauvoo, v štáte Illinois, kde si dokázal získať veľkú moc. Stal sa starostom mesta, vydavateľom miestnych novín a veliacim generálom miestneho vojska. Dokonca v roku 1844 kandidoval na úrad prezidenta USA. Na jar toho istého roku jeho neprajníci založili svoje noviny Nauvoo Expositor, ktoré útočili ako na Smitha, tak aj na jeho spoločenstvo, napríklad aj na jeho údajnú „nesmrteľnosť“. Smith preto nakázal zlikvidovať tlačiareň Expositoru a spáliť všetky ich noviny. To ale následne vyvolalo vzburu ľudu. Spolu s ostatnými ho uväznili. Napokon pre rôzne pohoršenia, zvlášť pre polygamiu, dav napadol väzenie a oboch, Josepha Smitha, aj jeho brata Hyruma, zastrelili.
Brinham Young
Po smrti zakladateľa prevzal vedenie náboženskej obce Brinham Young (1801-1877), ktorého zvolili za nového „proroka“. Veľa členov však bolo znepokojených zmenami, ktoré nastali v Nauvoo, najmä pokiaľ sa jednalo o chrám a mnohoženstvo, ktoré rovnako aj Young veľmi obhajoval. Preto sa niektorí od neho odštiepili a založili Reorganizovanú cirkev Ježiša Krista svätých posledných dní. I z tohto dôvodu B. Young odišiel v roku 1847 so svojimi členmi k Veľkému soľnému jazeru, kde založil mormónskú komunitu (dnešný štát Utah) s hlavným mesto Salt Lake City. Sám mal 17 manželiek, 56 detí a majetok v hodnote 400.000 libier. Morálnu povesť, ktorá dnes sprevádza mormónov, zjavne popieral charakter a spôsob života ich vlastných „prorokov“. A výnimkou nebol ani Young. K sklamaným členom, ktorí chceli zo Salt Lake City odísť, sa správal neobyčajne kruto a tých, čo sa pokúšali o útek, na jeho príkaz údajne zabili. (Butterworth J., Viery a vyznania, str. 104 - 107.)
Zakladateľova účasť, aj jeho spoločníkov, v slobodomurárskych lóžach

Sám Smith, od roku 1842, a mnoho ranných členov mali účasť v protikresťanských slobodomurárskych spolkoch. 15. marca v tom roku dosiahol prvý slobodomurársky stupeň a hneď na ďalší deň sa stal Najvyšším Majstrom kráľovského tajomstva lóže v Nauvoo. (Polkowska, U.: Masońskie korzenie mormónóv, s. 10) Do dvoch rokov bolo údajne v Naovoo už takmer 1500 slobodných murárov. (Na porovnanie: v roku 1840 bolo v celých USA celkovo 2000 slobodomurárov) Veľa mormónskych chrámových rituálov, (napr. obrad Obdarovania, ktorý mal za úlohu doviesť členov cirkvi k tzv. božskému osvieteniu), má podobnosť so slobodomurárskymi rítami, gestami a symbolmi. Sú to napr. rituály stisnutia ruky, či rôznych stupňov zasvätenia. Takisto v mnohom napodobňujú slobodomurárske hnutie pri používaní ich symbolov, ako je napr. štvorec, kompas, kružidlo, trojuholník, včelí úľ, vše vidiace oko, obrátený pentagram, alebo kozia hlava.

Z povedaného vyplýva dôležitý fakt: služba slobodomurárov = služba satanovi!

Prezident a guruizmus
Na čele rôznych stupňov hierarchie hnutia stojí, ako už bol spomenutý, žijúci „prorok“, alebo prezident „cirkvi“. Zaujímavé je jedno z pravidiel o prezidentovi. „Prorok nikdy nepovedie cirkev zlým smerom.“ Na inom mieste môžeme počuť však výrok: „Syn môj, vždy maj svoje oči upreté na Prezidenta cirkvi. A ak ti niekto niečo prikáže a bude to zlé a ty to urobíš, Pán ti to požehná.“ (Marion G. Romney o prezidentovi H. J. Grantovi, citovaný prezidentom Ezra T. Bensonom v rozhlasovom prejave 26. 2. 1980) Tieto dve vyjadrenia si absolútne odporujú, ako aj veľa ďalších vecí u nich. Prezident sa „nikdy“ nemôže mýliť, ale pritom môže prikázať vykonať niečo zlé. V spoločenstve sa tvrdo presadzuje aj fanatický guruizmus, ktorý je tak charakteristický pre sekty. Jedinec nesmie hľadať pravdu, pýtať sa na ňu, ani nikdy pochybovať o krokoch svojich nadriadených, i keby boli pochybné.

„Ktokoľvek zo svätých posledných dní, kto odsudzuje, alebo oponuje, či už aktívne alebo inak, akémukoľvek plánu alebo náuke, ktorú zastávajú proroci, vizionári alebo tí, ktorým sa v cirkvi dostáva zjavenia, pestuje ducha odpadlíctva ... Lucifer ... vyhráva veľké víťazstvo, keď sa mu podarí primäť členov cirkvi, aby hovorili proti svojim vedúcim a mali vlastné myslenie...“(Éra pokroku – Improvement Era, jún 1945, s. 354)

Mormónska náuka, ktorá si protirečí s kresťanskou vierou.
Neuznávajú náuku o Trojjedinom pravom Bohu, ako učí Ježiš Kristus i kresťanstvo

„Božstvo skladá sa z troch výrazných, oddelených osôb...“ (bývalý prezident Grant)

Výklad: PRAVÝ A ŽIVÝ BOH JE LEN JEDEN, V KTOROM SÚ TRI BOŽSKÉ, NEDELITEĽNÉ OSOBY: OTEC, SYN A DUCH SVÄTÝ
„Pretože traja sú, ktorí svedčia na nebi: Otec, Slovo a Svätý Duch. A tí traja sú jedno.“ (Prvý Jánov list 5, 7 - Roháčkov preklad.)
„...Ako (je) Otec, tak (je) Syn, tak (je) Duch Svätý: nestvorený Otec, nestvorený Syn, nestvorený Duch Svätý. Večný Otec, večný Syn, večný Duch Svätý. A predsa nie sú to traja Veční, ale jeden Večný, ako ani traja Nestvorení, ani traja Nezmerní, ale jeden Nestvorený, jeden Nezmerný...Tak je Otec Boh, Syn Boh, Duch Svätý Boh, a predsa nie sú to traja Bohovia, ale len jeden Boh. ..“ (Atanázovo vyznanie viery zo 4. storočia)

Boh Otec má telo

Výklad: NEBESKÝ OTEC NEMÁ TELO AKO ČLOVEK, PRETOŽE JE DUCH.

„Boh (Otec) je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu (Svätom) a pravde. (v Kristovi) " (Jn 4, 24)

Vyznávajú mnohobožstvo

„...a vy sa musíte naučiť, ako sami byť bohmi a kráľmi a kňazmi Božími tak, ako to učinili všetci bohovia pred vami.“ (Joseph Smith, rozprava kráľa Folletta, s. 8-10)

Výklad: BOH JE LEN JEDEN

„Dnes teda vedz a vezmi si k srdcu, že Pán je jediný Boh hore na nebi a dolu na zemi, iného niet.“ (Dt 4, 39)
Podobne učí aj v Novom zákone apoštol Pavol: „na svete niet nijakej modly a nijakého boha, iba Jeden. Lebo aj keď sú takí, čo sa nazývajú bohmi, či už na nebi alebo na zemi,- ako je veľa bohov (t. j. démonov!) a veľa pánov -, my máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho, a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho.“ (1 Kor 8, 4-6)

4. Boh vraj bol kedysi ako my a i každý človek sa údajne môže stať bohom, keď bude poslušný ich organizácii a tzv. večnému evanjeliu.
Výklad: BOH JE VEČNÝ A NEMENNÝ. ABSOLÚTNE PRESAHUJE STVORENIE.
„Prv než sa vrchy zrodili a povstali zem i svet, ty, Bože, si od vekov až naveky.“ (Ž 90, 2)
„Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky.“(Hebr 13, 8)
„Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok.“(Iz 55, 9)
SPÁSA LEN V MENE JEŽIŠ
Nikto z ľudí sa nemôže po smrti stať „bohom“. Biblia a celá katolícka Tradícia učia, že človek je hriešnik, ktorý si za svoju vzburu voči Bohu a ľuďom zasluhuje večné peklo. Ak však túži žiť s Bohom a byť spasený, tak skrze úprimnú ľútosť nad hriechmi a vieru v Ježiša Krista ako Pána a Spasiteľa, sa stáva adoptívnym Božím dieťaťom. „Veď skrze vieru v Kristovi Ježišovi ste všetci Božími synmi.“ (Gal 3, 26) Teda kresťan má prijatím Krista účasť na Božej prirodzenosti, ale nestáva sa rovným Bohu. Medzi stvorením a Stvoriteľom je nepreniknuteľná priepasť, ktorú svojim príchodom, vykupiteľskou smrťou za naše hriechy a slávnym vzkriesením preklenul len Syn Boží, Pán Ježiš a priviedol nás do spoločenstva s Nebeským Otcom. Bez Krista nikto spasený nebude! „veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi.“ (Rim 3, 23-24) Tento pravdivý Boží postoj k záchrane hriešnikov je taktiež protichodný s klamnou víziou „spásy“, ktorú vidí hnutie v pochybných osobách svojej organizácie. „Chcem, aby im a všetkým veľkým mužom na zemi povedali, že ich spasiteľom majú byť svätí posledných dní... Žiadny muž, ani žena v tejto dišpenzácii nikdy nevstúpi do nebeského kráľovstva Božieho bez súhlasu Josepha Smitha...“(Brigham Young, Journal of Discourses, 6/229; 7/289) A aké evanjelium („radostná zvesť“ o záchrane v Kristovi) je pravé a máme sa ním riadiť? Pravé Kristovo evanjelium je len jedno. Takémuto evanjeliu má byť poslušný každý kresťan. Apoštol Pavol však upozorňuje cirkev, že sú niektorí, ktorí ho prekrúcajú, a tým pádom menia na falošné. Od takých sa máme oddeliť, lebo zvádzajú duše do večnej záhuby.
„Čudujem sa, že od toho, ktorý vás povolal v Kristovej milosti, tak rýchlo prebiehate k inému evanjeliu. Ono ani nie je iné, ibaže sú niektorí, čo vás mätú a chcú prekrútiť Kristovo evanjelium. Ale keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty!“(Gal 1, 6-8)

Ježiš bol počatý Otcom „prirodzeným“ spôsobom

Výklad: PÁN JEŽIŠ BOL POČATÝ NADPRIRODZENÝM SPÔSOBOM

Evanjelista Lukáš vydáva svedectvo, že Ježiš naplnil starozákonné Mesiášske proroctvo o svojom nadprirodzenom, nie prirodzenom počatí, a to skrze Ducha Božieho. „zjavil sa mu (Jozefovi) vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov." To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel," čo v preklade znamená: Boh s nami.“ (Mt 1, 20-23)
Ježiš má teda božskú prirodzenosť, spoločnú s Bohom Otcom, a preto nás dokonale zachránil pred peklom a daroval nám nebo. Je druhou osobou Najsvätejšej Trojice. On hovorí: „Ja a Otec sme jedno." (Jn 10, 30) Keby bol Kristus poznačený dedičným hriechom, ktorý prechádza na človeka prirodzeným splodením, tak by nemohol úplne oslobodiť človeka z okov zla a hriechu, do ktorého človek padol pre neposlušnosť Adama a Evy v raji.
„A viete, že on sa zjavil, aby sňal hriechy, a v ňom hriechu niet.“ (1Jn 3, 5)

Kristova vykupiteľská smrť na kríži vraj nie je dostatočná na očistenie od hriechov. Navyše podľa ich ranného učenia hriechy musí „vykúpiť“ sám jednotlivec a to preliatím vlastnej krvi - rituálnou vraždou.
Výklad: Dávid o nedostatočnom ľudskom vykúpení z hriechov hovorí: „Veď sám seba nevykúpi nik, ani nezaplatí Bohu výkupné za seba.“ (Ž 49, 8)
Ježiš svojou spasiteľnou smrťou na Kalvárii nás dokonale zmieril s Otcom a vyslobodil ľudí z otroctva hriechu aj satana! Písmo svedčí: „Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal ľuďom ich hriechy.“ (2 Kor 5, 19) a na inom mieste: „Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti.“(1 Jn 1, 9) Spochybňovať odpustenie hriechov a spásu v mene Ježiš, znamená zbavovať sa nároku na večný život v Božom kráľovstve.

Po smrti mormóni dostanú svoju planétu, na ktorej budú kraľovať s mnohými nebeskými manželkami. S nimi vraj majú plodiť duchovné deti, ktoré sa potom tiež môžu stať „bohmi“ pod podmienkou, keď im obyvatelia príslušnej planéty poskytnú telo a poslušne prežijú telesný život.

Výklad: Tieto zavádzajúce tézy sú opäť protirečiace kresťanstvu, učeniu svätej cirkvi, pravoverným koncilom, svedectvu svätých mučeníkov a učeniu cirkevných otcov. Sú to všetko vymyslené bájky! K ich mýtom patrí aj prebývanie „Boha“ na akejsi planéte, ktorá vraj obieha okolo hviezdy Kolob, kde žije so svojimi manželkami. Toto je rúhanie sa voči svätému, Trojjedinému Bohu!

Učenie cirkvi znie: „je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd,“ (Hebr 9, 27) Po rozsudku na Božom súde bude nasledovať večný život. Buď večná blaženosť v Nebeskom kráľovstve, v spoločenstve s Bohom, anjelmi a svätými, alebo večné trápenie v pekelných plameňoch s diablom, démonmi a zavrhnutými, ktorí odmietli vo svojej pýche vieru v Boha i ľútosť nad svojimi hriechmi. Očistec je len prechodným stavom pre spasených. Ľudská duša v nebi bude kraľovať spolu s Kristom, nie s manželkami. K otázke manželstva po smrti sa Pán Ježiš vyjadril takto: „Synovia tohoto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú.“ (Lk 20, 34-35)

Krst za mŕtvych, ktorí nemali možnosť stať sa mormónmi

Za zosnulých, ktorým nebola daná možnosť k nim vstúpiť, sa môžu žijúci mormóni nechať zástupne „pokrstiť“ ponorením. Veria totiž, že každý má po smrti možnosť stať sa dodatočne mormónom, a že všetci zosnulí o to aj stoja. To je zrejme pravý dôvod, prečo skúmajú rodokmene a vynakladajú veľké peniaze na získavanie mikrofilmov z archívov po celom svete. Tie sú uložené v okolí Salt Lake City, kde je najväčší genealogický archív na svete.

Výklad: Čo sa týka krstu za „mŕtvych“, tak Písmo sväté aj Tradícia apoštolov nič nehovoria o krste za mŕtvych, ale vždy len o krste, ktorý sa týka živých osôb. Apoštol Pavol píše: „Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení (dosl. „ponorení“) v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom.“ (Rim 6, 3-4) Tzv. krst za mŕtvych je veľkým podvodom a výsmechom kresťanstva aj ústnemu podaniu cirkvi.

Lucifer (satan) „je duchovným bratom“ Ježiša

Výklad: Na tento blud dáva odpoveď samotné Božie slovo. Jednoznačne odlišuje osoby Ježiša a Lucifera. Ježiš je pravý Boh a Lucifer je padlý anjel - diabol, Boží nepriateľ, ktorý je otcom lži a neprávosti. (Porov. Jn 8, 44)

„A Boží Syn sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky.“ (1 Jn 3, 8)
Aj svätý Pavol jednoznačne rozlišuje vzťah medzi Spasiteľom a nepriateľom spásy: „Alebo čo má spoločné svetlo s tmou?! Aká zhoda je medzi Kristom a Beliarom?! (Luciferom)“ (2 Kor 6, 14-15) Odpoveď je: Žiadna a úplne protichodná.

Adam a Eva museli v raji „poslúchnuť“ Luciferovo pokušenie porušiť Božie prikázania, pretože tým sa stali „bohmi“ a získali vedomosti. Preto pád človeka v raji považujú za zamaskované „požehnanie“, ktoré otvorilo dvere pre „božstvo“ ľudí.

Výklad: Naši prarodičia nemuseli a nemali poslúchať pokušiteľa v raji. Keby sa mu vzopreli a ostali verní Božím prikázaniam, tak by bývali nesmrteľní, plní Ducha Svätého, nadprirodzených darov a mali by živé spoločenstvo s Bohom. Vzburou voči Bohu a počúvnutím satana ale vstúpil na svet hriech, choroby, smrť a akékoľvek zlo. „Závisťou diabla však prišla na svet smrť: skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou.“ (Múdr 2, 24) Človek sa oddelil od Boha a začal žiť nezávisle od Neho. To mu však prinieslo nie požehnanie, ale prekliatie v podobe rôznych trápení a bolestí. Jedinou záchranou pre hriešne ľudstvo bola túžba Boha spasiť ho skrze obetu svojho jednorodeného, milovaného Syna. To, čo prarodičia v raji stratili, nám opäť navrátil Boží Syn, Ježiš Kristus!

„Veď aj Kristus raz navždy trpel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Bol usmrtený v tele, ale Duchom oživený.“(1 Pt 3, 18)
Teda ako previnenie jedného (Adama) prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného (Ježiša Krista) priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život.“(Rim 5, 18)
„Boh nám dal večný život a tento život je v jeho Synovi. Kto má Syna, má život; kto nemá Syna, nemá Boží život.“(1 Jn 5, 11-12)

Človek existoval skôr, než prišiel na zem, teda bol od večnosti
Výklad: Stvorenie sa diametrálne líši od svojho Stvoriteľa. Človek, podobne ako celý svet so stvorením, nebol večný, ale utvorený v čase, a to Bohom. Kráľ Dávid hovorí: „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk.“ (Ž 8, 4-7) Boh však daroval človekovi nielen telo, ale aj nesmrteľnú dušu. A práve tou sme Bohu podobní. Po fyzickej smrti sa rozpadne pozemské telo, ale ľudská duša nezaniká, ale pokračuje vo svojom živote vo večnosti. Kde bude človek tráviť večnosť, záleží od neho, a to od toho, či počúva Boží hlas alebo si žije pyšne bez Neho.
Falošné proroctvá.
Výklad: V Knihe Náuka a Zmluvy, Smith v časti 84 tvrdí, že Nový Jeruzalem bude tam, kde bude postavený chrám na Sione (obvod mesta Jackson v Missouri), a že sa to malo stať za jeho generácie. Ale ani chrám, ani Nový Jeruzalem, ani nový Sion nikdy nevznikli. Nič sa nesplnilo. Proroctvá sú teda klamné. (R. Enroth, D. S. Tingle, Za novými světy: Prúvodce sektami a novými náboženstvími, s. 109) Navyše Smith svoje prvé videnie rozprával v mnohých protirečiacich si verziách. (Tamže, s. 114) Pre organizáciu, ale aj pre J. Smitha, platí varovné Ježišovo slovo. „Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci. Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy?“ (Mt 7, 15-16)
Považujú sa za pravú cirkev
„Keby nebolo Josepha Smitha a obnovy, nebolo by mimo Cirkev Ježiša Krista svätých posledných dní žiadne spasenie.“(Bruce R. McConkie, Mormon Doctrine, s. 670) Smith tvrdil: „Ten, ktorý ku mne hovoril, povedal, že všetky vyznania sú mu tŕňom v oku a všetky ich učenia sú prehnité...“ (Opatrný A., Malý slovník sekt, s. 69)
Výklad: O pravej katolíckej cirkvi, ktorá si zachová neporušené učenie Ježiša Krista, sa viac krát v evanjeliách vyjadril samotný Vykupiteľ:

1.„A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta." (Mt 28, 19)

2.„a pekelné brány ju (cirkev) nepremôžu.“ (Mt 16, 18)

3.„A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky - Ducha pravdy... (Jn 14, 16-17) Hoci v súčasnosti oficiálna cirkevná hierarchia odpadla od katolíckej viery, nemení to nič na pôvodnom pláne Spasiteľa založiť len jednu cirkev. Dôležité je, že Boh svoju cirkev neopustí a stále bude udržovať plameň spasiteľnej viery v srdciach pravoverných kresťanov. Kto je katolíkom? Ten, kto verí čo cirkev vždy a všade hlásala, a to predovšetkým, že Ježiš zomrel za naše hriechy, na tretí deň vstal z mŕtvych a že v nikom inom niet spásy. (Porov. Sk, 4, 12). Potrebné je aj oddeliť sa od falošných pastierov, ktorí sú apostati (odpadlíci) a heretici a popierajú hlavné pravdy kresťanskej viery.

Herézy Adventistov siedmeho dňa

Veriaci cirkvi adventistov siedmeho dňa sa radia k zvyškom pravých kresťanských veriacich. Vierouka navonok súhlasí s protestantskou náukou, no obsahovo sa v niektorých dôležitých článkoch viery s ňou rozchádza. Adventisti zastávajú chiliastický smer a ústredným bodom ich náuky je sústredenie sa na druhý príchod Krista. Adventistické hnutie vzniklo z tzv. Millerizmu, hnutie, ktoré založil v 30 rokoch 19. storočia baptistický kazateľ Wiliam Miller. Ten predpovedal, že údajne v rokoch 1843 – 44, Kristus príde opäť na zem a ustanoví svoje tisícročné kráľovstvo. Na základe toho získal pomerne veľkú radu nasledovníkov. Keď však zvlášť v r. 1844 došlo k tzv. Veľkému sklamaniu a Kristus neprišiel, vznikalo viacero skupín s rôznymi výkladmi, ktoré Miller nepodporoval. Podľa niektorých z nich nastala od vtedy doba posledného súdu, zasa podľa Hirama Edsona sa Kristus v roku 1844 nevrátil na svet, ale vstúpil do nebeskej svätyne, aby ju očistil a oddelil v nej ovce od kôz ako prípravu na posledný súd. Joseph Bates v roku 1846 učil, že kresťania musia poslúchať Desatoro prikázaní, ktoré zahrnujú i dodržovanie sabatu.
Proroctvo o roku 1844 bolo podľa ďalších vysvetlené duchovne a hnutia, ktoré založil Miller, sa ujala jeho mladá nasledovníčka, bývala metodistka Ellen Hardonová (1827 – 1915; neskôr vydatá Whitová). Mala radu videní a sformovala adventistické hnutie do podoby, ako ho poznáme teraz, vrátane dôrazu na svätenie soboty a starozákonne predpisy o jedle. Apoštol Pavol ale hovorí kresťanom, keďže uverili v Spasiteľa a Mesiáša, Pána Ježiša, že starozákonne židovské nariadenia už nemajú zachovávať. „Nech vás teda nik nesúdi pre pokrm ani pre nápoj, ani pre sviatok, novmesiac alebo soboty, lebo ony sú len tieňom budúcich vecí, no skutočnosť je Kristus. Nech vás nik nepripraví o víťaznú cenu samoľúbou poníženosťou, ... a upútavaním pozornosti na to, čo videl, lebo to sa len márne nadúva vo svojom telesnom zmýšľaní a nedrží sa hlavy (t. j. Krista), z ktorej celé telo, vyživované a pospájané väzivami a spojivami, rastie Božím vzrastom.“(Kol 2, 16 – 19).
Postupne sa začali od týchto spoločenstiev oddeľovať najrôznejšie skupiny a dnes majú adventisti veľmi veľa odnoží. Napr. jedna z nich vznikla na základe pôsobenia Victora T. Houteffa (1885 – 1955), ktorý v rokoch 1930 a 1932 publikoval dva zväzky svojho spisu Shepherd´s Rod. Pre ne sa dostal do konfliktu s adventistickou cirkvou. Aby mohol šíriť svoje názory, založil si vlastné nakladateľstvo a odsťahoval sa do Waco. Toto mesto sa stalo centrom jeho nasledovníkov.
Ellen Whiteová je považovaná za najväčšou prorokyňu a podľa adventistov sú jej vízie a učenie naplnením biblických darov Ducha. Prvá vízia v decembri 1844 ju presvedčila, že viera v októbrový dátum 1844 nebola napriek Veľkému sklamaniu omyl ani klam! Jej vízie a ich výklady tvoria základ niekoľkých kníh vrátane Veľkého sporu a Túžby vekov. Vo svojich spisoch rozvíjala učenie cirkvi, najmä o dodržovaní sabatu a o Kristovom očistení svätyne. Učila tiež zdravému spôsobu života a zaviedla niekoľko diétnych predpisov. Od jej dôb hnutie zdôrazňuje zdravú životosprávu a doporučuje vyváženú vegetariánsku stravu.
Mnohí kritici adventistov citujú diela Ellen G. Whitovej a dávajú ich do kontrastu s knihami predošlých ranných autorov ich cirkvi, aby dokázali, že sú heretici. Sú napádaní za veľa ďalších otvorene protirečiacich výrokov s Bibliou a celou kresťanskou Tradíciou, ako už bolo uvedené: a to hlavne za vypočítavanie príchodu Kristovho, za svätenie starozákonnej soboty namiesto Pánovho dňa, ktorým je nedeľa!, - pozri – (Spoločnosť svätého Bazila Veľkého - Listy - Katolícka náuka o Cirkevnej Tradícii) alebo za zmätočné vyjadrenie, že Kristus mal vraj hriešnu ľudskú prirodzenosť, či za bludy o údele veriacich a neveriacich. Tvrdia, že údajne po smrti zostávame vo svojich hroboch a nejdeme rovno do neba; až sa Kristus vráti, aby nastolil svoju tisícročnú vládu, vzkriesi spasených k večnému životu. Popierajú večné zatratenie duší v pekle; údajne večná smrť znamená len večné zničenie bezbožných ľudí. Toto všetko sú jasné herézy, nezlučiteľné s učením Biblie i celého kresťanstva. Treba upozorniť aj na celkový vplyv judaizmu, ktorý je v pozadí adventizmu dosť silný. (Ich doktríny sa napríklad podobajú názorom starovekých židovských siekt –Nazarejcom)
Pre zaujímavosť uveďme ešte fakt, že medzi Adventistami a sektou Svedkov Jehovových existuje istá spojitosť a to hlavne v popieraní večnosti pekla, v záujme o Druhý Kristov príchod i milenarizmus. Pôvodca Jehovistov, CH. T. Russell sa istý čas priatelil s adventistom N. H. Barbourom. Spolu s ním v roku 1877 spolupracoval na vydaní knihy "Tri svety, alebo plán spásy". Kniha prezentuje Barbourovu mienku, že Kristus sa neviditeľne už vrátil v roku 1874 a že úsvit zlatého veku sa dá čakať v roku 1914. Po rozchode s Barbourom kvôli teologickým nezhodám, Russell vyložil svoje teologické názory v časopise Sionská strážna veža a Hlásateľ Kristovej prítomnosti, ktorý začal vydávať v roku 1879. Keď v roku 1884 spojil svoje učenie s niektorými tézami Barboura, ustanovil svoju skupinu s názvom Sionská Traktátna spoločnosť Strážnej Veže.
Spomenuli sme, že cirkev adventistov siedmeho dňa má mnoho odnoží. Korene v tomto spoločenstve má tiež sekta Vetva Dávidovská. Jej pôvodcom bol Wernon Wayne Howell, ktorý si neskôr dal meno David Koresh. Prehlasoval, že bol povolaný k obnove Dávidovho dvora vrátene háremu, ktorý tvorili dievčatá a ženy vo veku medzi 12 až 50 rokom. Vážnejšie rozpory v hnutí nastali roku 1989, kedy Koresh prehlásil, že na rozdiel od neho musia ostatní žiť v celibáte. Potom rada manželov jeho organizáciu opustila. Ten potom presvedčil nasledovníkov, že koniec sveta začne tým, že americká armáda napadne ich centrum v Mt. Carmel. Verní vyznávači mali byť vraj vytrhnutí do neba. Mali sa z nich stať bojujúci anjeli, ktorí zabijú svojich nepriateľov a táto „konečná bitka“ mala byť vybojovaná skôr, než príde 1000 ročné Kristovo kráľovstvo. Napokon po 51 dňoch obliehania dobyla FBI 19. 4. 1993 opevnený ranč v texaskom Wacu. Ranč ľahol popolom a z jeho necelej stovky obyvateľov (vrátane 17 detí) sa zachránilo 9 väčšinou dospelých osôb.

Po preskúmaní učenia Adventistov siedmeho dňa zisťujeme, že títo veriaci by mali prehodnotiť svoje postoje, pretože na základe hlásania mnohým vážnym heréz, je otázkou, či sa majú nazývať kresťanmi a či budú vôbec spasení.
Viac k téme:

Nesmrtelnost duše a věčnost pekla – katolická apologie proti adventistům

„Bratři, nechceme vás nechat v nevědomosti o údělu těch, kdo zesnuli.“ (1Sol 4,13)

Co se mnou bude po smrti? Před touto otázkou většinou úspěšně utíkáme. Jenže ať zemřu na korunový nebo halířový virus nebo na cokoliv, zemřít beztak musím. A co potom?
Mezi církvemi, které jsou pokládány za křesťanské, konají dnes asi nejpůsobivější misii tzv. adventisté. Šíří se jejich přednášky z biblické archeologie a historie, proti evolucionismu, ale také proti papežství, proti jezuitům a proti katolicizmu vůbec. Adventisté rovněž nabízejí pěkně zpracované filmy i tištěné materiály, propagují zdravý životní styl, který však míchají se starozákonními předpisy o pokrmech. Jasně odsuzují např. homeopatii i jiné formy alternativní medicíny a další hříchy proti prvnímu Božímu přikázání a prezentují se celkově jako vzoroví křesťané. Vedle mnoha pravdivých a užitečných informací se ale v adventistických materiálech skrývá i velice nebezpečný smrtící jed. Jde o falešné evangelium, které odporuje evangeliu Ježíše Krista v samotné jeho podstatě, v otázce spasení!
Adventisté učí, že lidská duše není nesmrtelná a umírá spolu s tělem. Po smrti tedy člověk podle adventistů přestává existovat. Na konci světa očekávají všeobecný soud, na který budou všichni znovustvořeni, a pak spravedliví půjdou do jakéhosi nebe či ráje, kdežto hříšníci, po případném krátkém trestu, budou dle nich zase anihilováni. Nakonec prý přestane existovat i satan. (Paradoxně totéž říká apostata Bergoglio i jiní jezuité, proti nimž adventisté tolik bojují.)
Peklo tedy podle adventistů není věčné. Toto učí např. i slovenský kazatel Ferdinand Varga ve svých přednáškách „Věčné peklo“ a „Posmrtný život“, které jsou dostupné na internetu. Nejedná se ale o jeho soukromý názor, nýbrž o oficiální nauku adventistů. Stejné bludy se můžeme dočíst např. i v knize Waltra Veita „Na pravdě záleží“. A zřejmě nejdrzejší a nejrouhavější tvrzení, se kterým se v těchto heretických materiálech setkáme, je, že učení o posmrtném životě (v nějž věřily prakticky všechny národy) prý pochází od hada-satana, který řekl ženě: „nezemřete...“.
Za líbivým nátěrem zbožnosti a biblickosti se tedy u adventistů skrývá velká lež. Toto bludné adventistické učení je praktickým ateizmem, protože když popírá nesmrtelnost lidské duše a nepočítá se spravedlivou odplatou zlým i dobrým po smrti, pak vlastně ani neuznává dokonale spravedlivého a milostivého Boha, který má moc všem bez výjimky spravedlivě odplatit. Dá se tedy říci, že adventisté vlastně ani nevěří v Boha. Prostí členové jejich církve mohou být upřímní oklamaní křesťané, ale adventistická doktrína je úplnou bezbožností. Vždyť popírají ty nejzákladnější pravdy křesťanské víry a svým učením odmítají spasitelnou víru v Pána Ježíše Krista. Formálně sice uznávají Spasitele Syna Božího, avšak ve skutečnosti ho neuznávají, protože popírají jeho dílo milosti v lidských duších, tedy ospravedlnění a nový život v Kristu. Vždyť zaniká-li duše spolu s tělem, a platí-li to i o věřících křesťanech, v nichž žije Kristus, co je to pak za nový život, který nám Kristus dává, když ho smrtí ztrácíme? - jak mylně tvrdí adventisté! Nesmrtelnost duše a spravedlivá odplata dobrým i zlým patří mezi šest základních pravd katolické víry, které se učí nebo donedávna učili už prvňáčci na náboženství, a které jsou na začátku všech katolických katechizmů: (je jeden Bůh, spravedlivý, dobro odměňující a zlo trestající, Trojjediný, druhá Božská osoba se vtělila, aby nás spasila, lidská duše je nesmrtelná a Boží milosti je k spasení nevyhnutně potřeba). Kdybychom adventistický blud o smrti duše přijali, nakonec odmítneme i ostatní články víry a celé Krédo. Vždyť na co je mi věřit ve vykoupení v Kristu, když neexistuje věčný trest a když po smrti beztak nic není. Na co pak potřebuji Spasitele? Od čeho mám být spasen, když ne od věčného pekla? Pak platí „jezme a pijme...“ (1Kor 15,32). Totéž platí o jehovistech, jen s tím rozdílem, že je ostatní křesťané za křesťany nepokládají. Kdežto adventisté se mezi církvemi těší velkému obdivu, a tak mohou účinněji oklamat více popletených křesťanů.

Co nám tedy Bůh zjevil o posmrtném údělu spasených i nespasených?
Všechny křesťanské církve vyznávají v Apoštolském vyznání víry, že Ježíš Kristus „sestoupil do pekel“ či „k zesnulým“, což je totéž. Toto vyznání je založeno na Božím slově v listu sv. Apoštola Pavla Efezanům 4,9-10: „Co jiného znamená ‚vystoupil‘, než že předtím sestoupil do spodních částí země? (εις τα κατωτερα μερη της γης) Ten který sestoupil, je tedy tentýž, který také vystoupil nade všechna nebesa...“. Podobně mluví apoštol i v Ř 10,6-7.
Tato i mnohá další slova Písma svatého – která si ještě ukážeme – nás učí, že Ježíš Kristus ani při své smrti nepřestal být člověkem podobným nám ve všem kromě hříchu, ale jeho lidská duše oddělená od těla (ne však od jeho Božství) sestoupila na místo, kde se nacházely duše všech lidí zesnulých od stvoření světa. Toto místo nazývá Písmo podsvětím či peklem. Jakousi částí tohoto podsvětí bylo tzv. „lůno Abrahámovo“ (viz Lk 16,22), v němž svatí lidé Starého zákona přebývali ve vzájemném společenství sjednoceni společným očekáváním Vykupitele, avšak (kvůli hříchu Adama) bez blaženého patření na Boží tvář. Proto o těchto svatých SZ Písmo říká, že smrt pro ně znamenala připojení „k svému lidu“ (Gn 25,8; 25,17; 35,29; 49,29-33; Num 20,24-29; 27,12-13; 31,2; Dt 32,50-52; Sd 2,8-9). V podsvětí byly duše mučeny vládcem podsvětí-satanem. Ale jeho vláda nad svatými, kteří zemřeli v naději na budoucího Spasitele, byla jenom omezená. (Snad mohli také procházet očistným utrpením.) Ve chvíli Kristovy smrti jeho svatá lidská duše – podstatně spojená s Božstvím Slova a ozdobená i ozbrojená nekonečnými zásluhami svého svatého života, umučení a smrti – sestoupila do podsvětí. Zde Kristus svázal satana a osvobodil spravedlivé od jeho vlivu. Tím se ono lůno Abrahámovo pro sz spravedlivé proměnilo v ráj, do nějž taky několik minut po příchodu Krista vstoupil i kající lotr, tak jak mu to Ježíš na kříži slíbil (Lk 23,43). Pak na třetí den Kristus vzkřísil své tělo ležící do té chvíle v hrobě. Jeho svaté tělo se opět spojilo s jeho duší. Toto tělo mělo již vlastnosti těla oslaveného, protože prošlo kamenným hrobem, zamčenými dveřmi, pohybovalo se rychlostí ducha apod. Avšak ještě „nevstoupilo k Otci“ do nebeské slávy (por. J 20,17). Těch čtyřicet dní do nanebevstoupení bylo tím časem, kdy probíhal duchovní boj, při němž Kristus „vystoupil vzhůru, zajal nepřátele“ (Ef 4,8). Kristus jako Bůh mohl nad démony zvítězit v jediném okamžiku, bylo však potřebné, aby toto vítězství slavil i jako člověk, a proto šlo o jakýsi proces, který se nějak vztahoval i k našemu času a prostoru. V čase Kristova vzkříšení, byli vzkříšeni i mnozí sz spravedliví a mnohým se zjevili (viz Mt 27,53). To bylo vnějším svědectvím o Kristově vítězství a o jejich vysvobození z podsvětí, a tedy i o existenci jejich duší po smrti, o které věřící židé nikdy nepochybovali. Až na čtyřicátý den Kristus vstoupil do nebe i se svým lidským tělem – jeho Božství nikdy nebeský trůn neopustilo – a uvedl tam i svaté SZ, které předtím vyvedl z podsvětí. Deset dní nato o Letnicích potom také „dal dary lidem“ (Ef 4,8), tedy naplnil své učedníky mocí z výsosti, Duchem svatým.
Proto nyní v čase Nového zákona již duše spravedlivých umírajících v Kristu a v jeho milosti nepřicházejí do podsvětí, ale jdou rovnou do nebe anebo do očistce, který je však jen pro spasené. O očistci viz dále. Ti spasení, kteří jsou už v nebi, mají blažené patření na Boží tvář, čili vidí Boha takového, jaký je, protože jsou mu podobni (viz 1J 3,2) a poznávají ho plně, tak „jak Bůh zná mne“ (1Kor 13,12). O nich platí, že oni mají účast na životě samotného Boha a jsou jím plně proniknuti a přetvořeni podle jeho podoby, a proto také v Něm vidí, vše, co chtějí vědět. Sám Bůh tedy žije v nich, a to je důvodem úcty k svatým, tak jak ji přijímají a praktikují katolíci. Tato pravdivá úcta k svatým (řecky „dulia“, nikoli „latria“, která náleží jedině Bohu) není žádnou komunikací s mrtvými (jak nás obviňují adventisté a pod vlivem jejich bludu o smrti duše i jiní), protože Bůh „je Bohem živých a ne mrtvých“ (Mk 12,24-27); vždyť ten, kdo věří v Krista, žije, i když zemře (J 11,25). Jistě, existuje i nepravá úcta k Panně Marii a svatým, a to je ta, která odvádí od vztahu ke Kristu. Tuto nepravou úctu důkladně odsuzuje i jeden z největších mariánských ctitelů sv. Ludvík M. Grignion ve své knížce „O pravé úctě“. Kvůli tomu ale nemusíme odmítat i pravdivou úctu k svatým, která je vlastně úctou k Bohu přítomnému v těch spasených duších, a už vůbec bychom kvůli tomu neměli uznat či bezděky akceptovat adventisticko-ariánský blud o smrti duše. SZ sice na mnoha místech říká, že „mrtví nechválí už Hospodina, nikdo z těch, kdo sestupují v říši ticha“ (Ž 115,17) apod. To se ale týká těch, kdo zemřeli před Kristovým vzkříšením anebo i po něm, ale bez víry v Něj. Ale o těch, kdo zemřeli v Kristu, je řečeno, že volali: „Kdy už, Pane svatý a věrný, vykonáš soud...“ (Zj 6,10). A kousek dále se o spasených, kteří jsou už nyní v nebi, říká: „Potom jsem viděl, hle, tak veliký zástup, že by ho nikdo nedokázal sečíst, ze všech ras, kmenů, národů a jazyků, jak stojí před trůnem a před tváří Beránkovou, oblečeni v bílé roucho, palmové ratolesti v rukou. A volali velikým hlasem: ‚Díky Spasiteli, Bohu našemu, sedícímu na trůnu, a Beránkovi.‘“ (Zj 7,9-10). Je tedy zásadní rozdíl v údělu zesnulých věřících ve Starém a Novém zákoně. Písmo ale svědčí o posmrtné existenci jedněch i druhých.
A ti kdo umírají sice v čase NZ, ale v nevěře čili ve stavu hříchu, bez života Božího, těch se Kristovo vykupitelské dílo nějak zásadně nedotýká. Jdou stejně jako ve SZ do pekla. Peklo je věčné stejně jako nebeská blaženost spasených je věčná. To je zcela zřejmé ze slov samotného Spasitele v Mt 25,46: „A půjdou do věčných muk, ale spravedliví do věčného života.“ a z jiných podobných slov Nového i Starého zákona, která si ukážeme, podobně jako i z nepřetržité pravověrné Tradice.

Duše Kristova
Jednomu adventistickému kazateli byla položena otázka, zda Kristova lidská duše existovala i v čase od jeho smrti do zmrtvýchvstání a co se s ní v tom čase dělo. Kazatel odpověděl, že neví, že o tom prý Písmo nic neříká. Slova Písma Ef 4,9 o Kristově sestoupení do podsvětí tito adventisté ignorují. Proč asi? Protože dobře vědí, že pokud by je vzali v úvahu a připustili, že Kristus sestoupil do pekel, jak to vyznávají všichni křesťané v Apoštolském vyznání víry, pak by museli připustit i to (co je pro všechny normální křesťany naprosto samozřejmé), že také duše každého člověka existuje i po smrti. Dle Písma totiž platí princip naší vzájemné podobnosti s Kristem. On se stal člověkem, aby vykoupil člověka. Vše co podstoupil, podstoupil kvůli nám, aby se to stalo nástrojem našeho vykoupení a spasení. On je naší Hlavou a my jeho Tajemným Tělem – církví (Kol 1,18). Celé Kristovo vykupitelské dílo se tedy naprosto bytostně dotýká každého člověka. Stejně jako apoštol Pavel říká v 1Kor 15,16: „Není-li vzkříšení z mrtvých, nebyl vzkříšen ani Kristus.“, můžeme podle téhož principu podobnosti s Kristem říct: „není-li posmrtný život duše, pak ani Kristova duše po jeho smrti neexistovala“. Písmo ale svědčí o pravém opaku: duše člověka, a tedy i lidská duše Kristova existuje věčně. Ježíš je náš úděl, jeho úděl je údělem naším. Všechno, co Kristus-Bohočlověk vykonal, vykonal pro nás a za nás. Vždyť: „S Kristem jste byli ve křtu pohřbeni a spolu s ním také vzkříšeni vírou v Boha, jenž ho svou mocí vzkřísil z mrtvých. Když jste ještě byli mrtvi ve svých vinách a duchovně neobřezáni, probudil nás k životu spolu s ním a všechny viny nám odpustil. Vymazal dlužní úpis, jehož ustanovení svědčila proti nám, a zcela jej zrušil tím, že jej přibil na kříž. Tak odzbrojil a veřejně odhalil každou mocnost i sílu a slavil nad nimi vítězství. Nikdo tedy nemá právo odsuzovat vás za to, co jíte nebo pijete, nebo kvůli svátkům, kvůli novoluní nebo sobotám. To všechno je jen stín budoucích věcí, ale skutečnost je Kristus.“ (Kol 2,12-17).
A zde jsme u té nejvlastnější příčiny, proč adventisté podobně jako jehovisté popírají nesmrtelnost duše a snaží se křesťanům vnucovat starozákonní předpisy o pokrmech a sobotách: Oni ve skutečnosti nevěří v pravého Boha Spasitele (jak je to ostatně vlastní člověku tělesnému a duševnímu), ani v jeho Syna Pána Ježíše Krista, nevěří v jeho vykupitelské dílo, nepřijímají spasení z milosti a ač se horem pádem ohánějí Biblí, neznají ani Písmo ani Boží moc. To oni jsou ti saduceové, jimž Ježíš říká: „Mýlíte se, neznáte Písmo ani moc Boží! ... A pokud jde o mrtvé, že vstanou, nečetli jste v knize Mojžíšově, ve vyprávění o hořícím keři, jak Bůh Mojžíšovi řekl: ‚Já jsem Bůh Abrahamův, Bůh Izákův a Bůh Jákobův‘? On přece není Bohem mrtvých, nýbrž Bohem živých. Velmi se mýlíte!“ (Mk 12,24-27). Velmi se mílí tito jehovisté i adventisté, když proti Písmu a proti celé Tradici tvrdí, že duše zesnulých neexistují!!! A to že vzkříšení těla a nesmrtelnost duše se vzájemně podmiňují a dokazují, říká i Tridentský katechizmus, když uvádí důkazy o vzkříšení těla: „Protože jsou duše nesmrtelné a jsou částí člověka, lnou přirozeně ke spojení s tělem. Z toho musíme usuzovat, že by to bylo proti přirozenosti, kdyby měli zůstat odděleny od těla navěky. To co odporuje přirozenosti a činí jí násilí, nemůže být trvalé. Proto se zdá být náležité, že se duše opět spojí s tělem. Z toho vyplývá, že nastane vzkříšení těla. Tohoto způsobu dokazování použil i sám Spasitel, když se hádal se saduceji. Vyvozoval totiž zmrtvýchvstání z nesmrtelnosti duše. (Lk 20,38; Mt 22,31)“ (TK 1.12.5).
Popírání nesmrtelnosti duše adventisty je skutečně úplnou bezbožností, je důkazem, že ve skutečnosti nejsou křesťany. Jejich bůh není pravým Bohem. Oni formálně přijali nauku o Nejsvětější Trojici a Božství Ježíše Krista, aby byli ostatními církvemi uznáni za křesťany, ale svým bludným učením o tzv. smrti duše dokazují, že v Boha vlastně nevěří. Pravý Bůh totiž není bohem mrtvých, nýbrž Bohem živých. Oni v podstatě odmítají ten pravdivý vztah mezi duší a Bohem, odmítají spasitelnou víru, odmítají spasení z milosti Syna Božího. Mají téhož ducha jako islamisté a jehovisté, ducha pseudokřesťanské gnóze. Vydávají se za ty pravé křesťany, ale ve skutečnosti odmítají Boha živého a pravého. I islám byl Mohamedem představen světu jako náhražka pravého evangelia. Korán se odvolává na Tóru a na Evangelium, a tvrdí, že židé i křesťané „Alláhovo“ zjevení zfalšovali, a že Ježíš je „největším prorokem hned po Mohamedovi“. Stejně tak jehovisté citují Bibli odpředu odzadu, ale hlásají přitom arianizmus, tedy stejně jako Korán popírají Božství Kristovo. Adventisté Božství Kristovo sice formálně uznávají, ale učením o smrti duše a anihilaci zavržených dokazují, že ve skutečnosti uctívají falešného boha. A stejně jako muslimové mají svého falešného proroka Mohameda, tak i adventisté mají falešnou prorokyni Ellen Whitovou, jejíž výklady berou jako závazné, a tedy je de facto staví nad Písmo svaté.

Očistec
K této apologii proti adventistickým bludům o tzv. smrti duše je třeba připojit i vysvětlení katolické nauky o očistci, protože např. pan Varga ve vzpomínané přednášce „Věčné peklo“ tvrdí, že katolická víra v posmrtný život vede prý lidi k mylné naději, že se budou moci svých hříchů zbavit ještě i po smrti, a katolíci prý proto odkládají pokání za života. Jestliže katolíci pokání pro svou vlažnost odkládají, pak adventisté pro své bludy pravdivé pokání vůbec neznají.
Podle víry katolické církve totiž člověk vírou v Ježíše Krista a křtem dostává milost posvěcující, která je Božím životem v nás. Tehdy přecházíme ze smrti do života (J 5,24; Ř 6,13; 1J 3,14), tedy jsme zbaveni duchovní smrti, která je oddělením duše od Boha, a platí o nás slova Ježíšova „kdo věří ve mně, i kdyby umřel, bude žít...“ (J 11,25). Pokud se však křesťan dopustí těžkého neboli smrtelného hříchu (por. 1J 5,16-17), ztrácí tento Boží život, a pokud by v tomto stavu smrtelného hříchu zemřel, bude na věky zavržen. Tedy pro takového, kdo zemře ve stavu těžkého hříchu, neexistuje žádné odpuštění po smrti. Proto ten, kdo by se takového hříchu dopustil, je povinen z něho hned činit pokání. Toto pokání zahrnuje také povinnost svátostné zpovědi, ta však sama o sobě nestačí, musí být spojena se skutečnou lítostí a rozhodnutím už nehřešit. Bez této lítosti a předsevzetí, čili bez pravého pokání, které však člověk musí učinit ještě v čase, žádné odpuštění hříchů neexistuje.
Avšak to že je někdo v milosti Boží posvěcující, tedy ve stavu spasení, ještě neznamená, že je zcela prost hříchu. I spravedlivý sedmkrát za den zhřeší (por. Př 24,16; 1Petr 4,18) a „je i hřích, který nevede k smrti“ (1J 5,16-17). Tedy je otázka, co bude s člověkem, který zemře ve stavu spasení, tedy v milosti Boží posvěcující, a který je Písmem nazýván spravedlivým, ale přeci má na svědomí nějaké hříchy, ze kterých se dostatečně nekál, od kterých se ještě dostatečně neoddělil a které ještě v jeho duši zanechávají určité řekněme rány či náchylnosti k stvořeným věcem nebo ke zlu. Vždyť do nebe nic nečistého nevejde (por. Zj 21,27). Takový člověk podle katolické víry přijde do očistce. To znamená, že ten člověk už je spasen, o jeho věčné spáse je v okamžiku smrti už definitivně rozhodnuto, ale přeci u něho je ještě něco, co mu brání vidět Boha tváří v tvář. A od toho je očišťován utrpením v tzv. očistci. Očistec tedy není, pro ty, kdo nekonali pokání za života, ale pouze pro ty, kdo se před smrtí káli ze svých hříchů, ale ještě potřebují být osvobozeni od určitých jejich následků. Věčný úděl člověka je tedy pouze dvojí: buď věčná spása v nebi anebo věčné zavržení v pekle, a o tom, kam člověk půjde, je rozhodnuto ještě zde na tomto světě, dokud duše přebývá v těle. Očistec je pouze jakási „předsíň“ nebe, ovšem velice bolestná. O tom, jestli je člověk spasen nebo zavržen, je definitivně rozhodnuto v okamžiku jeho smrti. Po smrti už tedy nikdo nemůže být spasen. Pouze ten, kdo je spasen, ale ne plně přetvořen k obrazu Božímu, může procházet očistným utrpením.
O tom že nějaké takové očišťování po smrti existuje, svědčí Ježíšova slova: Mt 12,32: „I tomu, kdo by řekl slovo proti Synu člověka, bude odpuštěno; ale kdo by řekl slovo proti Duchu svatému, tomu nebude odpuštěno v tomto věku ani v budoucím.“ – Existuje tedy i jakési odpuštění na onom světě, a to je očistec.
O očistci svědčí i slova sv. Pavla v 1Kor 3,11-17: „Nikdo totiž nemůže položit jiný základ než ten, který už je položen, a to je Ježíš Kristus. Zda někdo na tomto základu staví ze zlata, stříbra, drahého kamení, či ze dřeva, trávy, slámy - dílo každého vyjde najevo. Ukáže je onen den, neboť se zjeví v ohni; a oheň vyzkouší, jaké je dílo každého člověka. Když jeho dílo vydrží, dostane odměnu. Když mu dílo shoří, utrpí škodu; sám bude sice zachráněn, ale projde ohněm.“ – Tedy mít Ježíše, který je základem, a mít Boží život, ale nebýt přitom plně prodchnut Boží láskou, nebýt jako zlato vytříben ohněm, to znamená být ve stavu, ve kterém, když člověk zemře, tak je spasen, ale přesto musí ještě projít očistcovým ohněm. Samozřejmě, lepší je tím ohněm procházet již za života.

Vyvrácení šesti námitek proti věčnosti pekla
Pan Varga ve své přednášce „věčné peklo“ otevřeně přiznává, že Písmo jasně mluví o věčném pekelném ohni, tvrdí ale, že se to myslí nějak jinak a že peklo věčné prostě být nemůže. K tomu uvádí šest důvodů, které jsou celkem primitivní a směšné:
Kdyby peklo bylo věčné, Bůh by prý byl nespravedlivý, protože zavržení, by trpěli všichni stejně, ač někdo hřešil víc a někdo míň a trpěli by nekonečně déle, než zde na zemi žili hříšným životem. – Na to je nutno odpovědět, že zavržení v pekle skutečně trpí různě, někdo více a někdo méně, podobně jako i spasení v nebi mají různé stupně slávy, „neboť i hvězda od hvězdy se liší září, a tak je to i se zmrtvýchvstáním“ (1Kor 15,42). Avšak velikost trestu není v pekle vyměřena podle času, jak dlouho hřešili, ale podle velikosti viny, jakou Boha urazili, a ta je vždycky nekonečná, protože hřích je vědomou a dobrovolnou urážkou nekonečně svatého a dobrého Boha. Nekajícnost je vědomé odmítnutí jeho spasitelné milosti. Proto je věčný trest pro nekající přiměřený a spravedlivý. Pochopit to můžeme jenom natolik, nakolik pochopíme Boží svatost.
Pak se pan Varga odvolává na slova Písma „smrt i její říše byly uvrženy do hořícího jezera. To je druhá smrt: hořící jezero...“ (Zj 20,14-15) a tvrdí, že ta druhá smrt je anihilace zavržených a nakonec i satana. To je ale v rozporu se slovy Písma „půjdou do věčných muk“ (Mt 25,46) a mnoha jinými, která ještě uvedeme. Uvržení do hořícího jezera neznamená dohoření ohně ani konec utrpení, protože „jejich červ neumírá a oheň nehasne“ (Mk 9,43-48). Znamená to definitivní porážku satana a jeho moci, ne však jeho anihilaci. A že by satan měl přestat existovat, nelze dokládat ani slovy proroka Oz 13,14 o zničení smrti a podsvětí, protože tato slova vykládá apoštol Pavel v 1Kor 15,51-58, a to tak, že se naplní v moment vzkříšení těl zesnulých lidí a proměnění žijících. Smrt je totiž podle Písma oddělením duše od těla (Kaz 12,7) a proto je logické, že zničení smrti bude znamenat znovuspojení duší s jejich těly, což se bude týkat spasených i nespasených. Až k tomu dojde, tehdy také definitivně skončí vliv smrti a hříchu na vykoupené lidstvo, tedy na církev Boží – Kristovo Tajemné Tělo. Tehdy zanikne i očistec. Do té doby měli démoni jakési právo trápit duše v očistci a pokoušet i lidi žijící na zemi. Ale v moment Kristova druhého příchodu jejich vliv na vyvolené definitivně skončí. Démoni budou svrženi do hořícího jezera a všichni spasení budou už v blaženém patření na Boha v nebeské slávě i se svými oslavenými těly. Tím okamžikem tedy definitivně pomine jakýkoli vliv satana na vyvolené, a to je tím zničením smrti, o kterém mluví Zj 20,14-15. Avšak jistým způsobem se Ozeášova slova o usmrcení smrti naplnila už v momentě Kristova sestoupení do podsvětí, kdy vysvobodil duše sz spravedlivých z moci vládce podsvětí, satana.
Pak se pan Varga odvolává na Ez 28,19, kde je řečeno „zanikneš navěky“ a tvrdí, že je to řečeno satanovi. Jenomže celý tento úryvek mluví o týrskému králi (viz Ez 28,2) a až druhotně se vztahuje i na satana. Avšak tam, kde je řeč o zaniknutí navěky, je celkem zřejmé, že se to týká města Týru (které skutečně zaniklo a na svém místě už nebylo znovu zbudováno, jak to dokazuje Werner Gitt v knize „Tak je psáno“, kapitola 6.4).
Dalším důvodem proč prý peklo nemůže být věčné, je, že i spasení by tím trpěli, když by se dívali na muka lidí, které měli rádi. Jak na to odpovědět? Je jistě těžké pochopit, jak Bůh může dopustit věčné peklo. To pochopíme, až když se dostaneme do nebe. Tam budeme mít přímý vhled do toho, jak to vidí Bůh. I na ty naše příbuzné či blízké se tedy budeme dívat tím pohledem, jak se na ně dívá Bůh a budeme především milovat Boha a ty, kdo jej milují, a žít jenom touto Boží láskou. A když budeme vidět něčí vzpouru vůči Bohu a zatvrzelou nekajícnost a odpornost všech jeho hříchů, nebudeme už prožívat bolest z toho, že je zavržen, ale radost z toho, že Bůh je oslaven. Jistě, mluvit o tom takto lidskými slovy, je nedostatečné a možná pobuřující. Zůstává tam velký prostor pro tajemství. Faktem ale je, že Bůh nikoho zavrhnout nechce, zavržení jsou v pekle vlastní vinou, jejich trest je spravedlivou odplatou za odmítnutí Boha a je spojen s tajemstvím Boží lásky, která člověku dává svobodu. Kdyby lidé neměli svobodu rozhodnutí, nemohli by mít ani žádné zásluhy, nemohli by ani Boha milovat, když by neměli svobodnou vůli, a tak by ani nikdo nemohl přijít do nebe. Tedy Bůh nás stvořil, aby nám dal účast na své blaženosti, a té je možno dojít pouze svobodným přijetím Boží milosti a lásky, což je bohužel spojeno i s možností odmítnutí a následného zavržení. Bůh ale dělá vše pro spásu každého člověka.
Dále pan Varga upozorňuje na citát Juda 7, kde je řečeno, že Sodoma a Gomora jsou potrestány věčným ohněm, my však, že můžeme navštívit Izrael a podívat se do okolí Mrtvého moře, kde dneska už nic nehoří (i když je tam mnoho vyhořelé síry). Tím chce říci, že termínem věčný oheň Písmo nemyslí věčný oheň, ale pouze věčnou neexistenci. Avšak ve světle všech slov Písma o věčném pekle je to naprostý nesmysl, protože, jak Písmo svědčí, duše nekajících hříšníků jdou hned po smrti do pekla, kde skutečně hoří věčným ohněm. Juda nemluví o věčném hoření měst Sodomy a Gomory na zemském povrchu, ale o věčném hoření jejich obyvatel v pekle, které se nachází mimo tohoto našeho viditelného světa.
Nakonec pan Varga říká, že podle Zj 21,1 Bůh stvoří nové nebe a novou zemi, a protože on si myslí (nevím proč), že peklo bude na povrchu země, tak mu z toho vyplývá, že aby Bůh mohl tu novou zemi stvořit, musí nejdřív ukončit peklo, a až pak obnovit zemi. Na to v podstatě není už, co odpovídat, protože neexistuje žádný důvod si myslet, že by peklo mělo být na povrchu země. A jak si ještě ukážeme, peklo nezačne hořet až po posledním soudu, nýbrž hoří už dnes a přicházejí do něj duše těch, kdo odpírají Božímu slovu a svádějí duše lživými a bezbožnými naukami.

Biblické citáty

Smrt duchovní a fyzická
Z Písma víme, že není smrt jako smrt. Je smrt fyzická a smrt duchovní, podobně jako je život fyzický a duchovní. Když Bůh Adamovi oznámil, že jeho neposlušnost bude trestat smrtí, mluvil o dvojí smrti. Následkem hříchu je tedy nejen smrt těla, ale i smrt duchovní, která znamená oddělení duše od Boha a tvoří jakousi propast mezi člověkem a Bohem (por. Iz 59,2; Lk 16,26). Smrt tedy není zánikem duchovní podstaty člověka (duše) ani ztrátou vědomí.
V Gn 2,17 říká Bůh: „Ze stromu poznání dobrého a zlého však nejez. V den, kdy bys z něho pojedl, propadneš smrti.“ Doslova: „smrtí zemřeš“ (hebrejský text: „muth thmuth“; LXX: „thanatho apothaneiste“, Vulgáta: „morte morieris“). Tentýž termín používá i pokušitel. Gn 3,4 říká: „Had ženu ujišťoval: „Nikoli, nepropadnete smrti.“ Znovu je zde „nezemřete smrtí“. Jde o jakousi dvojitou smrt nebo by se to dalo chápat i jako: „zemřete na smrt“, „v důsledku smrti“, duchovní smrt, které propadnete, vám způsobí i smrt fyzickou. Výraz „morte morieris“ je ve Vulgátě použit i na jiných místech, ale vždy je spojen s určitým prokletím (Gn 20,7; 1Sam 14,44; 1Sam 22,16; 2Král 1,4.6.16; Ez 3,18; 33,8.14). V jiných případech, když Písmo mluví o obyčejné smrti, tedy jen o smrti těla, nepoužívá tento termín dvojité smrti, nýbrž říká prostě jen smrt. Např. v Gn 33,13 „ Budou-li hnány po celý den, všechny ovce uhynou.“ – Zde je pouze „morientur“. Nebo v Gn 44, 22: „Ten chlapec nemůže svého otce opustit. Opustí-li jej, otec zemře.“ – Ne „smrtí“, ale pouze zemře. Totéž Gn 44,30; 47,19; Ex 8,19 atd. Tedy už z výrazu „smrtí zemřeš“ použitého v Gn 2,17 je zřejmé, že se tam mluví ještě o něčem jiném, kromě pouhé smrti těla. Proč také Bůh řekl Adamovi: „V den, kdy bys z něho pojedl, smrtí zemřeš.“, když Adam po hříchu žil ještě skoro tisíc let? Protože on skutečně propadl duchovní smrti hned v okamžiku, kdy zhřešil a v tomtéž okamžiku také ztratil dar nesmrtelnosti těla, který byl důsledkem jeho spojení spojení s Bohem v rajském stavu.
Také v Novém zákoně se potom mluví o první a druhé smrti. Ta druhá smrt znamená smrt duchovní, tedy stav smrtelného hříchu, jehož následkem je věčné zavržení v pekle. V Apokalypse je řečeno: „Kdo zvítězí, tomu druhá smrt neublíží.“ (Zj 2,11). „Zbabělci, nevěrní, nečistí, vrahové, cizoložníci, zaklínači, modláři a všichni lháři najdou svůj úděl v jezeře, kde hoří oheň a síra. To je ta druhá smrt.“ (Zj 21,8; viz i 20,6; 20,15). Podobně sám Kristus mluví u Jana v 5. kapitole o dvojím vzkříšení: „Amen, amen, pravím vám, přichází hodina, ano, už je tu, kdy mrtví uslyší hlas Božího Syna, a kteří uslyší, budou žít.“ (v. 25). To je řečeno o duchovním vzkříšení duchovně mrtvých. A Potom: „...přichází hodina, kdy všichni v hrobech uslyší jeho hlas a vyjdou: ti, kdo činili dobré, vstanou k životu, a ti, kdo činili zlé, vstanou k odsouzení.“ (v. 28-29), a to je řečeno o všeobecném vzkříšení těl všech lidí na konci světa.
V posmrtnou existenci člověka věřili patriarchové a jiní spravedliví SZ, projevovali úctu ostatkům svých zesnulých (Gn 23,19; 35,8; 50,26; Ex 13,19; Nm 20,1) a počítali s existencí v podsvětí (Gn 37,35: „sestoupím za synem do podsvětí“; Gn 42,38; Num 16,33: Kórach „sestoupil do podsvětí zaživa“; Dt 32,22; 1Sam 2,6 aj.).
Také starozákonní kniha Job jasně svědčí o posmrtné existenci lidí v podsvětí. Job jednak celou svojí pří s Bohem vyjadřuje, že pokud je Bůh spravedlivý musí existovat nějaká odplata po smrti (viz kap. 21) a na některých místech potom přímo vyznává svou víru ve vzkříšení. Existence po smrti v tzv. podsvětí je pro něj samozřejmostí a rovněž mluví o tom, co tito zesnulí prožívají a že mohou i trpět. „Kdyby mohl ožít muž, jenž zemřel, čekal bych po všechny dny své služby, až budu vystřídán. Zavolal bys a já bych se ozval.“ (14,14-15) „Tělo bolestmi ho souží, sám nad sebou truchlí.“ (14,21). „Jámě řeknu: ‚Tys můj otec‘, červům: ‚Matko má, má sestro.‘ (17,14). „Já vím, že můj Vykupitel je živ a jako poslední se postaví nad prachem. A kdyby mi i kůži sedřeli, ač zbaven masa, uzřím Boha, já ho uzřím, pro mne tu bude, mé oči ho uvidí, ne někdo cizí, mé ledví po tom prahne v mém nitru.“ (19,25-27). Job tedy vyznává víru, že bude existovat i bez těla.
Také v ostatních naučných knihách Písma svatého je mnoho zmínek o podsvětí a některé z nich i jasně mluví o tom, co zesnulí v podsvětí dělají. Např. Ž 32,18; 49,14-20; 139,8: „když si ustelu v podsvětí, také tam budeš; Př 9,13-18: „Paní Hloupost ... je tam říše stínů a v hlubinách podsvětí jsou ti, jež pozvala.; Př 15,11: „I podsvětí, říše zkázy, je na očích Hospodinu, tím spíše srdce synů lidských.“; Př 15,24; Př 27,20.
Zvlášť je třeba si všimnout knihy Kazatel, kterou často uvádějí jehovisté a podobní bludaři na důkaz toho, že po smrti údajně nic není. Písmo jasně ukazuje, kdo byl ten Kazatel, a proč mluvil tak zdánlivě jakoby nevěrec. Byl to král Šalomoun, o němž z Písma víme, že se mu dostalo velikých Božích milostí a moudrosti jakou neměl nikdo před ním ani po něm (2Par 1,12), že však tento omilostněný člověk navzdory tomu odpadl od Hospodina, vzal si mnoho žen a „ženin“, a to byly pohanky a modlářky, těmto ženám nastavěl okolo Jeruzaléma pohanské svatyně a v závěru života dokonce pohanským božstvům obětoval (1Král 11). A to byl syn Davida, velkého Božího proroka. Dále v samotné knize Kazatel popisuje svůj způsob života, že se oddal pití, smilnění, mamonu a slávě (Kaz 1,12-2,11). Je pak něco divného na tom, že tento člověk upadal do chmurných a zoufalých nálad, že pochyboval o samotné existenci Boha atd.? A Kazatel ve své knize popisuje své hledání moudrosti, čili mluví o tom, co prožíval. Jeho slova nám tedy Písmo nepředkládá jako zvěstování nadpřirozené Boží pravdy, ale spíše jako popis bloudění nevěreckého lidského srdce. Tak např. říká: „To všechno jsem chtěl vyzkoušet moudrostí; řekl jsem si: Budu moudrý. Ale moudrost se ode mne vzdalovala. ... abych poznal i hloupou svévoli a ztřeštěnou pomatenost. A přicházím na to, že trpčí než smrt je žena ... Kdo je Bohu milý, unikne jí, hříšník jí však bude lapen. ... Hleď, jenom na to jsem přišel, že Bůh sice učinil člověka přímého, ten však vyhledává samé smyšlenky.“ (Kaz 7,23-29). Kazatel tedy sám uznává, že v důsledku své honby za mamonem a slávou upadl do bláznovství. Přesto však v závěru knihy potvrzuje: „A prach se vrátí do země, kde byl, a duch se vrátí k Bohu, který jej dal. „ (Kaz 12, 7).

Věčné peklo
Rovněž proroci mluví dost jasně o dění v podsvětí (Iz 14,9-20; 28,18-22; 66,24; Ez 31,14-18; 32,16-32) a také o věčném trestajícím ohni (Jer 4,4; 17,4; 17,27; 22,12; Am 5,6; 7,4; Bar 3,3).
Věčný pekelný oheň rozhodně není nějakou básnickou nadsázkou. Sám Kristus i jeho apoštolové v NZ jasně potvrzují, že nespasení jdou do věčného pekla, kde budou na věky hořet. Ježíš říká: „Jestliže tě tvá ruka nebo noha svádí k hříchu, utni ji a odhoď pryč; lépe je pro tebe, vejdeš-li do života zmrzačený nebo chromý, než abys byl s oběma rukama či nohama uvržen do věčného ohně.“ (Mt 18,8). „Potom řekne (Král) těm na levici: Jděte ode mne, prokletí, do věčného ohně, připraveného ďáblu a jeho andělům! ... A půjdou do věčných muk, ale spravedliví do věčného života.“ (Mt 25,41a46). – Tedy do věčných muk (řecky: „eis kólasin aionión“. Ta muka nejsou žádné „vyříznutí“, jak klamou jehovisté. Totéž slovo se překládá jako muka v 1J 4,18. Ve Sk 4,21 je sloveso koláso – potrestat a mluví se o bičování apoštolů). „Kdo by se však rouhal proti Duchu svatému, nemá odpuštění na věky, ale je vinen věčným hříchem.“ (Mk 3,29). „Svádí-li tě k hříchu tvá ruka, utni ji; lépe je pro tebe, vejdeš-li do života zmrzačen, než abys šel s oběma rukama do pekla, do ohně neuhasitelného, kde červ jejich neumírá a oheň nehasne. A svádí-li tě k hříchu noha, utni ji; je lépe pro tebe, vejdeš-li do života chromý, než abys byl s oběma nohama uvržen do pekla, kde červ jejich neumírá a oheň nehasne. A jestliže tě svádí oko, vyloupni je; je lépe pro tebe, vejdeš-li do Božího království jednooký, než abys byl s oběma očima uvržen do pekla, kde jejich červ neumírá a oheň nehasne.“ (Mk 9,43-48). Jan Křtitel říká o Kristu: „Lopata je v jeho ruce, aby pročistil svůj mlat a pšenici shromáždil do své sýpky; ale plevy spálí ohněm neuhasitelným.“ (Lk 3,17). A sám Pán: „I umřel ten chudák a andělé ho přenesli k Abrahamovi (doslova do lůna Abrahámova); zemřel i ten boháč a byl pohřben. A když v pekle pozdvihl v mukách oči, uviděl v dáli Abrahama a u něho Lazara.“ (Lk 16,22-23).
A apoštol říká: „...aby v plameni ohně vykonal trest na těch, kteří neznají Boha, a na těch, kteří odpírají poslušnost evangeliu našeho Pána Ježíše. Jejich trestem bude věčná záhuba daleko od Pána a slávy jeho moci“ (2Sol 1,8-9). „Sodoma, Gomora a okolní města se oddaly smilstvu, propadly zvrhlosti, a jsou nám výstražným příkladem trestu věčného ohně.“ (Juda 7). „Jejich svůdce ďábel byl uvržen do jezera, kde hoří síra a kde je již dravá šelma i falešný prorok. A budou trýzněni dnem i nocí na věky věků.“ (Zj 20,10).

Nesmrtelnost duše
Kromě toho že Písmo jasně na mnoha místech mluví o existenci lidí po smrti, nám především zvěstuje evangelium o našem spasení, které je přejitím ze smrti do života. V Kristu jsme zbaveni duchovní smrti a máme život věčný. Proto i když naše tělo umírá, platí: „Je-li však ve vás Kristus, pak vaše tělo sice podléhá smrti, protože jste zhřešili, ale Duch dává život, protože jste ospravedlněni.“ (Ř 8,10). O tom mluví celý NZ. Např. i sám Pán k Nikodémovi: „Tak musí být vyvýšen Syn člověka, aby každý, kdo v něho věří, měl život věčný. Neboť Bůh tak miloval svět, že dal svého jediného Syna, aby žádný, kdo v něho věří, nezahynul, ale měl život věčný ... Kdo v něho věří, není souzen.“ (J 3,14-18). A mnoho jiných podobných míst jako J 11,25; 1J 3,13n; Ř 5 a 8; a prakticky skoro celý NZ, kde se mluví o novém životě v Kristu. To vše je svědectvím, že duše zesnulých v Kristu jsou s Ním. To by ale nebylo možné, kdyby neexistovaly.
Ostatně už i v době Pána Ježíše byli Židé, kteří tvrdili, že „není zmrtvýchvstání a že nejsou andělé ani duchové“ (Sk 23,8), to byla sekta saduceů. Farizeové naopak „vyznávají obojí“. Sv. apoštol Pavel byl farizej a hlásil se k tomu i po svém obrácení. Před veleradou zvolal: „Bratří, já jsem farizeus, syn farizeův. Jsem souzen pro naději ve zmrtvýchvstání.“ (Sk 23,6). Tím se Pavel přiznal nejen k víře v Kristovo zmrtvýchvstání, ale také k farizejskému přesvědčení o posmrtné existenci duše. Ostatně obojí spolu úzce souvisí podle principu naší podobnosti s Kristem, jak už bylo vysvětleno.
Apoštol Pavel také říká: „Viditelné je dočasné, neviditelné však věčné.“ (2 Kor 4,18). – Duše člověka, která je od Boha obdařena intelektem a svobodnou vůlí, je neviditelná, přesněji řečeno nevnímatelná smysly. Je to bytí duchové či duchovní povahy, které může být vnímáno zase jen duchovním bytím, duchem, ne tělesnými smysly. A to, co je duchovní, je věčné, nezaniknutelné, nezničitelné. K tomu by se dalo uvést mnoho rozumových argumentů (které uvádí sv. Tomáš Akvinský v Sumě proti pohanům 55). My se ale spokojíme se svědectvím Písma: „Bude-li stan našeho pozemského života stržen, čeká nás příbytek od Boha, věčný dům v nebesích.“ (2Kor 5,1). „Chceme raději odejít z těla a být už doma u Pána.“ (2Kor 5,8). Ne až na konci světa, ale hned po smrti!
18. 3. 2020

Sv. Josefe, ochránce církve Kristovy a patrone šťastné smrti, oroduj za nás.

Herézy cirkvi zjednotenia (Moonova sekta)

Zakladateľ sekty Sun Myung Moon založil spoločnosť s názvom Asociácia Ducha svätého pre zjednotenie kresťanov (skrátené cirkev zjednotenia) v roku 1954 v Soule. Jeho osoba je veľmi kontroverzná. Napr. v r. 1954 bol dvakrát väznení v Severnej Kórei za cudzoložstvo a bigamiu. V Južnej Kórey bol o rok neskôr zasa obvinení pre cudzoložstvo a promiskuitu. Moonovo učenie je obsiahnuté v knihe Divina Principle, o ktorej sa tvrdí, že údajne obsahuje zjavenie, ktoré Moon obdŕžal od „Boha“. Náuka má jasné prvky dualizmu spojené s prvkami monoteizmu. Všetky pojmy sa rozkladajú na dualizmy, z ktorých ženský a mužský sú vláknom, ktorými sú zošité k sebe. Vraj Boh ešte pred stvorením vesmíru existoval ako vnútorný mužský subjekt, stvorením učinil vonkajší ženský objekt. To má priniesť subjektu „dokonalú radosť“ a vzťah medzi Bohom a svetom je tak naplnený. Pád človeka i satana vysvetľuje na sexuálnom princípe. Boh vraj stvoril Adama a Evu duchovne nezrelých ako brata a sestru. Pádom človeka sa zhatili Božie plány a Boh sa rozhodol obnoviť pre seba ľudstvo skrze duchovné a telesné vykúpenie. Ježišovou pôvodnou úlohou podľa Moona bolo zaistiť duchovné i telesné spasenie, nájsť si „dokonalú partnerku“ a s ňou založiť na zemi dokonalú Božiu rodinu. Pretože Židia Ježiša odmietli, Ježiš údajne spasil ľudstvo len duchovne. Telesnú spásu má dokonať Pán druhému príchodu. Podľa Moona s odvolaním na Apokalypsu 7, 2-4 a ďalších jeho úvah sa narodí v Kórey. Výuka je vedená tak, aby väčšina jeho veriacich prijala Moona (nazývaní tiež Otec) za Pána druhého príchodu a jeho ženu (nazývanú Matka) za onú „ideálnu“ ženu, s ktorou sa má spojiť. Moonovci sú známi aj vykonávaním hromadných sobášov, „dobročinnými“ aktivitami a navonok sa zastávajúci pravicových, rodinných hodnôt. Treba ale povedať, že táto nebezpečná sekta s falošným Mesiášom vychádza v podstate z pohanských aj okultných náuk a jednoznačne demoluje pravdivé morálne aj biblické základy kresťanstva!
Viac k téme: Spoločnosť svätého Bazila Veľkého - Listy - Moonova sekta a jej nebezpečenstvá

Herézy Scientológie / dianetiky

Jej okultno – špiritistické pozadie je skrývané za psychoterapeutickou metódou, ktorá má človekovi „pomôcť“ pri rozvoji jeho osobnosti. „Pomoc“ stojí záujemcu veľa peňazí v rámci postupného výcviku, kedy sa pacient zbavuje tzv. auditingom (rozhovorom s audítorom za použitia E – metra, čo je vlastne jednoduchý detektor lži) zábran v mysli a učí sa potlačovať niektoré hnutia mysle. Pritom auditor zistí o pacientovi radu skutočností, i takých, ktoré môžu slúžiť do budúcnosti k jeho ovládnutiu (vydieraniu). Náuka scientologickej „cirkvi“ učí, že údajne sú ľudia potomkami akýchsi tzv. titanov, nestvorených bohov, ktorí vstúpili do hmoty a postupným prevteľovaním zabudli na svoj pôvod. Cieľom auditingu je zbaviť sa zábran v mysli, ktoré bránia uvedomiť si thetana v sebe. To sa deje uvedomením si najrôznejších zážitkov v tomto i minulých životoch (dianetika). Človek sa vraj skladá z tela, mysle a duše. Myseľ sa delí na analytickú, z ktorej obsahom môžeme disponovať, a na reaktívnu, v ktorej sú uložené zážitky z doby telesnej alebo duchovnej bolesti. Tieto zážitky vraj v obdobnej situácii negatívne ovplyvňujú naše jednanie. Je treba údajne zbaviť sa reaktívnej mysle. Človek, ktorý už nemá reaktívnu myseľ, sa nazýva clear. Najvyšším stupňom je OT (operujúci thetan), človek, ktorý už dosiahol oslobodenie a získal späť pôvodné schopnosti thetana. Pretože podľa scientológov je vraj človek dobrý, OT vie, že vyslobodenie je možno dosiahnuť iba spoločenskou zodpovednosťou. Má sa teda angažovať v sociálnych oblastiach. Táto angažovanosť však končí, pokiaľ ide o nepriateľov scientológie. Ten môže byť ktorýmkoľvek scientológom pripravení o majetok, podvedený, vedený k súdu, alebo i fyzicky zničený. Pôvodca sekty L. R. Hubbard (1911 – 1986), bol jasne napojení na okultné korene (Satanizmus, ezoterika, sexuálna mágia, členstvo v slobodomurárskej lóže O. T. O., hypnóza, reinkarnácia, obdiv k orientálnym pohanským náukám, atď.) Preto treba vedieť, že táto skupina, charakteristická množstvom klamstiev, podvodov, a „vymývaním mozgov“, nemá s pravdivým biblickým kresťanstvom, ani s morálkou vôbec nič spoločné.

--------------
Zrejme mnohí kresťania sa už stretli s náboženskou organizáciou s názvom Scientológia. Propagujú ju aj niektoré filmové celebrity (T. Cruise. J. Travolta, J. Elfman, J. Lee, C. Bell). Ako vznikla? Čo je jej poslaním? Aký postoj má k nej Biblia?
Scientológia (z lat. sciencia – znalosť, vedomosť; lat. logos – slovo, veda) je okultné učenie, ktorú jej pôvodca, L. Ron Hubbard charakterizoval ako „aplikovanú náboženskú filozofiu“(1953) a základ nového náboženstva. Vychádza z pomocného systému Dianetiky, ktorú Hubbard označil ako náboženstvo, keďže údajne obsahuje metódy a postupy na zvyšovanie duševných a duchovných kvalít jedinca. Hubbard v roku 1950 vydal základnú príručku Dianetika s cieľom dosiahnuť duchovné „zdravie“ človeka. Na tento účel scientológia, ktorá vznikla neskôr, ponúka rozsiahlu sústavu praktických postupov a kurzov. Prístup k nim je možný napríklad po absolvovaní príslušného testu osobnosti. Scientológovia tvrdia, že tento kult môže zlepšiť zdravie, inteligenciu, schopnosti, správanie ale aj výzor ľudí. Svedectvo bývalých členov tohto náboženstva však hovorí o opačnej skúsenosti. Zmienené citácie a informácie v apológii sú použité hlavne z publikácii týchto autorov: Z. Vojtíšek, J. Růžička, V. D Barret, kolektív autorov v Malom slovníku siekt a z internetových zdrojov Scientológia (hnutie) a Scientológia Košice.
Zakladateľ
Zakladateľom scientológie je Lafayette Ronald Hubbard (1911 – 1986). Ide o kontroverznú osobu, keďže na neho boli a sú rôzne názory. Na jednej strane sa stretávame s tvrdením, že „žiadny autor ani filozof modernej doby neprispel takou mierou k zlepšeniu jedinca a spoločnosti ako L. Ron Hubbard“,(1) no na druhej strane je jednoznačné hodnotenie scientológie a jej vodcu, z r. 1984 od sudcu Paula G. Breckenridgesa z Los Angeles, nasledovné: „Organizácia je zjavne schizofrenická a paranoidná a táto bizarná kombinácia je, ako sa zdá, odkazom jej zakladateľa. Dôkazy ho vykresľujú ako človeka, ktorý bol fakticky, pokiaľ ide o jeho históriu, pozadie a výkony, patologický klamár.“(2) Kto bol teda pán Hubbard? Vedec, Mesiáš alebo podvodník? Pozrime sa na fakty o Scientológii a jej zakladateľovi.
L. R. Hubbard sa narodil 13. 3. 1911 v Tildenu v Nebraske. Podľa vlastných slov, aj svedectva scientológov, vraj prežil romantické detstvo v blízkom vzťahu s Indiánmi na ranči v Montane. Keď mal tri a pol roka vedel čítať a písať. V dvanástich rokoch prečítal veľa klasických autorov, a navyše rástol v ňom záujem o filozofiu a náboženstvo. Medzi rokmi 1927 a 1929 žil medzi kňazmi, lámami a rôznymi mudrcmi a „ako devätnásťročný muž mal už precestovanú Čínu, Japonsko a ďalšie oblasti v Oriente a Pacifiku a poznával tak rôzne kultúry celého sveta.“(3) Aj keď „už bol expertom v mnohých rôznych kultúrach“,(4) na univerzite študoval stavebné inžinierstvo a zaoberal sa i psychológiou. „Rozhodol sa, že formálne štúdium mu už nemá čo ponúknuť,“(5) a tak univerzitu skoro opustil, živil sa písaním, ktorým si zarábal, aby mohol financovať i údajné vedecké expedície, ktoré osobne viedol. V druhej svetovej vojne mal slúžiť ako vzorný a vysoko oceňovaný námorný dôstojník. Podľa kritikov však velil sprievodnému plavidlu iba raz, pričom nariadil strieľať na neobývaný ostrov, za čo bol postavený pred vojenský súd. Na konci vojny sa liečil v nemocnici „čiastočne slepý a ochrnutý.“ Silou svojej vôle údajne vyliečil nielen seba, ale aj ďalších pacientov. Oponenti však tvrdia, že sa podrobil iba liečbe na psychiatrii, a liečený bol kvôli vredu na dvanástorníku.
Verzie jeho životopisu niektorí spochybňujú a tvrdia, že Hubbard prežil detstvo v meste Helena. Roky, ktoré mal stráviť s učenými mužmi rôznych dávnych civilizácii, prežil v školách v Seattlu a v Helene s krátkymi prestávkami v Bremertonu (Washington) a na ostrove Guam, kde bol jeho otec – námorný dôstojník, v r. 1927 na čas prevelený. Jeden a pol roka (1930 – 1932) Hubbard študoval na Univerzite G. Washingtona stavebné inžinierstvo, opakovane však nespravil skúšky z matematiky. Nedokončil ani kurz z molekulárnej a atómovej fyziky. Kuriózny doktorát dosiahol až r. 1953 na „Sequoia Univerzity“, na ktorej sa vyučuje i korešpondenčnými kurzami, bez prednášok a skúšok. V odpovedajúcich dokumentoch nie sú žiadne doklady o tom, že by informácie o vedeckých expedíciách boli pravdivé. Scientologické životopisy však mlčia o podstatných veciach z jeho života, o ktorých by mal kresťan vedieť: zaujatosť satanizmom a sexuálnou mágiou. Hubbart vyhlasoval, že dvakrát navštívil nebesia a stretol tam tajtánov - nesmrteľných duchov, schopných vstupovať do tela s cieľom reinkarnácie. V r. 1946 sa dokonca stal významným členom slobodomurárskej lóže O. T. O. (Ordo Templis Orientalis), ktorú založil známy novodobý pohanský čarodej a uctievač satana - Aleister Crowley (1875 – 1947). Jedným zo znakov satanizmu v Hubbardovom živote a diele je aj kríž, ktorý Scientologická „cirkev“ prijala za svoj symbol. Má tvár krížov z ezoterických myšlienkových koreňov (napr. rozekruciánov, alebo tvarov kríža na jednej z Crowleyho tarotových okultných kariet).
Krátko po svojom pokuse o štúdia sa Hubbard po prvý krát oženil a začal sa živiť ako spisovateľ dobrodružnej a vedecko-fantastickej (sci fi) literatúry. Získal i istú popularitu, avšak úplne spokojný nebol. Skutočný prielom do spoločnosti si sľuboval predovšetkým od dianetiky. V roku 1950 napísal knihu „Dianetika – moderná veda duševného zdravia“, ktorou mal nielen literárny úspech. Následne však svoju prvú ženu Margaret (Polly) i s dvomi deťmi opustil a zobral si jej najlepšiu priateľku Sáru. V podstate bigamicky sa s ňou oženil ešte predtým, než sa s prvou manželkou rozviedol. V roku 1982 Hubbard zmizol bez stopy. Od roku 1986 bol považovaný za mŕtveho, hoci sú takí, čo tvrdili, že ešte žil a riadil sektu z tajného centra najvyššieho zasvätenia. Hubbard bol na starosť senilný, dokonca objavujú sa i hlasy hovoriace o pedofilných sklonoch. Z tohto dôvodu ho spoločenstvo zrejme muselo asi samo odstrániť, aby mu nekazil image.
Po roku 1990 tzv. Scientology Church začala mohutný útok na krajiny strednej a východnej Európy - len v Rusku vznikli štyri filiálky WISE - Svetový inštitút scientologických podnikov). Ďalšie boli zriadené v Poľsku, Bulharsku, Rumunsku, Česko-Slovensku a v Maďarsku. Po roku 1993 vznikli filiálky scientológov aj na Slovensku. V Českej republike sa sekte dokonca podarilo dostať kurzy dianetiky do niektorých základných škôl.
Učenie – ideológia
K šíreniu svojho učenia používa scientológia najmä dve techniky, ktoré sa označujú ako už spomenutá scientológia a dianetika. Podľa svojej vlastnej „odbornej slovnej zásoby pre dianetiku a scientológiu“ (vyd. r. 1977) zahŕňa scientológia „štúdium ľudského ducha vo vzťahu k fyzickému vesmíru a jeho životným formám ... Naproti tomu dianetika sa zameriava na telo (a) taktiež sa používa k tomu, aby odstránila choroby, nežiaduce pocity, somatické príznaky, bolesť atd.“(6)
Slovo dianetika scientológovia vykladajú ako zloženinu gréckych slov dia (cez) a nous (myseľ). Doslova to má znamenať - "cez, skrz myseľ, rozum", alebo presnejšie to, „čo robí myseľ telu.“ Pomocou dianetiky sa vraj dá obnoviť pôvodný duševný, t.j. psychický potenciál. Dianetika je prezentovaná ako technológia duševnej „liečby“, vylepšovania jedinca, ale aj spoločnosti. Metóda zaviedla pojem prenatálneho štádia do oblasti psychológie. Podľa scientologickej náuky sa človek skladá z troch častí:
Telo, myseľ (rozumu) a nesmrteľná duša (thetan). Myseľ sa ešte delí na dve časti:
1, analytická myseľ, v ktorej sú uskladnené všetky vnemy a prežitky a s ktorou človek môže disponovať.
2, reaktívna myseľ, v ktorej sú uložené všetky zážitky telesnej alebo duševnej bolesti, (tzv. engramy), zlé veci, predovšetkým z raného detstva či prenatálneho obdobia. Túto myseľ podľa Hubbarta človek nemôže ovládať.
Engramy vraj človeku bránia v úplnej duchovnej slobode. Východiskom je previesť ich z reaktívnej mysle do analytickej, vedome ich prežiť a tak ich prekonať a vymazať. K tomuto procesu má slúžiť špeciálna metóda – auditing. (z lat. audire – počuť, počúvať). Auditing je kurz vo forme odpovedí a otázok, konaný prostredníctvom E – metra (merač odporu kože). Osoby na začiatku kurzu sú pokladané za „preclear“ (nevyčistené). Auditor otázkami atakuje reaktívnu myseľ klienta. Otázkami a gestami, najmä lusknutím prstov či tlesknutím pri zavretých očiach návštevníka, chce auditor vyvolať niektorý bolestný zážitok z jeho reaktívnej mysle. Opakovaným traumatického zážitku, a to i vo forme, ako keby ho práve uskutočňoval a odhaľovaním nových situácii, ktoré ho sprevádzali, sa tento zážitok má opäť prežiť, zbaviť sa schopnosti vyvolávať zlé citové reakcie, a tak byť navždy zničený. Zjednodušene povedané, účelom toho tzv. terapeutického postupu je stupeň oslobodenia („clear“), v ktorom už človek nemá psychosomatické nemoci, ani chybné chovanie, engramy, ani reakvívnu myseľ.
„Clear je osoba, ktorá už nemá reaktívnu myseľ... Kúsok po kúsku bol odstraňovaný náboj – škodlivá energia, uložený v reaktívnej mysli. Tým osoba znovu získa pôvodný potenciál sebaurčenia, schopností, zodpovednosti a šťastia. Stav clear je jedným z najdôležitejších stupňov poznania na moste, na ceste k úplnej duchovnej slobody.“(7) Tento svoj objav Hubbard zverejnil v knihe „Dianetika, moderná veda o duševnom zdraví.“ (1950) Dianetika má vzorec pre výpočet potenciálnej hodnoty človeka. Clear má min. potenciál zóny 4. Zóna 0 je smrť - najvyššia bolesť. Obyčajný človek je v zóne 1-2. Najvyššia zóna je nesmrteľnosť. Scientológia používa i tzv. ARK trojuholník - afinita čiže náklonnosť, realita, komunikácia. Je to základná zbraň scientológa v medziľudských vzťahoch. Na vyjadrenie slúži tónová škála, umožňujúca predpovedať ľudské správanie.
Nie je tajomstvom, že Hubbard prebral a pozmenil pojmy a poznatky v scientológii, ktoré prebral od psychológa Zigmunda Freuda. Freud, zakladateľ psychoanalýzy, bol okultista, člen slobodomurárskej lože B'naj B'rit, ktorý prevádzal na pacientoch hypnózu. Freud o hypnóze povedal: „Táto činnosť pripomína mágiu, zaklínanie a všelijaké čary!“(8) Hypnóza vychádza z pohanstva a je nebezpečná ako pre telo, tak aj pre dušu človeka. Aj keď sa scientológia dištancuje od hypnózy, pretože vraj počas nej je možné ľahko vložiť do mysle hypnotizovaného "aberácie" - odchýlky od logického správania, predsa ju používa. V psychologicky zameranej literatúre sa píše, že Hubbard nadobudol svoju profesionálnu znalosť v hypnóze tým, že ju "objavil" v dianetickom odtlačku. Hubbard bol kvalifikovaným hypnotizérom a jeho známi, ako Forrest Ackerman (Hubbardov literárny agent) a A. E. van Vogt (jeden z prvých priaznivcov Dianetiky) boli svedkami demonštrácií jeho hypnotických schopností.
Postoj vedy
Aký názor má na knihu Dianetiky odborná veda?
Psychológ J. Růžička: „Dielo je od začiatku podvod. Predstiera vedeckosť, ale vedu nectí, zaujíma sa o liečebnú starostlivosť a pritom ju zneužíva, sľubuje nesplniteľné a vytvára ďalšiu utópiu, na ktorú naletí mnoho zúfalých, opustených a poblúdených ľudí.“(9)
Ružička analyzoval základnú Hubbardovu prácu napr. v týchto bodoch: Hubbard používal psychologické pojmy, ktoré vytrhol z kontextu pôvodných teórií, kde mali funkciu hypotéz a konštrukcií, nie nezvratných skutočností. Neskôr ich síce definoval, ale jeho spôsob ani v najmenšom nezodpovedal požiadavkám vedeckej definície. Axiómy (nespochybniteľné „pravdy“) Hubbardej náuky sú významovo veľmi nesúrodé. Vedľa seba kládol slová prevzaté z rôznych odborov na spôsob reklamy. Pritom sa vydával za vedca a dianetiku za vedeckú disciplínu s duchovným, presnejšie spirituálnym presahom. Zámerom nebolo informovať, ale navnadiť, presvedčiť, nie však vecnými, ale emočne účinnými formuláciami. Hubbardove tvrdenia majú z formálnej stránky podobu reklamných sloganov. Auditing je účinne vypracovaný systém vymývania mozgu a zneužívania bolesti a utrpenia ľudí na ich porobu psychologickými a následne ekonomickými a ideologickými prostriedkami. Z účinných a užitočných psychologických prostriedkov používaných vo výchove, v medicíne, poradenstve a psychoterapii auditing vybral tie, ktoré zahrnujú regresiu, negatívne emócie, stavy závislosti a upevňujú ľudské putá. Utvoril z nich uzavretý ideologický systém a pseudonáboženskú utópiu. Auditing sa každým svojím smerovaním usiluje o čo najväčší podiel na moci a ekonomickej prevahe, o ktorej sa v celom systéme pre verejnosť zásadne mlčí. To len dotvára obraz scientológie.
Nositeľ Nobelovej ceny za fyziku, prof. I. I. Rabi: „Tento zväzok obsahuje pravdepodobne najviac sľubov a najmenej dôkazov v pomere k jednej strane než akákoľvek publikácia od vynálezu kníhtlače...“(10)
Prof. MUDr. Drsc. J. Heřt: „Hubbardova scientologická teória vrátane výkladu príčin chorôb je hromadou absurdných, pseudovedeckých názorov. Vo vedeckej literatúre nebolo popísané nič, čo by zodpovedalo engramom, „trvalým stopám, vyvolaným stimulom buniek.“ Jeho výklady sú len metafyzikou, zahalené do vedeckého žargónu.“(11)
Viera scientológie a kresťanstvo
Na internetovej stránke Čo je Scientológia? • Scientológia, sa dozvieme názor tejto spoločnosti na koncept o bohu.
„Veriť v dogmy týkajúce sa boha, ktorý svojim členom rozkazuje, na rozdiel od akejkoľvek ďalšej viery, scientológia ľudí nežiada. Nežiada, aby verili v čokoľvek, čo sa týka viery.“
Kresťanská viera nás ale učí základným dogmám a to, že existuje pravý Trojjediný Boh, ktorý sa ľudom v plnosti zjavil skrze svojho jednorodeného Syna, Ježiša Krista. „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.“ (Jn 1, 18) Nie je ľahostajné, či človek prijme Božie zjavenie v Kristovi, alebo ho odmietne, pretože od toho závisí jeho budúci večný život po smrti, a to buď v nebi, alebo v pekle.
„Naopak, ako sa duchovné vedomie človeka na základe účasti v scientologickom auditingu a tréningu zvyšuje, dosahuje svoje vlastné istoty o každej dynamike a ako sa pohybuje zo siedmej, duchovnej dynamiky smerom k ôsmej, dosiahne svojho vlastného porozumenia boha a vzťahu k nemu.“
Inými slovami sa človek vlastným úsilím prostredníctvom techník zdokonaľuje, získava „božské“ schopnosti, svoj vlastný pohľad na „Boha“. Scientológia podporuje život nezávislý na pravom Bohu, čím aj odmieta spásu výlučne v Kristovi.
„Scientológia sa snaží dostať človeka na novú úroveň duchovného vedomia, kde môže dosiahnuť svoje vlastné závery, ktoré sa týkajú božskej podstaty (alebo vyššej bytosti či nekonečna) a toho, čo na neho čaká po pozemskom živote. Preto ako vo viacerých východných filozofiách je spasenie v Scientológii dosiahnuté na základe osobného duchovného rastu a osvietenia.“
Scientológia preberá náuku o samospasiteľnosti z orientálnych filozofií. Človek je vraj v podstate dobrý, problémy sú len jeho zážitky v minulom alebo terajšom živote. Boh nás ale učí, že človek je hriešny. Písmo Sväté hovorí: „Srdce je klamlivé nado všetko a rozjatrené, kto sa v ňom vyzná?“(Jer 17, 9) Dokonalým je jedine Trojjediný Boh: Otec, Syn a Duch Svätý. Nikto sa sám nemôže vykúpiť z porušenej hriešnej prirodzenosti, ani sa od hriechov očistiť, ani sa spasiť. Oslobodenie od hriechu a milosť s ním bojovať, nám môže dať len Boží Syn, ktorý spasil hriešne ľudstvo svojou vykupiteľskou smrťou na kríži. Spása sa dosahuje pokáním z hriechov, vierou v Krista a poslušnosťou Božej vôli a nie východnými filozofiami, alebo osvietením. Pôvodcu osvietenia pochádzajúceho z východných filozofií, Božie slovo definuje takto: „veď sám satan sa tvári ako anjel svetla. Nie je teda divné, keď sa aj jeho služobníci vydávajú za služobníkov spravodlivosti.“ (2 Kor 11, 14-15) Po pozemskom živote čaká človeka osobitný Boží súd a potom buď večná radosť v Božom kráľovstve, alebo večné utrpenie v pekle.
Biblia svedčí o Pánovi Ježišovi Kristovi:
„Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal ľuďom ich hriechy.“(2 Kor 6, 19)
„V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov,“(Ef 1, 7)
„A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“(Sk 4, 12)
„Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo.“(1 Jn 1, 10)
„Teda ako previnenie jedného (Adama) prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného (Ježiša) priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život.“ (Rim 5, 18)
„Kto verí v Syna, má večný život, ale kto Synovi neverí, neuzrie život (večný) a spočinie na ňom Boží hnev.“(Jn 3, 36)
„Nie každý, kto mi hovorí: “Pane, Pane,” vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 7, 21)
Thetan, reinkarnácia a kresťanský pohľad
V náboženskej náuke scientológie zohráva základnú úlohu učenie o thetanovi. „Thetan“ je názov pre ľudskú dušu, ale zároveň: „To ste VY, alebo to si TY, nesmrteľná bytosť, ... ktorá obýva telo a riadi okrem neho tiež myseľ.“(12) Údajne je každý človek thetan, ktorý má možnosť disponovať vlastnosťami podobnými božským. (Pojem thetan pochádza z gréckého písmena theta Θ, ktoré Gréci používali k vyjadreniu myšlienky, alebo možno ducha, s exponentom n, alebo „theta na entú“, čo symbolizuje nekonečné schopnosti.)
Thetani vraj žijú už trilióny rokov, a to tak, že sa rodia znovu a znovu do iných tiel (reinkarnácia). V čase existencie v tele, sú duševne obmedzovaní engramami (nepríjemnými zážitkami s bolesťou a bezvedomím zo súčasného aj minulého života), ktoré im zabraňujú fungovať ako racionálnym duchovným bytostiam, ktorými pôvodne boli. Tieto obmedzenia sa pomocou špeciálneho postupu odstraňujú (čiže sa dosahuje tzv. stav „clear“) pomocou „auditingu“, opytovacej techniky, niekedy s pomocou elektronického meracieho prístroja. Auditingom nastupuje thetan cestu k svojmu oslobodeniu (tzv. Most k úplnej slobode) a ako operujúci thetan (OT) stúpa ďalej po stupňoch až k „vyslobodeniu (spaseniu)“, kde thetan dostáva „svoje pôvodné schopnosti“, medzi ktoré vraj patrí dokonalý zdravotný stav, či nadprirodzené schopnosti. Po dosiahnutí stavu čistoty Clear sa začína proces, počas ktorého sa človek údajne stáva racionálnou podstatou duchovna OT (operujúci thetan), disponujúcou nadprirodzenými schopnosťami. „Operujúci thetan je stav bytia nad Clearom. Názov Thetan označuje duchovnú bytosť a operujúci znamená „schopný fungovať bez závislosti na veciach“.(13) Tí ľudia, ktorí dosiahli clear (údajne asi 50 000 ľudí na svete) sa potom aj na iných, snažia v pätnástich stupňoch dosiahnuť stav „operujúceho thetana“, (OT) absolútnu kontrolu nad časom, hmotou, energiou a priestorom. V stave OT dochádza k hlbokým zmenám osobnosti, strate všetkých zábran, zániku citov, roztrhania kontaktov s rodinou a priateľmi a k celkovému podriadeniu sa „cirkvi“ a jej cieľom.
Čo hovorí Písmo sväté o reinkarnácii a tzv. tetanoch? Reinkarnácia, vychádzajúca z pohanského hinduizmu, je podvod a Boh ju zakazuje. Každý človek žije na zemi len raz, a po smrti je Boží súd. „Je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd.“ (Hebr 9, 27) Potom nasleduje nekonečný, večný nemeniteľný život, buď v nebi, alebo v pekle. Thetanov podľa Biblie možno prirovnať k padlým anjelom – démonom, ktorí klamú ľudí a odvádzajú ich od viery v pravého Boha. Pokušenie satana, vodcu padlých anjelov, ktorý pokúšal prvých ľudí v raji, slovami: „Budete ako boh“ (Gn 3, 5), zaznieva aj scientologii skrze „sebazbožšťovanie“ prostredníctvom rôznych pseudovedeckých techník. Apoštol Pavol však vyzýva kresťanov, aby sa chránili démonov oblečením Božej výzbroje a mohli tak odolať ich zvodom. „Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla. Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach. Preto si vezmite Božiu výzbroj, aby ste mohli v deň zla odolať, všetko prekonať a obstáť!“(Ef 6, 11-13).
Kurzy
Scientologóvia ponúkajú rôzne úvodné kurzy. Na úvod je to väčšinou bezplatný osobnostný test, tzv. Oxfordský test osobnosti, s 200 otázkami a kniha „Dianetika – návod pre ľudskú myseľ“. Oxfordský test osobnosti (OCA) hodnotí psychológ PhDr. Slavomír Hubánek takto: „To nie je test, to je skôr lesť.“(14) Pretože vyhodnotenie testu je spravidla negatívne pre testovaného, nasleduje v dianetickom centre alebo nejakej scientologickej misii ponuka pomoci v podobe ich kníh a kurzov. Verbuje sa i podobizňou Alberta Eisteina so slovami: Využívame iba 10 percent svojho duševného potencionálu. Podľa odborníkov je však OCA vyhodnocovaný tak, aby dosiahnutie pozitívneho výsledku nebolo prakticky možné. Po vykonaní úvodných kurzov, napr. Pre komunikáciu a „opravy života“, môže začať závislosť, ktorá často stojí veľa času i peňazí. Kurzy na seba nadväzujú a ich cena k postupu na vyšší kurz rastie. Cez tieto kurzy má byť novým členom oznámené, že teraz ako scientologóvia patria k tým niekoľko vyvoleným ľudom, ktorí ešte za svojho života môžu dosiahnuť vyšších úrovní vedomia a vytvoriť svoje nové „ja“, nový život a nový svet. Nováčikom je tak vsugerované, že môžu dosiahnuť ľudskú dokonalosť s doposiaľ netušenými duševnými a intelektuálnymi schopnosťami. Dokonca sa ponúka i „dianetika pre deti“, aby v rodine panovala dôvera a poctivosť a vychovávali sa šťastné deti. Aby sa dokázala domnelá vedeckosť, používa scientologia vlastnú terminológiu, ktorá sa nedá nájsť v žiadnom slovníku. V ich literatúre sa vyskytujú pojmy ako napr. auditing, aberácia, engram, planéta Helatrobus, langfellblowdown, murmel – TR, prepcheck, rockslam atd. Študent scientológie tak venuje veľa času hľadaním pojmov. K tomu sú okrem veľkého množstva iných scientologických kníh potrebné vlastné slovníky (napr. Odborná slovná zásoba), ktoré sa musia zabezpečiť ako dodatok ku kurzom. Musia sa tiež absolvovať ešte „kurzy pre objasnenie slov“. Zámerom scientologického kurzu „očistenie Rundown“, je urobiť účastníkov kurzu imúnnym voči rádioaktívnemu dažďu.
Scientologická cirkev
Scientologická cirkev (Scientology Church) tvrdí, že je náboženskou filozofiou, ktorá údajne pozná techniky duševnej starostlivosti. Vznikla v r. 1954. Je Hubbartovou transformáciou dianetiky ako „vedy“ na náboženstvo. Základom tejto „cirkvi“ sa stala Hubbartova medzinárodná asociácia scientológov (HASI), založená v roku 1952 v Londýne. Scientológovia, ktorí dovtedy pôsobili ako dianetickí „poradcovia“, sa od vtedy začali nazývať pastori (ang. minister) a obliekali sa do odevov podobných cirkevným, nosili koláriky a ako symbol prijali kríž, pripomínajúci kresťanstvo. Hubbard vydal niekoľko pokynov, ktoré určovali priebeh scientologických svadieb, krstov a pod. V roku 1969 potvrdil, že scientológia je náboženstvo . „Nikdy to nebolo nič iného,“(15) napísal. Iní však majú na to rôzne názory, keď tvrdia, že scientológia je veda a náboženskú fasádu získala len z dôvodu daní a právnej ochrany pred obvinením z podvodu. Rôzne zdroje označujú túto „cirkev“ za pseudo náboženskú organizáciu, sektu a/alebo nadnárodnú korporáciu. Sociológ Kent, hoci priznáva, že množstvo jeho kolegov považuje scientológiu za náboženstvo, hovorí: „Namiesto hádania, či scientológiu označiť alebo neoznačiť ako náboženstvo, považujem za oveľa užitočnejšie pozerať sa na ňu ako na nadnárodnú korporáciu s mnohými aspektami, z ktorých náboženský charakter má iba jeden prvok.“(16) Podobne aj napr. v Nemecku príslušné najvyššie orgány rozhodli, že cirkev Scientology-Kirche Hamburg e.V. nie je náboženská organizácia v zmysle nemeckých zákonov, pretože činnosť organizácie má ekonomické zameranie. Zároveň sa od 90. rokov 20. storočia opätovne v niektorých Európskych štátoch zvažuje úplný zákaz organizácie z dôvodu vytvárania závislosti u členov, ničenia sociálnych väzieb členov a finančného vykorisťovania členov. Činnosť Scientológie ako cirkvi bola doteraz explicitne zakázaná vo Francúzsku a v Grécku, a aj iné štáty vyslovujú výhrady proti ekonomickej činnosti organizácie. Postoj USA je presne opačný, Scientológia sa považuje za verejnosti prospešnú organizáciu (oslobodená je aj od daní) a uznávanie Scientológie sa považuje za prejav slobody vierovyznania. V Európe má štatút štátom uznanej cirkvi alebo verejnoprospešnej organizácie, často spojený aj s rôznymi daňovými úľavami, napríklad v Maďarsku, Taliansku, Holandsku, Rusku, Rakúsku, Veľkej Británii, Portugalsku, Španielsku.
Scientologická „cirkvev“, ktorá túži byť priamou pokračovateľkou Buddhovho diela, patrí už veľa rokov k najpochybnejším hnutiam v oblasti tzv. náboženstiev mládeže. Prezentuje sa ako svetová náboženská spoločnosť, ktorá sa vraj zaoberá štúdiom ľudského ducha v jeho vzťahu k sebe, vesmíru a k inému životu. Zároveň ale hlása, že asi 15 až 20% ľudskej populácie je duševne nemocných. Scientológia sa považuje za „cirkev“, ktorá má patent na zaručenie ľudských práv a mieru, riešenie výchovných problémov i boja proti drogám a zneužitia psychiatrie. Odborníci sa však na ňu pozerajú úplne inak: „Scientologická cirkev nie je v skutočnosti najväčšia organizácia na svete pre duševné zdravie, ale najväčšia organizácia na svete skladajúca sa z nekvalifikovaných ľudí. Jej prax je vážnym ohrozením spoločnosti po stránke medicínskej, morálnej i sociálnej. Jej prívržencami sú poľutovania hodní zvedení ľudia, často duševne nemocní.“(17) V novembri 2009 austrálsky senátor Nick Xenophon vo Federálnom Parlamente predniesol reč, v ktorej Church of Scientology prehlásil za kriminálnu organizáciu. Na základe listov od ex-členov organizácie vyhlásil obvinenia vo veci „nedobrovoľného odňatia slobody, vynútený potrat, sprenevera kapitálu, fyzické násilie a zastrašovanie, vydieranie a rozsiahle riadené zneužitie informácií, ktoré Church of Scientology nadobudla, ...“(18)
Každému súdnemu človekovi, ale predovšetkým kresťanovi je zjavné, že scientológia je falošné náboženstvo, ktoré si názov cirkev zobralo kvôli finančným výhodám a kvôli oklamaniu ľudí.
Organizácia
V organizácií vidieť zjavný pyramídový systém. Ako u mnohých alternatívnych náboženstiev (a polo ezoterických organizácii typu slobodných murárov) sú i tu jasne definované jednotlivé úrovne na ceste hore, označené stupňami zasvätenia, kurzov a hodností. Dokončenie každej úrovne je východiskovým bodom k ďalším. V scientológii sú jasne definované jednotlivé úrovne na cestu hore. Človek začne ako jeden z miliónov bez vedomostí. Veľmi rýchlo sa stane jedným z niekoľko málo tisíc s určitými vedomosťami. Čím viac človek postupuje od úrovne k úrovni, tým viac sa stáva jedným z pár „vyvolených.“
Pokyny vedenia scientológie z marca 1972 o finančnom manažmente hovoria: „Získavaj peniaze, zarábaj viac peňazí, ostatných ľudí maj na to, aby zarábali ešte viac peňazí.“(19) O tom, že sa u scientológie jedná hlavne o podnik zameraný na predaj kurzov, kníh a ostatných materiálov, svedčí veľký počet pokynov vedenia, tzv. policy - letters. Tak napr. pokyn z 31. 1. 1983 znie: „Jediný dôvod, prečo existujú orgs (pobočky), je úloha predávať a dodávať materiály a služby verejnosti a získavať ľudí z verejnosti, ktorým by sa mohlo predávať a dodávať...“(20) Bývalý hovorca sekty Róbert Vaughn Yong povedal, že cieľom sekty je nielen získať peniaze, ale ich prostredníctvom sa aj uchopiť moci. V roku 1977 sa o dianetiku začalo zaujímať FBI. Prehľadali kancelárie centrály v Los Angeles a vo Washingtone, do väzenia putovalo 11 čelných predstaviteľov scientológov, medzi nimi bola aj Hubbardova manželka Mary Sue. Pri tejto príležitosti objavili pracovníci FBI plány ovládnutia Nemecka, pod krycím menom "Snehová kráľovná". Vykonávateľom tejto akcie mal byť Rakúšan Kurt Weiland.
Organizačná štruktúra
Organizácia scientológie je hierarchická, na čele stojí ústredie Medzinárodnej scientologickej cirkvi (CSI) v Los Angeles, pod ním kontinentálne organizácie a pod nimi lokálne cirkvi. Výkony každej organizácie hierarchie sa merajú týždennými štatistikami. Roku 1966 firma Hubbard Exploration Company kúpila viacero lodí a L.R. Hubbard premiestnil svoje hlavné sídlo na otvorené more, z čoho vznikol názov Sea Org(anization) – Morská org(anizácia). V 70 rokoch bolo hlavné sídlo preložené do Clearwater na Floride, ale názov Sea Org sa dodnes používa ako označenie niekoľko tisíc členov „Sea Orgu“. Vyššie úrovne Scientológie sú obsadené výlučne členmi Sea Orgu. Sea Org je elitná organizácia scientologov, ktorá má prísnu vojenskú štruktúru, námorné uniformy a vojenské hodnosti. Nadlho (1967 asi 1982) predstavoval hlavné centrum moci. …