Sv. Bruno, zakladateľ rádu kartuziánov,sviatok 6.októbra
Sv. Bruno, zakladateľ rádu kartuziánov,sviatok 6.októbra /Memento Mori/
Založenie najprísnejšieho mníšskeho rádu Kartuziánov podnietila hrôzostrašná udalosť,kedy mrtvola odpovedala na modlitbu...responde míhi...
6. októbra. Sv. Bruno, zakladateľ rádu.
V jedenástom storočí povstal nový prísny rád cirkevný, menom Karthuziánsky. Blahoslavený Peter, opát z Klyjny (Cluny), opisuje prísny život mníchov tohto rádu týmito slovami: «Karthusiáni sú najchudobnejší zo všetkých mníchov a už pohľad na zovňajšok ich naplňuje každého človeka strachom. Žijú osamotene v izbičkách (cellách) svojich, každý osobitne, nosievajú tvrdé kajúcne rúcho, umŕtvujú telo svoje ustavičným pôstom a požívajú len chlieb otrubný.
Ani zdraví, ani nemocní nejedia mäso, ba ani ryby nekupujú; požívajú ich len vtedy, keď im bývajú ponuknuté. V nedeľu a vo štvrtok požívajú vajcia a syr, v utorok a v sobotu varené zeleniny, a v ostatných dňoch je voda a chlieb ich pokrmom. Každodenne sedajú ku stolu len raz, okrem sviatočných dní a modlitba, rozjímanie a ručná práca je ich obyčajným zamestnaním. I odpisujú mnohé knihy, aby si zaopatrovali svoje každodenné potreby.»
A zbožný kardinál Bona hovorí o Karthuziánoch: «Títo mnísi sú divom sveta; žijú v tele, akoby žiadneho tela nemali; sú anjelmi na zemi, ktorí nasledujú spôsob života svätého Jána Krstiteľa, sú hlavnou ozdobou nevesty Ježiša Krista, cirkvi, a porovnať môžu sa s orlami, ktorí k nebu sa povznášajú, a ktorých regula prevyšuje všetky iné rády.» Karthuziáni zachovávajú hlbokú mlčanlivosť a používajú nemých znakov k vyjaveniu svojej žiadosti.
Ich kláštor má najväčšiu chudobu a v chráme okrem kalicha nie je nič zo zlata alebo zo striebra. A zakladateľom tohto prísneho rádu je sv. Bruno, ktorého pamiatku sv. cirkev dnes oslavuje.
Sv. Bruno narodil sa roku 1035 zo staroslávnej nábožnej rodiny šľachtickej v meste Kolíne nad riekou Rýnom. Už jako útly chlapec prejavoval čosi neobyčajného; nikdy nehrával sa s inými deťmi. Vznešení rodičia zaoberali sa starostlivo s vychovávaním jeho, i posielali ho do školy ku svätému Kunibertovi v Kolíne. Vysoko nadaný chlapeck vyznačoval sa medzi spolužiakmi detinskou útlou bázňou Božou, láskavosťou a zbožnými mravy.
Jako nevinný, prekvitajúci mládenec navštevoval slávné školy v Remeši (Rheims), v Túre (Tours) a v Paríži, i osvojil si horlivou usilovnosťou hlboké znalosti vo všetkých vedách, že bol považovaný za veľmi nadaného medzi jeho rovesníkmi. Na vysokých školách v Paríži obsiahol hodnosť doktora bohosloveckých vied a bol slávny a známy s poznaním svätého Písma a svätých Otcov.
Kolínsky arcibiskup Hano vysvätil učeného mladíka za diakona a vymenoval ho za kanonika pri chráme svojom. Chýr o cnostiach mladého učenca sa dostall i do mesta Remeša, že arcibiskup Gerváz povolal ho r. 1056 k sebe a poveril ho najvyšším dozcom nad všetkými školami, i udelil mu kanoniu pri chráme v Remeši a neskôr, ustanovil ho správcom arcibiskupského konzistoria (svätej stolice súdnej).
A so všetkých strán hrnula prichádzala mládež do Remeša, aby sa na slávnych školách pod správou sv. Bruna učila nielen vo vedách, ale i vo všetkých kresťanských dokonalosťach. Medzi učeníkmi jeho vyznamenával sa zbožný mladík Odo, ktorý neskôr stal sa biskupom a kardinálom v Ostii a r. 1088 zasadol jako pápež Urban II. na stolicu sv. Petra v Ríme. Keď r. 1067 zomrel arcibiskup Gerváz v Remeši, veľké pohoršenie zarmucovalo citlivé srdce sv. Bruna.
Podplatením kráľovských radcov stal sa arcibiskupom v Remeši Manasses, muž úpochádzajúci z vysokého rodu , ale i nemravného, necirkevného srdca. S počiatku pretvaroval sa Manasses jako farizej na arcibiskupskom tróne a zdal sa byť horlivým pastierom cirkevného stáda svojho; avšak v krátkom čase objavil opravdivé hriešné zmýšľanie svoje, že všetci zbožní kresťania boli udivení.
Za peniaze predával cirkevné hodnosti a úrady, plienil chrámy a kláštory, privlastňoval si dôchodky podriadeného kňažstva, pozbavoval zbožných kňazov cirkevných úradov a žil veľmi nemravný a pohoršlivý život. Nikto z kňazov neopovážil sa napomenúť svetáka; len svätý Bruno, ktorého zarmútené srdce neznalo strachu, upozornil nehodného Manassesa na nemravný a pohoršlivý život jeho a keď to neosožilo, karhal ho verejne.
Ale svätý Bruno stal sa obeťou zbožnej horlivosti svojej; Manasses pozbavil ho úradu a všetkého majetku. Už dávno túžil sv. Bruno po samote, v ktorej chcel Bohu slúžiť a život svoj v tichom úkryte dokonať. Násilností a bezprávie Manassesovo bolo mu vítanou zámienkou, aby úmysel svoj previedol.
Roku 1076 opustil sv. Bruno Remeš a poberal sa v sprievode zbožného prepošta a iných kňazov, ktorí dívať sa nemohli na hriešny život Manassesov, do Šampane, kde ho nábožný gróf Ebal na zámku svojom (Rouci) s priateľmi radostne prijal a hostil, až kým nasledujúceho roku v meste Otyne (Autun) pod predsedníctvom pápežského poslanca Huga cirkevný snem shromaždený bol, na ktorom sv. Bruno a prepošt kapituly Remešskej opísali biskupom pohoršujúci život Manassesa.
Keď povolaný Manasses na cirkevný snem neprišiel, bol hodnosti pozbavený a na miesto jeho zbožný Elinandus vyvolený, ktorý sv. Bruna do predošlej hodnosti znovu postavil a cirkevnú kázeň a poriadok v biskupstve svojom v krátkom čase uviedol. Ale len za dva roky riadil Elinandus arcibiskupstvo v Remeši, lebo utiahol sa do samoty, aby výhradne spaseniu svojmu žil.
Kňazi a veriaci ľud žiadali si jednohlasne zbožného Bruna za arcipastiera, ale ponížený sluha Boží zriekol sa i úradu svojho a s niekoľkými zbožnými priateľmi utiahol sa r. 1081 na púšť v biskupstve Langrese a žil tam kajúcne a vo svätom rozjímaní. Sv. Róbert, opát z Melasma, radil mu, aby sa obrátil na biskupa v Grenoble, Huga, že mu ten príhodnejšie miesto v biskupstve svojom pridelí, kde by vzdialený od sveta pohodlnejšie Bohu mohol slúžiť.
A sv. Bruno vybral sa roku 1082 so šiestimi svojimi druhmi do Grenobla. Svätý biskup Hugo prijal zbožných mužov láskavo a na prosbu sv. Bruna im daroval desnú púšť v neprístupných skalnatých vrchoch, menom Karthuzy. Nad tým útulkom potešil sa sv. Bruno s bratmi svojimi a o niekoľko dní zaviedol ich sv. biskup na tú púšť a daroval im okolitý kraj.
I vystavali si sluhovia Boží kaplnku a malé osamelé chýžky, jednu neďaleko od druhej, podľa spôsobu dávnych pustovníkov vo Svätej Zemi a v Egypte; do kostolíka schádzavali sa ráno a popoludní ku službám Božím. Po modlitbe každý išiel po práci svojej. Len v nedeľu jedávali spolu. Nehovorili jeden s druhým, než jedine znamením, ktoré si dávali, tak že v púšti panovalo ticho a mlčanlivosť.
Pracovali na poli, najviacej opisovali knihy. Postievali sa ustavične; mäsitý pokrm nikdy nepožívali. Odev ich bol hrubý, drsný. Sv. Hugo často navštevoval púšť Karthuziánsku, aby sa na duši zotavil. Tak povstal rád Karthuziánsky roku 1084 a život mníchov jeho ako hlas hromu budil ľudí ku pokániu.
Ako príčinu, že sv. Bruno utiahol sa do hroznej púšti, aby nad pomyslenie ľudské prísny život viedol, udávajú súvekí spisovatelia nasledujúcu hroznú udalosť.
Stalo sa to počas pobytu Bruna v Paríži v roku 1084. V Paríži náhle zomrel slávny doktor,profesor teológie Rajmund Diokres, ktorý bol za zbožného a spravodlivého kresťana považovaný.Diokres učil aj na univerzite Bruna jeho priateľov a poznali ho ako nábožného človeka. Mŕtvola bola vystavená v chráme Panny Márie.Viacerí známi a študenti zosnulého sa išli modliť k mrtvému,ktorý bol vystavený v truhle v bočnej kaplnke chrámu.Bolo veľa ľudí,ktorí sa chceli modliť,tak rozdelili ľudí po hodinách a po skupinkách sa modlili pri mrtvom. Bruno a jeho priatelia študenti mali určenú poslednú hodinu modlitby od 23 hod. do polnoci.Tak prišli v noci do chrámu,kde horeli sviece a šli do kaplnky kde ležal zosnulý v truhle.Pokľakali si okolo truhly a začali sa modliť modlitby hodinky za zomrelých a za spásu duše profesora Diokresa.
Boli tam Bruno, Landuin, ktorý po Brunovi bol prvým predstaveným Karthús, Štefan Burg, Štefan z Die a Hugo, kaplánom menovaný, lebo bol jediným kňazom v novom ráde Karthusiánskom, Andrej Gurrin.Bruno a jeho priatelia v tej temnej noci,kľačiaci okolo truhly a mrtvého profesora,za mihotu sviec mali akési zlé tušenie.Modlili sa latinsky.
Keď pri modlitbe boli čítané slová: «Responde míhi», — «Odpovedaj mi», kaplnkou zavial divný vánok,že sviece len tak, že nezhasli...a pri tých slovách sa naraz mrtvola profesora posadila a zvolal dutým, hrôzyplným hlasom: «Obžalovaný som spravodlivým súdom Božím!» Keď to povedal, poklesla hlava jeho naspäť do truhly Bruno a jeho priatelia zbledli a boli zhrození nad tým výjavom...od strachu ledva vyšli z kostola.Mysleli,že duša mrtvého potrebuje vrúcnejšie modlitby a väčšiu duchovnú pomoc...tak so strachom šli na druhú noc ku mrtvému sa modliť.Odbil zvon a nastalo ticho,Bruno a jeho priatelia vchádzali so strachom do kaplnky ku mrtvému...pokľakali si a začali sa modliť.Naraz kaplnkou zavial ľadový vietor,plameň sviec akoby pohasol a pri slovách modlitby «Responde míhi», — «Odpovedaj mi» sa mrtvy posadil a znova zvolal pri tých istých slovách opätovne hrozným hlasom: «Obžalovaný som spravodlivým súdom Božím!»Znova zavial ľadový vietor a ozval sa polnočný zvon...
Priatelia mysleli, že tieto slová v dobrom zmysle majú sa rozumeť, zdvojnásobnili horlivosť svoju v modlení .
Poslednú noc pred pohrebom sa veľmi báli ísť sa posledný krát modliť k mrtvému,ale Bruno ich povzbudzoval,musíme pomôcť jeho duši,potrebuje našu modlitbu.Tak šli do kostola.Všade tma,len v kaplnke horeli sviece okolo truhly.Pokľakali si dookola truhly a začali modlitby...Blížili sa tajomné latinské slová ....«Responde míhi», — «Odpovedaj mi»,...kaplnkou sa prevalil vietor, plameň sviec pohasol a truhla zaškrípala...mrtvola sa zdvíhala a posadila sa...uvideli kalné,mdlé oči mrtvého...a naraz sa ozval desivý,dutý,záhrobný hlas ...Nemodlite sa za mňa...ja som zatratený v pekle...a mrtvola sa zvalila do truhly...odbil polnočný zvon a kostolom sa ozval rachot akoby hromu...Sviece zhasli,len jedna horela a Bruno a jeho priateľov zachvátila hrôza...vlasy im všetky stáli a triasli sa strachom a utekali od mrtvého von...
Strašná zvesť sa rozniesla rýchlo a tak namiesto slávneho pohrebu,mrtvého pochovali do neposvätenej zeme za miestnym cintorínom.Brunovi sa celý život a jeho plány zosypali...načo mi je sláva,štúdia,uznanie ľudí...všetko len márnosť...sme len ako poľný kvet,ktorý rýchlo odkvitne a zvädne,taký je aj život človeka...Prach si a na prach sa obrátiš....nič si na druhý svet nevezmeš,nijaké majetky,vedomosti,hodnosti,tituly...ostanú len dobré a zlé skutky a potom posledný,večný súd,kde spravodlivý,prísny Sudca vynesie posledný,rozhodujúci rozsudok,platný pre celú večnosť...vstúpte do raja...alebo vzdiaľte sa odo mňa zlorečení...
«Keď je zatratený ten, ktorý zdal sa medzi nami ľudmi tak žiť, že za svätého bol považovaný. Keď sa s ním tak naložilo, čože môžeme my biednici očakávať?»Profesor Diokres žil zbožne a predsa je zatratený...musel byť nejaký jeho tajný, ťažký hriech,ktorým si zaslúžil záhubu duše...
Bruno hovoril priateľom...máme len jedinú cestu a záchranu...činiť opravdivé pokánie a prísny odriekavý život.
Ježiš tak aj káže...«Keď sa nebudete opravdivo kájať, všetci zomriete a zahyniete vo svojich hriechoch.
Brunovi a jeho priateľom sa zmenil život a jeho hodnoty.Musíme viesť odriekavý život v najprísnejšom pokáni,len tak sa môžeme zachrániť...a spasiť svoju dušu...a to bol začiatok vzniku najprísnejšieho mníšského rádu v cirkvi-rádu Kartuziánov...
Za šesť rokov žil sv. Bruno v púšti Karthuziánskej jako predstavený prísneho rádu svojho, do ktorého mnohí vznešení ľudia vstúpili, a divokú púšť pracovitými rukami svojimi a zbožným životom v pozemský raj pretvorili. Keď učeník Odo stal sa pápežom pod menom Urbana II., povolal r. 1089 sv. Bruna, bývalého učiteľa svojho v Remeši, do Ríma, aby múdrej rady jeho pri obťažnej správe celej sv. cirkve mohol používať.
Pokorný sluha Boží ťažko opúšťal milú samotu svoju v púšti, ale z poslušnosti priniesol tú veľkú obetu. Bratia zarmútili sa veľmi nad odchodom svojho vodcu. Svätý Bruno tešil ich, odovzdal správu Karthúzy milovanému učeníkovi svojmu Languinovi, vzal sebou niektorých bratov, ktorí nechceli sa od neho odlúčiť, a nastúpil v marci toho roku ďalekú cestu do Ríma.
Pápež ubytoval sv. Bruna v paláci svojom, aby múdrej rady jeho mohol používať; a jeho priateľom určil príhodné obydlie, kde podľa prísneho spôsobu svojho Bohu slúžiť mohli. Ale prísnym mníchom zatúžilo srdce po tichej púšti; lebo v hlučnom meste boli v tichej pobožnosti svojej mýlení. Sv. Bruno prepustil so žiaľom bratov, ktorí na púšť svoju do Karthúz odcestovali; ale i sám zacítil, že je opravdivý mních vo svete hlučnom jako ryba na suchej zemi; a i on túžil po samote.
Toho času zomrel arcibiskup v meste Reggio v Kalabrii. Veriaci prosili pápeža Urbana II., aby im poslal sv. Bruna za arcipastiera. Ale sv. Bruno nechcel prijať od pápeža ponúkanú vysokú dôstojnosť a riekol, že nie je dostatočným ani za dušu svoju spravodlivosti Božej zodpovedať, nie žeby takú ťarchu zodpovednosti toľkých tisícich duší na slabé ramená svoje uvaliť mohol. I žiadal pokorne pápeža, aby mu dovolil do obľúbenej púšti sa utiahnuť.
Keď sv. Otec videl úprimný zármutok pokorného sluhu Božieho, dovolil mu, aby si vyhľadal nejaké pusté miesto v Kalabrii, kde by dľa vôle žiť a pápežovi radou osožný byť mohol. Roku 1090 opustil sv. Bruno Rím, odišiel na púšť, La Torre zvanú, v Kalabrii a založil tam novú osadu Karthuziánov; lebo mnohí zbožní mužovia chceli žiť kajúcny život pod správou jeho. Z tejto púšti písal listy do Karthúz a povzbudzoval bratov ku plneniu prísnych pravidiel života, ktoré im bol predpísal.
Pôsobením jeho stalo sa, že všetkých Karthuziánov oživoval jeden duch. Veľmož Roger, ktorému Kalabria náležala, prišiel poľovať na púšť Torre, uzrel sv. Bruna a dal sa s ním do reči. A život pokorného sluhu Božeho zaľúbil sa tak veľmi Rogerovi, že mu tú púšť daroval a pri mníšskych chyžkách ku cti sv. Jána Krstiteľa chrám vystavil.
Roku 1099 krstil sv. Bruno syna Rogerovho. Toho istého času zajali Lombardovia v meste Kapue Richarda, pokrevného Rogerovho. I vyslal Roger vojenského vodcu svojho Sergia proti nepriateľom. Sergius dal sa nepriateľom podplatiť ku zrade a chcel im i pána svojho chyteného vydať. V noci pred bitkou rozkázal Roger vojsku, aby včas ráno mesto Kapuu útokom napadlo; sám ľahol si na odpočinok.
Sv. Bruno modlil sa celú noc v pustovni svojej za víťazstvo zbožného dobrodinca svojho. Vo sne objavil sa sv. Bruno Rogerovi v roztrhanom rúchu a horko plakal. Keď sa Roger pýtal, čo mu chybí, zdal sa vo sne slyšať slová: «Žialim pre život mnohých kresťanov a zvlášte pre život tvoj. Vstaň, vezmi zbroj, snáď ešte Boh učiní, že zachrániš život svoj a bojovníkov svojich!»
Roger uposlúchol, povolal jedného verného vodcu, naložil mu, aby svolal vojsko a presvedčil sa, či sen nie je mámenie smyslov a či Sergius koná povinnosť svoju. A videnie nebolo mámením! Zradca Sergius, ktorý chcel pána svojho nepriateľom vydať, zbadal, že je zradený, i dal sa s 200 gréckymi bojovníkami na útek; ale verné vojsko Rogerovo prenasledovalo zradcov a potrestalo ich. I vydobytá bola Kapua.
Roger išiel po vydobytom víťazstve do Salerna ku pápežovi Urbanovi II. a odtiaľ do Skvillace, kde ležal nemocný štrnásť dní. Sv. Bruno navštívil nemocného dobrodinca a tešil ho. A Roger ďakoval sluhovi Božiemu, že ho z nebezpečenstva života modlitbou svojou vyslobodil, ma daroval majetok rádu Karthuziánov.
Tak vznikol aj druhý kláštor v púšti La Torre, ktorý sv. Bruno podobným spôsobom založil, jako svoj prvý v púšti Karthúze neďaleko Grenobla.
Landuin, prior kláštora Karthuziánov neďaleko Grenobla, navštívil roku 1099 sv. Bruna v Kalabrii, aby sa poradil s ním o záležitosťach rádu. Sv. Bruno poučil ho a odoslal bratom do Francúzska dojímavý list, ktorým ich povzbudzoval a snažne napomínal, aby nočným strážením, pôstom a modlitbami proti nepriateľovi duševného spasenia sa bránili.
V púšti La Torre napísal sv. Bruno mnoho nábožných spisov, menovite výklad sv. Písma, v ktorých zračí sa hlboký pohľad veľkého ducha jeho do článkov viery a svätosť jeho. Roku 1100 navštívil dobrotivý Boh sv. Bruna ťažkou nemocou, ktorá zapríčinila, že nezadlho mal získať večnú korunu za cnosti svoje a bohumilé práce. Trpezlive znášal telesné boľesti a napomínal učeníkov svojich ku svedomitému plneniu prísnych pravidiel rádu.
Keď cítil, že sa blíži posledná hodinka života, povolal ku svopjmu bolestnému lôžku všetkých mníchov rádu, vyznal sa z hriechov celého života v prítomnosti ich, modlil sa vrúcne a po odriekaní apoštolského vyznania viery zomrel v Pánu dňa 6. októbra roku 1101. Mrtvé telo jeho bolo pochované na cintoríne pri kláštore La Torre, kde roku 1515 neporušené bolo objavené. Mnohé divy stály sa pri hrobe jeho.
Pápež Lev X. dovolil Karthuziánom, aby sa modlili hodinky ku cti sv. Bruna, a pápež Gregor XV. rozšíril úctu jeho po celej sv. cirkvi. Sv. Bruno vyobrazuje sa v bielom rúchu rádu svojho, jako stojí pred pustovňou s krížom v rukách, na ktorý uprene pozerá.
Poučenie.
Keď sv. Bruno videl, aké nebezpečenstvo hrozí duši ľudskej na tomto hriešnom svete, uzavrel, že sa bude pripravovať na šťastnú smrť zbožným, prísno kajúcnym životom. K tomu cieľu vyvolil si najlepší prostriedok: utiahol sa na púšť z hlučného hriešneho sveta. On bál sa Božieho súdu, preto bál sa i lákadiel a zvodov sveta.
O tom súde píše sv. Bazilius (výkl. žal. 30.): «To verejné zahanbenie pred celým svetom bude pre zatratených najväčším trápením; áno ťažšie a bolestnejšie bude to verejné zahanbenie a vyjavenie nimi spáchaných hriechov, než pekelná temnosť a než sám pekelný oheň.» Na hriešnych, nekajúcich ľuďoch vyplnia sa pri súde Božom tie hrozné slová, ktoré Spasiteľ podľa sv. Lukáša (hl. 23, 30.) praví: «Vtedy budú hovoriť vrchom: padnite na nás, a kopcom: prikryte nás!»
Kresťan, nasleduj sv. Bruna, vyhýbaj sa sa hriešneho sveta, ží v ňom ako na púšti, i zachovaj si pravidlo života jeho, že, keď je hovoriť striebro, je mlčať zlato, že budeš počet vydávať z každého zbytočného slova svojho! Aby sa nebál svedomitý človek pred budúcim prísnym súdom Božím, založil sv. Bruno prísny rád Karthuziánsky.
A aké požehnanie Božie spočíva na tomto ráde cirkevnom, poznať z toho, že keď mnohé mníšske rády stratili pôvodnú horlivosť, Karthuziáni žijú doteraz podľa ducha zbožného učiteľa svojho a zakladateľa. Mäsitý pokrm nikdy nepožívajú, ani v chorobe. Postievajú sa osem mesiacov v roku. V pôste a v piatkoch nepožívajú ani vajec ani mlieka.
V nedeľu a vo sviatok modlievajú sa celé hodinky v chóre a spoločne jedávajú; v ostatné dni schádzajú sa v chráme len ku sv. omši a ku vešperám. Ženám je zakázaný prístup do kláštora a do chrámu. Len raz v týždni vychádzajú do poľa. Mimo chyžiek a kláštora nikde nejedia jedlo. Zachovávajú úplnú mlčanlivosť a len predstavenému je možné hovoriť bez dovolenia .
Sv. Bruno dovolil učeníkom svojim, aby sa pri stretnutí pozdravovali: «Memento mori», «pamätaj na smrť!» Tak oslovujú sa Karthuziáni až podnes a upozorňujú sa na budúcu smrť svoju. svoje pustovne (celly) opúšťajú iba v istom čase a okolo každej pustovne je záhradka, ktorú mnísi obrábajú. Mimo modlitby, rozjímania, odriekania denných hodiniek o preblahoslavenej Panne Márii a za zomrelých, robia ručné prácami a čítajú kníhx, ktoré im dá predstavený.
Nikdy neodkladajú kajúcny opasok, spávajú oblečení na slamenom matraci; o 22. hodine v večer vstávajú k modlitbe a ľahnú si na odpočinok o tretej hodine ráno; vstávajú o 5. lebo o 6. hodine. Kláštory Karthuziánov nachádzali sa prv početne po celej Európe; za našich časov je ich menej. Z tohto prísneho rádu, ktorý mohutne účinkoval na zlepšenie mravov pokazeného sveta, vyznačili sa mnohí cirkevní spisovatelia.
Modlitba.
Ó Pane Bože, prosíme, nech nám prímluva sv. vyznavača Tvojho Bruna pomáha, aby sme i my, ktorí sme velebnosť Tvoju ťažkými hriechami urazili, pre jeho zásluhy a prosby sme dosiahli odpustenie svojich hriechov Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
Najslávnejšou epizódou Diocrèsa, ktorá sa objavila v rôznych umeleckých dielach, bol jeho pohreb, na ktorom bol nakrátko vzkriesený, aby sa zabezpečilo, že ho Boh súdil a odsúdil. Jeden z jeho študentov, Bruno de Colonia , bol svedkom takého zázraku a rozhodol sa opustiť civilný život a vstúpiť ako mních. Diocrèsove triedy a jeho pohrebná postava medzi osvetlenými scénami vo veľmi bohatých hodinách vojvodu z Berry . Maliari ako Vicente Carducho , Gregorio Bausá alebo Eustache Le Sueur tiež vytvorili scény z jeho života, najmä tie, ktoré súvisia s povolaním svätého Bruna.
Kartuziánsky rád alebo kartuziáni je katolícka rehoľa s prísnymi rehoľnými pravidlami založená v roku 1084sv. Brunom, pomenovaná podľa latinského názvu Chartreuse Cartusia (kláštor v Chartreuse). Motto kartuziánskej rehole je: lat. Stat crux dum volvitur orbis – Kríž stojí, kým svet sa krúti.
Rehoľu založil spolu so šiestimi spoločníkmi sv. Bruno z Kolína pri Grenoble vo Francúzsku. V rokoch 1122 - 1127 spísal Gvigo - piaty prior kláštora regulu tohto rehoľného spoločenstva. V roku 1141 sa zišla generálna kapitula - najvyšší orgán kartuziánskej rehole.
Rehoľné pravidlá boli pod názvom "Statuta ordinis cartusiensis a domino Guigone priore cartusie edita" kníhtlačou vydané v Bazileji, v roku 1510.
Už niekoľko storočí sa rodí v horskom prostredí kartuziánskeho kláštora Grande Chartreuse blízkosti Grenoble známy likér Chartreuse s nezameniteľnou chuťou a vôňou. Likér pôvodne vyvinul neznámy alchymista ako "elixír dlhého života". Mníchom dal zašifrovaný recept maršal François Annibale d' Estrees v roku 1605 a údajne im trvalo 150 rokov ho rozlúštiť.
Kartuziánsky rád má približne 400 členov, počet mužských kláštorov je 18, ženských je 5. Najviac kláštorov sa nachádza vo Francúzsku a v Španielsku po 5. Na Slovensku bol kartuziánsky kláštor v Kláštorisku v Slovenskom raji (založený 12. mája1299) a v Červenom Kláštore pri Dunajci.
Na čele kartuziánskeho rádu je generálna kapitula, na ktorú prichádzajú každé dva roky všetci priori. Mimo generálnej kapituly vedie rád generál, ktorého zvolí spoločenstvo vo Veľkej Kartúze (tu vznikol kartuziánsky rád), a ktorý je pritom aj jej prior. Taktiež spoločenstvá v jednotlivých kláštoroch si samé zvolia priora. Generálna kapitula a rehoľná vizitácia v jednotlivých kláštoroch ubezpečuje jednotu rádu.
V jedenástom storočí povstal nový prísny rád cirkevný, menom Karthuziánsky. Blahoslavený Peter, opát z Klyjny (Cluny), opisuje prísny život mníchov tohto rádu týmito slovami: «Karthusiáni sú najchudobnejší zo všetkých mníchov a už pohľad na zovňajšok ich naplňuje každého človeka strachom. Žijú osamotene v izbičkách (cellách) svojich, každý osobitne, nosievajú tvrdé kajúcne rúcho, umŕtvujú telo svoje ustavičným pôstom a požívajú len chlieb otrubný.
Ani zdraví, ani nemocní nejedia mäso, ba ani ryby nekupujú; požívajú ich len vtedy, keď im bývajú ponuknuté. V nedeľu a vo štvrtok požívajú vajcia a syr, v utorok a v sobotu varené zeleniny, a v ostatných dňoch je voda a chlieb ich pokrmom. Každodenne sedajú ku stolu len raz, okrem sviatočných dní a modlitba, rozjímanie a ručná práca je ich obyčajným zamestnaním. I odpisujú mnohé knihy, aby si zaopatrovali svoje každodenné potreby.»
A zbožný kardinál Bona hovorí o Karthuziánoch: «Títo mnísi sú divom sveta; žijú v tele, akoby žiadneho tela nemali; sú anjelmi na zemi, ktorí nasledujú spôsob života svätého Jána Krstiteľa, sú hlavnou ozdobou nevesty Ježiša Krista, cirkvi, a porovnať môžu sa s orlami, ktorí k nebu sa povznášajú, a ktorých regula prevyšuje všetky iné rády.» Karthuziáni zachovávajú hlbokú mlčanlivosť a používajú nemých znakov k vyjaveniu svojej žiadosti.
Ich kláštor má najväčšiu chudobu a v chráme okrem kalicha nie je nič zo zlata alebo zo striebra. A zakladateľom tohto prísneho rádu je sv. Bruno, ktorého pamiatku sv. cirkev dnes oslavuje.
Sv. Bruno narodil sa roku 1035 zo staroslávnej nábožnej rodiny šľachtickej v meste Kolíne nad riekou Rýnom. Už jako útly chlapec prejavoval čosi neobyčajného; nikdy nehrával sa s inými deťmi. Vznešení rodičia zaoberali sa starostlivo s vychovávaním jeho, i posielali ho do školy ku svätému Kunibertovi v Kolíne. Vysoko nadaný chlapeck vyznačoval sa medzi spolužiakmi detinskou útlou bázňou Božou, láskavosťou a zbožnými mravy.
Jako nevinný, prekvitajúci mládenec navštevoval slávné školy v Remeši (Rheims), v Túre (Tours) a v Paríži, i osvojil si horlivou usilovnosťou hlboké znalosti vo všetkých vedách, že bol považovaný za veľmi nadaného medzi jeho rovesníkmi. Na vysokých školách v Paríži obsiahol hodnosť doktora bohosloveckých vied a bol slávny a známy s poznaním svätého Písma a svätých Otcov.
Kolínsky arcibiskup Hano vysvätil učeného mladíka za diakona a vymenoval ho za kanonika pri chráme svojom. Chýr o cnostiach mladého učenca sa dostall i do mesta Remeša, že arcibiskup Gerváz povolal ho r. 1056 k sebe a poveril ho najvyšším dozcom nad všetkými školami, i udelil mu kanoniu pri chráme v Remeši a neskôr, ustanovil ho správcom arcibiskupského konzistoria (svätej stolice súdnej).
A so všetkých strán hrnula prichádzala mládež do Remeša, aby sa na slávnych školách pod správou sv. Bruna učila nielen vo vedách, ale i vo všetkých kresťanských dokonalosťach. Medzi učeníkmi jeho vyznamenával sa zbožný mladík Odo, ktorý neskôr stal sa biskupom a kardinálom v Ostii a r. 1088 zasadol jako pápež Urban II. na stolicu sv. Petra v Ríme. Keď r. 1067 zomrel arcibiskup Gerváz v Remeši, veľké pohoršenie zarmucovalo citlivé srdce sv. Bruna.
Podplatením kráľovských radcov stal sa arcibiskupom v Remeši Manasses, muž úpochádzajúci z vysokého rodu , ale i nemravného, necirkevného srdca. S počiatku pretvaroval sa Manasses jako farizej na arcibiskupskom tróne a zdal sa byť horlivým pastierom cirkevného stáda svojho; avšak v krátkom čase objavil opravdivé hriešné zmýšľanie svoje, že všetci zbožní kresťania boli udivení.
Za peniaze predával cirkevné hodnosti a úrady, plienil chrámy a kláštory, privlastňoval si dôchodky podriadeného kňažstva, pozbavoval zbožných kňazov cirkevných úradov a žil veľmi nemravný a pohoršlivý život. Nikto z kňazov neopovážil sa napomenúť svetáka; len svätý Bruno, ktorého zarmútené srdce neznalo strachu, upozornil nehodného Manassesa na nemravný a pohoršlivý život jeho a keď to neosožilo, karhal ho verejne.
Ale svätý Bruno stal sa obeťou zbožnej horlivosti svojej; Manasses pozbavil ho úradu a všetkého majetku. Už dávno túžil sv. Bruno po samote, v ktorej chcel Bohu slúžiť a život svoj v tichom úkryte dokonať. Násilností a bezprávie Manassesovo bolo mu vítanou zámienkou, aby úmysel svoj previedol.
Roku 1076 opustil sv. Bruno Remeš a poberal sa v sprievode zbožného prepošta a iných kňazov, ktorí dívať sa nemohli na hriešny život Manassesov, do Šampane, kde ho nábožný gróf Ebal na zámku svojom (Rouci) s priateľmi radostne prijal a hostil, až kým nasledujúceho roku v meste Otyne (Autun) pod predsedníctvom pápežského poslanca Huga cirkevný snem shromaždený bol, na ktorom sv. Bruno a prepošt kapituly Remešskej opísali biskupom pohoršujúci život Manassesa.
Keď povolaný Manasses na cirkevný snem neprišiel, bol hodnosti pozbavený a na miesto jeho zbožný Elinandus vyvolený, ktorý sv. Bruna do predošlej hodnosti znovu postavil a cirkevnú kázeň a poriadok v biskupstve svojom v krátkom čase uviedol. Ale len za dva roky riadil Elinandus arcibiskupstvo v Remeši, lebo utiahol sa do samoty, aby výhradne spaseniu svojmu žil.
Kňazi a veriaci ľud žiadali si jednohlasne zbožného Bruna za arcipastiera, ale ponížený sluha Boží zriekol sa i úradu svojho a s niekoľkými zbožnými priateľmi utiahol sa r. 1081 na púšť v biskupstve Langrese a žil tam kajúcne a vo svätom rozjímaní. Sv. Róbert, opát z Melasma, radil mu, aby sa obrátil na biskupa v Grenoble, Huga, že mu ten príhodnejšie miesto v biskupstve svojom pridelí, kde by vzdialený od sveta pohodlnejšie Bohu mohol slúžiť.
A sv. Bruno vybral sa roku 1082 so šiestimi svojimi druhmi do Grenobla. Svätý biskup Hugo prijal zbožných mužov láskavo a na prosbu sv. Bruna im daroval desnú púšť v neprístupných skalnatých vrchoch, menom Karthuzy. Nad tým útulkom potešil sa sv. Bruno s bratmi svojimi a o niekoľko dní zaviedol ich sv. biskup na tú púšť a daroval im okolitý kraj.
I vystavali si sluhovia Boží kaplnku a malé osamelé chýžky, jednu neďaleko od druhej, podľa spôsobu dávnych pustovníkov vo Svätej Zemi a v Egypte; do kostolíka schádzavali sa ráno a popoludní ku službám Božím. Po modlitbe každý išiel po práci svojej. Len v nedeľu jedávali spolu. Nehovorili jeden s druhým, než jedine znamením, ktoré si dávali, tak že v púšti panovalo ticho a mlčanlivosť.
Pracovali na poli, najviacej opisovali knihy. Postievali sa ustavične; mäsitý pokrm nikdy nepožívali. Odev ich bol hrubý, drsný. Sv. Hugo často navštevoval púšť Karthuziánsku, aby sa na duši zotavil. Tak povstal rád Karthuziánsky roku 1084 a život mníchov jeho ako hlas hromu budil ľudí ku pokániu.
Ako príčinu, že sv. Bruno utiahol sa do hroznej púšti, aby nad pomyslenie ľudské prísny život viedol, udávajú súvekí spisovatelia nasledujúcu hroznú udalosť.
Stalo sa to počas štúdii Bruna v Paríži v roku 1055. V Paríži náhle zomrel slávny doktor,profesor teológie Rajmund Diokres, ktorý bol za zbožného a spravodlivého kresťana považovaný.Diokres učil aj na univerzite Bruna jeho priateľov a poznali ho ako nábožného človeka. Mŕtvola bola vystavená v chráme Panny Márie.Viacerí známi a študenti zosnulého sa išli modliť k mrtvému,ktorý bol vystavený v truhle v bočnej kaplnke chrámu.Bolo veľa ľudí,ktorí sa chceli modliť,tak rozdelili ľudí po hodinách a po skupinkách sa modlili pri mrtvom.Mladý Bruno a jeho priatelia študenti mali určenú poslednú hodinu modlitby od 23 hod. do polnoci.Tak prišli v noci do chrámu,kde horeli sviece a šli do kaplnky kde ležal zosnulý v truhle.Pokľakali si okolo truhly a začali sa modliť modlitby hodinky za zomrelých a za spásu duše profesora Diokresa.
Boli tam Bruno, Landuin, ktorý po Brunovi bol prvým predstaveným Karthús, Štefan Burg, Štefan z Die a Hugo, kaplánom menovaný, lebo bol jediným kňazom v novom ráde Karthusiánskom, Andrej Gurrin.Bruno a jeho priatelia v tej temnej noci,kľačiaci okolo truhly a mrtvého profesora,za mihotu sviec mali akési zlé tušenie.Modlili sa latinsky.
Keď pri modlitbe boli čítané slová: «Responde míhi», — «Odpovedaj mi», kaplnkou zavial divný vánok,že sviece len tak, že nezhasli...a pri tých slovách sa naraz mrtvola profesora posadila a zvolal dutým, hrôzyplným hlasom: «Obžalovaný som spravodlivým súdom Božím!» Keď to povedal, poklesla hlava jeho naspäť do truhly Bruno a jeho priatelia zbledli a boli zhrození nad tým výjavom...od strachu ledva vyšli z kostola.Mysleli,že duša mrtvého potrebuje vrúcnejšie modlitby a väčšiu duchovnú pomoc...tak so strachom šli na druhú noc ku mrtvému sa modliť.Odbil zvon a nastalo ticho,Bruno a jeho priatelia vchádzali so strachom do kaplnky ku mrtvému...pokľakali si a začali sa modliť.Naraz kaplnkou zavial ľadový vietor,plameň sviec akoby pohasol a pri slovách modlitby «Responde míhi», — «Odpovedaj mi» sa mrtvy posadil a znova zvolal pri tých istých slovách opätovne hrozným hlasom: «Obžalovaný som spravodlivým súdom Božím!»Znova zavial ľadový vietor a ozval sa polnočný zvon...
Priatelia mysleli, že tieto slová v dobrom zmysle majú sa rozumeť, zdvojnásobnili horlivosť svoju v modlení .
Poslednú noc pred pohrebom sa veľmi báli ísť sa posledný krát modliť k mrtvému,ale Bruno ich povzbudzoval,musíme pomôcť jeho duši,potrebuje našu modlitbu.Tak šli do kostola.Všade tma,len v kaplnke horeli sviece okolo truhly.Pokľakali si dookola truhly a začali modlitby...Blížili sa tajomné latinské slová ....«Responde míhi», — «Odpovedaj mi»,...kaplnkou sa prevalil vietor, plameň sviec pohasol a truhla zaškrípala...mrtvola sa zdvíhala a posadila sa...uvideli kalné,mdlé oči mrtvého...a naraz sa ozval desivý,dutý,záhrobný hlas ...Nemodlite sa za mňa...ja som zatratený v pekle...a mrtvola sa zvalila do truhly...odbil polnočný zvon a kostolom sa ozval rachot akoby hromu...Sviece zhasli,len jedna horela a Bruno a jeho priateľov zachvátila hrôza...vlasy im všetky stáli a triasli sa strachom a utekali od mrtvého von...
Strašná zvesť sa rozniesla rýchlo a tak namiesto slávneho pohrebu,mrtvého pochovali do neposvätenej zeme za miestnym cintorínom.Brunovi sa celý život a jeho plány zosypali...načo mi je sláva,štúdia,uznanie ľudí...všetko len márnosť...sme len ako poľný kvet,ktorý rýchlo odkvitne a zvädne,taký je aj život človeka...Prach si a na prach sa obrátiš....nič si na druhý svet nevezmeš,nijaké majetky,vedomosti,hodnosti,tituly...ostanú len dobré a zlé skutky a potom posledný,večný súd,kde spravodlivý,prísny Sudca vynesie posledný,rozhodujúci rozsudok,platný pre celú večnosť...vstúpte do raja...alebo vzdiaľte sa odo mňa zlorečení...
«Keď je zatratený ten, ktorý zdal sa medzi nami ľudmi tak žiť, že za svätého bol považovaný. Keď sa s ním tak naložilo, čože môžeme my biednici očakávať?»Profesor Diokres žil zbožne a predsa je zatratený...musel byť nejaký jeho tajný, ťažký hriech,ktorým si zaslúžil záhubu duše...
Bruno hovoril priateľom...máme len jedinú cestu a záchranu...činiť opravdivé pokánie a prísny odriekavý život.
Ježiš tak aj káže...«Keď sa nebudete opravdivo kájať, všetci zomriete a zahyniete vo svojich hriechoch.
Brunovi a jeho priateľom sa zmenil život a jeho hodnoty.Musíme viesť odriekavý život v najprísnejšom pokáni,len tak sa môžeme zachrániť...a spasiť svoju dušu...a to bol začiatok vzniku najprísnejšieho mníšského rádu v cirkvi-rádu Kartuziánov...
Za šesť rokov žil sv. Bruno v púšti Karthuziánskej jako predstavený prísneho rádu svojho, do ktorého mnohí vznešení ľudia vstúpili, a divokú púšť pracovitými rukami svojimi a zbožným životom v pozemský raj pretvorili. Keď učeník Odo stal sa pápežom pod menom Urbana II., povolal r. 1089 sv. Bruna, bývalého učiteľa svojho v Remeši, do Ríma, aby múdrej rady jeho pri obťažnej správe celej sv. cirkve mohol používať.
Pokorný sluha Boží ťažko opúšťal milú samotu svoju v púšti, ale z poslušnosti priniesol tú veľkú obetu. Bratia zarmútili sa veľmi nad odchodom svojho vodcu. Svätý Bruno tešil ich, odovzdal správu Karthúzy milovanému učeníkovi svojmu Languinovi, vzal sebou niektorých bratov, ktorí nechceli sa od neho odlúčiť, a nastúpil v marci toho roku ďalekú cestu do Ríma.
Pápež ubytoval sv. Bruna v paláci svojom, aby múdrej rady jeho mohol používať; a jeho priateľom určil príhodné obydlie, kde podľa prísneho spôsobu svojho Bohu slúžiť mohli. Ale prísnym mníchom zatúžilo srdce po tichej púšti; lebo v hlučnom meste boli v tichej pobožnosti svojej mýlení. Sv. Bruno prepustil so žiaľom bratov, ktorí na púšť svoju do Karthúz odcestovali; ale i sám zacítil, že je opravdivý mních vo svete hlučnom jako ryba na suchej zemi; a i on túžil po samote.
Toho času zomrel arcibiskup v meste Reggio v Kalabrii. Veriaci prosili pápeža Urbana II., aby im poslal sv. Bruna za arcipastiera. Ale sv. Bruno nechcel prijať od pápeža ponúkanú vysokú dôstojnosť a riekol, že nie je dostatočným ani za dušu svoju spravodlivosti Božej zodpovedať, nie žeby takú ťarchu zodpovednosti toľkých tisícich duší na slabé ramená svoje uvaliť mohol. I žiadal pokorne pápeža, aby mu dovolil do obľúbenej púšti sa utiahnuť.
Keď sv. Otec videl úprimný zármutok pokorného sluhu Božieho, dovolil mu, aby si vyhľadal nejaké pusté miesto v Kalabrii, kde by dľa vôle žiť a pápežovi radou osožný byť mohol. Roku 1090 opustil sv. Bruno Rím, odišiel na púšť, La Torre zvanú, v Kalabrii a založil tam novú osadu Karthuziánov; lebo mnohí zbožní mužovia chceli žiť kajúcny život pod správou jeho. Z tejto púšti písal listy do Karthúz a povzbudzoval bratov ku plneniu prísnych pravidiel života, ktoré im bol predpísal.
Pôsobením jeho stalo sa, že všetkých Karthuziánov oživoval jeden duch. Veľmož Roger, ktorému Kalabria náležala, prišiel poľovať na púšť Torre, uzrel sv. Bruna a dal sa s ním do reči. A život pokorného sluhu Božeho zaľúbil sa tak veľmi Rogerovi, že mu tú púšť daroval a pri mníšskych chyžkách ku cti sv. Jána Krstiteľa chrám vystavil.
Roku 1099 krstil sv. Bruno syna Rogerovho. Toho istého času zajali Lombardovia v meste Kapue Richarda, pokrevného Rogerovho. I vyslal Roger vojenského vodcu svojho Sergia proti nepriateľom. Sergius dal sa nepriateľom podplatiť ku zrade a chcel im i pána svojho chyteného vydať. V noci pred bitkou rozkázal Roger vojsku, aby včas ráno mesto Kapuu útokom napadlo; sám ľahol si na odpočinok.
Sv. Bruno modlil sa celú noc v pustovni svojej za víťazstvo zbožného dobrodinca svojho. Vo sne objavil sa sv. Bruno Rogerovi v roztrhanom rúchu a horko plakal. Keď sa Roger pýtal, čo mu chybí, zdal sa vo sne slyšať slová: «Žialim pre život mnohých kresťanov a zvlášte pre život tvoj. Vstaň, vezmi zbroj, snáď ešte Boh učiní, že zachrániš život svoj a bojovníkov svojich!»
Roger uposlúchol, povolal jedného verného vodcu, naložil mu, aby svolal vojsko a presvedčil sa, či sen nie je mámenie smyslov a či Sergius koná povinnosť svoju. A videnie nebolo mámením! Zradca Sergius, ktorý chcel pána svojho nepriateľom vydať, zbadal, že je zradený, i dal sa s 200 gréckymi bojovníkami na útek; ale verné vojsko Rogerovo prenasledovalo zradcov a potrestalo ich. I vydobytá bola Kapua.
Roger išiel po vydobytom víťazstve do Salerna ku pápežovi Urbanovi II. a odtiaľ do Skvillace, kde ležal nemocný štrnásť dní. Sv. Bruno navštívil nemocného dobrodinca a tešil ho. A Roger ďakoval sluhovi Božiemu, že ho z nebezpečenstva života modlitbou svojou vyslobodil, ma daroval majetok rádu Karthuziánov.
Tak vznikol aj druhý kláštor v púšti La Torre, ktorý sv. Bruno podobným spôsobom založil, jako svoj prvý v púšti Karthúze neďaleko Grenobla.
Landuin, prior kláštora Karthuziánov neďaleko Grenobla, navštívil roku 1099 sv. Bruna v Kalabrii, aby sa poradil s ním o záležitosťach rádu. Sv. Bruno poučil ho a odoslal bratom do Francúzska dojímavý list, ktorým ich povzbudzoval a snažne napomínal, aby nočným strážením, pôstom a modlitbami proti nepriateľovi duševného spasenia sa bránili.
V púšti La Torre napísal sv. Bruno mnoho nábožných spisov, menovite výklad sv. Písma, v ktorých zračí sa hlboký pohľad veľkého ducha jeho do článkov viery a svätosť jeho. Roku 1100 navštívil dobrotivý Boh sv. Bruna ťažkou nemocou, ktorá zapríčinila, že nezadlho mal získať večnú korunu za cnosti svoje a bohumilé práce. Trpezlive znášal telesné boľesti a napomínal učeníkov svojich ku svedomitému plneniu prísnych pravidiel rádu.
Keď cítil, že sa blíži posledná hodinka života, povolal ku svopjmu bolestnému lôžku všetkých mníchov rádu, vyznal sa z hriechov celého života v prítomnosti ich, modlil sa vrúcne a po odriekaní apoštolského vyznania viery zomrel v Pánu dňa 6. októbra roku 1101. Mrtvé telo jeho bolo pochované na cintoríne pri kláštore La Torre, kde roku 1515 neporušené bolo objavené. Mnohé divy stály sa pri hrobe jeho.
Pápež Lev X. dovolil Karthuziánom, aby sa modlili hodinky ku cti sv. Bruna, a pápež Gregor XV. rozšíril úctu jeho po celej sv. cirkvi. Sv. Bruno vyobrazuje sa v bielom rúchu rádu svojho, jako stojí pred pustovňou s krížom v rukách, na ktorý uprene pozerá.
Poučenie.
Keď sv. Bruno videl, aké nebezpečenstvo hrozí duši ľudskej na tomto hriešnom svete, uzavrel, že sa bude pripravovať na šťastnú smrť zbožným, prísno kajúcnym životom. K tomu cieľu vyvolil si najlepší prostriedok: utiahol sa na púšť z hlučného hriešneho sveta. On bál sa Božieho súdu, preto bál sa i lákadiel a zvodov sveta.
O tom súde píše sv. Bazilius (výkl. žal. 30.): «To verejné zahanbenie pred celým svetom bude pre zatratených najväčším trápením; áno ťažšie a bolestnejšie bude to verejné zahanbenie a vyjavenie nimi spáchaných hriechov, než pekelná temnosť a než sám pekelný oheň.» Na hriešnych, nekajúcich ľuďoch vyplnia sa pri súde Božom tie hrozné slová, ktoré Spasiteľ podľa sv. Lukáša (hl. 23, 30.) praví: «Vtedy budú hovoriť vrchom: padnite na nás, a kopcom: prikryte nás!»
Kresťan, nasleduj sv. Bruna, vyhýbaj sa sa hriešneho sveta, ží v ňom ako na púšti, i zachovaj si pravidlo života jeho, že, keď je hovoriť striebro, je mlčať zlato, že budeš počet vydávať z každého zbytočného slova svojho! Aby sa nebál svedomitý človek pred budúcim prísnym súdom Božím, založil sv. Bruno prísny rád Karthuziánsky.
A aké požehnanie Božie spočíva na tomto ráde cirkevnom, poznať z toho, že keď mnohé mníšske rády stratili pôvodnú horlivosť, Karthuziáni žijú doteraz podľa ducha zbožného učiteľa svojho a zakladateľa. Mäsitý pokrm nikdy nepožívajú, ani v chorobe. Postievajú sa osem mesiacov v roku. V pôste a v piatkoch nepožívajú ani vajec ani mlieka.
V nedeľu a vo sviatok modlievajú sa celé hodinky v chóre a spoločne jedávajú; v ostatné dni schádzajú sa v chráme len ku sv. omši a ku vešperám. Ženám je zakázaný prístup do kláštora a do chrámu. Len raz v týždni vychádzajú do poľa. Mimo chyžiek a kláštora nikde nejedia jedlo. Zachovávajú úplnú mlčanlivosť a len predstavenému je možné hovoriť bez dovolenia .
Sv. Bruno dovolil učeníkom svojim, aby sa pri stretnutí pozdravovali: «Memento mori», «pamätaj na smrť!» Tak oslovujú sa Karthuziáni až podnes a upozorňujú sa na budúcu smrť svoju. svoje pustovne (celly) opúšťajú iba v istom čase a okolo každej pustovne je záhradka, ktorú mnísi obrábajú. Mimo modlitby, rozjímania, odriekania denných hodiniek o preblahoslavenej Panne Márii a za zomrelých, robia ručné prácami a čítajú kníhx, ktoré im dá predstavený.
Nikdy neodkladajú kajúcny opasok, spávajú oblečení na slamenom matraci; o 22. hodine v večer vstávajú k modlitbe a ľahnú si na odpočinok o tretej hodine ráno; vstávajú o 5. lebo o 6. hodine. Kláštory Karthuziánov nachádzali sa prv početne po celej Európe; za našich časov je ich menej. Z tohto prísneho rádu, ktorý mohutne účinkoval na zlepšenie mravov pokazeného sveta, vyznačili sa mnohí cirkevní spisovatelia.
Modlitba.
Ó Pane Bože, prosíme, nech nám prímluva sv. vyznavača Tvojho Bruna pomáha, aby sme i my, ktorí sme velebnosť Tvoju ťažkými hriechami urazili, pre jeho zásluhy a prosby sme dosiahli odpustenie svojich hriechov Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
Najslávnejšou epizódou Diocrèsa, ktorá sa objavila v rôznych umeleckých dielach, bol jeho pohreb, na ktorom bol nakrátko vzkriesený, aby sa zabezpečilo, že ho Boh súdil a odsúdil. Jeden z jeho študentov, Bruno de Colonia , bol svedkom takého zázraku a rozhodol sa opustiť civilný život a vstúpiť ako mních. Diocrèsove triedy a jeho pohrebná postava medzi osvetlenými scénami vo veľmi bohatých hodinách vojvodu z Berry . Maliari ako Vicente Carducho , Gregorio Bausá alebo Eustache Le Sueur tiež vytvorili scény z jeho života, najmä tie, ktoré súvisia s povolaním svätého Bruna.
Kartuziánsky rád alebo kartuziáni je katolícka rehoľa s prísnymi rehoľnými pravidlami založená v roku 1084sv. Brunom, pomenovaná podľa latinského názvu Chartreuse Cartusia (kláštor v Chartreuse). Motto kartuziánskej rehole je: lat. Stat crux dum volvitur orbis – Kríž stojí, kým svet sa krúti.
Rehoľu založil spolu so šiestimi spoločníkmi sv. Bruno z Kolína pri Grenoble vo Francúzsku. V rokoch 1122 - 1127 spísal Gvigo - piaty prior kláštora regulu tohto rehoľného spoločenstva. V roku 1141 sa zišla generálna kapitula - najvyšší orgán kartuziánskej rehole.
Rehoľné pravidlá boli pod názvom "Statuta ordinis cartusiensis a domino Guigone priore cartusie edita" kníhtlačou vydané v Bazileji, v roku 1510.
Už niekoľko storočí sa rodí v horskom prostredí kartuziánskeho kláštora Grande Chartreuse blízkosti Grenoble známy likér Chartreuse s nezameniteľnou chuťou a vôňou. Likér pôvodne vyvinul neznámy alchymista ako "elixír dlhého života". Mníchom dal zašifrovaný recept maršal François Annibale d' Estrees v roku 1605 a údajne im trvalo 150 rokov ho rozlúštiť.
Kartuziánsky rád má približne 400 členov, počet mužských kláštorov je 18, ženských je 5. Najviac kláštorov sa nachádza vo Francúzsku a v Španielsku po 5. Na Slovensku bol kartuziánsky kláštor v Kláštorisku v Slovenskom raji (založený 12. mája1299) a v Červenom Kláštore pri Dunajci.
Na čele kartuziánskeho rádu je generálna kapitula, na ktorú prichádzajú každé dva roky všetci priori. Mimo generálnej kapituly vedie rád generál, ktorého zvolí spoločenstvo vo Veľkej Kartúze (tu vznikol kartuziánsky rád), a ktorý je pritom aj jej prior. Taktiež spoločenstvá v jednotlivých kláštoroch si samé zvolia priora. Generálna kapitula a rehoľná vizitácia v jednotlivých kláštoroch ubezpečuje jednotu rádu.
