Svätý ...D O N ...B O S C O -kňaz zakladateľ saleziánov-sviatok 31.január
Svätý Ján Bosco bol kňaz a vychovávateľ, zakladateľ rádu saleziánov. V roku 1929 bol vyhlásený za blahoslaveného a roku 1934 bol vyhlásený za svätého. Sviatok má 31. januára.
Dátum a miesto narodenia: 16. augusta 1815, Castelnuovo Don Bosco, Taliansko
Dátum úmrtia: 31. januára 1888, Turín, Taliansko
Miesto posledného odpočinku: Basilica di Maria Ausiliatrice, Turín, Taliansko
Knihy: I sogni di Don Bosco, Forty Dreams of St. John Bosco,
Rodičia: Margherita Occhienová, Francesco Bosco
Súrodenci: Giuseppe Bosco, Antonio Bosco
Patrón: kresťanskí učni, redaktori, vydavatelia, žiaci, mladí ľudia, kúzelníci, mladiství delikventi
Svätý Ján Bosco (iné názvy: Ján Bosko, don Bosco, vlastným menom Giovanni (Melchior) Bosco, * 16. august 1815, Becchi pri Turíne – † 31. január 1888, Turín) bol kňaz a vychovávateľ, zakladateľ rádu saleziánov. V roku 1929 bol vyhlásený za blahoslaveného a roku 1934 bol vyhlásený za svätého. Sviatok má 31. januára.
Narodil sa pri Turíne. Od dvoch rokov vyrastal ako sirota bez otca. Ako 11-ročný musel odísť z domu kvôli nevlastnému bratovi Antonovi. Pracoval u sedliakov, aby sa uživil, a po nedeliach sa venoval apoštolátu medzi chlapcami. Jeho nadanie si všimol starší kňaz don Calosso, ktorý mu chcel pomôcť ku kňazstvu. Ten však čoskoro náhle zomrel, a tak bol Bosco ponechaný sám na seba. Ako 16-ročný nastúpil na štúdia v Castelnuove. Popri štúdiu si zarábal rozličnými pomocnými prácami u remeselníkov, čo sa mu neskôr veľmi zišlo. V roku 1835 vstúpil do seminára a 5. júna 1841 bol vysvätený za kňaza a začal praktické kňazské účinkovanie medzi chudobnými a opustenými chlapcami. Začínal s holými rukami, avšak s veľkou dôverou v Pannu Máriu, ktorú Bosco považoval ako katolícky kňaz za svoju Pomocnicu. Od roku 1846 sa natrvalo usadil na zlopovestnom turínskom predmestí Valdocco, kde vybudoval oratórium a neskôr aj baziliku. Veľmi sa inšpiroval sv. Františkom Saleským, vzorom láskavosti, podľa ktorého sa nazýva aj rehoľná spoločnosť, ktorá bola schválená v roku 1869 (pozri saleziáni). Svoju výchovnú prácu postavil na preventívnom systéme, ktorého hlavnými piliermi sú nábožnosť, rozum a láskavosť. V roku 1872 založil ženskú rehoľnú spoločnosť Dcéry Panny Márie Pomocnice, ktoré sa starajú o opustené a chudobné dievčatá. V jeho práci mu pomáhal široký okruh spolupracovníkov. Don Bosco zomrel 31. januára 1888.
Don Bosco a Slovensko
Don Bosco bol v písomnom kontakte so slovenskými kňazmi Vojtechom Kelecsényim a Jánom Bollom (1860 – 1934) a niektorými dobrodincami zo Slovenska, čo dosvedčuje aj list z roku 1886. List objavil historik Zlatko Kubanovič. Prvý životopis dona Bosca v slovenskom jazyku vyšiel v roku 1899 od Pavla Jedličku, dekana a farára z Horných Orešian.
Ján Bosco
kňaz a vychovávateľ,
zakladateľ rádu saleziánov
Biografické údaje
Rodné meno
Giovanni Melchior Bosco
Narodenie
16. august 1815
Becchi, Turín, Taliansko
Úmrtie
31. január 1888 (72 rokov)
Turín, Taliansko
Svätenia
Cirkev
rímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka
5. jún 1841 (25 rokov)
Svätec
Blahorečenie
2. jún 1929
Vatikán
Pius XI.
Kanonizácia
1. apríl 1934
Vatikán
Pius XI.
Sviatok
31. január
Patrón
kresťanskí učni, redaktori, vydavatelia, žiaci, mladí ľudia, kúzelníci, mladiství delikventi
Sv. Ján Bosco
Sv. Mária Mazzarellová
Preventívny systém
Spiritualita
Sv. Ján Bosco
Don Bosco zorganizoval pre svojich uličníkov večernú školu, navštevoval ich v práci a postupne sa oratórium premenilo na domov, kam sa chlapci chodili nielen hrávať a modliť, ale
nachádzali tu i rodinu a prijatie.
Charakter a rast saleziánskeho diela. Vysvetliť úspech a popularitu don Boscových oratórií je nemožné bez vysvetlenia ducha, ktorý tu vládol. Don Bosco dokázal vidieť pod špinou a hadrami, v ktorých boli chlapci oblečení, iskierku dobra, z ktorej vedel vďaka svojej dobrote roznietiť plameň. Ako sám hovoril, jeho život ovplyvnil sen, ktorý mal v ranom detstve. Počul v ňom výzvu starať sa o chlapcov: „Nie bitkou, ale dobrotou a láskou môžeš týchto priateľov priviesť na cestu čnosti.“ V tomto duchu sa potom skutočne odvíjal život jeho oratórií.
Don Bosco nepoužíval fyzické tresty. Pravidlá sa dodržiavali vďaka rozvíjaniu zmyslu pre zodpovednosť a odstránením všetkých príležitostí, ktoré by mohli viesť k nedisciplíne. Každá snaha o dobro, akokoľvek banálna, sa zase oceňovala. Podľa dona Bosca učiteľ a vychovávateľ by mal byť otcom, poradcom a priateľom a mal by si ako prvý osvojiť preventívnu metódu. O trestoch povedal: „Vyhýbajme sa trestom, ako sa len dá, snažte sa získať si lásku a nie vzbudzovať strach.“
Vo svojich pravidlách don Bosco napísal: Častá spoveď a sväté prijímanie, denná účasť na svätej omši sú piliere, na ktorých by mal stáť celý účinok výchovy. On sám bol neúnavným spovedníkom a venoval celé svoje dni práci medzi mládežou. Vedel oceniť aj význam hry v živote dieťaťa a zaraďoval ju medzi najdôležitejšie výchovné prostriedky podľa hesla sv. Filipa Neriho: „Robte,čo chcete, len nehrešte.“
Don Bosco zomrel v roku 1888. V tom čase bolo 250 domov Saleziánskej spoločnosti na celom svete, v ktorých žilo okolo 130 000 chlapcov. Do roku 1888 u dona Bosca vyrástlo viac ako šesťtisíc kňazov a z nich 1200 boli saleziáni. Dielo pokračovalo a rozvíjalo sa ďalej. 1.apríla 1934 pápež Pius XI. vyhlásil Jána Bosca za svätého.
Ján Bosco, kňaz, zakladateľ rehole saleziánov a Dcér Panny Márie Pomocnice
Svätý
Sviatok: 31. január
* 16. august 1815 Becchi, Castelnuovo d’Asti, Piemont, Taliansko
† 31. január 1888 Turín, Taliansko
Význam mena Ján: Boh je milostivý (hebr.)
Patrón vychovávateľov, mládeže, učňov
Sv. Ján Bosco, ľudovo nazývaný don Bosco, sa narodil 16. augusta 1815 v malej horskej osade Becchi v Taliansku. Becchi patrilo k mestečku Castelnuovo d’Asti v kraji Piemont. Jeho otec sa volal František a mama Margita, rodená Occhienová. Otec bol už druhýkrát ženatý, pretože prvá manželka mu zomrela. Z prvého manželstva mal syna Antona a z druhého sa narodili Jozef a Ján. Keď mal malý Janko 2 roky, otec zomrel na zápal pľúc ako 33-ročný. Mama Margita ich teda vychovávala sama. Najmladší Ján mal veľké nadanie. Ako chlapec vystrájal všelijaké akrobatické a čarodejnícke kúsky, čím si ho mnohí ľudia v dedine obľúbili. Okrem toho mal výbornú pamäť. Jeden staručký kňaz ho naučil čítať a písať, a tak často čítaval ostatným dedinčanom knihy alebo im opakoval kázne, čo počul v kostole. Ako deväťročnému sa mu snívalo, že videl mnoho detí, ktoré vrieskali, kliali a vystrájali nezbednosti. Videl sa tam aj on sám. Najskôr im dohováral, no potom sa medzi nich vrhol a začal ich mlátiť, aby prestali. No zrazu sa k nemu priblížila záhadná postava, ktorá mu povedala: „Nie tak! Nie násilím! Iba láskavo, ak si chceš získať ich priateľstvo!“ On si dal povedať a zrazu boli huncúti krotkí ako baránky. Hlas tajomnej postavy mu ďalej povedal: „Vezmi si svoju pastiersku palicu a zaveď ich na pašu. Neskôr pochopíš zmysel tohto videnia.“ Aj neskôr na to don Bosco spomínal ako na prvý impulz, aby sa venoval mládeži, najmä takým, ktorým sa nik nevenuje. Keďže doma nastali problémy s nevlastným bratom Antonom, ktorému sa zdalo, že sa Ján nad neho povyšuje, odišiel radšej do služby na sedliacky majetok, kde strávil dva roky. Po návrate, keď mal 15 rokov, začal chodiť do školy v Castelnuove, ktoré bolo asi 5 km od osady. Chodieval peši, niekedy dvakrát denne. O rok začal chodiť do mesta Chieri, ktoré bolo vzdialené asi 20 km. To už nemohol dochádzať, a tak horko-ťažko našli lacný podnájom, kde sa ubytoval s tým, že v rodine domácich pomáhal ako sluha. Vďaka svojmu nadaniu, mimoriadnej pamäti a pevnej vôli dokázal za štyri roky dokončiť základnú školu a gymnázium. Počas štúdií založil spolok s názvom Allegri (Veselí), ktorého cieľom bolo odpútať kamarátov od hriešnych zábav a viesť ich k Bohu. Po ukončení strednej školy rozmýšľal, čo ďalej. Kňazom chcel rozhodne byť, len nevedel, či vstúpiť do rehole alebo ísť do diecézneho seminára. Nakoniec sa stal diecéznym kňazom. Po vysviacke istý čas ešte študoval, chcel hlbšie vniknúť do posvätných vied.
Ján Bosco
Ján Bosco sa narodil v Becchi (Castelnuovo di Asti) 16. augusta 1815 v roľníckej rodine.
Po smrti otca Františka Bosca sa už ako dvojročný stal sirotou a Margita Occhienová ostala na výchovu Antona, Jozefa a Janka sama. S láskavou vytrvalosťou spojenou s neohraničenou vierou Margita ako múdra vychovávateľka vytvorila zo svojej rodiny domácu cirkev.
Už od chlapčenských rokov si Ján začal získavať svojich spolužiakov hrami a kúzlami, ktorým predchádzal tvrdý tréning. Každé jeho vystúpenie sprevádzala práca a modlitba.
Staručký don Calosso ho uviedol do kňazských štúdií, no zároveň sa musel popasovať s mnohými ťažkosťami, dokonca opustiť aj vlastný dom kvôli nezhodám s bratom Antonom, ktorý chcel, aby Ján pracoval na poliach.
Ján ako seminarista v Chieri založil Spolok veselosti, v ktorom boli združení mladíci z mestečka. Za kňaza bol vysvätený v júni v roku 1841. Jeho duchovný vodca don Cafasso mu odporučil, aby si štúdium ešte doplnil v cirkevnom konvikte.
Popritom však don Bosco začal okolo seba zbierať prvých chlapcov a organizoval sviatočné oratórium, ktoré sa spočiatku presúvalo z miesta na miesto, až nakoniec zakotvilo na Valdoccu. Mama Margita, aj keď už bola v pokročilom veku, prijala jeho pozvanie a prišla do Turína, aby mu pomohla s chlapcami. Stala sa pre nich mamou Margitou. Don Bosco začal poskytovať útulok sirotám bez prístrešia. Učil ich práci a láske k Pánovi, spieval, hral a modlil sa s nimi.
Mladý Dominik Savio bol prvým ovocím preventívneho systému. Mária Pomocnica, ktorá vždy pomáhala donovi Boscovi v jeho diele, ho obdarila mnohými milosťami, často aj výnimočnými, ba aj peniazmi, ktoré potreboval pre svoje aktivity. Pomohla mu aj pri stavbe baziliky postavenej na jej počesť.
Spomedzi množstva aktivít, ktoré vykonal počas svojho života, za osobitnú zmienku stojí jeho misionárska horlivosť a angažovanosť v šírení dobrej tlače, najmä cez saleziánsky vestník Bolettino salesiano.
Don Bosco zomrel zodratý od práce ako 72-ročný dňa 31. januára 1888.
Dnes sú saleziáni prítomní po celom svete.
Donovi Boscovi dala Cirkev titul otec a učiteľ mládeže. Pius XI., ktorý ho osobne poznal, ho v roku 1929 vyhlásil za blahoslaveného a na Veľkú noc 1. apríla 1934 za svätého.
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
Ján Bosco
31. januára, pamiatka
Postavenie:
kňaz a vychovávateľ, zakladateľ rádu SDB
Úmrtie:
1888
Patron:
katolíckych vydavateľov (od r. 1936) a nebeský ochranca učňovskej mládeže (vyhlásený r. 1958)
Atribúty:
deti, študenti, vyobrazovaný v kňazskej klerike
Pochádzal z chudobnej vidieckej rodiny v Piemonte. V roku 1841 bol vysvätený za kňaza a začal apoštolát medzi zanedbanou mládežou. Zhromažďoval konfliktných chlapcov, o ktorých sa nikto nestaral. Staral sa, aby nemali hlad, vychovával ich a každého nechal vyučiť remeslu. Stal sa zakladateľom učňovských škôl. S veľkou predvídavosťou sa snažil predchádzať chybám a životným omylom mladých ľudí. Považoval sa viac za ich priateľa ako učiteľa, a preto zakúsil mnoho nepríjemností. Za ochrancu si zvolil sv. Fr. Saleského, a preto sa jeho nasledovníci nazývajú „salesiáni“. Už pred smrťou Dona Boska mali 64 domov a vyše tisíc členov v Taliansku a na mnohých miestach vo svete.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
OTEC A UČITEĽ MLÁDEŽE
Narodil sa 16. 8. 1815 v dedinke Becchi v Piemonte. Mal staršieho brata Jozefa a nevlastného Antonína, ktorému bolo o 7 rokov viac. Otec František pracoval ako roľník a námezdný robotník a keď mal Ján dva roky, zomrel na zápal pľúc. Ján vyrastal vo veľkej chudobe a zbožnosti, vzorne vychovávaný matkou Markétou, roz. Ochienovú. V čase úmrtia manžela jej bolo 29 rokov.
Pomocnicou pri výchove, najmä čo sa týka domácich prác, sa stala jeho matka Markéta. Finančnú a inú hmotnú pomoc hľadal rôzne. Spolubrat Cafasso ho predstavil známemu markízu a ďalším bohatým ľuďom turínskej spoločnosti, u ktorých získal prísľub pomoci. Ján Bosco hľadal mladým nielen prácu, ale aj ich navštevoval na pracoviskách. Oni z toho mali radosť a zamestnávateľom sa páčil jeho záujem, ktorý bol prísľubom nádejnej budúcnosti.
Keď bol obdivovaný Jánov systém výchovy, odpovedal, že spočíva na troch základoch: rozum, náboženstvo a láskavosť.
Hovoril, že: "Aj ten najväčší nezbedník má v sebe niečo dobré a krásne. Treba to objaviť a rozvíjať. Mladý človek musí cítiť, že je milovaný. Potom svojho duchovného vodcu tiež miluje, obdivuje a počúva. Láska sa nerozčuľuje a zabúda, keď jej niekto ublíži."
Ján Bosco bol svojej mládeži predovšetkým kňazom, ale hrával sa s ňou, vymýšľal, čo ju zaujímalo a žil s ňou. Hovoril: "Vychovatelia musia byť stále so svojimi chlapcami: rozprávať sa s nimi, radiť im, láskavo ich napomínať, aby nimi bol chápaný ako dobrodinec a priateľ, ktorý pomáha k lepšiemu a chráni ich pred nepríjemnosťami."
"Na tých, voči ktorým uplatňujeme nejakú moc, pozrime ako na synov. Panujme im len preto, aby sme im lepšie slúžili."
V roku 1853 otvoril učňovské dielne pre krajčírov a obuvníkov, potom pre stolárov, tlačiarov a kováčov. Výchove mládeže sa venoval celý život. Nedal sa pohnúť, ani keď pápež prejavil záujem, aby sa presťahoval do Ríma a stal sa jeho poradcom. Býval s ním však občas v kontakte a prispel k vyhláseniu dogmy o pápežskej neomylnosti, a to presviedčaním kardinálov a biskupov.
Diakonská vysviacka - Turín, Saleziáni dona Bosca, Banská Bystrica
Don Bosco (2004) | ČSFD.sk
Donn Bosco film 2004 -český dabing /1 a 2 diel/
Film: Don Bosco (2004
Ján Bosco by nebol zvládol také veľké veci, keby sa okolo neho nevytvoril široký okruh ochotných spolupracovníkov a dobrodincov z radov veriacich. Preto pre nich a ich pokračovateľov založil roku 1876 osobité združenie saleziánskych spolupracovníkov s účasťou na duchovných dobrách saleziánskej spoločnosti.
V čase jeho úmrtia mala saleziánska spoločnosť 6 rehoľných provincií s 57 domami, v ktorých bolo 774 rehoľníkov a 276 novicov.
Blahorečený bol 2. 6. 1929 pápežom Piom XI., ktorý ho 1. 4. 1934 tiež kanonizoval. V roku 1988, k stému výročiu jeho smrti, Ján Pavol II. ho menoval „otcom a učiteľom mládeže."
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Znova si pripomeňme, ako sa má správať dobrý vychovávateľ i tri jeho zásady: rozum, náboženstvo a láskavosť. Stanovme si, ako ich budeme uplatňovať u tých, ktorí sú nám zverení.
„Bože, Tys povolal svätého Jána, aby sa stal otcom a učiteľom mládeže; daj aj nám takú lásku k ľuďom, aby sme Ti slúžili tým, že privádzame svojich bratov k Tebe. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
V okrajovej turínskej štvrti Valdocco zriadil stredisko na zmysluplné využitie voľného času, dom, ktorý im poskytoval rodinné prostredie, školu, teda dielne a triedy na výučbu remesla, kostol pre výchovu k viere a napokon ihrisko a dvor na zábavu.
V osobnostiach chlapcov podporoval všetko dobré, snažil sa v nich objaviť potenciál, aby vyzrievali do plnej ľudskej a kresťanskej zrelosti.
Svätý Ján Bosco bol mimoriadny vychovávateľ. Jeho bystrá inteligencia, citlivý zmysel a hlboká spiritualita ho viedli k vytvoreniu systému výchovy, ktorý rozvíja celú osobu – telo, srdce, myseľ a ducha. Tento systém uprednostňuje rast a slobodu a chlapca dáva do centra celého výchovného diela. Aby odlíšil svoju metódu od represívneho systému, ktorý prevládal v 19. storočí v Taliansku, nazval svoju vlastnú metódu preventívny systém – pretože ním hľadal spôsob, ako predísť nevyhnutným trestom, a to tým, že chlapca umiestnil do prostredia, kde je povzbudzovaný, aby zo seba vydal to najlepšie, čo v ňom je. Je to prístup príbuzenský, priateľský a z hľadiska výchovy integrálny. „Ťahá vonku“ (vychováva) to najlepšie, čo drieme v chlapcovi, povzbudzuje ho ku kompletnému a plnému vyjadreniu seba, pomáha mu nadobudnúť návyky, ktoré ho vedú k výberu toho, čo je dobré, zdravé, radostné a necháva v ňom rásť život.
Preventívny systém podľa dona Bosca spočíva na troch základných princípoch: rozum – náboženstvo = viera – láskavosť.
Rozum je bez pochýb jedným z pilierov formačného úsilia a výchovného prostredia dona Bosca. On musí viesť činnosť a pocity vychovávateľov, tiež skúsenosti a to, čo sa ponúka mladým. Cieľom je formovať slobodné a zrelé osobnosti. Rozum učí, ako ponúkať žiadané požiadavky a príkazy pravidiel, ale zvlášť ukazuje, aké dôležité je pri vysvetľovaní zmyslu každej voľby klásť dôraz na rozum. Pochvala, napomínanie, odmena, trest majú iba výchovnú funkciu, ak sa používajú rozumne a s pokojom. Chlapec sa učí uvažovať kriticky, pokojne hodnotiť problémy a hľadieť na ne z rôznych perspektív tak, aby prekonal každú formu mentálnej uzavretosti a egoizmu. Dôvody druhej osoby sú prijímané a neskúmajú sa s antipatiou. Nadšenie a ťažkosti, výbuchy vášní a náboženské pocity sa spracúvajú s vyváženosťou, teda ovládajú sa a korigujú. Riadiaca činnosť rozumu zasahuje do celého života chlapca: rekreácia, štúdium, práca, odpočinok, stravovanie, veselosť. Ale chlapec sa pri donovi Boscovi vyformoval k používanie rozumu aj poúčaním, odovzdávaním hodnôt, ktoré osvetľujú myseľ a povznášajú myšlienky.
Podstatným a neodmysliteľným prvkom výchovného systému dona Bosca je náboženstvo. Odvoláva sa na najhlbšie zdroje chlapca, na jeho smäd po dokonalosti, na jeho vrodenú veľkodušnosť. Model človeka, ktorý má don Bosco na mysli, musí byť charakterizovaný jednoduchou a radostnou vierou v Boha, v Ježiša Krista a musí sa odvolávať na evanjeliové posolstvo pri formovaní svedomia. Neváha ponúknuť svätosť ako cieľ pre všetkých. V rôznych prostrediach jeho formačnej ponuky sa teda uprednostňujú náboženské prvky: ohlasovanie Božieho slova, spontánne praktizovanie modlitby a sviatostí, štúdium katechizmu, charitatívna veselá služba, duchovné súťaženie, ktoré dáva prostrediu oratória typický tón. Pedagogika dona Bosca sa ukazuje ako víťazná, pretože sa opiera o vnútornú formáciu a duchovné zakorenenie motivácií. Vie vyžarovať chuť duchovného života. Tým že umožňuje nasledovať cestu vnútorného očistenia a vytvára napätie smerom k dobru, don Bosco stvárňuje slobodné a očarujúce osobnosti. Srdce zmenené a posilnené kresťanskou láskou sa stáva plodným prameňom náboženskej a civilnej pracovitosti a prameňom mnohých povolaní pre Cirkev a spoločnosť.
Láskavosť je syntéza a opora výchovnej metódy, akoby kĺb výchovnej metódy v oratóriu. V tomto slove don Bosco naznačuje vnútorné motivácie, ktoré musia hýbať vychovávateľom, jeho spôsob priblíženia sa k mladým, metódu a štýl jeho konania. Referenčným vzorom je svätý František Saleský, majster kresťanského humanizmu. Kresťanská láskavosť a úprimná láska musia pohýnať ako prvé, skôr ako vychovávateľské povolanie. Don Bosco bol presvedčený, že vychovávať je predovšetkým poslanie a že až na druhom mieste je povolanie. Od tohto vnímania sa odvíjajú typické postoje saleziánskeho vychovávateľa, ktoré vyjadrujú pevnú a zároveň nežnú lásku. Láskavosť si od vychovávateľa vyžaduje trvalú prácu na sebe a veľkú citovú vyrovnanosť. Táto láskavosť zároveň predstavuje aj ideál, ku ktorému sa formuje srdce a štýl života mladých.
Svätý Ján Bosco
31. januára
Toto sú dva úryvky z knihy Niektoré pedagogické zásady dona Bosca:
– Je nesporné, že osobnosť matky dona Bosca, Mamma Margherita, ovplyvnila jeho formáciu. Táto žena, vdova vo veku 29 rokov, hlboko poznačila duše svojich troch synov. Mala málo formálneho vzdelania, ale pozoruhodne dobrý zdravý rozum. Poctivosť úsudku, veľká zbožnosť a mužná pevnosť z nej urobili vzornú vychovávateľku. Margherita vyžadovala, aby jej synovia pracovali buď v dome alebo na poli. Od úsvitu po rannej modlitbe deti tvrdo pracovali celý deň. „Život je príliš krátky na to, aby sme stratili najlepšiu časť dňa,“ hovorievala.
Lenivosť nebola povolená. Jedlo bolo jednoduché a v noci spali na zemi. Nikdy nedovolila samoľúbosť a vždy mala svoju myseľ obrátenú k nebu: „Sme Kristovi vojaci, vždy s pripravenými zbraňami, tvárou v tvár nepriateľovi a musíme zvíťaziť,“ hovorievala. Takto pripravovala svojich synov na život.
– Okrem práce pre svoju rehoľnú kongregáciu, budovania kostolov, zakladania početných sirotincov a prípravy misií v ďalekých krajinách venoval don Bosco čas vo dne i v noci písaniu. Vedel slúžiť Cirkvi perom, raz bojoval s bludmi, inokedy posilňoval duše. Ako človek svojej doby si bol vedomý veľkého vplyvu tohto nového moderného obra, tlače. Pero používal viac ako 45 rokov a podľa potrieb svojho boja písal rozličné veci.
Keď protestantizmus začal agresívny útok proti katolíckej cirkvi populárnymi periodickými brožúrkami, don Bosco reagoval s Katolíckymi prednáškami, ktoré vydával každý mesiac, a ktoré obsahovali aktuálne články a otázky, ktorými reagoval na protestantskú propagandu.
Mamu Margherita, zapadá do opisu tej silnej ženy Písma, ktorá si plní svoje povinnosti a ktorej hodnota je „známa ďaleko až k najvzdialenejším brehom“. Svoj život prežila bezúhonne, svojich synov formovala dokonale a z jedného z nich sa stal veľký svätý Ján Bosco.
Jej život ponúka dôkaz o tom, aká chybná je pokroková mentalita, ktorá dnes zaplavuje Cirkev. Pre túto chybnú mentalitu hladný a chudobný človek nemôže mať duchovný život. Podľa nej je prvým krokom odstránenie chudoby a hladu. Až potom možno začať hovoriť o duchovnom živote. Preto je začiatkom všetkých apoštolátov toto hmotné pôsobenie. Odstránenie chudoby sa stáva jedným z hlavných, ak nie najhlavnejším cieľom katolíckej Cirkvi.
Život mamy Margherity ukazuje pravý opak. Jej dom bol taký chudobný, že všetci členovia rodiny spali na zemi, jedlá boli skromné, členovia rodiny veľmi tvrdo pracovali. Viedli typický biedny život. Napriek tomu vedela, ako z tohto života profitovať a posvätila ho statočnosťou, odriekaním a obetou. Napriek chudobe rodiny sa starala o ich hmotné potreby: z jej synov sa stali silní muži, schopní všetkých druhov práce. Zároveň, a to je dôležité si všimnúť, sa tiež dobre starala o ich duchovný život.
Vidíte, ako progresivizmus katolíkov klame a podvádza, keď naznačuje, že príjemné a pohodlné okolnosti sú pre svätosť nevyhnutné. Toto je úplne nesprávne. Potrebná je skromnosť a odriekanie, nie zmäkčilosť. Túto skromnosť je potrebné dodržiavať pri formovaní každej rodiny, dokonca aj tých na vysokej úrovni, ktoré majú veľa zdrojov.
V Európe sa táto striedmosť pri formovaní detí a mládeže udržala až do nedávna. V spomienkach, vojvoda z Nemours alebo vojvoda z Alençonu – nepamätám si, ktorý to bol – hovorí o čase, keď žil ako vyhnanec v Londýne. Bol mladý a žil s niekoľkými ďalšími mladými aristokratmi v rovnakom dome na brehu rieky Temža. Okná ich veľkej spálne boli na druhom poschodí a otvárali sa priamo k Temži. Písal, že keď sa ráno zobudili, bolo ich zvykom skočiť z okna rovno do Temže. Všetci to robili každé ráno, i v zime. To poukazuje, ako boli zvyknutí na striedmosť. Je to príklad prísnosti a striedmosti pri formovaní šľachticov. Zaujímalo by ma, koľkým zlým následkom by sa dalo vyhnúť, keby sa pri formovaní mládeže dnešných bohatých rodín uplatňovala prísnosť a striedmosť.
Pokiaľ ide o druhý výňatok, je zaujímavé, ako si sv. Ján Bosco vždy uvedomoval problémy svojej doby. Nebol svätcom žijúcim v oblakoch, ako sentimentálne hagiografie zobrazujú mnohých svätcov. Svätý Ján Bosco poznal problémy svojej doby a bojoval proti nepriateľom Cirkvi takým, akí skutočne boli. Keď protestantská propaganda v severnom Taliansku zosilnela, vyvinul proti nej účinnú intelektuálnu akciu.
Dnes má väčšina ľudí revolučné chápanie toho, čo je dôležité. Myslia si, že ekonomické prostriedky sú dôležitejšie ako intelektuálne schopnosti, a že materiálne dobrá sú väčšie ako duchovné. Z tohto dôvodu, keď hovoria o sv. Jánovi Boscovi, majú tendenciu zdôrazňovať jeho diela sociálnej pomoci a podceňovať jeho intelektuálne dielo. Tiež chválim a uznávam dôležitosť toho, čo vytvoril, aby pomohol chudobným chlapcom a zabezpečil im dobrú formáciu, ale nesúhlasím s tým, aby si ho mali pamätať len pre toto.
Keď preskúmate jeho život, uvidíte, že strávil veľa rokov písaním; bol rovnako spisovateľ ako pracujúci človek. Preto sa pridáva k svätému Františkovi Saleskému ako jeden z dvoch patrónov tlače. Je dobré, aby sme toto zdôraznili.
Prosme svätého Jána Bosca, aby nám dal ducha odriekania a prísnosti, ktorý mal a chránil našu intelektuálnu prácu a našu katolícku žurnalistiku.
31.januára – Sv. Ján Bosco, kňaz, zakladateľ radu (1815-1888)
Od začiatku láska k mládeži
„Byť veselým, dobro konať a nechať hvízdať vrabcov“. Týmito slovami presne komentuje svoj vlastný život Ján Bosco. Od začiatku nebol mu prisúdený ľahký údel. Narodil sa v dedine blízko Turína. Stratil otca, keď ešte nemal ani dva roky. Od vtedy jeho matka Margita viedla ich poľnohospodárstvo a Giovanni (Ján) sa musel už od detstva uchopiť prác na poli. Keď raz prišiel domov s hrčou na hlave, pýtala sa ho jeho matka: „Prečo chodíš s týmito chlapcami? Veď predsa ty dobre vieš, že sú suroví.“ A on odpovedal: „Práve preto idem ku nim. Oni sú naozaj spokojnejší a príjemnejší, keď sa s nimi hrám. Chránia sa zlých slov a skoro sa vôbec nehádajú.“ Už ako päťročný prejavil túžbu, žeby sa chcel cez celý život venovať mládeži: „Prácu s mládežou pokladám za jedinú úlohu, kvôli ktorej by som mal byť na svete.“ Ako deväťročný mal sen, že divoké zvieratá sa premenili na vľúdne jahniatka, keď sa s nimi zaobchádza dobrotivo a láskavo. Ako jedenásťročný prezradil svojej matke, že bude kňaz a bude zhromažďovať okolo seba mládež. Podivuhodne skoro a jasne sa postavila pred očami mladého Giovanni (Jána) veľká úloha v živote.
Požehnaný vodca mládeže
Nakoľko vlastnil radostnú povahu, nepadlo mu ťažko zhromažďovať dedinskú mládež okolo seba. Rozprával o zaujímavých udalostiach, predvádzal akrobatické umelecké kúsky, ohromil kúzelnými trikmi, ukazoval sa ako povrazolezec a počas prestávok prednášal krátke kázne. Bol pevne rozhodnutý stať sa kňazom, preto sa začal na to pripravovať, i napriek najväčším ťažkostiam. Keď strážil dobytok, učil sa a študoval. V jeho staršom nevlastnom bratovi Antonovi zahorel na Jána veľký hnev, že Giovanni odišiel z domu a ako mladý sluha odišiel do cudziny. Ako pätnásťročný nastúpil do latinskej školy. Denne prekonával 20 km cesty pešo. Pretože bol šetrný, svoje topánky nosieval v ruke a išiel pešo. Mladší žiaci si z neho uťahovali, ale pre svoju radostnú povahu si získal skoro nových priateľov. Ján Bosco mal fenomenálnu pamäť, mal rád hudbu, hral na viole, klavíri a organe, pomimo sa naučil obuvníctvu, krajčírstvu, kováčstvu a poslúžil si pikolom v jednej kaviarni. Kňazskú vysviacku prijal ako dvadsaťšesťročný. Biskup mu určil za pôsobisko rozvojové priemyselné mesto Turín.
Jeho srdce patrilo mládeži
Tu zažil úplne nový svet. Biedu industriálneho proletariátu, upadnutú, obtrhanú mládež, ktorá žobrala a kradla, sústreďovala sa do skupín a na uliciach prevádzala krvavé bitky a nakoniec skončila v preplnených žalároch. Takýmto mladým chcel darovať svoj život podľa hesla: „Láska a dobrota svätého Františka Saleského ma budú sprevádzať vo všetkom.“ Športoval s nimi, organizoval hry a výlety. Popritom zástup vzrástol na päťsto. Ľudia si utierali oči od údivu, že všetci poslúchali svojho vodcu na najmenší pokyn.
Iní zasa, aj duchovní spolubratia, sa rozhorčovali a pokladali ho za pomäteného. Na cirkevný príkaz ho mali dvaja kňazi odviesť na koči do ústavu na liečbu nervových chorôb. Giovanni chcel nastúpiť ako posledný, no namiesto toho zatvoril dvere a odoslal povoz na cestu. Nakoniec mu istý neznámy poskytol spustnutý pozemok na užívanie, ktorého poškodenú halu so svojimi chovancami prebudoval na kaplnku a nazval ju oratórium. Pri slávnostnom posvätení tohto ihriska kričalo sedemsto mladých s plným oduševnením: „Sláva, nech žije Don Bosco!“
Apoštol mládeže v industriálnom meste
Zasa hrozilo nové nešťastie. Prezident mesta predvolal Jána Bosca na mestský úrad a oznámil mu, že pri existencii nepokojov a štrajkov jeho mládež tvorí kriminálne nebezpečenstvo, preto oratórium musí byť uzatvorené. Do toho sa zaangažoval osobne aj kráľ Karol Albert: „ Je mojou vôľou, aby tieto nedeľné zhromaždenia sa napomáhali a chránili.“ Oratórium bolo zachránené. Od tej chvíle musel sa Don Bosco podriadiť policajnému dozoru, ktorý prijal s veľkým humorom. Vo veku tridsaťjeden rokov ochorel Ján Bosco na smrť. Chlapci stáli v dlhých zástupoch pred nemocnicou, aby mohli ešte raz vidieť svojho veľkého priateľa. Po jeho uzdravení prisťahovala sa k nemu jeho matka Margita a viedla jeho domácnosť. Neúnavne pracovala ďalej pre jeho mladíkov.
Vo svojom oratóriu poskytoval mladým bezdomovcom možnosť prenocovania a zriadil školy a učňovské dielne. Predovšetkým bola pre neho dôležitá tlačiareň, ktorá by šírila jeho písomnosti. Osobitná veľkosť Giovanni Bosca spočívala v jeho pedagogických schopnostiach. Jeho domy to neboli kasárne alebo kadetky (dôstojnícke školy). Neexistovalo preháňanie (dril), cieľom neboli rekordné výkony. Keď dával vo väznici v Turíne exercície, prekvapil so svojim návrhom vedenie ústavu, že chcel s tristo delikventami urobiť jednodňový výlet, pričom zavládlo veľké rozčarovanie. A predsa večer nechýbal ani jeden jediný.
Prostredník medzi štátom a Cirkvou
Turín bol vtedy hlavným mestom mladého Kráľovstva Talianska. Keď horúce hlavy Risorgimenta (hnutie za jednotu Talianska v XIX. stor.) vyhnali arcibiskupa a mníchov, aj don Bosca sa začalo upodozrievať zo štátu nebezpečných vzťahov s Vatikánom. Pri domovej prehliadke sa našli v uzamknutej skrini len nevyplatené faktúry, čo Giovanna Bosca podnietilo k humornej poznámke: „Bože, daj im teraz dobrý nápad, aby zaplatili za mňa jednu alebo druhú faktúru.“ Nie všetci duchovní spolubratia pochopili, že Don Bosco zachováva dobrý ľudský vzťah k nepriateľom Cirkvi. „V otázkach náboženstva stojím pri pápežovi. To vôbec neprekáža, aby som bol zároveň dobrým občanom.“ V rokoch po podmanení Ríma bol Bosco neúnavne činný ako sprostredkovateľ medzi Vatikánom a Quirinálom. Pápeži veľmi ocenili jeho službu.
Dielo Don Bosca je rozšírené po celom svete. Starostlivosť o mládež je tak dnes aktuálna, ako bola v jeho časoch. Jeho rehoľná spoločnosť patrí medzi najväčšie spoločnosti v Cirkvi. Počas jeho života to dosvedčovali jeho žiaci, že v jeho prítomnosti nemohlo byť nič iného, iba dobro. Nech jeho dielu aj dnes praje šťastie.
Margherita Occhiena Bosco (1. apríla 1788 – 25. novembra 1856) bola matkou Jána Bosca a pracovala s chudobnými a menej šťastnými. Pápež Benedikt XVI. ju v roku 2006 vyhlásil za ctihodnú .
Životopis
Margherita Occhiena sa narodila 1. apríla 1788 v Capriglio v Asti ako šieste z desiatich detí. Vo veku 24 rokov sa vydala za 27-ročného Francesca Bosca, rodinného priateľa a vdovca, ktorému manželka a dcérka zomreli krátko po pôrode a zanechala mu trojročného syna Anthonyho. Rodina sa usadila v Becchi, dedinke Castelnuovo d'Asti (dnes Castelnuovo Don Bosco). Francesco zomrel na zápal pľúc v máji 1817, takže 29-ročná Margherita zostala slobodnou matkou s tromi synmi: Antoniom, Giuseppem a Giovannim (John).
Silná žena s jasnými myšlienkami, Occhiena, vychovávala svojich synov v režime triezveho života, prísneho, ale rozumného. Chlapci boli povahovo dosť rozdielni. Napriek tomu sa Occhiena postarala o to, aby im predstavila začiatky kresťanskej výchovy. Dala im príklad viery, múdrosti a odvahy čeliť ťažkostiam života.
Zatiaľ čo Antonio slúžil ako víťaz pre rodinu, sťažoval život aj svojmu učenlivejšiemu mladému bratovi Johnovi. Aby zachoval pokoj v rodine, Occhiena presvedčila Antonia, aby nechal Johna odísť z domu a pokračovať v škole. S podporou svojej matky mohol John dokončiť štúdium a byť vysvätený za kňaza .
V roku 1846 John ochorel a Occhiena sa presťahovala do Turína , aby sa o neho starala. Keď sa uzdravil, zostala mu pomáhať pri práci s chudobnými a opustenými chlapcami, ktorí sa hrnú do mesta. Nasledujúcich desať rokov slúžila ako náhradná matka pre stovky chlapcov, ktorí ju volali „Mamma Margherita“. Školský a chlapčenský klub s názvom Oratórium sa naďalej rozširoval.
Hoci ona sama bola negramotná, Occhienina múdrosť a dobrota sa stali vzorom pre „preventívny systém“, ktorý bol základom výchovného prístupu dona Bosca. Occhiena počas svojho života kládla Boha na prvé miesto a predovšetkým, pohltená životom chudoby, modlitby a obety. Zomrela na zápal pľúc vo veku 68 rokov v Turíne 25. novembra 1856.
Príčina blahorečenia
Kauza blahorečenia Margherity Occhienovej sa začala 7. marca 1995 vyhlásením „nihil obstat“ (nič proti) Kongregáciou pre kauzy svätých pod vedením pápeža Jána Pavla II ., čím ju vyhlásila za Božiu služobnicu . 23. októbra 2006 ju pápež Benedikt XVI. vyhlásil za ctihodnú , keďže žila život v hrdinskej cnosti .
John Melchior Bosco , SDB ( taliansky : Giovanni Melchiorre Bosco ; Piemonte : Gioann Melchior Bòsch ; 16. august 1815 – 31. január 1888), ľudovo známy ako Don Bosco ( IPA : [ˈdɔm , bo-bɔsko ), bol taliansky katolícky kňaz, pedagóg, spisovateľ a svätec 19. storočia. Počas pôsobenia v Turíne , kde obyvateľstvo trpelo mnohými neblahými následkami industrializácie a urbanizácie , zasvätil svoj život zlepšovaniu a vzdelávaniu detí ulice , mladistvých delikventov a inej znevýhodnenej mládeže. Vyvinul vyučovacie metódy založené skôr na láske ako na treste, metódu, ktorá sa stala známou ako saleziánsky preventívny systém .
Bosco , nasledovník spirituality a filozofie Františka Saleského , bol horlivým ctiteľom Panny Márie pod názvom Mária Pomocnica . Neskôr svoje diela venoval de Sales, keď založil Saleziánov dona Bosca so sídlom v Turíne. Spolu s Máriou Domenicou Mazzarello založil Inštitút dcér Márie Pomocnice , dnes všeobecne známy ako sestry saleziánky dona Bosca, rehoľnú kongregáciu rehoľných sestier, ktorá sa venuje starostlivosti a výchove chudobných dievčat. Učil Dominika Savia , o ktorom napísal biografiu, ktorá pomohla mladému chlapcovi byť svätorečený . Je jedným z priekopníkov spoločností vzájomnej pomoci , ktoré vznikli ako spoločná finančná podpora pre mladých migrujúcich katolíckych pracovníkov v meste Turín. V roku 1850 vypracoval predpisy na pomoc učňom a ich tovarišom, keď niektorý z nich bol nedobrovoľne bez práce alebo ochorel.
18. apríla 1869, rok po výstavbe Baziliky Márie Pomocnice v Turíne , založil Bosco Združenie Márie Pomocnice (ADMA), ktoré ho spájalo so záväzkami, ktoré väčšina obyčajných ľudí ľahko splnila, k spiritualite a poslaniu. saleziánskej kongregácie (CG 24 SDB, 1996, NR. 80). ADMA bola založená na podporu úcty k Najsvätejšej sviatosti a Márii Pomocnici (Don Bosco, Združenie ctiteľov Márie Pomocnice, San Benigno Canavese, 1890, strana 33).
V roku 1875 začal Bosco vydávať saleziánsky bulletin . Bulletin naďalej vychádza av súčasnosti vychádza v 50 rôznych vydaniach a 30 jazykoch . V roku 1876 založil hnutie laikov Združenie saleziánskych spolupracovníkov s rovnakým výchovným poslaním k chudobným. Bosco založil sieť organizácií a centier, aby pokračoval vo svojej práci. Po jeho blahorečení v roku 1929 ho v roku 1934 pápež Pius XI. vyhlásil za katolíckeho svätca .
život
Ján Bosco sa narodil večer 16. augusta 1815 v dedinke Becchi v Taliansku. Becchi sa nachádza v regióne, ktorý sa nazýval Castelnuovo d'Asti, ktorý bol neskôr na počesť svätca premenovaný na Castelnuovo Don Bosco . Bol najmladším synom Francesca Bosca (1784 – 1817) a Margherity Occhienovej (1788 – 1856). Mal dvoch starších bratov Antonia a Giuseppe (1813–1862). Bosco z Becchi boli farmármi rodiny Moglianov. Narodil sa v čase veľkého nedostatku a hladu na piemontskom vidieku, po skaze spôsobenej napoleonskými vojnami a suchom v roku 1817.
Keď mal Bosco o niečo viac ako dva roky, jeho otec zomrel, čo zanechalo podporu troch chlapcov jeho matke. Zohrala významnú úlohu v Boscovej formácii a osobnosti a bola prvou zástankyňou ideálov svojho syna. V roku 1825, keď mal deväť rokov, mal Bosco prvý zo série snov, ktoré zohrali vplyvnú úlohu v jeho názore a práci. Tento prvý sen v ňom podľa jeho spomienok „zanechal hlboký dojem na celý život“. Bosco zrejme videl množstvo veľmi chudobných chlapcov, ktorí sa hrali a rúhali sa, a muža, ktorý „vyzeral vznešene oblečený, s mužným a impozantným vystupovaním“ a povedal mu: „Tieto budeš musieť vyhrať. vaši priatelia nie údermi, ale miernosťou a láskavosťou. Začnite im teda hneď teraz ukazovať, že hriech je škaredý a cnosť krásna."
Bosco, keď mal desať rokov, začal sledovať postoje svojich spolužiakov a v každom súboji bol rozhodcom. Starší chlapci sa ho báli, pretože poznal ich silné a slabé stránky. Keď cestujúci zabávači vystupovali na miestnej hostine v neďalekých kopcoch, sledoval a študoval triky žonglérov a tajomstvá akrobatov. Potom predvádzal svoje schopnosti ako žonglér, kúzelník a akrobat s modlitbami pred a po predstavení. Peniaze, ktoré potreboval na prípravu predstavení, získal z predaja vtákov, ktoré lovil a ktoré mu dala jeho matka.
Chudoba zabránila akémukoľvek vážnemu pokusu o vzdelanie. Svoje prvé roky strávil ako pastier a prvé poučenie dostal od dona Calossa , na ktorého "zapôsobila Johnova pamäť a pochopenie kázní, ktoré počul na farskej misii v neďalekom kostole." Predpokladá sa, že jeho skúsenosti z detstva ho inšpirovali, aby sa stal kňazom . Byť kňazom bolo vtedy bežnejším povolaním pre privilegované vrstvy ako pre roľníkov. Niektorí životopisci vykresľujú jeho staršieho brata Antonia ako hlavnú prekážku Boscovej ambície študovať, keďže Antonio protestoval, že John je len "farmár ako my!"
V jedno chladné ráno vo februári 1827 John opustil svoj dom a išiel si hľadať prácu ako farmársky sluha. V 12 rokoch zistil, že život doma je neznesiteľný kvôli neustálym hádkam s Antoniom. To, že musel čeliť životu sám v takom mladom veku, možno neskôr rozvinul jeho sympatie k pomoci opusteným chlapcom. Po neúspešnom žobraní o prácu skončil na vinárskej farme Louisa Mogliu. Hoci mohol pokračovať v niektorých štúdiách sám, nemohol navštevovať školu ďalšie dva roky. V roku 1830 sa zoznámil s Josephom Cafassom , mladým kňazom, ktorý identifikoval určitý prirodzený talent a podporil jeho prvé školstvo. Boscovej matke Margherite sa podarilo zarobiť dosť peňazí na financovanie jeho vzdelania. V roku 1835 vstúpil Bosco do seminára v Chieri vedľa kostola Immacolata Concezione . V roku 1841, po šiestich rokoch štúdia, bol v predvečer Nedele Najsvätejšej Trojice turínskym arcibiskupom Franzonim vysvätený za kňaza. Mal dvadsaťšesť rokov.
Kňazstvo a prvé apoštoláty
Po vysviacke odišiel Bosco do Turína, kde Cafasso viedol Inštitút svätého Františka z Assisi, ktorý poskytoval vysokoškolské vzdelanie diecéznym kňazom. Turín mal vtedy 117 000 obyvateľov. Mesto odrážalo vplyvy industrializácie a urbanizácie. Početné chudobné rodiny žili v slumoch mesta a prišli z vidieka hľadať lepší život. Počas štúdií Bosco sprevádzal Cafassa pri návšteve väzníc a začal sa zaujímať o recidívu mladých páchateľov. Začal pracovať s osirelými a opustenými chlapcami, učil ich katechizmus a pomáhal im nájsť si prácu. Po ukončení štúdia Cafasso zabezpečil Boscovi menovanie za almužníka dievčenskej internátnej školy Rifugio (Útočisko), ktorú v Turíne založila markíza Giulia di Barolo, aby mohol zostať v Turíne. Medzi jeho ďalšie služby patrili návštevy väzňov, vyučovanie katechizmu a výpomoc na mnohých vidieckych farnostiach.
Kvôli rastu populácie a migrácii do mesta Bosco zistil, že tradičné metódy farskej služby sú neefektívne. Rozhodol sa, že treba vyskúšať inú formu apoštolátu a začal sa s chlapcami stretávať tam, kde pracovali a zhromažďovali sa v obchodoch a na trhoviskách. Boli to dlaždiči, kamenári, murári a omietkári, ktorí prišli zďaleka, ako spomínal vo svojich krátkych Spomienkach .
Oratórium nebolo len charitatívnou inštitúciou a jeho činnosť sa neobmedzovala len na nedele. Pre dona Bosca sa to stalo jeho trvalým zamestnaním. Hľadal prácu pre nezamestnaných. Niektorí chlapci nemali priestory na spanie a spali pod mostami alebo v bezútešných verejných nocľahárňach. Dvakrát sa pokúsil poskytnúť ubytovanie vo svojom dome. Prvýkrát ukradli prikrývky; druhý raz vysypali senník. Nevzdal sa a v máji 1847 poskytol prístrešie mladému chlapcovi z Valencie v jednej z troch izieb, ktoré si prenajímal v slumoch Valdocco, kde býval so svojou matkou. On a jeho matka začali prijímať siroty. Chlapcov, ktorých don Bosco chránil, bolo v roku 1852 36, v roku 1854 115, v roku 1860 470 a v roku 1861 ich bolo 600, niekedy neskôr ich bolo maximálne 800.
Bosco a jeho oratórium sa niekoľko rokov pohybovali po meste; bol prevrátený na niekoľkých miestach za sebou. Už po dvoch mesiacoch v kostole sv. Martina sa celá štvrť rozčuľovala nad hlukom, ktorý vychádzali z hrajúcich sa chlapcov. Bola na nich podaná formálna sťažnosť na magistrát. Povrávalo sa tiež, že stretnutia, ktoré viedol kňaz so svojimi chlapcami, boli nebezpečné; ich rekreácia by sa mohla zmeniť na revolúciu proti vláde. Skupina bola vysťahovaná.
Práca s učňami
V archíve saleziánskej kongregácie sa nachádza učňovská zmluva z novembra 1851; ďalší na pečiatkovom papieri v cene 40 centov z 8. februára 1852; a ďalšie majú neskoršie dátumy. Patria medzi prvé učňovské zmluvy, ktoré možno nájsť v Turíne. Všetky sú podpísané zamestnávateľom, učňom a donom Boscom. V týchto zmluvách sa don Bosco dotkol mnohých citlivých otázok. Niektorí zamestnávatelia zvyčajne robili z učňov sluhov a kuchárov. Don Bosco ich zaviazal, aby súhlasili so zamestnaním chlapcov iba v ich uznávanom remesle. Zamestnávatelia chlapcov bili a don Bosco od nich žiadal, aby súhlasili s tým, že opravy sa budú robiť len slovne. Staral sa o ich zdravie a žiadal, aby im doprial odpočinok v sviatočné dni a výročnú dovolenku. Napriek všetkému úsiliu a zmluvám zostala situácia vtedajších učňov zložitá.
Jedným z vplyvných priateľov bol piemontský minister spravodlivosti Urbano Rattazzi . Vo svojej politike bol antiklerikálny , ale v Boscovej práci videl určitú hodnotu. Kým Rattazzi presadzoval zákonodarným zborom Sardínie návrh zákona na potlačenie náboženských rádov, radil Boscovi, ako obísť zákon. Založil rehoľný rád, aby sa oratórium udržalo v chode aj po smrti jeho zakladateľa. Bosco tiež premýšľal o tomto probléme a pomaly organizoval svojich pomocníkov do voľnej Kongregácie sv. Františka Saleského. Trénoval aj vybraných starších chlapcov pre kňazstvo. Ďalším podporovateľom myšlienky založenia rehole na uskutočnenie Boscovej vízie bol vládnuci pápež, pápež Pius IX .
Boscovi sa nepáčili ideály, ktoré exportovalo Revolučné Francúzsko ako súčasť procesu dechristianizácie Francúzska počas Francúzskej revolúcie , a nazval Rousseaua a Voltaira „dvoch začarovaných vodcov nedôverčivosti“. Uprednostňoval ultramontánny pohľad na politiku, ktorý uznával najvyššiu autoritu pápeža. V roku 1854, keď sa Sardínia-Piemont chystal schváliť zákon potláčajúci mníšske rády a konfiškáciu cirkevného majetku, Bosco informoval o sérii snov o „veľkých pohreboch na súde“, ktoré sa týkali politikov alebo členov savojského dvora.
V novembri 1854 poslal Bosco list kráľovi Viktorovi Emanuelovi II . a napomenul ho, aby sa postavil proti konfiškácii cirkevného majetku a potlačeniu rádov; Kráľ nereagoval. Jeho činy, ktoré taliansky historik Roberto Petoia označil za „zjavné vydieračské úmysly“, skončili až po zásahu vtedajšieho premiéra Camilla Bensa, grófa z Cavour . Kráľova rodina utrpela v krátkom čase niekoľko úmrtí. Od januára do mája 1855 kráľova matka Mária Terézia Rakúska (54 rokov), jeho manželka Adelaide Rakúska (32 rokov), ich novorodený syn Vittorio Emanuele, gróf Janov (takmer štyri mesiace), a jeho jediný brat, princ Ferdinando, vojvoda z Janova (32 rokov), všetci zomreli.
Odpor voči Boscovi a jeho dielu prichádzal z rôznych strán. Tradicionalistickí duchovní ho obvinili z okrádania mladých a starých ľudí z ich vlastných farností. Nacionalistickí politici, vrátane niektorých duchovných, považovali jeho niekoľko stoviek mladých mužov za nábor pre revolúciu. Markíz de Cavour, šéf polície v Turíne, považoval katechizmy pod holým nebom za otvorene politické a za hrozbu pre štát a bol veľmi podozrievavý voči Boscovej podpore moci pápežstva. Bosco bol viackrát vypočúvaný; neboli vznesené žiadne poplatky. Uzavretiu mohli zabrániť rozkazy od kráľa, že Bosca nesmú rušiť. Bolo tiež vykonaných niekoľko pokusov o Boscov život, vrátane takmer bodnutia, ubitia a streľby. Prví životopisci to pripisovali rastúcemu vplyvu valdenských v opozícii voči katolíckemu duchovenstvu.
Nadácia saleziánov dona Bosca
Socha svätého Jána Bosca, Ronda , Španielsko
Socha svätého Jána Bosca, Makati , Filipíny
Niektorí z chlapcov, ktorým don Bosco pomáhal, sa rozhodli urobiť to, čo robil on: pracovať v službe opusteným chlapcom. To bol pôvod saleziánskej kongregácie. Medzi prvých členov patrili Michael Rua, John Cagliero (ktorý sa neskôr stal kardinálom) a John Baptist Francesca. V roku 1857 Bosco vypracoval súbor pravidiel pre svojich pomocníkov. Toto pravidlo bolo definitívne schválené v roku 1873 pápežom Piom IX. ako Regula Spoločnosti svätého Františka Saleského.
V roku 1859 vybral Bosco skúseného kňaza Vittoria Alasonattiho, 15 seminaristov a jedného stredoškoláka a vytvoril z nich Spolok sv. Františka Saleského. To bolo jadrom saleziánov, rehole, ktorá bude pokračovať v jeho diele. Na ďalšom stretnutí skupiny hlasovalo o prijatí Josepha Rossiho za laického člena, prvého saleziánskeho brata. Saleziánska kongregácia bola rozdelená na kňazov, seminaristov a koadjútorov (bratov laikov).
Bosco potom pracoval s Mary Mazzarello a skupinou dievčat v horskom meste Mornese . V roku 1871 založil skupinu rehoľných sestier, ktoré mali robiť pre dievčatá to, čo saleziáni pre chlapcov. Nazývali sa Dcéry Márie Pomocnice . V roku 1874 založil ďalšiu skupinu Saleziánov spolupracovníkov , ktorí boli väčšinou laikmi, ktorí pracovali pre mladých ľudí ako Dcéry a Saleziáni, ale nevstúpili do rehole. Prví saleziáni odišli do Argentíny v roku 1875. Po vysviacke by sa sám Bosco stal misionárom, keby jeho riaditeľ Joseph Cafasso nebol proti tejto myšlienke. Bosco však dychtivo čítal talianske vydanie Letopisov šírenia viery a použil tento časopis na ilustráciu svojho Cattolico Provveduto (1853) a jeho brožúry Mesiac máj (1858).
Keď Bosco zakladal saleziánsku spoločnosť, myšlienka na misie ho stále posadala, ale úplne mu chýbali finančné prostriedky. Tri roky zbieral informácie o rôznych krajinách. Žiadosť z Argentíny ho obrátila smerom k indiánom z Patagónie a štúdia jej obyvateľov ho presvedčila, že krajina a jej obyvatelia sú tí, ktorých videl vo svojom sne. Koncom roku 1874 dostal Bosco listy od argentínskeho konzula v Savone so žiadosťou, aby prijal taliansku farnosť v Buenos Aires a školu pre chlapcov v San Nicolas de Los Arroyos.
Bosco to považoval za znamenie prozreteľnosti a začal pripravovať misiu. Prijal spôsob evanjelizácie , ktorý by nevystavoval jeho misionárov divokým, necivilizovaným kmeňom, a navrhol zriadiť základne na bezpečných miestach, kde by sa mali začať misijné snahy. Rokovania sa začali po tom, čo arcibiskup Aneiros z Buenos Aires naznačil, že by rád prijal saleziánov. Na ceremónii, ktorá sa konala 29. januára 1875, mohol Bosco oznámiť oratóriu skvelú správu. Dňa 5. februára oznámil túto skutočnosť v okružnom liste všetkým saleziánom, v ktorých žiadal dobrovoľníkov, aby sa prihlásili písomne. Navrhol, aby sa prvý misionársky odchod začal v októbri. Dobrovoľníkov bolo veľa.
Saleziánsky preventívny systém a iné diela
: Saleziánsky preventívny systém
V rokoch, ktoré Bosco strávil vedením svojho oratória a poskytovaním duchovných a praktických poučení chlapcom, ktorých tam ubytoval, sa spoliehal na odlišný prístup k výchove a všeobecnému vyučovaniu, o ktorom sa domnieval, že je lepší ako tradičné vzdelávacie metódy, ako je škola . disciplíny , ktorú označil za represívny systém výchovy. 12. marca 1877 predniesol Bosco otvárací prejav o vzdelávacích systémoch počas dňa pri otvorení Strediska pre mládež sv. Petra v nových priestoroch Patronage de Saint Pierre v Nice , v ktorom prvýkrát spomenul pojem „preventívny systém ".
Po svojom návrate do Turína Bosco napísal adresu ako vyleštenú esej pod názvom Preventívny systém vo výchove mládeže , ktorá vyšla v roku 1877 a ktorú zahrnul do pôvodného návrhu Reguly pre saleziánsky rád. Zastávala hodnoty rozumu, náboženstva a milujúcej láskavosti s cieľom produkovať „dobrých kresťanov a čestných občanov“. Bol to jediný pokus, ktorý Bosco urobil o systematický výklad svojho vzdelávacieho systému. Hoci samotná myšlienka nebola v žiadnom prípade inovatívna, Bosco čerpal inšpiráciu pre svoj systém prostredníctvom súčasnej kritiky represívnych a zastaraných vzdelávacích systémov, ktoré prevládali v Európe počas jeho čias, a bol jedným z prvých, ktorí proti nej bojovali a postavili jeho kritiku v praxi.
Hoci Boscove písomné diela boli málo známe mimo jeho vlastného rádu a predplatiteľov jeho saleziánskeho bulletinu , ktorý založil v auguste 1877, písal často a objemne. Hoci bol don Bosco popisovaný skôr ako muž činu než učenec, John Bosco - Wikipedia bol výnimočný historik. Napísal kompendium talianskych dejín od pádu Rímskej ríše z roku 1881 , ktoré preložil a pokračoval až do súčasnosti John Daniel Morell a vedci si ho všimli pre jeho kultúrny význam na vedomostnej báze starovekej až modernej civilizácie. Bol tiež zručným životopiscom. Jeho dva najznámejšie životopisy boli o jeho mentorovi Josephovi Cafassovi a jednom z jeho študentov, Dominikovi Saviovi , ktorý mal neskôr pomôcť pri jeho kanonizácii .
Svätý
Ján Bosco
SDB
Kňaz a spovedník
„Otec a učiteľ mládeže“
narodený
16. august 1815
Castelnuovo d'Asti , Piemont , Sardínia-Piedmont
Zomrel
31. januára 1888 (72 rokov)
Turín , Talianske kráľovstvo
Uctievaný v
Katolícka cirkev
Anglikánske spoločenstvo
blahorečený
2. júna 1929 , Rím od Pia XI
Kanonizované
1. apríla 1934, Rím od Pia XI
Hlavná svätyňa
Bazilika Panny Márie Pomocnice kresťanov , Turín , Taliansko
Sviatok
31. januára
Atribúty
Sutana , Biretta
Záštitu
kresťanských učňov
redaktorov
vydavateľov
študentov
malé deti
kúzelníkov
mladistvých delikventov
Piura , Peru
Brasília , Brazília
Ctihodná
Margherita Occhienová Boscová-matka Jána Bosca
1. apríla 1788
Valdocco, Turín , Taliansko
Zomrela
25. novembra 1856 (68 rokov)
Capriglio , Asti , Taliansko Syn-
Ján Bosco
Don Bosco a záhadný pes Sivko ,ktorý chránil jeho život
Keď svätý kráčal domov, objavil sa pes a často odháňal zločincov.
Dielo svätého Jána Bosca, ktorý sa staral o mladých chlapcov, nebolo spočiatku vôbec uznávané a v skutočnosti bol Boscov život pri viacerých príležitostiach otvorene ohrozený. Na ochranu Dona Bosca mu Boh poslal psa, ktorý mu robil spoločnosť na jeho osamelých prechádzkach domov.
O tomto úkaze hovorí kniha Život dona Bosca z 19. storočia.
Raz v noci, keď sa vracal domov neskôr ako zvyčajne a pociťoval nejasné obavy [Bosco], videl približovať sa psa a bol celkom vystrašený, ale zviera jemne zavrtelo chvostom, pripojilo sa k nemu, kráčalo vedľa dona Bosca, ktorý ho pohladil. Všetok strach zmizol. Pes odprevadil dona Bosca do oratória, ale odmietol vstúpiť. Kedykoľvek sa neskoro vracal domov, po jeho boku sa objavil „il Grigio“, sivý [pes].
Pri jednej príležitosti Grigio bránil dona Bosca pred impozantnou skupinou platených vrahov. Keď o polnoci prechádzal cez námestie Place Milan, všimol si muža, ktorý ho prenasledoval vyzbrojený veľkým kyjakom. Don Bosco sa ponáhľal s nádejou, že sa bezpečne dostane do oratória. Bol už na vrchole zrázu, keď nižšie uvidel skupinu mužov, potom čakal na toho za sebou, ktorého napokon zhodil dolu. Jeho druhovia obkľúčili dona Bosca so zdvihnutými palicami, no vedľa svojho chránenca sa objavil verný Grigio, vrčiac a poskakujúc v takej zúrivosti, že úbohí vydesení chlapi prosili dona Bosca, aby psa utíšil a nakoniec zmizli v tme. Verný štvornohý strážca dona Bosca odprevadil k dverám oratória.
Stalo sa to pri viacerých príležitostiach, ale tajomný pes sa v oratóriu nikdy nezdržal dlho Objavil sa len vtedy, keď ho Don Bosco potreboval.
Odkiaľ pes pochádzal zostáva záhadou a niektorí veria, že to mohol byť Boscov strážny anjel v prestrojení.
Zakladateľom rehole bol roku 1859 taliansky kňaz sv. Ján Bosco (Giovanni Bosco, Ján Bosko) (1815 – 1888). Saleziáni sa venujú najmä výchove mužskej mládeže, najmä v priemyselných oblastiach. Na Slovensku pôsobia od roku 1924.
V súčasnosti (2016) patrí k najväčším a najvplyvnejším rehoľným spoločnostiam, či už ide o počet členov alebo počet členov vo vedení Katolíckej cirkvi. V roku 2015 mala kongregácia 15 270 členov (z toho 10 424 kňazov) V roku 2016 bolo v ich radoch 117 biskupov a 9 kardinálov.
Dejiny slovenských saleziánov
Rané kontakty saleziánov Don Bosca so Slovenskom
Prvé kontakty dona Bosca so Slovenskom sa odohrávali ešte počas jeho života. Dôkazom toho je aj don Boscov list z roku 1886 napísaný dosiaľ neznámemu dobrodincovi zo Slovenska. List objavil historik Zlatko Kubanovič. Na dona Bosca sa obrátili i dvaja diecézni kňazi. Boli to Vojtech Kelecsényi a Ján Boll (1860 – 1934). Prvý životopis zakladateľa saleziánov dona Bosca v slovenskom jazyku vyšiel v roku 1899 od Pavla Jedličku, dekana a farára z Horných Orešian.
Vznik saleziánskych diel v období 1918 – 1948
Pred nástupom komunistov k moci otvorili saleziáni na Slovensku 13 diel (v zátvorkách je uvedený rok otvorenia diela).
Obdobie prvej Česko-slovenskej republiky
V období prvej Česko-slovenskej republiky (1918 – 1938), otvorili saleziáni na Slovensku 6 diel:
Šaštín (1924)
Vráble (1927)
Bratislava – Ružinov (1933)
Trnava (1936)
Bratislava – Trnávka (1937)
Žilina (1938)
Druhá svetová vojna
V období druhej svetovej vojny (1939 – 1945), otvorili saleziáni na Slovensku 4 diela:
Michalovce (1941)
Trnava – Kopánka (1941)
Topoľčany (1942)
Nitra (1942)
Povojnové obdobie
V povojnovom období – až do februárového prevratu (1945 – 1948), kedy nastalo obdobie vlády komunistickej strany (1948 – 1989), otvorili saleziáni na Slovensku 3 diela:
Komárno (1945)
Svätý kríž nad Hronom (1946)
Hody pri Galante (1947)
Saleziánske školy
Gymnáziá
Gymnázium v Perose Argentine (1921 – 1924)
V súčinnosti s hlavným saleziánskym predstaveným slovenskí saleziáni otvorili v roku 1921 súkromné rehoľné gymnázium v severnom Taliansku v obci Perosa Argentina. Toto gymnázium bolo prvým súkromným rehoľným gymnáziom v zahraničí, ktoré bolo otvorené po vzniku Prvej česko-slovenskej republiky. Na tomto gymnáziu študovalo približne 80 Slovákov a 15 Čechov. Po 3 ročnom pôsobení sa v roku 1924 gymnázium presťahovalo do Šaštína.
Gymnázium v Šaštíne (1924 – 1950; 1991 – 2016)
Súkromné gymnázium v Šaštíne vzniklo presťahovaním saleziánskeho súkromného gymnázia z Talianska v roku 1924. Oficiálne bolo štátom schválené v roku 1928. Išlo o tzv. malý seminár, keďže saleziáni zväčša prijímali chlapcov, ktorí cítili duchovné povolanie. V roku 1950 príchodom komunistickej strany k moci bolo gymnázium zatvorené (1924 – 1950).
Obnovené bolo až v roku 1991. Oficiálny názov znel: Gymnázium Jána Bosca. Gymnázium ukončilo svoju činnosť v roku 2016. Behom tohto 25 ročného obdobia gymnázium malo 4. riaditeľov, 12 maturitných tried a 354 maturantov.
Slovenské gymnázium v Ríme (1963 – 1990)
Po násilnom zrušení Saleziánskej spoločnosti z noci z 13. na 14. apríla 1950 (krycia operácia pre násilnú likvidáciu mužských rehoľných rádov komunistickým režimom niesla názov Akcia K), ušla cez železnú oponu časť generácie mladých saleziánskych klerikov a kňazov. V roku 1963 založili slovenskí saleziáni v Ríme Slovenské gymnázium. Prvým sídlom gymnázia sa stala budova pri Katakombách sv. Kalixta. V nasledujúcom roku (1964) sa gymnázium presťahovalo do budovy Slovenského ústavu svätého Cyrila a Metoda. Tam pôsobilo až do svojho zrušenia v roku 1990. Gymnázium viedli 4. riaditelia a prešlo ním 159 absolventov. Najviac absolventov pochádzalo z Vojvodiny, zo slovenskej obce Selenča.
Niektorí významní členovia rehole
Na Slovensku
Viliam Vagač (* 1889 – † 1970) – rímskokatolícky kňaz, misionár, spoluzakladateľ a riaditeľ súkromného Slovenského gymnázia v Taliansku, trpiteľ za vieru (odsúdený na 18 rokov väzenia).
František Sersen (* 1894 – † 1982) – rímskokatolícky kňaz, spoluzakladateľ súkromného slovenského gymnázia v Taliansku, vysokoškolský pedagóg.
Anton Kolarovič (* 1894 – † 1977) – koadjútor, kuchár, trpiteľ za vieru (odsúdený na 5 rokov väzenia).
Ján Hlubík (* 1896 – † 1965) – rímskokatolícky kňaz, publicista, trpiteľ za vieru (odsúdený na dva a pol roka väzenia).
Jozef Bokor (* 1897 – † 1968) – rímskokatolícky kňaz, prvý provinciál slovenskej saleziánskej provincie, trpiteľ za vieru (odsúdený na 4 roky väzenia).
Leonard Tikl (* 1902 – † 1973) – rímskokatolícky kňaz, trpiteľ za vieru (odsúdený na 15 rokov väzenia).
Jozef Stašo (* 1903 – † 1951) – rímskokatolícky kňaz, tajomník na vatikánskej nunciatúre v Bratislave, pochovával Msgr. Jozefa Tisa.
Marcel Horniak (* 1903 – † 1989) – rímskokatolícky kňaz, náboženský publicista, trpiteľ za vieru (internovaný; 1950 – 1955).
Ernest Horniak (* 1907 – † 1979) – rímskokatolícky kňaz, trpiteľ za vieru (odsúdený na 12 rokov väzenia).
František Valábek (* 1907 – † 1980) – rímskokatolícky kňaz, trpiteľ za vieru (odsúdený na 6 rokov väzenia).
Bystrík Muránsky (* 1907 – † 1972) – rímskokatolícky kňaz, básnik (vlastným menom Anton Macák), botanik, historik.
Anton Mihálik (* 1907 – † 1982) – rímskokatolícky kňaz, trpiteľ za vieru (odsúdený na 6 rokov väzenia).
Ján Chrenko (* 1908 – † 1982) – rímskokatolícky kňaz, trpiteľ za vieru (odsúdený na 14 rokov väzenia).
Anton Mária Vácval (* 1908 – † 2000) – rímskokatolícky kňaz, publicista, náboženský spisovateľ, historik.
Augustín Moncman (* 1909 – † 1993) – rímskokatolícky kňaz, vysokoškolský pedagóg, trpiteľ za vieru (internovaný; 1950 – 1956).
Pavol Pobiecky (* 1912 – † 1983) – rímskokatolícky kňaz, pedagóg, trpiteľ za vieru (odsúdený na 13 rokov väzenia).
Alfonz Paulen (* 1913 – † 1954) – rímskokatolícky kňaz, trpiteľ za vieru, mučeník, držiteľ Pamätnej medaily Ústavu Pamäti národa in memoriam.Saleziáni Don Bosca – Wikipédia
František Kollár (* 1913 – † 2009) – rímskokatolícky kňaz, trpiteľ za vieru (internovaný; 1950 – 1952), direktor Charitného domova pre kňazov v Pezinku.
Andrej Dermek (* 1914 – † 2003) – rímskokatolícky kňaz, vysokoškolský pedagóg, náboženský spisovateľ, provinciál, trpiteľ za vieru (odsúdený na 14 rokov väzenia).
Štefan Sandtner (* 1916 – † 2006) – rímskokatolícky kňaz, básnik katolíckej moderny, prekladateľ, trpiteľ za vieru (odsúdený na 15 rokov väzenia).
Leopold Sersen (* 1916 – † 2006) – rímskokatolícky kňaz, grafik, výtvarný umelec, trpiteľ za vieru (internovaný 1950 - 1954).
Ján Augustín Beňo (* 1921 – † 2006) – rímskokatolícky kňaz, náboženský publicista, zakladateľ Hnutia Nazaret (Združenia rodín Nazaret, Sekulárneho inštitútu Betánia a Združenia kňazov Nazaret).
Štefan Olos (* 1927 – † 1998) – rímskokatolícky kňaz, organista, dirigent, hudobný pedagóg, skladateľ.
Zoltán Schmidt (* 1928 – † 2008) – rímskokatolícky kňaz, paleobiogeograf, autor prvej geologickej expozície Slovenského národného múzea.
Anton Srholec (* 1929 – † 2016) – rímskokatolícky kňaz, sociálny pracovník, náboženský spisovateľ, aktivista v podzemnej Cirkvi, trpiteľ za vieru (odsúdený na 12 rokov väzenia).
V emigrácii[upraviť | upraviť zdroj]
Jozef Babiak (* 1900 – † 1980) – rímskokatolícky kňaz, prvý magister novicov na Slovensku, riaditeľ súkromného Slovenského gymnázia v Ríme.
Silvester Taliga (* 1901 – † 1969) – rímskokatolícky kňaz, vysokoškolský pedagóg, knihovedec, riaditeľ Pápežskej saleziánskej univerzitnej knižnice v Ríme (Università Pontificia Salesiana).
Jozef Strečanský (* 1910 – † 1985) – rímskokatolícky kňaz, skladateľ, dirigent, pedagóg, riaditeľ internátu pre utečencov z Východu (Ramegnies-Chin; Belgicko).
Gorazd Zvonický (* 1913 – † 1995) – rímskokatolícky kňaz, básnik katolíckej moderny, pedagóg, prekladateľ, editor edície Lýra.
Ernest Macák (* 1920 – † 2016) – rímskokatolícky kňaz, provinciál, publicista, pedagóg, trpiteľ za vieru.
Ján Vetva (* 1923 – † 2019) – rímskokatolícky kňaz, básnik (vlastním menom Vít Ušák), publicista, prekladateľ.
Rafael Černý (* 1924 – † 2006) – rímskokatolícky kňaz, pedagóg, redaktor (Slovenské hlasy z Ríma; Diakonia – slovenský kňaz).
Milan Stanislav Ďurica (* 1925) – rímskokatolícky kňaz, slovenský historik, vysokoškolský pedagóg.
Jozef Heriban (* 1925 – † 2009) – rímskokatolícky kňaz, biblista, univerzitný profesor.
Andrej Pauliny (* 1925 – † 2005) – rímskokatolícky kňaz, grafik, redaktor, riaditeľ súkromného saleziánskeho Slovenského gymnázia v Ríme, spisovateľ, exilový pracovník a prekladateľ.
Jozef Prívozník (* 1926 – † 2010) – rímskokatolícky kňaz, rozhlasový kazateľ, univerzitný profesor.
Anton Hlinka (* 1926 – † 2011) – rímskokatolícky kňaz, žurnalista, teológ, filozof, publicista, prekladateľ, univerzitný profesor.
Stanislav Kmotorka (* 1929 – † 2012) – rímskokatolícky kňaz, profesor konzervatória, organista, dirigent, skladateľ.
Na misiách[upraviť | upraviť zdroj]
Alojz Hudek (* 1887 – † 1961) – rímskokatolícky kňaz, prvý slovenský saleziánsky misionár, misionárom bol 53 rokov (Bolívia, 17; Peru, 36).
František Zaťko (* 1896 – † 1984) – rímskokatolícky kňaz, pedagóg, misionárom bol 57 rokov (USA).
Jozef Forgáč (* 1904 – † 1966) – rímskokatolícky kňaz, provinciál, misionárom bol 42 rokov (Čile, Argentína).
Jozef Forner (* 1905 – † 1983) – koadjútor, kníhtlačiar, spoluzakladateľ grafickej školy v Tokiu, misionárom bol 47 rokov (Japonsko).
Jozef Figura (* 1906 – † 2001) – rímskokatolícky kňaz, misionárom bol 65 rokov (Japonsko).
Anton Figura (* 1909 – † 1996) – rímskokatolícky kňaz, misionárom bol 64 rokov (Kuba, Haiti, Dominikánska republika).
Ján Ježovít (* 1909 – † 1994) – koadjútor, kníhtlačiar, väznený v japonskom koncentračnom tábore (1941 – 1945), misionárom bol 61 rokov (Čína, 37 rokov; Thajsko, 24 rokov).
Michal Čahoj (* 1911 – † 1994) – koadjútor, misionárom bol 60 rokov (India).
Martin Križan (* 1912 – † 1990) – rímskokatolícky kňaz, jazykovedec, misionárom bol 37 rokov (Ekvádor).
Karol Nižňanský (* 1919 – † 1984) – rímskokatolícky kňaz, misionárom bol 46 rokov (India, USA).
Jozef Hrdý (* 1923) – rímskokatolícky kňaz, misionárom bol 37 rokov (Chile, Bolívia), držiteľ Pamätnej medaily Ústavu Pamäti národa.
Ján Šutka (* 1930 – † 2014) – rímskokatolícky kňaz, misionárom bol 61 rokov (Kolumbia, 7 rokov; Ekvádor, 54 rokov).
Vo svete
August Hlond (* 1881 – † 1948) – poľskí kardinál, prímas (prímasom bol od r. 1926 do r. 1946).
Štěpán Trochta (* 1905 – † 1974) – český kardinál, väzeň nacistických koncentračných táborov, väzeň komunistického režimu.
Raúl Silva Henríquez (* 1907 – † 1999) – čilskí kardinál, jeho portrét sa nachádzal na bankovke v hodnote 500 Čilských peso.
Alfons Maria Stickler (* 1910 – † 2007) – rakúsky kardinál, člen rímskej kúrie.
Joseph Zen Ze-kiun (* 1932) – čínsky kardinál diecézy Hongkong.
Tarcisio Bertone (* 1934) – taliansky kardinál, štátny sekretár Vatikánu, kamerling.
Angelo Amato (* 1938) – je taliansky kardinál, emeritný prefekt Kongregácie pre kauzy svätých.
Carlos Filipe Ximenes Belo (*1948) – apoštoský administrátor východného Timoru, v roku 1966 dostal Nobelovu cenu za mier.
Marek Jędraszewski (*1949) – poľský rímskokatolícky arcibiskup a metropolita Krakovskej arcidiecézy, podpredseda Konferencie biskupov Poľska a profesor katolíckej teológie.
Svätí a blahoslavení
K 1. januáru 2019 mala Saleziánska spoločnosť vyhlásených 9 svätých, 118 blahorečených, 16 ctihodných a 22 božích služobníkov (v zátvorkách je uvedený rok svätorečenia alebo blahorečenia).
Svätí
sv.Ján Bosco – zakladateľ rehole (1934)
sv. Jozef Cafasso – kňaz (1947)
sv. Mária Dominika Mazzarellová – panna (1951)
sv. Dominik Sávio – mladík (1954)
sv. Leonardo Murialdo – kňaz (1970)
sv. Alojz Versiglia – biskup, mučeník (2000)
sv. Kalixt Caravario – kňaz, mučeník (2000)
sv. Alojz Orione – kňaz (2004)
sv. Alojz Guanella – kňaz (2011)
Niektorí blahoslavení
bl. Michal Rua – kňaz, prvý nástupca dona Bosca (1972)
bl. Laura Vicuňová – dievča (1988)
bl. Filip Rinaldi – kňaz, hlavný predstavený (1990)
bl. Jozef Calasanz – kňaz, a 31 spoločníkov mučeníkov (2001)
bl. Artemid Zatti – koadjútor (2002)
bl. Augustín Czartoryski – kňaz (2004)
bl. Alexandra Mária da Costová – laička (2004)
bl. Bronislav Markiewicz – kňaz (2005)
bl. Enrico Saiz Aparicio – kňaz a 62 spoločníkov mučeníkov (2007)
bl. Zefirín Namuncurá – mladík (2007)
bl. Štefan Sándor – koadjútor (2013)
bl. Titus Zeman – kňaz (2017)
Väznení saleziáni
V rokoch 1950-1989 bolo odsúdených a väznených 45 saleziánov, ktorých mená sú na pamätnej tabuli v Šaštíne.
Jozef Bokor
Ján Hlubík
Andrej Dermek
Anton Kotora
Jozef Kaiser
Anton Semeš
Jozef Štámec
Štefan Janec
Štefan Lukáč
Ľudovít Macák
Jozef Bazala
Jozef Evinic
Rudolf Granec
Ignác Greguš
Anton Mihálik
Rudolf Butaš
Alojz Masný
Ján Mikes
Ernest Macák
František Szabadoš
Anton Srholec
Jozef Čakánek
Ján Chrenko
Ján Beňo
Anton Kyselý
Pavol Drgoň
Viliam Vagač
Anton Jančovič
Günther Mathias Rompf
Ernest Horniak
František Kalafút
Ľudovít Žilka
Peter Rajtár
Alojz Žemla
Jozef Paulík
Štefan Javorský
Štefan Sandtner
Anton Kolarovič
Ján Pivarník
Leonard Tikl
Titus Zeman
Milan Dlhý
František Valábek
Ján Brichta[19]
Pavol Pobiecky
Súčasné saleziánske komunity na Slovensku
Bratislava – Trnávka
Bratislava – Mamateyova
Bratislava – Miletičova
Trnava – Kopánka
Žilina
Hody
Košice – Tri hôrky
Košice – Kalvária
Košice – Luník IX.
Michalovce
Bardejov
Námestovo
Banská Bystrica
Prešov
Dubnica nad Váhom
Nová Dubnica
Partizánske
Poprad
Provinciáli saleziánov na Slovensku
Provinciáli saleziánov, ktorí pôsobili od roku 1939, keď vznikla saleziánska provincia:
Jozef Bokor – 1939 – 1968
Andrej Dermek – 1968 – 1981
Jozef Kaiser – 1981 – 1993
Ernest Macák – 1993 – 1999
Vladimír Fekete – 1999 – 2005
Štefan Turanský – 2005 – 2008
Karol Maník – 2008 – 2014
Jozef Ižold – 2014 – 2020
Peter Timko – od 2020
Exalievi don Bosca
Exallievi don Bosca sú saleziánski odchovanci, ktorí sa riadia heslom, ktoré im zanechal sám zakladateľ saleziánov: „Buďte dobrí kresťania a čestní občania.“
Príbeh exallievov sa začal v roku 1870, keď don Bosco oslavoval svoje meniny a skupina jeho bývalých študentov z Valdocca mu poďakovaním prejavila svoju vďačnosť za jeho službu a darovala mu kávovú súpravu. Exalliev je ten, kto aspoň rok navštevoval saleziánske dielo (školy, internát, oratóriá alebo mládežnícke centrá) a má viac ako osemnásť rokov.
Niektorí významní exalievi
Augustín Nedeliak (* 1890 – † 1969) – básnik, prekladateľ, tajomník Slovenského vlastivedného múzea, súdny tlmočník.
Jozef Rosinský (* 1897 – † 1973) – hudobný skladateľ, regenschori a pedagóg, podľa ktorého je pomenovaná Základná umelecká škola v Nitre.
Teodor Hirner (* 1910 – † 1975) – riaditeľ konzervatória, dirigent, skladateľ, pedagóg.
Združenie saleziánov spolupracovníkov
Združenie saleziánov spolupracovníkov je treťou vetvou saleziánskej rodiny. Pôvodný názov znel Nábožne združenie saleziánskych spolupracovníkov. Združenie bolo schválené Vatikánom 9. mája 1876 pápežom Piom IX.
Saleziánom spolupracovníkom sa môže stať diecézny kňaz alebo laik, ktorý má viac ako 18 rokov, prejde určitou formáciou a zloží prísľuby. Vo svete dnes majú saleziáni spolupracovníci takmer 30 000 členov. Saleziáni spolupracovníci na Slovensku aktuálne pôsobia v 29 strediskách po celom svete.
ň
Niektorí významní členovia
Móric Pálfi (* 1812 – † 1897) – uhorský šľachtic, politik, generál a miestodržiteľ (námestník).
Károly Szemerény (* 1813 – † 1898) – rímskokatolícky kňaz, pedagóg, pomenovaná po ňom základná škola v obci Tvrdošovce.
Imrich Bende (* 1824 – † 1911) – rímskokatolícky biskup, náboženský spisovateľ.
Cyril Gabriel Zaymus (* 1843 – † 1894) – rímskokatolícky kňaz, národný pracovník, pedagóg, spisovateľ, prekladateľ.
Literatúra[upraviť
KUBANOVIČ, Zlatko: Historický náhľad do dejín slovenských saleziánov (Od dona Bosca do roku 1924). Bratislava : Don Bosco, 2019. ISBN 978-80-8074-436-6. 304 S.
Hyža, Alan; Kubínyi, Peter. MISIA - Mission (Slovenskí saleziánski misionári vo svete). Bratislava : Don Bosco, 2010. 248 s. ISBN 978-80-8074-113-6. (slovenský jazyk)
ĎURICA, Milan Stanislav. Dielo sv. Jána Bosca pod Tatrami. Bratislava : Lúč, 2004. 32 s. ISBN 80-7114-483-5. (slovenský jazyk)
Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. 1. vyd. Bratislava : Lúč, 2000. 852 s. ISBN 80-7114-300-6.
MACÁK, Ernest. Zápisky spoza mreží. Bratislava : Don Bosco, 1996. 224+78 s. ISBN 80-85405-37-7.
Galéria[upraviť | upraviť zdroj]
Na Slovensku
Banská Bystrica
Saleziáni Don Bosca,
Tatranská 38/A,
974 11 Banská Bystrica
tel.: 048/417 25 07 dom
tel.: 048/417 25 09 fara
e-mail: bystrica@saleziani.sk
web: Saleziáni Don Bosca, Banská Bystrica
Bardejov
Saleziáni Don Bosca,
Námestie Sv. rodiny 2,
085 01 Bardejov
tel.: 054/472 26 78
tel.: 054/474 44 43 (fara)
e-mail: bardejov@saleziani.sk
web: Saleziáni dona Bosca Bardejov
Bratislava - Mamateyova
Saleziáni Don Bosca,
Mamateyova 4,
851 04 Bratislava
e-mail: mamateyova@saleziani.sk
web: www.mamateyka.sk
Bratislava - Miletičova
Saleziáni Don Bosca,
Miletičova 7,
821 08 Bratislava
tel.: 02/55 422 800 dom
tel.: 02/49 104 071 farský úrad
e-mail: mileticova@saleziani.sk
e-mail: faramileticova@ba.ecclesia.sk
web: Miletička | Saleziáni dona Bosca – farnosť a mládežnícke stredisko
Bratislava - Trnávka
Saleziáni,
Okružná 13,
821 04 Bratislava Trnávka
tel.: 0911 173 710 fara
tel.: 0911 780 095 oratórium
e-mail: trnavka@saleziani.sk
trnavka.farnost@saleziani.sk
trnavka.oratko@gmail.com
web: Saleziánske dielo na Trnávke
www.sdmdomino.sk
Dubnica nad Váhom
Saleziáni,
Námestie sv. Jakuba 2,
018 41 Dubnica nad Váhom
tel.: 042/444 15 60
e-mail: dubnica@saleziani.sk
fara.dubnica@saleziani.sk
web: saldub.sk
Hody
Saleziánsky dom,
Hodská 1229,
924 01 Galanta-Hody
tel.: 031/780 60 19
web: hody-tym.sk
Humenné
Saleziáni,
Štefánikova 33,
066 01 Humenné
tel.: 057/775 59 92
e-mail: humenne@saleziani.sk
web: www.humenne.saleziani.sk
Košice - Kalvária
Saleziáni,
Na Kalvárii 23,
040 01 Košice
tel.: 055/625 76 49
e-mail: kosice.kalvaria@saleziani.sk
web: www.kalvarka.sk
Košice - Luník IX
Saleziáni don Bosca,
Podjavorinskej 18,
040 11 Košice – Luník IX
tel.: 055/644 10 32
e-mail: lunik9@saleziani.sk
web: www.lunik9.sk
Košice - Tri hôrky
Saleziáni Don Bosca,
Tri hôrky 17,
040 11 Košice
tel.: 055/309 29 85
e-mail: trihorky@saleziani.sk
web: 3horky - Domov
Michalovce
Saleziáni,
Špitálska 15,
071 01 Michalovce
tel.: 056/642 61 48
e-mail: michalovce@saleziani.sk
web: www.sdbmi.sk
Námestovo
Saleziáni,
Mlynská 677/40,
029 01 Námestovo
tel.: 043/552 23 97
e-mail: namestovo@saleziani.sk
web: sdbno.sk
Nová Dubnica
Saleziáni,
Gorkého 23,
018 51 Nová Dubnica
e-mail: novadubnica@saleziani.sk
web: www.salezianinovadubnica.sk
Partizánske
Saleziáni,
Šípková 324/1,
958 03 Malé Uherce,
Partizánske 3
tel.: 038/740 09 33
e-mail: partizanske@saleziani.sk
web: Pastoračné centrum Šípok Partizánske – Momentálne pracujeme na novej verzii stránky | oznamy zostávajú aktuálne
Poprad
Saleziáni,
Velické námestie 1,
058 01 Poprad-Veľká
tel.: 0919 147 900 (fara)
0910 140 840 (dom)
e-mail: poprad@saleziani.sk
web: www.salezianipoprad.sk
Prešov
Saleziáni,
Jána Bottu 9,
080 01 Prešov
tel.: 051/772 37 67
e-mail: presov@saleziani.sk
web: Vitajte na našich stránkach | Saleziáni Prešov
Rožňava
Saleziáni,
Námestie baníkov 30,
048 01 Rožňava
e-mail: roznava@saleziani.sk
Trnava - Kopánka
Saleziáni,
Jána Hlubíka 11,
917 01 Trnava - Kopánka
tel.: 033/535 36 71
e-mail: trnava@saleziani.sk
farnost.kopanka@saleziani.sk
web: www.kopanka.sk
Veľký Biel
Saleziáni,
Športová 32,
900 24 Veľký Biel
Žilina fara, oratórium
Saleziáni,
Rajecká cesta 17,
010 01 Žilina
tel.: 041/724 56 29
tel.: 041/723 47 60
kl. 256 (direktor)
kl. 134 (ekonóm)
kl. 128 (fara)
e-mail: zilina@saleziani.sk
web: Rímskokatolícka cirkev, farnosť sv. Jána Bosca Žilina-Saleziáni
www.domkazlina.sk
Žilina ponoviciát
Inštitút sv. Tomáša Akvinského,
Rajecká cesta 17,
010 01 Žilina
tel.: 041/724 56 29
tel.: 041/723 47 60
kl. 142 – knižnica
e-mail: ponoviciat@saleziani.sk
sal.kniznica@gmail.com
Žilina SOŠ
SOŠ sv. Jozefa Robotníka,
Saleziánska 18,
010 01 Žilina
tel.: 041/723 41 02
e-mail: sos@saleziani.sk
web: Stredná odborná škola sv. Jozefa Robotníka
Šprintér Ján Volko: Túžim, aby Boh viedol moje kroky
Vyrastal u saleziánov, začínal pri futbale, aby prešiel k šprintu. Je čerstvým halovým majstrom Európy v behu na 60 metrov a zdôrazňuje, že za svoje úspechy vďačí viere v Boha, dobrým ľuďom okolo seba a cieľu, ktorý si stanovil. Pre Slovo+ tiež prezrádza viac o tom, čo ho v živote poháňa vpred a pred čím uteká. Hovoríme aj o jeho známom geste pred štartom – znaku kríža. Šprintér Ján Volko.