Svätá...P E R P E T U A...A....F E L I C I T A -mučenice,sviatok 7.marec -autentický opis mučenia napísaný samotnou Perpetuou,najvzácnejší zachovaný dokument o mučení 1800 rokov starý...
Najväčšie a najznámejšie mučenice z rímských čias,odpradávna uvádzané aj v prastarom kánone svätej omše...Obe už boli matky...Perpetua mala 1 ročného chlapčeka a bola vdova,jej muža vojak zabili vo vojne...Felicita bola len nedávno vydatá a vo väzení porodila chlapčeka...Na smrť si niesla len 3 dňové dieťatko,ktoré bolo zabité spolu s ňou.Kat dieťatku mečom odťal hlavičku...
Autentické zachované dokumenty o mučení napísané skutočnou Perpetou vo väzení,ktorá si viedla svoj denník a ten sa zachoval po 1800 rokov...
Aj dnes človeku stávajú vlasy na hlave od hrôzy mučení,ktoré museli tieto nevinné mladé ženy podstúpiť aj strašnú smrť...Felicite sa vo väzení narodilo dieťatko a aj s ním bola mučená...na rukách si ho niesla na mučenie...
umučené 7.marca r.202 za prenasledovania kresťanov cisárom Septimom Severom
Veľmi vzácny autentický opis mučenia napísaný samou mučenicou sv.Perpetuou,zachovaný 1800 rokov...
boli usmrtené preklaním rohami divej kravy a zavraždené preklatím hrdla mečom...
Spolu s nimi boli vo väzení aj 3 muži Revokatus,Saturninus a Saturus,títo boli usmrtení roztrhaním leopardom,ktorý ich rozhrýzol a utrhol hlavy...Saturus mal byť zožraný medveďom,ale prosil dozorcov,aby ho dali leopardovi,lebo sa medveďa veľmi bál.Perpetue a Felicite boli násilne vytrhnuté z náručia ich malé deti a pred ich očami im kati odsekli malé hlavičky.
Potom Perpetuu a Felicitu vopchali do siete a uviazali a predhodili divej krave na zabitie a preklatie rohami...krava ich rohami nabodávala a hádzala pred seba .Z oboch mučeníc valila krv od rán rohov kravy,ale ešte žili...Tak ich otroci odtiahli a prebodli im hrdlá...Ich mená boli navždy zapísané aj v omšovom kánone,kde sa spomínajú...Umučenie sv.Perpetuy a Felicity patrí k najdojemnejším opisom,autentickým z tých čias,zachovaným v aktách mučeníkov...
Deň mučeníckej smrti 7.marec roku 202 za panovania rímskeho cisára Septima Severa a za pápeža sv.Zefirína.Spomienka hrdinskej ,mučeníckej smrti dvoch kresťaniek sa naveky zachovala v prastarom kánone sv. omše,kde sa ich mená spomínajú...Patria k najväčším a najznámejším mučenicam prvotnej cirkvi,nakoľko sa ich príbeh zachoval v priamom spracovaní Perpetuou,vo forme jej denníka a po smrti dopísaný kresťanmi na jej večnú pamiatku.
Cisár Severus bol jediným rímskym cisárom pochádzajúcim z provincie Afriky,ktorá zahrňovala územie severnej Afriky pri Stredozemnom mori a narodil sa v starobylom prímorskom meste Leptis Magna v dnešnej severnej Líbyi,z ktorého ostali len zrúcaniny.
Sv. Perpetua a sv. Felicita, mučenice-sviatok 7.marec
Perpetua znamená „odolná“ a Felicita „šťastná“. Perpetua a Felicita sú mučenice z Kartága, ktoré popravili na narodeniny Geta v roku 202, alebo o rok neskôr. Z nariadenia Septima Severa (192-211) sa vstup ku kresťanstvu považoval za trestný čin.
7. marca
Roku 202, za panovania rímskeho cisára Septima Severa, povstalo ukrutné prenasledovanie kresťanov. V Kartágu žilo vtedy päť katechumenov, to znamená novoobrátených veriacich, ktorí ešte čakali na krst. Mená týchto piatich katechumenov boli: Revocatus a Felicita, Saturninus, Secundulus a Perpetua.
Felicita bola práve v siedmom mesiaci tehotenstva, Perpetua bola vo veku 22 rokov, zo vznešeného rodu, bohato vydatá a kojila dieťa. Jej otec, ukrutný pohan, ju miloval najviac zo všetkých svojich detí; jej matka a traja bratia, spomedzi ktorých najmladší už zomrel, boli, aspoň sa tak zdá, už kresťania. Keď teda vypuklo spomínané prenasledovanie, pohania chytili týchto päť katechumenov a zavreli ich do žalára.
Spolu s nimi sa nechal uväzniť aj istý Satur, možno brat Saturnina, ktorý ich vyučoval vo viere. Hneď ako sa ocitli v žalári, nastali im krušné chvíle plné duševného boja, o ktorom Perpetua sama rozpráva takto:
«Boli sme ešte len u našich prenasledovateľov, keď môj otec, hnaný láskou ku mne, prišiel do väzenia a snažil sa ma silou-mocou presvedčiť.
«Otče», spýtala som sa ho, «vidíš tu tento džbán na zemi?»
On: «Vidím.»
Ja: «Možno ho nazvať inak, než tým, čím je?»
On: «Nie.»
«Tak teda ani ja nemôžem byť ničím iným, než čím skutočne som, kresťankou.»
Otec rozhorčený týmito slovami, chcel mi vybiť oči, uspokojil sa však s tým, že ma zbil a zanechal celý zahanbený, pretože mu dôvody, ktoré mu diabol vnukol, nič neprospeli. Niekoľko dní ma nechal na pokoji a ja som za to vrúcne ďakovala Bohu. Medzitým sme prijali svätý krst, a keď mi kňaz lial vodu na hlavu, vnukol mi Duch Svätý, aby som si nič nežiadala, len silu a vytrvalosť v mukách.
Sv Perpetua kráča v ústrety svojej smrti
Čoskoro nato nás vhodili do ukrutne tmavého žalára, takže som sa v prvom okamihu zľakla, nevidiac, ani, kde sme. Ó, bol to strašný deň; vojaci nás trýznili, ja som však nariekala len nad tým, že nemám pri sebe svoje dieťa.
Dvaja diakoni, ktorí boli zatvorení s nami, vymohli nám za peniaze, že sme mohli prejsť každý deň na niekoľko hodín na voľnejšie miesto v žalári, osviežiť sa čerstvým a zdravým povetrím.
Ja som ju tešila, vidiac jej bolesť, ktorá ju zožierala, ale dieťa som si nesmela nechať u seba. To všetko som trpela po niekoľko dní, kým mi konečne dovolili nechať si dieťa v žalári. Vtedy sa stratila všetka moja úzkosť, a žalár sa mi stal taký príjemný, ako akékoľvek iné miesto.
Videla som veľmi vysoký zlatý rebrík, siahajúci vrchom až do neba, a tak úzky, že po ňom len jeden po druhom mohol vystupovať. Z oboch strán boli na ňom meče, oštepy, kosáky a nože, takže ktokoľvek by bol po ňom vystupoval neopatrne a nepozeral len smerom k nebesiam, zaiste by ostal visieť na tých ostrých nožoch. Pod rebríkom ležal velikánsky drak, hroziac, že zhltne každého, kto sa opováži stúpať hore rebríkom.
Prvý šiel hore rebríkom Satur, ktorý sa nechal dobrovoľne zajať, súc pri nás, keď nás chytili. Prišiel teda na samý vrch rebríka, obrátil sa smerom ku mne a zvolal: «Perpetua, čakám tu na teba, ty daj len pozor, aby ti drak neublížil.» «On mi nič nespraví,» odpovedala som, «stúpim na rebrík v mene Pána Ježiša Krista.» A drak sa skutočne ukazoval byť bojazlivým, stúlil sa a poslúžil mi ako jeden stupienok, keď som vstupovala na rebrík.
A keď som vyšla hore až na vrch, zočila som krásnu a veľkú záhradu, uprostred nej muža vysokej postavy, so šedinami na hlave, odetého v pastierskom odeve. Sedel a dojil ovečky, okolo neho stálo množstvo ľudu, všetci boli v bielych šatách.
Tento človek, pohliadnuc na mňa, zvolal: «Vítam ťa, dcéra moja!» Potom mi podal trochu čerstvo nadojeného mlieka. Ja som ho prijala so zopätými rukami, a keď som ho vypila, všetci okolostojaci vyriekli: «Amen». Pri tomto slove som precitla a v ústach som cítila ešte akoby niečo sladké. Toto videnie som hneď vyrozprávala bratovi a spolu sme z neho usúdili, že nás čaká mučenícka smrť.
Zdroj: geograph.org.uk / Julian P. Guffogg
O niekoľko dní mi priniesli správu, že budem vypočúvaná. Akonáhle to otec počul, prišiel bôľom celý umorený za mnou, aby ma ešte raz videl.
«Maj zmilovanie nad mojimi šedinami» povedal, «zľutuj sa nad otcom, ak som vôbec hoden nazývať sa tvojím otcom; otcom, ktorý ťa vodieval až do rozkvetu tvojej mladosti za ruku, a prednosť ti dával pred ostatnými bratmi. Nerob mi hanbu pred svetom! Spomeň si na bratov, na matku, na svoje dieťa, ktoré bez teba neostane nažive. Poddaj sa, obetuj bohom, ak nás nechceš všetkých priviesť do hrobu, lebo – kto z nás bude žiť, ak ty umrieš?
To vysloviac, bozkával mi ruky, padol mi pritom k nohám s plačom a nazýval ma nie svojou dcérou, lež svojou paňou. Ja som nariekala a plakala nad jeho starobou a nad tou myšlienkou, že len on jediný zo všetkých mojich mi nepraje mučenícku smrť. Tešila som ho týmito slovami: «Pri súde sa nestane nič, len čo Boh chce, veď nik z nás nie je v moci seba, ale v moci jeho.» Zúfalý odišiel.
Deň na to, práve keď sme večerali, prišli po nás, aby nás vyviedli na verejné miesto na výsluch. Z okolitých ulíc zbehlo sa veľké množstvo ľudí. Vstúpili sme teda pred súd a každý, súc pýtaný, vyznal Ježiša Krista. Prišiel rad aj na mňa; tu znenazdania zjavil sa tam otec s mojím dieťaťom na rukách a zavolajúc ma nabok, riekol mi prosebným hlasom: «Zľutuj sa aspoň nad svojím dieťaťom!»
O niekoľko dní na to, keď sme sa spolu modlili, zdalo sa mi, akoby som počula hlas volajúci meno môjho zomrelého brata Dinokrata, na ktorého som nemyslela od jeho smrti. Rozplakala som sa, pomysliac na jeho smrť, a v okamihu som vedela, že sa mám zaňho modliť, čo som aj učinila. Nasledujúcu noc som mala opäť videnie:
Modlila som sa teda zaňho po celý ten čas, čo sme boli preložení do táborového žalára, boli sme totižto určení pre divadlo, ktoré sa malo konať ku cti cisára Geta v tábore. Neprestávala som sa modliť a vzývať Boha dňom i nocou. Toho dňa, keď nás bičovali, som však mala nové videnie. Tmavé miesto, v ktorom som predtým videla Dinokrata, bolo ožiarené svetlom. Chlapec mal na sebe krásne rúcho, jeho telo bolo čerstvé a umyté. Rana na tvári bola vyliečená a už len jazva po nej bola ešte zrejmá. Okraj studne bol tak nízko, že chlapec na vodu poľahky dočiahol; ba na kraji studne stála nádoba plná vody. A uhasiac svoj smäd, odbehol od studne hrať sa, tak ako to chlapci robievajú, ja som však precitla plná radosti, pretože som poznala, že už viac netrpí.»
«O niekoľko dní neskôr nám vodca našej vojenskej stráže začal preukazovať zvláštnu úctu, zbadajúc, aké veľké milosti nám samotný Boh udeľuje. Preto aj dovolil našim bratom prichádzať k nám voľne – tešiť nás, alebo tešiť sa spolu s nami. Keď sa blížil deň verejných hier, prišiel otec opäť ku mne. Celý utrápený trhal si bradu, klesol od bôľu na zem tvárou do prachu, preklínal starý svoj vek a rozprával veci, ktoré by pohli s každým tvorom. Mňa sa zmocnil nevýslovný bôľ.
V predvečer dňa určeného k nášmu zápasu som mala opäť videnie. Zdalo sa mi, akoby som videla prichádzať diakona Pomponia a klopať silno na dvere žalára. Šla som mu oproti, chcejúc mu otvoriť. Bol odetý do bieleho rúcha, a hovoril: «Perpetua, čakáme na teba, poď so mnou.» Potom ma vzal akoby za ruku a viedol ma po úzkej a nerovnej ceste, až sme sa konečne ocitli celí zadýchaní pri amfiteátri. Keď sme stáli uprostred štadióna, povedal mi: «Ničoho sa neboj, zostanem pri tebe a budem bojovať po tvojom boku.» Potom odišiel a zanechal ma samotnú. Teraz som videla sedieť okolo seba nesmierne množstvo ľudu, a vediac, že som odsúdená k roztrhaniu divými zvermi, čudovala som sa, prečo sa zdráhajú vypustiť ich na mňa.
Naraz som zazrela škaredého čierneho Egypťana so svojím pomocníkom, kráčajúcich akurát ku mne, akoby so mnou chceli zápasiť, zároveň som však videla aj zástup mládencov, ktorí sa blížili brániť ma. Vyzliekli ma, potreli ma olejom, a videla som seba samú týmto činom premenenú v statného bojovníka. Egypťan sa medzitým váľal v prachu zápasiska. Pred samotným začiatkom smrtonosného boja, vidím zrazu blížiť sa ku mne obrovského muža, odetého do dlhého šarlátového rúcha, ktoré mal zopnuté na hrudi sponou. V ruke držal žezlo ako dozorca hier, a zelenú ratolesť, na ktorej sa skveli zlaté jablká. Rozkážuc mlčať, riekol: «Ak premôže Egypťan túto ženu, zabije ju mečom; ak však premôže žena jeho, dostane sa jej táto ratolesť.» Potom si sadol na svoje miesto, a Egypťan a ja pustili sme sa do boja. On sa ma pokúšal chytiť za nohu, ale ja som ho zrazila tak, že spadol tvárou na zem a ja som mu stúpila na hlavu. Ľud sa dal do hlasitého kriku; moji spojenci zanôtili víťaznú pieseň, a ja som šla k dozorcovi hier, ktorý mi podal zelenú ratolesť a pobozkajúc ma, povedal: «Dcéra moja, pokoj s tebou.» Tu som precitla a porozumela som, že nebudem zápasiť s divokými zvermi, ale s diablom, vedela som však, že zvíťazím.» Tak znie rozprávanie sv. Perpetuy.
Väzni v žalári len to ľutovali, že Felicita nebude môcť s nimi vôjsť do neba, pretože podľa rímskych zákonov tehotná žena nesmela byť popravená. Keď sa teda spoločnou modlitbou utiekali k Bohu, aby spolu s nimi aj Felicitu k sebe vzal, dostavili sa jej zrazu pôrodné bolesti, ktoré mali prísť až o mesiac. A keď Felicita, ako iné ženy, pri pôrode kričala, povedal jej dozorca v žalári, že keď už teraz tak veľmi kričí, ako vydrží to, keď ju predhodia divým zverom? Felicita ihneď bez rozpakov prekrásne odpovedala: «Teraz trpím len sama, ale pri mučení bude Pán trpieť za mňa aj vo mne, pretože budem za neho mučená.» Istá kresťanská pani ujala sa potom jej dieťaťa a vychovala ho ako svoje.
Siedmeho marca nastalo konečne veľké a hrozné divadlo. Perpetua a Felicita boli predhodené divej krave. Ale Perpetua, zdvihnutá rohmi a zrazená na zem, viac pomýšľala na počestnosť, než na bolestnú ranu, a roztrhaným odevom sa snažila zakryť obnažené údy. Pohanský ľud, hoci práve na podobné krvavé divadlo bol už celkom zvyknutý, predsa len bol týmto pohľadom tak obmäkčený, že jednohlasne žiadal, aby na tieto úbohé ženy žiadne divé zvery neboli vypustené, lež aby ich kat odpravil mečom. A keď potom kat prišiel, pobozkali sa sv. mučenice ešte raz, a podvolili sa pokojne a ticho smrteľnej rane.
Ich sväté telá ukryli kresťanskí bratia a v 5. storočí, za čias sv. Augustína, boli uložené vo veľkom chráme mesta Kartága.
Poučenie
Katolícka Cirkev učí, že existuje Očistec, kde duše zomrelých veriacich v Kristu, ktoré tu na zemi ešte neučinili zadosť Božskej spravodlivosti za svoje hriechy a tak plného očistenia a posvätenia ešte nedošli, zostávajúce im pokuty k plnému očisteniu trpia, pretože do Neba nič nečisté vojsť nemôže. A toto učenie katolíckej Cirkvi nie je nové. Veď sv. Perpetua žila pred viac než 1800 rokmi a verila na Očistec. Ona teda musela už vtedy počuť o tejto veci pri kresťanskom vyučovaní, takže už vtedy to musela byť všeobecná viera medzi kresťanmi.
Sv. Perpetue totižto, keď videla svojho sedemročného brata, rozhorúčeného a smädom utrápeného vychádzať z tmavého miesta, hneď prišlo na um, že sa on ešte v Očistci trápi, a začala sa preto modliť zaňho, na čo bol chlapček oslobodený od svojho trápenia.
Drahý čitateľ, modli sa aj ty často a vrúcne za dušičky v Očistci; je to dobrý a bohumilý skutok, a keď ony do Neba prejdú, orodovať budú za teba u Božieho trónu. Pri tom však pamätaj aj na to, že každého, aj toho najmenšieho hriechu vyvarovať sa musíš. Brat sv. Perpetuy bol len sedemročný chlapček a predsa musel aj on trpieť v očistci. Z toho vidíme, ako svätý a ako spravodlivý je Boh, ktorý ani dieťa neušetrí, ani ušetriť nemôže, ak si ono hriechom poškvrní svedomie. Premysli si a rozváž, ako si strávil svoju mladosť? A ľutuj hneď teraz svoje hriechy, spáchané počas nerozvážnej mladosti. Zvolaj často k Hospodinovi s kajúcim Dávidom: «Nespomínaj si, Pane, na hriechy mojej mladosti a na moju nemúdrosť!»
Modlitba
Ó Bože, ktorý si na modlitbu sv. Perpetuy dušu z Očistca vyslobodil: popraj mi milosti, aby som podľa jej príkladu vrúcne sa modlil za duše v Očistci a stal sa tak účastným ich príhovoru u Teba, večný Pane a Bože. Amen
SV. PERPETUA a FELICITA
mučenice
(koniec 2. stor.)
Sv. Perpetua a Felicita boli mladé vydaté ženy. Žili na konci 2. storočia v mestečku Thuburbo Minus v blízkosti mesta Kartága (dnešné Tunisko) v severnej Afrike. O ich mučeníctve sa zachovali historicky hodnotné záznamy.
Perpetua mala v čase mučeníckej smrti asi 22 rokov. Pochádzala z poprednej rímskej rodiny. Jej matka bola kresťanka, ale otec bol pohan. V čase prenasledovania kresťanov za cisára Septima Severa (193-211) bola Perpetua katechumenkou. Oboznamovala sa s pravidlami kresťanskej viery a pripravovala sa na krst. Niekedy v tom čase sa jej narodil chlapček.
Začiatkom roku 202 alebo 203 nariadili úrady domáce väzenie Perpetue spolu s otrokyňou Felicitou a ďalšími tromi katechumenmi, ktorí sa volali Revocatus, Saturninus a Secundulus. Vtedy všetci prijali krst. Perpetuin otec sa usiloval nahovoriť dcéru, aby sa zriekla kresťanstva a tak si zachránila život. Ale ona ostala pevná vo viere.
Felicita bola otrokyňa. Vyznačovala sa ušľachtilým charakterom a pevnosťou vo viere. V čase uväznenia bola v ôsmom mesiaci ťarchavosti. Jej mužom bol pravdepodobne Revocatus, ktorý bol uväznený spolu s ňou.
Keď sa Perpetua, Felicita a traja mladí muži nechceli zriecť kresťanskej viery, odviedli ich do väzenia v Kartágu. Pridal sa k nim aj ich katechéta Saturus, ktorý nebol v čase ich zatknutia s nimi. Väzenie bolo tvrdé a zvlášť ťažko ho spočiatku znášali obidve ženy. Perpetuu znepokojovali myšlienky na malé dieťa, ktoré ostalo bez materinskej opatery a bez materinského mlieka. Okrem toho ju trápila náhla smrť 7-ročného brata, ktorý sa s otcom zúčastnil na nejakom pohanskom obrade. Perpetua sa bála o spásu jeho duše a veľmi úpenlivo sa zaňho modlila.
Felicite zas sťažovala pobyt vo väzení jej pokročilá ťarchavosť. Mučeníckej smrti sa nebála, ale rímsky zákon mal isté zvláštnosti pri odsúdení ťarchavých žien. Preto nevedela, čo sa s ňou stane.
No za istý čas sa väzňom, najmä ženám uľahčilo. Možno dal niekto strážcom peniaze, aby trochu zmiernili prísne zaobchádzanie s väzňami. Tak Perpetua mohla aspoň nakrátko znovu držať v rukách svoje dieťa. Felicite sa zjednodušila situácia predčasným pôrodom. Odvtedy obe spokojne a s odovzdanosťou do Božej vôle očakávali mučenícku smrť.
Všetkých odsúdili na "zápas" s divými zvermi v aréne. Secundulus sa nedožil krvavého divadla. Zomrel ešte predtým vo väzení. Ostatných mužov najprv do krvi zošľahali koženými remencami. Potom na nich za revu rozbesnených divákov vypustili divé šelmy, ktoré ich roztrhali.
Perpetuu a Felicitu nehodili pred dravé zvery, ale spútali ich sieťami a dali ich týrať divej krave. Napokon ich sťali. Bolo to 7. marca.
Súčasný kronikár osobitne vyzdvihol pevnosť, s akou títo mučeníci vydávali svedectvo krvi Kristovi. Jemu oddali svoj život a on bol ich silou v bolestnej smrti.
Nevedno, kde boli Perpetua, Felicita a ich spoločníci najprv pochovaní. Vo štvrtom storočí uložili ich telesné pozostatky spolu s ostatkami iných mučeníkov do novovybudovanej baziliky, ktorá bola v ďalších storočiach zničená. Čo nespustošili Vandali, to zničili mohamedáni, ktorí v siedmom storočí okupovali severnú Afriku. Roku 1907 sa pri vykopávkach našli zvyšky spomenutej bazilíky aj so zachovanými hrobnými nápismi Perpetuy, Felicity a iných mučeníkov.
Svätá Perpetua a Felicita patria medzi svätých, ktorí zanechali trvalú pamiatku tak v ľudovej úcte, ako aj v cirkevnej spisbe a napokon aj v liturgii, kde sa ich mená dostali do kánonu svätej omše.
Sväté
Sviatok: 7. marec
† 7. marec 202 (oder 203) Kartágo, dnes časť Tunisu, Tunisko
V prvých časoch kresťanstva mnoho ľudí položilo život za vieru a za Krista. Žiaľ, o mnohých z nich vieme veľmi málo. O iných zas vieme len z legiend. O Perpetue a Felicite však máme toho dosť, hlavne zásluhou samotnej Perpetuy, ale aj jej učiteľa Satura, ako aj iných osôb, ktorí ich poznali. Správa „Mučeníctvo Perpetuy a Felicity“ bola veľmi populárna, čítavala sa dokonca aj počas liturgie.
V roku 203 sa Vibia Perpetua rozhodla stať kresťankou, hoci vedela, že za to môže aj zomrieť, pretože práve vtedy prebiehalo Septimovo prenasledovanie kresťanov. Jej žijúci brat (druhý zomrel, keď mal sedem rokov) nasledoval jej príklad a taktiež sa stal katechumenom. Otec bol z toho nešťastný a pokúšal sa ju odhovoriť. Ľahko ho dokážeme pochopiť – 22-ročná veselá mladá žena mala život pred sebou a okrem toho aj malého synčeka, ktorého ešte kojila. Bola vydatá, no jej manžel sa nikde nespomína, preto mnoho historikov predpokladá, že bola vdovou.
Perpetua nič nedala na otcovo odhováranie. Ukázala na krčah vody a otca sa spýtala: „Vidíš tamten krčah? Môžeš ho nazvať iným menom, než ako sa volá?“ Otec odpovedal: „Samozrejme, že nie.“ Perpetua odpovedala: „Ani ja sa nemôžem nazvať iným menom, ako som – kresťanka.“
Táto odpoveď tak rozčúlila jej otca, že sa na ňu vrhol. Perpetua zaznamenala, že po tomto incidente bola rada, keď bola od neho pár dní oddelená, napriek tomu, že ju zatkli a uväznili. Spolu s ňou zajali štyroch ďalších katechumenov, Saturnina a Secundula a dvoch otrokov, Felicity a Revocatusa. Ich katechéta Saturus bol už aj predtým väznený.
Pred tým, ako ju vzali do väzenia, bola pokrstená. Bola veľmi vnímavá na Božie vnuknutia. Počas krstu cítila, že sa má modliť zvlášť za odvahu a vytrvalosť v súžení a trápení.
Väzenie bolo preplnené ľuďmi. Bolo tam horúco a dusno. Nebolo tam žiadne svetlo. Perpetua píše, že nikdy nezažila takú temnotu. Vojaci nebrali na väzňov žiaden ohľad. Perpetua sa veľmi bála, ale najviac ju trápilo, že musí byť odlúčená od svojho bábätka. Mladá otrokyňa Felicita trpela ešte viac, pretože bola v ôsmom mesiaci tehotenstva.
Dvaja diakoni, ktorí sa starali o väzňov podplatili stráž, a tak mohli obe ženy spolu ísť do lepšej časti väznice. Tam mohli mama a brat Perpetuu navštíviť a priniesť jej aj bábätko. Keď dostala povolenie, aby jej dieťatko zostalo s ňou, povedala: „Moje väzenie sa náhle premenilo na palác.“ Raz k nej prišiel jej otec, naliehavo ju odprosoval, bozkával jej ruka a hádzal sa jej k nohám. Ona mu povedala: „ Nespočívame v našej vlastnej moci, ale v moci Boha.“
Keď ju a ostatných brali pred súd, otec prosil ju aj sudcu, aby nemusela zomrieť. Sudca mal súcit a dal Perpetue šancu zmeniť svoje rozhodnutie, ale Perpetua si stála pevne na svojom. Odsúdili ju na smrť pod zubami divých šeliem v aréne. Jej otec tak zúril, že jej odmietol poslať späť bábätko.
Felicita bola medzitým tiež v mukách. Bolo to proti právu popraviť tehotnú ženu. Zabiť dieťa v maternici bolo preliatie nevinnej a posvätnej krvi. Felicita sa bála, že nebude môcť porodiť predo dňom ich mučeníctva a jej spoločníci budú musieť vydať na ich cestu bez nej. Jej priatelia tiež nechceli opustiť takú dobrú družku ešte pred tým.
Dva dni pred popravou Felicita dostala pôrodné bolesti. Stráž si z nej robila posmech a urážali ju vetami: „Ak si myslíš, že trpíš teraz, čo bude, keď budeš čeliť divým šelmám?“ Felicita im ticho odpovedala: „Teraz som niekto, kto trpí, ale v aréne iný bude trpieť za mňa, pretože ja trpím za neho.“ Porodila zdravé dievčatko, ktoré bolo adoptované a vychovávané ako jedno z kresťanských dievčat v Kartágu. Väzenskí úradníci začali uznávať silu a pevnosť kresťanov a aj vedenie Perpetuy. V niektorých prípadoch pomohli kresťanom: dozorca väznice im dovolil návštevy a neskôr sa dokonca aj sám stal kresťanom.
Ale v iných prípadoch pôsobil poverčivý teror, ako keď jeden úradník odmietol nechať ich očistiť sa v deň popravy, lebo sa bál, že sa ho pokúsia prekliať. Perpetua sa ihneď ozvala: „Predpokladajme, že zomrieme pri príležitosti cisárových narodenín. Nebolo by pre teba lepšie, keby sme aj my vyzerali lepšie?“ Úradník s hanbou po jej výčitke očervenel a začal sa k nim správať lepšie.
Deň pred hrami bola slávnosť, takže zástup mohol vidieť čakajúcich na smrť a robiť si z nich posmech. Ale mučeníci sa otočili okolo celého miesta, kde stáli a za smiechu davu ľudí, ktorí neboli kresťania, ich vyzývali, aby nasledovali ich príklad.
Štyria noví kresťania a ich učiteľ (piaty Secundulus zomrel vo väzení) išli do arény s radosťou a pokojom. Perpetua vo zvyčajnej veselosti stretala oči každého pozdĺž cesty. Píše sa, že kráčala „žiariacimi krokmi ako pravá žena Krista, miláčik Boha.“ Keď sa tamtí v aréne snažili donútiť Perpetuu a zvyšok skupiny, aby si obliekli rúcha venované ich bohom, Perpetua vyzvala katov: „Prišli sme sem zomrieť z našej vlastnej slobodnej vôle a tak by sme nemali stratiť našu slobodu oslavovať nášho Boha. Dáme vám naše životy a preto nebudeme oslavovať vašich bohov.“ Jej a ostatným bolo dovolené zostať v ich šatách.
Mužov hodili medveďom, leopardom a divými diviakom. Zo žien strhla zúrivá jalovica šaty. Keď však dav videl dve mladé ženy, z ktorých jedna zrejme práve porodila, boli zdesení a ženy vytiahli z arény a obliekli. Potom ich však znovu hodili späť do arény, a to tak drsne, že boli pomliaždené a zranené. Perpetua, hoci bola zmätená a veľmi sa bála, stále myslela na iných a šla pomôcť Felicite. Obidve stáli bok po boku, zatiaľ čo všetkým piatim mučeníkom presekli hrdlá.
Perpetuine posledné slová boli: „Pevne si stojte za svojou vierou a milujte sa navzájom!“
Svätá Vibia Perpetua-mučenica
Svätá Perpetua
Dátum narodenia
cca 181
Dátum úmrtia
7. marec 202
Miesto úmrtia
Kartágo ,Tunisko časť rímskej ríše (dnešné Tunisko )
Sviatok
7. marec
Uctievaná cirkvami
rímskokatolícka cirkev a cirkvi v jej spoločenstve, pravoslávia , východné pravoslávne spoločenstvá , anglikáni , luteráni
Patrónkou
matiek, tehotných žien
Svätá Vibia Perpetua ( lat. Perpetua ) bola kresťanskou mučenicou. Bola 7. marca 202 (prípadne 203 ) predhodená šelmám v cirkuse . Ako sa dozvedáme zo spisu Passio sanctarum Perpetuae et Felicitatis , bolo jej vtedy asi 22 rokov. Pochádzala z dobrej rodiny, mala vynikajúce vzdelanie, bola vznešene vydatá a mala práve dojčatá.
Iným rozprávaním o jej osude sú Acta brevia Sanctarum Perpetuae et Felicitatis .
Bola zatknutá spolu so skupinou kresťanov a po nejakej dobe vo väzení boli na cisárove narodeniny predhodení šelmám v cirkuse . Perpetua s Felicitou boli predhodené rozdivočenej krave , ktorá ich však len porazila, ale nezabila. Perpetua teda bola dobitá neskúseným gladiátorom , ktorý ju nebol schopný zabiť, takže musela sama pritlačiť jeho meč na svoje hrdlo .
Rímskokatolícka cirkev si pripomína jej pamiatku spolu so svätou Felicitou v deň ich smrti, 7. marca roku 202 v meste Kartágo-dnes Tunisko Afrika.
Sväté
Sviatok: 7. marec
† 7. marec 202 (alebo 203) Kartágo,rímska provincia Afrika, dnes časť Tunisu, Tunisko
V prvých časoch kresťanstva mnoho ľudí položilo život za vieru a za Krista. Žiaľ, o mnohých z nich vieme veľmi málo. O iných zas vieme len z legiend. O Perpetue a Felicite však máme toho dosť, hlavne zásluhou samotnej Perpetuy, ale aj jej učiteľa Satura, ako aj iných osôb, ktorí ich poznali. Správa „Mučeníctvo Perpetuy a Felicity“ bola veľmi populárna, čítavala sa dokonca aj počas liturgie.
Perpetua nič nedala na otcovo odhováranie. Ukázala na krčah vody a otca sa spýtala: „Vidíš tamten krčah? Môžeš ho nazvať iným menom, než ako sa volá?“ Otec odpovedal: „Samozrejme, že nie.“ Perpetua odpovedala: „Ani ja sa nemôžem nazvať iným menom, ako som – kresťanka.“
Táto odpoveď tak rozčúlila jej otca, že sa na ňu vrhol. Perpetua zaznamenala, že po tomto incidente bola rada, keď bola od neho pár dní oddelená, napriek tomu, že ju zatkli a uväznili. Spolu s ňou zajali štyroch ďalších katechumenov, Saturnina a Secundula a dvoch otrokov, Felicity a Revocatusa. Ich katechéta Saturus bol už aj predtým väznený.
Väzenie bolo preplnené ľuďmi. Bolo tam horúco a dusno. Nebolo tam žiadne svetlo. Perpetua píše, že nikdy nezažila takú temnotu. Vojaci nebrali na väzňov žiaden ohľad. Perpetua sa veľmi bála, ale najviac ju trápilo, že musí byť odlúčená od svojho bábätka. Mladá otrokyňa Felicita trpela ešte viac, pretože bola v ôsmom mesiaci tehotenstva.
Dvaja diakoni, ktorí sa starali o väzňov podplatili stráž, a tak mohli obe ženy spolu ísť do lepšej časti väznice. Tam mohli mama a brat Perpetuu navštíviť a priniesť jej aj bábätko. Keď dostala povolenie, aby jej dieťatko zostalo s ňou, povedala: „Moje väzenie sa náhle premenilo na palác.“ Raz k nej prišiel jej otec, naliehavo ju odprosoval, bozkával jej ruka a hádzal sa jej k nohám. Ona mu povedala: „ Nespočívame v našej vlastnej moci, ale v moci Boha.“
Keď ju a ostatných brali pred súd, otec prosil ju aj sudcu, aby nemusela zomrieť. Sudca mal súcit a dal Perpetue šancu zmeniť svoje rozhodnutie, ale Perpetua si stála pevne na svojom. Odsúdili ju na smrť pod zubami divých šeliem v aréne. Jej otec tak zúril, že jej odmietol poslať späť bábätko.
Felicita bola medzitým tiež v mukách. Bolo to proti právu popraviť tehotnú ženu. Zabiť dieťa v maternici bolo preliatie nevinnej a posvätnej krvi. Felicita sa bála, že nebude môcť porodiť predo dňom ich mučeníctva a jej spoločníci budú musieť vydať na ich cestu bez nej. Jej priatelia tiež nechceli opustiť takú dobrú družku ešte pred tým.
Cisár Septimus Severus sa nachádzal v provincii Afrika,odkiaľ aj pochádzal a na narodeniny svojho syna princa Geta
pripravil veľké oslavy v meste Kartágo a v miestnom amfiteatre-cirkuse sa zhromaždilo množstvo ľudí,aby sa pozerali na umučenie zatknutých kresťanov a zožranie divými zverami dňa 7.marca 202.
Deň pred hrami bola slávnosť, takže zástup mohol vidieť čakajúcich na smrť a robil si z nich posmech. Ale mučeníci sa otočili okolo celého miesta, kde stáli a za smiechu davu ľudí, ktorí neboli kresťania, ich vyzývali, aby nasledovali ich príklad.
Štyria noví kresťania a ich učiteľ (piaty Secundulus zomrel vo väzení) išli do arény s radosťou a pokojom. Perpetua vo zvyčajnej veselosti stretala oči každého pozdĺž cesty. Píše sa, že kráčala „žiariacimi krokmi ako pravá žena Krista, miláčik Boha.“ Keď sa tamtí v aréne snažili donútiť Perpetuu a zvyšok skupiny, aby si obliekli rúcha venované ich bohom, Perpetua vyzvala katov: „Prišli sme sem zomrieť z našej vlastnej slobodnej vôle a tak by sme nemali stratiť našu slobodu oslavovať nášho Boha. Dáme vám naše životy a preto nebudeme oslavovať vašich bohov.“ Jej a ostatným bolo dovolené zostať v ich šatách.
Mužov hodili medveďom, leopardom a divými diviakom. Ženy zabíjala zúrivá divá krava s rohami . Keď však dav videl dve mladé ženy, z ktorých jedna zrejme práve porodila, boli zdesení a ženy vytiahli z arény a obliekli. Potom ich však znovu hodili späť do arény, a to tak drsne, že boli pomliaždené a zranené. Perpetua, hoci bola zmätená a veľmi sa bála, stále myslela na iných a šla pomôcť Felicite. Obidve stáli bok po boku, zatiaľ čo všetkým piatim mučeníkom presekli hrdlá.
Perpetuine posledné slová boli: „Pevne si stojte za svojou vierou a milujte sa navzájom!“
Svätá Perpetua a Felicita-mučenice
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
Večné šťastie
7. marca, pamiatka
Postavení:
mučeníčka
Úmrtí:
203
Patron:
Perpetua býva uvádzaná ako ochrankyňa kráv.
Atribúty:
krava (niekedy zobrazované ženy s dieťaťom v lone)
ŽIVOTOPIS
Obe boli mladé matky, zajaté v Kartágu za cisára Severa. Perpetua dojčila svoje nehovoriac vo väzení a otrokyňa Felicita tam pred popravou porodila dievčatko. Boli pokrstené až vo väzení a na smrť išli s radosťou. Boli zmrskané, potom na nich bola vpustená divoká krava, ktorá ich vláčala po zemi, a potom boli usmrtené mečom.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
KRISTU ODOVZDALI SVOJ ŽIVOT A ON BOL ICH SILOU
Ide o dve vydaté ženy z mestečka Thuburbo Minus v blízkosti Kartága, čo je na území dnešného Tuniska v severnej Afrike. Dvadsaťdvaročná Vivia Perpetua pochádzala zo vznešenej rodiny v Kartágu. Porodila prvé dieťa, ktoré vo väzení dojčila. S ňou zdieľala osud kresťanskej vyznávačky za cisára Septima Severa aj otrokyňa Felicita v ôsmom mesiaci tehotenstva. Obe boli čakateľkami na krst as nimi boli uväznení ďalší traja katechumeni. Revokát, ktorý vraj bol manželom Felicity, Saturnin, Sekundin ak nim sa dobrovoľne pridal Satyr. Všetci boli neskôr spoločne a kruto popravení v cirku.
Perpetua robila vo väzení zápisky o tom, čo prežívali. Uvádzala v nich: „Keď sme boli vo vyšetrovaní, pokúšal sa ma otec od viery odvrátiť. Povedala som mu: „Otče, vidíš tu ten džbánok? , než že som kresťanka." Otec sa nahneval a udrel ma. Za niekoľko dní sme vo väzení boli pokrstené. Čoskoro na to sme boli obe uvrhnuté do podzemného väzenia. Bol to hrozný deň. Nepredstaviteľné teplo sálalo z toho množstvo ľudí. Vojaci si k nám veľmi dovoľovali.
Neskôr nám diakoni Perpetius a Pomponius úplatkom dopomohli k tomu, že sme na niekoľko hodín mohli byť v lepšom kútiku nášho väzenia, kam nás zaviedli. Dojčila som svoje dieťa, ktoré bolo hladom veľmi slabé. Obrátila som sa na matku a brata a im som svoje dieťa odkázala. Tiež som presadila, že pár dní som mohla mať dieťa ešte pri sebe v žalári. Neskôr sme boli pri výsluchu u štátneho nadvládneho Hilariana a jeho rozsudok znel: "šelmám". Chcela som mať ešte dovtedy dieťa pri sebe, ale otec to nedovolil..."
Keď nadišiel deň popravy, muži boli najskôr do krvi zbití koženými remeňmi. Na Perpetuu a Felicitu vhodili sieť a potom vypustili divokú kravu so špicatými rohmi, ktorá ich zranených vláčala po cirku. Potom bol Satyr predhodený leopardovi a zostal polomŕtvy v kaluži krvi, po ňom boli šelmami týraní ostatní traja muži a nakoniec všetci v strede arény usmrtení. Gladiátor im mečom prerezal hrdlo. Kristovi odovzdali svoj život a on bol ich silou v najťažších okamihoch.
Pôvodné miesto hrobu týchto mučeníkov nie je známe, ale vo IV. storočia boli ich pozostatky uložené do novej baziliky, ktorá bola v neskorších storočiach zničená. V roku 1907 sa však na mieste baziliky našli zachovalé hrobné nápisy Perpetuy, Felicity a ďalších mučeníkov. Obe dve ženy sú tiež pripomínané v 1. liturgickom kánone pri svätej omši.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Dnes sa budem obzvlášť snažiť, aby moja reč zodpovedala môjmu kresťanskému presvedčeniu.
V láske k Tebe, Bože, nachádzali sväté mučeníčky Perpetua a Felicita silu, aby sa nezľakli svojich mučiteľov a prekonali smrteľné muky; na ich príhovor posilňuj aj našu lásku, aby stále rástla. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
.
Perpetua a Felicita
mučeníkov
narodený
c. 181 Perpetua and Felicity
Zomrela
c. 202 (vo veku 22 rokov)
Kartágo , rímska provincia Afriky
Uctievaná v
Rímskokatolícka cirkev , Východné pravoslávne cirkvi , Orientálne pravoslávne cirkvi , Anglikánske spoločenstvo , Luteránska cirkev
Kanonizované
Sviatok
Rímskokatolícka cirkev:
7. marec ( bežná forma a pred rokom 1908)
6. marec
Anglikánska cirkev
7. marec (väčšina provincií)
Východná pravoslávna cirkev :
1. februára
luteránská cirkev
7. marec
Patrónky
Matiek , tehotných žien , mäsiarov , Kartágo , Katalánsko
Perpetua a Felicita ( latinsky : Perpetua et Felicitas ) boli kresťanské mučeníce 3. storočia. Vibia Perpetua bola nedávno vydatá, dobre vzdelaná z bohatej rodiny , v čase svojej smrti mala údajne 22 rokov a bola matkou malého syna, ktorého kojila. Felicita, bola otrokyňa , uväznená s ňou a v tom čase tehotná, bola s ňou umučená. Spolu s ďalšími boli usmrtení v Kartágu v oblasti Afriky v rímskej provincii Afrika (teraz známej ako Tunisko ).
Perpetuin príbeh začína konfliktom medzi ňou a jej otcom, ktorý si želá, aby zaprela svoju vieru. Perpetua to odmietne a čoskoro sa nechá pokrstiť a udajú ju, a uväzenia. Perpetua bola v dňoch pred jej mučeníctvom väznená v Kartágu. Tieto dni a to, čo prežila, opísala vo svojom denníku. Perpetua opísala fyzické a emocionálne muky, ktoré utrpela vo väzení, ktoré viedli k jej mučeníckej smrti. Perpetua fyzicky trpela horúčavami, drsnými väzenskými dozorcami a ukončením pravidelného dojčenia. Perpetua tiež opísala, ako sa podmienky vo väzení zlepšili po tom, čo sa jej podarilo podplatiť dozorcov, aby ju a ostatných mučeníkov presťahovali do inej časti väzenia aj so svojím dieťaťom. Jej fyzické trápenie sa tiež zmiernilo po tom, čo mohla dojčiť svoje dieťa.
Úcta
V Kartágu bola postavená bazilika nad hrobom mučeníkov, Basilica Maiorum, kde sa našiel staroveký nápis s menami Perpetua a Felicitas.
Svätí Felicitas a Perpetua patria medzi mučeníkov menovite pripomínaných v rímskom kánone omše .
Sviatok svätých Perpetuy a Felicitas, 7. marec, sa slávil v celej Rímskej ríši a bol zapísaný do aktov mučeníkov , kalendára mučeníkov zo 4. storočia verejne uctievaného v Ríme Calendar of saints.
Keď bol sviatok svätého Tomáša Akvinského vložený do rímskeho kalendára, aby sa slávil v ten istý deň, títo dvaja africkí svätci sa odvtedy iba pripomínali. Tridentský kalendár , ktorý zaviedol pápež Pius V. , pokračoval v ich spomienke až do roku 1908, keď pápež Pius X. posunul dátum ich slávenia na 6. marec. Pri revízii Všeobecného rímskeho kalendára z roku 1969, bol presunutý sviatok svätého Tomáša Akvinského a sviatok svätých Perpetuy a Felicity bol obnovený na tradičný dátum 7. marca.
Iné cirkvi, vrátane Luteránskej cirkvi a Episkopálnej cirkvi , si pripomínajú týchto dvoch mučeníkov 7. marca, pričom dátum nikdy nezmenili na 6. marec. Anglikánska cirkev Kanady si ich však historicky pripomínala 6. marca ( The Book of Common Prayer , 1962), no odvtedy sa zmenili na tradičný dátum 7. marca ( Book of Alternative Services , 1985).
Perpetuu a Felicity si v Anglicku a Episkopálnej cirkvi pripomínajú 7. marca.
Vo východnej pravoslávnej cirkvi je sviatok svätých Perpetua z Kartága a katechumenov Saturus, Revocatus, Saturninus, Secundulus a Felicitas 1. február .
Sv. Perpetua a Felicita, mučenice (7. marec)
Za panovania rímskeho cisára Septima Severa nastalo v roku 202 ukrutné prenasledovanie kresťanov. Päť katechumenov sa vtedy pripravovalo na krst. Prvá Perpetua, zo vznešeného rímskeho rodu, vydatá mala dieťa. Druhá Felicita, otrokyňa, tiež vydatá, práve tehotná. Dvaja mladíci Secundietus a Saturninus, neskrývali kresťanské zmýšľanie. S nimi sa daj zavrieť aj istý Saturus, zdá sa, že to bol krst Saturnina. Cestou do väzenia prijali sviatosť krstu. Svojej viery sa nechceli vzdať, boli preto predvedené pred divákov v aréne a pohodené dravej zveri. Keď napriek mnohým zraneniam ešte žili kati im vrazili dýku do krku, aby ich usmrtili. Do svojho denníka si Perpetua zapísala „Sme v Božích rukách, všetko záleží od Boha“. Posledné slova patrili jej bratovi „Buďte pevní vo viere a milujte sa navzájom“. obe hrdinsky vyznali „Kresťanky sme“.
Toto veľké a hrozné divadlo sa uskutočnilo 7. marca 202-203. Mužov uväznených s nimi odsúdili na zápas z divou zverou v aréne. Sekundietus zomrel ešte pred tím vo väzení ostatných najprv do krvi zošľahali remencami, potom za revu rozbesnených divákov vypustili na nich šelmy, ktoré ich roztrhali.
Pôvod mena: Perpetua,- z lat. večná nekonečná, Felicita,- z lat. šťastie, nositeľka šťastia
Sv. Perpetua a Felicita, mučenice (7. marec)
SLÁVNOSŤ SVÄTÝCH PERPETUA A FELICITY – 7. MAREC
Publikované ADMIN o 7. marca 2024
Kategórie
Tagy
SLÁVNOSŤ SVÄTÝCH PERPETUY A FELICITY, SLÁVNOSŤ
MUČENÍKOV – 7.3.
Perpetua a Felicity (lat. Perpetua et Felicitas) boli kresťanskými mučeníkmi 3. storočia. (Koniec 2. storočia – 203 nl). Vibia Perpetua bola nedávno vydatá dobre vzdelaná šľachtičná, v čase smrti mala údajne 22 rokov a bola matkou dieťaťa, ktoré dojčila. Felicity, spolu s ňou uväznená a v tom čase tehotná otrokyňa, bola s ňou umučená. Usmrtili ich v Kartágu v rímskej provincii Afrika.
Pred stáročiami bola v púštnych krajinách severnej Afriky kedysi prosperujúca katolícka cirkev. Mestá objímajúce južné pobrežie Stredozemného mora zaplnili diecézy, biskupi, bohoslovci, svätyne, cintoríny, školy, kláštory, konventy a svätci. Tento živý katolicizmus zrodil a bol inšpirovaný svedectvom mnohých mučeníkov.
Mnohé z ich mien sú známe, medzi nimi aj dnešní svätci Felicity a Perpetua. Len málo dokumentov v cirkevnej histórii sa môže rovnať surovej sile prvej osoby, očitého svedka o atentáte na Perpetuu a Felicity. Je to strhujúci príbeh plný úchvatných dramatických detailov. Čitateľ takmer cíti, ako horúci piesok arény zahrieva nohy, jemný morský vánok hladí líca a spotený dav, ich hukot po krviprelievaní sa ozýva suchým vzduchom.
K tejto skupine sa pridal muž menom Saturus, ktorý dobrovoľne išiel pred sudcu vyhlasujúceho za kresťana. Perpetuin príbeh v prvej osobe bol publikovaný posmrtne ako súčasť pašií.
Perpetua bola v dňoch pred jej mučeníctvom väznená v Kartágu. Vo svojom denníku opísala tieto dni a všetko, čo prežila, fyzické a emocionálne muky, ktoré pretrpela vo väzení, ktoré viedli k jej mučeníckej smrti. Perpetua fyzicky trpela horúčavami, drsnými väzenskými dozorcami a ukončením pravidelného dojčenia. Perpetua tiež opísala, ako sa podmienky vo väznici zlepšili po tom, čo ju a ďalších mučeníkov presťahovali do inej časti väznice. Jej fyzické trápenie sa tiež zmiernilo po tom, čo mohla dojčiť svoje dieťa. Perpetua podrobne opísala svoje telesné neduhy.
Kati vykonali svoje povinnosti rýchlo, hoci Perpetua si musela priviesť meč gladiátora k hrdlu, keď najprv bolestivo zasiahol kosť namiesto žily. Ako hovorí rozprávanie: „Možno by taká žena... nemohla zomrieť, pokiaľ by si to sama nepriala. Perpetua a Felicity boli spolu uväznení, spolu trpeli a spolu zomreli v roku 203 nl v Kartágu v Severnej Afrike spolu s ďalšími šľachetnými mučeníkmi, ktorých mená sú zachované v tej istej správe.
Živý opis ich smrti bol taký dojemný, že bol verne zachovaný počas storočí a dostal sa k nám do značnej miery nedotknutý. Okrem samotných spisov Nového zákona len niekoľko dokumentov z ranej Cirkvi predchádza pašijovému rozprávaniu o Perpetui a Felicity. Cirkev v severnej Afrike tak často čítala správu o Perpetue a Felicity vo svojich verejných liturgiách, že svätý Augustín, severoafrický biskup žijúci dvesto rokov po ich mučeníctve, musel svojim veriacim pripomenúť, že tento príbeh nie je na rovnakej úrovni ako samotné Písmo. .
V Kartágu bola neskôr postavená bazilika nad hrobom mučeníkov, Basilica Maiorum, kde sa našiel staroveký nápis s menami Perpetua a Felicitas. Svätí Felicitas a Perpetua patria medzi mučeníkov menovite pripomínaných v rímskom kánone omše.
Taká bola situácia v tridentskom kalendári, ktorý stanovil pápež Pius V., a zostal tak až do roku 1908, keď pápež Pius X. posunul dátum ich slávenia na 6. marec. Pri revízii Všeobecného rímskeho kalendára v roku 1969 bol sviatok svätého Tomáša Akvinského presunutý a sviatok svätých Perpetuy a Felicity bol obnovený na tradičný dátum 7. marca.
Iné cirkvi, vrátane Luteránskej cirkvi a Episkopálnej cirkvi, si pripomínajú týchto dvoch mučeníkov 7. marca, pričom nikdy nezmenili dátum na 6. marca. Anglikánska cirkev Kanady si ich však historicky pripomínala 6. marca (The Book of Common Prayer, 1962), no odvtedy sa zmenili na tradičný dátum 7. marca (Book of Alternative Services, 1985).
Perpetua je patrónkou dobytka, smrti detí a mučeníkov a Felicity je patrónkou smrti detí, mučeníkov, sterility, mať deti mužského pohlavia a vdovy.
Symboly používané pre svätú Perpetuu sú divoká krava, ostnatý rebrík strážený drakom a pre svätú Felicity sú použité symboly sedem mečov, kotol s olejom a meč, meč so siedmimi hlavami a ôsmimi palmami.
MODLITBA
Ó, Bože, na naliehanie, z lásky ktorého mučeníci, svätí Perpetua a Felicity, vzdorovali svojim prenasledovateľom a prekonali muky zeme, daj, prosíme, ich modlitbami, aby sme vždy rástli v tvojej láske.
Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého, jeden Boh na veky vekov. Amen
Za panovania rímskeho cisára Septima Severa nastalo v roku 202 ukrutné prenasledovanie kresťanov. Obe ženy boli čakateľkami na krst a s nimi boli uväznení ďalší traja katechumeni. Prvá Perpetua, zo vznešeného rímskeho rodu, vydatá mala dieťa, ktoré vo väzení kojila. Druhá Felicita, otrokyňa, tiež vydatá, práve tehotná, ktorá vo väzení porodila dievčatko.
Perpetua vo väzení robila zápisky o tom, čo prežívali. Napísala: „Neskôr nám diakoni Perpetius a Pomponius úplatkom dopomohli k tomu, že sme na niekoľko hodín mohli byť v lepšom kútiku nášho väzenia, kam nás zaviedli. Dojčila som svoje dieťa, ktoré bolo od hladu veľmi slabé. Obrátila som sa na matku a brata a im som svoje dieťa odkázala. Tiež som presadila, že pár dní som mohla mať dieťa ešte pri sebe v žalári. Neskôr sme boli na výsluchu u štátneho nádvládcu Hilarianusa a jeho rozsudok znel: „šelmám". Chcela som mať ešte dovtedy dieťa pri sebe, ale otec to nedovolil ... "
Do svojho denníka si Perpetua zapísala:
Posledné slová patrili jej bratovi:
Pasio - rozprávanie o umučení Perpetuy a Felicity patrí k veľmi cenným dokumentom a svedectvám Katolíckej Cirkvi.
V deň popravy boli predvedené pred divákov v aréne a pohodené dravej zveri. Keď napriek mnohým zraneniam ešte žili, kati im vrazili dýku do krku, aby ich usmrtili.
Po sv. Petrovi a Pavlovi sú najstaršie svedkyne Krvi. Mená oboch mučeníc sa spomínajú v Eucharistickej modlitbe v Kanóne sv. omše.
Svätá Perpetua a Felicita orodujte za nás!
Pôvod mena: Perpetua,- z lat. večná nekonečná, Felicita,- z lat. šťastie, nositeľka šťastia
Rímsky cisár Septimus Severus počas jeho vlády bolo veľké prenasledovanie kresťanov a tak boli umučené aj Perpetua a Felicita...
Septimius Severus (* 11. apríl 145 – † 4. február 211) bol rímskym cisárom, zakladateľom dynastie Severovcov. Vládol v rokoch 193 – 211. Stal sa tiež prvým cisárom antického Ríma, pôvodom z Afriky.
Ako cisár mal Septimius Severus právo vyhlasovať ľudí za bohov. Za boha vyhlásil okrem iných cisára Commoda, známeho svojimi výstrednosťami. Severus mal veľký rešpekt pred cudzími božstvami a je pravdepodobné, že medzi nimi uctieval aj podobizeň Krista.
Septimius Severus
Septimius Severus – alabastrová busta
Narodenie
11. apríl 145
Leptis Magna /starobylé prímorské mesto v Líbyi/-rímske mesto v provincii Afrika,rodisko cisára Septima Severa
Úmrtie
4. február 211 (65 rokov)
York /Británia/
Zrúcaniny mesta Leptis Magna v terajšej severnej Líbyi
