Svätý FRANTIŠEK BORGIAS-reholník-sviatok 10.október
Sviatok: 10.október
* 28. október 1510 Gandía, Španielsko
† 1. október 1572 Rím
Svätý František Borgia patrí k veľkým svätcom 16.storočia v Španielsku...Jeho otec bol príbuzny pápeža Alexandra Borgiu....Jeho matka pochádzala z kráľovského rodu...Matka mu umrela ako 10 ročnému a otec ho dal na výchovu k strýkovi-arcibiskupovi.Ako mladík slúžil na kráľovskom dvore,bol správcom majetku kráľovnej Izabelly,ktorá mu ponúkla za manželku svoju dvornú dámu Eleonoru...ich manželstvo bolo šťastné a mali 8 deti.Krásna mladá kráľovná Izabela-najkrajšia žena tej doby náhle zomrela ako 36 ročná a pohrebný sprievod viezol truhlu až do mesta Granady,kde mala byť pochovaná.Pred uložením do hrobu truhlu museli otvoriť a bolo tam len hnijúce telo a hrozný zápach...František to všetko ako svedok videl a bol zhrozený...a chcel sa úplne odrieknúť od sveta...Neskôr mu zomrela aj zbožná manželka Eleonora a bol ako 36 ročný vdovec s 8 deťmi,ktoré dochoval a zabezpečil .Kráľ Karol V. ho určil ako miestokráľa do Barcelóny a chceli mu dať aj kardinálsky klobúk...Nakoniec vstúpil do rádu jezuitov,ktorý len nedávno založil Ignác a neskôr sa stal aj jeho 3 generál...František sa odriekol sveta a žil už len pre Boha a tak aj dokončil svoj život r.1572...
Sv. František Borgias, jezuita.
Medzi najmohútnejšie a najskvelejšie stĺpy novo založeného rádu Ježišovho v šestnástom storočí náleží tretí najvyšší riaditeľ (generál) jeho, zakladateľa sv. Ignáca z Lojoly, sv. František Borgias. Zriedkavý tento muž Boží bol synom španielského vojvodcu Jána z Borgie a Johanny z Aragonie, vnučky kráľa Ferdinanda,pochádzal z kráľovského rodu španielských a portugalských kráľov...
Narodil sa dňa 28. októbra roku 1510 v meste Gandii, v španielskom kráľovstve Valencii. zbožná matka vychovávala synčeka svojho, ktorému pri sv. krste zo zvláštnej úcty ku sv. Františkovi z Assisi dala meno František, veľmi nábožne, i vštepovala do útleho srdca jeho najvrúcnejšie city k Bohu a ku zjavenému náboženstvu Jeho. Keď synček ich trochu odrástol, sverili ho vysokourodení rodičia vychovávaniu učiteľom, ktorí skveli sa hlbokou učenosťou a zriedkavou nábožnosťou.
A nadaný malý František prejavoval už toho času nevídanú bázeň Božiu, útlu láskavosť a skrovnosť. Jako dvanásťročný mladík zatúžil po užšom spojení s milostivým Bohom. Zbožná matka onezdravela nebezpečne a táto smutná udalosť pôsobila tak mohutne na šľachetné srdce Františkovo, že uzavieral sa do osamelej izbičky, za celé hodiny na kolenách kľačiaval, útlé telo svoje bičoval a s plačom ku milostivému Bohu o uzdravenie milovanej matky vzdychával a volal.Prosil vrúcne Boha,aby mu jeho milujúcu matku nebral...
A keď roku 1520 dobrotivý Boh zbožnú matku jeho k Sebe povolal, krvácalo citlivé Srdce Františkovo,mal lenn 10 rokov,keď stratil matku i nezabúdal na spasiteľné napomínanie jej a naučenie, ktoré mu milujúca matka Johanna za života udeľovala. Toho času učinily veľký dojem na zbožnú myseľ jeho i kázne, ktoré istý slávný kazateľ o umučení Pána a o poslednom súde držal. Hrôzy plné spisy o pokute odsúdencov dojaly zbožné srdce chlapcovo tak veľmi, že zatúžil po kláštorskom živote.
Starostlivý otec,vdovec odovzdal dvanásť ročného Františka k ďalšiemu vychovávaniu a vyučovaniu Jánovi z Aragonie,jeho strýkovi, bratovi zomrelej manželky svojej, ktorý bol toho času arcibiskupom v meste Saragosse. A František bol takým šťastlivým, že pôsobením ujca svojho dostal za učiteľov mužov, ktorí nielen obohatili ho vedami a umeniami, vznešenému rodu a stavu jeho primeranými, lež upravili ho i na cestu základnej a pravej svätosti.
Takto vychovávaný mládenec zošklivil si celkom márný svet, vyhýbal svetárským spoločníkom, čítaval spasiteľné spisy, prijímal často sv. sviatosti, i túžil čím ďalej tým viacej po živote kláštorskom. Otec chcel mať zo syna štátnika a preto usiloval sa všemožne, aby ho od toho úmyslu odviedol. I poslal ho s niektorými príbuznými na cesty do cudzích krajín.
A keď ani to nespomohlo, aby si zbožný mládenec obľúbil svet, poslal ho starostlivý otec roku 1528 na hlučný dvor cisára Karola V. No František i v spoločnosti dobrých a zlých vysokourodených kresťanov, v hluku a nádhere vedel zachovať jako dvoran zmužilú cnosť a spojovať kresťanský život s dvorským, že si ho sám cisár vysoko vážil a vzorom i divom všetkých kniežat nazýval. Svedomite a verne konal všetky povinnosti svoje a prejavoval usadlú múdrosť, jako nejaký dospelý muž.
Na hlučných a výstupných radovánkach dvorských nebral účasť. O hrách v kôstky a karty hovorieval: «Človek utráca pri tom nielen peniaze svoje, ale i čas svoj, nábožnosť, i obťažuje si svedomie.» Sprevádzaný sluhami navštevoval denne chrám Boží. V prítomnosti jeho nesmel nikto ľahkomyseľne hovoriť alebo bližného ohovárať. Sluhovia jeho museli mravne a nábožne žiť.
V slobodnom čase čítaval najradšej nábožné a vedecké spisy a hovoril, že je to prvým stupňom k lepšiemu životu; mal rád s hudbu, v ktorej bol veľmi zbehlým, ba obdivovaným umelcom; alebo prechádzaval sa po nivách a lesoch, kde každá krása prírody Božej, každý bubľavý potôčik horský, každá kvitnúca vonná bylinka, každý pestrý chrobáčik a motýl, každý spevavý ptáčik vnímavú myseľ jeho k Stvoriteľovi obracali a láskavé srdce jeho ku chvále a zvelebovaniu všemohúceho a dobrotivého Boha oduševňovali.
Cisár Karol V. a vznešená manželka jeho Isabella, ctili si Františka Borgiasa v takej miere, že ho považovali za člena rodiny svojej. Aby ho užšie pripútali ku dvoru cisárskemu svojmu, ponúkli mu ku stavu manželskému najprednejšiu dvornú dámu Eleonoru de Castro, ktorá vznešená panna vyznačovala sa nielen vysokým rodom, bohatstvom, zriedkavou telesnou krásou, ale i skvelou nábožnou mysľou a milostivým srdcom.
Otec jeho, Ján Borgias, vojvodca z Gandie, bol spokojný s návrhom manželov cisárskych, i privolil k uzavretiu manželstva, ktoré domu jeho len k úcte mohlo slúžiť. A poslušný syn František neprotivil sa vôli starostlivého otca a panujúceho domu cisárskeho, i pripravoval sa za viacej dní prísnym pokáním, modlitbami a skutkami milosrdenstva oproti bližným ku hodnému prijatiu sviatosti stavu manželského, v čom ho i zbožná snúbenica Eleonora de Castro nasledovala.
Roku 1535 upadol sluha Boží len 25 ročný, do ťažkej a dlho trvajúcej nemoci. Ale svätý František Borgias znášal s podivuhodnou trpezlivosťou nesmierné bolesti, ktoré žiadon liek nebol v stave utíšiť. Mnohé pohromy a táto bolestná nemoc zapríčinili, že František Borgias zhnusil si marný svet a celou dušou vinul sa k Bohu. A k tomu dopomohla mu najviac ešte i smutná udalosť, ktorá sa na dvore cisárskom stala.
Manželka kráľa Karla V bola portugalskou princeznou a sestrenicou kráľa,svojho manžela.Isabela bola uznávaná za najkrajšiu ženu vtedajšej Európy a jej krása a inteligencia boli výnimočné.Bola i veľmi nábožnou a dala kráľovi deti aj následníka tronu Filipa II.Ich manželstvo bolo i napriek dohodnutému manželstvu veľmi šťastné a naozaj milovala svojho manžela,hoci musela plniť aj ťažké úlohy regentky 3 x počas neprítomnosti kráľa počas vojen.Pre jej neobyčajnú krásu a charizmy ju volali zúfalstvom maliarov a mladý František Borgias si vznešenú kráľovnú veľmi ctil a vážil.Jej náhla smrť uprostred mladosti len 36 rokov zarmútila celé kráľovstvo.
Sotva,že František Borgias povstal z dlho trvajúcej nemoci, zomrela náhle 1.mája r. 1539 cisárovná Isabella v najkrajšom kvete života, ktorú celý svet jako div krásy ženskej obdivoval a každý veľmož s radosťou obsluhoval a u nôh jej pred pyšným trónom v prachu sa korieval.
František Borgias bola tiež ako svedok prítomný otvorenia truhly...ked otvorili truhlu všetci s veľkou hrôzou utekali,mnohí odpadli z tej hrôzy...z truhly sa šíril nesmierny smrad hnijúceho tela a tvár kráľovnej bola sčernalá,napuchnutá s vytekajúcim hnisom...František ostal stáť nad truhlou tak šokovaný,zdesený z toho čo vidí...že akoby zmeravel...Teraz si uvedomil,že toľká krása tela sa stala hnijúcou masou s nepredstaviteľným hnilobným zápachom...a uvedomil si pominuteľnosť všetkého ľudského...krásy,majetkov,bohatstva...Tento deň a táto desivá chvíľa mu zmenila život a už videl len jediné,slúžiť Bohu celý zvyšný život...Lebo toľká neobyčajná krása sa zmenila na štrašnú,hnijúcu,čiernu masku s príšerným smradom a žerúcimi červami...
Isabela sa narodila ako druhé dieťa/prvá dcéra z druhého manželstva portugalského kráľa Manuela I. so španielskou infantkou Máriou Aragonskou ( 1482 – 1517 ), dcérou Katolíckých Veličenstiev Isabely Kastílskej a Ferdinanda II. Aragonského . Dostalo sa jej vynikajúcej výchovy a vzdelania, bola však považovaná aj za jednu z najkrajších žien svojej doby; portrétovali ju takí umelci ako bol Tizian alebo Leone Leoni . Ako taká bola veľmi žiaduce nevestou.
Isabela Portugalská
Cisárovná Svätej rímskej ríše, kráľovná španielska, neapolská a sicílska
Doba vlády
1526 – 1539
Narodenie
24. októbra 1503
Lisabon , Portugalsko
Úmrtie
1. mája 1539 (vo veku 35 rokov)
Toledo , Španielsko
Pochovaná
El Escorial
Manžel
Karol I./V.
Potomkovia
Filip II.
Mária
Ferdinand
Jána
Ján
Dynastia
Avis
Otec
Manuel I. Portugalský
Matka
Mária Aragonská
Podpis
Tvár mŕtvej cisárovnej Isabelly bola taká zohyzdená a taký smrad rozširoval sa z hnijúcej mŕtvoly, že všetci prítomní veľmoži hrôzou sa trasúc od truhly utekali. Len zbožný František stál ohromený nad mŕtvolou prv vznešenej a prekrásnej cisárovnej, aby povinnosť svoju vykonal a o pravosti jej prísahu zložiť mohol, i hľadel strnulým zrakom na ten prehrozný predmet neuprositeľnej smrti.
10. októbra.
Sv. František Borgias, jezuita.
Medzi najmohútnejšie a najskvelejšie stĺpy novo založeného rádu Ježišovho v šestnástom storočí náleží tretí najvyšší riaditeľ (generál) jeho, miláčok zakladateľa sv. Ignáca z Lojoly, sv. František Borgias. Zriedkavý tento muž Boží bol synom španielského vojvodcu Jána z Borgie a Johanny z Aragonie, vnučky kráľa Ferdinanda.
Narodil sa dňa 28. októbra roku 1510 v meste Gandii, v španielskom kráľovstve Valencii. Výborná matka vychovávala synka svojho, ktorému pri sv. krste zo zvláštnej úcty ku sv. Františkovi z Assisi dala meno František, veľmi nábožne, i vštepovala do útleho srdca jeho najvrúcnejšie city k Bohu a ku zjavenému náboženstvu Jeho. Keď synčok ich trochu odrástol, sverili ho vysokourodení rodičia vychovávaniu učiteľom, ktorí skveli sa hlbokou učenosťou a zriedkavou nábožnosťou.
A nadaný malý František prejavoval už toho času nevídanú bázeň Božiu, útlu láskavosť a skrovnosť. Jako dvanásťročný mladík zatúžil po užšom spojení s milostivým Bohom. Zbožná matka onezdravela nebezpečne a táto smutná udalosť pôsobila tak mohutne na šľachetné srdce Františkovo, že uťahoval sa do osamelej svetlice, za celé hodiny na kolenách kľačiaval, útlé telo svoje bičoval a s plačom ku milostivému Bohu o uzdravenie milovanej matičky vzdychával a volal.
A keď roku 1520 dobrotivý Boh zbožnú matku jeho k Sebe povolal, krvácalo citlivé Srdce Františkovo, i nezapomínal na spasiteľné napomínanie jej a naučenie, ktoré mu nenahraditeľná matka Johanna za života udeľovala. Toho času učinily veľký dojem na zbožnú myseľ jeho i kázne, ktoré istý slávný kazateľ o umučení Pána a o poslednom súde držal. Hrôzy plné spisy o pokute odsúdencov dojaly zbožné srdce chlapcovo tak veľmi, že zatúžil po kláštorskom živote.
Starostlivý otec odovzdál dvanásť ročného Františka k ďalšiemu vychovávaniu a vyučovaniu Jánovi z Aragonie, bratovi zomrelej manželky svojej, ktorý bol toho času arcibiskupom v meste Saragosse. A František bol takým šťastlivým, že pôsobením ujca svojho dostal za učiteľov mužov, ktorí nielen obohatili ho vedami a umeniami, vznešenému rodu a stavu jeho primeranými, lež upravili ho i na cestu základnej a pravej svätosti.
Takto vychovávaný mládenec zošklivil si celkom márný svet, vyhýbal svetárským spoločníkom, čítaval spasiteľné spisy, prijímal často sv. sviatosti, i túžil čím ďalej tým viacej po živote kláštorskom. Otec chcel mať zo syna štátnika a preto usiloval sa všemožne, aby ho od toho úmyslu odviedol. I poslal ho s niektorými pokrevnými na cesty do cudzích zemí.
A keď ani to nespomohlo, aby si zbožný mládenec obľúbil svet, poslal ho starostlivý otec roku 1528 na hlučný dvor cisára Karola V. No František i v spoločnosti dobrých a zlých vysokourodených kresťanov, v hluku a nádhere znal zachovať jako dvoran zmužilú cnosť a spojovať kresťanský život s dvorským, že si ho sám cisár vysoko vážil a vzorom i divom všetkých kniežat nazýval. Svedomite a verne konal všetky povinnosti svoje a prejavoval usadlú múdrosť, jako nejaký dospelý muž.
Na hlučných a výstupných radovánkach dvorských nebral účasť. O hrách v kôstky a karty hovorieval: «Človek utráca pri tom nielen peniaze svoje, ale i čas svoj, nábožnosť, i obťažuje si svedomie.» Sprevádzaný sluhami navštevoval denne chrám Boží. V prítomnosti jeho nesmel nikto ľahkomyseľne hovoriť alebo bližného ohovárať. Sluhovia jeho museli mravne a nábožne žiť.
V slobodnom čase čítaval najradšie nábožné a vedecké spisy a hovoril, že je to prvým stupňom k lepšiemu životu; bavieval sa hudbou, v ktorej bol veľmi zbehlým, ba obdivovaným umelcom; alebo prechádzaval sa po nivách a lesoch, kde každá krása prírody Božej, každý bubľavý potôčok horský, každá kvitnúca vonná bylinka, každý pestrý chrobáčik a motýl, každý spevavý ptáčik vnímavú myseľ jeho k Stvoriteľovi obracaly a láskavé srdce jeho ku chvále a zvelebovaniu všemohúceho a dobrotivého Boha oduševňovaly.
Otec jeho, Ján Borgias, vojvodca z Gandie, bol spokojný s návrhom manželov cisárskych, i privolil k uzavretiu manželstva, ktoré domu jeho len k úcte mohlo slúžiť. A poslušný syn František neprotivil sa vôli starostlivého otca a panujúceho domu cisárskeho, i pripravoval sa za viacej dní prísnym pokáním, modlitbami a skutkami milosrdenstva oproti bližným ku hodnému prijatiu sviatosti stavu manželského, v čom ho i zbožná sverenica Eleonora de Kastro nasledovala.
V slávnostný deň svatby vymenoval cisár Františka Borgia za územského grófa (markgraf) v Lombaji, za volenca cisárskeho a za najvyššieho stajného správcu cisárovnej. A dobrotivý Boh žehnal zbožnému manželstvu Františkovmu; vznešená manželka Eleonora de Kastro porodila osem dietok, ktoré všetky cnostné a nábožne vychované ku veľkej poteche vznešeným rodičom dorastaly.
Ačkoľvek František Borgias s manželkou svojou veľmi nábožný život viedol, ačkoľvek pri vysokých hodnosťach svojich v najhlbšej pokore seba zapieral, dopustila predsa prozreteľnosť Božia na neho veľké zkúšky, aby zbožného ducha jeho ešte viacej očistila a na márnosť všetkých statkov a dôstojností zemských ho upozornila.
Sotva že František Borgias povstal z dlho trvajúcej nemoci, zomrela náhle 1.mája r. 1539 cisárovná Isabella v najkrajšom kvete života, ktorú celý svet jako div krásy ženskej obdivoval a každý veľmož s radosťou obsluhoval a u nôh jej pred pyšným trónom v prachu sa korieval.
František Borgias jako územný gróf z Lombaje a jeho manželka Eleonora de Kastro jako prvá dáma dvorná sprevádzali s mnohými inými veľmožmi mŕtvolu cisárovnej do mesta Granady, kde v hrobke kráľovskej mala byť uložená. Dľa obyčaje dvoru panovníckeho bola rakev v prítomnosti dvoranov pred pohrabom otvorená, aby prítomní svedkovia mohli odprisahať, že mrtvá cisárovná skutočne tam bola pochovaná.
Tvár mŕtvej cisárovnej Isabelly bola taká zohyzdená a taký smrad rozširoval sa z hnijúcej mŕtvoly, že všetci prítomní veľmoži hrôzou sa trasúc od rakve utekali. Len zbožný František stál ohromený nad mŕtvolou driev pyšnej a prekrásnej cisárovnej, aby povinnosť svoju vykonal a o pravosti jej prísahu složiť mohol, i hľadel strnulým zrakom na ten prehrozný predmet neuprositeľnej smrti.
Mizernosť života ľudského, klamlivá nádej statkov pozemských, toto je konec tvoj?! Takým rúčomným, pomíňajúcim veciam venuje človek celú bytnosť svoju, všetky snahy svoje a všetky sily svoje? — Nie viac! Už dosť slúžil som smrteľným ľuďom a márnosti svetskej!»
A celý trasúc sa posvätným strachom nad hrôzami smrti neuprositeľnej a s nemiznúcim dojmom, ktorý tento pohľad v útrobách jeho zanechal, odišiel po slávnostnom pohrabe cisárovnej Isabelly domov, kde celú noc oka nemohol zažmúriť. I kľačal vo svetlici svojej na kolenách, prelieval horké slzy a často vzdychal: «Čo mám hľadať ešte na tejto márnej zemi a jako dlho budem sa sháňať za lichou tôňou?
A slová výrečného kazateľa povzbudily Františka Borgiasa ešte väčšmi ku prevedeniu dávneho úmyslu, že sa konečne odhodlal svet celkom opustiť a do kláštora vstúpiť. I poradil sa s učeným a nábožným kňazom Jánom Avilom, složil do rúk jeho slávnostný sľub, že, jestli prežije manželku svoju, do kláštora vstúpi. A od toho dňa žil vojvodca František Borgias vo skvelom paláci svojom jako opravdivý mních.
I stal sa opravdivým otcom chudobných a nešťastných. Nariadil blahonosné ustanovizne a poriadky v prospech poddaných svojich. Sriadil školy a staral sa o zbožných a cnostných učiteľov. Prísno trestal nekajúcnych zločincov, verejných hriešnikov a násilníkov. A neunavene staral sa o duševné spasenie všetkých poddaných. Všetky diela svoje konal so srdečnou nábožnosťou.
Často vzdychával: «Kto obmäkčí zatvrdelosť srdca môjho? Tvrdšie je nad skalu a diamant. Len Ty, ó milostivý Bože, môžeš ho obmäkčiť, len Ty, ktorý si v stave zo skál obživujúce žriedla živých vôd vypustiť a zo skál synov Abrahámových pretvoriť.»
Keď to počul sluha Boží, riekol: «Keby som bol zmámil pre zábavu svoju ešte väčšie peniaze, nikto nezastavil by sa nad tým. Ale ja chcem byť radšej karhaným, že som si utiahol k vôli chudobným, než by som bol nechal v biede stenať trpiacich údov Kristových.» Roku 1543 zomrel otec Františkov, vojvodca Ján Borgias v Gandii, i prosil František cisára, aby ho prepustil z úradu miestokráľa, žeby mohol prevziať správu zdedeného po otcovi vojvodstva.
Sotva usporiadal vojvodstvo svoje, onemocnela Františkovi milovaná zbožná manželka Eleonora. Jedného dňa kľačal František Borgias pred obrazom umučeného Spasiteľa a prosil skrúšene milostivého Boha, aby mu zachoval pri živote manželku, ktorá mu je najdrahším pokladom na svete. I zdalo za mu, že počuje tieto slová: «Keď chceš, aby Eleonora na zemi ešte i dlhšie ostala, bude uzdravená; ale to neposlúži ani spaseniu tvojmu ani ku spaseniu jej.»
I usporiadal záležitosti svoje a dľa sľubu svojho chystal sa, že do niektorého cirkevného rádu jako pokorný mních vstúpi. Toho času zavítal do Gandie jedon z prvých učeníkov sv. Ignáca z Lojoly, otec Le Fevre. Posvätné reči a svätý život tohoto jezuitu dojaly vojvodcu Františka Borgiasa takou mierou, že dal vystaviť v Gandii kláštor pre údov tohoto nového rádu a prosil listovne v Ríme sv. Ignáca, zakladateľa rádu Ježišovho, aby ho do rádu svojho prijal.
Sv. Ignác schválil úmysel jeho, sľúbil ho prijať; ale žiadal, aby driev deti svoje zaopatril a všetky svetské záležitosti svoje usporiadal. I naložil mu, aby bohoslovie sa učil a za doktora sv. Písma povýšiť sa dal.
Od toho času žil František Borgias s deťmi svojimi v skrovnom dome pri kláštore Jezuitov a venoval čas svoj modlitbe, učeniu sa bohoslovia, a takej veľkej kajúcnosti, že mu sv. Ignác domlúvať musel; i písal mu, že kto je od Boha povolaným učiť a kacierov obracať, nesmie bez prestania len pred oltárom kľačiavať, prísno sa postievať a telo svoje bičovať, ale že vedľa modlenia treba sa i učiť a pracovať.
Túžba horlivého sluhu Božieho po prijatí do rádu bola taká veľká, že mu sv. Ignác u pápežskej stolice vymôcť musel, aby pred časom slávné sľuby rádu složiť smel. S dovolením cisárovým odovzdal roku 1550 vojvodstvo najstaršiemu synovi svojmu, povydával dcéry, zaopatril všetky dietky a vybral sa na cestu do Ríma.
Pri bráne kláštora Jezuitov v Ríme padol František Borgias k nohám sv. Ignáca, prosil ho o požehnanie otcovské a zvolal: «Sláva Bohu! Predsa raz rozpadly sa väzby moje a duša moja podobá sa ptákovi, ktorý odletel zo sieti (čerienca)!» Za štyri mesiace žil blízko sv. Ignáca, cvičil sa v povinnosťach rádu, ktorý si vyvolil, a v prísnom zaoberaní sa potrebnými vedami, a v pokáni. Keď počul, že pápež Julius III. za kardinála chce ho vymenovať, odišiel tajne z Ríma do Španielska.
Tu bol roku 1551 za kňaza vysvätený a prvú sv. omšu slúžil v chráme na zámku Lojole, kde bol sa narodil sv. Ignác, zakladateľ rádu. Veľké množstvo ľudu bolo prítomné pri tej zriedkavej slávnosti. Od toho času venoval František Borgias celý život svoj službe Božej a spáse duší. Súvekí ľudia obdivovali pokoru, lásku ku chudobe a kajúcnosť sluhu Božieho.
Najväčšia jeho radosť bola, keď mohol almužny sbierať po domoch, po okolitých dedinách a mestách a dietkam vykladať sv. náboženstvo. Predstavení poverili ho, aby v mestách Španielska a Portugalska sv. Evanjelium a pokánie ohlasoval. I stal sa horlivým missionárom, kázal a učil v tých krajinách jako opravdivý apoštol. Kde za dlhší čas sa pobavil, býval obyčajne v nemocniciach a chudobiencoch.
A práce jeho boly požehnané. Niejeden zatvrdelý hriešnik a kacier obrátil sa. Celé rodiny nastúpily cestou kajúcnosti nový spasiteľný život a poprední mužovia v krajine vyvolili si zbožného jezuitu Františka za spovedelníka a duševného radcu svojho. Pokorou svojou obrátil niejedného pyšného veľmoža.
Istý veľmož zlých a pohoršlivých mravov hanobil rád Jezuitov. Pokorný sluha Boží František navštívil ho, padol pred nim na colená a prosil ho za odpustenie pre príčinu, ktorú mu rád poskytol, že ho hanobil. Táto pokora sluhu Božieho odzbrojila hriešnika, že stal sa počestným mužom a pokorným sluhom ukrižovaného Spasiteľa.
Jedného dňa obedoval František Borias so sestrou španielskeho poslanca v Ríme keď táto upreno na neho hľadela, riekla, že musí byť nešťastlivý, keď všetkého majetku svojho sa zriekol a chudobu si vyvolil, a naposledy asnáď ani spasenia nedojde. Pokorný sluha Boží riekol: «Veru by som bol nešťastlivým! Čo sa týče tej zmeny, nuž vyhral som ňou v každom páde veľmi mnoho.»
A on riekol: «Nikdy nepožil som nič užitočnejšieho pre seba.» Keď prosil kuchár za odpustenie, riekol svätý muž: «Pán Boh nech ťa požehná! Medzi všetkými bratmi ty jediný znáš, čo mi patrí!» Grófka Lerma, dcéra Františkova, ponosovala sa na nemoc svoju. Keď to počul František, riekol dcére: «Boh posiela nemoci tým ľudom, ktorí nemôžu znášať ich, a nepopriava ich tým, ktorí žiadajú si trpeť, aby trpezlivosť svoju zkúšali a za hriechy svoje pokánie činili.»
A dcére svojej, ktorá žila v kláštore Klarissiek v Gandii, riekol: «V cirkevnom ráde musí človek dvadsaťštyriráz za deň sám sebe odomierať, aby mohol s apoštolom povedať: zomieram každý deň! I aby sme boli z počtu tých, o ktorých hovorí apoštol: Zomreli ste!»
V meste Valladolide počul, že milovaná zbožná dcéra jeho, grófka Lerma, náhle zomrela. I postál na ulici sluha Boží, modlil sa trochu, i kráčal ku dvoru kniežaciemu; tam shováral sa, jako obyčajne s kňažnou a keď odchádzal, prosil ju, aby si spomnela v modlitbe svojej na dušu grófky Lemy. A kňažna zvolala zadivená: «Jako? Či človek videl dakedy takého otca, ktorý by bol takým necitným nad smrťou dcéry svojej?»
A inokedy riekol: «Od toho času, čo mi Boh poprial milosť a ku službe Svojej ma povolal a odo mňa požadoval, aby som Jemu celé srdce svoje daroval, — usiloval som sa, aby som sa podrobil úplne svätej vôli Jeho, bez toho, že by mňa mrtvý lebo živý tvor zarmútiť mohol.» Toho času napísal sv. František Borgias viac malých spisov, a medzi nimi dielo: «Cvičenie v poznávaní seba samého.»
V tomto spasiteľnom pojednaní narádzal, aby kresťan každý deň jednu časť zo sv. Písma rozjímal. I hovorí: «Jako nemožno ku ohňu sa blížiť bez toho, že by človek horúčosť nepocítil: podobne pocítiť musí duša, ktorá nábožnými modlitbami a citami priblíži sa ku plameňu lásky božskej, horúčosť tej lásky. Pozdvihuj teda, ó duša, smele city srdca svojho hore k Bohu; lebo povolaná si zastupovať preblahoslávený úrad Serafínov — Boha nekonečne milovať!»
A čo sv. František učil, to sám konal. Skvele objavovala sa láska jeho k Bohu a ku bližným pri každej príležitosti života.
Tak žil a pôsobil pokorný sluha Boží za štyri roky. A keď vo Španielsku a Portugalsku rozmnožily sa kláštory rádu Jezuitov, ustanovil zakladateľ rádu sv. Ignác z Lojoly pokorného sluhu Božieho Františka Borgiasa za hlavného predstaveného ich v tých krajinách. A keď sv. Ignác jako hlavný predstavený (generál) celého po svete rozšíreného rádu písal list sv. Františkovi Borgiasovi, poľúbil ho driev s najväčšou úctou tento pokorný sluha Boží a potom čítal ho kľačiac na kolenách.
Po smrti sv. Ignáca z Lojoly, zakladateľa rádu, ktorá sa roku 1556, dňa 31. júla stala, bol vyvolený zbožný priateľ jeho a prvý učeník Jakob Laynes za najvyššieho správcu (generála) rádu Jezuitov. A keď generál rádu Laynes roku 1565, dňa 19. júna zomrel, vyvolil pápež Pius IV. spierajúceho sa pokorného sluhu Božieho Františka Borgiasa za nástupcu jeho. I zastával preťažký úrad svoj s najväčším požehnaním Božím nielen pre sv. cirkev, ale i pre všetkých údov rádu Jezuitov.
A keď nepriatelia rád jeho pomlúvali a prenasledovali, tešil bratov týmito slovy: «Boh ochráni rád náš; lebo nikto ho nenávidí iný, než neverci, kacieri a nemravní ľudia!» Keď roku 1566 morová rana zúrila, pomáhal nakazeným nemocným, nebál sa nakazenia, i donášal sám v koši pokrm a lieky nemocným.
A jako horlivé plnil povinnosti svoje jako generál rádu, poznať z toho, že 24 kláštory jezuitské po svete pozakladané boly a že i k pohanom do ďalekých krajín bratov svojich posielal, aby sv. Evanjelium ohlasovali. Pápež vyslal roku 1570 sv. Františka Borgiasa s kardinálom Alexandrinim do Francúzska, Španielska a Portugalska, aby naklonil panovníkov kresťanských ku spoločnej obrane sv. cirkve proti zúrivým Turkom.
A sv. František podujal tú ďalekú cestu v záujme sv. cirkve, ačkoľvek bol chorľavý. Obťažná cesta vyčerpala sily jeho úplne a na zpiatočnej ceste do Ríma onemocnel nebezpečne. V Lorette odporúčal sa pod ochranu Panny Márie. Keď prišiel do Ríma, pripravoval sa na smrť modlitbami a prijímaním sv. sviatostí, a jedine s Bohom obcoval. Keď kardináli a biskupi prišli ho navštíviť, nepripustil ich k sebe a riekol: «Teraz zaoberám sa výlučne s Pánom života a smrti.»
A tíško usnul v Pánu v noci dňa 1. októbra roku 1572. Mrtvé telo sv. Františka Borgiasa bolo pochované v chráme Jezuitov v Ríme, neskoršie bolo prenesené do španielského mesta Madridu. Keď na prímluvu jeho mnohé divy u hrobu jeho sa dialy, vyhlásil ho pápež Gregor XIII. roku 1624 za blahoslaveného a pápež Klemens IX. roku 1671 za svätého. Pápež Innocent IX. naložil, aby pamiatka jeho v celej sv. cirkvi výročné dňa 10. októbra bola slávená.
Svätý František Borgias vyobrazuje sa jako jezuita, kľačiaci, a vedľa neho pohodený je kardinálsky klobúk a kniežacia koruna.
Poučenie.
Pohanský mudrc Sokrates hovoril, že smrť je najdlhšia cesta, preto že z nej nikto viac sa nevráti. Múdry pohan Sofokles hovoril, že smrť je posledný lekár, ktorý naraz všetky nemoci hojí. A tretí veľký mudrc pohanský hovoril, že smrť je zo všetkého, čo hrozného len byť môže, to najhroznejšie. Kresťanovi je smrť školou, ktorá ho učí, jako na tomto márnom, pomíňajúcom svete žiť má, aby sa nebál smrti.
Náhla smrť mladistvej a bájočne krásnej cisárovny Isabelly a ľadovým dychom neúprosnej smrti zohavená tvár jej otvorily mladému vojvodcovi Františkovi Borgiasovi oči, že poznal, jak márná je každá pozemská moc, sláva a nádhera, a že zhnusil sa mu svet, i nechcel mu viac slúžiť. On pozeral na márný svet, ktorého dary končia sa smrťou, mysľou a srdcom, osvetlenými svetlom sv. Evanjelia.
Smrť priviedla mu na pamäť slová sv. Evanjeliuma: «Čo osoží človekovi, keby celý svet získal, ale na duši ujmu by utrpel?» Preto odložil sv. František Borgias korunu kniežaciu, aby výhradne Bohu a spaseniu duše svojej a blížnych svojich slúžil.
Preto píše i sv. Augustín (Soliloquium 2, 11.): «Život je klamlivý a plný tmy a plný nástrahy smrti. Teraz sa teším, a hneď plačem od zármutku; teraz užívam a hneď cítim sa mdlým; teraz sa hýbem, a hneď zatým som mrtvým; teraz zdám sa byť šťastlivým, a hneď zatým som biednym, teraz smejem sa a hneď vzdychám. Tak podlieha na zemi všetko premene, že nič v ňom ani len v jednej hodine v tom istom stave neostáva.»
Kresťane, mysli často na smrť, i nebudeš tento svet a márnosti jeho tak veľmi milovať a zachrániš dušu svoju pre večný, blahoslavený život. Smrť vyobrazuje sa nám jako kostlivec s kosou. Čo to znamená? Vycerené zuby kostlivca znamenajú, že smrť každého človeka ztrávi. Jamky očné značia, že smrť je slepá a nehľadí na žiadnu vznešenosť ľudskú, ani na krásu tela, ani na dôstojnosť, ani na múdrosť, ani na statky, moc a bohatstvo.
Vyobrazuje sa smrť bez uší, že nepočuje plač ľudský ani prosby. Vyobrazuje sa bez nosa, lebo ani balzam, ani píšma, ani iné voňavé veci pred smrťou a hnilobou žiadne telo ľudské nezachránia. Vyobrazuje sa smrť jako nahý kostlivec, lebo pri smrti všetko opustiť musíme. Vyobrazuje sa smrť s dlhými kostnatými rukami, čo znamená moc jej a silu nad živými tvorami.
Vyobrazuje sa smrť so sypacími hodinami v ruke, lebo každému človekovi ustanovený je čas a keď hodina jeho vyprší, musí umreť. Vyobrazuje sa smrť jako kostlivec v druhej ruke s kosou, že všetci ľudia jako tráva pod kosou musejú klesnúť. Niejeden človek chcel by zlatom a múdrosťou život svoj predĺžiť, zachrániť; ale márne: žiadon človek smrti neujde.
Kresťane, rozjímaj často o smrti a budeš žiť, jako žil sv. František Borgias; rozjímaj jako kardinál Hugo, ktorý o nej, takto písal: «Smrť nie je nič iného, než vystúpenie zo žaláru, konec vypovedania do cudziny, dokončenie práce, príchod ku bráne, dokončenie putovania, složenie najväčšej ťarchy, to jest tela, sostúpenie so zúrivého koňa, ničiace rozbúrenie bývania nášho, vyslobodenie zo všetkého nebezpečenstva, zakončenie nemocí, roztrhanie všetkých väzieb, návrat do otčiny, vstúpenie do slávy.»
Kto na zemi Bohu a duši svojej žije, bude žiť po telesnej smrti s Bohom vo večnej sláve.
Modlitba
O Bože, prosíme Teba, popraj nám milostivé, aby sme márnosť sveta vždy lepšie poznávali a jako sv. František Borgias k opravdivej dokonalosti kráčať mohli, Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
Márnosť života ľudského, klamlivá nádej statkov pozemských, toto je konec tvoj?! Takým dočasným, pomíňajúcim veciam venuje človek celý život svoj, všetky snahy svoje a všetky sily svoje? — Nie viac! Už dosť slúžil som smrteľným ľuďom a márnosti svetskej!»
A celý trasúc sa posvätným strachom nad hrôzami smrti neuprositeľnej a s nemiznúcim dojmom, ktorý tento pohľad v duši zanechal, odišiel po slávnostnom pohrebe cisárovnej Isabelly domov, kde celú noc oka nemohol zažmúriť. I kľačal v izbe svojej na kolenách, prelieval horké slzy a často vzdychal: «Čo mám hľadať ešte na tejto márnej zemi a jako dlho budem sa zháňať za pominuteľnými vecami?
Ó Pane, osvieť a posilni mňa milosťou Svojou, aby som sa mohol oslobodiť z priepasti biedy svojej! Ukáž mi cestu, na ktorej Tebe mám slúžiť, aby som mohol dosiahnuť pokoj duše svojej a budúce blahoslavenstvo!» Na druhý deň držal slávný kazateľ Ján Avila pri zádušnej sv. omši kázeň pohrebnú o márnej zemskej dôstojnosti a moci.
A slová výrečného kazateľa povzbudily Františka Borgiasa ešte väčšmi ku prevedeniu dávneho úmyslu, že sa konečne odhodlal svet celkom opustiť a do kláštora vstúpiť. I poradil sa s učeným a nábožným kňazom Jánom Avilom, složil do rúk jeho slávnostný sľub, že, ak prežije manželku svoju, do kláštora vstúpi. A od toho dňa žil vojvodca František Borgias vo skvelom paláci svojom jako opravdivý mních.
Každodenne venoval modlitbám viacej hodín, postieval sa prísno, že na tele celkom schudol, v dni nedeľné a sviatočné prijímal sv. sviatosti.Rád by sa bol zriekol vysokých hodností svojich; ale cisár prinútil ho, aby prijal hodnosť miestokráľa v Katalánsku, a tak pripútal ho užšie ku boku svojmu. František Borgias presídlil sa do Katalonie a úradoval jako miestokráľ v hlavnom meste Barcelone.
I stal sa opravdivým otcom chudobných a nešťastných. Nariadil blahonosné ustanovizne a poriadky v prospech poddaných svojich. Zriadil školy a staral sa o zbožných a cnostných učiteľov. Prísno trestal nekajúcnych zločincov, verejných hriešnikov a násilníkov. A neunavene staral sa o duševné spasenie všetkých poddaných. Všetky diela svoje konal so srdečnou nábožnosťou.
Často vzdychával: «Kto obmäkčí zatvrdelosť srdca môjho? Tvrdšie je nad skalu a diamant. Len Ty, ó milostivý Bože, môžeš ho obmäkčiť, len Ty, ktorý si v stave zo skál obživujúce žriedla živých vôd vypustiť a zo skál synov Abrahámových pretvoriť.»
Často zvolal nad prevrátenosťou ľudskou: «Ó život biedy a zaslepenia! Ako je možno, že tak málo poznávame opravdivé šťastie svoje, že sme samým sebe nepriateľmi, keď obetujeme čistú, nepomíňajúcu a vždy trvajúcu blahoslavenú večnosť pomíňajúcim radosťami.» Niektorí dvoranovia zazlievali miestokráľovi Františkovi veľkú štedrotu oproti chudobným.
Keď to počul sluha Boží, riekol: «Keby som bol zmámil pre zábavu svoju ešte väčšie peniaze, nikto nezastavil by sa nad tým. Ale ja chcem byť radšej karhaným, že som si utiahol k vôli chudobným, než by som bol nechal v biede stenať trpiacich chudákov Kristových.» Roku 1543 zomrel otec Františkov, vojvodca Ján Borgias v Gandii, i prosil František cisára, aby ho prepustil z úradu miestokráľa, žeby mohol prevziať správu zdedeného po otcovi vojvodstva.
Sotva usporiadal vojvodstvo svoje, onemocnela Františkovi milovaná zbožná manželka Eleonora. Jedného dňa kľačal František Borgias pred obrazom umučeného Spasiteľa a prosil skrúšene milostivého Boha, aby mu zachoval pri živote manželku, ktorá mu je najdrahším pokladom na svete. I zdalo za mu, že počuje tieto slová: «Keď chceš, aby Eleonora na zemi ešte i dlhšie ostala, bude uzdravená; ale to neposlúži ani spaseniu tvojmu ani ku spaseniu jej.»František bol ohromený tajomným hlasom a nakoniec všetko odovzdal do vôle božej...
Ponížený sluha Boží zvolal celý zarmútený: «Kto si, Bože môj, a kto som ja, aby vôľa moja skôr bola vyplnená, než Tvoja? Kto zná lepšie, než Ty, čo mne osoží a čo mám okrem Teba sebe priať alebo žiadať?» I obetoval Bohu život svoj a manželkin. A zbožná vojvodkyňa Eleonora upadla do ťažšej nemoci a dňa 27. marca, roku 1546 tíško usnula v Pánu. Pri smrti zbožnej manželky bol vojvodca František Borgias ešte len 36. ročným vdovcom s 8 deťmi.
Usporiadal záležitosti svoje,zaopatril svoje deti a podľa sľubu svojho chystal sa, že do niektorého cirkevného rádu jako pokorný mních vstúpi. Toho času zavítal do Gandie jeden z prvých učeníkov sv. Ignáca z Lojoly, otec Le Fevre. Posvätné reči a svätý život tohoto jezuitu dojaly vojvodcu Františka Borgiasa takou mierou, že dal vystaviť v Gandii kláštor pre členov tohoto nového rádu a prosil písomne v Ríme sv. Ignáca, zakladateľa rádu Ježišovho, aby ho do rádu svojho prijal.
Sv. Ignác schválil úmysel jeho, sľúbil ho prijať; ale žiadal, aby najprv svoje deti dochoval a zaopatril deti svoje zaopatril a všetky svetské záležitosti svoje usporiadal. I naložil mu, aby bohoslovie sa učil a za doktora sv. Písma povýšiť sa dal.
Od toho času žil František Borgias s deťmi svojimi v skromnom dome pri kláštore Jezuitov a venoval čas svoj modlitbe, učeniu sa bohoslovia, a takej veľkej kajúcnosti, že mu sv. Ignác dohovárať musel; i písal mu, že kto je od Boha povolaným učiť a kacírov obracať, nesmie bez prestania len pred oltárom kľačiavať, prísno sa postievať a telo svoje bičovať, ale že vedľa modlenia treba sa i učiť a pracovať.
Túžba horlivého sluhu Božieho po prijatí do rádu bola taká veľká, že mu sv. Ignác u pápežskej stolice vymôcť musel, aby pred časom slávné sľuby rádu složiť smel. S dovolením cisárovým odovzdal roku 1550 vojvodstvo najstaršiemu synovi svojmu, povydával dcéry, zaopatril všetky dietky a vybral sa na cestu do Ríma.
Pri bráne kláštora Jezuitov v Ríme padol František Borgias k nohám sv. Ignáca, prosil ho o požehnanie otcovské a zvolal: «Sláva Bohu! Predsa raz rozpadly sa väzby moje a duša moja podobá sa vtákovi, ktorý vyletel zo sieti !» Za štyri mesiace žil blízko sv. Ignáca, cvičil sa v povinnosťach rádu, ktorý si vyvolil, a v prísnom zaoberaní sa potrebnými vedami, a v pokáni. Keď počul, že pápež Julius III. za kardinála chce ho vymenovať, odišiel tajne z Ríma do Španielska.
Tu bol roku 1551 za kňaza vysvätený a prvú sv. omšu slúžil v chráme na zámku Lojole, kde bol sa narodil sv. Ignác, zakladateľ rádu. Veľké množstvo ľudu bolo prítomné pri tej zriedkavej slávnosti. Od toho času venoval František Borgias celý život svoj službe Božej a spáse duší. Súvekí ľudia obdivovali pokoru, lásku ku chudobe a kajúcnosť sluhu Božieho.
Najväčšia jeho radosť bola, keď mohol almužny sbierať po domoch, po okolitých dedinách a mestách a dietkam vykladať sv. náboženstvo. Predstavení poverili ho, aby v mestách Španielska a Portugalska sv. Evanjelium a pokánie ohlasoval. I stal sa horlivým missionárom, kázal a učil v tých krajinách jako opravdivý apoštol. Kde za dlhší čas sa pobavil, býval obyčajne v nemocniciach a chudobincoch.
A práce jeho boli požehnané. Nejeden zatvrdelý hriešnik a kacír obrátil sa. Celé rodiny nastúpily cestou kajúcnosti nový spasiteľný život a poprední mužovia v krajine vyvolili si zbožného jezuitu Františka za spovedelníka a duševného radcu svojho. Pokorou svojou obrátil nejedného pyšného veľmoža.
Istý veľmož zlých a pohoršlivých mravov hanobil rád Jezuitov. Pokorný sluha Boží František navštívil ho, padol pred nim na kolená a prosil ho za odpustenie pre príčinu, ktorú mu rád poskytol, že ho hanobil. Táto pokora sluhu Božieho odzbrojila prekvapeného hriešnika, že stal sa počestným mužom a pokorným sluhom ukrižovaného Spaiteľa.
Keď raz horlivý František cestoval do mesta Valladolidu, prijali mešťania pokorného sluhu Božieho s veľkou slávou, nad tým sa veľmi zarmútil. Mních Pustamentus badal to, i pýtal sa brata, prečo je smutný? A pokorný František Borgias odpovedal: «Dnes ráno modlil som sa, i poznal som, že peklo zasluhujem. I zdá sa mi, akoby mi privolávali všetci ľudia a stvorenia: Peklo je miestom tvojím, peklo je určené duši tvojej!»
Jedného dňa obedoval František Borias so sestrou španielskeho poslanca v Ríme keď táto uprene na neho hľadela, riekla, že musí byť nešťastlivý, keď všetkého majetku svojho sa zriekol a chudobu si vyvolil, a naposledy asi ani spasenia nedojde. Pokorný sluha Boží riekol: «Veru by som bol nešťastlivým! Čo sa týka tej zmeny, nuž vyhral som ňou v každom páde veľmi mnoho.»
Postieval sa prísno a robil len to, čo mu brat mních naložil, hovorieval: «Tri veci udržia a pozdvihnú cit náš ku cti Božej: Duch modlitby a isté prijímanie sv. sviatostí, vzdorovanie svetu a prenasledovanie, cvičenie sa v úplnej poslušnosti.» Keď raz kuchár kláštorný omylom nalial do polievky Františkovej horký olej zelinový, požil ju pokorný sluha Boží bez ho, že by sa bol ponosoval. Keď to druhí mnísi zbadali, pýtali sa brata Františka, čo súdi o tom kuchárovi?
A on riekol: «Nikdy nepožil som nič užitočnejšieho pre seba.» Keď prosil kuchár za odpustenie, riekol svätý muž: «Pán Boh nech ťa požehná! Medzi všetkými bratmi ty jediný poznáš, čo mi patrí!» Grófka Lerma, dcéra Františkova, ponosovala sa na nemoc svoju. Keď to počul František, riekol dcére: «Boh posiela nemoci tým ľudom, ktorí nemôžu znášať ich, a nedáva ich tým, ktorí žiadajú si trpieť, aby trpezlivosť svoju zkúšali a za hriechy svoje pokánie činili.»
A dcére svojej, ktorá žila v kláštore Klarissiek v Gandii, riekol: «V cirkevnom ráde musí človek dvadsaťštyriráz za deň sám sebe odumierať, aby mohol s apoštolom povedať: zomieram každý deň! I aby sme boli z počtu tých, o ktorých hovorí apoštol: Zomreli ste!»
V meste Valladolide počul, že milovaná zbožná dcéra jeho, grófka Lerma, náhle zomrela. Stál na ulici sluha Boží, modlil sa trochu, i kráčal ku dvoru kniežaciemu; tam shováral sa, jako obyčajne s kňažnou a keď odchádzal, prosil ju, aby si spomenula v modlitbe svojej na dušu grófky Lermy,svojej dcéry. A kňažna zvolala zadivená: «Ako? Či človek videl dakedy takého otca, ktorý by bol takým necitným nad smrťou dcéry svojej?»
Muž Boží riekol pokojne: «Bola mi len požičaná. Pán povolal ju k Sebe. Či nemám byť povďačným Jemu, že mi ju tak dlho ponechal, a ju teraz, jako dúfam od milosrdenstva Jeho, do slávy Svojej povolal?»
A inokedy riekol: «Od toho času, čo mi Boh poprial milosť a ku službe Svojej ma povolal a odo mňa požadoval, aby som Jemu celé srdce svoje daroval, — usiloval som sa, aby som sa podrobil úplne svätej vôli Jeho, bez toho, že by mňa mrtvý lebo živý tvor zarmútiť mohol.» Toho času napísal sv. František Borgias viac malých spisov, a medzi nimi dielo: «Cvičenie v poznávaní seba samého.»
V tomto spasiteľnom pojednaní radil, aby kresťan každý deň jednu časť zo sv. Písma rozjímal. I hovorí: «ako nemožno ku ohňu sa blížiť bez toho, že by človek horúčavosť nepocítil: podobne pocítiť musí duša, ktorá nábožnými modlitbami a citami priblíži sa ku plameňu lásky božskej, horúčosť tej lásky. Pozdvihuj teda, ó duša, smelo city srdca svojho hore k Bohu; lebo povolaná si zastupovať preblahoslávený úrad Serafínov — Boha nekonečne milovať!»
A čo sv. František učil, to sám konal. Skvele objavovala sa láska jeho k Bohu a ku bližným pri každej príležitosti života.
Keď sa niekto ťažko prehrešil, zachádzal s ním svätou láskavosťou, i hovorieval mu: «Pre nehodnosť moju dopustil Boh, že si upadol do tohoto priestupku: teraz budeme spolu pokánie robiť. S mojej strany budem sa cvičiť v týchto a iných pôstoch, modlievať sa budem tieto a iné modlitby, podstúpim toto a iné zapierame seba a mŕtvenie: a čože ty podujmeš ku pokániu svojmu?» A hriešnici nemohli odolať svätej láskavosti jeho.
Tak žil a pôsobil pokorný sluha Boží za štyri roky. A keď vo Španielsku a Portugalsku rozmnožily sa kláštory rádu Jezuitov, ustanovil zakladateľ rádu sv. Ignác z Lojoly pokorného sluhu Božieho Františka Borgiasa za hlavného predstaveného ich v tých krajinách. A keď sv. Ignác jako hlavný predstavený (generál) celého po svete rozšíreného rádu písal list sv. Františkovi Borgiasovi, s najväčšou úctou tento pokorný sluha Boží a potom čítal ho kľačiac na kolenách.
Po smrti sv. Ignáca z Lojoly, zakladateľa rádu, ktorá sa roku 1556, dňa 31. júla stala, bol vyvolený zbožný priateľ jeho a prvý učeník Jakob Laynes za najvyššieho správcu (generála) rádu Jezuitov. A keď generál rádu Laynes roku 1565, dňa 19. júna zomrel, vyvolil pápež Pius IV. spierajúceho sa pokorného sluhu Božieho Františka Borgiasa za nástupcu jeho. I zastával preťažký úrad svoj s najväčším požehnaním Božím nielen pre sv. cirkev, ale i pre všetkých údov rádu Jezuitov.
Jako generál rádu bol sv. František Borgias živý jako najposlednejší brat, i vykonával častoraz služby i tie najnižšie posluhujúcich bratov. Na úradné listiny podpisoval sa pokorný generál rádu vždy len: «František hriešnik». I dal si veľmi na tom záležať, aby sa vystavaly kláštory pre údov rádu i v cudzích krajinách, menovite v Poľsku, ba i v Mexiku a v Peru v Amerike, hoci mali Jezuiti už vtedy toľko nepriateľov, ako za časov našich.
A keď nepriatelia rád jeho ohovárali a prenasledovali, tešil bratov týmito slovy: «Boh ochráni rád náš; lebo nikto ho nenávidí iný, než neverci, kacíri a nemravní ľudia!» Keď roku 1566 mor zúril, pomáhal nakazeným nemocným, nebál sa nakazy, i donášal sám v koši pokrm a lieky nemocným.
A jako horlivé plnil povinnosti svoje jako generál rádu, poznať z toho, že 24 jezuitských kláštorov po svete pozakladané boli a že i k pohanom do ďalekých krajín bratov svojich posielal, aby sv. Evanjelium ohlasovali. Pápež vyslal roku 1570 sv. Františka Borgiasa s kardinálom Alexandrinim do Francúzska, Španielska a Portugalska, aby naklonil panovníkov kresťanských ku spoločnej obrane sv. cirkve proti zúrivým Turkom.
A sv. František podujal tú ďalekú cestu v záujme sv. cirkve, ačkoľvek bol chorľavý. Obťažná cesta vyčerpala sily jeho úplne a na zpiatočnej ceste do Ríma onemocnel nebezpečne. V Lorette odporúčal sa pod ochranu Panny Márie. Keď prišiel do Ríma, pripravoval sa na smrť modlitbami a prijímaním sv. sviatostí, a jedine s Bohom obcoval. Keď kardináli a biskupi prišli ho navštíviť, nepripustil ich k sebe a riekol: «Teraz zaoberám sa výlučne s Pánom života a smrti.»
A tíško usnul v Pánu v noci dňa 1. októbra roku 1572. Mrtvé telo sv. Františka Borgiasa bolo pochované v chráme Jezuitov v Ríme, neskoršie bolo prenesené do španielského mesta Madridu. Keď na prímluvu jeho mnohé divy u hrobu jeho sa dialy, vyhlásil ho pápež Gregor XIII. roku 1624 za blahoslaveného a pápež Klemens IX. roku 1671 za svätého. Pápež Innocent IX. naložil, aby pamiatka jeho v celej sv. cirkvi výročne dňa 10. októbra bola slávená.
Svätý František Borgias vyobrazuje sa jako jezuita, kľačiaci, a vedľa neho pohodený je kardinálsky klobúk a kniežacia koruna.
Poučenie.
Pohanský mudrc Sokrates hovoril, že smrť je najdlhšia cesta, preto že z nej nikto viac sa nevráti. Múdry pohan Sofokles hovoril, že smrť je posledný lekár, ktorý naraz všetky nemoci hojí. A tretí veľký mudrc pohanský hovoril, že smrť je zo všetkého, čo hrozného len byť môže, to najhroznejšie. Kresťanovi je smrť školou, ktorá ho učí, ako na tomto márnom, pomíňajúcom svete žiť má, aby sa nebál smrti.
Náhla smrť mladej a výnimočne krásnej cisárovny Isabelly a ľadovým dychom neúprosnej smrti zohavená tvár jej otvorily mladému vojvodcovi Františkovi Borgiasovi oči, že poznal, jak márná je každá pozemská moc, sláva a nádhera, a že zhnusil sa mu svet, i nechcel mu viac slúžiť. On pozeral na márný svet, ktorého dary končia sa smrťou, mysľou a srdcom, osvetlenými svetlom sv. Evanjelia.
Smrť priviedla mu na pamäť slová sv. Evanjeliuma: «Čo osoží človekovi, keby celý svet získal, ale na duši ujmu by utrpel?» Preto odložil sv. František Borgias korunu kniežaciu, aby výhradne Bohu a spaseniu duše svojej a blížnych svojich slúžil.
Preto píše i sv. Augustín (Soliloquium 2, 11.): «Život je klamlivý a plný tmy a plný nástrahy smrti. Teraz sa teším, a hneď plačem od zármutku; teraz užívam a hneď cítim sa mdlým; teraz sa hýbem, a hneď zatým som mrtvým; teraz zdám sa byť šťastlivým, a hneď zatým som biednym, teraz smejem sa a hneď vzdychám. Tak podlieha na zemi všetko premene, že nič v ňom ani len v jednej hodine v tom istom stave neostáva.»
Kresťane, mysli často na smrť, i nebudeš tento svet a márnosti jeho tak veľmi milovať a zachrániš dušu svoju pre večný, blahoslavený život. Smrť vyobrazuje sa nám jako kostlivec s kosou. Čo to znamená? Vycerené zuby kostlivca znamenajú, že smrť každého človeka ztrávi. Jamky očné značia, že smrť je slepá a nehľadí na žiadnu vznešenosť ľudskú, ani na krásu tela, ani na dôstojnosť, ani na múdrosť, ani na statky, moc a bohatstvo.
Vyobrazuje sa smrť bez uší, že nepočuje plač ľudský ani prosby. Vyobrazuje sa bez nosa, lebo ani balzam, ani tymián, ani iné voňavé veci pred smrťou a hnilobou žiadne telo ľudské nezachránia. Vyobrazuje sa smrť jako nahý kostlivec, lebo pri smrti všetko opustiť musíme. Vyobrazuje sa smrť s dlhými kostnatými rukami, čo znamená moc jej a silu nad živými tvorami.
Vyobrazuje sa smrť so sypacími hodinami v ruke, lebo každému človekovi ustanovený je čas a keď hodina jeho vyprší, musí umrieť. Vyobrazuje sa smrť jako kostlivec v druhej ruke s kosou, že všetci ľudia jako tráva pod kosou musejú klesnúť. Nejeden človek chcel by zlatom a múdrosťou život svoj predĺžiť, zachrániť; ale márne: žiaden človek smrti neujde.
Kresťane, rozjímaj často o smrti a budeš žiť, jako žil sv. František Borgias; rozjímaj jako kardinál Hugo, ktorý o nej, takto písal: «Smrť nie je nič iného, než vystúpenie zo žaláru, koniec vyhnanstva v cudzine, dokončenie práce, príchod ku bráne, dokončenie putovania, složenie najväčšej ťarchy, to jest tela, zostúpenie so zúrivého koňa, ničiace rozbúrenie bývania nášho, vyslobodenie zo všetkého nebezpečenstva, zakončenie nemocí, roztrhanie všetkých väzieb, návrat do otčiny, vstúpenie do slávy.»
Kto na zemi Bohu a duši svojej žije, bude žiť po telesnej smrti s Bohom vo večnej sláve.
Modlitba
O Bože, prosíme Teba, popraj nám milostivé, aby sme márnosť sveta vždy lepšie poznávali a jako sv. František Borgias k opravdivej dokonalosti kráčať mohli, Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
Svätý
Sviatok: 10.október
* 28. október 1510 Gandía, Španielsko
† 30.september 1572 Rím
Význam mena: slobodný (zast. nem.)
Sv. František Borgiáš sa narodil 28. októbra 1510 v Gandii vo valencijskom kráľovstve na území dnešného Španielska. Bol synom vojvodu Jána z Borgie a Jany z Aragónska. Rodičia mu vštepili dobrú náboženskú i vedomostnú výchovu. V roku 1520 mu zomrela Matka. Otec ho zveril bratovi svojej manželky Jánovi z Aragónska, ktorý bol v tom čase arcibiskupom v Zaragoze. František bol šťastný, že sa mohol venovať vedám, no najmä duchovným veciam. Túžil po kláštornom živote. Otec však chcel mať z neho štátnika, a tak ho poslal na cesty do cudzích krajín a neskôr, v roku 1528, na hlučný dvor cisára Karola V. do Valladolidu, kde sa František stal pážaťom Kataríny, cisárovej sestry. No aj uprostred zábav a radovánok dvoranov si František uchoval zdravú nábožnosť a čnosti. Denne navštevoval bohoslužby a v jeho prítomnosti nemohol nikto hrešiť. Rád chodieval do prírody, kde obdivoval Božie diela. Sám cisár Karol so svojou manželkou Izabelou si ho vážili. Ponúkli mu za manželku jednu z najpoprednejších dvorných dám, Eleonóru de Castro, ktorá sa vyznačovala popri svetských hodnotách – bohatstvo, slávny rod – aj nábožnosťou a dobrým srdcom. Aj Františkov otec bol spokojný s týmto návrhom. A tak v roku 1529 uzavrel s ňou František manželstvo. Cisár ho vymenoval za územného grófa (markgrófa) v Lombaji a dal mu aj iné vysoké cisárske hodnosti
Z tohto zbožného manželstva sa narodilo osem detí. Rodičia sa o všetky vzorne starali. František v roku 1535 prekonal ťažkú a dlhotrvajúcu chorobu. V roku 1539 náhle zomrela kráľovná Izabela. Tieto dve udalosti ho pohli k tomu, aby viedol ešte intenzívnejší nábožný život. Na pohrebe Izabely kázal slávny kazateľ sv. Ján z Avily. S týmto svätým mužom sa František radil o veciach svojho života. Do jeho rúk zložil slávnostný sľub, že ak prežije svoju manželku, vstúpi do kláštora. Chcel sa zrieknuť všetkých hodností, no cisár ho v roku 1539 vymenoval za miestokráľa v Katalánsku. František sa teda presťahoval do Barcelony, kde poctivo vykonával svoj úrad. Staral sa o chudobných a nešťastných, zriadil školy, trestal nekajúcich zločincov, na súdoch zavádzal neúprosnú spravodlivosť. V roku 1541 tam prišiel prvýkrát do styku so Spoločnosťou Ježišovou. V roku 1542 mu zomrel otec. František sa vzdal kraľovania a prevzal otcovo vojvodstvo v Gandii. V roku 1546 mu zomrela manželka Eleonóra. František mal vtedy tridsaťšesť rokov. Usporiadal všetky svetské záležitosti a podľa svojho sľubu chcel vstúpiť do kláštora. Rozhodol sa pre Spoločnosť Ježišovu. Sv. Ignác z Loyoly mu na jeho list odpovedal, aby najprv zaopatril svoje deti a usporiadal majetkové záležitosti. Popritom sa môže venovať štúdiu teológie a Sv. písma. František poslúchol. V Gandii založil kláštor pre jezuitov i kolégium, ktoré bolo ako prvé v Európe povýšené na úroveň univerzity pápežskou bulou zo 4. novembra 1547. V roku 1548 tajne zložil sľuby Spoločnosti, pričom zostal v civile, aby mohol ďalej spravovať majetky a starať sa o deti. V roku 1550 získal doktorát. Následne v tom istom roku odovzdal s cisárovým súhlasom vojvodstvo najstaršiemu synovi, zaopatril všetky deti a odobral sa do Ríma. Tam si u Ignáca vykonal generálnu spoveď. V roku 1551 bol vysvätený za kňaza. Predstavení ho poverili, aby hlásal evanjelium a pokánie v Španielsku a Portugalsku. On to vykonával s veľkou horlivosťou. Mnoho ľudí sa obrátilo na jeho kázanie a poprední mužovia si ho vyvolili za svojho spovedníka.
František napísal viac malých spisov. Najznámejšie je dielo Cvičenie v poznávaní seba samého. Neskôr ho Ignác vymenoval za hlavného predstaveného kláštorov v Španielsku a Portugalsku. Po smrti Ignáca a Jakuba Laíneza, ktorý bol jeho prvým nástupcom, si za generála rádu zvolili jezuiti práve Františka Borgiáša, napriek tomu, že sa vzpieral. Bolo to roku 1565. Aj ako generál žil veľmi ponížene. Podpisoval sa „František, hriešnik“. Okrem toho, že zakladal nové kláštory a posielal bratov na misie do Ameriky a iných krajín, staral sa aj o chorých a chudobných v Ríme. Zato si vyslúžil nie raz posmešky a ohovárky. Pápež sv. Pius V. ho požiadal, aby šiel spolu s kardinálom Bonellim do Francúzska, Španielska i Portugalska ku panovníkom so žiadosťou o spojenie vojenských síl proti Turkom, ktorí vtedy ohrozovali Európu. Napriek chorobám a pokročilému veku František išiel. Poslanie splnil. Keď sa vrátil do Ríma z tejto cesty, začal sa pripravovať na smrť. Na tretí deň po návrate zomrel v tej istej izbe, kde pred šestnástimi rokmi zomrel aj Ignác z Loyoly. Bolo to 30. septembra 1572. Za svätého bol vyhlásený roku 1671 pápežom Klementom X.
tý František Borgia, vl. menom Francisco de Borja y Aragon, bol španielsky jezuitský duchovný, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov tohto rádu. Wikipédia
Dátum a miesto narodenia: 28. októbra 1510, Gandia, Španielsko
Dátum úmrtia: 30. septembra 1572, Rím, Taliansko
Rodičia: Jana Borgia, Jan Borgia, 3 vopjvoda z Gandíe
Deti: Jan de Borja y Castro, Carles Borja,
Manželka: Leonor de Castro Mello y Meneses (od 1529–1546)
Svätý František Borgia, vl. menom Francisco de Borja y Aragon, (* 28. október 1510, Gandia, Španielsko – † 30. september 1572, Rím, v) bol španielsky jezuitský duchovný, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov tohto rádu.
Životopis
Pochádzal z rodiny miestneho vojvodu. Vysoké spoločenské postavenie mu okrem toho zaisťoval i fakt, že bol pravnukom pápeža Alexandra VI. a aragónskeho kráľa Ferdinanda II. Príslušnosť k rodu Borgia, ktorý i keď neoplýval veľmi dobrou povesťou, mu zaistila dobré spoločenské postavenie a vzťahy. Vďaka nim, po skončení štúdií, bol ako osemnásťročný prijatý na cisárskom dvore Karola V., ktorý ho menoval katalánskym vicekráľom. Františkovu sľubnú kariéru prerušila otcova smrť. Ujal sa otcových pozícií – v roku 1543 sa stal vojvodom z Gandie. O tri roky ho postihla i osobná tragédia; v roku 1546 mu zomrela manželka Eleonora de Castro, ktorá mu zanechala osem detí.
Táto životná rana ho primäla k zmene životnej orientácie. Vzdal sa majetkov i vojvodského titulu v prospech najstaršieho syna (súčasne materiálne zabezpečil i ostatné deti) a vstúpil do jezuitského rádu. V roku 1551 bol vysvätený za kňaza a stal sa zástupcom rádu pre Španielsko a Portugalsko. V tejto funkcii sa podieľal na zakladaní rádových kolégií a kláštorov. V roku 1561 ho povolali do Ríma a o štyri roky neskôr bol menovaný v poradí tretím generálom jezuitského rádu. Tu sa naplno prejavila jeho zanietenosť pre duchovné veci. V Ríme pomáhal založiť a riadiť Rímske kolégium, zriadil novú cirkevnú provinciu v Poľsku, nové kolégiá vo Francúzsku, pomáhal organizovať misijné cesty na novoobjavené územia Južnej a Severnej Ameriky. V čase morových epidémií pomáhal chudobným (duchovne i finančne).
Ocenením jeho pastoračnej činnosti bola účasť na pastierskej ceste pápeža Pia V. v roku 1571 po viacerých európskych krajinách. Krátko po návrate z cesty však na následky vyčerpania zomrel.
Pápež Urban VIII. ho 23. novembra 1624 vyhlásil za blahoslaveného a pápež Klement X. 20. júna 1671 za svätého. Jeho telesné pozostatky boli uložené v kostole jezuitského profesného domu v Madride, kde ich však v roku 1931 revolucionári spálili spolu s kostolom.
Svätý František Borgia
Narodenie
28. október 1510
Gandia, Španielsko
Úmrtie 30.september
1572 (62 rokov)
Rím, Taliansko
Svätý František Borgiáš
Svätý František Borgiáš bol veľkým príkladom človeka, ktorý hoci mal nesmierne bohatstvo a mohol sa tešiť z najvyššieho postavenia, stal sa svätcom tým, že sa všetkého zriekol z lásky k Kristovi.
K jeho obráteniu došlo za zvláštnych okolností Keď krásna cisárovná Isabela zomrela ešte ako mladá a jej mŕtvola bola privezená do Granady, Francesco, veľký kráľovnin obľubenec musel byť svedkom odkrytia rakvy pre pohrebnú rakvu. Hrozný pohľad, hrozný zápach! Všetci prítomní sa zdesili a odvrátili sa. Vojvoda sa zastavil a dlho sa zadíval na to telo, kedysi krásne a milované, teraz zničené skazou.
Pomyslel si: "Bola to krásna a mocná panovníčka; bola to jemná žena ducha a kultúry! Teraz už nie je! Smrť nás tak všetkých zmenšuje. Len ty, Pane, si mocný a nesmrteľný!"
A tak nechal veci, na ktorých na večnosti nezáleží, zasvätil celý svoj život službe Bohu v Tovaryšste Ježišovom a stal sa svätcom.
Tento svätec sa ustavične modlil, aby dostal milosti, ktoré pokladal za nevyhnutné v túžbe žiť v takom zjednotení s Kristom, aby žil len pre Neho tak, akoby svet neexistoval . Prosil, aby sa mu dostávalo pokorenie a aby zakúšal Kristov kríž ako trest za to, že neopustil všetky veci pre Boha.
Kristus bol ukrižovaný, a ja nenesiem ani jednu ranu.
Posledné dva riadky jeho duchovného denníka, ktoré napísal v roku 1570, hovorí: Chcel by som preliať svoju krv z lásky k Ježišovi zakaždým, keď mu to môže byť nejako užitočné.
Pretože jeho predstavení boli presvedčení, že cirkev potrebuje jeho mimoriadne nadanie, nedovolili mu žiť vo vytúženej samote, ale zahŕňali ho množstvom verejných záležitostí ako politických, tak náboženských, ktoré nijako nebránili rastu jeho duchovného života, modlitby a umŕtvovania. Jeho typickým krokom bola voľba vstúpiť k jezuitom, do novej, málo známej kongregácie, vystavenej nepochopeniu a opozícii. Jeho úsilie a hlavne úspešné výsledky spôsobili, že mnohí sa na neho pozerajú ako na druhého zakladateľa rádu. Ako generál jezuitov pokladal za svoju hlavnú úlohu posvätenie členov Tovaryšstva.
Stretol sa sv. Teréziou, ktorá o ňom rozpráva, že jej poskytol „liek a rady“ pre jej problémy s modlitbou. To bola oblasť, v ktorej mal podľa jej názoru „veľké skúsenosti“.
Prameň: Alban Butler, Prvý veľký slovník svätcov
O úcte, akej sa tešil svojho času v našich krajinách, svedčí jeho súsošie na Karlovom moste.
Hľadaj si dôvod na sebapokorenie v každej príležitosti, ktorá sa ti naskytne: keď narazíš na veci, ktoré sú škaredé a hnusí sa ti, pripomeň si, o čo viac si škaredý a odporný ty, pre svoju ničotnosť a pre svoje hriechy. Keď si pri stole, podivuj sa nad tým, ako niekto, kto by mal byť pod stolom a jesť tam skyvu okoralého chleba. Keď ťa niekde láskavo prijmú a obsluhujú, žasni na tom v presvedčení, že keby ťa len trochu lepšie poznali, určite by ťa takto nerozmaznávali. A predovšetkým pokladaj sa vždy za služobníka všetkých, ako nehodný všetkého dobrého, kto si zaslúži všetko zlé.
Sv. František Borgiáš - Duchovný denník - O pokore
10. októbra
SV. FRANTIŠEK BORGIA
vojvoda - rehoľník
(1510-1572)
Sv. František Borgia (špaň. de Borja, čít. de borcha) pochádzal zo známeho španielskeho rodu Borgiovcov. Tento rod dal Cirkvi jednak dobrého pápeža Calixta III. (1455-1458) a jednak neslávne známeho pápeža Alexandra VI. (1492-1503). Ten mal pred zvolením za pápeža štyri nezákonné deti. Jeho druhý syn Juan bol starým otcom sv. Františka Borgiu. František poznal dejiny svojho rodu a v živote urobil veľa, aby odčinil vážne poblúdenia svojich predkov. Nerobil to však s nápadnou okázalosťou, ale s obdivuhodnou rytierskou eleganciou.
Narodil sa 28. októbra 1510 ako prvorodený syn, a teda aj dedič gandijského vojvodu Juana de Borja. Gandia bola malé vojvodstvo na východnom pobreží Španielska v blízkosti mesta Valencie. Keď mal desať rokov, zomrela mu matka. Otec ho dal na ďalšiu výchovu do mesta Zaragozy k tamojšiemu arcibiskupovi, ktorý bol bratom Františkovej matky. Tam chlapec získal základné vzdelanie. Tam sa oboznámil aj s hudbou a naučil sa narábať mečom. Dospievajúceho mládenca prijal do služby cisár Karol V. (v Španielsku ako kráľ Karol I.) a ustanovil ho za páža svojej mladšej sestre Kataríne, ktorá robila spoločníčku choromyseľnej matke na zámku Tordesillas. Keď sa Katarína v r. 1525 vydala za portugalského kráľa Jána III., František sa vrátil do Zaragozy, kde tri roky študoval filozofiu.
V r. 1528 ho cisár povolal na panovnícky dvor, kde sa František o rok neskôr oženil s Portugalčankou Eleonórou de Castro, ktorá bola dvornou dámou cisárovnej Izabely. V ďalšom roku sa mladomanželom narodil syn Karol, najstarší z ôsmich detí. V r. 1536 sa František v cisárových službách zúčastnil na provensálskej vojne proti Francúzsku. O jeho telesných schopnostiach svedčí skutočnosť, že cisár ho vymenoval za hlavného poľovníka (Montero mayor) a za hlavného krasojazdca (na koni) cisárovnej.
Dôležitým medzníkom vo Františkovom živote bola náhla smrť cisárovnej Izabely 1. mája 1539. Cisár ho poveril, aby sprevádzal mŕtvolu jeho manželky do Granady a aby potvrdil jej identitu pred pochovaním 17. mája. Najmä posledný pohľad na mŕtvu cisárovnú ním otriasol. Tu si naplno uvedomil pominuteľnosť pozemských vecí. Vtedy sa uňho začala výraznejšie formovať túžba po duchovných hodnotách a kresťanskej dokonalosti.
Krátko potom cisár vymenoval Františka Borgiu za katalánskeho miestokráľa. František zastával tento úrad v rokoch 1539-1543. Medzitým v decembri 1542 mu zomrel otec. František sa po ňom stal gandijským vojvodom. Dňa 27. marca 1546 mu zomrela manželka Eleonóra. Bol to druhý medzník v jeho živote. Vojvoda sa rozhodol, že celkom opustí svet a zasvätí sa Bohu.
Už niekoľko rokov predtým sa priatelil s františkánmi a dominikánmi, medzi ktorých patrili sv. Peter Alkantarský OFM a sv. Luis Bertrand OP. V r. 1541 spoznal jezuitov prostredníctvom pátra Petra Favra a Antónia Araoza, ktorý vtedy ešte nebol kňazom. Hoci boli povahovo veľmi rozdielni - Favre jemný a Araoz energický -, obidvaja kázňami v Barcelone silno zapôsobili na Katalánčanov a na ich miestokráľa. František hneď nadviazal listovný styk so zakladateľom jezuitov sv. Ignácom Loyolským. Jeho výsledkom bolo trvalé priateľstvo a v r. 1546 gandijské jezuitské kolégium, pre ktoré o rok neskôr vojvoda dosiahol od pápeža Pavla III. štatút univerzity.
Slávnosť založenia gandijského kolégia sa konala v máji 1546, necelé dva mesiace po smrti vojvodovej manželky. Niekedy v tom čase František urobil sľub, že vstúpi do jezuitskej rehole, len čo usporiada záležitosti svojho vojvodstva. Krátko potom poslal do Ríma dôverného poverenca, prostredníctvom ktorého žiadal Ignáca Loyolského o prijatie do rehole.
Zakladateľa jezuitov veľmi prekvapila táto žiadosť. Už päť rokov síce poznal Borgiovu náklonnosť k mladej reholi, ale niečo také predsa len nečakal. Uvedomil si, že vstup obľúbeného vojvodu, ktorý bol súčasne cisárovým i pápežovým priateľom, môže z viacerých dôvodov osožiť reholi. No na druhej strane nechcel pripustiť, aby vojvodov krok poškodil jeho záväzkom vo svete a zvlášť jeho rodine. Preto po dôkladnom uvažovaní a modlitbe mu navrhol riešenie, v ktorom sa nadprirodzené ideály a túžby zosúlaďovali s prirodzeným poriadkom. V liste z 9. októbra 1546 mu písal:
"Veľavážený pane.
Božia dobrota ma potešila rozhodnutím, ktoré vnukla Vašej duši. Anjeli a všetky sväté duše, ktoré sa tešia z Boha v nebi, nech mu vzdávajú nekonečné vďaky, lebo tu na zemi mu nestačíme ďakovať za toľké milosrdenstvo, ktoré prejavil tejto najmenšej Ježišovej spoločnosti, keď Vás do nej povolal. Dúfam, že Božia prozreteľnosť vyťaží z takého vstupu (do rehole) bohaté ovocie a duchovné dobro pre Vašu dušu a pre mnohé iné, ktoré budú mať úžitok z takéhoto príkladu.
Čo sa týka nás v Spoločnosti, oduševníme sa za novú horlivosť v službe nebeského Hospodára, ktorý nám dáva takého brata a ktorý si vyvolil takého robotníka v novej časti vinice, kde mne - hoci celkom nehodnému - zveril akúsi zodpovednosť. Tou Vás v Pánovom mene prijímam a odteraz Vás pokladám za nášho spolubrata. A ako voči takému bude moja duša prechovávať vždy tú lásku, ktorá patrí tomu, čo sa s toľkou veľkodušnosťou ponúka, že bude žiť v Božom dome, aby tam mohol dokonale slúžiť Bohu.
A teraz prejdem na jednotlivé veci, ktoré odo mňa chcete vedieť, čo sa týka času a spôsobu vstupu do Spoločnosti. Keď som veľmi odporúčal sám i prostredníctvom iných túto vec nášmu Pánovi, zdá sa mi - aby sa splnili všetky záväzky - že zmena by sa mala uskutočniť pomaly a veľmi uvážene na väčšiu oslavu Boha, nášho Pána. Veci tam u Vás sa môžu usporiadať tak, že - bez toho že by ste oznámili svoje rozhodnutie svetským ľuďom - v krátkom čase budete môcť slobodne uskutočniť svoju veľkú túžbu v Pánovi.
Konkrétnejšie: Keďže Vaše vážené dcéry sú už vo veku vydaja, mali by ste ich čo najčestnejšie dať do poriadku, ako vyžaduje ich postavenie. Ak sa naskytne dobrá príležitosť, nech sa ožení aj markíz (t. j. najstarší syn Carlos). A netreba nechať ostatných synov, aby sa o nich postaral najstarší; jemu ostane vojvodstvo a ostatným zanechajte primerané dedičstvo, ktoré im dovolí na nejakej veľkej univerzite pokračovať v štúdiách, ktoré už solídne začali...
Treba tiež usilovne postupovať v začatých stavbách (o. i. nemocnica v Gandii a dominikánsky kláštor v Lombay), lebo chcem, aby bolo už všetko vybavené, keď sa nášmu Pánovi zapáči, aby sa zverejnil Váš nový stav.
S úmyslom, aby sa všetko usporiadalo, keďže máte dobrý základ v štúdiu, na ktorom možno pokračovať teológiou, bol by som veľmi rád, keby ste mohli intenzívne študovať teológiu; mám nádej, že Boh si tým poslúži. Ak je možné, tešilo by ma, keby ste dosiahli doktorát na gandijskej univerzite. Ale všetko zatiaľ udržujte vo veľkej tajnosti, až kým nám čas a okolnosti s Božou milosťou nedovolia plnú slobodu; teraz ešte by uši sveta nemohli zniesť výbuch takej správy.
Postupne môžeme hovoriť o iných veciach, ktoré sa vyskytnú. Očakávam, že mi budete často písať a ja tiež budem písať pravidelne. Zatiaľ prosím najvyššiu Božiu dobrotu, aby svojou priazňou a milosťou podporovala milosrdenstvo, ktoré začala vo Vašej duši."
Vybavenie všetkých vecí, ktoré spomínal Ignác, trvalo takmer päť rokov. Medzitým 1. februára 1548 vojvoda zložil slávnostné rehoľné sľuby. Keďže sa tu nedali dodržať vonkajšie podmienky, aké vyžadujú cirkevné predpisy, Ignác predtým vyžiadal od pápeža dovolenie pre nemenovaného laika, aby mohol zložiť také sľuby, kým je ešte vo svete zaujatý usporiadaním svojich vecí. Pápež nemal dôvod nedôverovať Ignácovi a dal mu žiadané dovolenie s rešpektovaním jeho tajomstva. Ignác zas natoľko poznal Františka Borgiu, že sa s plnou zodpovednosťou odvážil pýtať pre neho také nezvyčajné dovolenie.
Popri vonkajších povinnostiach a štúdiu František venoval veľa času a energie modlitbe a skutkom pokánia. O všetkom informoval generálneho predstaveného, ako si to ten želal. A ten napokon pokladal za potrebné krotiť jeho horlivosť. V liste z 20. septembra 1548 mu napísal:
"Vaše počínanie v duchovných a telesných veciach pre pokrok Vašej duše mi dalo nový dôvod veľmi sa tešiť v Pánovi a neustále mu ďakovať...
Ale v tom istom Pánovi cítim, že duchovné a telesné cvičenia, ktoré sú nám osožné v niektorých okolnostiach, nie sú také v iných. Preto Vám poviem svoj náhľad na túto vec, keďže ste sa ma pýtali. Predovšetkým, čo sa týka času venovaného vnútorným a vonkajším cvičeniam, odporúčam skrátiť ho na polovicu... Ako Vás poznám, myslím, že bude lepšie druhú polovicu venovať štúdiu,... spravovaniu Vašich majetkov a duchovným rozhovorom. Pritom sa vždy usilujte udržať svoju dušu v pokoji a pripravenú na všetko, čo by si v nej náš Pán želal spôsobiť. Je to nepochybne väčšia čnosť a milosť, keď sa môžete tešiť z Pána v rozličných prácach a na rozličných miestach, ako iba na jednom...
Po druhé, čo sa týka pôstu a zriekania sa istých jedál, radím Vám pre lásku k nášmu Pánovi, aby ste sa starali o žalúdok a o iné prirodzené orgány a aby ste ich radšej posilňovali ako oslabovali. Keď je človek tak uspôsobený, že by radšej zomrel, ako by sa dopustil aj tej najmenšej urážky Božej velebnosti, a keď ho okrem toho neznepokojujú osobitné útoky diabla, sveta alebo tela, ako som o tom presvedčený vo Vašom prípade, vtedy - a to je bod, v ktorom na Vás zvlášť vážne nalieham - keďže tak telo ako aj duša patria svojmu Stvoriteľovi a Pánovi, ktorému sa budeme za ne zodpovedať, nesmiete dovoliť, aby Vaše prirodzené sily zoslabli. Keď chorľavie telo, ani duša nemôže fungovať ako treba... Máme milovať a opatrovať telo natoľko, nakoľko je poslušné a pomáha duši, lebo s takouto poslušnosťou a pomocou duša môže lepšie slúžiť nášmu Stvoriteľovi a Pánovi a chváliť ho.
Po tretie, čo sa týka trestania tela, som za to, aby sa vyhýbalo každému spôsobu, pri ktorom by sa mohla objaviť čo len kvapka krvi. Namiesto toho, aby sme túžili po vylievaní vlastnej krvi, je oveľa lepšie hľadať priamo Pána nás všetkých a jeho sväté dary, ako sú slzy za naše hriechy... posilnenie viery nádeje a lásky radosť v Pánovi a duchovný pokoj,... všetko s poníženosťou a úctou k našej svätej matke Cirkvi a k jej ustanoveným vodcom. Každý z týchto svätých darov by sme mali veľmi uprednostňovať pred všetkými telesnými úkonmi, ktoré sú dobré iba natoľko, nakoľko sú zamerané na získanie takých (duchovných) darov..."
František Borgia bol príkladne poslušným duchovným synom Ignáca Loyolského, a preto rozhodne potláčal pokušenie k mníšskemu spôsobu života. Horšie však bolo, že toto pokušenie dostalo významných spojencov medzi jezuitmi (inšpirovanými istým františkánom) gandijského kolégia. Patril medzi nich sám rektor Andrés de Oviedo a istý páter Onfroy nespokojný duch, ktorý v mene akýchsi zjavení a proroctiev hlásal potrebu radikálnej zmeny v Spoločnosti Ježišovej a v Cirkvi. Podľa týchto proroctiev mal zmenu uskutočniť "anjelský pápež" z rodu Borgiovcov. V jezuitskej reholi je údajne málo modlitby, ktorú predstavení obmedzujú. Modlitba, ktorá trvá iba jednu-dve hodiny sa nemôže nazývať modlitbou...
Bola to zmiešanina nespokojnosti a chorobnej fantázie, ktorá mohla zapríčiniť veľa zlého. Preto Ignác nariadil svojmu tajomníkovi Juanovi de Polanco, aby zostavil obšírny list, v ktorom by dôkladne odpovedal na všetky "zjavenia a proroctvá" gandijských nespokojencov. Sám potom ešte urobil v liste niektoré doplnky. List bol napísaný v júli 1549 a Ignác ho adresoval vojvodovi Borgiovi. V ňom totiž videl dostatočne silnú osobnosť, ktorá napriek náklonnosti k mysticizmu a mníšskym praktikám si vedela udržať patričnú duševnú rovnováhu a mala cit tak pre stupnicu duchovných hodnôt, ako aj pre vážnosť zákonitej autority v Cirkvi.
V liste Ignác pripúšťa, že sa môžu vyskytovať vierohodné súkromné zjavenia. Ich základným znakom je, že neodporujú zdravému rozumu ani zdravej cirkevnej náuke a duchovne povzbudzujú ľudí. Tiež osoba, ktorá také vierohodné zjavenia predkladá, býva na patričnej duchovnej výške.
To sa však nedá povedať o tzv. gandijských proroctvách a zjaveniach. Tie odporujú všetkým rozumným predpokladom ako aj zárukám, ktoré dal Kristus Cirkvi a jej zákonitým predstaviteľom. Verejné rozhlasovanie, že Cirkev a rehoľa sú v úpadku, nikoho nepovzbudí, iba vyvoláva nedôveru, nespokojnosť a pobáda k neposlušnosti. Tiež takéto tvrdenie nezodpovedá skutočnosti. Veď koľko duchovného úžitku dosiahla za niekoľko rokov jestvovania len sama Spoločnosť Ježišova!
List ďalej nepripúšťa, že by sa v jezuitskej reholi obmedzovala modlitba. Iba sa dáva do súladu so základnými úlohami rehoľníkov, ako je v prípade klerikov štúdium a pri vyštudovaných kňazoch apoštolát. A už vonkoncom neobstojí tvrdenie, že modlitba, ktorá trvá iba hodinu, nie je v skutočnosti nijaká modlitba. Tomu protirečí príklad svätých a samého Krista Pána, ktorý nás naučil modlitbu "Otče náš". Kto by sa odvážil tvrdiť o tejto Pánovej - pomerne krátkej - modlitbe, že to nie je modlitba?
Napokon sám páter Onfroy svojím počínaním neposkytuje záruku serióznosti domnelým proroctvám a zjaveniam. Má nejasné pojmy, je tvrdý v úsudku, nepoddajný vo vôli, z čoho vyplýva nedostatok poslušnosti; ovláda ho pýcha a márnivá túžba ukazovať sa... To všetko poukazuje na to, že jeho tvrdenia nepochádzajú od dobrého ducha.
Vojvoda-rehoľník si starostlivo prečítal celý dlhý list a vzal si ho k srdcu nielen pre seba, ale aj pre pomýlených spolubratov gandijského kolégia. Napokon svojím vplyvom a modlitbou dosiahol ich vytriezvenie. 30. novembra toho istého roku (1549) mohol už napísať Ignácovi: "Splnil som svoje poslanie s pomocou Vašej autority. Vo Vašom mene a s Božou pomocou som zmenil týchto ľudí."
Ešte v plnom vojvodskom lesku so sprievodom vyše 20 osôb prišiel František Borgia do Ríma 25. októbra 1550. Bolo to z príležitosti vtedajšieho Svätého roku. Ubytovali ho v oddelenej časti jezuitského domu. Borgia sa zdržal v Ríme do 4. januára 1551, teda vyše dva mesiace. Takto mohol osobnými rozhovormi s Ignácom doplniť to, na čo nestačili listy. Keďže Ignác sa v tom čase chystal založiť v Ríme ústredný seminár na výchovu elitného duchovenstva a nemal na to nijaké peniaze, vojvoda mu venoval na tento cieľ štedrý dar vyše 4500 zlatých dukátov. Ignác chcel z vďačnosti dať novému semináru meno Borgiovo kolégium. Ale keď to František nechcel pripustiť, nazvali ho jednoducho Collegium Romanum - Rímske kolégium. Neskôr z vďačnosti za podporu pápeža Gregora XIII. ho nazvali Gregoriánskou (Gregorovou) univerzitou.
Po návrate do Španielska František Borgia požiadal cisára Karola V., aby sa smel zriecť vojvodstva v prospech svojho najstaršieho syna Carlosa. Keď dostal patričný súhlas, prišiel čas, aby zverejnil svoje členstvo v jezuitskej reholi. Keďže medzitým už študoval teológiu, mohol byť 23. mája 1551 vysvätený za kňaza. Vysviacku prijal v baskickom meste Oňate a z úcty k Ignácovi slúžil prvú sv. omšu v loyolskom kaštieli.
V rokoch 1551-1554 sa František venoval kázaniu a zostavovaniu duchovných spisov. Cisár Karol nezabudol na svojho dôverníka a keďže nemal veľké sympatie k jezuitskej reholi, myslel, že urobí bývalému miestokráľovi najlepšiu službu, keď navrhne jeho povýšenie za kardinála. Pápež bol ochotný. Ignác Loyolský potreboval veľa modlitieb, diplomatického taktu a rozhodnosti, aby odvrátil kardinálske nebezpečenstvo od svojho dobrého a cenného spolubrata. Namiesto toho ho vymenoval za generálneho komisára rehole pre Španielsko a Portugalsko. V tejto úlohe založil v Španielsku do dvadsať nových kolégií a v r. 1554 založil v mestečku Simancas prvý jezuitský noviciát v tejto krajine.
V r. 1555 sa Karol V. zriekol panovníckej hodnosti a utiahol sa do kláštora v San Yuste. Tam si dal trikrát zavolať Františka Borgiu, aby sa s ním radil a prijal od neho duchovnú posilu. Pri smrti (v septembri 1558) si ho žiadal mať pri sebe a spolu so svojím synom Filipom II. ho vymenoval za vykonávateľa svojho závetu. V tom čase bol František spolu s Antóniom Araozom v osobitnej službe cisárovej dcéry Jany Rakúskej, ktorá v neprítomnosti kráľa Filipa II. vládla v Španielsku ako regentka v r. 1554-1558.
Po toľkých prejavoch priazne panovníckej rodiny prišiel však aj nevďak. V r. 1556 regentka Jana naliehala na Ignáca Loyolského, aby dosiahol od pápeža, žeby oslobodil od celibátu veľmajstra Monteského rytierskeho rádu. Týmto veľmajstrom bol Františkov nevlastný brat don Galcerán de Borja. Ten sa totiž pri návštevách kráľovského dvora zaľúbil do regentkinej prvej dvornej dámy doňe Leonóry Manuel. Avšak žiadosť španielskej vladárky prišla do Ríma práve v čase, keď Ignác Loyolský zomieral. Preto jej ďalším vybavovaním poverili Františka Borgiu. A keďže ten bol neúspešný, kráľ Filip, ktorý sa po smrti Márie Tudorovej v r. 1558 vrátil do Španielska, ho vykázal z kráľovského dvora.
To však nebolo pre Františka nešťastie, lež iba veľké uponíženie, ktoré postihnutý páter ochotne prijal, lebo takto mohol viac vykonať pre rehoľu a pre Cirkev. Horšie bolo s cirkevnou inkvizíciou, ktorá v tom istom čase odsúdila zbierku duchovných spisov Františka Borgiu. Ako sa neskôr ukázalo, španielska inkvizícia zašla v tomto prípade (a nielen v tomto) priďaleko. Čiastočne sa o to pričinil vydavateľ Juan de Brocar v Alcale, ktorý k Borgiovým spisom pripojil aj niektoré menej pravoverné. Vec sa časom vyjasnila, ale medzitým veľa trpel František aj jezuiti. František sa v tom čase utiahol do Portugalska.
Keď ani po úradnom objasnení prípadu neutíchli ťažkosti a podozrievanie, pápež Pius IV. povolal Františka do Ríma, kam tento prišiel v septembri 1561. Keď o rok neskôr generálny predstavený rehole Diego Laínez a jeho vikár Alfonso Salmerón odišli do Tridentu na záverečné zasadania tamojšieho cirkevného snemu, páter Borgia prevzal vedenie rehole v hodnosti generálneho vikára. Tým bol až do januára 1564, keď sa z Tridentu vrátil Diego Laínez. Ten vymenoval Františka za asistenta pre Španielsko a Portugalsko. Keď v januári 1565 zomrel Diego Laínez, páter František Borgia sa znovu stal generálnym vikárom rehole a po zvolení na generálnej kongregácii 2. júla 1565 jej generálnym predstaveným.
Generalát Františka Borgiu prebiehal súčasne s pontifikátom pápeža-dominikána sv. Pia V. Medzi oboma svätcami bolo vzácne nadprirodzené priateľstvo, hoci nechýbali dôvody pre nepríjemné napätia. Svätý pápež totiž nanútil reholi dve vážne zmeny v jej stanovách, a to, že jezuiti museli zaviesť spoločnú chórovú modlitbu a že museli skladať slávnostné sľuby ešte pred kňazskou vysviackou. Avšak po smrti Pia V. jeho nástupca Gregor XIII. v r. 1573 odvolal spomenuté zmeny a potvrdil jezuitské stanovy v pôvodnej podobe.
Ako generálny predstavený František Borgia sa usiloval predovšetkým o zachovanie vnútorného ducha rehole. S týmto cieľom sa v r. 1569 obrátil na Spoločnosť Ježišovu listom "De mediis conservandi spiritum Societatis" (O prostriedkoch na zachovanie ducha Spoločnosti) . Usiloval sa zriadiť pre každú provinciu osobitný noviciát, opravil a doplnil pravidlá rehole, v roku 1570 sa postaral o nové vydanie jej stanov. Na základe právomoci, ktorú mu dala kongregácia, zaviedol do rehole jednohodinové ranné rozjímanie. On sa zaslúžil o vybudovanie hlavného jezuitského kostola del Gesú so štedrou podporou kardinála Alessandra Farnese, synovca pápeža Pavla III.
V r. 1571 na príkaz pápeža Pia V. sprevádzal do Španielska a Portugalska kardinála-legáta Michele Bonelliho, ktorého úlohou bolo koordinovať postup katolíckych mocností proti Turkom. František sa vydal na cestu, hoci bol vážne chorý. Každý pohyb mu spôsoboval utrpenie. Zomrel tri dni po návrate do Ríma 30. septembra 1572.
Pápež Urban VIII. ho v r. 1624 vyhlásil za blahoslaveného a pápež Klement X. v r. 1671 za svätého. Jeho telesné pozostatky medzičasom previezli do kostola jezuitského profesného domu v Madride, kde ich v r. 1931 revolucionári spálili spolu s kostolom.
Niektoré obrazy predstavujú sv. Františka Borgiu ako smutného, chmúrneho askétu. V skutočnosti to bol priateľský a duchovne vyrovnaný človek. Je pravda, že robil veľké skutky pokánia a pri niektorých príležitostiach sa vyhlasoval za najväčšieho hriešnika, ale zachované dokumenty dostatočne svedčia o tom, že svätý gandijský vojvoda žil aj pred vstupom do rehole v stave kresťanskej nevinnosti. Pocit hriešnosti pochádzal najviac zo solidárnosti s predkami, ktorí sa tmavými farbami zapísali do cirkevných dejín a do svetovej literatúry. Jeho duchovný denník z posledných rokov dáva aspoň čiastočne tušiť, ako hlboko a dôverne prežíval František svoje spojenie s Bohom. Jeho nábožnosť bola poznačená osobitnou úctou k Eucharistii a k Panne Márii.
V jezuitskej reholi sa pamiatka sv. Františka Borgiu slávi 3. októbra.
Sv. František Borgiáš SJ, kňaz František bol pravnukom pápeža Alexandra VI., vojvodom z Gandie a veľmožom Španielska. Po smrti …
Sv. František Borgiáš SJ, kňaz
František bol pravnukom pápeža Alexandra VI., vojvodom z Gandie a veľmožom Španielska. Po smrti svojej manželky sa vzdal svojich titulov a stal sa kňazom v Spoločnosti Ježišovej, neskôr pôsobil ako jej tretí generálny predstavený.
Narodil sa 28. októbra 1510 v Gandii vo valencijskom kráľovstve na území dnešného Španielska. Bol synom vojvodu Jána z Borgie a Jany z Aragónska. Rodičia mu vštepili dobrú náboženskú i vedomostnú výchovu. V roku 1520 mu zomrela Matka. Otec ho zveril bratovi svojej manželky Jánovi z Aragónska, ktorý bol v tom čase arcibiskupom v Zaragoze. František bol šťastný, že sa mohol venovať vedám, no najmä duchovným veciam. Túžil po kláštornom živote. Otec však chcel mať z neho štátnika, a tak ho poslal na cesty do cudzích krajín a neskôr, v roku 1528, na hlučný dvor cisára Karola V. do Valladolidu, kde sa František stal pážaťom Kataríny, cisárovej sestry.
No aj uprostred zábav a radovánok dvoranov si František uchoval zdravú nábožnosť a čnosti. Denne navštevoval bohoslužby a v jeho prítomnosti nemohol nikto hrešiť. Rád chodieval do prírody, kde obdivoval Božie diela. Sám cisár Karol so svojou manželkou Izabelou si ho vážili. Ponúkli mu za manželku jednu z najpoprednejších dvorných dám, Eleonóru de Castro, ktorá sa vyznačovala popri svetských hodnotách – bohatstvo, slávny rod – aj nábožnosťou a dobrým srdcom. Aj Františkov otec bol spokojný s týmto návrhom. A tak v roku 1529 uzavrel s ňou František manželstvo. Cisár ho vymenoval za územného grófa (markgrófa) v Lombaji a dal mu aj iné vysoké cisárske hodnosti. Z tohto zbožného manželstva sa narodilo osem detí. Rodičia sa o všetky vzorne starali.
František v roku 1535 prekonal ťažkú a dlhotrvajúcu chorobu. V roku 1539 náhle zomrela kráľovná Izabela. Tieto dve udalosti ho pohli k tomu, aby viedol ešte intenzívnejší nábožný život. Na pohrebe Izabely kázal slávny kazateľ sv. Ján z Avily. S týmto svätým mužom sa František radil o veciach svojho života. Do jeho rúk zložil slávnostný sľub, že ak prežije svoju manželku, vstúpi do kláštora. Chcel sa zrieknuť všetkých hodností, no cisár ho v roku 1539 vymenoval za miestokráľa v Katalánsku. František sa teda presťahoval do Barcelony, kde poctivo vykonával svoj úrad. Staral sa o chudobných a nešťastných, zriadil školy, trestal nekajúcich zločincov, na súdoch zavádzal neúprosnú spravodlivosť.
V roku 1541 tam prišiel prvýkrát do styku so Spoločnosťou Ježišovou. V roku 1542 mu zomrel otec. František sa vzdal kraľovania a prevzal otcovo vojvodstvo v Gandii. V roku 1546 mu zomrela manželka Eleonóra. František mal vtedy tridsaťšesť rokov. Usporiadal všetky svetské záležitosti a podľa svojho sľubu chcel vstúpiť do kláštora. Rozhodol sa pre Spoločnosť Ježišovu. Sv. Ignác z Loyoly mu na jeho list odpovedal, aby najprv zaopatril svoje deti a usporiadal majetkové záležitosti. Popritom sa môže venovať štúdiu teológie a Sv. písma. František poslúchol. V Gandii založil kláštor pre jezuitov i kolégium, ktoré bolo ako prvé v Európe povýšené na úroveň univerzity pápežskou bulou zo 4. novembra 1547.
V roku 1548 tajne zložil sľuby Spoločnosti, pričom zostal v civile, aby mohol ďalej spravovať majetky a starať sa o deti. V roku 1550 získal doktorát. Následne v tom istom roku odovzdal s cisárovým súhlasom vojvodstvo najstaršiemu synovi, zaopatril všetky deti a odobral sa do Ríma. Tam si u Ignáca vykonal generálnu spoveď. V roku 1551 bol vysvätený za kňaza. Predstavení ho poverili, aby hlásal evanjelium a pokánie v Španielsku a Portugalsku. On to vykonával s veľkou horlivosťou. Mnoho ľudí sa obrátilo na jeho kázanie a poprední mužovia si ho vyvolili za svojho spovedníka.
František napísal viac malých spisov. Najznámejšie je dielo Cvičenie v poznávaní seba samého. Neskôr ho Ignác vymenoval za hlavného predstaveného kláštorov v Španielsku a Portugalsku. Po smrti Ignáca a Jakuba Laíneza, ktorý bol jeho prvým nástupcom, si za generála rádu zvolili jezuiti práve Františka Borgiáša, napriek tomu, že sa vzpieral. Bolo to roku 1565. Aj ako generál žil veľmi ponížene. Podpisoval sa „František, hriešnik“. Okrem toho, že zakladal nové kláštory a posielal bratov na misie do Ameriky a iných krajín, staral sa aj o chorých a chudobných v Ríme. Zato si vyslúžil nie raz posmešky a ohovárky.
Pápež sv. Pius V. ho požiadal, aby šiel spolu s kardinálom Bonellim do Francúzska, Španielska i Portugalska ku panovníkom so žiadosťou o spojenie vojenských síl proti Turkom, ktorí vtedy ohrozovali Európu. Napriek chorobám a pokročilému veku František išiel. Poslanie splnil. Keď sa vrátil do Ríma z tejto cesty, začal sa pripravovať na smrť. Na tretí deň po návrate zomrel v tej istej izbe, kde pred šestnástimi rokmi zomrel aj Ignác z Loyoly. Bolo to 30. septembra 1572. Za svätého bol vyhlásený roku 1671 pápežom Klementom X.
(Zdroj: zivotopisysvatych.sk)
4747
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
Franciscus de Borja
30. septembra, pripomienka
Postavení:
vojvoda a kňaz TJ
Úmrtí:
1572
Patron:
vzývaný proti zemetraseniu
Atribúty:
jezuita, klobúk, lebka, monštrance
ŽIVOTOPIS
Pochádzal z vojvodskej rodiny v Španielsku. Začal kariérou na dvore cisára, kde si našiel manželku, s ktorou mal osem detí. Pohľad na mladú kráľovnú Isabelu dva týždne po jej smrti prispela k jeho obráteniu. Po smrti manželky a zabezpečení rodiny sa stal 23. 5. 1551 kňazom jezuitského rádu a neskôr jeho najvyšším predstaveným. Zaslúžil sa o rozšírenie do ďalších krajín aj Ameriky. Zomrel v necelých 62 rokoch v Ríme.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
POZNAL POMÍJAVOSŤ ĽUDSKEJ CTI A KRÁSY
Narodil sa 28. 10. 1510 na hrade v Gandii v provincii Valencie v Španielsku. Bol synom vojvodu a Jany z Aragónie a vnukom kráľa Ferdinanda. Od detstva sa cvičil v šerme a jazde na koni. V 10 rokoch mu zomrela matka a bol potom v starostlivosti strýka. Krátko pred 18 rokom vstúpil do dvornej služby u Karola V. a jeho manželky Izabely. Tu sa zamiloval do dvornej dámy Eleonory de Castro av lete r. 1529 sa s ňou oženil. Počas šťastne prežitých 10 rokov mali spolu osem detí.
Kráľovná Izabela nečakane zomrela 1. 5. 1539 v 35 rokoch a jej smrť sa Františka citeľne dotkla. Najmä keď 17. mája po zádušnej omši pred uložením do hrobky bola otvorená rakva kvôli identifikácii. Bol otrasený tým, čo sa po dvoch týždňoch stalo s jej krásnou tvárou a uvedomil si malichernosť ľudskej cti a pominuteľnosť svetskej krásy. Ten deň považoval za významný deň svojho obrátenia, pretože sa rozhodol prežiť zvyšok svojho života s Bohom v modlitbe a pokání.
Už v ďalšom mesiaci (26. 6.) ho cisár Karol V. menoval miestodržiteľom (či miestokrálom) v Katalánsku so sídlom v Barcelone. František v tejto funkcii vládol spravodlivo, ale pozemské šťastie mu stále ukazovalo svoju pominuteľnú tvár. Dňa 8. 1. 1543 zomrel jeho otec, čo znamenalo, že František sa stáva aj 4. vojvodom Gandie. Bolo nutné, aby prevzal správu nehnuteľností a vyskytli sa ďalšie starosti. Manželka mu zomrela 27. 3. 1546, kedy najmladšiemu synovi bolo iba osem rokov.
František sa najskôr musel vysporiadať s povinnosťami voči rodine, ale stále smeroval k tomu, čo si predsavzal, žiť ako jezuita. Na univerzite v Gandii študoval teológiu, srdcom žil v duchovných hodnotách ako rehoľník a navonok ako vojvoda Gandie. Dňa 20. 8. 1550 dosiahol doktorát z teológie ao 10 dní neskôr putoval do Ríma. Dôvodom nebol len prebiehajúci svätý rok, ale aj túžba po stretnutí so zakladateľom rádu Ignácom (pam. 31. 7.), s ktorým chcel riešiť verejný vstup do Tovaryšstva Ježišovho.
Začiatkom februára 1551 sa vrátil do Španielska, potom mesiac pobudol v pustovni v Onate pri Loyole a ďalší mesiac vybavil u cisára súhlas na odovzdanie titulov a panstva najstaršiemu synovi Karolovi. Oholil si vlasy a fúzy, obliekol odev duchovného a 23. 5. 1551 prijal kňazské svätenie. Primici oslavoval 1. 8. v oratóriu na rodnom zámku Ignáca z Loyoly.
V júni 1554 bol František ustanovený generálnym komisárom Portugalska a Španielska. Zakladal nové rehoľné domy a školy. Dňa 2. 1. 1565 bol zvolený generálnym vikárom a 2. 7. toho istého roku tretím rádovým generálom. Ten deň nazýval "dňom môjho kríža."Veľkú pozornosť venoval výchove novicov. Zameral sa najmä na ich formáciu aj ďalšie štúdium u svätého Ondreja na Quirináli v Ríme. Tam tiež finančne pomohol Ignáci z Loyoly založiť „Roman Collegium“, neskoršiu pápežskú Univerzitu Gregoriana. Ďalej zakladal nové vysoké školy vo Francúzsku, zlepšil misijnú prácu vo východnej Indii a na Ďalekom východe. Jezuitských misionárov poslal aj do Strednej a Južnej Ameriky. V rokoch 1566 až 1572 prispel k vzniku ďalších rádových komunít. Najprv na Floride, kde však získal len bolestné skúsenosti, preto zriaďovanie nových komunít smeroval do Mexika a Peru. Pôsobnosť jezuitov rozšíril aj v Poľsku.
Staral sa, aby bol v komunitách zachovávaný duch Tovaryšstva Ježišovho a stanovil doby pre modlitbu tak, aby boli primerané a prispôsobené jednotlivým provinciám. Detailne sa zaoberal predchádzajúcimi konštitúciami, zrevidoval a doplnil rádové pravidlá.
Vo svojom živote často rozjímal o láske, pre ktorú bol Kristus posiaty ranami. Pripomínal si rozdiely medzi trpiacim Ježišom a svojím životom, v ktorom je mnohého ušetrený a stále vrúcnejšie miloval kríž. Vnímal, že nestačí porozumieť Ježišovi bez odpovede láskou. Neustále v ňom bola túžba prebývať v Bohu. Preto mu nebolo zaťažko snažiť sa o to, aby posvätil všetku každodennú činnosť. Jednak modlitbou a potom predložením Pánovi v Eucharistii. To všetko viedlo k tomu, že zušľachťoval svoje vlastné ja a jeho jednanie s druhými im bolo príjemné. V tom by sme sa nemali zabúdať od neho učiť.
V roku 1571, z poslušnosti az rozhodnutia pápeža Pia V., sprevádzal kardinála Michaela Bonelli na jeho ceste po európskych panovníckych dvoroch. Účelom cesty bolo zjednotenie síl na boj proti Turkom. Františkov zdravotný stav sa v tom čase rýchlo zhoršoval. V zime prišlo oznámenie o vážnom stave pápeža a kardinál chcel v sprievode Františka doraziť do Ríma skôr, ako Pius V. skoná. Vydali sa teda cez Alpy bez ohľadu na Františkove ochorenie. Ten musel v Turíne kvôli chorobe urobiť prestávku a na ďalšej ceste sa dozvedel, že pápež 1. 5. 1572 skonal. František sa do Ríma dostal až na začiatku septembra, úplne vysielaný bol nútený si ľahnúť a už sa nezotavil. Medzi posledným vyslovil požehnanie svojim deťom a vnúčatám. Pred polnocou 30. 9. skonal v izbe, z ktorej pred 16 rokmi odišiel na večnosť jeho vzor a predchodca sv. Ignác.
Jeho ostatky boli prenesené v roku 1617 do jezuitského kostola v Madride, kde sa ich r. 1931 snažili revolucionári zničiť. Zuhoľnatené zvyšky boli prenesené do rádového kostola v Calle Serrano.
František bol blahorečený 23. 10. alebo 11. r. 1624 od pápeža Urbana VIII. a kanonizovaný 12. 4. 1671 pápežom Klementom X. Deň jeho pamiatky niekoľkokrát zmenil dátum. Pôvodne bolo 10. 10., potom 1. 10., v jeho poriadku je oslavovaný 3. 10. a dnešné martyrológium uvádza jeho pamiatku pod dátumom 30. 9. - v deň keď zomrel. Je tiež uvádzané, že pri revízii kalendára v r. 1669 bol jeho sviatok z univerzálneho kalendára vypustený aj keď zostal v novom martyrológii av špeciálnych kalendároch.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Svoje rozjímanie zameriam na pominuteľnosť toho, čo hodnotí svet a na dôležitosť toho, čo mu zostáva skryté.
Bože, Tys viedol svätého Františka Borja, aby nám svojim príkladom ukázal na pominuteľnosť hodnôt vo svete a učil nás potrebnému životu podľa evanjelia; vypočuj naše prosby a daj, aby sme uprostred premien tohto sveta túžili celým srdcom po tom, čo nám pripravil v nebi. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.