Svätý ...J A K U B ...S T A R Š Í ...A P O Š T O L -mučeník -sviatok 25.júl
Správa o nájdení relikvií započala najznámejšiu európsku púť, ktorá trvá dodnes. Od 9. storočia prichádzajú do Galície pútnici z celej Európy prosiť pri Jakubovom hrobe o dar pokánia a načerpať novú silu viery. Tak sa zrodila Svätojakubská cesta. Jej typické symboly mušľa hrebenatka, drevená palica a široký klobúk pripomínajú, že pútnik má kráčať s jednoduchým a ľahkým srdcom.
Svätý Jakub Starší, známy aj ako Jakub, syn Zebedeov, bol jedným z dvanástich apoštolov Ježiša Krista. Bol rybárom, kým ho Ježiš nepovolal, aby sa k nemu pridal. Spolu so svojím bratom Jánom bol Ježišom prezývaný "Boanerges" (Synovia hromu). Jakub bol svedkom mnohých Ježišových zázrakov a po jeho zmŕtvychvstaní aj jeho zjavení. Stal sa prvým apoštolom, ktorý zomrel mučeníckou smrťou, keď ho dal kráľ Herodes Agrippa I. popraviť.
Na základe tejto udalosti vznikol Rád svätého Jakuba z meča (Orden de Santiago), ktorý pomáhal pútnikom na nebezpečných cestách stredovekého Španielska a postupne sa stal vyznamenaním urodzených šľachticov. Svätý Jakub je dnes patrónom Španielska, Portugalska, Guatemaly, ale aj všetkých pútnikov, jazdcov, vojakov či lekárov.
Hlavný patrón hlavného mesta Chile-Santiago
Katedrála svätého Jakuba v Santiagu de Compostela-Španielsko
Svätý
Sviatok: 25. júl
* pri Genezaretskom jazere, Izrael
† okolo Veľkej noci r. 43 Jeruzalem, Izrael
Význam mena: ten, ktorý nasleduje Boha (hebr.)
Atribúty: odev pútnika alebo rytiera, mušľa
Patrón bojovníkov, robotníkov, vrátnikov, námorníkov, klobučníkov, voskárov, lekárov a lekárnikov, pútnikov; proti reumatizmu
Sv. Jakub sa zvykne niekedy nazývať aj Starším, aby sa odlíšil od Jakuba Mladšieho, ktorý bol prvým biskupom mesta Jeruzalema. Jakub Starší bol bratom sv. Jána apoštola. Ich otec sa volal Zebedej a matka Mária Salome. Pochádzali z Betsaidy. Jakub sa narodil približne v tom čase ako apoštoli Peter a Ondrej. Doma dostali dobrú výchovu – čítanie, písanie, základy židovskej viery. Takisto navštevovali synagógu, kde čítali Písmo. Podľa dobrých židovských zvyklostí sa vyučili aj remeslu. Blízke im bolo rybárčenie, keďže ich otec sa tým živil. Ich rodina bola zrejme majetná, keďže otec si aj najímal ľudí na prácu. Na Ježišovu výzvu, aby šli za ním, zanechali všetko a po zvyšok svojho života sa venovali už len „lovu ľudí“.
Jakub patril medzi Ježišových dôverníkov. Jeho si spolu s Jánom a Petrom zobral k sebe vždy, keď išlo o nejakú dôležitú udalosť – vzkriesenie Jairovej dcéry, premenenie na vrchu, Getsemanská záhrada. O činnosti apoštola Jakuba po smrti a vzkriesení Pána Ježiša nevieme nič určité. Zdá sa, že Jakub Starší účinkoval v Jeruzaleme, kde ho pravdepodobne ako prvého z apoštolov usmrtili pre vieru, a to sťatím. Píše sa o tom v Skutkoch apoštolov 12,1-3: „(Herodes) Jánovho brata Jakuba zabil mečom.“
O osude jeho tela nevieme nič určité, avšak španielska tradícia tvrdí, že keď Jeruzalem dobyli Arabi, jeho telo bolo prevezené do Santiaga de Compostella. Doteraz patrí toto mesto v Španielsku k najväčším a najslávnejším pútnickým miestam, ktoré je známe aj mnohými zázrakmi.
Dátum a miesto narodenia: Betsaida
Dátum úmrtia: 44 po Kr., Jeruzalem
Miesto posledného odpočinku: Katedrála v Santiago de Compostela, Santiago de Compostela, Španielsko
Súrodenci: Ján, Ján Evanjelista
Rodičia: Zebedeus, Salome
Sviatok: 25. júl
Biografické údaje
Narodenie
?
Úmrtie
okolo 44
Uctievanie
Atribúty
palica, pútnická kapsa s mušľou
Patronát
bojovníkov, robotníkov, lekárnikov, klobučníkov, pútnikov, Levoče, Santiaga de Compostela, Španielska, záštita dobrého počasia a dobrej úrody
Cirkev
rímskokatolícka cirkev, anglikánska cirkev, Arménska katolícka cirkev
Sviatok
25. júl
Svätý Jakub starší (tiež Jakub Väčší, Svätý Jakub z Compostely, Jakub Zebedeov), (* ? - † okolo 44, Jeruzalem) bol jedným z apoštolov Ježiša Krista.
Účinkovanie
Jgestasdeespaña.es/…23/07/santiago-casado-del- … bol synom rybára Zebedea a Salome a teda bratom apoštola Jána. Nazýva sa aj Starší, Väčší alebo Zebedeov, kvôli odlíšeniu od svojho menovca Jakuba Alfeovho. Patril medzi trojicu najobľúbenejších Kristových apoštolov a jedného z prvých mučeníkov viery. Zo všetkých apoštolov zahynul vôbec ako prvý.
Rovnako ako sv. Peter a sv. Ondrej zaoberal sa rybolovom na Genezaretskom jazere. Bol známy svojou výbušnou povahou.
Zvláštnej úcty sa mu dostalo aj prostredníctvom evanjelií. V nich sa spomína pri dôležitých udalostiach Ježišovho pôsobenia - napr. pri vzkriesení Jairovej dcéry, k vlastnému Premeneniu či okamihoch úzkosti v Getsemanskej záhrade.
Po Ježišovom Nanebovstúpení putoval rôznymi krajinami; za najznámejšie miesta jeho pôsobenia sa považuje Jeruzalem, Samária a Španielsko.
Smrť
Zo Španielska sa vrátil do Jeruzalema, kde ho zatkli a uväznili vojaci kráľa Heroda Agrippu I. Pravdepodobne v roku 44 ho tu aj popravili sťatím, čím sa stal prvým zahynutým z Ježišových apoštolov.
„
1 V tom čase priložil kráľ Heródes ruky trápiť niektorých z cirkvi 2 a zabil Jakoba, brata Jánovho, mečom. 3 A keď videl, že sa to ľúbilo Židom, umienil si zajať ešte i Petra - a boli to dni nekvasených chlebov,
“
– (Sk 12:1-3)
Podľa legendy cestou na popravisko uzdravil chorého muža. Účinok jeho zázraku zapôsobil na jedného z katov, ktorý padol na kolená a verejne sa vyznal z kresťanstva. Na mieste Jakubovej popravy bol neskôr vybudovaný jemu zasvätený chrám.
Časť ostatkov sa dostala do mesta Mérida v juhovýchodnom Španielsku.
Legendy spojené so sv. Jakubom
Účinok Jakubových zásahov sa prejavoval i po jeho smrti. Podľa legiend, ktoré vznikli najmä v Španielsku, objavuje sa ako rytier v brnení s koruhvou ako sediac na koni poráža svojich nepriateľov. Španieli si časom vytvorili akýsi súbor príbehov, spojených s údajným pôsobením sv. Jakuba v ich krajine a zázrakmi, ktoré sa udiali dávno po jeho smrti.
Jedna z legiend opisuje Jakubovu záchranu mladíka odsúdeného na smrť za údajnú krádež. Našli u neho totiž podstrčený strieborný pohár, za čo ho odsúdili na smrť obesením. Chlapec visiaci na povraze na šibenici však nezahynul, pretože ho vraj pri živote udržiaval svätý Jakub. Rodičia chlapca bežali k sudcovi, ktorý nariadil popravu. Práve obedoval, keď mu oznamovali čo sa stalo. Sudca sa iba zasmial a poznamenal, že „nie je živý viac ako tieto kurčatá na mojom tanieri“. Vtedy kurčatá zázračne ožili a sudca bol nútený mladíka oslobodiť.
Iný zázrak sa viaže do obdobia bojov Španielov proti Saracénom, kedy sa v predvečer bitky pri meste Clavijo prisnil kráľovi Ramirovi I. sen, v ktorom Jakub prisľúbil kráľovi víťazstvo. Sen sa naplnil keď sa na bojisku objavil rytier na bielom koni a viedol vojsko do víťazného boja. Podľa rytierovho bojového pokriku - „Santiago“ - dnes v španielčine svätého Jakuba volajú.
Svätý Jakub v umení
Popularita svätého Jakuba Väčšieho našla odozvu aj v množstve umeleckých diel s námetom tohto svätca. Počnúc gotikou cez renesanciu až po barokové umenie sa podobizne sv. Jakuba obajvujú v početných dielach významných umelcov - napr. Fra Angelica, Hansa Memlinga, Francisca de Goyu, Albrechta Dürera, Rembrandta a ďalších. Nám najbližšie je veľmi známe rezbárske spodobnenie sv. Jakuba v nadživotnej veľkosti v skrini hlavného oltára farského Chrámu svätého Jakuba v Levoči, dielo Majstra Pavla z Levoče (na oltárnom krídle okrem toho Majster Pavol vo výjave Sťatie svätého Jakuba zvečnil okamih apoštolovej smrti).
Svätému Jakubovi je vo svete zasvätených veľké množstvo sakrálnych stavieb. Okrem spomenutej Katedrály svätého Jakuba v Santiagu de Compostela a levočského farského kostola medzi najznámejšie kostoly zasvätené sv. Jakubovi patria na Slovensku napr. Kostol svätého Jakuba v Trnave alebo Kostol svätého Jakuba v Banskej Bystrici. Veľmi známou je i Katedrála svätého Jakuba v chorvátskom meste Šibenik či Katedrála svätého Jakuba v Jeruzaleme.
Jakubovo meno nesie i kresťanská rehoľa, rytiersky Rád svätého Jakuba založený v roku 1170 na ochranu pútnikov smerujúcich do Santiaga de Compostela.
Sv. apoštol Jakub -starší
Stará tradícia zachovaná v liste Polykrata z Efezu pápežovi Viktorovi (189-198) hovorí o sv. Jánovi Evanjelistovi, ale rovnako sa to týka aj jeho brata Jakuba, toto: „Ján, ktorý spočinul na prsiach Pána, bol rodom kňaz a nosil petalon. Bol svedok a učiteľ. On odpočíva v Efeze“. Podľa tohto svedectva obidvaja bratia, Jakub i Ján, pochádzali z Veľkňazskej rodiny. Petalon bol čelenkou veľkňazov. Právo nosiť petalon mali len veľkňazi. Nech nás nemýli to, že ich Pán Ježiš povolal ako rybárov. U Židov platilo pravidlo, že každý, kto nebol zrovna v aktuálnom úrade veľkňaza, musel sa živiť remeslom. Vidíme to napríklad u sv. Pavla, ktorý okrem toho, že študoval u nôh Gamaliela, vystupuje ako ten, ktorý ovláda výrobu stanov a ňou sa aj živil.
Možno i z týchto faktov lepšie pochopíme zvláštnu prosbu ich matky, aby zaujali význačnejšie miesta v Božom kráľovstve. V určitom zmysle táto prosba mala svoje opodstatnenie. Oni spolu s apoštolom Petrom, ktorý predstavuje novozákonné kňazstvo, tvoria zvláštnu, najdôvernejšiu skupinu okolo Pána Ježiša. Bolo známe, že židovský veľkňaz bol povinný prebdieť v modlitbách v spoločenstve mladších kňazov noc pred sviatkom zmierenia. Podobne to robí Pán Ježiš na Olivovej hore. Z toho, čo sme povedali, môžeme pochopiť aj skutočne teologické nadanie, ktoré sa prejavuje v evanjeliu sv. Jána, aj zvláštnu pozíciu, ktorú mal apoštol Jakub u kresťanov židovského pôvodu, ako aj to, prečo musel ako prvý z apoštolov zomrieť mučeníckou smrťou práve sv. Jakub, starší.
Po Nanebovstúpení Pána hlásal apoštol Jakub evanjelium v Samárii. Iné podanie, ktoré sa však zdá skôr stredovekou legendou, hovorí, že hlásal evanjelium v Španielsku. Okolo Veľkej noci roku 44 vojaci Heroda Agripu I. zatkli apoštola a na príkaz kráľa ho sťali mečom. Jakub bol prvý spomedzi dvanástich apoštolov, ktorý zomrel mučeníckou smrťou za Krista.
Tradícia hovorí, že kresťania postavili na mieste jeho umučenia kostol. Jeho ostatky mali byť okolo roku 70 prenesené na Sinaj, kde pôvodne stál kláštor sv. Jakuba, dnešný kláštor sv. Kataríny. V 8. st. boli relikvie sv. Jakuba zachránené pred pustošením mohamedánov a prenesené do Španielska. K ich uchovaniu a úcte bol postavený kostol v Galícii, kostol sv. Jakuba, ktorý bol posvätený 25. júla 816. Možno aj z týchto udalostí sa odvodzuje jeho doslova vojenské zameranie proti Maurom, proti Mohamedánom, ktorí ohrozovali Španielsko. Z tohto chrámu sa stalo asi v 10. st. slávne pútnické miesto Santiago de Compostella, ktoré bolo do 15. st. viac navštevované ako samotný Rím a Jeruzalem. K tomuto miestu viedli mnohé slávne pútnické cesty, ktoré boli lemované kláštormi a útulkami pre pocestných.
Vyprosujme si dnes zápal apoštola Jakuba za Kristovu vec a silu svedčiť aj v nepriaznivých pomeroch. Pán Ježiš miluje tých, ktorých možno zaradiť do kategórie „synov hromu!“
Sv. Jakub sa zvykne niekedy nazývať aj Starším, aby sa odlíšil od Jakuba Mladšieho, ktorý bol prvým biskupom mesta Jeruzalema. Jakub Starší bol bratom sv. Jána apoštola. Ich otec sa volal Zebedej a matka Mária Salome. Pochádzali z Betsaidy. Jakub sa narodil približne v tom čase ako apoštoli Peter a Ondrej. Doma dostali dobrú výchovu – čítanie, písanie, základy židovskej viery. Takisto navštevovali synagógu, kde čítali Písmo. Podľa dobrých židovských zvyklostí sa vyučili aj remeslu. Blízke im bolo rybárčenie, keďže ich otec sa tým živil. Ich rodina bola zrejme majetná, keďže otec si aj najímal ľudí na prácu. Na Ježišovu výzvu, aby šli za ním, zanechali všetko a po zvyšok svojho života sa venovali už len „lovu ľudí“.
Jakub patril medzi Ježišových dôverníkov. Jeho si spolu s Jánom a Petrom zobral k sebe vždy, keď išlo o nejakú dôležitú udalosť – vzkriesenie Jairovej dcéry, premenenie na vrchu, Getsemanská záhrada. O činnosti apoštola Jakuba po smrti a vzkriesení Pána Ježiša nevieme nič určité. Zdá sa, že Jakub Starší účinkoval v Jeruzaleme, kde ho pravdepodobne ako prvého z apoštolov usmrtili pre vieru, a to sťatím. Píše sa o tom v Skutkoch apoštolov 12,1-3: „(Herodes) Jánovho brata Jakuba zabil mečom.“ O osude jeho tela nevieme nič určité, avšak španielska tradícia tvrdí, že keď Jeruzalem dobyli Arabi, jeho telo bolo prevezené do Santiaga de Compostella. Doteraz patrí toto mesto v Španielsku k najväčším a najslávnejším pútnickým miestam, ktoré je známe aj mnohými zázrakmi.
Podľa legendy cestou na popravisko uzdravil chorého muža. Účinok jeho zázraku zapôsobil na jedného z katov, ktorý padol na kolená a verejne sa vyznal z kresťanstva. Na mieste Jakubovej popravy bol neskôr vybudovaný jemu zasvätený chrám.
Časť ostatkov sa dostala do mesta Mérida v juhovýchodnom Španielsku.
Účinok Jakubových zásahov sa prejavoval i po jeho smrti. Podľa legiend, ktoré vznikli najmä v Španielsku, objavuje sa ako rytier v brnení s koruhvou ako sediac na koni poráža svojich nepriateľov. Španieli si časom vytvorili akýsi súbor príbehov, spojených s údajným pôsobením sv. Jakuba v ich krajine a zázrakmi, ktoré sa udiali dávno po jeho smrti.
Jedna z legiend opisuje Jakubovu záchranu mladíka odsúdeného na smrť za údajnú krádež. Našli u neho totiž podstrčený strieborný pohár, za čo ho odsúdili na smrť obesením. Chlapec visiaci na povraze na šibenici však nezahynul, pretože ho vraj pri živote udržiaval svätý Jakub. Rodičia chlapca bežali k sudcovi, ktorý nariadil popravu. Práve obedoval, keď mu oznamovali čo sa stalo. Sudca sa iba zasmial a poznamenal, že „nie je živý viac ako tieto kurčatá na mojom tanieri“. Vtedy kurčatá zázračne ožili a sudca bol nútený mladíka oslobodiť.
Iný zázrak sa viaže do obdobia bojov Španielov proti Saracénom, kedy sa v predvečer bitky pri meste Clavijo prisnil kráľovi Ramirovi I. sen, v ktorom Jakub prisľúbil kráľovi víťazstvo. Sen sa naplnil keď sa na bojisku objavil rytier na bielom koni a viedol vojsko do víťazného boja. Podľa rytierovho bojového pokriku – „Santiago“ – dnes v španielčine svätého Jakuba volajú.
Modlitba
Všemohúci, večný Bože, Ty si povolal svätého Jakuba, aby ako prvý z apoštolov potvrdil vernosť Tvojmu evanjeliu preliatím svojej krvi; daj, nech toto jeho svedectvo posilňuje Tvoju cirkev a jeho príhovor u Teba nech ju stále chráni. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov. Amen
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
Jakub, apoštol
25. júla, sviatok
Postavenie:
apoštol
Úmrtie:
43/44
Patrón:
Španielska, pútnikov, bojovníkov, robotníkov, baníkov, klobučníkov, lekárnikov; vzývaný je za dobré počasie aj na ochranu pred reumatizmom
Atribúty:
kniha či zvitok evanjelia, pútnická palica s mušľou hrebenatkou, taška, meč, kôň
ŽIVOTOPIS
Bol synom galilejského rybára Zebedea a jeho manželky Salome, ktorej tetou bola Panna Mária. So svojim bratom Jánom boli Ježišom povolaní do apoštolského zboru. S ním boli spoločne so synmi M. Kleofášovej v príbuzenskom vzťahu.
S Petrom boli Jakub Väčší a Ján pozvaní Ježišom k dôverným a významným udalostiam. Či išlo o vzkriesenie dcéry Jairovej, o udalosť Premenenia na vrchu Tábor alebo povolania do Ježišovej blízkosti v Getsemanskej záhrade, kde sa potom z úzkosti potil krvou. Išlo o dôležité svedectvá Kristovho božstva i ľudskosti. Jakub nakoniec ako prvý z apoštolov podstúpil mučenícku smrť.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
AKO SA BOJUJE O PREDNÉ MIESTO V BOŽOM KRÁĽOVSTVE
Pochádzal z Betsaidy pri Genezaretskom jazere v Palestíne. Jeho rodičia boli rybár Zebedeus a Mária Salome, ktorá bola dcérou Márie Kleofášovej a sestrou dvoch neskorších apoštolov, Judy Tadeáša a Jakuba Alfeova (označovaného ako Mladší či Menší). Meno Jakub bolo v oboch rodinách dané po Jakobovi, predkovia Izraela. Ide o preklad porečeného tvaru Jákobovho mena. Jakub Zebedeov je tiež nazývaný Starší alebo Väčší.
Ježiš ho povolal hneď po Petrovi a jeho bratovi Ondrejovi aj s mladším bratom Jánom, keď na lodi spoločne so svojim otcom spravovali siete (pozri Mt 14,18n). Boli totiž rybári a vo svojom remesle zrejme aj podnikatelia, lebo podľa Mk 1,20 mali najatých pomocníkov. Svoje plány do budúcnosti odložili, len čo ich Ježiš povolal. Podľa evanjelia obaja veľkodušne opustili otca i loď a šli za ním. Predpokladá sa, že k odchodu došlo po zázračnom rybolove. Jakub je v úryvkoch Písma častejšie uvádzaný za Petrom hneď na druhom mieste a tým je zdôraznená jeho dôležitosť. Peter, Jakub St. a Ján boli Ježišom prednostne priberaní k dôverným dôležitým udalostiam. Ježiš ich vzal so sebou k zomrelej dcére Jairovej, ktorú vzkriesil len podaním ruky so slovami: "Dievča, hovorím ti vstaň!" (Mk 5,41). Ďalej rovnakú trojicu apoštolov vzal Ježiš na horu Tábor, kde sa pred nimi premenil. Udalosť si tiež pripomíname samostatným sviatkom Premenenia Pána 6. augusta. Jakubova viera bola tými udalosťami veľmi utvrdzovaná a pripravovaná aj na to, aby mohla zniesť pohľad na smrteľný zápas Ježiša zbroteného krvavým potom v Getsemanskej záhrade. A potom neskôr prijať z lásky ku Kristovi mučenícku smrť ako prvý z apoštolov.
Apoštoli boli obyčajní ľudia, bez výnimočných sklonov k dokonalosti. Do svojho apoštolského povolania museli po Kristovom boku ešte len dozrieť za pomoci poznania a prijatia Božej vôle. Jakub St. s Jánom boli napríklad pre svoju vášnivejšiu, unáhlene horlivú povahu, nazvaní „Boanerges“ („synovia hromu“). Túto povahu dosvedčuje ich nápad zvolať oheň z neba na samársku dedinu, v ktorej boli odmietnutí, pretože smerovali do Jeruzalema (Lk 9,54). Mysleli, že za odmietnutie by mal hneď nasledovať trest. Ježiš je však proti násiliu, a tak namiesto súhlasu s Jakubom dostalo výchovného pokarhania.
Matka Salome sa v pomýlenej predstave o Kristovom kráľovstve raz snažila prihovárať za Jakuba s Jánom, s ktorými sa obrátila na Ježiša, aby sa im v jeho kráľovstve obom dostalo popredných miest po pravici a po ľavici. Ježiš im vtedy odpovedal: "Neviete, o čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý ja mám piť?" (Mt 20,22) Nevedeli ešte, že cesta na popredné miesta v Božom kráľovstve vedie dokonalým nasledovaním Krista obetujúceho život z lásky a nemožno ich získať prehováraním. Tie miesta patria tomu, komu ich Otec pripravil, avšak pitie z kalicha (utrpenia) Ježiš predpovedal aj pre nich. Žiadosť týchto bratov viedla k mrzutosti ostatných apoštolov, a preto im všetkým Ježiš vysvetlil, že to medzi nimi nemôže nikdy byť ako u panovníkov nad národmi, a povedal: „ Kto sa medzi vami chce stať veľkým, buď vaším služobníkom; mnohé" (Mt 20,26-28). Z výchovného napomenutia, ktoré dostal Jakub, sa máme poučiť aj my.
Nakoniec on, ktorý chcel mať miesto v Božom kráľovstve po boku Ježišovom, stal sa prvým, ktorý s ním zdieľal mučenícku smrť. Predtým, po zoslaní Ducha Svätého, sa podieľal na budovaní prvej kresťanskej obce v Jeruzaleme, za ktorú cítil spolu s Petrom zodpovednosť av ktorej mal aj veľkú autoritu.
Podľa jednej neskoršej tradície, siahajúcej najmenej k Isidorovi zo Sevilly, Jakub hlásal evanjelium v Španielsku, ktoré bolo dôležitým regiónom rímskej ríše. Legenda sa zmieňuje aj o tom, že na jaspisovom stĺpe mal v Zaragoze zjavenie Panny Márie. Rôzne vyobrazenia ho predstavujú ako putujúceho apoštola s palicou. O jeho legendárnych cestách však nie je spoľahlivých prameňov.
Iná tradícia uvádza, že jeho hlavným pôsobiskom bol Jeruzalem a Samársko. Podľa nej sa Španielsko stalo až domovom jeho pozostatkov. Úplne spoľahlivé je, že bol v Jeruzaleme uväznený a popravený mečom v rokoch 43-44 z nariadenia palestínskeho vládcu Heroda Agripu I., vnuka neblaho známeho Heroda Veľkého. Jakubovu popravu uvádza Skutky apoštolov 12,2 a hodnoverná správa o nej je aj od dejepisca Eusébia v spisoch Klementa Alexandrijského.
Jakub prijal násilie Heroda bez vzbury az lásky ku Kristovi svoj život obetoval na svedectvo pravdy, ktorú zvestoval. Tak zdieľal s Ježišom pitie horkého kalicha, podľa predpovede.
V súvislosti s jeho popravou je tiež spomínaný farizej Josiáš, ktorý pri Jakubovom zatýkaní za pomoci uplatnenej chôdze mu vraj hodil okolo krku povraz. Na Jakubovej statočnej ceste k poprave, ktorou šiel túžobne v ústrety Pánovi, sa Josiáš obrátil pod vplyvom zázraku, ku ktorému došlo pri apoštolových slovách. Cestou pri jednom dome Jakub v mene Ježiša Krista uzdravil sediaceho muža, ktorý pre ochorenie dni nemohol chodiť. Na popravisku prosil Josiáš za odpustenie a vyznal vieru v Krista. Dostal od Jakuba pobozkanie izby a potom pozemskú púť oboch ukončil katov meč.
Prvý umučený apoštol bol najprv pochovaný v Jeruzaleme. Odtiaľ boli jeho pozostatky vraj za cisára Justiniána I. premiestnené do palestínskeho kláštora Raithu. Niekde je uvádzané, že ide o Sinaj a dobu okolo roku 70. Nájde sa aj legenda, podľa ktorej Jakubove pozostatky preniesli anjeli do paláca pohanskej Lupiny, ktorá sa v Španielsku stala kresťankou. Okolo miesta hrobu v jej paláci bol neskôr vystavaný chrám a mesto Santiago de Compostela.
Pravdepodobnejšie je podanie, o ktorom píše Fr. Ekrét, týkajúci sa prenesenia Jakubových pozostatkov do Španielska troma mníchmi. Tí sa k tomu rozhodli v čase, keď strážcovia kláštora ustanovenia z potomkov otrokov, odpadli k mohamedánskej viere. K preneseniu snáď teda došlo na ochranu pred mohamedánmi. Najprv bola za miesto zvolená Zaragoza, ale tá bola v roku 714 dobytá. Na ochranu pred Maurami vraj ostatky boli prenesené k Írii Flavii v Galícii, kde na čas upadli do zabudnutia a až za kráľa Alfonsa Cudného (791-842) boli v tamojšej mramorovej hrobke roku 813 objavené biskupom Teodomirom z Irie. Údajne ako prvý si mimoriadneho hrobu všimol pustovník Pelayo, pripisujúc to lesku hviezd. Keď kráľ Alfons nad hrobom postavil ku cti sv. Jakuba v roku 816 chrám, preložil k nemu biskup svoje sídlo a zároveň začalo okolo vyrastať mesto Santiago de Compostela.
Jeho sviatok na 25. júl stanovil pápež Kalixt II. s tým, že ak pripadne na nedeľu, začína v Santiago de Compostela rok svätého Jakuba.
Namiesto hrobu sv. Jakuba je stále predmetom veľkej úcty a cieľom početných pútí z Európy aj z celého sveta.
Pápež Benedikt XVI. vo svojej homílii k tomuto svätcovi vyhlásil, že sa od neho "môžeme naučiť mnohým veciam: pohotovosti prijať povolanie Pána, aj keď vyžaduje, aby sme opustili "loď" svojich ľudských istôt, nadšenie nasledovať ho po cestách, ktoré on vytýči za hranice akejkoľvek našej domýšľavosti i ochote vydávať mu svedectvo s odvahou".
Do pražskej katedrály sv. Víta sa v roku 1212 dostali zub a ďalšie dve čiastky z pozostatkov svätého Jakuba.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Zamyslím sa nad uvedenými slovami pápeža Benedikta XVI. a aké kroky by som podľa Pánovej vôle mal z lásky k nemu konať.
Všemohúci, večný Bože, Tys povolal svätého Jakuba, aby ako prvý z apoštolov potvrdil vernosť Tvojmu evanjeliu preliatím svojej krvi; daj, nech toto jeho svedectvo posilňuje Tvoju cirkev a jeho príhovor u Teba nech ju stále chráni. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Jakub, apoštol
25. júla, sviatok
Postavenie:
apoštol
Úmrtie:
43/44
Patrón:
Španielska, pútnikov, bojovníkov, robotníkov, baníkov, klobučníkov, lekárnikov; vzývaný je za dobré počasie aj na ochranu pred reumatizmom
Atribúty:
kniha či zvitok evanjelia, pútnická palica s mušľou hrebenatkou, taška, meč, kôň
ŽIVOTOPIS
Bol synom galilejského rybára Zebedea a jeho manželky Salome, ktorej tetou bola Panna Mária. So svojim bratom Jánom boli Ježišom povolaní do apoštolského zboru. S ním boli spoločne so synmi M. Kleofášovej v príbuzenskom vzťahu.
S Petrom boli Jakub Väčší a Ján pozvaní Ježišom k dôverným a významným udalostiam. Či išlo o vzkriesenie dcéry Jairovej, o udalosť Premenenia na vrchu Tábor alebo povolania do Ježišovej blízkosti v Getsemanskej záhrade, kde sa potom z úzkosti potil krvou. Išlo o dôležité svedectvá Kristovho božstva i ľudskosti. Jakub nakoniec ako prvý z apoštolov podstúpil mučenícku smrť.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
AKO SA BOJUJE O PREDNÉ MIESTO V BOŽOM KRÁĽOVSTVE
Pochádzal z Betsaidy pri Genezaretskom jazere v Palestíne. Jeho rodičia boli rybár Zebedeus a Mária Salome, ktorá bola dcérou Márie Kleofášovej a sestrou dvoch neskorších apoštolov, Judy Tadeáša a Jakuba Alfeova (označovaného ako Mladší či Menší). Meno Jakub bolo v oboch rodinách dané po Jakobovi, predkovia Izraela. Ide o preklad porečeného tvaru Jákobovho mena. Jakub Zebedeov je tiež nazývaný Starší alebo Väčší.
Ježiš ho povolal hneď po Petrovi a jeho bratovi Ondrejovi aj s mladším bratom Jánom, keď na lodi spoločne so svojim otcom spravovali siete (pozri Mt 14,18n). Boli totiž rybári a vo svojom remesle zrejme aj podnikatelia, lebo podľa Mk 1,20 mali najatých pomocníkov. Svoje plány do budúcnosti odložili, len čo ich Ježiš povolal. Podľa evanjelia obaja veľkodušne opustili otca i loď a šli za ním. Predpokladá sa, že k odchodu došlo po zázračnom rybolove. Jakub je v úryvkoch Písma častejšie uvádzaný za Petrom hneď na druhom mieste a tým je zdôraznená jeho dôležitosť. Peter, Jakub St. a Ján boli Ježišom prednostne priberaní k dôverným dôležitým udalostiam. Ježiš ich vzal so sebou k zomrelej dcére Jairovej, ktorú vzkriesil len podaním ruky so slovami: "Dievča, hovorím ti vstaň!" (Mk 5,41). Ďalej rovnakú trojicu apoštolov vzal Ježiš na horu Tábor, kde sa pred nimi premenil. Udalosť si tiež pripomíname samostatným sviatkom Premenenia Pána 6. augusta. Jakubova viera bola tými udalosťami veľmi utvrdzovaná a pripravovaná aj na to, aby mohla zniesť pohľad na smrteľný zápas Ježiša zbroteného krvavým potom v Getsemanskej záhrade. A potom neskôr prijať z lásky ku Kristovi mučenícku smrť ako prvý z apoštolov.
Apoštoli boli obyčajní ľudia, bez výnimočných sklonov k dokonalosti. Do svojho apoštolského povolania museli po Kristovom boku ešte len dozrieť za pomoci poznania a prijatia Božej vôle. Jakub St. s Jánom boli napríklad pre svoju vášnivejšiu, unáhlene horlivú povahu, nazvaní „Boanerges“ („synovia hromu“). Túto povahu dosvedčuje ich nápad zvolať oheň z neba na samársku dedinu, v ktorej boli odmietnutí, pretože smerovali do Jeruzalema (Lk 9,54). Mysleli, že za odmietnutie by mal hneď nasledovať trest. Ježiš je však proti násiliu, a tak namiesto súhlasu s Jakubom dostalo výchovného pokarhania.
Matka Salome sa v pomýlenej predstave o Kristovom kráľovstve raz snažila prihovárať za Jakuba s Jánom, s ktorými sa obrátila na Ježiša, aby sa im v jeho kráľovstve obom dostalo popredných miest po pravici a po ľavici. Ježiš im vtedy odpovedal: "Neviete, o čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý ja mám piť?" (Mt 20,22) Nevedeli ešte, že cesta na popredné miesta v Božom kráľovstve vedie dokonalým nasledovaním Krista obetujúceho život z lásky a nemožno ich získať prehováraním. Tie miesta patria tomu, komu ich Otec pripravil, avšak pitie z kalicha (utrpenia) Ježiš predpovedal aj pre nich. Žiadosť týchto bratov viedla k mrzutosti ostatných apoštolov, a preto im všetkým Ježiš vysvetlil, že to medzi nimi nemôže nikdy byť ako u panovníkov nad národmi, a povedal: „ Kto sa medzi vami chce stať veľkým, buď vaším služobníkom; mnohé" (Mt 20,26-28). Z výchovného napomenutia, ktoré dostal Jakub, sa máme poučiť aj my.
Nakoniec on, ktorý chcel mať miesto v Božom kráľovstve po boku Ježišovom, stal sa prvým, ktorý s ním zdieľal mučenícku smrť. Predtým, po zoslaní Ducha Svätého, sa podieľal na budovaní prvej kresťanskej obce v Jeruzaleme, za ktorú cítil spolu s Petrom zodpovednosť av ktorej mal aj veľkú autoritu.
Podľa jednej neskoršej tradície, siahajúcej najmenej k Isidorovi zo Sevilly, Jakub hlásal evanjelium v Španielsku, ktoré bolo dôležitým regiónom rímskej ríše. Legenda sa zmieňuje aj o tom, že na jaspisovom stĺpe mal v Zaragoze zjavenie Panny Márie. Rôzne vyobrazenia ho predstavujú ako putujúceho apoštola s palicou. O jeho legendárnych cestách však nie je spoľahlivých prameňov.
Iná tradícia uvádza, že jeho hlavným pôsobiskom bol Jeruzalem a Samársko. Podľa nej sa Španielsko stalo až domovom jeho pozostatkov. Úplne spoľahlivé je, že bol v Jeruzaleme uväznený a popravený mečom v rokoch 43-44 z nariadenia palestínskeho vládcu Heroda Agripu I., vnuka neblaho známeho Heroda Veľkého. Jakubovu popravu uvádza Skutky apoštolov 12,2 a hodnoverná správa o nej je aj od dejepisca Eusébia v spisoch Klementa Alexandrijského.
Jakub prijal násilie Heroda bez vzbury az lásky ku Kristovi svoj život obetoval na svedectvo pravdy, ktorú zvestoval. Tak zdieľal s Ježišom pitie horkého kalicha, podľa predpovede.
V súvislosti s jeho popravou je tiež spomínaný farizej Josiáš, ktorý pri Jakubovom zatýkaní za pomoci uplatnenej chôdze mu vraj hodil okolo krku povraz. Na Jakubovej statočnej ceste k poprave, ktorou šiel túžobne v ústrety Pánovi, sa Josiáš obrátil pod vplyvom zázraku, ku ktorému došlo pri apoštolových slovách. Cestou pri jednom dome Jakub v mene Ježiša Krista uzdravil sediaceho muža, ktorý pre ochorenie dni nemohol chodiť. Na popravisku prosil Josiáš za odpustenie a vyznal vieru v Krista. Dostal od Jakuba pobozkanie izby a potom pozemskú púť oboch ukončil katov meč.
Prvý umučený apoštol bol najprv pochovaný v Jeruzaleme. Odtiaľ boli jeho pozostatky vraj za cisára Justiniána I. premiestnené do palestínskeho kláštora Raithu. Niekde je uvádzané, že ide o Sinaj a dobu okolo roku 70. Nájde sa aj legenda, podľa ktorej Jakubove pozostatky preniesli anjeli do paláca pohanskej Lupiny, ktorá sa v Španielsku stala kresťankou. Okolo miesta hrobu v jej paláci bol neskôr vystavaný chrám a mesto Santiago de Compostela.
Pravdepodobnejšie je podanie, o ktorom píše Fr. Ekrét, týkajúci sa prenesenia Jakubových pozostatkov do Španielska troma mníchmi. Tí sa k tomu rozhodli v čase, keď strážcovia kláštora ustanovenia z potomkov otrokov, odpadli k mohamedánskej viere. K preneseniu snáď teda došlo na ochranu pred mohamedánmi. Najprv bola za miesto zvolená Zaragoza, ale tá bola v roku 714 dobytá. Na ochranu pred Maurami vraj ostatky boli prenesené k Írii Flavii v Galícii, kde na čas upadli do zabudnutia a až za kráľa Alfonsa Cudného (791-842) boli v tamojšej mramorovej hrobke roku 813 objavené biskupom Teodomirom z Irie. Údajne ako prvý si mimoriadneho hrobu všimol pustovník Pelayo, pripisujúc to lesku hviezd. Keď kráľ Alfons nad hrobom postavil ku cti sv. Jakuba v roku 816 chrám, preložil k nemu biskup svoje sídlo a zároveň začalo okolo vyrastať mesto Santiago de Compostela.
Jeho sviatok na 25. júl stanovil pápež Kalixt II. s tým, že ak pripadne na nedeľu, začína v Santiago de Compostela rok svätého Jakuba.
Pápež Alexander III. udelil Santiagu de Compostela titul Sväté mesto (ako má Jeruzalem a Rím) aj odpustkové privilégiá.
Namiesto hrobu sv. Jakuba je stále predmetom veľkej úcty a cieľom početných pútí z Európy aj z celého sveta.
Pápež Benedikt XVI. vo svojej homílii k tomuto svätcovi vyhlásil, že sa od neho "môžeme naučiť mnohým veciam: pohotovosti prijať povolanie Pána, aj keď vyžaduje, aby sme opustili "loď" svojich ľudských istôt, nadšenie nasledovať ho po cestách, ktoré on vytýči za hranice akejkoľvek našej domýšľavosti i ochote vydávať mu svedectvo s odvahou".
Do pražskej katedrály sv. Víta sa v roku 1212 dostali zub a ďalšie dve čiastky z pozostatkov svätého Jakuba.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Zamyslím sa nad uvedenými slovami pápeža Benedikta XVI. a aké kroky by som podľa Pánovej vôle mal z lásky k nemu konať.
Všemohúci, večný Bože, Tys povolal svätého Jakuba, aby ako prvý z apoštolov potvrdil vernosť Tvojmu evanjeliu preliatím svojej krvi; daj, nech toto jeho svedectvo posilňuje Tvoju cirkev a jeho príhovor u Teba nech ju stále chráni. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Svätý Jakub Apoštol, patrón Španielska, „najodvážnejší a najstatočnejší“
25. júla si cirkev pripomína svätého Jakuba Apoštola alebo Jakuba Väčšieho – známeho tiež ako Jakub Zebedeov – jedného z dvanástich apoštolov vybraných Kristom. Vďaka textom z Nového zákona, v ktorých sa spomína, ho môžeme spoznať v rôznych aspektoch jeho života. Tento Jakub je často označovaný ako „starší“, aby sa odlíšil od iného Kristovho apoštola, „Jakuba Menšieho“.
Apoštol Jakub zaujíma v dejinách prvotnej cirkvi zvláštne miesto a vyniká svojou cnosťou, evanjelizačným zápalom a odvážnou povahou. Bol to on, kto priniesol Božie slovo do krajín úplne vzdialených od jeho rodnej Galiley, ako bol napríklad Pyrenejský polostrov. Práve pre svoju prítomnosť a šírenie viery je uznávaný ako patrón Španielska. Syn búrky, čo je prívlastok, ktorý Ježiš použil u neho a jeho brata Jána v narážke na ich otca Zebedea, je nielen patrónom Španielska a španielskeho jazdectva, ale aj patrónom garbiarov, veterinárov a jazdcov na koňoch.
Jakub sa narodil v Betsaide v Galileji okolo roku 5 pred. nl Bol jedným z prvých, ktoré Ježiš povolal. Prišiel za ním, keď lovil ryby v Genezaretskom jazere so svojim bratom Jánom (Mk 1,19). Podľa evanjelií bol Jakub spolu s Jánom a Petrom svedkom niektorých najintenzívnejších okamihov v živote Pána Ježiša, čo svedčí o jeho blízkosti Božiemu Synovi. Medzi tieto okamihy patrí napríklad premenenie na hore Tábor, zázračný úlovok rýb alebo Ježišova modlitba v noci v Getsemanoch v predvečer jeho umučenia.
Meno, pod ktorým ho poznáme, pochádza zo spojenia hlások „Sant“ a „Jákob“. Zatiaľ čo 'Sant' znamená 'svätý'; 'Iacob' je hebrejský výraz pre 'Jákoba', ktorý v gréčtine znie Ἰάκωβος, Ἰákobos. Obe častice – „Sant“ a „Iacob“ – sa spájali od začiatku kresťanského Španielska v prvých storočiach, ktorého bojovníci sa vrhali do boja na výkrik „Sant Iacob, pomôž nám!“: rýchlosť, s akou bol tento vojnový pokrik vyslovený, vytvorila zlúčený hlas Santiago.
Zároveň bolo jeho meno spojené s vojnovou tradíciou, a to do tej miery, že na väčšine ikonografických vyobrazení je zobrazovaný ako vojak na koni, ktorý sa oháňa kopijám a je v bojovom postoji. Jakub sa tak stal ikonou či symbolom boja proti zlu a osobnému hriechu. Je možné nájsť aj inú ikonografickú tradíciu, v ktorej apoštol vystupuje skôr ako pútnik, odetý v jednoduchej tunike, zahalený plášťom a držiacou palicu. Je to svätý Jakub, ktorý ide do najvzdialenejších kútov sveta a prináša Krista všetkým srdciam, ktoré po ňom túžia. Takto sa umenie v priebehu dejín snažilo symbolicky stvárniť výnimočné aspekty osobnosti Kristovho učeníka; to, čo tak dobre vyjadril svätý Ján Chryzostom, keď o ňom povedal: „Bol to najodvážnejší a najstatočnejší apoštol“.
Španielsky národ bude od svojich koreňov vždy spájaný so svätým Jakubom. Stopy, ktoré zanechal na dlhej ceste dejinami, tvoria dušu a kultúru španielsky hovoriacich národov. Hoci príchod apoštola do starovekej Hispánie (Španielska) zodpovedal prvej túžbe hlásať evanjelium všetkým národom, stalo sa toto hlásanie súčasťou základnej štruktúry španielskej identity.
Jedným zo symbolov tohto prispenia k identite je nepochybne katedrála v Santiagu de Compostela, považovaná za hlavnú svätyňu zasvätenú apoštolovi, kde sú uložené jeho pozostatky. Dnes, rovnako ako v stredoveku, sa do Compostely každoročne vydávajú tisíce ľudí, ktorí túžia prejsť trasu španielskeho patróna - Svätojakubskú cestu. Rovnako ako svätci, mučeníci a misionári, z ktorých mnohí boli neskôr vyslaní do Ameriky, aby tu evanjelizovali. Nový kontinent preto oplýva prejavmi úcty k statočnému apoštolovi.
Jeden z týchto ľudových prejavov, veľmi dôležitý, ale niekedy zabúdaný, súvisí so založením niekoľkých miest v Amerike v období dobývania a miestodržiteľstva. Kube.
Ján Pavol II. navštívil 9. novembra 1982 katedrálu v Santiagu de Compostela a vyzval celú Európu, aby oživila tie autentické hodnoty, ktoré ju tvoria: "Pretože ostatné kontinenty sa na vás pozerajú a očakávajú od vás rovnakú odpoveď, akú dal svätý Jakub Kristovi: ,Ja to dokážem'." Ján Pavol II. potom dodal: „Ja, Petrov nástupca na rímskom stolci, na stolci, ktorý chcel Kristus umiestniť v Európe a ktorý miluje pre jeho úsilie šíriť kresťanstvo po celom svete. korene.“
Podľa tradície to bol práve apoštol Jakub, kto pripravil cestu k tomu, aby bola Panna Mária uznaná za „pilier“ či oporu cirkvi a mariánskej španielskej tradície, ktorá sa v nasledujúcich storočiach rozšírila po celom svete. V dobách (2. pol. 1. storočia), kedy sa šírila myšlienka o zjavnom neúspechu hlásania Krista na polostrove, sa Panna Mária zjavovala na stĺpe, „pilieri zo Zaragozy“, aby svätého Jakuba a jeho učeníkov povzbudila, aby neochabovali vo zverenej úlohe. A Boh im doprial víťazstvo.
Svätý Jakub, oroduj za nás!
Svätý Jakub Starší – apoštol s ohnivým srdcom, ktorý otvoril Európe cestu ku Kristovi
Redakcia
30. apríla 2025
Posledný aprílový deň patrí v kalendári Gréckokatolíckej cirkvi svätému apoštolovi Jakubovi, synovi galilejského rybára Zebedeja a Salome, sestry Ježišovej matky Márie, ktorý vyrastal na brehu Genezaretského jazera. Keď Ježiš jedného dňa prechádzal popri lodi Zebedejovcov, stačilo jediné: „Poďte za mnou,“ a obaja mladí muži bez váhania zanechali otca i loď. Práve Jakub, Ján a Peter tvorili najužší Ježišov výber: oni traja smeli vidieť vzkriesenie Jairovej dcéry, slávu Premenenia na hore Tábor aj zápas pri agónii v Getsemanskej záhrade. Na týchto troch miestach sa Jakub naučil, že cesta do raja vedie cez kríž.
Po Turícach sa apoštol – podľa najstaršej tradície – vydal na západ Rímskeho impéria až do Hispánie. Podľa starobylého podania sa Jakubovi 2. januára 40 na brehu rieky Ebro v meste Caesaraugusta (dnešná Zaragoza) zjavila Panna Mária stojac na stĺpe. Tento stĺp je uchovaný a uctievaný v súčasnej Bazilike Panny Márie Stĺpovej ako najstaršie mariánske pútnické miesto na svete.
Po tomto zjavení sa svätý Jakub vrátil do Judey, kde jeho evanjelizačná horlivosť vyprovokovala židovskú veľradu. Herodes Agripa I. dal apoštola v roku 44 zatknúť a odsúdil ho na smrť sťatím (porov. Sk 12,1-2). Tak sa Jakub stal prvým mučeníkom spomedzi Dvanástich.
Podľa starej tradície položili učeníci telo svätého Jakuba na loď bez kormidla. Anjeli ju vraj doviedli až k pobrežiu Galície na severe Španielska. Apoštola pochovali na vrchu Libredón, kde hrob upadol do zabudnutia. V roku 813 pustovník Pelayo uvidel nad lesom zvláštne svetlá, akoby hviezdnu cestu (lat. campus stellae). Z tohto názvu vzniklo dnešné mesto Santiago de Compostela.
Správa o nájdení relikvií započala najznámejšiu európsku púť, ktorá trvá dodnes. Od 9. storočia prichádzajú do Galície pútnici z celej Európy prosiť pri Jakubovom hrobe o dar pokánia a načerpať novú silu viery. Tak sa zrodila Svätojakubská cesta. Jej typické symboly mušľa hrebenatka, drevená palica a široký klobúk pripomínajú, že pútnik má kráčať s jednoduchým a ľahkým srdcom.
K legende sa pridala aj vojenská epizóda: v roku 844 sa svätý Jakub zjavil v bitke pri Claviju ako rytier na bielom koni a povzbudiť kresťanské vojsko proti presile Maurov. Odtiaľ pochádza jeho prívlastok svätý Jakub Veľký, zabijak Maurov (Santiago Matamoros). Hoci historici pravdivosť príbehu spochybňujú, principiálny odkaz pretrval: svätý Jakub je ochrancom obrancov viery, ktorý dnes namiesto meča používajú slovo a svätý život.
Na základe tejto udalosti vznikol Rád svätého Jakuba z meča (Orden de Santiago), ktorý pomáhal pútnikom na nebezpečných cestách stredovekého Španielska a postupne sa stal vyznamenaním urodzených šľachticov. Svätý Jakub je dnes patrónom Španielska, Portugalska, Guatemaly, ale aj všetkých pútnikov, jazdcov, vojakov či lekárov.
Ani Slovensko v úcte svätého Jakuba nezaostáva. Stredoeurópska Svätojakubská cesta spája Košice, Levoču, Žilinu, Trenčín, Trnavu a Bratislavu, pričom nadväzuje na rakúske a české trasy.
Patrocínium svätého Jakuba nesie na Slovensku 18 chrámov. Medzi najznámejšie patrí neskorogotická Bazilika minor v Levoči s dreveným oltárom Majstra Pavla. Gotický kostol vo Štvrtku na Ostrove zasa patrí k najstarším dvojvežovým stavbám na našom území. Za zmienku stojí aj chrám v banskobystrickej mestskej časti Jakub.
Život svätého Jakuba Staršieho sa dá zhrnúť do troch slov: odvaha, putovanie, spoločenstvo. Odvaha svedčiť o Kristovi aj za cenu vlastného života, putovanie za hranice pohodlia i krajín a schopnosť tvoriť bratské spoločenstvo. Tam, kde sa dnešný človek cíti vyhorený a osamelý, ponúka svätý Jakub medicínu cesty: menej batožiny, viac dôvery a kráčať. Možno len z predmestia do susednej farnosti, ale s otvoreným srdcom. Na konci každej púte čaká ten, ktorého Jakub videl premeneného na hore Tábor a za ktorého neváhal zomrieť.
História svätojakubskej cesty
Jedným zo stredovekých rezíduí vzťahov česko-španielskych je svätojakubská cesta. Jej začiatok sa stráca v 12. storočí, v 13. sa už zhmotňuje v náleze mušle Pecten jacobeus v Moste, a najmä v zakladaní kostolov, zasvätených tomuto apoštolovi univerzálnej katolíckej cirkvi a súčasne španielskemu národnému svätcovi.
Pútnická cesta k svätému Jakubu Kompostelskému je nepochybne najzávažnejším svedectvom trvalých stykov medzi Pyrenejským polostrovom a českými krajinami. Stačí len pripomenúť vzdialený čas románsky, kedy sa Praha, podobne ako mnohé iné mestá v Čechách, napojila na stredovekú svätojakubskú cestu do Santiaga de Compostela. Tento základný stredoveký pútnický motív, ktorý trvá až do 18. storočia a obnovuje sa v dnešnej dobe, nie je však jediný.
Na rozdiel od ostatných typov cestovania je zdrojov využiteľných na skúmanie cestovania a pútnictva v českom stredoveku (pochopiteľne ešte viac aj v novoveku) mnoho, počnúc dokumenty – pramene právnej a hospodárskej povahy, prameňov lingvistického charakteru, medzi ktoré patrí aj patrocinium – zasvätenie kostolov. Tie sú na cestu k sv. Jakubu na Pyrenejský polostrov určujúce. Aj keď nie každý kostol jeho mena musel stáť priamo na ceste do Santiaga, a niektoré len pripomínali obľubu tohto svätca, predsa len tvorili určitú sieť, dokonca informačnú, lebo pútnik sa mohol pýtať na cestu k ďalšiemu kostolu. A v rámci jednotlivých chrámov alebo kaplniek to sú potom najmä ikonografické a ikonologické zložky umeleckých diel – oltárov, jednotlivých obrazov, plastík, iluminovaných rukopisov, kníh ilustrovaných aj neilustrovaných, grafík, ale aj predmetov úžitkového umenia, ako sú paramenty, krstiteľnice, zvony a ďalšie predmety, nesúce atribúty. My tu nemôžeme využiť všetky, ale vezmeme príklady prakticky z každého druhu. Celkový obraz svätojakubskej cesty však musíme zostavovať z fragmentov legiend, liturgie a kronikárskych zápisov. Súčasne si treba uvedomiť, že svätojakubský kult šíril druhotne aj kult sv. Rocha, patróna proti moru, ktorý ale svojimi atribútmi pripomína, že vlastne - podľa legendy - zomrel na ceste do Santiaga. Túto postavu necháme však na inú príležitosť.
Svätý Jakub - maurobijec
V súvislosti s bojom proti moslimským uchvatiteľom, ktorí predstavovali skutočne celoeurópsku hrozbu, ako sa mnohé národy presvedčili ešte v 18. storočí, ba aj neskôr, vznikol niekedy od konca 11. storočia kult sv. Jakuba ako vojaka - jazdca - Jacobus miles Christi. Bitka pri Clavija je známa až z neskoršej tradície, z 12. storočia. Najstaršie zobrazenie sv. Jakuba bojovníka – maurobijca (šp. matamoros – sa zachovalo v katedrále kompostelskej (z r. 1230); apoštol tu vyjadruje patronát nad katedrálou a vládu nad Galíciou. Táto scéna patrí k jednému z dvadsaťtri zázrakov vykreslených v kódexe Zlaté legendy napísané v r. 1264. Táto legenda o sv. Jakubovi ako bojovníkovi sa objavuje v písomnej podobe prvýkrát okolo r. 1115 v kláštore sv. súvislosti s prvou križiackou výpravou k svätému hrobu. Nezabudnime však, že aj križiacke výpravy do Jeruzalema viedli pre značnú časť účastníkov, najmä z Anglicka, okolo Španielska. službách božích, tj nasadzovať život v boji proti moslimom.
Vďaka vojnám Španielska proti moslimským okupantom sa dostal sv. Jakub do kontextu s rozmachom stredovekého bojovníckeho ducha. A tak koncom 11. stor. spájalo Španielsko, sv. Jakuba a púť do Compostely množstvo legiend, rozprávajúcich nielen o Jakubovej svätosti a jeho blízkosti Ježišovi, ale aj o jeho pomoci kresťanom vo vojnách. A tak sa sv. Jakub stal pre pútnikov postavou, ku ktorej sústreďovali svoje pokánie a pokoru a ktorá bola zároveň vzorom hrdinského bojovníka, predstavujúceho príklad pre svoju dobu.
V polovici 12. stor. vznikol tiež Privilégium votos čiže Ramirov diplom, ktorý reaguje na tradíciu, že si moslimovia vyžiadali ako ročný poplatok sto panien, polovicu zo šľachtických rodín, druhú z ľudu. Proti tomu sa astúrsky panovník Ramiro postavil a došlo tak k bitke pri Clavija, ktorej autenticitu niektorí bádatelia popierajú, pretože nie sú známe žiadne ohlasy na arabskej strane. V noci pred bitkou sa mu – podľa legendy – vo sne zjavil sv. Jakub a prisľúbil mu pomoc v boji; skutočne, keď k nemu došlo, objavil sa nad jeho vojskom na bielom koni as mečom v pravici. Neskôr sa ikonografia sv. Jakuba ako jazdca-bojovníka rozšírila.
Po skúsenosti 11. septembra 2001 sa nielen Španieli, ale aj Európania začínajú pozerať na španielsku historickú skúsenosť s islamom inak, a chápu, že sa Jakub bojovník predstavoval „dokonalou postavou, ktorá mala v období krížových výprav burcovať odvahu celej kresťanskej Európy“, obkľúčiť bojujúce", počnúc španielskym odporom voči moslimskej nadvláde a končiac križiackym nadšením, podporou v rytierskej bojovnosti.
Toto poňatie bolo známe dokonca aj v Čechách, na Morave a na Slovensku, snáď pod vplyvom tureckých vpádov, aj keď nebolo zďaleka také bežné ako ostatné ikonografické verzie. Tak napr. mesto Kladruby používalo od roku 1742 svoju zástavu, ktorá bola zástavou dobrovoľníkov brániacich na výzvu Márie Terézie zemskej hranice. Na jednej strane práporu bol mestský znak, na druhej utekajúci nepriatelia prenasledovaní kladrubskými bojovníkmi, nad ktorými sa vznášal patrón mesta sv. Jakub s bojovým práporcom. Bohužiaľ, tento významný dokument zhorel pri veľkom požiari mesta v r. 1843; našťastie sa zachoval jeho opis. Dodnes existuje obraz sv. Jakuba na koni, na bočnom oltári svätého Jakuba v rovnomennom kostole v obci Vrakun, ktorý pochádza z doby pred 1308, kedy je prvýkrát spomínaná fara.
V 12. storočí sa ustálili štyri hlavné trasy, po ktorých sa pútnici z celej Európy uberali naprieč Francúzskom k apoštolovmu hrobu v Španielsku. Hlavnými zastávkami na trasách boli zase významné pútnické miesta. Udáva ich už na samom počiatku textu (Incipit) 5. knihy Codex Calixtinus: „Quatuor viae sunt quae ad sanctum Iacobum tendentes, in unum ad Pont Reginae, in horis Yspaniae, coadunantur“ (Štyri sú cesty, ktoré vedú k svätému Jakubu a . španielskej krajine). Tri z nich sa spájali v Ostabate a prechádzali Pyrenejami do Roncesvalles a ďalej do Pamplony a Puente la Reina, kde sa združovali s aragonskou cestou, vedúcou do Španielska z Francúzska cez priesmyk Somport, ďalej cez Jaku, Leyre, Sangüesu a Eunate. Sú to:
Via Tolosana , Arles, Alyscamps, Saint-Gilles du Gard, Montpellier, Toulouse, Saint-Sernin, Somport, Canfranc, Jaca, Sangüesa, Eunate a Puente la Reina.
Via Podensis vychádzala z Puy, kam prichádzali pútnici z Lyonu, Švajčiarska a Valenca, St.-Michel d´Aiguilhe, Conques, Moissac, Clormont, Souillac, Rocamadour a Cahour.
Via Lemovicensis vychádzala z Vézelay a spájala sa potom v Pyrenejach pri Ostabate, spájala St. Leonard, Limoges a Périgueux.
Via Turonnensis prechádzala Tours, ale vychádzala z Paríža, pokračovala cez Rouen, Chartres a Tours. Bola to najdlhšia cesta, zvaná magnum iter Sancti Jacobi. Prechádzala mestami Orléans, Poitiers, Saintes, St. Jean d´Angely, Bordeaxux (Saint-Sernin?), Belin, Ostabat a Roncesvalles.
V Puente la Reina pokračovali až do Santiaga Navarrou a Riojou cez miesta ako Santo Domingo de la Calzada, Boadilla del Camino (pri Palencii), Burgos, León, Sahagún, Astorga, pod názvom Francúzska cesta – El camino francés, ktorý sa niekedy používa na všetky svätojakubské cesty. Tiež sa používa názov Mliečna cesta (podľa Mliečnej dráhy, ktorá je dobre pozorovateľná; tento názov – La voie lactée zvolil Luis Buñuel pre jeden zo svojich posledných filmov v r. 1968). V Španielsku pochopiteľne existovalo viac možností, napríklad aj pozdĺž kantaberského pobrežia, ale spomínaná cesta bola najschodnejšia a najobľúbenejšia. Často sa ale zabúda podotknúť, že už vo Francúzsku sa združovali pútnici z ďaleko vzdialenejších oblastí, od pomerne blízkeho Anglicka až po baltské štáty, Poľsko, Ukrajinu a Fínsko.
Mušle
Hlavným osobným svätojakubským pútnickým znakom a symbolom, neskôr preneseným aj na niektorých ďalších svätcov-pútnikov, je však mušle - lastúra hrebenatka svätojakubská (pecten jacobaeus L.), umiestnená obvykle na veľkom, vpredu zdvihnutom nádobe alebo na klopách plášťa alebo na mošne z tekvice). Dvojica škrupín na klopách „znamenali dva príkazy lásky k blížnemu, na ktorých musí nositeľ mušle stavať svoj život, tj. milovať Boha nadovšetko a blížneho svojho ako seba samého“. „majiteľ“ pohybuje sa totiž odrážaním „nohy“, ktorú vystrkuje z mušle. Mušle je tiež symbolom človeka a jeho piatich zmyslov (hviezdice s piatimi cípmi), ktorú treba otvoriť, aby bola nájdená perla, ktorá nemá byť – podľa biblického prímeru – predhodená bravčom.
Pecten jacobaeus sa vyskytuje výlučne pri atlantskom pobreží, zatiaľ čo jemu veľmi podobný Pecten maximus, ktorý sa tam vyskytuje tiež, je zase charakteristický pre stredomorie. Pecten jacobaeus má dve škrupiny – jednu vypuklú (resp. vyhĺbenú, podľa toho, z ktorej strany sa na ňu pozeráme, a jednu plochú. Konvexná bola používaná pútnikmi tiež na jedenie a pitie.
Už Codex Calixtinus uvádza, že sa mohli kúpiť v átriu katedrály; inak boli k dispozícii odznaky kovové a cínové. Pred odchodom boli pútnické atribúty požehnané, obyvatelia obce a členovia radnice sprevádzali procesiu za spevu hymny. Pútnici odchádzali väčšinou v skupinách (vzhľadom na možnosť nájsť nocľah boli ideálne skupiny štyroch až piatich ľudí), buď pešo alebo na koni. Koňmo cestovali najmä bohatší ľudia a rytieri, pre ktorých „nemohlo byť príjemnejšie náboženské povinnosti ako púť. svätého Jakuba Kompostelského alebo Boží hrob. Duchovní, ktorí ich vždy sprevádzali, prinášali si z takejto cesty spomienky na stavby, na scenérie, ktoré videli, a želanie reprodukovať tvary, ktoré na nich zapôsobili. rôznych častiach kresťanského sveta". Inými slovami, jednotu európskeho umenia v 11.-12. storočia čiastočne vysvetľuje rozšírenie pútí a súdržnosť kláštorných komunít.
Treba pripomenúť, že situáciu im uľahčoval názor, že v pútnikovi má byť videný sám Kristus. Preto mali nárok na nocľah ako chudobní, tak bohatí. Aby nemohlo dochádzať k zneužitiu pohostinstva, v mnohých miestach mohol pútnik zotrvať iba jednu noc, v Santiagu samotnom dve až tri noci. Pred Santiagom sa obvykle vykúpali.
Od 17. storočia potom bol pre príchod pútnikov stanovený poriadok, podobný, aký sa udržoval pri procesii: na čele niesli kríž, za ním potom kráčali veriaci pútnici v dvoch až štvorstupoch podľa postavenia, pohlavia a veku. Pred priečelím chrámu ich vítali kňazi kratším príhovorom. Boli vedení chrámom okolo ochodzu, aby nevznikali protichodné tlaky a nebola vyvolaná panika. Po príchode sa pútnici podrobili spovedi a nakoniec došli až k hrobu a soche svätca, ktorému pokladali na hlavu svoj klobúk. Počas bohoslužieb pôsobili na ich city ako samotný priebeh liturgie, tak slová, najmä kázanie, ktoré bývalo vyvrcholením púte (napríklad len svojou emocionálnou váhou), a najmä spev za sprievodu hudby, ďalej čuchové zložky (kadidlo, sviece spaľujúce vonný včelí vosk) a pod. Tu môžeme pripomenúť jednu zo zvláštností katedrály santiagskej – obrovskú kadidelnicu botafumeiro, ktorá sa uvádzala do chodu cez celý kostol, aby prevoňala ovzdušie, ktoré mohol ovládať aj zápach upotených tiel. Pokiaľ kostol nestačil, prizerali pútnici omšu konanú pred priečelím, ktoré tak vytváralo akýsi obrovský retábl – oltárny obraz. Toto poňatie sa potom dostalo do Ameriky, kde sa uplatnilo pri christianizácii indiánov, ktorí neboli navyše zvyknutí na interiérovú architektúru. Ich ubytovanie v ubytovniach a najmä v nemocniciach bolo sprevádzané rituálom umývania nôh, ktorý sa potom preniesol do veľkonočných obradov (na Zelený štvrtok) v kostoloch na celom svete, a udržal sa dodnes; u nás má vzorovú tradíciu najmä v katedrále sv. Víta, kde nohy umýva pražský biskup.
Nepodľahneme pokušeniu a nebudeme sa zaoberať aj inými možnými, bezmála nekonečnými variantmi významu mušle; prijmeme z pracovných dôvodov zatiaľ iba jej význam pútnický. Aj keď sa mušle stala symbolom pútnika k hrobu sv. Jakuba z dôvodov nie celkom jasných, jej súvislosť so zdrojom života – vodou, ktorú pútnik najviac potreboval, je očividná a vysvetľuje jej obľúbenosť. Nesmieme však zabudnúť, že už na hroboch prvých kresťanov symbolizuje vzkriesenie. Iný uhol pohľadu poskytuje jedna z legiend, v ktorej sa hovorí, že keď bol akýsi pútnik na svojej ceste prekvapený Arabmi, skočil do mora, kde zostal pod vodou, kým neodišli. Vynoril sa potom pokrytý mušľami.
Pripomeňme, že nosenie mušle malo okrem označenia pútnika aj ďalšie praktické dôvody (slúžila na naberanie a pitie vody, podľa niektorých teórií aj na zameriavanie cesty). Avšak nielen mušle. Pútnici mávali pripevnené aj pútnické odznaky odliate z kovu, vybavené očkami na uchytenie na odev alebo iný podklad. Z neskorých gotických doskových malieb či grafík je doložené, že odznaky boli často upevňované aj vo väčšom množstve na klobúkoch (predpokladá sa však, že znak bol upevnený na klobúk až po dosiahnutí cieľa). bola funkcia týchto odznakov trojaká: po prvé dokazovala absolvovanie príslušnej púte (napr. ak bola cesta uložená za trest); za druhé im bola podľa dobových zvyklostí pripisovaná určitá ochranná funkcia aj v zmysle amuletno-medicínskom (podľa zamerania konkrétneho svätca alebo pútnického miesta) – po vysvätení alebo dotýkaní sochy svätcovej v Compostele sa mušle stávali devocionáliami; a po tretie fungovali aj ako dnešné turistické suveníry.
Popri početných liturgických predmetoch sa prevažne v kláštoroch z cínu vyrábali aj odznaky. Najčastejšie sa jedná o pútnické odznaky s motívmi postáv svätcov. Vzhľadom na obľubu putovania do Svätej zeme i za ostatky svätých do pútnických miest v Európe, „znamenal pútnický odznak nielen doklad o dosiahnutí určitého miesta, ale pre samotného veriaceho mal mnohokrát význam sviatosti" (sic). Pripevnené na šate či pokrývke hlavy sa tieto odznaky dostávali do veľkých vzdialeností od miesta svojho vzniku. Ich výroba bola doslova masová. Sme informovaní, že pre opatrenie požadovaných materiálov, a teda aj pozostatkov, neváhali panovníci - z ktorých niektorí, ako napr. Karol IV., sa stávali zberateľmi vo veľkom - dopravovať všetko, čo bolo potrebné "skrze schopné kupca a obstarávateľa kráľovej počas dlhej doby aj zo vzdialených krajín."
V českom prostredí je výskyt pútnických odznakov doložený až v 14. stor. ojedinelým nálezom dnes uloženým v zbierkach Múzea hlavného mesta Prahy. Dosť neumelý reliéf s prelamovanými plochami pripomína motívy kopije a klinca Pána.
Pre súvislosť mušle s nástrojom Kristovho krstu nájdeme svätojakubské motívy – postavu apoštola ako pútnika s mušľou v ruke najmä na cínových krstiteľniciach z 15. storočia, ktoré sa u nás vyskytujú pomerne hojne. Vôbec najstaršia z nich, z r. 1406, je v kostole sv. Ducha v Hradci Králové (pôvodne z kláštora v Podlažiciach), v Prahe potom v chráme P. Márie pred Týnom z r. 1414, v kostole sv. Henricha (1487), sv. Štefana (1462) a P. Márie Snežnej (1459). Na neposlednom mieste so sv. Jakub objavuje na liturgických rúchach, inak z tých čias málo zachovaných, ako napr. na kasule z Čiech z UPM, datovanej do 80. rokov 15. storočia (Sv. Jakub starší s palicou a mušľou, v dolnej časti dorsálneho kríža na kasule). Podobne nájdeme sv. Jakuba staršieho (s kopijou?) v dolnej časti dorsálneho kríža na kasuli z Tachova, datovanej do rokov 1470–90.