Camil Horall

Svätý ...B R U N O -zakladateľ rádu kartuziánov-sviatok 6.október-mrtvola prehovorila...Nemodlite sa za mňa...som zatratený...

Svätý BRUNO -zakladateľ rádu Kartuziánov-sviatok 6.október


Svätý Bruno, zakladateľ rádu kartuziánov,sviatok 6.októbra

1035 -6.október 1101

Mrtvola z truhly doktora Diokresa pri pohrebných modlitbách vstala a hrozným hlasom zvolala...Nemodlite sa za mňa...som zatratený...


Táto hrôzostrašná udalosť v Paríži,za účasti mnohých svedkov takým hrozným spôsobom ohromila mladého študenta Bruna,že sa rozhodol najkajúcnejším spôsobom žiť svoj život...lebo,keď je zatratený slávny profesor Raymund Diokres...povesti svätého života,ktorý žil nábožným a príkladným kresťanským životom /ale mal tajné hriechy/,čo bude s nami...obyčajnými hriešnikmi...a to bolo zrod najslávnejšej,najprísnejšej mníšskej rehole v Cirkvi-Kartuziánov...a slávnej Grand Chartreuse v neprístupných,pustých horách Alp pri Grenobli vo Francúzsku...

Svätý Bruno z Kolína, zakladateľ kartuziánskeho rádu. Bol šľachtického pôvodu. Základné vzdelanie získal v Kolíne nad Rýnom. Potom pokračoval v štúdiu na katedrálnej škole v Remeši a filozofickom učilišti v Tours. Štúdium teológie abslovoval v Kolíne nad Rýnom, kde ho roku 1055 vysvätili za kňaza.

Dátum a miesto narodenia: 1035 Kolín nad Rýnom, Nemecko

Dátum úmrtia: 6. októbra 1101, Serra San Bruno, Taliansko

Knihy: Opera: cum expositione in Psalmos Oddonis Astensis ... eidem Sancto Brunoni ab ab ipso auctore dicata ; nunc primum duobus tomis distincta in lucem edita ·

Miesto posledného odpočinku: Tomba di San Bruno, Taliansko

Sv. Bruno, zakladateľ rádu kartuziánov,sviatok 6.októbra /Memento Mori-Pamätaj na smrť/

Založenie najprísnejšieho mníšskeho rádu Kartuziánov podnietila hrôzostrašná udalosť,kedy mrtvola odpovedala na modlitbu...responde míhi...


6. októbra.
Sv. Bruno, zakladateľ rádu.
V jedenástom storočí povstal nový prísny rád cirkevný, menom Karthuziánsky. Blahoslavený Peter, opát z Klyjny (Cluny), opisuje prísny život mníchov tohto rádu týmito slovami: «Karthusiáni sú najchudobnejší zo všetkých mníchov a už pohľad na zovňajšok ich naplňuje každého človeka strachom. Žijú osamotene v izbičkách (cellách) svojich, každý osobitne, nosievajú tvrdé kajúcne rúcho, umŕtvujú telo svoje ustavičným pôstom a požívajú len chlieb otrubný.



Ani zdraví, ani nemocní nejedia mäso, ba ani ryby nekupujú; požívajú ich len vtedy, keď im bývajú ponuknuté. V nedeľu a vo štvrtok požívajú vajcia a syr, v utorok a v sobotu varené zeleniny, a v ostatných dňoch je voda a chlieb ich pokrmom. Každodenne sedajú ku stolu len raz, okrem sviatočných dní a modlitba, rozjímanie a ručná práca je ich obyčajným zamestnaním. I odpisujú mnohé knihy, aby si zaopatrovali svoje každodenné potreby.»
A zbožný kardinál Bona hovorí o Karthuziánoch: «Títo mnísi sú divom sveta; žijú v tele, akoby žiadneho tela nemali; sú anjelmi na zemi, ktorí nasledujú spôsob života svätého Jána Krstiteľa, sú hlavnou ozdobou nevesty Ježiša Krista, cirkvi, a porovnať môžu sa s orlami, ktorí k nebu sa povznášajú, a ktorých regula prevyšuje všetky iné rády.» Karthuziáni zachovávajú hlbokú mlčanlivosť a používajú nemých znakov k vyjaveniu svojej žiadosti.
Ich kláštor má najväčšiu chudobu a v chráme okrem kalicha nie je nič zo zlata alebo zo striebra. A zakladateľom tohto prísneho rádu je sv. Bruno, ktorého pamiatku sv. cirkev dnes oslavuje.
Sv. Bruno narodil sa roku 1035 zo staroslávnej nábožnej rodiny šľachtickej v meste Kolíne nad riekou Rýnom. Už jako útly chlapec prejavoval čosi neobyčajného; nikdy nehrával sa s inými deťmi. Vznešení rodičia zaoberali sa starostlivo s vychovávaním jeho, i posielali ho do školy ku svätému Kunibertovi v Kolíne. Vysoko nadaný chlapec vyznačoval sa medzi spolužiakmi detinskou útlou bázňou Božou, láskavosťou a zbožnými mravami.
Ako nevinný, prekvitajúci mládenec navštevoval slávne školy v Remeši (Rheims), v Túre (Tours) a v Paríži, i osvojil si horlivou usilovnosťou hlboké znalosti vo všetkých vedách, že bol považovaný za veľmi nadaného medzi jeho rovesníkmi. Na vysokých školách v Paríži obsiahol hodnosť doktora bohosloveckých vied a bol slávny a známy s poznaním svätého Písma a svätých Otcov.
Kolínsky arcibiskup Hano vysvätil učeného mladíka za diakona a vymenoval ho za kanonika pri chráme svojom. Chýr o cnostiach mladého učenca sa dostall i do mesta Remeša, že arcibiskup Gerváz povolal ho r. 1056 k sebe a poveril ho najvyšším dozcom nad všetkými školami, i udelil mu kanoniu pri chráme v Remeši a neskôr, ustanovil ho správcom arcibiskupského konzistoria (svätej stolice súdnej).
A so všetkých strán hrnula prichádzala mládež do Remeša, aby sa na slávnych školách pod správou sv. Bruna učila nielen vo vedách, ale i vo všetkých kresťanských dokonalostiach. Medzi učeníkmi jeho vyznamenával sa zbožný mladík Odo, ktorý neskôr stal sa biskupom a kardinálom v Ostii a r. 1088 zasadol jako pápež Urban II. na stolicu sv. Petra v Ríme. Keď r. 1067 zomrel arcibiskup Gerváz v Remeši, veľké pohoršenie zarmucovalo citlivé srdce sv. Bruna.
Podplatením kráľovských radcov stal sa arcibiskupom v Remeši Manasses, muž úpochádzajúci z vysokého rodu , ale i nemravného, necirkevného srdca. S počiatku pretvaroval sa Manasses jako farizej na arcibiskupskom tróne a zdal sa byť horlivým pastierom cirkevného stáda svojho; avšak v krátkom čase objavil opravdivé hriešné zmýšľanie svoje, že všetci zbožní kresťania boli udivení.
Za peniaze predával cirkevné hodnosti a úrady, plienil chrámy a kláštory, privlastňoval si dôchodky podriadeného kňažstva, pozbavoval zbožných kňazov cirkevných úradov a žil veľmi nemravný a pohoršlivý život. Nikto z kňazov neopovážil sa napomenúť svetáka; len svätý Bruno, ktorého zarmútené srdce neznalo strachu, upozornil nehodného Manassesa na nemravný a pohoršlivý život jeho a keď to neosožilo, karhal ho verejne.
Ale svätý Bruno stal sa obeťou zbožnej horlivosti svojej; Manasses pozbavil ho úradu a všetkého majetku. Už dávno túžil sv. Bruno po samote, v ktorej chcel Bohu slúžiť a život svoj v tichom úkryte dokonať. Násilností a bezprávie Manassesovo bolo mu vítanou zámienkou, aby úmysel svoj previedol.
Roku 1076 opustil sv. Bruno Remeš a poberal sa v sprievode zbožného prepošta a iných kňazov, ktorí dívať sa nemohli na hriešny život Manassesov, do Šampane, kde ho nábožný gróf Ebal na zámku svojom (Rouci) s priateľmi radostne prijal a hostil, až kým nasledujúceho roku v meste Otyne (Autun) pod predsedníctvom pápežského poslanca Huga cirkevný snem shromaždený bol, na ktorom sv. Bruno a prepošt kapituly Remešskej opísali biskupom pohoršujúci život Manassesa.
Keď povolaný Manasses na cirkevný snem neprišiel, bol hodnosti pozbavený a na miesto jeho zbožný Elinandus vyvolený, ktorý sv. Bruna do predošlej hodnosti znovu postavil a cirkevnú kázeň a poriadok v biskupstve svojom v krátkom čase uviedol. Ale len za dva roky riadil Elinandus arcibiskupstvo v Remeši, lebo utiahol sa do samoty, aby výhradne spaseniu svojmu žil.
Kňazi a veriaci ľud žiadali si jednohlasne zbožného Bruna za arcipastiera, ale ponížený sluha Boží zriekol sa i úradu svojho a s niekoľkými zbožnými priateľmi utiahol sa r. 1081 na púšť v biskupstve Langrese a žil tam kajúcne a vo svätom rozjímaní. Sv. Róbert, opát z Melasma, radil mu, aby sa obrátil na biskupa v Grenoble, Huga, že mu ten príhodnejšie miesto v biskupstve svojom pridelí, kde by vzdialený od sveta pohodlnejšie Bohu mohol slúžiť.
A sv. Bruno vybral sa roku 1082 so šiestimi svojimi druhmi do Grenobla. Svätý biskup Hugo prijal zbožných mužov láskavo a na prosbu sv. Bruna im daroval desnú púšť v neprístupných skalnatých vrchoch, menom Karthuzy. Nad tým útulkom potešil sa sv. Bruno s bratmi svojimi a o niekoľko dní zaviedol ich sv. biskup na tú púšť a daroval im okolitý kraj.

I vystavali si sluhovia Boží kaplnku a malé osamelé chýžky, jednu neďaleko od druhej, podľa spôsobu dávnych pustovníkov vo Svätej Zemi a v Egypte; do kostolíka schádzavali sa ráno a popoludní ku službám Božím. Po modlitbe každý išiel po práci svojej. Len v nedeľu jedávali spolu. Nehovorili jeden s druhým, než jedine znamením, ktoré si dávali, tak že v púšti panovalo ticho a mlčanlivosť.
Pracovali na poli, najviacej opisovali knihy. Postievali sa ustavične; mäsitý pokrm nikdy nepožívali. Odev ich bol hrubý, drsný. Sv. Hugo často navštevoval púšť Karthuziánsku, aby sa na duši zotavil. Tak povstal rád Karthuziánsky roku 1084 a život mníchov jeho ako hlas hromu budil ľudí ku pokániu.
Ako príčinu, že sv. Bruno utiahol sa do hroznej púšti, aby nad pomyslenie ľudské prísny život viedol, udávajú súvekí spisovatelia nasledujúcu hroznú udalosť.

Stalo sa to počas pobytu Bruna v Paríži v roku 1084.
V Paríži náhle zomrel slávny doktor,profesor teológie Rajmund Diokres, ktorý bol za zbožného a spravodlivého kresťana považovaný.Diokres učil aj na univerzite Bruna jeho priateľov a poznali ho ako nábožného človeka. Mŕtvola bola vystavená v chráme Panny Márie.Viacerí známi a študenti zosnulého sa išli modliť k mrtvému,ktorý bol vystavený v truhle v bočnej kaplnke chrámu.Bolo veľa ľudí,ktorí sa chceli modliť,tak rozdelili ľudí po hodinách a po skupinkách sa modlili pri mrtvom. Bruno a jeho priatelia študenti mali určenú poslednú hodinu modlitby od 23 hod. do polnoci.Tak prišli v noci do chrámu,kde horeli sviece a šli do kaplnky kde ležal zosnulý v truhle.Pokľakali si okolo truhly a začali sa modliť modlitby hodinky za zomrelých a za spásu duše profesora Diokresa.

Boli tam Bruno, Landuin, ktorý po Brunovi bol prvým predstaveným Karthús, Štefan Burg, Štefan z Die a Hugo, kaplánom menovaný, lebo bol jediným kňazom v novom ráde Karthusiánskom, Andrej Gurrin.Bruno a jeho priatelia v tej temnej noci,kľačiaci okolo truhly a mrtvého profesora,za mihotu sviec mali akési zlé tušenie.Modlili sa latinsky.

Keď pri modlitbe boli čítané slová: «Responde míhi», — «Odpovedaj mi», kaplnkou zavial divný vánok,že sviece len tak, že nezhasli...a pri tých slovách sa naraz mrtvola profesora posadila a zvolal dutým, hrôzyplným hlasom: «Obžalovaný som spravodlivým súdom Božím!» Keď to povedal, poklesla hlava jeho naspäť do truhly Bruno a jeho priatelia zbledli a boli zhrození nad tým výjavom...od strachu ledva vyšli z kostola.Mysleli,že duša mrtvého potrebuje vrúcnejšie modlitby a väčšiu duchovnú pomoc...tak so strachom šli na druhú noc ku mrtvému sa modliť.Odbil zvon a nastalo ticho,Bruno a jeho priatelia vchádzali so strachom do kaplnky ku mrtvému...pokľakali si a začali sa modliť.Naraz kaplnkou zavial ľadový vietor,plameň sviec akoby pohasol a pri slovách modlitby «Responde míhi», — «Odpovedaj mi» sa mrtvy posadil a znova zvolal pri tých istých slovách opätovne hrozným hlasom: «Obžalovaný som spravodlivým súdom Božím!»Znova zavial ľadový vietor a ozval sa polnočný zvon...
Priatelia mysleli, že tieto slová v dobrom zmysle majú sa rozumeť, zdvojnásobnili horlivosť svoju v modlení .
Poslednú noc pred pohrebom sa veľmi báli ísť sa posledný krát modliť k mrtvému,ale Bruno ich povzbudzoval,musíme pomôcť jeho duši,potrebuje našu modlitbu.Tak šli do kostola.Všade tma,len v kaplnke horeli sviece okolo truhly.Pokľakali si dookola truhly a začali modlitby...Blížili sa tajomné latinské slová ....«Responde míhi», — «Odpovedaj mi»,...kaplnkou sa prevalil vietor, plameň sviec pohasol a truhla zaškrípala...mrtvola sa zdvíhala a posadila sa...uvideli kalné,mdlé oči mrtvého...a naraz sa ozval desivý,dutý,záhrobný hlas ...


Nemodlite sa za mňa...ja som zatratený v pekle...a mrtvola sa zvalila do truhly...odbil polnočný zvon a kostolom sa ozval rachot akoby hromu...Sviece zhasli,len jedna horela a Bruno a jeho priateľov zachvátila hrôza...vlasy im všetky stáli a triasli sa strachom a utekali od mrtvého von...
Strašná zvesť sa rozniesla rýchlo a tak namiesto slávneho pohrebu,mrtvého pochovali do neposvätenej zeme za miestnym cintorínom.Brunovi sa celý život a jeho plány zosypali...načo mi je sláva,štúdia,uznanie ľudí...všetko len márnosť...sme len ako poľný kvet,ktorý rýchlo odkvitne a zvädne,taký je aj život človeka...Prach si a na prach sa obrátiš....nič si na druhý svet nevezmeš,nijaké majetky,vedomosti,hodnosti,tituly...ostanú len dobré a zlé skutky a potom posledný,večný súd,kde spravodlivý,prísny Sudca vynesie posledný,rozhodujúci rozsudok,platný pre celú večnosť...vstúpte do raja...alebo vzdiaľte sa odo mňa zlorečení...
«Keď je zatratený ten, ktorý zdal sa medzi nami ľudmi tak žiť, že za svätého bol považovaný. Keď sa s ním tak naložilo, čože môžeme my biednici očakávať?»Profesor Diokres žil zbožne a predsa je zatratený...musel byť nejaký jeho tajný, ťažký hriech,ktorým si zaslúžil záhubu duše...
Bruno hovoril priateľom...máme len jedinú cestu a záchranu...činiť opravdivé pokánie a prísny odriekavý život.

Ježiš tak aj káže...«Keď sa nebudete opravdivo kájať, všetci zomriete a zahyniete vo svojich hriechoch.

Brunovi a jeho priateľom sa zmenil život a jeho hodnoty.Musíme viesť odriekavý život v najprísnejšom pokáni,len tak sa môžeme zachrániť...a spasiť svoju dušu...a to bol začiatok vzniku najprísnejšieho mníšského rádu v cirkvi-rádu Kartuziánov...



Za šesť rokov žil sv. Bruno v púšti Karthuziánskej jako predstavený prísneho rádu svojho, do ktorého mnohí vznešení ľudia vstúpili, a divokú púšť pracovitými rukami svojimi a zbožným životom v pozemský raj pretvorili. Keď učeník Odo stal sa pápežom pod menom Urbana II., povolal r. 1089 sv. Bruna, bývalého učiteľa svojho v Remeši, do Ríma, aby múdrej rady jeho pri obťažnej správe celej sv. cirkve mohol používať.
Pokorný sluha Boží ťažko opúšťal milú samotu svoju v púšti, ale z poslušnosti priniesol tú veľkú obetu. Bratia zarmútili sa veľmi nad odchodom svojho vodcu. Svätý Bruno tešil ich, odovzdal správu Karthúzy milovanému učeníkovi svojmu Languinovi, vzal sebou niektorých bratov, ktorí nechceli sa od neho odlúčiť, a nastúpil v marci toho roku ďalekú cestu do Ríma.
Pápež ubytoval sv. Bruna v paláci svojom, aby múdrej rady jeho mohol používať; a jeho priateľom určil príhodné obydlie, kde podľa prísneho spôsobu svojho Bohu slúžiť mohli. Ale prísnym mníchom zatúžilo srdce po tichej púšti; lebo v hlučnom meste boli v tichej pobožnosti svojej mýlení. Sv. Bruno prepustil so žiaľom bratov, ktorí na púšť svoju do Karthúz odcestovali; ale i sám zacítil, že je opravdivý mních vo svete hlučnom jako ryba na suchej zemi; a i on túžil po samote.
Toho času zomrel arcibiskup v meste Reggio v Kalabrii. Veriaci prosili pápeža Urbana II., aby im poslal sv. Bruna za arcipastiera. Ale sv. Bruno nechcel prijať od pápeža ponúkanú vysokú dôstojnosť a riekol, že nie je dostatočným ani za dušu svoju spravodlivosti Božej zodpovedať, nie žeby takú ťarchu zodpovednosti toľkých tisícich duší na slabé ramená svoje uvaliť mohol. I žiadal pokorne pápeža, aby mu dovolil do obľúbenej púšti sa utiahnuť.
Keď sv. Otec videl úprimný zármutok pokorného sluhu Božieho, dovolil mu, aby si vyhľadal nejaké pusté miesto v Kalabrii, kde by dľa vôle žiť a pápežovi radou osožný byť mohol. Roku 1090 opustil sv. Bruno Rím, odišiel na púšť, La Torre zvanú, v Kalabrii a založil tam novú osadu Karthuziánov; lebo mnohí zbožní mužovia chceli žiť kajúcny život pod správou jeho. Z tejto púšti písal listy do Karthúz a povzbudzoval bratov ku plneniu prísnych pravidiel života, ktoré im bol predpísal.
Pôsobením jeho stalo sa, že všetkých Karthuziánov oživoval jeden duch. Veľmož Roger, ktorému Kalabria náležala, prišiel poľovať na púšť Torre, uzrel sv. Bruna a dal sa s ním do reči. A život pokorného sluhu Božeho zaľúbil sa tak veľmi Rogerovi, že mu tú púšť daroval a pri mníšskych chyžkách ku cti sv. Jána Krstiteľa chrám vystavil.
Roku 1099 krstil sv. Bruno syna Rogerovho. Toho istého času zajali Lombardovia v meste Kapue Richarda, pokrevného Rogerovho. I vyslal Roger vojenského vodcu svojho Sergia proti nepriateľom. Sergius dal sa nepriateľom podplatiť ku zrade a chcel im i pána svojho chyteného vydať. V noci pred bitkou rozkázal Roger vojsku, aby včas ráno mesto Kapuu útokom napadlo; sám ľahol si na odpočinok.
Sv. Bruno modlil sa celú noc v pustovni svojej za víťazstvo zbožného dobrodinca svojho. Vo sne objavil sa sv. Bruno Rogerovi v roztrhanom rúchu a horko plakal. Keď sa Roger pýtal, čo mu chybí, zdal sa vo sne slyšať slová: «Žialim pre život mnohých kresťanov a zvlášte pre život tvoj. Vstaň, vezmi zbroj, snáď ešte Boh učiní, že zachrániš život svoj a bojovníkov svojich!»
Roger uposlúchol, povolal jedného verného vodcu, naložil mu, aby svolal vojsko a presvedčil sa, či sen nie je mámenie smyslov a či Sergius koná povinnosť svoju. A videnie nebolo mámením! Zradca Sergius, ktorý chcel pána svojho nepriateľom vydať, zbadal, že je zradený, i dal sa s 200 gréckymi bojovníkami na útek; ale verné vojsko Rogerovo prenasledovalo zradcov a potrestalo ich. I vydobytá bola Kapua.
Roger išiel po vydobytom víťazstve do Salerna ku pápežovi Urbanovi II. a odtiaľ do Skvillace, kde ležal nemocný štrnásť dní. Sv. Bruno navštívil nemocného dobrodinca a tešil ho. A Roger ďakoval sluhovi Božiemu, že ho z nebezpečenstva života modlitbou svojou vyslobodil, ma daroval majetok rádu Karthuziánov.
Tak vznikol aj druhý kláštor v púšti La Torre, ktorý sv. Bruno podobným spôsobom založil, jako svoj prvý v púšti Karthúze neďaleko Grenobla.
Landuin, prior kláštora Karthuziánov neďaleko Grenobla, navštívil roku 1099 sv. Bruna v Kalabrii, aby sa poradil s ním o záležitosťach rádu. Sv. Bruno poučil ho a odoslal bratom do Francúzska dojímavý list, ktorým ich povzbudzoval a snažne napomínal, aby nočným strážením, pôstom a modlitbami proti nepriateľovi duševného spasenia sa bránili.
V púšti La Torre napísal sv. Bruno mnoho nábožných spisov, menovite výklad sv. Písma, v ktorých zračí sa hlboký pohľad veľkého ducha jeho do článkov viery a svätosť jeho. Roku 1100 navštívil dobrotivý Boh sv. Bruna ťažkou nemocou, ktorá zapríčinila, že nezadlho mal získať večnú korunu za cnosti svoje a bohumilé práce. Trpezlive znášal telesné boľesti a napomínal učeníkov svojich ku svedomitému plneniu prísnych pravidiel rádu.
Keď cítil, že sa blíži posledná hodinka života, povolal ku svopjmu bolestnému lôžku všetkých mníchov rádu, vyznal sa z hriechov celého života v prítomnosti ich, modlil sa vrúcne a po odriekaní apoštolského vyznania viery zomrel v Pánu dňa 6. októbra roku 1101. Mrtvé telo jeho bolo pochované na cintoríne pri kláštore La Torre, kde roku 1515 neporušené bolo objavené. Mnohé divy stály sa pri hrobe jeho.
Pápež Lev X. dovolil Karthuziánom, aby sa modlili hodinky ku cti sv. Bruna, a pápež Gregor XV. rozšíril úctu jeho po celej sv. cirkvi. Sv. Bruno vyobrazuje sa v bielom rúchu rádu svojho, jako stojí pred pustovňou s krížom v rukách, na ktorý uprene pozerá.
Poučenie.

Keď sv. Bruno videl, aké nebezpečenstvo hrozí duši ľudskej na tomto hriešnom svete, uzavrel, že sa bude pripravovať na šťastnú smrť zbožným, prísno kajúcnym životom. K tomu cieľu vyvolil si najlepší prostriedok: utiahol sa na púšť z hlučného hriešneho sveta. On bál sa Božieho súdu, preto bál sa i lákadiel a zvodov sveta.
O tom súde píše sv. Bazilius (výkl. žal. 30.): «To verejné zahanbenie pred celým svetom bude pre zatratených najväčším trápením; áno ťažšie a bolestnejšie bude to verejné zahanbenie a vyjavenie nimi spáchaných hriechov, než pekelná temnosť a než sám pekelný oheň.» Na hriešnych, nekajúcich ľuďoch vyplnia sa pri súde Božom tie hrozné slová, ktoré Spasiteľ podľa sv. Lukáša (hl. 23, 30.) praví: «Vtedy budú hovoriť vrchom: padnite na nás, a kopcom: prikryte nás!»
Kresťan, nasleduj sv. Bruna, vyhýbaj sa sa hriešneho sveta, ží v ňom ako na púšti, i zachovaj si pravidlo života jeho, že, keď je hovoriť striebro, je mlčať zlato, že budeš počet vydávať z každého zbytočného slova svojho! Aby sa nebál svedomitý človek pred budúcim prísnym súdom Božím, založil sv. Bruno prísny rád Karthuziánsky.
A aké požehnanie Božie spočíva na tomto ráde cirkevnom, poznať z toho, že keď mnohé mníšske rády stratili pôvodnú horlivosť, Karthuziáni žijú doteraz podľa ducha zbožného učiteľa svojho a zakladateľa. Mäsitý pokrm nikdy nepožívajú, ani v chorobe. Postievajú sa osem mesiacov v roku. V pôste a v piatkoch nepožívajú ani vajec ani mlieka.
V nedeľu a vo sviatok modlievajú sa celé hodinky v chóre a spoločne jedávajú; v ostatné dni schádzajú sa v chráme len ku sv. omši a ku vešperám. Ženám je zakázaný prístup do kláštora a do chrámu. Len raz v týždni vychádzajú do poľa. Mimo chyžiek a kláštora nikde nejedia jedlo. Zachovávajú úplnú mlčanlivosť a len predstavenému je možné hovoriť bez dovolenia .
Sv. Bruno dovolil učeníkom svojim, aby sa pri stretnutí pozdravovali: «Memento mori», «pamätaj na smrť!» Tak oslovujú sa Karthuziáni až podnes a upozorňujú sa na budúcu smrť svoju. svoje pustovne (celly) opúšťajú iba v istom čase a okolo každej pustovne je záhradka, ktorú mnísi obrábajú. Mimo modlitby, rozjímania, odriekania denných hodiniek o preblahoslavenej Panne Márii a za zomrelých, robia ručné prácami a čítajú kníhx, ktoré im dá predstavený.
Nikdy neodkladajú kajúcny opasok, spávajú oblečení na slamenom matraci; o 22. hodine v večer vstávajú k modlitbe a ľahnú si na odpočinok o tretej hodine ráno; vstávajú o 5. lebo o 6. hodine. Kláštory Karthuziánov nachádzali sa prv početne po celej Európe; za našich časov je ich menej. Z tohto prísneho rádu, ktorý mohutne účinkoval na zlepšenie mravov pokazeného sveta, vyznačili sa mnohí cirkevní spisovatelia.
Modlitba.

Ó Pane Bože, prosíme, nech nám prímluva sv. vyznavača Tvojho Bruna pomáha, aby sme i my, ktorí sme velebnosť Tvoju ťažkými hriechami urazili, pre jeho zásluhy a prosby sme dosiahli odpustenie svojich hriechov Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.

Raymond Diocrès bol profesorom na univerzite v Paríži , ktorý zomrel v roku 1084 .

Vicente Carducho : Obrátenie svätého Bruna pred mŕtvolou Diocrèsa (1626-1632). Kláštor Paular .

Najslávnejšou epizódou Diocrèsa, ktorá sa objavila v rôznych umeleckých dielach, bol jeho pohreb, na ktorom bol nakrátko vzkriesený, aby sa zabezpečilo, že ho Boh súdil a odsúdil. Jeden z jeho študentov, Bruno de Colonia , bol svedkom takého zázraku a rozhodol sa opustiť civilný život a vstúpiť ako mních.
Diocrèsove triedy a jeho pohrebná postava medzi osvetlenými scénami vo veľmi bohatých hodinách vojvodu z Berry . Maliari ako Vicente Carducho , Gregorio Bausá alebo Eustache Le Sueur tiež vytvorili scény z jeho života, najmä tie, ktoré súvisia s povolaním svätého Bruna.

Kartuziánsky rád alebo kartuziáni je katolícka rehoľa s prísnymi rehoľnými pravidlami založená v roku 1084 sv. Brunom, pomenovaná podľa latinského názvu Chartreuse Cartusia (kláštor v Chartreuse). Motto kartuziánskej rehole je: lat. Stat crux dum volvitur orbis – Kríž stojí, kým svet sa krúti.

Rehoľu založil spolu so šiestimi spoločníkmi sv. Bruno z Kolína pri Grenoble vo Francúzsku. V rokoch 1122 - 1127 spísal Gvigo - piaty prior kláštora regulu tohto rehoľného spoločenstva. V roku 1141 sa zišla generálna kapitula - najvyšší orgán kartuziánskej rehole.

Rehoľné pravidlá boli pod názvom "Statuta ordinis cartusiensis a domino Guigone priore cartusie edita" kníhtlačou vydané v Bazileji, v roku 1510.
Už niekoľko storočí sa rodí v horskom prostredí kartuziánskeho kláštora Grande Chartreuse blízkosti Grenoble známy likér Chartreuse s nezameniteľnou chuťou a vôňou. Likér pôvodne vyvinul neznámy alchymista ako "elixír dlhého života". Mníchom dal zašifrovaný recept maršal François Annibale d' Estrees v roku 1605 a údajne im trvalo 150 rokov ho rozlúštiť.

Monastère de la Grande Chartreuse (Isère, Francúzsko)

Kartuziánsky rád má približne 400 členov, počet mužských kláštorov je 18, ženských je 5. Najviac kláštorov sa nachádza vo Francúzsku a v Španielsku po 5. Na Slovensku bol kartuziánsky kláštor v Kláštorisku v Slovenskom raji (založený 12. mája 1299) a v Červenom Kláštore pri Dunajci.

Na čele kartuziánskeho rádu je generálna kapitula, na ktorú prichádzajú každé dva roky všetci priori. Mimo generálnej kapituly vedie rád generál, ktorého zvolí spoločenstvo vo Veľkej Kartúze (tu vznikol kartuziánsky rád), a ktorý je pritom aj jej prior. Taktiež spoločenstvá v jednotlivých kláštoroch si samé zvolia priora. Generálna kapitula a rehoľná vizitácia v jednotlivých kláštoroch ubezpečuje jednotu rádu.
Na Slovensku bol založený v roku 1319 ďalší kláštor kartuziánov v Červenom Kláštore na Spiši (Zamagurie). Neskôr v období baroka ho spravoval rád Kamaldulov.


Bruno, kňaz, mních, zakladateľ rehole kartuziánov

Svätý

Sviatok: 6. október

* okolo 1031 Köln, Severné Porýnie-Vestfálsko, Nemecko
† 6. október 1101 kláštor Santa Maria dell’Eremo, Tal La Torre pri dnešnom Serra San Bruno, Taliansko

Význam mena: hnedý (zast. nem.)

Atribúty: kniha, lebka, kríž, sedem hviezd – ako symbol mlčanlivosti kartuziánov

Patrón posadnutých; proti moru

Sv. Bruno

Sv. Bruno sa narodil okolo roku 1035 v nábožnej šľachtickej rodine Hartenfaust v Kolíne nad Rýnom. Už ako chlapec pôsobil nezvyčajným dojmom – nezaujímali ho detské hry, nehrával sa s inými deťmi. Od malička bol veľmi nábožný, láskavý, slušne sa choval. Študoval v rodnom meste, neskôr v Remeši a v Tours, kde navštevoval filozofiu pod vedením učiteľa Berengára. Bol veľmi usilovný, získal hlboké a dôkladné vedomosti. Dosiahol doktorát z teológie. V roku 1057 ho remešský arcibiskup Gervaz poveril správou školy, v ktorej predtým Bruno študoval. Arcibiskup mu udelil aj kanoniu pri chráme a neskôr ho ustanovil za správcu arcibiskupského konzistória. Správcom školy zostal až do roku 1075. Mnoho študentov nielenže vyštudovalo počas jeho pôsobenia, ale sa aj zdokonalilo v kresťanských čnostiach. Po smrti arcibiskupa sa stal vďaka podplateniu kráľovských radcov biskupom Manasses, ktorý žil pohoršlivým životom. Keď ho Bruno – ako jediný odvážlivec – napomenul za jeho nemravnosti, Manasses ho zbavil úradu i všetkých príjmov. Keďže Bruno už dávnejšie pomýšľal na to, že sa utiahne do samoty, prišlo mu to vhod. Hoci o dva roky neskôr nehodného arcibiskupa zosadili a Bruna volali späť, on sa nevrátil. So svojimi šiestimi druhmi odišli do Grenobla. Tamojší biskup, sv. Hugo, ktorý bol jeho žiakom, ich láskavo prijal a na Brunovu prosbu im poskytol pustý neprístupný pozemok vo vrchoch Chartreuse (latinsky Cartusia). Bolo to asi 24 km na sever od Grenobla. Do užívania im dal aj okolité lesy. Spoločníci si tam postavili kaplnku a okolo nej osamelé chyžky – pustovne a žili podľa spôsobu niekdajších eremitov v Egypte a Svätej zemi. Ráno a poobede sa schádzali v kaplnke na bohoslužbách. Po modlitbách šli pracovať. Mäso nikdy nejedli. Počas pôstu jedli iba raz za deň. Jedlo si pripravoval každý sám. Odev mali hrubý a drsný. Raz do týždňa sa nerozprávali vôbec. Žena do ich areálu nemala prístup. Hoci žili takýmto prísnym a odriekavým životom, veľa mladých mužov prichádzalo a prosilo o prijatie. Sám biskup Hugo k nim rád chodieval a najradšej by sa tam natrvalo usadil. Bruno ako predstavený však dbal na to, aby to nikto so skutkami sebazapierania nepreháňal.

Prešlo šesť rokov. Bruno a jeho spoločníci premenili divokú pustatinu na krásne prekvitajúce miesto. V roku 1088 sa stal pápežom Urban II., vlastným menom Odo de Chatillon, bývalý Brunov žiak. Ten povolal Bruna do Ríma, aby mu pomáhal v správe Cirkvi. Bruno s ťažkým srdcom opúšťal svoju milovanú samotu, ale nasledujúceho roku sa z poslušnosti vydal s niekoľkými bratmi na cestu. Pápež ubytoval mníchov vo svojom paláci. V hlučnom meste si však nezvykli. Bratia sa vrátili späť do Kartúzy. Bruno zostal sám a cítil, že mu chýba samota. V tom čase pápež musel z Ríma ujsť pred cisárom Henrichom IV. a protipápežom Klementom. Vtedy ho Bruno požiadal o uvoľnenie zo služby. Pápež mu vyhovel s podmienkou, že neodíde do Francúzska, ale zostane v Taliansku, aby bol nablízku. Sicílsky veľmož Roger daroval Brunovi pustý kraj La Torra v Kalábrii. V roku 1094 tam Bruno zriadil mníšsku osadu Panny Márie podľa vzoru Kartúzy. V roku 1099 zriadil ďalšiu družinu mníchov sv. Štefana s miernejšími pravidlami. V tom istom roku ho navštívil Landuin, jeho nástupca v Kartúze. Bruno napísal svojim mníchom dojímavý list, ktorý poslal po Landuinovi. Mníchov povzbudzoval, aby vytrvali a boli dôslední v zachovávaní pravidiel. V La Torre napísal mnoho spisov a výklady Svätého Písma. V roku 1100 ochorel. Cítil, že sa blíži koniec. Svojich nasledovníkov napomínal k svedomitému životu. Keď sa priblížila posledná hodina, povolal si k posteli mníchov, vyznal sa zo svojich hriechov, pomodlil sa a vyznal vieru. Potom zomrel. Stalo sa to 6. októbra 1101 v La Torre. Jeho telo pochovali na cintoríne pustovne sv. Štefana. V roku 1513 ho našli neporušené a preniesli ho do La Torry, kde je dodnes. Bruno síce nebol vyhlásený za svätého oficiálne, ale pápež Lev X. v roku1514 povolil kartuziánom úctu k nemu a pápež Gregor XV. v roku 1623 rozšíril úctu k nemu na celú Cirkev. Zvláštnosťou je, že Bruno nikdy nenapísal pravidlá pre rád. Napísal ich až jeho piaty nástupca Guigo. Definitívne schválenie mu rád dostal v roku 1176. Je najprísnejším rádom v Cirkvi. Na Slovensku boli v minulosti dva kartuziánske kláštory – na Skale útočišťa (Lapis Refugii; dnes Kláštorisko pri Letanovciach; založený v roku 1299) a v Červenom Kláštore na Dunajci (založený v roku 1319).

Svätý Bruno z Kolína (* medzi 1027 a 1030 (1035?) v Kolíne nad Rýnom, Nemecko – † 6. október 1101, La Torre, Taliansko), zakladateľ kartuziánskeho rádu. Bol šľachtického pôvodu.

Základné vzdelanie získal v Kolíne nad Rýnom. Potom pokračoval v štúdiu na katedrálnej škole v Remeši a filozofickom učilišti v Tours. Štúdium teológie abslovoval v Kolíne nad Rýnom, kde ho roku 1055 vysvätili za kňaza.


Na žiadosť remešského arcibiskupa Gerváza prišiel učiť na katedrálnu školu v Remeši, ktorú od roku 1057 viedol ďalších dvadsať rokov. Keď nastúpil na arcibuskupský stolec v Remeši Manasses I. de Gourney, ktorý ho získal za úplatky, vystúpil Bruno roku 1077 na autunskej synode proti arcibiskupovi. Synoda arcibiskupa zosadila, ten sa však odvolal do Ríma. Kým však prišlo rozhodnutie, dal arcibiskup Brunovi a ostatným protivníkom skonfiškovať majetky. Bruno musel ujsť a vrátiť do Remeša sa mohol až roku 1080, kedy lyonská synoda definitívne zosadila arcibiskupa Manassesa.
Grande Chartreuse

Bruno však už nechcel pracovať na škole. Spolu s niekoľkými spoločníkmi sa pridal ku skupine cisterciánskej rehole v Sêche-Fontaine. Život rehole sa mu však nezdal dostatočne prísny. Preto so svojimi druhmi založil v osamelom alpskom údolí Chartreuse (lat. Cartusia) skromné pustovne, z ktorých sa vyvinulo hlavné stredisko kartuziánskej rehole Grande Chartreuse. Podľa neho sa nazývajú kláštory kartuziánov kartúzami.

Roku 1090 odchádza Bruno na žiadosť pápeža Urbana II. do Ríma, aby mu pomohol pri reforme duchovenstva. Po obsadení Ríma nemeckým cisárom Henrichom IV., odišiel s pápežom do južného Talianska. Tu požiadal pápeža o uvoľnenie z jeho služby. Pápež súhlasil s podmienkou, že Bruno ostane v Taliansku. Od apúlskeho vojvodu Rogera dostal Bruno pozemok La Torre v Kalábrii. Tu roku 1094 založil pustovnícky kláštor podľa vzoru Chartreuse. Keďže mal Bruno množstvo nasledovníkov, bol tento kláštor čoskoro nedostatočný. Preto založil ďalší kláštor San Stefano di Bosco, zasvätený sv. Štefanovi prvomučeníkovi.

Bruno zomrel 6. októbra 1101 v La Torre. Pochovaný bol v kláštore San Stefano di Bosco. Roku 1513 jeho pozostatky preniesli na La Torre.

Bruno nebol nikdy formálne vyhlásený za svätého. Ale pápeži mu priznali titul a úctu svätého tým, že roku 1514 pápež Lev X. dovolil kartuziánom modliť sa kňazské hodiny na jeho počesť a roku 1623 pápež Gregor XV. rozšíril úctu k nemu na celú cirkev. Sviatok sv. Bruna sa slávi 6. októbra.

Prečo je svätý Bruno patrónom exorcistov a posadnutých ľudí?

Umelecké zobrazenie svätého Bruna a jeho povesť svätosti života viedli k jeho záštite proti démonickej posadnutosti. Svätý Bruno bol zakladateľom kartuziánskeho rádu a bol veľmi uznávaný pre svoj svätý a cnostný život. Je všeobecne známy ako patrón exorcistov a posadnutých osôb a je vzývaný proti démonickej posadnutosti.

Je ťažké určiť presný dôvod, prečo svätý Bruno dostáva toto označenie, ale existujú dôkazy, ktoré nám môžu pomôcť to vyriešiť. Slávne zobrazenie svätého Bruna v prvom rade pripomína scénu z jeho života, kde sa stal svedkom pohrebu Raymonda Diocresa, zdanlivo cnostného učiteľa písma. Na pohrebe sa Bruno pozrie na vzkriesené telo Raymonda, ktorý sa vracia k životu, aby povedal, že jeho duša bola odsúdená do pekla za jeho tajné hriechy. Tento obraz často zobrazuje démona pripraveného prijať dušu Raymonda.

Po druhé, je tu stredoveký obraz sv. Bruna, ktorý vyháňa ducha z posadnutej ženy. Tento príbeh za týmto obrazom je ťažké zistiť, ale odhaľuje legendárnu tradíciu spájania svätého Bruna s exorcizmom.

Po tretie, svätý Bruno bol vysoko uznávaný pre svoju svätosť života a jeho duchovné spisy obsahujú veľa náhľadov do duchovného života. Jeho svätosť a askéza z neho urobili silného duchovného bojovníka, pripraveného bojovať s akýmikoľvek duchovnými útokmi.

Nech už boli okolnosti akékoľvek, ktoré mu vyslúžili záštitu exorcistov a proti posadnutiu démonmi, svätý Bruno je naďalej mocným príhovorom v nebi a môže byť nápomocný v prípadoch, keď pôsobia démonické sily.

6. októbra

SV. BRUNO
zakladateľ kartuziánskej rehole
(1035? - 1101)

Možno sme už niečo počuli o kartuziánoch. Je to veľmi prísna rehoľa. Jej členovia žijú vo zvláštnych kláštoroch v ustavičnom mlčaní, ktoré prerušujú iba v nedele, sviatky a pri spoločnej chórovej modlitbe. Veľmi často sa postia, nikdy nejedia mäso a v piatok ani mliečne potraviny. Ich deň je rozdelený medzi modlitbu a prácu. Modlitbe a duchovným veciam venujú osem hodín denne. Túto rehoľu založil v 11. storočí sv. Bruno, ktorého liturgická spomienka pripadá na 6. októbra.
Sv. Bruno pochádzal z Kolína nad Rýnom v západnom Nemecku. Narodil sa okolo roku 1035. Základné školské vedomosti získal v rodnom meste. Na ďalšie štúdiá odišiel do Francúzska. S úspechom študoval na katedrálnej škole v Remeši a na filozofickom učilišti v Tours. Na štúdium teológie sa vrátil do rodného mesta Kolína, kde bol okolo roku 1055 vysvätený za kňaza.
Na žiadosť remešského arcibiskupa Gerváza išiel znova do Francúzska, kde vyučoval na remešskej katedrálnej škole a od roku 1057 prevzal na dvadsať rokov jej vedenie. Za ten čas vychoval viacerých slávnych žiakov, ako bol Odo de Chátillon, neskorší pápež Urban II., ďalej grenobliansky biskup sv. Hugo, kalábrijský arcibiskup a kardinál Roger a iní preláti a opáti.
Po Gervázovi nastúpil na remešský arcibiskupský stolec ctižiadostivý Manasses, ktorý získal arcibiskupskú hodnosť pomocou úplatkov kráľovi Filipovi a okrem toho viedol i pohoršlivý život. Aby získal na svoju stranu Bruna, vymenoval ho roku 1075 za arcibiskupského kancelára. Ale Bruno nemohol súhlasiť s tým, čo robil arcibiskup. Na Autunskej synode roku 1077 predniesol sťažnosti duchovenstva proti nehodnému arcibiskupovi. Synoda pod predsedníctvom pápežského legáta zosadila Manassesa, ale ten sa odvolal do Ríma. Kým prišlo konečné rozhodnutie, arcibiskup sa vypomstil na Brunovi a ostatných svojich protivníkoch: dal im zrúcať domy a zlikvidoval ich majetky. Postihnutí museli ujsť a iba po definitívnom zosadení arcibiskupa Manassesa na Lyonskej synode roku 1080 sa mohli vrátiť do Remeša.
Bruno už nechcel ďalej pracovať ako riaditeľ katedrálnej školy a cirkevný hodnostár; rozhodol sa, že sa utiahne do samoty. Najprv sa s niekoľkými spoločníkmi pripojil k zakladajúcej skupine cisterciánskej rehole v Séche-Fontaine pri Molesmes. Ich život sa mu však nezdal dosť prísny a miesto nie dosť izolované od sveta. Preto odišiel so šiestimi druhmi do Grenoblu, kde im jeho bývalý žiak, biskup Hugo, pridelil pozemok v pustom alpskom údolí nazývanom Chartreuse, po latinsky Cartusia, 24 km na sever od Grenoblu. Bruno a jeho spoločníci si tam postavili skromné pustovne, z ktorých sa vyvinulo hlavné stredisko kartuziánskej rehole - Grande Chartreuse.
V roku 1088 sa Brunov žiak Odo de Chátillon stal pápežom s menom Urban II. Medzi poradcami chcel mať aj svojho bývalého učiteľa. A tak roku 1090 musel Bruno opustiť chartreuskú samotu a odísť do Ríma, kde pomáhal pápežovi Urbanovi uskutočniť reformu duchovenstva. Ked' nemecký cisár Henrich IV. s protipápežom Klementom zaujali Rím, Bruno odišiel s pápežom do južného Talianska. Tam naňho naliehali, aby prevzal vedenie arcibiskupstva Reggio di Calabria. Bruno sa tuho bránil a podarilo sa mu presadiť na arcibiskupské miesto svojho žiaka Rogera, ktorý sa stal i kardinálom.
Bruno túžil po stratenej samote a prosil pápeža, aby ho preto uvoľnil zo svojej služby. Urban II. súhlasil s podmienkou, že Bruno ostane v Taliansku, aby podľa potreby mohol ľahšie poslúžiť pápežovi. Apulijský vojvoda Roger daroval Brunovi pozemok La Torre v kalábrijských horách. Tam Bruno s inými pustovníkmi postavil roku 1094 pustovnícky kláštor podľa vzoru francúzskej Chartreuse. Bruno mal čoskoro toľko nasledovníkov, že pustovnícke sídlisko La Torre nestačilo a museli vybudovať ďalšie, zasvätené sv. Štefanovi. Aj na toto dielo štedro prispel vojvoda Roger. Vojvoda, ktorý bol normanského pôvodu, si veľmi vážil Bruna. Viac ráz ho osobne navštívil v horskej pustatine a Bruno zasa častejšie poslúžil jeho rodine ako duchovný radca, kňaz a priateľ.
Keď Bruno cítil, že sa blíži koniec jeho života, zhromaždil svojich spoločníkov a pred nimi urobil slávnostné vyznanie viery, v ktorom zdôrazňoval (proti bludom svojho času) najmä vieru v Najsvätejšiu Trojicu a v Eucharistiu. Zomrel 6. októbra 1101 v pustovni La Torre. Ale pochovali ho v kláštore San Stefano, kde sa jeho neporušené telo uchovalo až do roku 1513. Potom ho preniesli do La Torre.
Bruna formálne nikdy nevyhlásili za svätého. Ale pápeži mu prakticky priznali titul a úctu svätých tým, že roku 1514 dovolili kartuziánom modliť sa kňazské hodiny na jeho počesť a roku 1623 Gregor XV. rozšíril jeho úctu na celú Cirkev.
Podľa mienky historikov sv. Bruno nemienil založiť rehoľnú spoločnosť, no táto sa rýchlo vyvinula z pustovnícko-mníšskych kláštorov, ktoré vybudoval. Za rok vzniku kartuziánskeho rádu sa pokladá rok 1128, keď vtedy jestvujúce kartuziánske kláštory prijali stanovy, ktoré rok predtým vypracoval pre Grande Chartreuse jej piaty predstavený Guigo.
Napriek malému styku so svetom a veľmi prísnemu spôsobu života sa kartuziánska rehoľa rozšírila do mnohých štátov Európy. Do roku 1200 vzniklo 37 kartuziánskych kláštorov, z čoho dva boli dokonca ženské. Dva kartuziánske kláštory vznikli aj na Slovensku, a to roku 1299 na Skale Útočišťa (dnes Kláštorisko v chotári obce Letanovce na Spiši) a roku 1319 Červený kláštor na Dunajci.
V roku 1510 jestvovalo až 195 kartuziánskych sídlisk. No husiti, Turci a protestanti mnohé z nich zničili. V 17. a 18. stor. nastal nový rozkvet. Ale Francúzska revolúcia, jozefinizmus a sekularizácia v 19. storočí znovu zdecimovali kartuziánske kláštory. Toho času jestvuje ešte 17 kláštorov tejto rehole, ktorá sa pokladá za najprísnejšiu v Cirkvi.

Životopisné dáta:

Sv. Bruno sa narodil v nemeckom Kolíne, okolo roku 1030. Ako mladík odišiel do francúzskeho Remeša, kde bola slávna škola. Svojou usilovnosťou, inteligenciou a veľkým zanietením si získal obdiv remešského arcibiskupa, ktorý ho požiadal, aby viedol celý vzdelávací inštitút v jeho diecéze.

Nový majster mal veľa zbožných žiakov, medzi nimi bol aj Eudes de Châtillon, budúci pápež Urban II., ktorý hlásal prvú krížovú výpravu. Sv. Bruno bol múdry, vzdelaný, hovoril grécky i hebrejsky. Mal aj vlohy pre poéziu a bol veľmi prívetivý. Tieto vlastnosti vysvetľujú jeho nadšenie pre komentovanie Sv. Písma. Pravoverné učenie, ktoré bránil a povesť svätosti, ktorá ho obklopovala mu získali veľa nepriateľov. Remešský arcibiskup sa poškvrnil simóniou a rozdával cirkevné hodnosti za peniaze. Keď to sv. Bruno odhalil, oznámil to vyšším cirkevným autoritám a nehodný prelát bol predvolaný, aby sa zodpovedal zo svojich priestupkov. Jeho reakcia smerovala proti sv. Brunovi. Bruno prišiel o svoj úrad, hodnosť, majetok a bol vyhnaný. Až v roku 1080, keď Rím definitívne odsúdil jeho prenasledovateľa, sa mohol vrátiť. Pochopil však márnosť svetských vecí, zložil sľub a opustil svet, aby Bohu slúžil v ústraní.

V roku 1084 sa so šiestimi spoločníkmi odobral do francúzskej provincie Dauphiné, a prosil svojho niekdajšieho žiaka, Sv. Huga zo Châteauneuf, biskupa z Grenoblu, aby im dal nejaké opustené miesto, kde by mohli žiť. Sv. Hugo ich odviedol na pusté miesto v Alpách zvané Chartreuse, skryté a ťažko prístupné uprostred divokých skál. Bruno začal budovať pustovňu, ktorú dokončil v priebehu roka a posvätil si v nej kaplnku. Táto budova sa stala vzorom pre všetky kartúzy vo Francúzsku a neskôr aj v iných krajinách. Pokojný život v modlitbe a ústraní však sv. Bruno neviedol dlho. Urban II. ho v roku 1090 zavolal do Ríma, ako asistenta svätej stolice. Tam strávil pár mesiacov a potom sa mu podarilo utiahnuť sa do pustovne v južnom Taliansku, kde ho gróf Róbert z Kalábrie obdaroval kúskom zeme. Tam zotrval do roku 1101, kedy pokojne zosnul v Pánovi.

Život sv. Bruna nám dáva niekoľko dôležitých bodov na premýšľanie.

1., skrze neho môžeme postrehnúť jeden z duchovných počiatkov krížových výprav. Prvú výpravu hlásal Urban II., ktorého duchovne formoval práve milovník samoty, sv. Bruno. V základe tohoto hnutia plného mimoriadnej aktivity bol teda kontemplatívny duch. Krížové výpravy sú jednou z najväčších ozdôb dejín Cirkvi. Prebudili nadšenie pravých katolíkov a vyvolávajú pohŕdanie modernistov a progresívcov, ktorí nakazili dnešnú Cirkev. Napríklad Ján XXIII. hovoril, že ich nenávidel natoľko, že nemohol vystáť ani ich meno. Je preto treba si uvedomiť, že duch ticha a sústredenia sa dokáže vytvoriť také akčné, silné a životaschopné hnutie, akým bola prvá krížová výprava.

2., keď sv. Bruna tyranizoval nehodný arcibiskup, dal nám sv. Bruno príklad, čo má dnes robiť človek, ktorý žije pod nehodnou cirkevnou vrchnosťou. Človek by ma brániť pravú vieru, tak ako Bruno. Arcibiskup páchal simóniu, bol to človek bez zásad. Sv. Bruno sa mu vzoprel a jeho zločiny oznámil, bránil pravdu. Neprestal ho poslúchať v tom, v čom mal arcibiskup stále legitímnu moc, ale nechcel v ničom ustúpiť z pravej viery. Tak je dnes našou povinnosťou poslúchať katolícku Cirkev, tradičné učenie pápežov. Ak niekto v mene Cirkvi učí falošné náuky, musíme nahlas povedať, že sa mýli. To urobil sv. Bruno a za to bol prenasledovaný.

3., vo vyhnanstve a samote, ďaleko od prepychu sveta a cirkevnej nádhery, sa v ňom zrodila myšlienka opustiť toto všetko a oddať sa Bohu. V tomto rozpoložení sa vrátil do Remeša, ako jeho nový arcibiskup. Mal skvelú povesť svätca a učenca, bol obľúbený kazateľ, takže by z neho bol výborný arcibiskup. Remešský arcibiskup bol jeden z najdôležitejších ľudí v Európe tých čias. Nedá sa to vôbec porovnať, s jeho významom dnes. Ale vtedy boli v Remeši korunovaní francúzski králi, arcibiskup mal titul vojvodu a paira (rovného kráľovi) a remešská katedrála bola medzi najnavštevovanejšími kostolmi Európy, vynikajúca stavba a dokonalá ukážka náboženského umenia. Takže arcibiskup Remeša bol medzinárodnou postavou. Sv. Bruno bol na tento post povolaný.

Asi si viete predstaviť, to zadosťučinenie. Bol roky kruto prenasledovaný arcibiskupom, ktorý bol práve zosadený a on mal zaujať jeho miesto. Skvelé víťazstvo. Taká pozícia by výborne umožnila využiť jeho talent a cnosť. Mohol sám seba ľahko presvedčiť, že ako arcibiskup urobí pre Cirkev viac, ako pustovník v lese alebo na púšti. Bruno ale odmietol. Utiekol, aby mohol uskutočniť svoju túžbu po rozjímavom živte v samote, meditovať o Bohu, Ježišovi Kristovi. Tak opustil všetko, aby v anonymite mohol usilovať len o Boha.

4., postavil pustovňu, malý príbytok a vedľa neho kaplnku. Táto stavba sa v celom kresťanskom svete preslávila pre cnosť tých, ktorí ju obývali. Je to niečo, čo modernisti a pokrokári nechápu. Pre nich je apoštolát výhradne akcia, keď apoštol ide k iným a obracia ich. Je to forma apoštolátu, ale nie jediná. Je aj iný apoštolát, keď apoštol ostatných opustí a tak ich pritiahne k svoju spôsobu života. To bol aj Brunov prípad, ktorý sa uskutočnil a stal slávnym v jeho pustovni.

5., chcel žiť sám a v izolácii, ale nečakane dostal list od bývalého žiaka, teraz pápeža Urbana II., ktorý ho chcel za poradcu na svojom dvore. Prišiel a vykonal, čo bolo treba. Akonáhle však mohol, odišiel do južného Talianska, kde žil v samote desať rokov až kým v tichosti nezomrel.

Založil tak rehoľný rád, ktorý je vzorom života v samote. Kartuziáni žijú ešte viac v samote, než trapisti. Tí žijú v kláštore, zatiaľ čo kartuziáni žijú osamote v malých celách a stretávajú sa len pri modlitbe a jedle. Táto samota svetu imponovala a vzbudzovala kedysi obdiv. Stala sa slávou Cirkvi a rozšírila sa do celého sveta. O čo prosiť sv. Bruna v jeho sviatok?

* O lásku k pokore a uzobranosti, o nepredstieranú lásku k anonymnému životu, k tomu byť inými ignorovaný.

* Prosme, ak sme donútení žiť s inými, aby sme sa vedeli neznepokojovať tým, čo si o nás myslia.

* O lásku k duchovnej samote, obrátenej výhradne k Nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, Jeho Matke a Svätej katolíckej Cirkvi.

* Aby sme boli verní milosti a pravej viere, pravej katolíckej náuke, aby sme prahli po spáse duše a raz mohli vojsť do Neba a hľadieť Bohu do tváre. Prosme tiež sv. Bruna, aby zhliadol na dnešnú katastrofu v Cirkvi, aby ju pomohol obnoviť a v nej aby obnovil rád, ktorý založil, kartuziánov.

Svätý Bruno a žaby

Bol raz jeden svätý. Bol veľmi svätý a veľmi, veľmi chudučký, priam vycivený. Vždy chodil oblečený v širokej bielej kutni. Volal sa Bruno, ale bol taký dobrý, že ho všetci volali „svätý“ Bruno. Svätý Bruno sa najradšej zo všetkého zhováral s Bohom, a preto sa celý deň a veľkú časť noci venoval modlitbe. Postavil si chatrč v neobývanom údolí uprostred lesov a krovín.

No beda, bolo tam aj niekoľko rybníkov. A v rybníkoch živú žaby. Keď sa teda svätý Bruno večer pohrúžil do modlitby, cez okná k nemu prenikalo ustavičné a otravné kvak, kvak. Svätý Bruno sa pokúšal sústrediť na modlitbu, ale neúnavné žaby koncertovali a vyzeralo to, že s tým nemienia prestať.

Raz večer už bol taký rozhorčený, že sa vyklonil z okna a skríkol: „Ticho! Ja sa modlím!“ Lesy rybníky okamžite zahalilo ticho. Ako oheň, ktorý zhasne. Chatrč svätého Bruna obklopilo hlboké ticho.

„No konečne!“ vzdychol si svätý Bruno. Ropuchy a žaby už ani nemukli, volavky sa pozerali na okno chatrče so zavretými zobákmi, muchy a komáre sa neopovážili vzlietnuť z listov, na ktoré sa usadili, dokonca aj večerný vetrík stíchol.

Spokojný svätec pokračoval v modlitbe. Nebol však vo svojej koži, čosi mu nedalo pokoja. Uprostred modlitby začul jasný hlas, ktorý sa mu prihováral: „Čo ak sa Bohu páči viac kvákanie žiab než tvoje modlitby?“

Prekvapený a znepokojený odvetil: „Ako by sa Bohu mohlo páčiť kvákanie žiab alebo bzukot komárov? Alebo akýkoľvek iný hluk? A prečo vôbec Boh stvoril hluk?

S hlavou plnou otázok sa svätý Bruno znovu vyklonil z okna a kajúcne povedal: „No tak dobre! Robte si, čo chcete.“

Všetko sa rozzvučalo ako predtým. Hmyz a žaby sa rozspievali do nočného ticha. Uši svätého Bruna sa už nebránili a to, čo sa mu predtým javilo ako nedôstojný hurhaj, mu teraz znelo ako očarujúca hudba.

Svätec plný úžasu cítil, že jeho srdce bije v súlade s vesmírom a že les, kríky, vietor, malé i veľké pozemské tvory sú nádhernou modlitbou.

Od tohto večera sa svätý Bruno stál známym ako „svätec, ktorý sa modlí so žabami“.

Viac tu: Svätý Bruno a žaby :: Farnosť Ruskov
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
sv. Bruno

Bruno, eremita

6. októbra, nezáväzná pamiatka

Postavenie:

poustevník, zakladateľ OCart

Úmrtí:

1101

Patron:

kartuziánov; vzýván proti moru

Atributy:

kartuziánský hábit, kniha, kríž, lebka, prst na ústech, sedem hviezd, stromek, zeměkoule

ŽIVOTOPIS
Pocházel z Kolína nad Rýnem. Vystudoval v Remeši, kde bol potom kanovníkom, kanclém a profesorom. V roce 1084 odešel do údolí La Chartreuse a zde poblíž Grenoblu založil jeden z nejpřísnějších řádů. Po šesti letech ho papež Urban II. povolal za svojho poradcu. S pápežom potom pred cisárskym vojskom odišiel na nich, kde neskôr s pápežovým súhlasom založil aspoň dva ďalšie kartuziánske kláštory. Zemřel v Kalábrii.

ŽIVOTOPIS PRO MEDITACI

ŽIVOT V MLČENÍ A PŮSTU

Narodil se kolem roku 1035 v Kolíně nad Rýnem do šlechtické rodiny Hartenfaust. Brzy sa u neho prejavilo nadanie a priama zbožnosť. První studium, včetně filozofie, začalo v rodném Kolíně. Pokračoval vo francúzskom meste Remeši, kde začalo štúdium teologie. Kněžské svěcení ale přijal v katedrále rodného města asi roku 1055. Zde také po určitú dobu pôsobil jako kanovník ve chrámu sv. Kuniberta.

Do Remeše, kam sa vrátil učiť na katedrálnu školu jako kanovník, prišiel znovu na želanie arcibiskupa Gervasia, ktorý ho od roku 1057 poistil správou školy. Byl zde profesorem gramatiky a teologie, vyučoval i filozofii, latinu a řečtinu. Neskôr bol v Remeši jmenován kancléřem.

V roku 1069 arcibiskup Gervasius zomrel a na jeho miesto sa svätokupeckým spôsobom dostal lakotný a lehkomyslný Manasses, ktorý začal rozmaznávať z uchvácených majetků církve. Bruno sa mu pokoušel dohovoriť, vraj ako jediný, a keď poznal jeho zatvrdenú pýchu, opustil Remeša. Nějakou dobu sa od r. 1077 zdržoval na hrabecím statku u priateľa v Chompagoni. S niekoľkými druhmi bol i za pápežským vyslancom v Clermontu a jednal s ním o situácii v Remeši. Nakoniec bol remešský arcibiskup predvolám na Autunskú synodu, ktorej predsedal pápežský legát, ktorý sa nedostavil. V Ríme potom usiloval o odklad svojho usadení, ktoré urobilo synodu a čas využil na to, aby som s ním nesúhlasil. Nakoniec bol Manasses vyhnán a Bruno sa ešte asi na tri roky vrátil k úradu kancléře a ke starostem o školu. Jedni jej chceli dostať na arcibiskupský stolec, druzí, s kráľom Filipem I., stáli proti nemu. Za túto situáciu Bruno odišiel do ústrania, lebo poustevnický život ho už dlhšiu dobu lákal.

Po porade s opátom Robertem (pam. 17. 4.) v Molesme, ďalej Bruno v roce 1084 do údolí La Chartreuse, okolo 27 km severně od Grenoblu. Miestny biskup Hugo (pam. 1. 4.) v tej dobe videl vo snu nad týmto divokým údolím vychádzať 7 jasných hviezd, preto Brunovi a jeho šesti druhom toto miesto odporučil a prispel na postavenie kaple. Zde si Bruno se svými druhy po způsobu egyptských poustevníků vybudovali chýšky a začali žiť nadmíru prísnym životom, k nemuž zvláště patřilo mlčení. Mimo spoločné modlitby mlčení přerušovali jen o nedělích a svátcích. Zachovávali prísne pošty. Nejedli vůbec maso av postním období jedli jen jednou za den.

Bruno, keď zde položil základy kartuziánskeho poriadku, pojmenovaného podľa miesta (zv. lat. Cartus), kde neskôr bol vybudovaný kláštor, bol odtiaľ povolán do Říma. Jeho bývalý žák a biskup ostijský Odo de Châtillon, ktorý sa stal pápežom Urbanem II. (pam. 29. 7.), si ho totiž r. 1090 zvolil za poradcu. Bruno mu pomohol vykonať reformu duchovenstva a keď německý císař Jindřich IV. sa vzdoropapežem Klementem III. obsadili Řím, Bruno šel s pápežom do Kampánie v južnej Itálii. Ďalej na jihu, v lesnatejšej Kalábrii, prilákala Bruna odľahlejšie miesta k založeniu ďalších poustevnických osad a požiadal Urbana II. o uvoľnenie. Do Francie by jej pápež nepustil, ale zde mu po štyroch letech dovolil návrat k poustevnickému životu. K založení druhého spoločenstva vznikajúceho řádu si vyžiadal u majiteľa pozemku, hrabete Rogera Sicilského. Jednalo sa o neschodné území La Torre v diecézi Squillacké. Hrabě jej zde přihou navštívil a oblíbil si ho. Za válečného tažení proti Lombardům, hrabě Roger oblehl Kapui, ale jeden z jeho ľudí ho za úplatu zradil. V kritickej noci videl hrabě ve snu plačícího Bruna, ktorý mu hovoril, že pláče pre životy tolika křesťanů a zvláště jeho. Ve snu ho ešte vyzval, aby sa rýchlo chopil. Hrabě to po probuzení proti všetkým plánom urobil a zrádce, domnívaje sa, že bol prozrazen, sám prozradil útěkem. Záchranu svého i ostatných životov pričítal hrabe modlitbám Bruna. Vedle obdarování pozemky nechal pre jeho komunitu vystaviť chrám "Panny Marie v pustině" (Maria del Eremo), u ktorých se rozšířil klášter kartouzského typu.

Bruno poblíž, na Latorrském území, založil ešte třetí klášter, zvaný "Štěpán v lese", na který Bruno Společenství také dohlíželo, se lišilo se zmírněnými kartuziánskými pravidly. Z Itálie udržoval Bruno istý kontakt s mnichy v Kartouzích u Grenoble. Po bratru Landuinu posílal písemná povzbuzení k vytrvalosti na prírodnej ceste, ktorú vydali k branám večného života. I v samote sa Bruno naďalej zabýval štúdiom a spisovateľskou činnosťou.

Pred smrťou v La Torre shromáždil okolo seba svoje druhy, slávnostným vyhlásením svojej víry s ďalšími slovami prakticky obnovil svoje kresťanské sliby. Varoval pred bludmi dôrazem na víru v Najsvätejšej Trojici a Eucharistii a keď sa s nimi týmito slovami rozlúčil, skonal.

Pohŕben bol v kláštore San Stefano, kde sa jeho telo učilo do roku 1514 neporušené. Ke schváleniu jeho kultu došlo toho roku tým, že Lev X. schválil kartuziánom Brunovu úctu k modlitbe kněžských hodín. Papež Řehoř XV. ji celou v roce 1623 na církev.

PŘEDSEVZETÍ, MODLITBA
Dnes si dám pozor, aby som nehovoril o chybách bližných ani o sebe a miesto toho sa sústredím na to, čo je k Božej chvále.

Bože, Tys povolal svatého Bruna, aby Ti sloužil v mlčení a samotě; dej nám na jeho prímluvu, ať v tomto nestálom svete dokážeme žiť v trvalom spojení s Tebou. Skrze Tvého Syna Ježiše Krista, našeho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha svatého žije a kraluje po všetky veky. Amen
























Hlavný kláštor kartuziánov Grand Chartreuse-pri Grenobli -Francúzsko







Kláštor Pleterje-Slovinsko




Svätý Bruno-zakladateľ rádu Kartuziánov-sviatok 6.október /1130 -6.október 1101 -La Torre-kláštor/

Svätý Bruno z Kolína (* medzi 1027 a 1030 (1035?) v Kolíne nad Rýnom, Nemecko – † 6. október 1101, La Torre, Taliansko), zakladateľ kartuziánskeho rádu. Bol šľachtického pôvodu.

Patrí k najväčším svätcom 11.storočia,z doby tak dávnej a predsa zasahujúcej až po našu súčasnosť.Bruno zažil veľkú nespravodlivosť,že sa podplatením a peniazmi stal arcibiskupom v Remeši nehodný muž Manases,ktorý sa pretvaroval,ale neskôr ukázal svojho temného ducha-žil pohoršlivým,nemravným životom a rozkrádal, čo sa dalo.Bruno ho napomenul a Manases sa mu pomstil.Bruno študoval vysoké školy v Paríži,kde zažil hrôpzostrašnú udalosť,ktorá mu zmenila celý život a podnietila vznik najprísnejšej rehole v cirkvi-slávnemu rádu Kartuziánov,ktorý Bruno založil...ako znak pokánia...Jeho stretnutie s zatratenou dušou z pekla ho takmer samého dostalo do hrobu...

Svätý Bruno bol rodom Nemec z Kolína a pochádzal zo starej šľachtickej rodiny.

Kartuziáni sú tichí,mlčiaci mnísi,ktorí sa oslovujú len Memento mori -Pamätaj na smrť...

Memento mori je latinské príslovie, ktoré znamená Pamätaj, že zomrieš. Používalo sa aj vo variante Memento mortis - Pamätaj na smrť.


6. októbra.
Sv. Bruno, zakladateľ rádu.



Založenie najprísnejšieho mníšského rádu spôsobila hrôzostrašná udalosť,ktorá svätému Brunovi zmenila celý život...


V jedenástom storočí povstal nový prísny rád cirkevný, menom Karthuziánsky. Blahoslavený Peter, opát z Klyjny (Cluny), opisuje prísny život mníchov tohto rádu týmito slovami: «Karthusiáni sú najchudobnejší zo všetkých mníchov a už pohľad na zovňajšok ich naplňuje každého človeka strachom. Žijú osamotene v izbičkách (cellách) svojich, každý osobitne, nosievajú tvrdé kajúcne rúcho, umŕtvujú telo svoje ustavičným pôstom a požívajú len chlieb otrubný.



Ani zdraví, ani nemocní nejedia mäso, ba ani ryby nekupujú; požívajú ich len vtedy, keď im bývajú ponuknuté. V nedeľu a vo štvrtok požívajú vajcia a syr, v utorok a v sobotu varené zeleniny, a v ostatných dňoch je voda a chlieb ich pokrmom. Každodenne sedajú ku stolu len raz, okrem sviatočných dní a modlitba, rozjímanie a ručná práca je ich obyčajným zamestnaním. I odpisujú mnohé knihy, aby si zaopatrovali svoje každodenné potreby.»

A zbožný kardinál Bona hovorí o Karthuziánoch: «Títo mnísi sú divom sveta; žijú v tele, akoby žiadneho tela nemali; sú anjelmi na zemi, ktorí nasledujú spôsob života svätého Jána Krstiteľa, sú hlavnou ozdobou nevesty Ježiša Krista, cirkvi, a porovnať môžu sa s orlami, ktorí k nebu sa povznášajú, a ktorých regula prevyšuje všetky iné rády.» Karthuziáni zachovávajú hlbokú mlčanlivosť a používajú nemých znakov k vyjaveniu svojej žiadosti.

Ich kláštor má najväčšiu chudobu a v chráme okrem kalicha nie je nič zo zlata alebo zo striebra. A zakladateľom tohto prísneho rádu je sv. Bruno, ktorého pamiatku sv. cirkev dnes oslavuje.

Sv. Bruno narodil sa roku 1035 zo staroslávnej nábožnej rodiny šľachtickej v meste Kolíne nad riekou Rýnom. Už jako útly chlapec prejavoval čosi neobyčajného; nikdy nehrával sa s inými deťmi. Vznešení rodičia zaoberali sa starostlivo s vychovávaním jeho, i posielali ho do školy ku svätému Kunibertovi v Kolíne. Vysoko nadaný chlapec vyznačoval sa medzi spolužiakmi detinskou útlou bázňou Božou, láskavosťou a zbožnými mravmi.

Jako nevinný, prekvitajúci mládenec navštevoval slávné školy v Remeši (Rheims), v Túre (Tours) a v Paríži, i osvojil si horlivou usilovnosťou hlboké znalosti vo všetkých vedách, že bol považovaný za veľmi nadaného medzi jeho rovesníkmi. Na vysokých školách v Paríži obsiahol hodnosť doktora filozofických vied a bol slávny a známy s poznaním svätého Písma a svätých Otcov.

Kolínsky arcibiskup Hanno vysvätil učeného mladíka za diakona a vymenoval ho za kanonika pri chráme svojom. Chýr o cnostiach mladého učenca sa dostall i do mesta Remeša, že arcibiskup Gerváz povolal ho r. 1056 k sebe a poveril ho najvyšším dozcom nad všetkými školami, i udelil mu kanoniu pri chráme v Remeši a neskôr, ustanovil ho správcom arcibiskupského konzistoria (svätej stolice súdnej).

A so všetkých strán hrnula prichádzala mládež do Remeša, aby sa na slávnych školách pod správou sv. Bruna učila nielen vo vedách, ale i vo všetkých kresťanských dokonalosťach. Medzi učeníkmi jeho vyznamenával sa zbožný mladík Odo, ktorý neskôr stal sa biskupom a kardinálom v Ostii a r. 1088 zasadol jako pápež Urban II. na stolicu sv. Petra v Ríme. Keď r. 1067 zomrel arcibiskup Gerváz v Remeši, veľké pohoršenie zarmucovalo citlivé srdce sv. Bruna.

Podplatením kráľovských radcov stal sa arcibiskupom v Remeši Manasses, muž pochádzajúci z vysokého rodu , ale i nemravného, necirkevného srdca. S počiatku pretvaroval sa Manasses jako farizej na arcibiskupskom tróne a zdal sa byť horlivým pastierom cirkevného stáda svojho; avšak v krátkom čase objavil opravdivé hriešné zmýšľanie svoje, že všetci zbožní kresťania boli udivení.

Za peniaze predával cirkevné hodnosti a úrady, plienil chrámy a kláštory, privlastňoval si dôchodky podriadeného kňažstva, pozbavoval zbožných kňazov cirkevných úradov a žil veľmi nemravný a pohoršlivý život. Nikto z kňazov neopovážil sa napomenúť svetáka; len svätý Bruno, ktorého zarmútené srdce neznalo strachu, upozornil nehodného Manassesa na nemravný a pohoršlivý život jeho a keď to neosožilo, karhal ho verejne.

Ale svätý Bruno stal sa obeťou zbožnej horlivosti svojej; Manasses pozbavil ho úradu a všetkého majetku. Už dávno túžil sv. Bruno po samote, v ktorej chcel Bohu slúžiť a život svoj v tichom úkryte dokonať. Násilností a bezprávie Manassesovo bolo mu vítanou zámienkou, aby úmysel svoj previedol.

Roku 1076 opustil sv. Bruno Remeš a poberal sa v sprievode zbožného prepošta a iných kňazov, ktorí dívať sa nemohli na hriešny život Manassesov, do Šampane, kde ho nábožný gróf Ebal na zámku svojom (Rouci) s priateľmi radostne prijal a hostil, až kým nasledujúceho roku v meste Otyne (Autun) pod predsedníctvom pápežského poslanca Huga cirkevný snem shromaždený bol, na ktorom sv. Bruno a prepošt kapituly Remešskej opísali biskupom pohoršujúci život Manassesa.

Keď povolaný Manasses na cirkevný snem neprišiel, bol hodnosti pozbavený a na miesto jeho zbožný Elinandus vyvolený, ktorý sv. Bruna do predošlej hodnosti znovu postavil a cirkevnú kázeň a poriadok v biskupstve svojom v krátkom čase uviedol. Ale len za dva roky riadil Elinandus arcibiskupstvo v Remeši, lebo utiahol sa do samoty, aby výhradne spaseniu svojmu žil.


Kňazi a veriaci ľud žiadali si jednohlasne zbožného Bruna za arcipastiera, ale ponížený sluha Boží zriekol sa i úradu svojho a s niekoľkými zbožnými priateľmi utiahol sa r. 1081 na púšť v biskupstve Langrese a žil tam kajúcne a vo svätom rozjímaní. Sv. Róbert, opát z Melasma, radil mu, aby sa obrátil na biskupa v Grenoble, Huga, že mu ten príhodnejšie miesto v biskupstve svojom pridelí, kde by vzdialený od sveta pohodlnejšie Bohu mohol slúžiť.


A sv. Bruno vybral sa roku 1082 so šiestimi svojimi druhmi do Grenobla. Svätý biskup Hugo prijal zbožných mužov láskavo a na prosbu sv. Bruna im daroval desnú púšť v neprístupných skalnatých vrchoch, menom Karthuzy. Nad tým útulkom potešil sa sv. Bruno s bratmi svojimi a o niekoľko dní zaviedol ich sv. biskup na tú púšť a daroval im okolitý kraj.

I vystavali si sluhovia Boží kaplnku a malé osamelé chýžky, jednu neďaleko od druhej, podľa spôsobu dávnych pustovníkov vo Svätej Zemi a v Egypte; do kostolíka schádzavali sa ráno a popoludní ku službám Božím. Po modlitbe každý išiel po práci svojej. Len v nedeľu jedávali spolu. Nehovorili jeden s druhým, než jedine znamením, ktoré si dávali, tak že v púšti panovalo ticho a mlčanlivosť.Oslovovali sa len pripomenútím si pominuteľnosti a márnosti sveta myšlienkou na posledné chvíle a smrť-zdravili sa -Memento mori-pamätaj na smrť...

Pracovali na poli, najviacej opisovali knihy. Postievali sa ustavične; mäsitý pokrm nikdy nepožívali. Odev ich bol hrubý, drsný. Sv. Hugo často navštevoval púšť Karthuziánsku, aby sa na duši zotavil. Tak povstal rád slávny kontenplatívny,modlitbový- Karthuziánsky roku 1084 a život mníchov jeho ako hlas hromu budil ľudí ku pokániu.

Ako príčinu, že sv. Bruno utiahol sa do hroznej púšti, aby nad pomyslenie ľudské prísny život viedol, udávajú súvekí spisovatelia nasledujúcu hroznú udalosť.

Stalo sa to počas štúdii Bruna v Paríži v roku 1055.
V Paríži náhle zomrel slávny doktor,profesor teológie Rajmund Diokres, ktorý bol za zbožného a spravodlivého kresťana považovaný.Diokres učil aj na univerzite Bruna jeho priateľov a poznali ho ako nábožného človeka. Mŕtvola bola vystavená v chráme Panny Márie.



Viacerí známi a študenti zosnulého sa išli modliť k mrtvému,ktorý bol vystavený v truhle v bočnej kaplnke chrámu.Bolo veľa ľudí,ktorí sa chceli modliť,tak rozdelili ľudí po hodinách a po skupinkách sa modlili pri mrtvom.Mladý Bruno a jeho priatelia študenti mali určenú poslednú hodinu modlitby od 23 hod. do polnoci.


Tak prišli v noci do chrámu,kde horeli sviece a šli do kaplnky kde ležal zosnulý v truhle.Pokľakali si okolo truhly a začali sa modliť modlitby hodinky za zomrelých a za spásu duše profesora Diokresa.


Boli tam Bruno, Landuin, ktorý po Brunovi bol prvým predstaveným Karthús, Štefan Burg, Štefan z Die a Hugo, kaplánom menovaný, lebo bol jediným kňazom v novom ráde Karthusiánskom, Andrej Gurrin.Bruno a jeho priatelia v tej temnej noci,kľačiaci okolo truhly a mrtvého profesora,za mihotu sviec mali akési zlé tušenie.Modlili sa latinsky v nočnom tichu a mihotu sviec.Tiene a záblesky svetla sviec pripomínali smutnú,desivú atmosféru odchodu človeka z tohto sveta a jeho duše stojacej pred prísnym božím súdom...

Modlili sa latinsky modlitby za zomrelých...Keď pri modlitbe boli čítané slová: «Responde míhi», — «Odpovedaj mi», kaplnkou zavial divný,ľadový vánok,že sviece len tak, že nezhasli...a pri tých slovách sa naraz mrtvola profesora Diokresa,ležiaca v truhle, so škripotom posadila a a mrtvy zvolal dutým,temným, hrôzyplným hlasom: «Obžalovaný som spravodlivým súdom Božím!» Keď to povedal, poklesla hlava jeho naspäť do truhly Bruno a jeho priatelia zbledli a boli zhrození nad tým výjavom...od strachu ledva vyšli z kostola.

Stojím obžalovaný pred súdom božím...Diokres

Mysleli,že duša mrtvého potrebuje vrúcnejšie modlitby a väčšiu duchovnú pomoc...tak so strachom šli na druhú noc ku mrtvému sa modliť.Odbil zvon a nastalo ticho,Bruno a jeho priatelia vchádzali so strachom do kaplnky ku mrtvému...pokľakali si a začali sa modliť.Naraz kaplnkou zavial ľadový vietor,plameň sviec akoby pohasol a pri slovách modlitby «Responde míhi», — «Odpovedaj mi» sa mrtvy posadil a znova zvolal pri tých istých slovách opätovne hrozným hlasom: «Obžalovaný som spravodlivým súdom Božím!»Znova zavial ľadový vietor a ozval sa polnočný zvon...


Priatelia mysleli, že tieto slová v dobrom zmysle majú sa rozumeť, zdvojnásobnili horlivosť svoju v modlení .

Poslednú noc pred pohrebom sa veľmi báli ísť sa posledný krát modliť k mrtvému,ale Bruno ich povzbudzoval,musíme pomôcť jeho duši,potrebuje našu modlitbu.Tak šli do kostola.Všade tma,len v kaplnke horeli sviece okolo truhly.Pokľakali si dookola truhly a začali modlitby...


.Blížili sa tajomné,výhražné, latinské slová ....«Responde míhi», — «Odpovedaj mi»,...kaplnkou sa prevalil vietor, plameň sviec pohasol a truhla zaškrípala...mrtvola sa zdvíhala a posadila sa...uvideli kalné,mdlé oči mrtvého...a naraz sa ozval desivý,dutý,záhrobný hlas ...Nemodlite sa za mňa...SOM ZATRATENÝ v pekle...a mrtvola sa zvalila do truhly...odbil polnočný zvon a kostolom sa ozval rachot akoby hromu...

SOM ZATRATENÝ.... Zavrhnutý,zatratený Diokres-príchod z pekla




Sviece zhasli,len jedna horela a Bruno a jeho priateľov zachvátila hrôza...vlasy im všetky stáli a triasli sa strachom a utekali od mrtvého von...boli na smrť vyľakaní z tej hroznej zlovestnej správy od mrtvého z druhého sveta-z pekla...




Strašná zvesť sa rozniesla rýchlo a tak namiesto slávneho pohrebu,mrtvého pochovali do neposvätenej zeme za miestnym cintorínom.


Brunovi sa celý život a jeho plány zosypali...načo mi je sláva,štúdia,uznanie ľudí...všetko len márnosť...sme len ako poľný kvet,ktorý rýchlo odkvitne a zvädne,taký je aj život človeka...Prach si a na prach sa obrátiš....nič si na druhý svet nevezmeš,nijaké majetky,vedomosti,hodnosti,tituly...ostanú len dobré a zlé skutky a potom posledný,večný súd,kde spravodlivý,prísny Sudca vynesie posledný,rozhodujúci rozsudok,platný pre celú večnosť...vstúpte do raja...alebo vzdiaľte sa odo mňa zlorečení...


«Keď je zatratený ten, ktorý zdal sa medzi nami ľudmi tak žiť, že za svätého bol považovaný. Keď sa s ním tak naložilo,že obsiahol na strašnom,prísnom súde zavrhnutie a večné peklo, čo môžeme my biednici očakávať?»Profesor Diokres žil zbožne a predsa je zatratený...musel byť nejaký jeho tajný, ťažký hriech,ktorým si zaslúžil záhubu duše...



Bruno hovoril priateľom...máme len jedinú cestu a záchranu...činiť opravdivé pokánie a prísny odriekavý život.

Ježiš tak aj káže...«Keď sa nebudete opravdivo kájať, všetci zomriete a zahyniete vo svojich hriechoch.

Brunovi a jeho priateľom sa zmenil život a jeho hodnoty.Musíme viesť odriekavý život v najprísnejšom pokáni,len tak sa môžeme zachrániť...a spasiť svoju dušu...a to bol začiatok vzniku najprísnejšieho mníšského rádu v cirkvi-rádu Kartuziánov...

Za šesť rokov žil sv. Bruno v púšti Karthuziánskej jako predstavený prísneho rádu svojho, do ktorého mnohí vznešení ľudia vstúpili, a divokú púšť pracovitými rukami svojimi a zbožným životom v pozemský raj pretvorili. Keď učeník Odo stal sa pápežom pod menom Urbana II., povolal r. 1089 sv. Bruna, bývalého učiteľa svojho v Remeši, do Ríma, aby múdrej rady jeho pri obťažnej správe celej sv. cirkve mohol používať.

Pokorný sluha Boží ťažko opúšťal milú samotu svoju v púšti, ale z poslušnosti priniesol tú veľkú obetu. Bratia zarmútili sa veľmi nad odchodom svojho vodcu. Svätý Bruno tešil ich, odovzdal správu Karthúzy milovanému učeníkovi svojmu Languinovi, vzal sebou niektorých bratov, ktorí nechceli sa od neho odlúčiť, a nastúpil v marci toho roku ďalekú cestu do Ríma.

Pápež ubytoval sv. Bruna v paláci svojom, aby múdrej rady jeho mohol používať; a jeho priateľom určil príhodné obydlie, kde podľa prísneho spôsobu svojho Bohu slúžiť mohli. Ale prísnym mníchom zatúžilo srdce po tichej púšti; lebo v hlučnom meste boli v tichej pobožnosti svojej mýlení. Sv. Bruno prepustil so žiaľom bratov, ktorí na púšť svoju do Karthúz odcestovali; ale i sám zacítil, že je opravdivý mních vo svete hlučnom jako ryba na suchej zemi; a i on túžil po samote.

Toho času zomrel arcibiskup v meste Reggio v Kalabrii. Veriaci prosili pápeža Urbana II., aby im poslal sv. Bruna za arcipastiera. Ale sv. Bruno nechcel prijať od pápeža ponúkanú vysokú dôstojnosť a riekol, že nie je dostatočným ani za dušu svoju spravodlivosti Božej zodpovedať, nie žeby takú ťarchu zodpovednosti toľkých tisícich duší na slabé ramená svoje uvaliť mohol. I žiadal pokorne pápeža, aby mu dovolil do obľúbenej púšti sa utiahnuť.

Keď sv. Otec videl úprimný zármutok pokorného sluhu Božieho, dovolil mu, aby si vyhľadal nejaké pusté miesto v Kalabrii, kde by dľa vôle žiť a pápežovi radou osožný byť mohol. Roku 1090 opustil sv. Bruno Rím, odišiel na púšť, La Torre zvanú, v Kalabrii a založil tam novú osadu Karthuziánov; lebo mnohí zbožní mužovia chceli žiť kajúcny život pod správou jeho. Z tejto púšti písal listy do Karthúz a povzbudzoval bratov ku plneniu prísnych pravidiel života, ktoré im bol predpísal.

Pôsobením jeho stalo sa, že všetkých Karthuziánov oživoval jeden duch. Veľmož Roger, ktorému Kalabria náležala, prišiel poľovať na púšť Torre, uzrel sv. Bruna a dal sa s ním do reči. A život pokorného sluhu Božeho zaľúbil sa tak veľmi Rogerovi, že mu tú púšť daroval a pri mníšskych chyžkách ku cti sv. Jána Krstiteľa chrám vystavil.

Roku 1099 krstil sv. Bruno syna Rogerovho. Toho istého času zajali Lombardovia v meste Kapue Richarda, pokrevného Rogerovho. I vyslal Roger vojenského vodcu svojho Sergia proti nepriateľom. Sergius dal sa nepriateľom podplatiť ku zrade a chcel im i pána svojho chyteného vydať. V noci pred bitkou rozkázal Roger vojsku, aby včas ráno mesto Kapuu útokom napadlo; sám ľahol si na odpočinok.

Sv. Bruno modlil sa celú noc v pustovni svojej za víťazstvo zbožného dobrodinca svojho. Vo sne objavil sa sv. Bruno Rogerovi v roztrhanom rúchu a horko plakal. Keď sa Roger pýtal, čo mu chybí, zdal sa vo sne slyšať slová: «Žialim pre život mnohých kresťanov a zvlášte pre život tvoj. Vstaň, vezmi zbroj, snáď ešte Boh učiní, že zachrániš život svoj a bojovníkov svojich!»

Roger uposlúchol, povolal jedného verného vodcu, naložil mu, aby svolal vojsko a presvedčil sa, či sen nie je mámenie smyslov a či Sergius koná povinnosť svoju. A videnie nebolo mámením! Zradca Sergius, ktorý chcel pána svojho nepriateľom vydať, zbadal, že je zradený, i dal sa s 200 gréckymi bojovníkami na útek; ale verné vojsko Rogerovo prenasledovalo zradcov a potrestalo ich. I vydobytá bola Kapua.

Roger išiel po vydobytom víťazstve do Salerna ku pápežovi Urbanovi II. a odtiaľ do Skvillace, kde ležal nemocný štrnásť dní. Sv. Bruno navštívil nemocného dobrodinca a tešil ho. A Roger ďakoval sluhovi Božiemu, že ho z nebezpečenstva života modlitbou svojou vyslobodil, ma daroval majetok rádu Karthuziánov.

Tak vznikol aj druhý kláštor v púšti La Torre, ktorý sv. Bruno podobným spôsobom založil, jako svoj prvý v púšti Karthúze neďaleko Grenobla.

Landuin, prior kláštora Karthuziánov neďaleko Grenobla, navštívil roku 1099 sv. Bruna v Kalabrii, aby sa poradil s ním o záležitosťach rádu. Sv. Bruno poučil ho a odoslal bratom do Francúzska dojímavý list, ktorým ich povzbudzoval a snažne napomínal, aby nočným strážením, pôstom a modlitbami proti nepriateľovi duševného spasenia sa bránili.

V púšti La Torre napísal sv. Bruno mnoho nábožných spisov, menovite výklad sv. Písma, v ktorých zračí sa hlboký pohľad veľkého ducha jeho do článkov viery a svätosť jeho. Roku 1100 navštívil dobrotivý Boh sv. Bruna ťažkou nemocou, ktorá zapríčinila, že nezadlho mal získať večnú korunu za cnosti svoje a bohumilé práce. Trpezlive znášal telesné boľesti a napomínal učeníkov svojich ku svedomitému plneniu prísnych pravidiel rádu.

Keď cítil, že sa blíži posledná hodinka života, povolal ku svojmu bolestnému lôžku všetkých mníchov rádu, vyznal sa z hriechov celého života v prítomnosti ich, modlil sa vrúcne a po odriekaní apoštolského vyznania viery zomrel v Pánu dňa 6. októbra roku 1101. Mrtvé telo jeho bolo pochované na cintoríne pri kláštore La Torre, kde roku 1515 neporušené bolo objavené. Mnohé divy stáli sa pri hrobe jeho.

Pápež Lev X. dovolil Karthuziánom, aby sa modlili hodinky ku cti sv. Bruna, a pápež Gregor XV. rozšíril úctu jeho po celej sv. cirkvi. Sv. Bruno vyobrazuje sa v bielom rúchu rádu svojho, jako stojí pred pustovňou s krížom v rukách, na ktorý uprene pozerá.

Poučenie.

Keď sv. Bruno videl, aké nebezpečenstvo hrozí duši ľudskej na tomto hriešnom svete, uzavrel, že sa bude pripravovať na šťastnú smrť zbožným, prísno kajúcnym životom. K tomu cieľu vyvolil si najlepší prostriedok: utiahol sa na púšť z hlučného hriešneho sveta. On bál sa Božieho súdu, preto bál sa i lákadiel a zvodov sveta.


O tom súde píše sv. Bazilius (výkl. žal. 30.): «To verejné zahanbenie pred celým svetom bude pre zatratených najväčším trápením; áno ťažšie a bolestnejšie bude to verejné zahanbenie a vyjavenie nimi spáchaných hriechov, než pekelná temnosť a než sám pekelný oheň.» Na hriešnych, nekajúcich ľuďoch vyplnia sa pri súde Božom tie hrozné slová, ktoré Spasiteľ podľa sv. Lukáša (hl. 23, 30.) praví: «Vtedy budú hovoriť vrchom: padnite na nás, a kopcom: prikryte nás!»


Kresťan, nasleduj sv. Bruna, vyhýbaj sa sa hriešneho sveta, ží v ňom ako na púšti, i zachovaj si pravidlo života jeho, že, keď je hovoriť striebro, je mlčať zlato, že budeš počet vydávať z každého zbytočného slova svojho! Aby sa nebál svedomitý človek pred budúcim prísnym súdom Božím, založil sv. Bruno prísny rád Karthuziánsky.

A aké požehnanie Božie spočíva na tomto ráde cirkevnom, poznať z toho, že keď mnohé mníšske rády stratili pôvodnú horlivosť, Karthuziáni žijú doteraz podľa ducha zbožného učiteľa svojho a zakladateľa. Mäsitý pokrm nikdy nepožívajú, ani v chorobe. Postievajú sa osem mesiacov v roku. V pôste a v piatkoch nepožívajú ani vajec ani mlieka.

V nedeľu a vo sviatok modlievajú sa celé hodinky v chóre a spoločne jedávajú; v ostatné dni schádzajú sa v chráme len ku sv. omši a ku vešperám. Ženám je zakázaný prístup do kláštora a do chrámu. Len raz v týždni vychádzajú do poľa. Mimo chyžiek a kláštora nikde nejedia jedlo. Zachovávajú úplnú mlčanlivosť a len predstavenému je možné hovoriť bez dovolenia .


Sv. Bruno dovolil učeníkom svojim, aby sa pri stretnutí pozdravovali: «Memento mori», «pamätaj na smrť!» Tak oslovujú sa Karthuziáni až podnes a upozorňujú sa na budúcu smrť svoju. svoje pustovne (celly) opúšťajú iba v istom čase a okolo každej pustovne je záhradka, ktorú mnísi obrábajú. Mimo modlitby, rozjímania, odriekania denných hodiniek o preblahoslavenej Panne Márii a za zomrelých, robia ručné prácami a čítajú kníhy, ktoré im dá predstavený.



Nikdy neodkladajú kajúcny opasok, spávajú oblečení na slamenom matraci; o 22. hodine v večer vstávajú k modlitbe a ľahnú si na odpočinok o tretej hodine ráno; vstávajú o 5. lebo o 6. hodine. Kláštory Karthuziánov nachádzali sa prv početne po celej Európe; za našich časov je ich menej. Z tohto prísneho rádu, ktorý mohutne účinkoval na zlepšenie mravov pokazeného sveta, vyznačili sa mnohí cirkevní spisovatelia.


Modlitba.

Ó Pane Bože, prosíme, nech nám prímluva sv. vyznavača Tvojho Bruna pomáha, aby sme i my, ktorí sme velebnosť Tvoju ťažkými hriechami urazili, pre jeho zásluhy a prosby sme dosiahli odpustenie svojich hriechov Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.

Svätý Bruno z Kolína (* medzi 1027 a 1030 (1035?) v Kolíne nad Rýnom, Nemecko – † 6. október 1101, La Torre, Taliansko), zakladateľ kartuziánskeho rádu. Bol šľachtického pôvodu.

Základné vzdelanie získal v Kolíne nad Rýnom. Potom pokračoval v štúdiu na katedrálnej škole v Remeši a filozofickom učilišti v Tours. Štúdium teológie abslovoval v Kolíne nad Rýnom, kde ho roku 1055 vysvätili za kňaza.

Na žiadosť remešského arcibiskupa Gerváza prišiel učiť na katedrálnu školu v Remeši, ktorú od roku 1057 viedol ďalších dvadsať rokov. Keď nastúpil na arcibuskupský stolec v Remeši Manasses I. de Gourney, ktorý ho získal za úplatky, vystúpil Bruno roku 1077 na autunskej synode proti arcibiskupovi. Synoda arcibiskupa zosadila, ten sa však odvolal do Ríma. Kým však prišlo rozhodnutie, dal arcibiskup Brunovi a ostatným protivníkom skonfiškovať majetky. Bruno musel ujsť a vrátiť do Remeša sa mohol až roku 1080, kedy lyonská synoda definitívne zosadila arcibiskupa Manassesa.

Grande Chartreuse

Bruno však už nechcel pracovať na škole. Spolu s niekoľkými spoločníkmi sa pridal ku skupine cisterciánskej rehole v Sêche-Fontaine. Život rehole sa mu však nezdal dostatočne prísny. Preto so svojimi druhmi založil v osamelom alpskom údolí Chartreuse (lat. Cartusia) skromné pustovne, z ktorých sa vyvinulo hlavné stredisko kartuziánskej rehole Grande Chartreuse. Podľa neho sa nazývajú kláštory kartuziánov kartúzami.

Roku 1090 odchádza Bruno na žiadosť pápeža Urbana II. do Ríma, aby mu pomohol pri reforme duchovenstva. Po obsadení Ríma nemeckým cisárom Henrichom IV., odišiel s pápežom do južného Talianska. Tu požiadal pápeža o uvoľnenie z jeho služby. Pápež súhlasil s podmienkou, že Bruno ostane v Taliansku. Od apúlskeho vojvodu Rogera dostal Bruno pozemok La Torre v Kalábrii. Tu roku 1094 založil pustovnícky kláštor podľa vzoru Chartreuse. Keďže mal Bruno množstvo nasledovníkov, bol tento kláštor čoskoro nedostatočný. Preto založil ďalší kláštor San Stefano di Bosco, zasvätený sv. Štefanovi prvomučeníkovi.

Bruno zomrel 6. októbra 1101 v La Torre. Pochovaný bol v kláštore San Stefano di Bosco. Roku 1513 jeho pozostatky preniesli na La Torre.

Bruno nebol nikdy formálne vyhásený za svätého. Ale pápeži mu priznali titul a úctu svätého tým, že roku 1514 pápež Lev X. dovolil kartuziánom modliť sa kňazské hodiny na jeho počesť a roku 1623 pápež Gregor XV. rozšíril úctu k nemu na celú cirkev.[1] Sviatok sv. Bruna sa slávi 6. októbra.

Kartuziánsky rád alebo kartuziáni je katolícka rehoľa s prísnymi rehoľnými pravidlami založená v roku 1084 sv. Brunom, pomenovaná podľa latinského názvu Chartreuse Cartusia (kláštor v Chartreuse). Motto kartuziánskej rehole je: lat. Stat crux dum volvitur orbis – Kríž stojí, kým svet sa krúti.

Dejiny

Rehoľu založil spolu so šiestimi spoločníkmi sv. Bruno z Kolína pri Grenoble vo Francúzsku. V rokoch 1122 - 1127 spísal Gvigo - piaty prior kláštora regulu tohto rehoľného spoločenstva. V roku 1141 sa zišla generálna kapitula - najvyšší orgán kartuziánskej rehole.

Rehoľné pravidlá boli pod názvom "Statuta ordinis cartusiensis a domino Guigone priore cartusie edita" kníhtlačou vydané v Bazileji, v roku 1510.

Už niekoľko storočí sa rodí v horskom prostredí kartuziánskeho kláštora Grande Chartreuse blízkosti Grenoble známy likér Chartreuse s nezameniteľnou chuťou a vôňou. Likér pôvodne vyvinul neznámy alchymista ako "elixír dlhého života". Mníchom dal zašifrovaný recept maršal François Annibale d' Estrees v roku 1605 a údajne im trvalo 150 rokov ho rozlúštiť.


Súčasnosť


Monastère de la Grande Chartreuse (Isère, Francúzsko)

Kartuziánsky rád má približne 400 členov, počet mužských kláštorov je 18, ženských je 5. Najviac kláštorov sa nachádza vo Francúzsku a v Španielsku po 5.

Na Slovensku bol kartuziánsky kláštor v Kláštorisku v Slovenskom raji (založený 12. mája 1299), druhý kláštor bol v Hamburku (teraz Brezovička), filiálka kláštora na Kláštorisku (fungoval v rokoch 1307 – 1329)[1] a tretí Červený kláštor pri Dunajci.

Štruktúra

Na čele kartuziánskeho rádu je generálna kapitula, na ktorú prichádzajú každé dva roky všetci priori. Mimo generálnej kapituly vedie rád generál, ktorého zvolí spoločenstvo vo Veľkej Kartúze (tu vznikol kartuziánsky rád), a ktorý je pritom aj jej prior. Taktiež spoločenstvá v jednotlivých kláštoroch si samé zvolia priora. Generálna kapitula a rehoľná vizitácia v jednotlivých kláštoroch ubezpečuje jednotu rádu.

Na Slovensku bol založený v roku 1319 ďalší kláštor kartuziánov v Červenom Kláštore na Spiši (Zamagurie). Neskôr v období baroka ho spravoval rád Kamaldulov.

Bol natočený slávny film o živote Kartuziánov v Grand Chartreuse- hlavný kláštor v horách Alpách pri Grenobli

Film: Velké Ticho / Into Great Silence (2005)

Veľké Ticho je druh filmu, ktorý je niečím neobvyklým, je určitou odchýlkou spomedzi ostatnej tvorby na akú sme zvyknutí. V Nemecku údajne tento film dokonca predstihol v návštevnosti aj Harryho Pottera.

My ľudia 21. storočia potrebujeme a v podstate aj hľadáme takú harmóniu života v akej už zhruba tisícročie žije kartuziánska rehoľa. Je zaujímavé pozerať sa na mníchov ako bez akejkoľvek hektickosti vykonávajú každý svoju prácu. Ako si vedia nájsť čas na modlitbu, chválenie Boha, vzájomné zdieľanie, aj na obyčajné ničnerobenie.

Práve stres a neustály nepokoj je syndrómom našej ubehanej spoločnosti – nevieme si nájsť čas na tieto veci, ktoré poznajú kartuziáni. Ešte aj keď relaxujeme, chceme byť pritom aktívni a produktívni.

Vo filme nie je žiadne umelé osvetlenie, žiadna sprievodná hudba a iba jeden člen filmového štábu, ktorému pridelili mníšsku celu, kde mal počas natáčania bývať. Pre nakrútenie filmu žil potom vo vnútri komunity kartuziánov pol roka.

Dlhé zábery života mníchov, striedajú výňatky z evanjelia a rehoľných pravidiel dopĺňané praskotom ohňa, spevom vtákov, zvukmi búrky a slovami modlitieb. Akýmsi refrénom sú zachytené pomalé premeny prírody behom striedania dňa a noci i ročných období.

Vo filme možno vidieť aj sánkovanie sa kartuziánov na zasnežených svahoch okolitých kopcov, ich rozhovory s mačkami v maštali, či len krátke pár minútové rozprávanie staručkého kartuziána v závere filmu, zamýšľajúceho sa nad smrťou a Božou dobrotou.

KARTUZIÁNI
kontemplatívne spoločenstvo založené na harmónii pustovníckeho a komunitného života
ich spoločenstvo bolo založené v r. 1084 v alpskej pustatine Grande Chartreuse, kde sa usadil Bruno z Kolína nad Rýnom – doktor teológie, bývalý rektor univerzity v Remeši
dnes kartuziáni pôsobia v 17 mužských a 5 ženských kláštoroch, zväčša v horských oblastiach na troch kontinentoch
hovorí sa o nich ako o najprísnejšej reholi
krédom Bruna a jeho spoločníkov bola dobrota – bonitas
ich samota má slúžiť intenzívnemu vzťahu s Jediným, počúvaniu Ducha cez Božie slovo, vytrvalému príhovoru za svet, ich striedmosť je vyjadrením hladu po plnosti Lásky
ich deň sa začína nočným bdením, ich jedálny lístok tvoria dve vegetariánske jedlá denne, ich presný režim otvára cestu ku slobode – ich extrémny život sa zakladá na múdrej rovnováhe
vystihuje ich veľmi dobre výrok pápeža Inocenta IX. Z konca 16. storočia: „Kartuziáni nikdy neboli reformovaní, lebo nikdy neboli deformovaní.“

Dokumentárny
Nemecko / Francúzsko / Švajčiarsko, 2005, 169 min
Réžia: Philip Gröning;

Niektorí budú z filmu nadšení hneď, iný ho ocenia možno neskôr ako aj ja a ďalší ho budú možno považovať za stratu času. Tí poslední by potrebovali pri ňom zabiť čas minimálne ešte raz, prípadne viac krát, kým zistia, že je to práve to čo potrebovali vidieť. Nejeden človek v kútiku duše možno pocíti aj túžbu žiť v takejto reholi.
Film natočil režisér Philip Gröning za múrmi kontemplatívneho kartuziánskeho kláštora neďaleko Grenoblu. Philip Gröning požiadal otcov kartuziánov o povolenie natáčať v roku 1984, súhlasná odpoveď prišla po 16-tich rokoch. Vo filme nie je žiadne umelé osvetlenie, žiadna sprievodná hudba a iba jeden člen filmového štábu, ktorému pridelili mníšsku celu, kde mal počas natáčania bývať. Pre nakrútenie filmu žil potom vo vnútri komunity kartuziánov pol roka. Dlhé zábery života mníchov, striedajú výňatky z evanjelia a rehoľných pravidiel dopĺňané praskotom ohňa, spevom vtákov, zvukmi búrky a slovami modlitieb. Akýmsi refrénom sú zachytené pomalé premeny prírody behom striedania dňa a noci i ročných období. Vo filme možno vidieť aj sánkovanie sa kartuziánov na zasnežených svahoch okolitých kopcov, ich rozhovory s mačkami v maštali, či len krátke pár minútové rozprávanie staručkého kartuziána v závere filmu, zamýšľajúceho sa nad smrťou a Božou dobrotou. Spolu trvá film 160 minút.

Dnes žije po celom svete približne 350 kartuziánov a kartuziániek v 21 kláštoroch: 16 je mužských a 5 je ženských. 5 kláštorov je vo Francúzsku, 4 v Španielsku, 3 v Taliansku, 2 v Južnej Kóreji, a po jednom v Anglicku, v Argentíne, Brazílii, Nemecku, Slovinsku, Spojených štátoch amerických a Švajčiarsku.
Ticho, samota, komunita. Aký je život v kartuziánskom kláštore?

Z cely kdesi vysoko v horách vychádzajú len trikrát denne. Takmer neustále mlčia, k modlitbám vstávajú uprostred noci a smrť je pre nich radostnou udalosťou. Ako vyzerá život kartuziánskeho mnícha?

Mních Cyril Pearce pozerá z okna Veľkej Kartúzy, ktorý je materským kláštorom kartuziánskeho rádu

Kartuziánsky rád alebo aj Rád svätého Bruna je katolícky kontemplatívny rád, v ktorom mnísi a mníšky zasväcujú svoj život Bohu v tichu a samote. Je to život, ktorý v sebe zahŕňa pustovnícke aj cenobitské prvky, ide o akúsi rovnováhu medzi životom v samote a životom v komunite. Vo svete žije približne 300 kartuziánskych mníchov v osemnástich kláštoroch a 50 mníšok v šiestich kláštoroch.

Materským kláštorom kartuziánskeho rádu je Veľká Kartúza. Nachádza sa v Kartuziánskych vrchoch, v blízkosti obce Saint Pierre de Chartreuse, severne od mesta Grenoble. Bol založený v roku 1084, keď ho sv. Hugo, vtedajší biskup Grenoblu, daroval sv. Brunovi a jeho spoločníkom.

Kláštor sa nachádza vo výške približne tisíc metrov nad morom. Z troch strán ho obklopujú vrchy. Väčšiu časť roka je tam chladno. Istý mních spomína, že jediný mesiac, keď nevidel sneh, bol júl. Najchladnejšie zvykne byť vo februári, keď teploty klesajú na mínus 15 stupňov. V kláštore sa nachádza okolo tridsať mníchov z viac ako desiatich národností. Veľká Kartúza je známa aj tým, že z nej pochádza kartuziánsky likér. Recept na jeho výrobu, pri ktorej sa používa 130 rôznych byliniek, poznajú len dvaja mnísi.

Svätý Bruno bol učiteľom v katedrálnej škole v Remeši, ktorú viedol dvadsať rokov. Po konfliktoch s vtedajším biskupom Manasesom de Gourney sa rozhodol stiahnuť z tohto sveta. So šiestimi spoločníkmi sa usadili v blízkosti miesta, kde sa dnes nachádza Veľká Kartúza. V roku 1090 ho proti jeho vôli povolal pápež Urban II., ktorý bol jeho bývalým žiakom, aby mu pomáhal svojimi radami. Neskôr požiadal o uvoľnenie z tejto služby a s povolením pápeža založil ďalší kartuziánsky kláštor v Kalábrii.

Otec Cyril Pearce číta vo svojej mníšskej cele. Foto – Profimedia

Spiritualita kartuziánov nevychádza zo žiadnej reguly. Keďže po sv. Brunovi zostalo veľmi málo písomností (iba dva listy), to, čo stanovilo kartuziánsky spôsob života, bol osobný príklad prvých mníchov. Až piaty prior Veľkej Kartúzy Guigue spísal prvé pravidlá, ktoré sa volajú Stanovy. V priebehu rokov prešli rôznymi úpravami, posledná verzia je z roku 1989. Tieto vonkajšie pravidlá majú mníchom pomáhať k tomu, aby celý deň prežívali v Božej blízkosti.

Otcovia, bratia, donáti, rodinní zasvätení

V kláštore existujú rôzne druhy povolaní. Otcovia sú kňazi alebo tí, ktorí budú za kňazov vysvätení. Každý z nich má pridelenú celu, ktorú tvorí domček so záhradkou. Na prízemí je dielňa a miestnosť s drevom, na poschodí je predizba a izba, v ktorej mních trávi väčšinu času. V záhradke pestujú kvety, ktoré sa používajú pri výzdobe kostola. V dielni sa najčastejšie rúbe drevo, ktoré slúži na vykurovanie izby, v ktorej je malá piecka. Predizba sa volá Ave Maria, pretože sa v nej mních modlí jeden Zdravas, a to vždy, keď opúšťa celu alebo prichádza zvonku. V izbe sa nachádza modlitbový kútik, stôl, stolička, posteľ, piecka a malá študovňa s knižnicou.

Bratia sú mnísi, ktorí trávia veľkú časť dňa manuálnou prácou mimo svojej cely. Pomáhajú v kuchyni, pri šití habitov, v práčovni a podobne. Ich harmonogram sa líši od otcov tým, že netrávia až toľko času v cele a majú menej povinných modlitieb.

Donáti žijú ten istý spôsob života ako bratia, ale neskladajú sľuby ako rehoľníci. Sú to vlastne laici, ktorí žijú ako rehoľníci a dávajú sa do služby kláštornej komunite na niekoľko rokov, čo sa môže opakovať až do smrti.

Familier sú laici, ktorí nenosia habit a pomáhajú bratom s manuálnymi prácami. Nežijú však v každom kláštore.

Denný program

Mních opúšťa svoju celu len trikrát za deň – na nočnú modlitbu, rannú svätú omšu a vešpery. Zvyšný čas trávi sám v cele.

23.30 Vstávanie, modlitba v cele

00.15 Matutínum, ranné chvály v kostole

2.15 Návrat do cely, ranné chvály z Hodiniek k Panne Márii, spánok

6.30 Vstávanie

7.00 Prima, Anjel Pána, modlitba v cele

8.00 Svätá omša v kostole

9.00 Návrat do cely, modlitba alebo lectio divina

10.00 Tercia, štúdium alebo manuálna práca

12.00 Anjel Pána, Sexta, obed, rekreácia

14.00 Nona, štúdium alebo manuálna práca

16.00 Vešpery z Hodiniek k Panne Márii

16.15 Vešpery v kostole

16.45 Ľahká večera (ak nie je pôst), duchovné čítanie

18.45 Anjel Pána, kompletórium

19.30 Spánok

Spoločná liturgia je vždy spievaná, pričom ide o variáciu gregoriánskeho spevu. Jediná časť, ktorá sa nespieva – či už je to Liturgia hodín, alebo svätá omša – sú prosby. Dokonca aj všetky texty na čítanie sú spievané. Vo Veľkej Kartúze sú liturgické texty a modlitby vo francúzštine, všetko ostatné je v latinčine (žalmy, antifóny, hymny). V iných kláštoroch to však môže byť iné. Napríklad v Nemecku je všetko v latinčine, v inom kláštore vo Francúzsku je všetko vo francúzštine.

Nočná modlitba trvá dve až tri hodiny a je to niečo, čo silne charakterizuje kartuziánsky život. Modlitba v noci má úplne inú dynamiku ako modlitba cez deň. Stáva sa, že mnísi musia bojovať s únavou aj po rokoch takejto modlitby, ale uvedomujú si, že bez tejto modlitby by ich kartuziánsky život stratil niečo podstatné. Ten, kto to zažil, pochopí, aké to je.

Samota pre Boha

Ticho a samota v kartuziánskom živote slúžia na to, aby mnísi boli čo najviac v Božej prítomnosti. Nejde o útek, mnícha by mala do samoty ťahať láska k Bohu. Avšak mnísi zostávajú aj naďalej ľuďmi, ktorí sa tešia ľudskej spoločnosti. V nedeľu poobede majú spoločnú rekreáciu, kde sa všetci stretnú a rozprávajú na ľubovoľnú tému. Novici majú podobné stretnutie, ale samostatne. Raz do týždňa, zvyčajne v pondelok, idú mnísi na prechádzku do hôr. Trvá okolo štyroch hodín, počas ktorých sa mnísi rozprávajú vo dvojiciach, ktoré sa časom menia.

Ďalším spôsobom komunikácie medzi mníchmi, hlavne kvôli praktickým veciam, sú písomné odkazy. Vo vestibule pred kostolom je skrinka, v ktorej má každý pridelenú schránku, kde môže nechať písomný odkaz. Vo vestibule je aj veľká tabuľa, kde sa nechávajú odkazy pre celú komunitu. V nedeľu môže prior v kapitule (miestnosť, kde sa okrem iného prijímajú novici, skladajú sa sľuby a pod.) oznámiť udalosti, ktoré by mala vedieť celá komunita.

Veľká Kartúza stojí uprostred Kartuziánskych vrchov vo výške tisíc metrov nad morom. Foto – Flickr

Mních má povolené stretnúť sa s rodinou na dva dni za rok. Rodina je počas návštevy ubytovaná v samostatnej budove v blízkosti kláštora. Taktiež je dovolené napísať štyri listy do roka.

Čo sa týka pôstov, tak mnísi vôbec nejedia mäso. V období Adventu a Pôstu nejedia ani žiadne mliečne produkty. Raz do týždňa je pôst o chlebe a vode. Okrem toho majú od 14. septembra do Veľkej noci veľký monastický pôst, čo znamená, že jedia len raz denne. Mimo tohto pôstu si môžu po vešperách dať ľahkú večeru. Jedlo jedia sami vo svojich celách. Výnimkou sú nedele a sviatky, keď jedia spoločne v jedálni, avšak bez toho, aby sa medzi sebou rozprávali. Počas jedenia im jeden z mníchov číta zo Svätého písma alebo z nejakej inej knihy. Ďalšou formou pokánia je, že stále nosia rúcho z vrecoviny.

Smrť je radostnou udalosťou

Do kláštora je možné vstúpiť len vo veku 21 – 45 rokov. Mladší alebo starší kandidáti sú odmietnutí. V prípade záujmu o vstup do kláštora je potrebné napísať list alebo e-mail novicmajstrovi. Ak to uzná za vhodné, pozve kandidáta do kláštora na skúšobné obdobie, ktoré je v ideálnom prípade dva až tri týždne. Počas tohto obdobia sa kandidát zoznamuje s kartuziánskym spôsobom života. Ak prejaví záujem o tento spôsob života a prior s novicmajstrom súhlasia, kandidát sa môže vrátiť do kláštora ako postulant. Predtým sa však musí vrátiť späť „do sveta“. Nie je možné vstúpiť do kláštora ako kandidát a rovno tam zostať. Postulát trvá zvyčajne tri až dvanásť mesiacov. Nasleduje dvojročný noviciát. Po noviciáte skladá mních prvé sľuby na tri roky. Po nich je obnova sľubov na dva roky a potom nasledujú večné sľuby.

Smrť mnícha je považovaná za radostnú udalosť, pretože sa žije v nádeji, že zosnulý je v nebeskom domove. Od úmrtia až do pochovania je pri zosnulom stále prítomný niekto, kto sa zaňho modlí. K modlitbám sa pripájajú aj všetky ostatné kláštory, ktoré o tom dostanú správu.

Dobový záber na bibliotéku Veľkej kartúzy. Foto – Flickr

Hovorí sa, že kartuziáni neboli nikdy reformovaní, lebo nikdy neboli deformovaní. Je pravdou, že kartuziáni neprešli takou reformáciou, ako to bolo u niektorých iných rádov. To ale neznamená, že sa vôbec nezmenili. Kartuziáni sa menili, ale postupne a veľmi malými krokmi. Vďaka tomu sa im podarilo zachovať podstatu ich života, pričom zohľadňovali okolnosti doby.

Napríklad ku zmene Stanov je potrebné, aby ju odhlasovala Generálna kapitula na dvoch zasadnutiach za sebou. Generálna kapitula je stretnutie všetkých priorov s priorom Veľkej Kartúzy, ktorý je na čele kartuziánskeho rádu. Toto stretnutie sa uskutočňuje každé dva roky.

K tomu je potrebné vziať do úvahy, že mnísi žijú v odluke od sveta a v modlitbe, čo pomáha pri obmedzení unáhlených a neuvážených rozhodnutí. Ďalšou veľkou pomocou sú vizitácie, ktoré sa uskutočňujú každé dva roky. Dvaja mnísi, vybraní z iných kláštorov, navštívia kláštor, kde sa osobne rozprávajú s každým z mníchov. Ide o dôverný rozhovor, v ktorom je možné slobodne sa vyjadriť k životu v komunite. Výsledkom vizitácie je výsledná správa o stave komunity. Takéto vizitácie nastavia zrkadlo komunite a môžu odhaliť skryté problémy.

Svet sa točí, ale kríž stojí

Kontemplatívny život má inú dynamiku ako povolania, ktoré sa venujú aktívnemu apoštolátu. Ide o akýsi beh na dlhé trate. Dni z vonkajšieho pohľadu ubiehajú na prvý pohľad monotónne, avšak po vnútornej stránke je každý moment jedinečný. Jednoduchosť a strohosť života očisteného od rušivých vplyvov vonkajšieho sveta poskytuje mníchovi možnosť vnímať seba, Boha a okolitý svet v novom svetle. Jeho vnútorný zrak sa očisťuje pod vplyvom prebývania v Božej prítomnosti. Malé veci už prestávajú byť malými a banálnymi a každý jeden moment je darom so svojou jedinečnou hodnotou.

Najprísnejší rád

K tomu, aby to mních dosiahol, je však potrebné bdenie. Opakované činnosti robené dlhšiu dobu môžu viesť k automatickému vykonávaniu, z čoho sa môže stať rutina, ktorá stratí svoje prepojenie s vnútorným prežívaním. Veľmi dôležitá je preto pravidelná sebareflexia, či mních zostáva aj po mnohých rokoch verný svojmu poslaniu a či sa svojím srdcom blíži k Bohu.

Hlavným mottom kartuziánov je Stat crux dum volvitur orbis – Kríž stojí, zatiaľ čo svet sa točí. Všetko sa točí okolo Pána, ktorý je centrom všetkého. Centrom kartuziánskeho života je tak ukrižovaný Kristus. V Stanovách sa píše: „Odlúčení od všetkých sme zjednotení so všetkými, aby sme v mene všetkých stáli pred žijúcim Bohom.“

Kartuziáni sú ako Mária v Betánii, ktorá kľačala pri Ježišových nohách a počúvala ho. Tak ako Marta nechápala Máriu, aj dnes sa nájdu ľudia, ktorí nechápu kartuziánske povolanie. Ježiš sa však zastal Márie, dokonca povedal, že si vybrala lepší podiel. Nie všetci dostanú toto povolanie, ale ak ho niekto našiel, je to skutočne vzácny dar.

Červený kláštor – Kláštor kartuziánov

Národnú kultúrnu pamiatku Červený kláštor začali v roku 1320 stavať kartuziánski mnísi. Pôvodne sa volal ako Lechnický kláštor, keďže v blízkosti je obec Lechnica. Od 17. storočia sa spomína už ako Červený kláštor (toto pomenovanie dostal podľa červenej krytiny na strechách). Mnísi tejto prísnej rehole sa venovali prepisovaniu kníh, rybolovu a vareniu piva. Žili asketickým spôsobom života. V roku 1563 kráľ Ferdinand I. vydal nariadenie kartuziánsky kláštor zrušiť. V 18. storočí obývali kláštor kamalduli, ktorí ho čiastočne prestavili (opravili kostol, kostolnú vežu a pribudli nové mníšske domčeky). Žili pustovníckym spôsobom života a nesmeli sa medzi sebou rozprávať. Medzi múrmi kláštora sa ozýval len pozdrav „Memento mori.“ (Pamätaj na smrť). Venovali sa hospodárstvu, včelárstvu a zbieraniu liečivých rastlín. Túto rehoľu preslávil bájny fráter Cyprián. V roku 1782 bol kláštor zrušený. Dnes je v ňom zriadené múzeum.

Certosa di Pavia (kláštor)

K

Kláštor Gaming

Kláštor kartuziánov v Hamborku

Kláštor Královo Pole

M

Kláštor Miraflores

Grande Chartreuse ( francúzsky: [ɡʁɑ̃d ʃaʁtʁøz] Religious order (Catholic) - Wikipedia je hlavným kláštorom kartuziánskeho rádu . Nachádza sa v pohorí Chartreuse , severne od mesta Grenoble , v obci Saint-Pierre-de-Chartreuse ( Isère ), …















153.9K
pravda zvíťazi shares this

Stretnutie so svetom temnoty a zatratených...so samotným peklom...Život sv.Bruna sa spája s najhroznejším,najstrašnejším,desivým zážitkom z ponurej noci pri mrtvom...kde samotný mrtvy zvestuje svoj najstrašnejší údel-večného zavrhnutia zatratenia v pekelnej ríši mŕtvych...Už nič na svete nás nemôže zachrániť,len najprísnejšie pokánie,aké kedy svet poznal a slýchal...
Počas pohrebných modlitieb a temných slovách... Responde mihí...Odpovedaj mi... sa mrtvola slávneho profesora Raymonda Diokresa zdvihla,posadila a hrozným dutým hlasom zvolala na zhrozených prítomných...Nemodlite sa za mňa...SOM...Z A T R A T E N Ý ...Paríž -Sorbona univerzita r.1084...Bruno bol prítomný...všetko videl a počul...len najprísnejšie pokánie nás môže zachrániť...a to bol zrod najprísnejšej,starobylej rehole-Karthusiánov-slávne Grand Chartreuse v neprístupných,divých horách Alp pri Grenobli -Francúzsko

5752
pravda zvíťazi

Raymund Diocres bol slávnym profesorom teológie na univerzite Sorbona Paríž....učil aj Bruna.Žil navonok zbožne...ale vraj mal dvojitý život...jeden zbožný pred svetom a jeden tajný,hriešny...Vraj v spovediach zatajoval aj ťažké hriechy,lebo sa hanbil vyznať...Mrvy Diokres podľa starobylých správ z šera 11.storočia 2 x oznámil svoj hrozný údel zatratenia...sv.Brunovi,pri nočných modlitbách v kaplnke a potom ešte raz verejne pri svojom pohrebe,keď hrozného výjavu mrtvého Diokresa bolo prítomných množstvo ľudí -svedkov tej desivej udalosti,ktorá vtedy zachvátila hrôzou celý Paríž...
PRÍBEH RAYMONDA DIOCRESA
Raymond Diokres, profesor na Sorbonne, muž s všeobecnou povesťou vzdelanosti a zjavnej cnosti, zomrel v Paríži. O tri dni neskôr bola jeho rakva, nádherne ozdobená symbolmi jeho povolania, slávnostne prinesená do katedrály v sprievode jeho kolegov profesorov, veľkej skupiny študentov a mnohých kňazov.
Pohrebnej služby sa zúčastnili stovky ľudí; zapálili sa nespočetné sviečky a modlili sa za neho tí, ktorí obdivovali veľké vedomosti a cnosti slávneho zosnulého. Ale keď zbor prišiel k pasáži v Ofíciu pre mŕtvych: „Aké sú moje chyby a moje hriechy? Moje priestupky a moje hriechy mi oznámte!“, ktorú svätý Jób žiada v Písme, zrazu sa mŕtvola, ktorá ležala odhalená na svojich márach, pred ich očami pohla, posadila sa a zúfalo vykríkla tónom, ktorý zodpovedal zúfalstvu v jeho očiach: „Božím súdom som bol obvinený, súdený a odsúdený.“
Keď to povedal, cúvol a už sa nikdy nepohol. Takto svetoznámy profesor skryl neresť pod rúškom cnosti. Ale Boh, ktorý skúma srdcia, poznal jeho hriechy a potrestal ho za ne.
Mŕtvy Raymond Diokres prehovoril po smrti
Práve kvôli tejto udalosti zašiel svätý Bruno z Kolína (1030 – 1101) do veľkých extrémov a odmietol pôžitky tohto sveta založením kláštora v pohorí Chartreuse, domova kartuziánskeho rádu. Kartuziáni sú dodnes známi ako najprísnejší a najasketickejší zo všetkých klauzúrnych rádov.
Svätý Bruno, zakladateľ Charterhouse, ktorú dnes oslavujeme , bol svedkom jedného zo zázrakov, ktorý v jeho dobe spôsobil najväčší rozruch, nielen kvôli mimoriadnej povahe udalosti, ale aj kvôli veľkému počtu kvalifikovaných svedkov, ktorí sa jej zúčastnili.
Parížska univerzita smútila nad smrťou jedného zo svojich najvýznamnejších profesorov, Raymonda Diocresa, v roku Pána 1082. Ak bola Sorbonna už vtedy mocnosťou v kresťanskom svete, povolaná riešiť nespočetné spory medzi pápežstvom a kráľmi a vždy s úctou počúvaná, Diokres bol vtedy jej najobdivovanejšou osobnosťou, s ktorou sa radili učenci, kniežatá a preláti, a po svojej smrti zanechal povesť nielen múdrosti a erudície, ale aj praktizovania cností na najvyššej úrovni. V Paríži sa v tom čase hovorilo, že ak niekto prežil dlhý život bez toho, aby spáchal jediný smrteľný hriech, bol to profesor Raymond Diokres.
Prirodzene, hoci bol za života všeobecne oslavovaný, jeho smrť šokovala vzdelané kresťanstvo a na jeho pohrebe sa zišla smotanka parížskej spoločnosti spolu s mnohými jeho študentmi v vtedy nazývanej „Čierna kaplnka“ vedľa Notre Dame. Medzi týmito študentmi bol aj budúci svätý Bruno spolu so štyrmi zo svojich rehoľných bratov.
Ako bolo zvykom, telo bolo umiestnené do stredu na plošine, prikrytej iba bielou plachtou, okolo ktorej sa zhromaždili smútiaci. Začína sa zádušná omša a v súlade s rituálom sa kňaz, ktorý slúžil obrad, obracia na zosnulého s touto otázkou: „Odpovedz mi: Aké veľké a početné sú tvoje neprávosti?“ Vzývanie je, samozrejme, rétorické a od zosnulého sa neočakáva, že odpovie. Ale presne to sa stalo. Spopod závoja sa ozval jasný a počuteľný hlas Diokra: „Iusto Dei iudicio accusatus sum“ – „spravodlivým Božím súdom som bol obvinený.“ Keď pominul počiatočný šok, tí najbližší sa ponáhľali zdvihnúť závoj a prezrieť mŕtveho muža v očakávaní zdanlivej smrti. Ale nie: mŕtvola zostala studená a bez tepu.
Ľahko si možno predstaviť rozruch medzi prítomnými a rozruch prinútil obrad na daný deň prerušiť, kým preláti zvažovali, aký postup zvoliť. Čo malo toto zázrak znamenať? Mohol by sa pohrebný obrad ešte uskutočniť, keďže sám zosnulý akoby naznačoval, že je v pekle? Najučenejší však nevideli problém v tom, aby sa pokračovalo. Všetci, tvrdili, budeme jedného dňa na Osobnom súde po smrti obvinení z našich chýb, bez ktorých nie je žiadny smrteľník. Bolo potrebné pokračovať.
Bohoslužba teda pokračovala, pričom zosnulý ležal v slávnostnom náručí. Správa o zázraku sa však po meste rozšírila ako požiar a teraz sa v kaplnke zhromaždil dav, aby sa zúčastnil prerušeného pohrebu.
Trasúcim sa hlasom oddávajúci opakuje osudnú otázku: „Aké veľké a početné sú tvoje neprávosti?“ Tentoraz zosnulý vstane a hlasným a jasným hlasom vyhlási: „Iusto Dei iudicio iudicatus sum“ – „spravodlivým Božím súdom som bol súdený“ – a vráti sa do svojej ležiacej polohy.
Niekoľko lekárov, upozornených, sa ponáhľalo prezrieť telo, pretože rozruch sa ešte viac zintenzívňoval. Potvrdili, že Diokres je definitívne mŕtvy, a preláti opäť zvolali poradu. Záver bol však rovnaký: Všetci budeme súdení v posledný deň. Obrad musí pokračovať.
Tentoraz je celé mesto prilepené k obradu. Sotva šeptom sa kňaz znova pýta: „Aké veľké a početné sú vaše neprávosti?“ Veľký doktor Diokres naposledy vstáva a trasúcim sa hlasom zvolá: „Iusto Dei iudicio condamnatus sum!“ „Spravodlivým Božím súdom som bol odsúdený,“ a padá bez pohnutia.
Na príkaz biskupa a kapituly bolo telo po zasadnutí zbavené insígnií hodností a hodené do hnojiska v Montfaucone. Táto skúsenosť presvedčila Bruna, ktorý mal vtedy takmer 45 rokov, aby navždy opustil svet a odišiel so svojimi spoločníkmi hľadať samotu Grande Chartreuse neďaleko Grenoblu.
Raymond Diocrès - Wikipedia

  • Report
pravda zvíťazi

Jediný rád ktorý nikdy nepotreboval opravu, lebo sa nikdy nepokazil. Keď mal Pápež zvláštny nápad, že by bolo fajn zjemniť prísnosť ich regule, tak starci šli pešo do Ríma aby mu povedali, že tak ako ju Sv. Bruno v spolupráci s Duchom Svätým vytvoril, tak je to dobre a nepotrebuje a to v zmysle, že ani nikdy žiadne úpravy potrebovať nebude...
Nikdy sa nereformovali,zachovali si pôvodnú prísnosť...aj keď je ich málo /sú aj ženské kláštory-kartuziánky/ tak stále ponúkajú hlbokú,čistú zbožnosť...chránenú od hurhaju sveta,politiky a modernej skazy vo svete...
Počas pohrebných modlitieb a temných slovách... Responde mihí...Odpovedaj mi... sa mrtvola slávneho profesora Raymonda Diokresa zdvihla,posadila a hrozným dutým hlasom zvolala na zhrozených prítomných...Nemodlite sa za mňa...SOM...Z A T R A T E N Ý ...Paríž -Sorbona univerzita r.1082...Bruno bol prítomný...všetko videl a počul...len najprísnejšie pokánie nás môže zachrániť...a to bol zrod najprísnejšej,starobylej rehole-Karthusiánov-slávne Grand Chartreuse v neprístupných,divých horách Alp pri Grenobli -Francúzsko...
Život súčasných kartuziánov slovom i filmom Veľké ticho z r.2005
Film: Velké Ticho / Into Great Silence (2005
Film: Velké Ticho / Into Great Silence (2005)
Veľké Ticho je druh filmu, ktorý je niečím neobvyklým, je určitou odchýlkou spomedzi ostatnej tvorby na akú sme zvyknutí. V Nemecku údajne tento film dokonca predstihol v návštevnosti aj Harryho Pottera.
My ľudia 21. storočia potrebujeme a v podstate aj hľadáme takú harmóniu života v akej už zhruba tisícročie žije kartuziánska rehoľa. Je zaujímavé pozerať sa na mníchov ako bez akejkoľvek hektickosti vykonávajú každý svoju prácu. Ako si vedia nájsť čas na modlitbu, chválenie Boha, vzájomné zdieľanie, aj na obyčajné ničnerobenie.
Práve stres a neustály nepokoj je syndrómom našej ubehanej spoločnosti – nevieme si nájsť čas na tieto veci, ktoré poznajú kartuziáni. Ešte aj keď relaxujeme, chceme byť pritom aktívni a produktívni.
Vo filme nie je žiadne umelé osvetlenie, žiadna sprievodná hudba a iba jeden člen filmového štábu, ktorému pridelili mníšsku celu, kde mal počas natáčania bývať. Pre nakrútenie filmu žil potom vo vnútri komunity kartuziánov pol roka.
Dlhé zábery života mníchov, striedajú výňatky z evanjelia a rehoľných pravidiel dopĺňané praskotom ohňa, spevom vtákov, zvukmi búrky a slovami modlitieb. Akýmsi refrénom sú zachytené pomalé premeny prírody behom striedania dňa a noci i ročných období.
Vo filme možno vidieť aj sánkovanie sa kartuziánov na zasnežených svahoch okolitých kopcov, ich rozhovory s mačkami v maštali, či len krátke pár minútové rozprávanie staručkého kartuziána v závere filmu, zamýšľajúceho sa nad smrťou a Božou dobrotou.
KARTUZIÁNI
kontemplatívne spoločenstvo založené na harmónii pustovníckeho a komunitného života
ich spoločenstvo bolo založené v r. 1084 v alpskej pustatine Grande Chartreuse, kde sa usadil Bruno z Kolína nad Rýnom – doktor teológie, bývalý rektor univerzity v Remeši
dnes kartuziáni pôsobia v 17 mužských a 5 ženských kláštoroch, zväčša v horských oblastiach na troch kontinentoch
hovorí sa o nich ako o najprísnejšej reholi
krédom Bruna a jeho spoločníkov bola dobrota – bonitas
ich samota má slúžiť intenzívnemu vzťahu s Jediným, počúvaniu Ducha cez Božie slovo, vytrvalému príhovoru za svet, ich striedmosť je vyjadrením hladu po plnosti Lásky
ich deň sa začína nočným bdením, ich jedálny lístok tvoria dve vegetariánske jedlá denne, ich presný režim otvára cestu ku slobode – ich extrémny život sa zakladá na múdrej rovnováhe
vystihuje ich veľmi dobre výrok pápeža Inocenta IX. Z konca 16. storočia: „Kartuziáni nikdy neboli reformovaní, lebo nikdy neboli deformovaní.“
Dokumentárny
Nemecko / Francúzsko / Švajčiarsko, 2005, 169 min
Réžia: Philip Gröning;

  • Report
3 more comments from pravda zvíťazi
pravda zvíťazi

NEMODLITE SA ZA MŇA...S O M...Z A T R A T E N Ý...
Stretnutie so svetom temnoty a zatratených...so samotným peklom...
Stalo sa to počas pobytu Bruna v Paríži v roku 1084.
V Paríži náhle zomrel slávny doktor,profesor teológie Rajmund Diokres, ktorý bol za zbožného a spravodlivého kresťana považovaný.Diokres učil aj na univerzite Bruna jeho priateľov a poznali ho ako nábožného človeka. Mŕtvola bola vystavená v chráme Panny Márie.Viacerí známi a študenti zosnulého sa išli modliť k mrtvému,ktorý bol vystavený v truhle v bočnej kaplnke chrámu.Bolo veľa ľudí,ktorí sa chceli modliť,tak rozdelili ľudí po hodinách a po skupinkách sa modlili pri mrtvom. Bruno a jeho priatelia študenti mali určenú poslednú hodinu modlitby od 23 hod. do polnoci.Tak prišli v noci do chrámu,kde horeli sviece a šli do kaplnky kde ležal zosnulý v truhle.Pokľakali si okolo truhly a začali sa modliť modlitby hodinky za zomrelých a za spásu duše profesora Diokresa.
Boli tam Bruno, Landuin, ktorý po Brunovi bol prvým predstaveným Karthús, Štefan Burg, Štefan z Die a Hugo, kaplánom menovaný, lebo bol jediným kňazom v novom ráde Karthusiánskom, Andrej Gurrin.Bruno a jeho priatelia v tej temnej noci,kľačiaci okolo truhly a mrtvého profesora,za mihotu sviec mali akési zlé tušenie.Modlili sa latinsky.
Keď pri modlitbe boli čítané slová: «Responde míhi», — «Odpovedaj mi», kaplnkou zavial divný vánok,že sviece len tak, že nezhasli...a pri tých slovách sa naraz mrtvola profesora posadila a zvolal dutým, hrôzyplným hlasom: «Obžalovaný som spravodlivým súdom Božím!» Keď to povedal, poklesla hlava jeho naspäť do truhly Bruno a jeho priatelia zbledli a boli zhrození nad tým výjavom...od strachu ledva vyšli z kostola.Mysleli,že duša mrtvého potrebuje vrúcnejšie modlitby a väčšiu duchovnú pomoc...tak so strachom šli na druhú noc ku mrtvému sa modliť.Odbil zvon a nastalo ticho,Bruno a jeho priatelia vchádzali so strachom do kaplnky ku mrtvému...pokľakali si a začali sa modliť.Naraz kaplnkou zavial ľadový vietor,plameň sviec akoby pohasol a pri slovách modlitby «Responde míhi», — «Odpovedaj mi» sa mrtvy posadil a znova zvolal pri tých istých slovách opätovne hrozným hlasom: «Obžalovaný som spravodlivým súdom Božím!»Znova zavial ľadový vietor a ozval sa polnočný zvon...
Priatelia mysleli, že tieto slová v dobrom zmysle majú sa rozumieť, zdvojnásobnili horlivosť svoju v modlení .
Poslednú noc pred pohrebom sa veľmi báli ísť sa posledný krát modliť k mrtvému,ale Bruno ich povzbudzoval,musíme pomôcť jeho duši,potrebuje našu modlitbu.Tak šli do kostola.Všade tma,len v kaplnke horeli sviece okolo truhly.Pokľakali si dookola truhly a začali modlitby...Blížili sa tajomné latinské slová ....«Responde míhi», — «Odpovedaj mi»,...kaplnkou sa prevalil vietor, plameň sviec pohasol a truhla zaškrípala...mrtvola sa zdvíhala a posadila sa...uvideli kalné,mdlé oči mrtvého...a naraz sa ozval desivý,dutý,záhrobný hlas ...
Nemodlite sa za mňa...ja som zatratený v pekle...a mrtvola sa zvalila do truhly...odbil polnočný zvon a kostolom sa ozval rachot akoby hromu...Sviece zhasli,len jedna horela a Bruno a jeho priateľov zachvátila hrôza...vlasy im všetky stáli a triasli sa strachom a utekali od mrtvého von...
Strašná zvesť sa rozniesla rýchlo a tak namiesto slávneho pohrebu,mrtvého pochovali do neposvätenej zeme za miestnym cintorínom.Brunovi sa celý život a jeho plány zosypali...načo mi je sláva,štúdia,uznanie ľudí...všetko len márnosť...sme len ako poľný kvet,ktorý rýchlo odkvitne a zvädne,taký je aj život človeka...Prach si a na prach sa obrátiš....nič si na druhý svet nevezmeš,nijaké majetky,vedomosti,hodnosti,tituly...ostanú len dobré a zlé skutky a potom posledný,večný súd,kde spravodlivý,prísny Sudca vynesie posledný,rozhodujúci rozsudok,platný pre celú večnosť...vstúpte do raja...alebo vzdiaľte sa odo mňa zlorečení...
«Keď je zatratený ten, ktorý zdal sa medzi nami ľudmi tak žiť, že za svätého bol považovaný. Keď sa s ním tak naložilo, čože môžeme my biednici očakávať?»Profesor Diokres žil zbožne a predsa je zatratený...musel byť nejaký jeho tajný, ťažký hriech,ktorým si zaslúžil záhubu duše...

  • Report
pravda zvíťazi

Život súčasných kartuziánov slovom i filmom Veľké ticho z r.2005
Film: Velké Ticho / Into Great Silence (2005
Film: Velké Ticho / Into Great Silence (2005)

  • Report
pravda zvíťazi
  • Report
Camil Horall shares this

Mrtvola z truhly doktora Diokresa pri pohrebných modlitbách vstala a hrozným hlasom zvolala...Nemodlite sa za mňa...som zatratený...

1861
Camil Horall

Raymund Diocres bol slávnym profesorom teológie na univerzite Sorbona Paríž....učil aj Bruna.Žil navonok zbožne...ale vraj mal dvojitý život...jeden zbožný pred svetom a jeden tajný,hriešny...Vraj v spovediach zatajoval aj ťažké hriechy,lebo sa hanbil vyznať...

  • Report
Meně je někdy více shares this

Mrtvola z truhly doktora Diokresa pri pohrebných modlitbách vstala a hrozným hlasom zvolala...Nemodlite sa za mňa...som zatratený...

838
XYZ 1899 shares this

Mrtvola z truhly doktora Diokresa pri pohrebných modlitbách vstala a hrozným hlasom zvolala...Nemodlite sa za mňa...som zatratený...

799
Camil Horall

Život súčasných kartuziánov slovom i filmom Veľké ticho z r.2005
Film: Velké Ticho / Into Great Silence (2005
Film: Velké Ticho / Into Great Silence (2005)
Veľké Ticho je druh filmu, ktorý je niečím neobvyklým, je určitou odchýlkou spomedzi ostatnej tvorby na akú sme zvyknutí. V Nemecku údajne tento film dokonca predstihol v návštevnosti aj Harryho Pottera.
My ľudia 21. storočia potrebujeme a v podstate aj hľadáme takú harmóniu života v akej už zhruba tisícročie žije kartuziánska rehoľa. Je zaujímavé pozerať sa na mníchov ako bez akejkoľvek hektickosti vykonávajú každý svoju prácu. Ako si vedia nájsť čas na modlitbu, chválenie Boha, vzájomné zdieľanie, aj na obyčajné ničnerobenie.
Práve stres a neustály nepokoj je syndrómom našej ubehanej spoločnosti – nevieme si nájsť čas na tieto veci, ktoré poznajú kartuziáni. Ešte aj keď relaxujeme, chceme byť pritom aktívni a produktívni.
Vo filme nie je žiadne umelé osvetlenie, žiadna sprievodná hudba a iba jeden člen filmového štábu, ktorému pridelili mníšsku celu, kde mal počas natáčania bývať. Pre nakrútenie filmu žil potom vo vnútri komunity kartuziánov pol roka.
Dlhé zábery života mníchov, striedajú výňatky z evanjelia a rehoľných pravidiel dopĺňané praskotom ohňa, spevom vtákov, zvukmi búrky a slovami modlitieb. Akýmsi refrénom sú zachytené pomalé premeny prírody behom striedania dňa a noci i ročných období.
Vo filme možno vidieť aj sánkovanie sa kartuziánov na zasnežených svahoch okolitých kopcov, ich rozhovory s mačkami v maštali, či len krátke pár minútové rozprávanie staručkého kartuziána v závere filmu, zamýšľajúceho sa nad smrťou a Božou dobrotou.
KARTUZIÁNI
kontemplatívne spoločenstvo založené na harmónii pustovníckeho a komunitného života
ich spoločenstvo bolo založené v r. 1084 v alpskej pustatine Grande Chartreuse, kde sa usadil Bruno z Kolína nad Rýnom – doktor teológie, bývalý rektor univerzity v Remeši
dnes kartuziáni pôsobia v 17 mužských a 5 ženských kláštoroch, zväčša v horských oblastiach na troch kontinentoch
hovorí sa o nich ako o najprísnejšej reholi
krédom Bruna a jeho spoločníkov bola dobrota – bonitas
ich samota má slúžiť intenzívnemu vzťahu s Jediným, počúvaniu Ducha cez Božie slovo, vytrvalému príhovoru za svet, ich striedmosť je vyjadrením hladu po plnosti Lásky
ich deň sa začína nočným bdením, ich jedálny lístok tvoria dve vegetariánske jedlá denne, ich presný režim otvára cestu ku slobode – ich extrémny život sa zakladá na múdrej rovnováhe
vystihuje ich veľmi dobre výrok pápeža Inocenta IX. Z konca 16. storočia: „Kartuziáni nikdy neboli reformovaní, lebo nikdy neboli deformovaní.“
Dokumentárny
Nemecko / Francúzsko / Švajčiarsko, 2005, 169 min
Réžia: Philip Gröning;

  • Report
Camil Horall

Svätý Bruno-zakladateľ Kartuziánov

  • Report
One more comment from Camil Horall
Camil Horall

Počas pohrebných modlitieb a temných slovách... Responde mihí...Odpovedaj mi... sa mrtvola slávneho profesora Raymonda Diokresa zdvihla,posadila a hrozným dutým hlasom zvolala na zhrozených prítomných...Nemodlite sa za mňa...SOM...Z A T R A T E N Ý ...Paríž -Sorbona univerzita r.1082...Bruno bol prítomný...všetko videl a počul...len najprísnejšie pokánie nás môže zachrániť...a to bol zrod najprísnejšej,starobylej rehole-Karthusiánov-slávne Grand Chartreuse v neprístupných,divých horách Alp pri Grenobli -Francúzsko

  • Report
Login
Create accountForgot password?