Raymund Diocres bol slávnym profesorom teológie na univerzite Sorbona Paríž....učil aj Bruna.Žil navonok zbožne...ale vraj mal dvojitý život...jeden zbožný pred svetom a jeden tajný,hriešny...Vraj v spovediach zatajoval aj ťažké hriechy,lebo sa hanbil vyznať...Mrvy Diokres podľa starobylých správ z šera 11.storočia 2 x oznámil svoj hrozný údel zatratenia...sv.Brunovi,pri nočných modlitbách v kaplnke a potom ešte raz verejne pri svojom pohrebe,keď hrozného výjavu mrtvého Diokresa bolo prítomných množstvo ľudí -svedkov tej desivej udalosti,ktorá vtedy zachvátila hrôzou celý Paríž...
PRÍBEH RAYMONDA DIOCRESA
Raymond Diokres, profesor na Sorbonne, muž s všeobecnou povesťou vzdelanosti a zjavnej cnosti, zomrel v Paríži. O tri dni neskôr bola jeho rakva, nádherne ozdobená symbolmi jeho povolania, slávnostne prinesená do katedrály v sprievode jeho kolegov profesorov, veľkej skupiny študentov a mnohých kňazov.
Pohrebnej služby sa zúčastnili stovky ľudí; zapálili sa nespočetné sviečky a modlili sa za neho tí, ktorí obdivovali veľké vedomosti a cnosti slávneho zosnulého. Ale keď zbor prišiel k pasáži v Ofíciu pre mŕtvych: „Aké sú moje chyby a moje hriechy? Moje priestupky a moje hriechy mi oznámte!“, ktorú svätý Jób žiada v Písme, zrazu sa mŕtvola, ktorá ležala odhalená na svojich márach, pred ich očami pohla, posadila sa a zúfalo vykríkla tónom, ktorý zodpovedal zúfalstvu v jeho očiach: „Božím súdom som bol obvinený, súdený a odsúdený.“
Keď to povedal, cúvol a už sa nikdy nepohol. Takto svetoznámy profesor skryl neresť pod rúškom cnosti. Ale Boh, ktorý skúma srdcia, poznal jeho hriechy a potrestal ho za ne.
Mŕtvy Raymond Diokres prehovoril po smrti
Práve kvôli tejto udalosti zašiel svätý Bruno z Kolína (1030 – 1101) do veľkých extrémov a odmietol pôžitky tohto sveta založením kláštora v pohorí Chartreuse, domova kartuziánskeho rádu. Kartuziáni sú dodnes známi ako najprísnejší a najasketickejší zo všetkých klauzúrnych rádov.
Svätý Bruno, zakladateľ Charterhouse, ktorú dnes oslavujeme , bol svedkom jedného zo zázrakov, ktorý v jeho dobe spôsobil najväčší rozruch, nielen kvôli mimoriadnej povahe udalosti, ale aj kvôli veľkému počtu kvalifikovaných svedkov, ktorí sa jej zúčastnili.
Parížska univerzita smútila nad smrťou jedného zo svojich najvýznamnejších profesorov, Raymonda Diocresa, v roku Pána 1082. Ak bola Sorbonna už vtedy mocnosťou v kresťanskom svete, povolaná riešiť nespočetné spory medzi pápežstvom a kráľmi a vždy s úctou počúvaná, Diokres bol vtedy jej najobdivovanejšou osobnosťou, s ktorou sa radili učenci, kniežatá a preláti, a po svojej smrti zanechal povesť nielen múdrosti a erudície, ale aj praktizovania cností na najvyššej úrovni. V Paríži sa v tom čase hovorilo, že ak niekto prežil dlhý život bez toho, aby spáchal jediný smrteľný hriech, bol to profesor Raymond Diokres.
Prirodzene, hoci bol za života všeobecne oslavovaný, jeho smrť šokovala vzdelané kresťanstvo a na jeho pohrebe sa zišla smotanka parížskej spoločnosti spolu s mnohými jeho študentmi v vtedy nazývanej „Čierna kaplnka“ vedľa Notre Dame. Medzi týmito študentmi bol aj budúci svätý Bruno spolu so štyrmi zo svojich rehoľných bratov.
Ako bolo zvykom, telo bolo umiestnené do stredu na plošine, prikrytej iba bielou plachtou, okolo ktorej sa zhromaždili smútiaci. Začína sa zádušná omša a v súlade s rituálom sa kňaz, ktorý slúžil obrad, obracia na zosnulého s touto otázkou: „Odpovedz mi: Aké veľké a početné sú tvoje neprávosti?“ Vzývanie je, samozrejme, rétorické a od zosnulého sa neočakáva, že odpovie. Ale presne to sa stalo. Spopod závoja sa ozval jasný a počuteľný hlas Diokra: „Iusto Dei iudicio accusatus sum“ – „spravodlivým Božím súdom som bol obvinený.“ Keď pominul počiatočný šok, tí najbližší sa ponáhľali zdvihnúť závoj a prezrieť mŕtveho muža v očakávaní zdanlivej smrti. Ale nie: mŕtvola zostala studená a bez tepu.
Ľahko si možno predstaviť rozruch medzi prítomnými a rozruch prinútil obrad na daný deň prerušiť, kým preláti zvažovali, aký postup zvoliť. Čo malo toto zázrak znamenať? Mohol by sa pohrebný obrad ešte uskutočniť, keďže sám zosnulý akoby naznačoval, že je v pekle? Najučenejší však nevideli problém v tom, aby sa pokračovalo. Všetci, tvrdili, budeme jedného dňa na Osobnom súde po smrti obvinení z našich chýb, bez ktorých nie je žiadny smrteľník. Bolo potrebné pokračovať.
Bohoslužba teda pokračovala, pričom zosnulý ležal v slávnostnom náručí. Správa o zázraku sa však po meste rozšírila ako požiar a teraz sa v kaplnke zhromaždil dav, aby sa zúčastnil prerušeného pohrebu.
Trasúcim sa hlasom oddávajúci opakuje osudnú otázku: „Aké veľké a početné sú tvoje neprávosti?“ Tentoraz zosnulý vstane a hlasným a jasným hlasom vyhlási: „Iusto Dei iudicio iudicatus sum“ – „spravodlivým Božím súdom som bol súdený“ – a vráti sa do svojej ležiacej polohy.
Niekoľko lekárov, upozornených, sa ponáhľalo prezrieť telo, pretože rozruch sa ešte viac zintenzívňoval. Potvrdili, že Diokres je definitívne mŕtvy, a preláti opäť zvolali poradu. Záver bol však rovnaký: Všetci budeme súdení v posledný deň. Obrad musí pokračovať.
Tentoraz je celé mesto prilepené k obradu. Sotva šeptom sa kňaz znova pýta: „Aké veľké a početné sú vaše neprávosti?“ Veľký doktor Diokres naposledy vstáva a trasúcim sa hlasom zvolá: „Iusto Dei iudicio condamnatus sum!“ „Spravodlivým Božím súdom som bol odsúdený,“ a padá bez pohnutia.
Na príkaz biskupa a kapituly bolo telo po zasadnutí zbavené insígnií hodností a hodené do hnojiska v Montfaucone. Táto skúsenosť presvedčila Bruna, ktorý mal vtedy takmer 45 rokov, aby navždy opustil svet a odišiel so svojimi spoločníkmi hľadať samotu Grande Chartreuse neďaleko Grenoblu.
Raymond Diocrès - Wikipedia

Jediný rád ktorý nikdy nepotreboval opravu, lebo sa nikdy nepokazil. Keď mal Pápež zvláštny nápad, že by bolo fajn zjemniť prísnosť ich regule, tak starci šli pešo do Ríma aby mu povedali, že tak ako ju Sv. Bruno v spolupráci s Duchom Svätým vytvoril, tak je to dobre a nepotrebuje a to v zmysle, že ani nikdy žiadne úpravy potrebovať nebude...
Nikdy sa nereformovali,zachovali si pôvodnú prísnosť...aj keď je ich málo /sú aj ženské kláštory-kartuziánky/ tak stále ponúkajú hlbokú,čistú zbožnosť...chránenú od hurhaju sveta,politiky a modernej skazy vo svete...
Počas pohrebných modlitieb a temných slovách... Responde mihí...Odpovedaj mi... sa mrtvola slávneho profesora Raymonda Diokresa zdvihla,posadila a hrozným dutým hlasom zvolala na zhrozených prítomných...Nemodlite sa za mňa...SOM...Z A T R A T E N Ý ...Paríž -Sorbona univerzita r.1082...Bruno bol prítomný...všetko videl a počul...len najprísnejšie pokánie nás môže zachrániť...a to bol zrod najprísnejšej,starobylej rehole-Karthusiánov-slávne Grand Chartreuse v neprístupných,divých horách Alp pri Grenobli -Francúzsko...
Život súčasných kartuziánov slovom i filmom Veľké ticho z r.2005
Film: Velké Ticho / Into Great Silence (2005
Film: Velké Ticho / Into Great Silence (2005)
Veľké Ticho je druh filmu, ktorý je niečím neobvyklým, je určitou odchýlkou spomedzi ostatnej tvorby na akú sme zvyknutí. V Nemecku údajne tento film dokonca predstihol v návštevnosti aj Harryho Pottera.
My ľudia 21. storočia potrebujeme a v podstate aj hľadáme takú harmóniu života v akej už zhruba tisícročie žije kartuziánska rehoľa. Je zaujímavé pozerať sa na mníchov ako bez akejkoľvek hektickosti vykonávajú každý svoju prácu. Ako si vedia nájsť čas na modlitbu, chválenie Boha, vzájomné zdieľanie, aj na obyčajné ničnerobenie.
Práve stres a neustály nepokoj je syndrómom našej ubehanej spoločnosti – nevieme si nájsť čas na tieto veci, ktoré poznajú kartuziáni. Ešte aj keď relaxujeme, chceme byť pritom aktívni a produktívni.
Vo filme nie je žiadne umelé osvetlenie, žiadna sprievodná hudba a iba jeden člen filmového štábu, ktorému pridelili mníšsku celu, kde mal počas natáčania bývať. Pre nakrútenie filmu žil potom vo vnútri komunity kartuziánov pol roka.
Dlhé zábery života mníchov, striedajú výňatky z evanjelia a rehoľných pravidiel dopĺňané praskotom ohňa, spevom vtákov, zvukmi búrky a slovami modlitieb. Akýmsi refrénom sú zachytené pomalé premeny prírody behom striedania dňa a noci i ročných období.
Vo filme možno vidieť aj sánkovanie sa kartuziánov na zasnežených svahoch okolitých kopcov, ich rozhovory s mačkami v maštali, či len krátke pár minútové rozprávanie staručkého kartuziána v závere filmu, zamýšľajúceho sa nad smrťou a Božou dobrotou.
KARTUZIÁNI
kontemplatívne spoločenstvo založené na harmónii pustovníckeho a komunitného života
ich spoločenstvo bolo založené v r. 1084 v alpskej pustatine Grande Chartreuse, kde sa usadil Bruno z Kolína nad Rýnom – doktor teológie, bývalý rektor univerzity v Remeši
dnes kartuziáni pôsobia v 17 mužských a 5 ženských kláštoroch, zväčša v horských oblastiach na troch kontinentoch
hovorí sa o nich ako o najprísnejšej reholi
krédom Bruna a jeho spoločníkov bola dobrota – bonitas
ich samota má slúžiť intenzívnemu vzťahu s Jediným, počúvaniu Ducha cez Božie slovo, vytrvalému príhovoru za svet, ich striedmosť je vyjadrením hladu po plnosti Lásky
ich deň sa začína nočným bdením, ich jedálny lístok tvoria dve vegetariánske jedlá denne, ich presný režim otvára cestu ku slobode – ich extrémny život sa zakladá na múdrej rovnováhe
vystihuje ich veľmi dobre výrok pápeža Inocenta IX. Z konca 16. storočia: „Kartuziáni nikdy neboli reformovaní, lebo nikdy neboli deformovaní.“
Dokumentárny
Nemecko / Francúzsko / Švajčiarsko, 2005, 169 min
Réžia: Philip Gröning;

Raymund Diocres bol slávnym profesorom teológie na univerzite Sorbona Paríž....učil aj Bruna.Žil navonok zbožne...ale vraj mal dvojitý život...jeden zbožný pred svetom a jeden tajný,hriešny...Vraj v spovediach zatajoval aj ťažké hriechy,lebo sa hanbil vyznať...