50. roky a začiatok 60. rokov dvadsiateho storočia boli najdrastickejším obdobím komunistického režimu. Boli charakteristické perzekúciami takmer všetkých vrstiev spoločnosti a vykonštruovanými súdnymi procesmi. Na Slovensku bolo v tomto období protiprávne odsúdených viac ako 71 000 ľudí na súhrnne viac ako 85 000 rokov väzenia. V celom Československu bolo popravených za tzv. protištátne činy 250 ľudí, do 500 ľudí zahynulo na hraniciach pri úteku, do 600 ľudí zavraždili vyšetrovatelia Štátnej bezpečnosti pri výsluchoch, 8 000 väzňov režimu zahynulo v baniach, vo väzniciach a lágroch. 400 tisíc ľudí ušlo alebo bolo vyhnaných z republiky. Mnohé obete režimu boli bez súdu väznené v pracovných táboroch, v pomocných technických práporoch (PTP), im a ich rodinným príslušníkom bol znemožnený prístup k vzdelaniu i spoločenskému uplatneniu.
V roku 1949 sa v Strážach pod Tatrami zúčastnil duchovných cvičení, na základe čoho ho ŠtB zatiahla do vymyslenej výroby protištátnych letákov. V tom istom roku ho v Trenčianskych Tepliciach zatkli a odsúdili podľa zákona č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky. Bol mu vymeraný trest vo výške 8 rokov, pričom si väčšinu odpykal v Jáchymove.
V roku 1953 ho spolu so sestrou zatkli a odsúdili za velezradu, pretože povedal kamarátovi, na ktorom úseku by sa mohol pokúsiť utiecť cez hranicu. Juraj Anoškin dostal štyri roky väzenia, jeho sestra tri. Trest si odpykával v Jáchymovských baniach. Po prepustení sa vrátil do Bratislavy, kde začal pracovať ako projektant.
Ondrej Bartko zostal ako jediný súkromne hospodáriaci roľník v meste Kežmarok. Pozemky, dedičstvo otcov si mimoriadne vážil, lebo vedel, že aj jeho otec bol musel ťažko zarábať v Amerike. Keďže ostal bez otca Ondreja (1893 – 1935) už ako 5-ročný, neskôr nemohol ísť študovať, lebo pomáhal mame na gazdovstve, bolo treba obrábať 20 hektárov pôdy. Otcovo želanie bolo, aby najstarší syn Ján (1916) išiel študovať za evanjelického farára, čo sa aj stalo. Ten potom výdatne pomáhal v poľnohospodárskych prácach mame, svojmu mladšiemu bratovi Ondrejovi. V rodine boli aj 2 mladšie sestry. Ondrej nechcel vstúpiť do JRD, za čo bol niekoľko rokov Vojenských táboroch nútených prác.
Bol spolupracovníkom pri prevádzaní cez hranice v období neslobody, za čo ho odsúdili a väznili. Po udelení amnestie bol síce prepustený, no nastal pre neho čas neistoty, ktorý vyvrcholil odvolaním amnestie. Keď sa ho ŠtB snažila zatknúť druhýkrát, podarilo sa mu utiecť, no nie nadlho.
František Belica je pamätníkom doby, o ktorej niektorí povedali, že prekážkou kariéry je dobrá výchova. Narodil sa do roľníckej rodiny, kde jeho rodičia svojou prácou na 13 hektároch pôdy v podhorskej oblasti Malé Karpaty potrebovali vyživiť 14 svojich detí. Doma ich učili aby si vedeli navzájom pomáhať. Otec povzbudzoval deti, aby išli študovať a tak aj František chodil 15 km na bicykli do gymnázia do Trnavy. Mnohé problémy mu ale priniesla doba pod vedením komunistickej strany, či už roku 1952 odsúdením kvôli jednému vtipu, ale aj ďalšími prekážkami, keď jednotlivci a strana zneužívali svoju moc a chceli, že len im ako „bohom“ treba slúžiť, a nie podľa prvého prikázania Desatora „Ja som Pán Boh tvoj. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, ktorým by si sa klaňal.“
Ernest Cvik svojím príbehom ukazuje aké krivdy vykonal štát kvôli triednemu chápaniu spoločnosti na príklade roľníkov a udalostí násilnej kolektivizácie. Komunistický režim považoval roľníkov s väčšou rozlohou pôdy za kulakov a nepriateľov socialistického režimu. Jeho otca odsúdili a zhabali mu majetok, deti vyhodili zo škôl. Ernest namiesto vojenskej služby skončil v PTP a pracoval v baniach.
Aj po nástupe komunistov k moci viedol Imrich Danko usporiadaný život. Ten sa zrazu po úteku jeho brata do Rakúska v roku 1952 zásadne zmenil. Štátna bezpečnosť ho obvinila, že sa podieľal na bratovom úteku a odsúdila ho na osemročné väzenie.
Rudolf Dobiáš je výnimočnou osobnosťou, ktorá zaujala mimoriadne miesto v slovenskej literatúre. Ako čerstvého vysokoškoláka ho neprávom zatkli a odsúdili. Po rokoch strávených väznením a prácou v uránových baniach sa vrátil k literárnej tvorbe z čias svojej mladosti. Nikdy však nezabudol a verejnosti priblížil osudy ďalších, ktorí sa nezaslúžene ocitli vo väzeniach a koncentračných táboroch, a ktorých často osobne poznal - triednych nepriateľov.
Za pokus o prekročenie hraníc ho zatkli a bol uväznený. Prešiel si niekoľkými väzeniami a tábormi až sa dostal do uránových baní do Jáchymova. Hlboko veriaci človek so zmyslom pre ľudské práva, ktorý nestratil vieru v dobrých ľudí ani po páde komunizmu. V Jáchymove sa zúčastňoval na tajných omšiach. Po prepustení kvôli politickým dôvodom často striedal zamestnania.
Pre silný odpor ku komunistickému režimu bol ako politický väzeň odsúdený na práce v bani, odkiaľ sa ako „nebezpečný“ nemal nikdy vrátiť. Vďaka práci v botanickej záhrade, kam ho neskôr poslali ako väzňa, sa stal odborníkom v oblasti botaniky a vyštudoval za učiteľa.
Aktívny člen bratislavskej skupiny Bielej légie a záchranca mnohých ľudí, František Granec, bol za pomoc pri útekoch cez Železnú oponu odsúdený na päť rokov väzenia. Nakoľko bol neplnoletý, tri roky svojej mladosti prežil v rôznych československých nápravných zariadeniach.
Dezider Greguš sa ako 20-ročný podľa spisov ŠtB zoznámil s americkým agentom tajnej služby CIC Jaroslavom Vodičkom. V roku 1957 bol odsúdený na 10 rokov za velezradu a špionáž. Následne bol vo väzniciach Pankrác a na Mírove, kde zažil viacero útekov väzňov. V roku 1960 bol amnestovaný. Ale nemohol dokončiť školu, mal problémy zamestnať sa. Jeho dcéry mali problémy na školách ako aj pri hľadaní zamestnania. Zomrel ako 78-ročný a politickí väzni sa sním rozlúčili slovami: „Bol dobrým človekom, bol priateľský, kamarátsky, dobrosrdečný a láskavý, každému pomohol, za čomu patrí veľká vďaka.“
9. decembra 1949 bol odsúdený za údajné zločiny velezrady a vyzvedačstva na 15 rokov odňatia slobody. Po prechodných pobytoch v Bratislave a v Leopoldove ho v roku 1950 transportovali do lágrov na ťažbu uránu, najskôr na tri roky do Jáchymova, a potom do Příbramu, kde strávil sedem rokov.
Pokúšal sa odísť za hranice, vidieť svet, no v roku 1952 ho štátny súd odsúdil na 11 rokov väzenia za protištátnu činnosť spolčovania sa s agentom anglickej spravodajskej služby.
Sestra známeho plukovníka Alexandra Kordu a manželka architekta Tibora Kleina, ktorý bol v roku 1952 odsúdený na osem rokov väzenia. Gabrielu zatkli a odsúdili na štyri roky odňatia slobody, ktoré postupne prežila vo väzniciach v Bratislave, Rimavskej Sobote, Sučanoch a v Želiezovciach.
Ťažké životné podmienky v ňom od detstva formovali húževnatosť, nepoddajnosť a vytrvalosť. Pevný základ, v ktorom nachádzal oporu počas rokov prenasledovania komunistickým režimom, mu dala harmonická rodina. Len vďaka tomu nebol ochotný ku kompromisom, ktoré by si vyžadovali zradu vlastných zásad.
Manželka plukovníka Alexandra Kordu, ktorý bol v roku 1949 Štátnou bezpečnosťou odsúdený na doživotie. Po celých desiatich rokoch väzenia a mučenia zomrel dňa 13. septembra roku 1958. Helena bola odsúdená na 14 rokov, z ktorých 10 prežila v táboroch nútených prác.
Život Milana Krajčoviča azda najpresnejšie vystihuje slovo ,putovanie'. Nesúhlas s vtedajším režimom a jeho praktikami ho donútil k viacerým pokusom opustiť vlasť. Nikdy sa mu však nepodarilo uskutočniť jeho sen o emigrácii. Prichytili ho, zadržali, vypočúvali na rôznych miestach a následne aj odsúdili. Prešiel mnohými väzeniami a pracovnými tábormi. Rehabilitácie sa dočkal až v roku 1990.
Ružena Kramárová rod. Kordová bola spolu s ďalšími členmi rodiny Kordovcov súdená v procese „Alexander Korda“. Keď v roku 1951 zatkli jej manžela, údajne len mala ísť potvrdiť jeho výpoveď, no domov, kde ostali tri malé deti, sa už ani ona nevrátila. V rokoch 1951 - 1952 bola nespravodlivo uväznená vo väzení v Bratislave.
Súkromný list od priateľa sa stal dôvodom jeho zatknutia, vyšetrovania, a napokon slúžil aj ako základ vykonštruovaného obvinenia z velezrady, rozbíjania republiky a členstva v Bielej légii. Hoci bol pre nedostatok dôkazov prepustený na slobodu, veľa si vytrpel nielen on, ale aj jeho manželka, ktorá dlho netušila, kam zmizol jej manžel. Za nezmyselné zatknutie a väznenie zaplatil vlastným zdravím. Jeho najväčším prianím je, aby sa kruté a neľudské obdobie vlády komunizmu už nikdy viac neopakovalo.
Napriek prenasledovaniu kvôli svojmu pôvodu a častým konfliktom s komunistickým režimom neprestal Ernest Kyrály veriť v spravodlivosť. Nedosiahol ju však ani v čase totality, ani po jej páde.
Kvôli roznášaniu letákov s výzvou nevoliť komunistov ho ako 18-ročného mladíka zaistila Štátna bezpečnosť a po súdnom procese strávil päť rokov v pracovnom tábore v Jáchymove.
Alojz Lenkavský bol jedným zo zakladateľov Bielej légie v Spišskej Belej. Pripravoval roznos letákov, ktoré mali upozorniť spoločnosť na zločiny komunizmu. Roznos sa však neuskutočnil pre odhalenie Bielej légie Štátnou bezpečnosťou. Bol zatknutý a prinútený priznať sa k viacerým zločinom, ktoré nespáchal.
František Maník je vyštudovaný učiteľ, ktorý sa v päťdesiatych rokoch odmietal podieľať na ateizácii v školstve, tiež agitácii a presviedčaní spoluobčanov, aby vstupovali do JRD. Vo vykonštruovanom procese bol súdený za podvracanie republiky a väznený v rokoch 1959 - 1961 na Mírove.
Karol Maník začal svoju spoluprácu s americkou CIC v 50-tych rokoch, tesne po nástupe komunistického režimu. Za krátke obdobie 2 rokov, počas ktorých pomáhal získavať informácie, bol odsúdený na doživotie. Ako politický väzeň strávil vo väzbe a na nútených prácach desať rokov. Na slobodu bol prepustený až vďaka amnestii v roku 1960.
Jozef Nemlaha mal len jeden sen – mať vlastný obchod. Sen sa mu splnil, prišiel však február 1948. Neúprosný komunistický režim mu obchod zhabal a v roku 1952 ho za údajnú špionáž nespravodlivo odsúdil na trest odňatia slobody na 17 rokov, prepadnutie majetku, stratu občianskych práv na 10 rokov a peňažný trest 20 tisíc Kčs.
Na základe vykonštruovaných dôkazov bol Karol Noskovič obvinený z velezrady a Štátny súd v Bratislave ho 22. apríla 1952 odsúdil na šesť rokov väzenia, desať rokov straty občianskych práv a prepadnutie celého majetku. Prešiel viacerými väznicami počnúc Ilavou cez Jáchymov, Příbram či Leopoldov. Bol to vzácny človek, ktorému napriek trpkým skúsenostiam s komunistickým režimom nikdy nechýbal zmysel pre humor a viera v dobro.
Za špionáž a skrývanie agenta západnej tajnej služby, Viktora Palkoviča, bol zatknutý, vyšetrovaný a odsúdený na doživotie. Roku 1963 bol po amnestii prepustený.
Po vylúčení zo školy a zo všetkých stredných škôl v republike stratil akúkoľvek možnosť dokončiť si vzdelanie. V roku 1950 prijal ponuku vstúpiť do Bielej légie, o rok neskôr ho však orgány štátnej moci zatkli a následne odsúdili za protištátnu činnosť na 22 rokov.
Michal Pavlík je príkladom toho ako spoločnosť nie vždy vie akceptovať ideály a nadšenie mladého človeka. Roku 1944 po skončení strednej školy chcel byť letcom, ale rodičia mu nedali súhlas. Roku 1949 ukončil školu poddôstojníkov v zálohe a potom sa rozhodol pre vojaka z povolania. Počas dovoleniek doma sa zoznámil so skupinou Biela légia a stal sa jej členom. V roku 1951 ho zobrali do vyšetrovacej väzby a neskôr odsúdili za velezradu na 25 rokov a ako politický väzeň doloval urán na Příbramsku. Roku 1960 sa dostal domov na amnestiu, oženil sa a angažoval sa spoločensky aj v združení Politickí väzni Zväz protikomunistického odboja III. odboj (PV ZPKO).
Zatknutie otca po prevrate vo februári 1948 spustilo kolotoč udalostí, ktoré navždy zmenili život Milana Píku. Poprava otca a obvinenie z príprav otcovho úteku do zahraničia ho však nezlomili. Otcovi pár hodín pred popravou sľúbil, že očistí jeho meno. Sľub sa mu podarilo úplne splniť až po páde komunistického režimu v roku 1989.
Už ako študent na gymnáziu pocítil na vlastnej koži nemilosrdné praktiky ŠtB. Podozrenie zo sabotáže, neľudské mučenie i vykonštruovaný súdny proces boli len začiatkom strastiplnej cesty leopoldovským i jáchymovským peklom, plnej strachu, bolesti a utrpenia. Aj napriek tomu sa v jeho živote našli jednotlivci, ktorí nestratili svoju ľudskosť a pomohli mu prekonať toto neľahké obdobie, za čo im je dodnes vďačný.
Ešte ako študent bol zatknutý a vyšetrovaný ŠtB kvôli účasti na vysokoškolskej akcii, no vďaka amnestii sa súdu vyhol. Väzeniu však aj tak neunikol. O niekoľko rokov neskôr na základe krivého obvinenia a vykonštruovaného procesu strávil viac ako deväť rokov za mrežami.
Dobroslav Pustaj, zakladateľ protikomunistického hnutia Slobodné Československo. Jeden z najdlhšie väznených politických väzňov, ktorý pre boj za demokratickú krajinu strávil vyše 16 rokov vo väzniciach a v pracovných táboroch.
Kvôli dvom protištátnym letákom, upozorňujúcim na snahu vládnucej strany oddeliť sa od Vatikánu a vytvoriť vlastnú štátnu cirkev, bol odsúdený za velezradu na päť rokov väzenia a pokutu desaťtisíc korún. Trest si odpykával v Leopoldove a v Jáchymove. Po prepustení zo zajatia sa ako „nespôsobilý“ pre socialistický režim musel zamestnať na družstve, kde pracoval až do odchodu do dôchodku. Aj napriek neľahkému osudu sa mu spolu s manželkou podarilo vychovať sedem detí.
So svojimi známymi organizovala rôzne kresťanské podujatia a stretnutia, za čo bola v roku 1952 uväznená. Vypočúvali ju, pýtali sa jej na mená ľudí, s ktorými spolupracovala v hnutí a snažili sa ju donútiť podpísať nepravdivé výpovede.
Mária Šelepová, rod. Kalafútová pochádza z rodiny mnohých politických väzňov. Už starý otec, živnostník Jozef Čarnogurský, bol zatknutý v roku 1949, po vykonštruovanom procese strávil vo väzení trinásť rokov. Jej otec, bankár Jozef Kalafút, bol odsúdený na dva roky nútených prác. Máriu Šelepovú po celý život sprevádzal "nesprávny" kádrový profil, obmedzené možnosti štúdia, uplatnenia, problémy so zamestnaním. Rodinní príslušníci strávili z politických dôvodov spolu v komunistických väzniciach tridsaťpäť rokov a sedem mesiacov.
V roku 1950 bol za pokus o útek do zahraničia 20 ročný Vladimír zatknutý a odsúdený na dvanásť rokov väzenia. Tie si v plnej výške odpykal v pracovných táboroch Mariánska, Vojna a Bytíz.
Michal Šustek zažil komunistické väzenie päťdesiatych rokov ako šestnásťročný chlapec. Údajne chcel zastreliť predsedu KSS v Hronskom Beňadiku a následne sa pokúsiť o útek do Rakúska, tiež bol obvinený z členstva v Bielej légii. Motívom jeho udania bola nerozvážna žiarlivosť susedovho chlapca, ktorý si toto vymyslel, aby si uľahčil cestu k dievčaťu, s ktorým sa Michal Šustek stretával. Následky udania boli pre mladého chlapca strašné - v období od 24.02.1953 - 14.11.1953 bo vo väzbe, kde prežíval fyzické i psychické týranie.
Bol zatknutý Štátnou bezpečnosťou a odsúdený za velezradu na 6 rokov. Po prepustení z väzenia si nemohol nájsť prácu, a preto práškovacím lietadlom ušiel do Rakúska. V roku 1961 bol v neprítomnosti odsúdený na 15 rokov väzenia za špionáž a na príkaz ŠtB bol na území Rakúska prepadnutý, zranený, unesený a odvlečený do Československa.
Ako 13-ročného ho zatkli za údajnú protištátnu činnosť. Po odsedení trestu, začal pracovať ako pomocný robotník, neskôr sa zamestnal v chemických závodoch. Nikdy sa vnútorne nevzdal, pracoval na sebe. Zapojil sa do politického diania Slovenska a v roku 1996 predložil v parlamente zákon o amorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu, ktorý bol následne prijatý.
Branislav Tvarožek je celoživotným bojovníkom proti totalitám. Rodinná výchova k demokratickým princípom predznamenala jeho odvážne činy, robil vždy to, čomu veril. Najskôr ako mladý študent počas druhej svetovej vojny zatieral s priateľmi nemecké heslá a hákové kríže, za čo bol vylúčený zo školy. Pomáhal svojmu otcovi pri zásobovaní povstaleckých skupín v Slovenskom národnom povstaní a ako člen Vysokoškolského strážneho oddielu patril k vycvičenej a vyzbrojenej jednotke, ktorá ochraňovala generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta do posledných chvíľ pred ich zajatím 3. novembra 1944 nemeckými jednotkami. Po vojne za pomoc na úteku svojmu bratrancovi Živodarovi Tvarožkovi, spravodajcovi protikomunistickej skupiny pôsobiacej zo zahraničia, bol odsúdený vo vykonštruovanom politickom procese „Živodar Tvarožek a spol.“ na päť rokov. Po návrate z väzenia ostal dlhé roky len „občanom druhej kategórie“.
Vďaka svojim otvoreným postojom a mnohým kontaktom s odporcami vtedajšieho režimu sa dostal do nemilosti a dňa 21. septembra 1949 ho za jeho postoje a aktivity v Prahe zatkli.
Milan Vizváry osudom svojho života ukazuje na nespravodlivosti komunistického režimu, ktorý nemilosrdne a kruto postihoval ľudí na základe triedneho prístupu, čo je typické pre všetky boľševické režimy. Krivdy všetkých členov rodiny Milana Vizváryho súviseli so živnosťou, ktorú komunistický februárový puč považoval za prejav nepriateľstva voči robotníckej triede. Milan Vizváry svojím životom ukazuje, aké problémy môže spôsobiť zlý kádrový profil v komunistickom ponímaní.
Život Vladimíra Vizváryho ukazuje na nespravodlivosti komunistického režimu, ktorý nemilosrdne a kruto postihoval ľudí na základe triedneho prístupu, čo je typické pre všetky boľševické režimy. Krivdy spáchané na všetkých členoch rodiny Vizváryovcov súviseli so živnosťou, ktorú komunistický februárový puč považoval za prejavy nepriateľstva voči robotníckej triede.
Dojímavý životný príbeh rodiny, ktorá zaplatila za pomoc svojmu blížnemu tú najvyššiu daň a okúsila kruté a nemilosrdné praktiky totalitného režimu. Zatknutie a popravenie otca, nespravodlivé odsúdenie a väznenie matky, starého otca i strýka. Tri opustené deti, ktoré režim vytrhol z náručia rodičov a o ktoré sa musela sama postarať chorľavá stará matka. Bolesť, utrpenie, mučenie, smrť, samota i smútok, tomu všetkému museli čeliť členovia jednej rodiny, ktorá nechcela nič viac, len pomôcť matkinmu bratovi.
Po nástupe totalitnej komunistickej moci bol vyšetrovaný Štátnou bezpečnosťou a nespravodlivo odsúdený na dvanásť rokov za vojenskú zradu. Prešiel mnohými väzeniami, pracovnými tábormi a istý čas bol na nútených prácach i v uránových baniach v Jáchymove.
Havel při předání moci domluvil, že komunisti nebudu potrestáni a držel nad nima ochranou ruku. My jsme podepisovali a šířili petice za zákaz komunistické strany a potrestání zločinů proti lidskosti a Havel je mezitím v klidu jmenoval do nejdůležitějších funkcí.
V Českej republike po rozdelení Česko-slovenska zakazali komunisticku stranu - na rozdiel od Slovenska - ale komouši sa immplementovali do iných strán, rovnako ako u nas (do SMERu), takže aj tak niektorí z nich stále su vo vláde.
Trepifajksl Díky za vaši iniciativu i když neúspěšnou. Havel byl sice prezident, ale soudci a prokurátoři se mají řídit právem a ne Havlem, ale víme jaká je realita, nenadarmo se říká ministerstvo nespravedlnosti; ministryně spravedlnosti Marie Benešová to pojmenovala jako justiční mafii a také nic nezmohla a lidé budou stále volit boží opozici. A v tom to je.
Peter, u nás nic zakázaného nebylo. KSČ se přejmenovala a jela dál a Havel si pochvaloval, že to je demokratická strana. Ostatně sám byl do roku 1967 člen KSČ.
@majs to je ten istý duch, ktorý ovladal izraelitov na pušti a to iste robil ľudom, ktorých Boh vyslobodil z komunistickeho režimu, ale nemohol ich zbaviť toho ducha, ktorý sa zakorenil v ich srdciach. Ved tak ako izraelili po vyslobodení z Egypta sa na pušti vratili k modlarčeniu kvôli duchu, ktorého mali hlboko v srdci, rovnako aj ludia po pade komunizmu sa vracaju k modlarčeniu a to materialistickeho …More
@majs to je ten istý duch, ktorý ovladal izraelitov na pušti a to iste robil ľudom, ktorých Boh vyslobodil z komunistickeho režimu, ale nemohol ich zbaviť toho ducha, ktorý sa zakorenil v ich srdciach.
Ved tak ako izraelili po vyslobodení z Egypta sa na pušti vratili k modlarčeniu kvôli duchu, ktorého mali hlboko v srdci, rovnako aj ludia po pade komunizmu sa vracaju k modlarčeniu a to materialistickeho bôžika.
Davaju mu formu politickej strany socialistov a komunistov, takže dopadnu ako izraeliti na pušti, ked sa vratil Mojžiš. Aj my očakávame navrat vyvoleného Krala, ktorý príde a zničí modloslužobnictvo materializmu, socializmu, komunizmu... lebo s ním príde mimoriadny zásah Boží, ktorý zničí nepriatelov Boha a falošných kresťanov.
Až vtedy všetci tí komunisti a ich nasledovnici zahynu vo svojich hriechoch, budu spravodlivo potrestaní samotným Bohom a Jeho služobnikmi Dovtedy ťažko očakávať všeobecny trest pre týchto hriešnikov
» Perzekúcie a procesy 50. a 60. rokov 50. roky a začiatok 60. rokov dvadsiateho storočia boli najdrastickejším obdobím komunistického režimu. Boli charakteristické perzekúciami takmer všetkých vrstiev spoločnosti a vykonštruovanými súdnymi procesmi. Na Slovensku bolo v tomto období protiprávne odsúdených viac ako 71 000 ľudí na súhrnne viac ako 85 000 rokov väzenia. V celom Československu …More
» Perzekúcie a procesy 50. a 60. rokov 50. roky a začiatok 60. rokov dvadsiateho storočia boli najdrastickejším obdobím komunistického režimu. Boli charakteristické perzekúciami takmer všetkých vrstiev spoločnosti a vykonštruovanými súdnymi procesmi. Na Slovensku bolo v tomto období protiprávne odsúdených viac ako 71 000 ľudí na súhrnne viac ako 85 000 rokov väzenia. V celom Československu bolo popravených za tzv. protištátne činy 250 ľudí, do 500 ľudí zahynulo na hraniciach pri úteku, do 600 ľudí zavraždili vyšetrovatelia Štátnej bezpečnosti pri výsluchoch, 8 000 väzňov režimu zahynulo v baniach, vo väzniciach a lágroch. 400 tisíc ľudí ušlo alebo bolo vyhnaných z republiky. Mnohé obete režimu boli bez súdu väznené v pracovných táboroch, v pomocných technických práporoch (PTP), im a ich rodinným príslušníkom bol znemožnený prístup k vzdelaniu i spoločenskému uplatneniu.
