Svätý ...T O M Á Š...A K V I N S K Ý -teológ,filozof,kňaz a učiteľ cirkvi-sviatok 28.január

Svätý Tomáš Akvinský bol taliansky filozof a teológ, prvý zo scholastických cirkevných učiteľov, princeps philosophorum, najväčší predstaviteľ katolíckej filozofie, žiak Alberta Veľkého.

Dátum a miesto narodenia: 1225, Roccasecca, Taliansko

Dátum úmrtia: 7. marca 1274, Kláštor Fossanova, Kláštor Fossanova, Taliansko

Miesto posledného odpočinku: Jakobínský klášter v Toulouse, Toulouse, Francúzsko

Súrodenci: Aimo of Aquino, James of Aquino, Theodora of Aquino, VIAC

Zdroj inšpirácie: Augustín z Hippa, Aristoteles, Platón, Sokrates, VIAC

Rodičia: Theodora of Teano, Landulf of Aquino

Svätý Tomáš Akvinský (* 1224 alebo 1225, zámok Roccasecca pri Akvine (Neapol) – † 7. marec 1274, kláštor Fossanova pri Ríme) bol taliansky filozof a teológ, prvý zo scholastických cirkevných učiteľov, princeps philosophorum (knieža filozofov), najväčší predstaviteľ katolíckej filozofie, žiak Alberta Veľkého.

Život a vplyv

Tomáš sa narodil na zámku Roccasecca medzi Neapolom a Rímom v šľachtickej rodine ako tretí syn a siedme dieťa grófa Landolfa z Akvinu a kontesy Teodory. Rodina ho dala ako päťročného na výchovu do benediktínskeho opátstva Monte Cassino, keďže tam pôsobil ako opát Landolfov brat. Ako chlapec prichádza na univerzitu v Neapoli, kde sa stretáva so štúdiom siedmich slobodných umení a dostáva sa mu prírodovedného vzdelania. V tom čase Tomáša veľmi priťahovala rehoľa dominikánov, a tak sa rozhodol do nej vstúpiť. Stalo sa tak v roku 1243, no Tomáš musel prekonávať ostrý nesúhlas rodiny. Rodičia nevedeli pochopiť, ako sa môže noblesný mladý muž stáť žobravým rehoľníkom. Na príkaz matky bol Tomáš dokonca bratmi v máji roku 1244 uväznený. V domácom väzení zostal takmer dva roky, kým mu jeho sestra nepomohla k úteku. A bola to práve tá sestra, ktorá mu do väzenia priniesla Bibliu, Aristotelovu Metafyziku a Sentencie Petra Lombardského.

Dominikánska rehoľa Tomáša pôvodne poslala kvôli zdokonaleniu vzdelania do Paríža, no do tohto centra vtedajšej vzdelanosti prišiel až po svojom úteku z domáceho väzenia. V Paríži sa stal poslucháčom Alberta Veľkého, ktorý si ho vzal po trojročnom štúdiu so sebou do Kolína, kde Tomáš študoval priamo pod jeho vedením ďalšie štyri roky.

V rokoch 1252 až 1272 bol učiteľom teológie v Paríži a v roku 1256 dosahuje titul doktora teológie a profesora na univerzite, pričom vrchol svojej vedeckej dráhy Tomáš dosiahol v posledných rokoch svojej akademickej činnosti (1269 – 1272). Vtedy sa stal najoslavovanejším učiteľom teológie. Jeho názor pri každej spornej otázke bol vždy vysoko cenený a do mnohých polemík zasiahol rozhodujúcim spôsobom. V roku 1272 prišiel do Neapolu, aby tam na žiadosť rehole založil generálne štúdium teológie. O rok nato zanechal spisovateľskú činnosť, pričom sa ako dôvod uvádza prežitie mystického zážitku 6. decembra 1273.

Z Neapola ho pozval pápež Gregor X. na druhý lyonský koncil (1274), kde sa malo konať rokovanie s predstaviteľmi byzantskej cirkvi, ale Tomáš začal chorľavieť. Na koncil sa už nedostavil; zomrel zoslabnutý po ceste v cisterciátskom kláštore Fossa Nuova 7. marca 1274. Jeho pozostatky boli uložené v Toulouse.

Pre jeho rýdzi a jemný charakter ho prezývali „doctor angelicus“ – anjelský učiteľ. Tomášovo učenie dostalo názov tomizmus, ktoré sa stalo základom katolíckej teológie a filozofie. Pápežskou encyklikou Aeterni patris (1879) sa začína formovať novotomizmus, ktorý predstavuje hlavnú koncepciu katolíckej filozofie 20. storočia.

18. júla 1323 ho pápež Ján XXII. vyhlásil za svätého, Pius V. ho v roku 1567 menoval učiteľom Cirkvi a Lev XIII. ho 4. augusta 1879 určil za patróna kresťanských filozofov. V rímskokatolíckom kalendári má sv. Tomáš Akvinský sviatok 28. januára.

Diela

Super libros de generatione et corruptione

Tomáš napísal počas svojho života viac než 60 diel. Mnohé z nich diktoval svojim sekretárom. Jeho tvorbu možno rozdeliť na diela filozofické, teologické, dogmatické, exegetické, homiletické, liturgické, apologetické a etické, pričom sa dajú rozčleniť aj nasledovne:

1. dišputy: De veritate (1256 – 1259), De potentia, De anima, De malo (1266 – 1267), De virtutibus, De spiritualibus creaturis, De unione verbi incarnati;

2. polemiky: De unitate intellectus contra Averroistas (O jednote intelektu proti averroi-stom);

3. komentáre k Aristotelovi (k Analytikám, Etike, Metafyzike, Fyzike, k spisom O duši, O nebi, O vzniku a zániku, k Politike a i.), Sentenciám Petra Lombardského (1252 – 1256), Pseudodionýzovi Areopagitovi a Boethiovi;

4. Summy: Summa contra gentiles (Suma proti pohanom; 1259 – 1264), nedokončená Summa theologiae (Suma teologická; 1265 – 1273);

5. menšie traktáty a listy, kázne a modlitby;

6. neautentické diela.

Tomáš teda vytvoril monumentálne celoživotné dielo. Prvým pokusom vydať toto dielo v celku sa uskutočnilo na konci 16. storočia v Ríme a Benátkach, kedy sa podarilo vytlačiť 17 veľkých zväzkov. Ale najrozsiahlejšie a najucelenejšie sa Tomášovo dielo podarilo vydať v Paríži v rokoch 1872 až 1880 v súbore 34 zväzkov.

Filozofia

Úvod do Tomášovej filozofie

Super Physicam Aristotelis, 1595

K pochopeniu Tomášovej teologickej interpretácie rôznych filozofických problémov je si potrebné uvedomiť isté základné skutočnosti. Tomáš sa napriek svojmu veľkému nadaniu nikdy neusiloval o vytvorenie vlastného filozofického systému, ba práve naopak – svoje poslanie pochopil v kontúrach výzvy zhrnúť filozofickú a teologickú vzdelanosť svojich predchodcov a správne ju napojiť na grécku filozofiu. Základným motívom Tomášovej práce sa stáva úloha využiť odkaz Aristotela pre zdôvodnenie kresťanského učenia. V 13. storočí totiž prichádza Európa do styku s novými prekladmi gréckych antických diel do latinčiny, a to už nielen z arabských a židovských prameňov. Sám Tomáš sa oboznámil s Aristotelovými dielami bližšie než jeho učiteľ Albert Veľký, keďže jeho rehoľný brat Viliam ovládal klasické jazyky a preložil mu priamo z gréčtiny do latinčiny množstvo spisov.

Tomáš sa tak snaží interpretáciu kresťanského učenia vybudovať na racionálnom podloží nového fenoménu – Aristotelovho učenia, ktoré sa predstavuje pre stredoveký Západ zatiaľ ako nepreskúmaná oblasť. K dosiahnutiu tohto cieľa mu slúžili nielen Aristotelove diela, ale najmä diela vrcholnej patristiky, z ktorej zvláštne miesto čo do počtu citácií v Tomášových dielach zaujíma Augustín z Hippa, hoci Augustín sám interpretoval kresťanské učenie Platónovou a novoplatonistickou terminológiou. Okrem Augustína a iných gréckych či latinských „cirkevných otcov“ Tomáš veľa využíval pri práci Bibliu, koncilové a pápežské dekréty a diela filozofov Boethia, Platóna a Averroa.

Tomáš so svojím učiteľom Albertom Veľkým napokon založili tradíciu aristotelizmu, ktorá sa stala akademickým prejavom dominikánskej rehole, zatiaľ čo františkáni vychádzali najmä z platonizmu Augustína. Vplyv Tomáša bol spočiatku nepatrný, pretože rehabilitácia Aristotela v 13. storočí sa pokladala za ohrozenie kresťanstva. Napokon však Tomáš cirkevné obavy rozplynul.

Niekedy možno zneistieť, či je Tomáš filozof alebo teológ. Jednoznačne je teológom, pokiaľ vychádza z tzv. zjavenia (Biblia a cirkevné dokumenty), no pri svojom bádaní postupuje výrazne racionálne – priam až metodicky presne. Žiarivým príkladom v tejto súvislosti je jeho dielo Teologická suma, ktoré píše filozofickou metódou „sic et non“. Predstavuje najprv argumenty v prospech myšlienky, potom argumenty v jej neprospech, a napokon myšlienku sám rozrieši. Keďže však Tomáš používa mnoho citácií aj z nefilozofických diel, je možné domnievať sa, že je skôr teológom. Ale nemožno poprieť, že pokusom interpretovať kresťanské učenie prostredníctvom aristotelizmu sa zaraďuje aj medzi veľkých katolíckych filozofov.

Tomášove diela sa vyznačujú tiež prehľadným členením. Zdôrazňoval v nich jasnosť, jednoduchosť a prepracované členenie, aby boli jeho diela prístupné aj „začiatočníkom“, čo v jeho dobe čitatelia a poslucháči univerzít vrúcne uvítali.

Hlavné učenie Tomáša Akvinského možno rozdeliť na 8 oblastí:

1. vzťah rozumu a viery (filozofie a teológie);

2. náuka o bytí a postoj k problému univerzálií;

3. náuka o Bohu a päť ciest k Bohu (päť argumentov v prospech existencie Boha);

4. náuka o svete;

5. náuka o človeku a duši (antropológia);

6. ľudské poznanie;

7. etika;

8. náuka o štáte a politické názory.

Tomáš Akvinský

Vzťah rozumu a viery (filozofie a teológie)

Vzťah rozumu a viery rieši kresťanská filozofia už takmer od svojho počiatku. V Tomášovej dobe (13. storočie) sa rozvinul do nebývalých rozmerov konflikt medzi vierou a rozumom. Filozofia (rozum) sa začala stavať do opozície voči teológii (viere), pričom myslitelia sa domnievali, že rozumom treba popierať to, čo prijímame vierou. Tento problém sa kresťanskí myslitelia snažili prekonať teóriou dvojakej pravdy, ktorú však Tomáš odmieta.

Tomáš zreteľne rozlišuje pole pôsobnosti rozumu a pole pôsobnosti viery. Aj viera aj rozum sú cestami k pravde, ale každá k nej vedie odlišným spôsobom. Podľa Tomáša žiadna náboženská pravda nie je proti rozumu. Môže sa však stať, že niektoré z nich sú „nadrozumové“, ale nikdy protirozumové. Patria sem najmä dogmy o trojjedinosti Boha, dedičný hriech a podobne. Vo všetkých ostatných prípadoch sa rozum a viera dopĺňajú, ba priam až zhodujú, pretože, ako Tomáš verí, pravda je len jedna – Božia; Boží rozum, ktorý osvecuje aj filozofa, aj teológa. Neprekvapí teda, že podľa Tomáša ani rozumové pravdy nemôžu byť v rozpore s pravdami viery.

Dosah takéhoto rozdelenia „kompetencií“ rozumu a viery je očividný. Tomáš priznáva, že človek je schopný poznávať realitu a tzv. Božie stvorenie pomocou svojho vlastného rozumu. Dokonca predkladá päť ciest k Bohu, v ktorých sa snaží aplikovať svoju teóriu o vzťahu rozumu a viery tak, aby ukázal, že mysliaci človek je schopný poznať existenciu Boha aj bez viery. Ale vždy si musíme pripomínať, že podľa Tomáša len teológia poskytne človeku úplnosť poznania. Viera si tak v stredovekej filozofii ponecháva aj uňho svoj primát, a to najmä z hľadiska spásy človeka, kým ostatné vedy sú v istom zmysle slúžkami teológie.

Tomáš tak chcel celou svojou teóriou v tejto oblasti dokázať, že náboženské pravdy sú reálne a platné a že zmysly, a najmä rozum, sú užitočné nástroje na odhaľovanie náboženských právd o svete, človeku a Bohu. Poznanie a veda nie sú v rozpore s teológiou, ale naopak – pri správnom používaní ju vedia podporiť a doplniť. Preto podľa Tomáša niet dôvodu strániť sa vedy a rozumu. Ale tvrdenia teológie, ako sa už naznačilo, sú pravdami, ktoré nepodliehajú kritike prirodzeného poznania.

Náuka o bytí a postoj k problému univerzálií

Tomáš Akvinský využíva vo svojej metafyzike Aristotelovu ontologickú terminológiu (možnosť a skutočnosť, podstata a existencia, substancia a akcidencia, látka a forma). Vychádza z jeho chápania kategórie bytia a smeruje tak k postulovaniu transcendentného bytia – Boha.

Možnosť ako potencia je schopnosťou konania resp. schopnosťou ustavičného premieňania sa, zatiaľ čo skutočnosť ako akt je už realizáciou potencie, t. j. zmeny. Pomocou sledu realizácie možností prostredníctvom aktov Tomáš podobne ako Aristoteles vysvetľuje pohyb a stáva sa mu to jedným z argumentov v prospech Božej existencie.

Bytie je podľa Tomáša zložené z podstaty (esencie) a z jestvovania (existencie). Boh a stvorenie sa podľa neho líši práve tým, že Božia esencia implikuje jeho existenciu. Esencia stvoreného bytia neimplikuje svoju existenciu – stvorenie jestvuje vďaka inému činiteľovi. Podstata telesných bytí sa skladá z matérie a formy, čím i tu možno badať prepojenie na Aristotela. Podobne ako Aristoteles chápe Tomáš aj substanciu a akcidenciu.

Najvyššou dokonalosťou je bytie, ktoré existuje samo osebe a sám zo seba ako číre uskutočňovanie, ktoré má dôvod bytia v sebe samom – to je Boh.

Podľa Tomáša ľudský rozum nemôže priamo poznať Boha, dušu, ani podstatu materiálnych vecí, ani všeobecné pravdy. Poznáva len jednotliviny. A v tomto názore sa začína črtať jeho postoj k sporu o univerzálie. V ňom Tomáš zastáva jednoznačne pozíciu umierneného realizmu. Univerzálie (všeobecné pojmy) podľa neho existujú:

1. pred vecami (ante res) ako ideové predobrazy singulárnych bytí v božskom rozume,

2. vo veciach (in rebus) ako substančné formy singulárnych bytí (jednotlivín),

3. po veciach (post res) v ľudskom rozume abstrahovaním singulárnych bytí.

Náuka o Bohu a päť ciest k Bohu

Tomáš Akvinský neverí, že existencia Boha je jasnou, samozrejmou a vrodenou pravdou. Aj preto odmieta apriórny tzv. ontologický dôkaz Božej existencie z pera Anzelma, keďže nemožno poznať podstatu Boha. Tomáš je presvedčený, že existenciu Boha treba zdôvodniť, pričom verí, že sám rozum je schopný pravdu o Božom jestvovaní spoznať. Predstavuje nám tak päť dôvodov jestvovania Boha, ktoré sa nazývajú aj „piatimi cestami k Bohu“. Tieto aposteriórne argumenty filozof vysvetľuje vo svojej Teologickej sume, pričom i tu je cítiť výrazný vplyv Aristotela. Sú nimi tieto:

1. Dôkaz z pohybu – Zmyslová skúsenosť potvrdzuje, že niečo v tomto svete je pohybované. Pohyb je však vlastne zmena, je to uvádzanie niečoho z možnosti do skutočnosti (z potencie do aktu). Lenže z možnosti do skutočnosti môže byť niečo uvedené len tým, čo je skutočné, pričom logicky platí, že nič nemôže byť v tom istom vzťahu možnosťou a zároveň aktom. Napríklad teplá vec nemôže byť teplou aj v potencii, aj v akte – môže byť teplou v uskutočnení, a tým pádom studenou v možnosti. Je teda nemožné, aby v tom istom vzťahu bolo niečo pohybujúce a zároveň pohybované – inými slovami, nič nemôže v tom istom vzťahu pohybovať samého seba. A tak všetko pohybované, musí byť pohybované niečím iným a ono zase niečím ďalším. Tu však nemožno pokračovať donekonečna, lebo pripustiť nekonečno znamená pripustiť neexistenciu prvotnej hybnej sily, a teda aj všetkých ďalších pohybov, čo sa však vylučuje s našou skúsenosťou. Napokon tak dospejeme k prvotnému hýbateľovi, ktorý nie je pohybovaný ničím iným, a tým Tomáš rozumie Boha.

2. Dôkaz z účinnej príčiny – Tu Tomáš vychádza z postrehu, že všetko okolo nás má akosi kauzálne odôvodnenie; všetko vnímateľné súcno naznačuje sled príčin a následkov, pričom evidentne nič nemôže byť príčinou seba samého, lebo by to znamenalo, že jestvovalo prv, než vlastne začalo jestvovať, čo je nezmysel. Opäť možno badať sled príčin, v ktorom nemôžeme podľa Tomáša postupovať donekonečna, lebo pripustenie prvotnej príčiny, jestvujúcej v nekonečne, je to isté ako tvrdiť, že niet prvej príčiny, a teda ani niet žiadnych iných príčin a následkov. Dospejeme teda znovu k prvotnej príčine, ktorá je nezapríčinená, a tou je podľa Tomáša Boh.

3. Dôkaz z kontingentnosti súcien – Je to argument z možného a nutného vo svete. Tomáš vraví, že medzi vecami nachádzame také, ktoré majú možnosť byť alebo aj nebyť. Vidíme to najmä z toho, že veci vznikajú a zanikajú, čo potvrdzuje ich možnosť nejestvovania. Potom je však nemožné, aby všetky tieto veci stále boli, lebo to, čo má možnosť niekedy aj nebyť, tak musí niekedy skutočne aj nebyť, nejestvovať. A tu Tomáš argumentuje, že keby malo úplne všetko možnosť nebyť, tak niekedy muselo všetko aj reálne nejestvovať. Lenže to by znamenalo, že nič vlastne nie je, lebo z ničoho nemôže samo od seba vzniknúť niečo. A tak by nič nebolo ani teraz, keďže všetko, čo je, začína prostredníctvom niečoho, čo už je. A tak Tomáš vraví, že predsa musí jestvovať niečo, čo existuje nevyhnutne a garantuje existenciu niečoho. Napokon dospejeme v slede príčin nevyhnutných súcien k takému, čo je nutné samo osebe a tým rozumie Tomáš Boha.

4. Dôkaz zo stupňov súcien – Tento argument vychádza z pozorovanej hierarchie súcien v prírode. Tomáš si všíma, že vo svete sú veci, ktoré sú viac či menej dobré, pravdivé a ušľachtilé. Je teda podľa neho niečo, čo je najlepšie, najpravdivejšie a najušľachtilejšie, a tým rozumie Boha.

5. Dôkaz z účelovosti alebo finality súcien – Pri tomto argumente Tomáš dáva do pozornosti postreh, že aj prírodné telesá, ktoré nemajú poznanie, konajú pre svoj cieľ. Pozorujeme, že tieto veci konajú tak, aby dosiahli účelovo to najlepšie. Z poriadku vo svete a účelovosti je zrejmé, že nie náhodou, ale úmyselne dochádzajú k cieľu. Čo však nemá poznanie, musí byť smerované k cieľu niekým, kto poznáva. Musí jestvovať niečo, čo je plné poznania, čo svet riadi k svojmu cieľu, Boh.

Náuka o svete

Vzťah Boha k svetu je u Tomáša vzťahom Stvoriteľa ku stvoreniu. Jeho učenie o stvorení sa dá zhrnúť do nasledovných bodov:

1. svet bol stvorený z ničoho;

2. svet bol stvorený priamo Bohom;

3. stvorenie je aktom Božej vôle;

4. stvorenie je aktom Božích ideí;

5. stvorenie sa objavilo v čase;

6. Boh svet po stvorení naďalej riadi a spravuje;

7. stvorenia majú rozličné stupne dokonalosti.

Tomáš sa v rámci svojej kozmológie pridŕža geocentrického modelu sveta, ktorý stavia Zem do stredu vesmíru.

Náuka o človeku a duši (antropológia)

Človek je u Tomáša korunou tvorstva. Je v pravom zmysle slova zjednotením duše ako formy a tela ako látky. Táto forma a látka tvoria substanciu človeka. Tomáš pristupuje k animálnej zložke ľudskej osoby celkom špecificky. Odmieta Platónov a Augustínov názor, že telo je väzenie duše alebo že je duša v tele za trest. Tomáš vraví, že duša prostredníctvom tela poznáva – telo je akýmsi doplnením duše, čím sa vytvára celostnosť ľudskej bytosti. Takýto prístup podporuje aj kresťanské učenie o vzkriesení tela.

Z uvedeného vyplýva, že Tomáš zavrhuje Platónovu dualistickú víziu človeka, kde by duša a telo boli dve substancie. Človek je preňho jednoznačne duša i telo. Takýto hylémorfizmus prevzal z antických zdrojov z myšlienok Aristotela a možno podotknúť, že jeho františkánski kolegovia sa pohoršovali nad tým, že by telesné funkcie boli prepojené s činnosťou duše.

Dušu Tomáš podobne ako Aristoteles pozná

1. vegetatívnu, ktorá zabezpečuje látkovú výmenu, rast a rozmnožovanie,

2. zmyslovú, starajúcu sa o vnímanie a žiadostivosť,

3. rozumovú dušu, ktorá môže jestvovať nezávisle od tela a je nesmrteľná, pričom treba poznamenať, že Tomáš uprednostňuje intelekt pred vôľou, preto sa stáva tomistická náuka o duši intelektualistickou.

Tomáš vyčleňuje vo svojich spisoch duši veľa priestoru. Zaujímajú ho city, pamäť a jednotlivé duševné mohutnosti. Dušu chápe vo všeobecnosti ako formujúci princíp, ktorý je konkrétne u človeka princípom myšlienkovej činnosti a je bytostnou formou ľudského tela. Zdôrazňovaním netelesnosti duše, z ktorej pramení aj jej nesmrteľnosť, Tomáš vystupuje voči averroistom, ktorí uznávali len nadindividuálnu nesmrteľnosť ducha. Tomáš verí v nesmrteľnosť ľudskej individuality.

Ľudské poznanie

Tomáš Akvinský bol empirik. Odmietol Platónovu koncepciu rozpomínania sa duše na idey a tvrdí, že poznanie získavame skúsenosťou na základe zmyslového vnímania, pričom pravdivosť poznania chápe rovnako ako Aristoteles – pravda je zhoda poznatku so skutočnosťou. Tomáš neverí existencii vrodených ideí a bol presvedčený, že aristotelovský empirizmus neprotirečí viere.

Vraví teda, že všetok materiál pochádza zo zmyslov, no ďalšie spracovanie materiálu uskutočňuje činný rozum. Inými slovami – čo prichádza zmyslami, je len potenciou poznania, ktorá musí byť aktualizovaná činnosťou rozumu. V tejto súvislosti rozlišuje zmyslové vnímanie na

1. vonkajšie (zrak, sluch, hmat, chuť, čuch),

2. vnútorné (spoločný zmysel, predstavivosť, zmyslová pamäť, zjednocujúca schopnosť).

Rozumové poznanie tiež rozlišuje na tieto fázy:

1. tvorenie pojmov,

2. tvorenie súdov,

3. tvorenie úsudkov.

Tomáš vo svojej koncepcii ľudského poznania tiež odmieta Augustínovu teóriu iluminizmu (osvietenia), takže činný rozum (činný intelekt) patrí bytostne k človeku. Tomáš vraví, že zmyslové poznanie a rozumová činnosť (pasívna aj aktívna) prebiehajú spolu, nie oddelene. Zmyslové poznanie nám ukazuje jednotlivinu, abstrahovaním pomocou činného rozumu uchopujeme následne pojem. Tomáš teda dospel k myšlienke, že bez zmyslovej skúsenosti nie je možné poznanie.

Špeciálnou rovinou Tomášových myšlienok je teória o anjelskom a božskom poznaní. Anjeli podľa Tomáša postihujú pojem a podstatu mimo telesnosti. Naproti tomu Boh pozná samotné substanciálne bytie.

Etika

Vo svojej etike Tomáš Akvinský hlása, že posledným cieľom človeka je šťastie – beatitudo. Toto šťastie chápal v duchu svojej intelektualistickej filozofie ako poznanie Boha resp. nazeranie Boha. Šťastie ďalej spočíva v milovaní Boha ako najvyššieho Dobra.

Človek disponuje slobodnou vôľou, ktorá je predpokladom mravnej zodpovednosti. Sloboda zároveň predpokladá rozumové poznanie.

Náuka o štáte a politické názory

Spoločnosť jestvuje podľa Tomáša preto, aby umožnila človeku dosiahnuť jeho konečný cieľ, ktorý vymedzuje vo svojej etike. Súhlasí s Aristotelom, že človek je spoločenský tvor, ktorý je začlenený do štátu. Keďže je teda človek spoločenským tvorom, je preňho prirodzené koexistovať s ostatnými ľuďmi v určitom spoločenskom zriadení, v ktorom je nevyhnutné, aby vládla autorita. Vlastne celá politika je pre Tomáša vedou o vládcovi, štáte a autorite, pričom tieto výrazy sa uňho do značnej miery významovo prekrývajú. Množstvo ľudí musí byť spravované v právnom systéme. Tomáš rozlišuje právo v spoločnosti na

1. večné právo (pravidlá božského riadenia),

2. prirodzené právo, ktoré je odvodené z večného a je vlastné všetkým živým bytostiam,

3. ľudské právo, ktoré je konkretizáciou prirodzeného práva.

V rovnakej súvislosti Tomáš rozdeľuje aj samotnú spoločnosť:

1. umelá spoločnosť (podľa dohody ľudí);

2. prirodzená spoločnosť (rodina a štát);

3. nadprirodzená spoločnosť (Cirkev).

Pretože bola ľudská prirodzenosť, ktorá činí štát nutným, stvorená Bohom, je podľa Tomáša Boh pôvodcom vrchnosti. Preto za najlepšiu formu vlády filozof považuje monarchiu, v ktorej by bola sústredená moc v rukách jednotlivca – ale s tým dodatkom, že ľud má právo prípadného tyrana odstrániť, hoci Tomáš pri nastolení tyranie vyzýva ľud k počiatočnej trpezlivosti. Monarchiu si Tomáš idealizuje. Vraví, že kráľ by mal byť vo svojej ríši tým, čím je duša v tele alebo Boh vo svete. Štát Tomáš poveruje úlohou viesť občanov k spravodlivému a cnostnému životu a zároveň zabezpečiť mier a blaženosť pre svojich obyvateľov. Keďže však k poslednému cieľu, k spáse, vedie človeka len nadprirodzená spoločnosť Cirkev, svetská moc má podľa Tomáša podliehať duchovnej moci.

Estetika

Spoločné s estetickou tradíciou stredoveku

"Popri zmyslovej kráse jestvuje aj intelektuálna, čiže popri telesnej aj duchovná, popri vonkajšej aj vnútorná krása."
"Okrem nedokonalej krásy, ktorú poznáme zo skúsenosti, je aj krása dokonalá, božská."
"Nedokonalá krása je odleskom krásy dokonalej, jestvuje vďaka nej, je v nej, smeruje k nej."
"Krása sa pojmovo líši od dobra, ale nelíši sa in re, lebo všetky dobré veci sú krásne a všetky krásne veci sú dobré."
"Krása sa zakladá na harmónii, čiže proporcii (consonantia) a na jase (claritas)."

Krása v širšom zmysle

"Krásnymi sa nazývajú veci, ktoré sa páčia, keď sa na ne dívame (quae visa placet)."
"Krásne sú veci, ktorých samo vnímanie sa páči (cuius ipsa apprehensio placet)."
"Zrak ako najdokonalejší zo všetkých zmyslov zastupuje všetky zmysly, termín videnie sa používa ad omnem cognitionem aliorum sensuum. Videnie(visio) a vnímanie (apprehensio) sa uplatňujú ad cognitionem intellectus. Existuje nielen visio corporalis, exterior, sensibilis, ale aj intellectiva, mentalis, imaginativa, a taktiež visio supernaturalis, beata, visio per essentiam. Podobne apprehensio neexistuje len per sensum, ale aj pre intellectum, apprehensio interior, universalis, absoluta. Čiže videnie a vnímanie zahrnuje každé bezprostredné postihnutie predmetu, každú kontempláciu, nielen zmyslovú, ale aj rozumovú (contemplatio spiritualis a contemplatio intima)."

"Krásne veci sa páčia, to je ich kritérium, podla toho ich poznávame. Ale nie každá vec, ktorá sa páči, je krásna, ale krásna je iba tá, ktorá sa páči pri dívaní sa, teda bezprostredne; nenazveme krásnou vec, ktorá sa páči z iných príčin, napríklad preto, že je užitočná."
"Páčením sa kontempláciou sa vyznačuje krása v širšom zmysle slova."

Krása v užšom zmysle

"Krása spočíva v proporcii častí a farieb alebo v primeranom tvare a farbe. Ide tu o krásu telesnú (pulchritudi corporis), čiže vonkajšiu krásu, ktorá sa odlišuje od duchovnej, čiže vnútornej krásy."

Odlíšenie krásy od dobra

"Krása je predmetom kontemplácie, a nie úsilia, zatiaľ čo dobro je predmetom úsilia, a nie kontemplácie. O dobro sa usilujeme, ale nevidíme ho; krása je forma, na ktorú sa dívame (pulchrum pertinet ad rationem causae formalis), dobro zasa cieľom, ku ktorému spejeme (bonum habet rationem finis). Aby sme uspokojili túžbu po dobre, musíme ho mať, aby sme uspokojili túžbu po kráse, stačí mať jej obraz. Iná vec pritom je, že dobré veci sú krásne a krásne veci sú dobré."

Účasť subjektu na kráse

"Keďže znakom krásy je to, že sa páči, potom jej niet bez subjektu, ktorému sa páči; je vlastnosťou predmetov, ale nachádzajúcich sa v istom vzťahu k subjektu."

Sv. Tomáš Akvinský

Sv. Tomáš Akvinský

ŽIVOTOPIS

Jeden z najväčších učencov a mudrcov Cirkvi bol práve sv. Tomáš Akvinský. Narodil sa v roku 1226 na zámku Roccasecca d’Aquino pri Monte Cassine (dnešné Taliansko, Lazio). Bol tichej, ale veselej povahy. Ako päťročného ho otec dal do benediktínskeho opátstva na výchovu a vzdelávanie. Bol taký nadaný, že už ako desaťročný mohol ísť študovať na vysokú školu do Neapola. No rodičia to zatiaľ nedovolili a zobrali si ho domov. Tomáš sa usilovne učil, modlil, pomáhal chudobným. Stávalo sa, že vyprázdnil pre nich aj celú komoru. Ako štrnásťročný odišiel na univerzitu do Neapola. Tomáš aj tu bol veľmi horlivý. Zoznámil sa s rehoľou dominikánov a rozhodol sa, že do nej vstúpi. Rodičia mu v tom bránili. Chceli, aby sa stal radšej benediktínom a aby žil v blízkosti rodného zámku. V budúcnosti by sa snáď stal aj opátom. On však chcel zostať v žobravej reholi. Najbližší príbuzní ho všemožnými spôsobmi odhovárali. Dokonca ho aj fyzicky trápili. Potom jeho bratia najali aj nemravné dievča, aby ho zviedlo. Tomáš však odolal. S horiacim polenom z ohniska ju vyhnal preč. Dva roky bol uväznený svojou rodinou, až sa to dozvedel pápež Inocent IV. a cisár Fridrich II. Až na ich prehováranie pustili Tomáša, aj to takým spôsobom, aby bratia o tom nevedeli, len jeho matka. O rok nato Tomáš zložil slávnostné rehoľné sľuby.

Predstavení rehole ho potom poslali k sv. Albertovi Veľkému, ktorý vtedy pôsobil v Kolíne. Tomáš aj tam vynikal vo vzdelaní a bystrosti. Vynikal však aj svojou výškou (190 cm) a tučnotou. Keďže skoro stále mlčal, vyslúžil si prezývku „nemý vôl zo Sicílie“. Raz ho však učiteľ vyzval, aby vysvetlil nejaké nejasné miesto zo Sv. písma. Tomáš to urobil tak múdro, že sa všetci zadivili. Albert zvolal: „Vy nazývate Tomáša nemým volom, ale príde čas, keď sa on ozve takým mohutným hlasom, že ho počuje celý svet!“ Tak sa stalo, Tomáš patrí podnes k najslávnejším teológom všetkých čias.

Tomáš prednášal na univerzitách v Paríži, Neapole, Ríme, bol veľmi vyhľadávaný študentami, ale aj teológmi. Bol veľmi precízny a jasný v definíciách pojmov a jeho zásluhou Cirkev získala exaktné pomenovania mnohých vecí. Vychádzal z Aristotela. Napísal mnoho spisov. Najslávnejším sa stala Summa Theologiae (Súbor teológie). Okrem toho bol výborným kazateľom, zložil aj nádherné hymny ku cti Sviatosti Oltárnej, ktoré máme preložené aj v slovenčine (Ctime túto Sviatosť slávnu, Chváľ, Sione, Spasiteľa, Klaniam sa ti vrúcne). Popritom všetkom zostal veľmi pokorným a poníženým. Nikdy neprijal žiadne povýšenia, ktoré mu ponúkali jeho predstavení. V roku 1274 dostal pozvanie od pápeža Gregora X. na koncil, ktorý sa mal konať v Lyone. Tomáš, v tom čase chorý a slabý, sa poslušne vybral na cestu. No cestou tak vážne ochorel, že musel zostať v kláštore cisterciánov vo Fossanove pri Terracine. Tam aj 7. marca 1274 zomrel. Za svätého ho vyhlásil pápež Ján XXII. v roku 1323, pápež Pius V. ho vyhlásil v roku 1567 za učiteľa Cirkvi a pápež Lev XIII. ho vyhlásil za patróna všetkých katolíckych škôl. V Cirkvi sa mu vo všeobecnosti dáva titul „doctor angelicus“ (anjelský učiteľ).

28. januára

SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ
rehoľník, kňaz a cirkevný učiteľ
(1225? - 1274)

Dátum a miesto narodenia sv. Tomáša Akvinského s určitosťou nepoznáme. Mnohí historici kladú jeho narodenie do roku 1225. Meno jeho rodiny sa odvodzovalo od mesta Aquino, ktoré je na sever od Neapola, ale Tomáš sa pravdepodobne narodil v neďalekej obci Roccasecca. Jeho otec pochádzal zo severotalianskej Lombardie, kým matka bola normanského pôvodu. Rodina d'Aquino bola početná; Tomáš mal viacero bratov a sestier.
Otec sa rozhodol dať malého Tomáša už v útlom veku piatich rokov na výchovu do blízkeho benediktínskeho opátstva Montecassino. Podľa otcovho plánu sa mal stať chlapec mníchom a podľa možnosti aj opátom slávneho kláštora. No tento plán sa neuskutočnil.
Okolo roku 1239 sa stretáme s dospievajúcim Tomášom v Neapole, kde začal na univerzite študovať filozofiu. Tu poznal aj dominikánsku rehoľu a rozhodol sa do nej vstúpiť. Niekedy v rokoch 1243-44 prosil o prijatie. Mal vtedy už okolo 20 rokov a všetky ostatné predpoklady na to, aby z neho bol dobrý rehoľník. No musel o svoje povolanie hneď od začiatku tvrdo bojovať.

Zo strany rehole neboli nijaké ťažkosti. Dominikánski predstavení ochotne vyhoveli žiadosti súceho kandidáta. Ale Tomášovi blízki príbuzní hľadeli na jeho životnú voľbu veľmi nežičlivo. Na uľahčenie situácie poslali predstavení mladého novica preč z Neapola, aby bol ďalej od príbuzných. Spolu s inými rehoľníkmi išiel Tomáš najprv do Ríma a odtiaľ do severotalianskeho mesta Bologne. Na tejto ceste ho však prepadli jeho starší bratia a odvliekli do domáceho väzenia. Vyše roka sa usilovali bratia a žiaľ, aj matka, odviesť Tomáša od rehoľného povolania. Žiadali o spoluprácu i jednu z mladších sestier. Tomáš ju však získal nielen pre svoj cieľ, ale aj pre rehoľné povolanie. Bratom sa nepodaril ani zákerný pokus s mladou zvodkyňou, ktorá mala zlomiť Tomášove rehoľné ideály.

Konečne pustila rodina mladého nezlomného rehoľníka na slobodu. Jeho rehoľní spolubratia ho odprevadili najprv do kláštora v Neapole, potom do Ríma a napokon do zahraničia. Tak sa Tomáš dostal do Kolína nad Rýnom, kde bol od roku 1248 do roku 1252 žiakom významného dominikánskeho vedca, svätého Alberta Veľkého.

Pre Tomáša nebola filozofia nič nové; veď ju začal študovať ešte pred vstupom do rádu v Neapole. Medzičasom sa pravdepodobne začal zapodievať aj teológiou. No až štúdium v Kolíne pod vedením chýrneho Alberta umožnilo Tomášovi naplno uplatniť filozoficko-teologické schopnosti a záujmy. Pritom však bol Tomáš v tomto období taký utiahnutý a mlčanlivý, že v ňom nik nehľadal dozrievajúceho cirkevného učiteľa. Ba spolužiaci ho tak podceňovali, že mu dali hanlivú prezývku "nemý vôl". Postupne sa však začalo prejavovať vnútorné bohatstvo mlčanlivého študenta aj navonok a kolegovia s prekvapením museli o ňom zmeniť mienku. Tomášovu genialitu vybadal aj jeho profesor a začal ho priberať k spolupráci. Keď' potom generálny predstavený dominikánov žiadal Alberta o návrh kandidáta pre katedru na parížskej univerzite, Albert bez veľkého rozmýšľania navrhol mladého Tomáša.

V Paríži učil Tomáš Akvinský v rokoch 1252-1259. Študenti i kolegovia sa čoskoro presvedčili o jeho vynikajúcich schopnostiach. To však neznamená, že by bol mal život bez vážnejších ťažkostí. Na parížskej univerzite vtedy jestvovalo napätie a niekedy aj otvorené boje medzi svetským duchovenstvom a žobravými rádmi, akými boli františkáni a dominikáni. Okrem toho mali dominikáni a osobitne Tomáš ťažkosti pre Aristotelovu filozofiu, ktorú dominikánska rehora prijala do svojho teologicko-filozofického systému. Tomáš sa postupne presadil vďaka hlbokej, ale pritom vecnej argumentácii. Veľmi pôsobila aj jeho skromnosť, hlboká nábožnosť a obdivuhodná bezúhonnosť života. Nie bez dôvodu začali nazývať Tomáša "anjelským učiteľom" ("Doctor angelicus").

Už z toho prvého parížskeho pobytu pochádzajú niektoré Tomášove písomné diela. Tak je to jeho obrana mníšskych rádov proti útokom svetských duchovných (Contra impugnantes Dei cultum), ďalej spis o pravde (De veritate) a o iných diskutovaných otázkach (Quodlibetd), komentáre k prorokom Izaiášovi a Jeremiášovi, ako aj komentáre k sentenciám.

Roku 1259 povolali predstavení úspešného parížskeho profesora do Talianska. Tu bol vymenovaný za "generálneho kazateľa". Hoci šlo viac o čestný titul spojený s právom zúčastňovať sa na provinčných kapitulách, Tomáš sa v tomto období aj skutočne venoval kazateľstvu, a to s veľkým úspechom najmä v Neapole. Tri roky pôsobil pri pápežskej kúrii v Orviete a neskôr vo Viterbe. Medzitým bol dva roky vedúcim rádového štúdia v Ríme. Celkove sa zdržal v Taliansku osem rokov, počas ktorých napísal viaceré teologické spisy.

Z toho obdobia pochádza Summa contra gentiles (Suma proti pohanom). Je to pomerne podrobné vysvetlenie dôležitejších článkov kresťanskej viery a ich obrana proti námietkam bludárov, nekresťanov a nevercov. Filozoficko-teologický charakter mali spisy Depotentia a De spiritualibus creaturis (O duchovných stvoreniach). V tom období začal Tomáš písať aj svoje najväčšie dielo, teologickú sumu - Summa theologiae. Na žiadosť pápeža Urbana IV. zostavil komentáre k evanjeliám (Catena aured).

Roku 1268 odišiel Tomáš na príkaz generálneho predstaveného znovu učiť do Paríža. Situácia na univerzite a v celom parížskom akademickom sveta bola veľmi búrlivá. Jednak sa obnovil boj svetského kléru proti rehoľníkom a jednak františkánski teológovia, ktorí boli stúpencami platónsko-augustínovskej filozofie, ostro kritizovali dominikánsku teológiu, ktorá sa opierala o Aristotelovu filozofiu. Zmätok dovŕšili tzv. averroisti, to znamená takí, čo prijali znetvorenú Aristotelovu náuku prostredníctvom arabského filozofa Averroa.

Tomáš obdivuhodne zvládol situáciu. Ideál žobravých rádov obránil spismi O dokonalosti duchovného života (De perfectione vitae spiritualis) a Proti ohováračom (Contra detrahentes). Proti averroizmu napísal spis O jednote rozumu (De unitate intellectus). Najdramatickejšie bolo jeho stretnutie s predstaviteľom platónskeho augustinianizmu, františkánom Johnom Peckhamom. Stretli sa na verejnej dišpute. Vášnivý Peckham vystupoval povýšenecky, ironicky a urážlivo. Tomáš ticho vypočul jeho argumenty sprevádzané nadávkami a potom vecne a spokojne odpovedal. Prítomných ohromila nielen kvalita Tomášových dôkazov, ale aj jeho obdivuhodná poníženosť a spokojnosť. Sám Peckham neskôr uznanlivo nazval Tomáša "poníženým učiteľom" - "Doctor humilis".

Tomáš pokračoval pri tomto druhom parížskom pobyte v písaní diela Summa theologiae. Okrem toho zostavil niekoľko ďalších spisov.
Keď po Veľkej noci roku 1272 vypukol na parížskej univerzite štrajk, predstavení povolali Tomáša do Talianska, aby tam vybudoval ústredné teologické učilište dominikánskeho rádu. Tomáš sa podobral uskutočniť túto úlohu v Neapole. Tu ho v roku 1273 zastihlo pozvanie pápeža Gregora X. na Lyonský cirkevný snem, ktorý bol zvolaný na máj roku 1274.

No Tomáš už vtedy cítil, že jeho obdivuhodná životná energia sa tratí. Od 6. decembra 1273 nechcel ďalej pokračovať v písaní a diktovaní teologických spisov. Tak ostala jeho veľká Summa theologiae nedokončená. Odvtedy sa sústreďoval prevažne na modlitbu a rozjímanie. Životopisci dokonca hovoria o viacerých prípadoch extázy.
Ešte v decembri 1273, azda na želanie predstavených, Tomáš navštívil svoju rodnú sestru v blízkosti Salerna. Sprevádzali ho niekoľkí rehoľní spolubratia. No Tomáš už nemal zmysel pre veci tohto sveta; so sestrou sa takmer ani nezhováral. Od sestry sa vrátil do neapolského kláštora, kde ho choroba na istý čas pripútala na lôžko.

Napriek zlému zdravotnému stavu chcel Tomáš splniť pápežov rozkaz a v polovici januára 1274 sa spolu s inými spolubratmi vydal na cestu do Lyonu. Na polceste medzi Neapolom a Rímom, v meste Maenze, sa zastavili u jednej Tomášovej netere. Tam znovu ochorel. Keď sa trochu zotavil, vydal sa na ďalšiu cestu, ale tentoraz do blízkeho cisterciánskeho opátstva Fossanova, kde chcel zomrieť. Bieli mnísi mu s úctou poskytli žiadané pohostinstvo. Tu vo vnútornom sústredení a modlitbe prežil Tomáš posledné dni svojho života, tu prijal aj sviatosti zomierajúcich. Zomrel v stredu 7. marca 1274. Pochovali ho v opátstve Fossanova.

Roku 1368 prevzal jeho telesné pozostatky dominikánsky rád a uložil ich v novom hrobe vo francúzskom meste Toulouse, kde sú doteraz. Svätorečenie "anjelského učiteľa" sa uskutočnilo už predtým, v roku 1323. Jeho sviatok sa podľa starého liturgického kalendára slávil 7. marca, vo výročitý deň jeho smrti. Podľa nového kalendára sa slávi 28. januára, v deň uloženia jeho pozostatkov v Toulouse. Pápež Pius V. vyhlásil roku 1567 sv. Tomáša Akvinského za cirkevného učiteľa a pápež Lev XIII. (r. 1880) za patróna všetkých katolíckych škôl. Cirkev pokladá sv. Tomáša Akvinského za najväčšieho teológa, aký sa vyskytol v jej doterajších dejinách.

Filozofiou Tomáša Akvinského je jeho päť ciest k bohu ktoré dokazuje dôkazy z pohybu , príčiny , z nahodil osti bytí , zo stupňov dokonalosti a z poriadku v univerzu. ( vesmíre ) Vo svojich prácach preberal učenie antického filozofa Aristotela . No okrem filozofie Aristotela prijal aj filozofiu Platóna a učenie mnohých filozofov ovplyvnených Platonizmom .

1) Životopis :

Sv. Tomáš sa narodil v roku 1225 blízko Neapola rodine Grófa Akvinu . Ako najmladší syn bol učený ceste duchovnu . Na univerzite študoval gramatiku a logiku , Po štúdiách odchádza do Paríža a potom do Kolína. Kde sa stal asistentom Alberta Veľkého . V roku 1274 zomiera v kláštore

2) Diela :

Jeho diela si možeme rozdeliť na teologické diela ( npr . summa contra gentiles , summa theologiae ) A ďalej na komentáre k filozofom ( Etika , metafizika ) polemické spisy , vedecké rozpravy , odborné posudky , prednášky a na menšie spisy.

Sv Tomáš vytvoril najväčší náukový systém v stredoveku .Najvýznamnejšie sú spomínane diela teologická suma a suma proti pohanom , nazývaná tiež filozofická suma . V úvode teologickej sumy konštatuje že existuje mnoho teologických diel , ale sú rozsiahle a nemôžu slúžiť a preto sa rozhodol napísať niečo ľahké . Najfilozofickejšie jeho dielo je Suma proti pohanom . Tomaš si uvedomil potrebu mimo kresťanskej filozofie z dôvodu že Antická filozofia a arabská filozofia prenikla medzi najširšie vrstvy vzdelancov . Tomáša nazývame učiteľom ľudstva , lebo bol pripravený prijať hodnoty iných kultúr .

1) Kinetická cesta

Už Aristoteles poukazuje nato že existuje nehybný hýbateľ, ktorý je čistím uskutočnením. Tomáš opisuje prvú cestu k bohu tak že „ prvá a najzreteľnejšia je cesta ktorá pochádza z pohybu „ . Je totiž isté že sa mnohé pohybuje na tomto svete . Všetko ale , čo je v pohybe je od niečoho pohybované . Pohyb totiž nie je nič iné ako doviesť niečo z možnosti k uskutočneniu. Všetko čo je pohybované , potrebuje iného , aby mohlo byť pohybované . Pri tom ale nemožno isť do nekonečna , lebo potom by nebolo prvého hýbateľa , následne by nebolo nič čo by iné nepohybovalo .

Nutne sa musí prísť k prvému hýbateľovi a týmto chápeme Boha. Z pohybu na svete sa poukazuje na nehybného prvého hýbateľa . Pohyb je prejavom akejkoľvek činnosti v hmotnom svete . Prvý hýbateľ je číre uskutočnenie a je bez akejkoľvek možnosti spätného pôsobenia na neho . Sekundárny hýbatelia sú zdrojmi pohybu ale je u nich možnosť spätného pohybu . Už Aristoteles tvrdil že pohyb sa netiká len zmeny miesta a pri definícii pohybu sa nemysli len lokálny pohyb . Sv Tomáš urobil záver že nič nemôže byť prevedené zo stavu potenciality do stavu aktuality tým , čo je len samo v stave potenciality . Prvá cesta v. Tomáša sa teda redukuje na bytie .

2) Aitologická cesta

Druhý dôkaz pochádza od Aristotela a hovorí že keď odstránime príčinu je nutné odstrániť aj účinok , preto že je závislý na príčine. Tomáš o druhej ceste píše že „ pochádza z určitej príčiny , teda nič nie je bez príčiny teda bez dôvodu .Druhý dôkaz sa začína od toho , že existuje niečo, čo je spôsobené – je spôsobené od niečoho iného , ale nie je možné pri účinných príčinách pokračovať do nekonečna , z toho vyplýva že existuje prvá príčina, Boh. Všetko má svoju príčinu ale nič nemôže byť príčinou seba samého .

Existencia je vždy následkom inej existencie , preto musí byť nejaká ,, pred existencia , totiž Boh . Každá zmena má svoju adekvátnu príčinu .najväčšou zmenou je vznik a zánik bytia. Rozdeľujeme zapríčinenú príčinu , ktorá voľakedy musela dostať existenciu od inej príčiny a nezapríčinenú príčinu ktorá nepochádza od inej príčiny . Boh je nezapríčinená príčina , jeho podstatou je existencia. Náhoda niekedy môže znamenať nie zrejmú alebo známu príčinu .

Príčiny poznáme :

Účinná príčina ( od koho alebo čoho niečo vzniká )
Cieľová ( prečo niečo vzniká )
Materiálna ( z čoho niečo vzniká )
Formálna ( pre čo je to čo vzniká ,aké je )

Realistické uvažovanie ukazuje reálne prvú príčinu. Existuje bytie - keby nebolo zapríčinené neexistovalo by. Všetko čo nás obklopuje je hra príčin a následkov Druhý dôkaz Tomáša Akvinského nám hovorí o existencii prvej príčiny . Aj táto cesta nás privádza k svojim prvotnému základu , ktorým je bytie .

3) Kontingenciálna cesta

Tretia cesta je spojená skôr z Platónom ako z Aristotelom. Sv. Tomáš o tretej ceste konštatuje , že tretia cesta je zobratá z možného a nevyhnutného. Vo svete sú veci ktoré môžu byť a nemusia byť. Ak teda všetko môže nebyť , tak potom niekedy – nebolo skutočne nič . Dôkaz kontingentnosti súcien hovorí že každé nutné súcno buď má príčinu svojej existencie od iného ,alebo nemá existenciu .Nemožno ísť do nekonečna v nutných súcnach , ale musíme stanoviť niečo čo je nutné samo o sebe .

Protikladom možnosti je nutnosť. Možnosť je schopnosť existovať . Opakom možnosti je nemožnosť. Absolútne nevyhnutné je iba to bytie , ktoré vôbec nemôže neexistovať , bytie ktorého podstatou je existencia .Bytia majú možnosť k ničote , k nebytiu.. Sú v celosti podriadené právu vznikania a zanikania . Nič osť nemôže tvoriť veci . Nič nemôže vznikať samo. Bytie existuje z nevyhnutnosti , je buď samo zo seba alebo z druhého bytia . Nie je ale možne isť do nekonečna. Keby neexistovalo prvé bytie , nebolo by aj nasledujúcich . Aj tretia cesta Sv. Tomáša nám ukazuje , že prvý nehybný hýbateľ, prvá nezapríčinená príčina, nutné bytie je plnosťou existencie.

4) Klimatologická cesta

Idea pravdy a blaženosti je v človeku vrodená . Termín klimakologický pochádza z gréčtiny kde klimax znamená stupňovanie. Sv. Tomáš použil pri konštatovaní štvrtej cesty Platonsko-Augustínsku filozofiu bytia Boha. Sv Tomáš štvrtú cestu opisuje odstupňovaním , ktoré sa nachádza vo veciach . Nachádza sa totiž vo veciach viac alebo menej dobrého a pravdivého a šľachetného . Viac alebo menej sa hovorí o rozličnom podľa toho ako sa približuje tomu najviac , teda ako najviac horúce sa približuje k tomu najhorúcejšiemu .

Existuje teda niečo čo je najlepšie , najkrajšie a teda aj najviac bytím. Existuje teda niečo , čo je všetkým bytiam príčinou dobroty , dokonalosti a to nazývame Bohom . Pravda , dobro , krása sú vo svete v rozličných stupňoch. Potom musí byť najvyššie a najdokonalejšie bytie . Pre všetky veci sú charakteristické rozdielne hodnotové stupne. Vzniká rad ktorého časti sa približujú k niečomu vyššiemu alebo nižšiemu . Kde je vyššie a dokonalejšie tam musí byť z nutnosti to najvyššie. Malý stupeň existencie je na hranici ničoty. Štvrtý dôkaz poukazuje na to že Boh nie je len zdrojom existencie pravdy, krásy ale on sám je existencia , pravda , dobro , krása .

5) Teleologická cesta

Teleologický má základ slova z gréckeho telejo , ktoré má význam dozrieť . Dôkaz z poriadku je tiž nazývaný aj Fyzickým dôkazom alebo dôkazom z finality Aristoteles konštatoval že pozorovanie prírody nám všade poukazuje na podivuhodnú účelnosť . Od najväčšieho po najmenšie je všetko účelne usporiadané . Nič čo sa deje pravidelne nemôže byť vecou náhody . Vlastný dôvod veci spočíva v ich cieľových príčinách v ich určení.

Všetko vo svete je voľajako zostavené do spoločného poriadku .Už v antickej filozofii je jasné že svet nie je chaotický . Tomáš tvrdí že piata cesta sa berie z riadenia vecí . Pozorujeme totiž že prirodzené telesá sú činné kvôli nejakému účelu a prichádzajú k cieľu nie náhodou, ale zo zámeru . Ale čo nemá poznanie prichádza k cieľu skrze to čo má poznanie a rozum . Teda existuje niekto rozumný , ktorý všetky prírodne veci usporiada k cieľu a menuje sa Boh. Musí existovať niekto , koho prozreteľnosť riadi svet .Podľa Sv Tomáša posledný cieľ všetkého diania je ľudská duša . Teleologický dôkaz je dôkazom riadenia vecí sveta . Piata cestá nám hovorí , že existencia boha je jediným možným vysvetlením chodu vesmíru .

Sv. Tomáš Akvinský svojimi piatimi cestami ukazuje , že boh je číre uskutočnenie nutné bytie najvyššie bytie usporiadateľ všetkého prvá príčina

28.január
Sv. Tomáš Akvinský, učiteľ cirkve.

Jedna z tých najkrásnejších hviezd, ktoré v cirkvi katolíckej slovom i príkladom niekdy svietily a posaváď svieťa, je sv. Tomáš Akvinský. Tomáš bol syn grófa Landulfa Akvinského a narodil sa roku 1226 v zámku Roccasecca v Kalabrii. Matka jeho menovala sa Teodora. Už jako dieťa býval vždy tichý, ale tvári pri tom veselej, mravný a mierny a nevinný jako anjel. Jako šesťročného chlapca odovzdal ho otec nábožným benediktínom na Hore Kassine k výchove a vzdelaniu.

Svojmi prevýbornými vlohami doviedol to nezadlho tak ďaleko, že už vo svojom desiatom roku mohol odísť na vysoké školy neapolské. Ale prv, než ho ta rodičia poslali, vzali ho domov na dedičný zámok. Tu sa on neustále učil, modlil a pomáhal chudobným. Sám si utrhoval od úst a na pohodlí, len aby chudobným pomáhal, čo keď otec spozoroval, dovolil mu udeľovať almužny do vôle. Ale mladý Tomáš robil to tak štedro, že niekdy sami v dome nemali čo položiť na stôl.

Preto správca domu ponosoval sa naň u jeho otca; mladý však gróf robil i potom jako predtým, a čo kde v komore našiel, odniesol chudobným. Jedného dňa stúpa Tomáš priestrannými zámockými izbami, nesúc pod plášťom pokrm pre chudobných. Tu mu otec zastane cestu a velí, aby ukázal, čo nesie. Tomáš, bľadý strachom, rozvinie plášť a hľa, k udiveniu grófovmu padne mu k nohám z pod plášťa krásne kvieti.

Za nejaký čas odobral sa Tomáš na vysoké školy do Neapolu, kde vtedy bolo mnoho vedychtivého ale spolu i nemravného, rozpustilého žiactva. Tomáš dosť skoro spoznal nebezpečie, ktoré tu jeho nevinnosti hrozilo, a preto vyhýbal sa kdejakej spoločnosti. Najradšej bavieval sa v kostole pred Sviatosťou oltárnou na modlitbách alebo zavrúc sa doma v izbe, zaoberal sa učením. Pri tom nezapomínal nikdy na chudobných, a radšej sebe utrhol, len aby im udeliť mohol.

Toho času, keď sa sv. Tomáš v Neapoli učil, najviacej rozkvetal a zmáhal sa rád sv. Dominika. Jeden duchaplný reholník tohoto rádu oboznámil sa s Tomášom a tak si ho zamiloval, že ho naklonil, aby sa i on stal dominikánom. Ale sotva že sa o tom dozvedél jeho otec, snažil sa sľubami i hrozbami odvrátiť syna od predsavzatia. Ale sv. Tomáš pamätajúc na slová Spasiteľove: «Kto miluje otca alebo matku viac nežli mňa, nenie mňa hoden,» zotrval stály vo svojom pevnom predsavzatí.

Lež poneváč predvídal, že rodičia všetko, a treba-Ii i násilie vynaložia, aby ho dostali z kláštora von, prosil za preloženie z Neapolu. Predstavení jeho poslali ho do Ríma, a keď ani tu pokoja nemal, do Paríža. Dozvediac sa však o tom dva jeho starší bratia, v Toskane pri cisárskom vojsku meškajúci, číhali naň na ceste, a chytiac ho, odviedli ho na vzdialený otcovský zámok.

Kto si vie predstaviť, jak veľmi tešila sa matka jeho Theodora, že syna svojho videť môže! I nahovárala ho láskavými slovy, jakých len materinské srdce vynájsť môže, aby složil reholné rúcho. Ale Tomáš zotrval neoblomne pri svojom úmysle, vôľa Božia išla mu nadovšetko. Matka nahnevala sa konečne naňho a zavrela ho do izby, kde ho krom dvoch sestier nikto navštíviť nesmel. Tieto mu tiež dohováraly, aby učinil rodičom po vôli.

Lež čo sa stalo? Tomáš ím tak živými barvami líčil márnosť tohoto sveta, klam a mam pozemskej slávy a rozkoše, že i ony pomály počaly zcela podobne jemu smýšľať, čo ho ovšem veľmi tešilo. Zanedlho však hrozilo mu nové nebezpečie. Celý už rok bol strávil na odľahlom zámku otcovskom v rozličných nepríjemnosťach. Tu razom prišli jeho dva starší bratia, vojanskí dôstojníci domov, a vidiac, jako sa matka rmúti, že Tomáš od svojho predsavzatia nijako upustiť nechce, oborili sa naňho po vojansky.

«Čo, ty syn tak vznešenej, cisárom a kráľom príbuznej rodiny, mal by si nosiť mizernú šatu reholnú? Gróf Akvinský mal by žiť z almužny a chodiť jako otrok s vyholeným temenom? Nikdy a jakživ!» A s tým mu ztrhali reholné rúcho s tela, tlkli a bili ho, áno napokon zatvorili ho do hradnej veže. Sila však Ducha svätého premohla všetko násilie, Tomáš sa ani nehnul a rozdriapané rúcho považoval čo znak slávneho víťazstva.

Keď teda všetko toto nič neosožilo, nemilosrdní bratia chopili sa iného, a to síce necudného a nehanebného prostriedku. Čo prosby a hrozby vykonať nestačily, to mala previesť dľa ich mienky moc telesnej žiadosti a slabosti. Zavreli teda k nemu do väzenia nehanebnú smilnicu, sľúbili jej veľké dary, jestli sa jej podarí, zvábiť ho s cesty cnostného života.

Nestudná ženština vynaložila všetko, aby nevinného mladíka dostala do svojich osídel, ale Tomáš, neozrúc sa ani jediným pohľadom na ňu, vzýval neustálou modlitbou Boha o pomoc. A keď mu nijako nešla s krku, hnevom rozdráždený skočil k ohnisku, popadol žeravý ožeh a vyhnal nehanebnicu z väzenia.

I učinil potom uhlíkom znamenie sv. kríža na stene, padol na kolená a pred znamením ukrižovaného Krista začal sa modliť plný vďaku a radosti a modlil sa tak dlho, až mysľou unavený tichým spánkom usnul. V tomto spánku navštívili ho sv. anjelia, obviazali mu bedra páskou paníctva a oslovili ho týmito slovy: «Prichádzame k tebe z rozkazu Božieho, aby sme ti doniesli dar stáleho panenstva.» Sv. Tomáš skutočne ostal čistý jako anjel po celý čas svojho života.

Dva roky sedel on tam uväznený v hradebnom žalári. Konečne dozvediac sa o tom pápež Innocenc IV. a cisár Bedrich II, prosili zaňho u matky i bratov. Títo na prímluvu počali levnejšie nakladať s ním, na slobodu však pustiť ho nechceli. Matka dala sa pozdejšie predsa nakloniť ku tajnému jeho prepusteniu. Keď sa o tom dozvedeli dominikáni v Neapoli, poslali ta pod vežu dvoch svojich ľudí.

Sestry ha to spustily brata potajomky s veže v koši; prestrojení reholníci čakali ho dolu a utiekli s ním do kláštora. Rok na to složil slávné sľuby reholné. Matka a bratia žalovali naň ešte raz potom u pápeža; tento však presvedčil sa o jeho povolaní a dovolil mu ostať v ráde. Od týchto čias mal sv. Tomáš od rodiny pokoj. Bol on už vtedy známy rovne tak hlbokou jako i mnohostrannou vedomosťou, ale sláva táto rozšírená mala byť po celej cirkvi.

Predstavení poslali ho teda do Kolína, aby sa tam pod svetochýrnym učiteľom Albertom Veľkým docvičil. Sám generál rádu doprevadil ho ta. Tomáš, jako sa dalo očakávať, vynikal i tu nad všetkých ostatných žiakov, ačkoľvek nadmiernou pokorou ukrýval svoje pokroky. A poneváč on pri svojom pokornom duchu jednostajne mlčal, držali ho spolužiaci za sprostého a zlovtipne prezývali ho nemým volom zo Sicilie.

Jednúc však naložil mu učiteľ Albert vysvetliť isté temné miesto zo svätého Písma, a tu Tomáš, otvoriac ústa, tak múdro mluvil, že sa všetci nad tým zadivili, a Albert sám, súc prekvapený, zvolal: «Vy nazývate Tomáša nemým volom: ale prijde čas, kde sa on ozve tak mohútnym hlasom, že ho celý svet uslyší.» A to sa i v skutku tak stalo: a celá cirkev až doposiaľ ctí sv. Tomáša čo učiteľa cirkve.

Keď neskoršie, povýšený na učiteľa, sám v Paríži, v Bononiji, v Kolíne a Ríme prednášal, sbiehali sa žiaci k nemu, že im v školských sieňach ani miesto nestačilo. Vykladal on tu sväté knihy a písma svätých otcov s najväčšou dôkladnosťou, prenikajúc hlboho v ducha božských učení. K duševným svojim prácam pripravoval sa vždy modlitbou, držiac sa toho: že bázeň Božia má byť prameňom, a česť Božia cieľom všetkej múdrosti.

Celé jeho myslenie a skúmanie, všetky jeho snahy ta smerovaly, aby Boha čím dokonalejšie poznať mohol. Bol on i výborný kazateľ, rovne jako spisovateľ, áno i básnik. Keď sa ho jednúc sv. Bonaventúra spýtal, «z ktorej knihy on svoju učenosť bere», ukázal na kríž a pravil: «Tu hľa, moja kniha.» Rozjímanie o umučení Pána Ježiša Krista bolo tým žriedlom, z ktorého čerpal svoju učenosť, a to tak veľkú, že i najučenejší mužovia chodievali k nemu o radu, a podrobievali sa jeho výrokom.

V tento čas uvedená bola slávnosť Božieho Tela. Pápež Urban IV. naložil sv. Tomášovi, aby spísal modlitby ku omši svätej a do breviára o najsvätejšej Sviatosti oltárnej. S radosťou sa dal do tejto práce, ktorá až doposiaľ trvá čo večný pomník sv. viery v katolíckej Cirkvi. Vzdor nevyrovnanému chýru, jakým ho celý svet oslavoval, bol predsa skromný, pokorný a poslušný jako najposlednejší brat reholný.

Jedného dňa, keď podľa obyčaje reholníckej čítal pred obedom v jedálni sväté čítanie, zkríkol naň predstavený nevrle, aby istú slabiku ináč vyslovil. Ačpráve Tomáš dobre bol čítal, hneď slabiku tú bez všetkej protimluvy opakoval; a keď mu po obede bratia jeho domlúvali, že prečo to urobil, keď predtým dobre bol čítal, on odvetil: «Na tom pramálo záleží, či ktoré slovo tak lebo inak vyslovíme; ale reholníkova povinnosť je, poslúchať vždycky a byť pokorným.»

Súc výborný kazateľ, kázaval tak dojímavé, že ľudia anjela slyšať sa domnievali. Jednúc v Ríme tak dotklive kázal o umučení Pána Ježiša Krista, o Jeho láske k ľuďom a o nevďačnosti ľudskej oproti Nemu, že poslucháči pustili sa napospol do hlasitého plaču. Kázne jeho aj Židia radi slyšiavali, zvlášte rabínov obracal na vieru kresťanskú. Následkom jeho cností a veľkej jeho učenosti chceli ho pápežovia na vysoké hodnosti povýšiť, on však neprijal žiadneho vyznačenia.

V 37. roku veku svojho, keď už za viacej rokov čo slávný učiteľ v Paríži a po významnejších talianských mestách bol účinkoval, dovolili mu predstavení zostúpiť s učiteľskej stolice a žiť čo obecnému mníchovi v utiahlosti vo svojej celie kláštornej. V tejto utiahlosti spísal on výtečné dielo pod názvom: «Súbor bohoslovia», v ktorom diele chcel všetko na bohoslovie sa vzťahajúce v jeden celok sústavne složiť. Viac rokov pracoval na ňom, dokončiť ho však nemohol.

Neustálé napnutie ducha podrylo jeho telesné sily, tak že deň po dni viacej upádal. I cíťac blížiť sa hodinku smrti, odložil knihy a pero na stranu, aby sa k púti do večnosti pokojne pripravovať mohol.

Roku 1274. svolaný bol verejný snem cirkevný do mesta Lyonu. I Tomáš, ačpráve už chorý a slabý, nastúpil dľa žiadosti pápežovej cestu do tohoto mesta. Na ceste však onemocnel v kláštore Cistercitov pri Terracine. Dobrí mnísi láskavé ho opatrovali. Keď prijal Sviatosť oltárnu, žiadal si posledné pomazanie a na modlitby sám hlasne odpovedal.

Pred smrťou ďakoval opátovi a mníchom za lásku, s ktorou ho opatrovali, a keď sa ho jeden z nich spýtal: čo má činiť, aby v milosti Božej vždy zotrvávať mohol, odpovedal mu: «Obcuj neustále pod okom a pozorom Božím.» To boly posledné jeho slová, lebo myšlienka, ktorá dušu človekovi naplňuje v živote, neopúšťa ho ani pri smrti. Zomrel 7. marca spomenutého roku, zanechajúc svetu čo záveť bohaté poklady písem, meno najväčšieho bohoslovca a ľubomudrca (filosofa) západnej cirkve.

Pápež Ján XXII. vyhlásil ho roku 1323 za svätého a Pius V. povýšil ho roku 1567 za učiteľa cirkve. Telo jeho spočíva v meste Toulouse.

Poučenie.

Posledné slovo umierajúceho Tomáša bola odpoveď na otázku: «čo máme činiť, aby sme vždy zotrvávali v milosti Božej?» Odpovedal na to: « Máme vždy obcovať pod okom a pozorom Božím». Lebo kto nezabýva, že Boh všade je prítomný: ten ľahko nezhreší. Keby boli Adam a Eva pomysleli na to, že Boh je všade prítomný, zaiste by neboli okúsili zo zapovedaného ovocia.

Keď slyšíme, že niekto hrozne klaje, hanebné piesne spieva, s druhými surovo nakladá, pýtajme sa ho: či by to i v kostole, pod pozdvihovaním alebo požehnaním v stave bol učiniť. Zaiste nie, lebo keď sa to i nestýcha činiť pred ľudmi, ostýchal by sa to činiť v prítomnosti Božej. Boh je všade prítomný, jako praví Žalmista: «Či chodím alebo ležím, Ty si pri mne a vidíš cesty moje.» Každé miesto je teda jako chrám Boží, na ktorom, nech ti je ono jakékoľvek, Ježiš Kristus je prítomný.

Chovaj sa teda na každom mieste tak slušne a cnostné, jako pred vševidiacim okom Všemohúceho. Táto myšlienka teší nás, keď nás tajné utrpenie trápi alebo keď nám nešťastie hrozí. Tajným trápením nazývame, čo iným sdeliť nemôžeme, alebo nechceme.

Ku pr. dakto nemá, komu by sa sveril, býva snáď utláčaný od tých, čo by mu pomáhať mali, jako sú predstavení a príbuzní; alebo musí krivdu trpeť, preto že nevinnosť svoju nemôže dokázať; alebo trpí, nechce to však svojím sdeliť, aby ím nezapríčinil starosti a strachu; alebo ho tlačí hriešne povedomie. V takýchto a podobných útrapách musíš so Žalmistom povzdychnúť: «Pane! k Tebe sa vinú všetky žiadosti moje a vzdychanie moje nie je Ti tajné!»

Mnohý nemocný poteší sa, už len keď vidí lekára pri sebe. Ten však, ktorý pomôcť ti vždy je hotový a pomôcť i môže, všemohúci totižto Boh, vždy je pri tebe. Môžu ti ďalej nebezpečia hroziť, pred ktorými sa chveješ úzkosťou.

Môžu sa ku pr. príbuzní tvoji nachádzať v nebezpečnej, nákazlivej nemoci, a ty ich musíš opatrovať; alebo snáď i sám ťažko stonieš a bojíš sa smrti; alebo vypukol v susedstve oheň; alebo strašná búrka stojí ti nad poľom alebo vinicou: jako potešíš zkormútenú dušu svoju? Jako inak, nežli slovami: «Pán Boh bdeje nado mnou; všetky vlasy na hlave sú nám spočítané. Bez vôle Božej nič sa mi nestane.»

Modlitba.

Ó Bože, ktorého oko Všetko vidí, popraj nám milosti, aby sme za príkladom sv. Tomáša v prítomnosti Tvojej vždy obcovali, a touto myšlienkou tešili sa v trápeniach svojich a boľasťach. Amen.

+65

Tomáš Akvinský, kňaz, učiteľ Cirkvi

Svätý

Sviatok: 28. január

* asi 1226 zámok Roccasecca d’Aquino pri Monte Cassine, Taliansko
† 7. marec 1274 kláštor Fossanova pri Teracine, Taliansko

Význam mena: dvojča (aram.)

Atribúty: kniha, husacie brko, hviezda, vôl

Patrón teológov, študentov, kníhkupcov

Carlo Crivelli: Tomáš Akvinský (15. stor.)

Jeden z najväčších učencov a mudrcov Cirkvi bol práve sv. Tomáš Akvinský. Narodil sa v roku 1226 na zámku Roccasecca d’Aquino pri Monte Cassine (dnešné Taliansko, Lazio). Bol tichej, ale veselej povahy. Ako päťročného ho otec dal do benediktínskeho opátstva na výchovu a vzdelávanie. Bol taký nadaný, že už ako desaťročný mohol ísť študovať na vysokú školu do Neapola. No rodičia to zatiaľ nedovolili a zobrali si ho domov. Tomáš sa usilovne učil, modlil, pomáhal chudobným. Stávalo sa, že vyprázdnil pre nich aj celú komoru. Ako štrnásťročný odišiel na univerzitu do Neapola. Tomáš aj tu bol veľmi horlivý. Zoznámil sa s rehoľou dominikánov a rozhodol sa, že do nej vstúpi. Rodičia mu v tom bránili. Chceli, aby sa stal radšej benediktínom a aby žil v blízkosti rodného zámku. V budúcnosti by sa snáď stal aj opátom. On však chcel zostať v žobravej reholi. Najbližší príbuzní ho všemožnými spôsobmi odhovárali. Dokonca ho aj fyzicky trápili. Potom jeho bratia najali aj nemravné dievča, aby ho zviedlo. Tomáš však odolal. S horiacim polenom z ohniska ju vyhnal preč. Dva roky bol uväznený svojou rodinou, až sa to dozvedel pápež Inocent IV. a cisár Fridrich II. Až na ich prehováranie pustili Tomáša, aj to takým spôsobom, aby bratia o tom nevedeli, len jeho matka. O rok nato Tomáš zložil slávnostné rehoľné sľuby.

Predstavení rehole ho potom poslali k sv. Albertovi Veľkému, ktorý vtedy pôsobil v Kolíne. Tomáš aj tam vynikal vo vzdelaní a bystrosti. Vynikal však aj svojou výškou (190 cm) a tučnotou. Keďže skoro stále mlčal, vyslúžil si prezývku „nemý vôl zo Sicílie“. Raz ho však učiteľ vyzval, aby vysvetlil nejaké nejasné miesto zo Sv. písma. Tomáš to urobil tak múdro, že sa všetci zadivili. Albert zvolal: „Vy nazývate Tomáša nemým volom, ale príde čas, keď sa on ozve takým mohutným hlasom, že ho počuje celý svet!“ Tak sa stalo, Tomáš patrí podnes k najslávnejším teológom všetkých čias.

Tomáš prednášal na univerzitách v Paríži, Neapole, Ríme, bol veľmi vyhľadávaný študentami, ale aj teológmi. Bol veľmi precízny a jasný v definíciách pojmov a jeho zásluhou Cirkev získala exaktné pomenovania mnohých vecí. Vychádzal z Aristotela. Napísal mnoho spisov. Najslávnejším sa stala Summa Theologiae (Súbor teológie). Okrem toho bol výborným kazateľom, zložil aj nádherné hymny ku cti Sviatosti Oltárnej, ktoré máme preložené aj v slovenčine (Ctime túto Sviatosť slávnu, Chváľ, Sione, Spasiteľa, Klaniam sa ti vrúcne). Popritom všetkom zostal veľmi pokorným a poníženým. Nikdy neprijal žiadne povýšenia, ktoré mu ponúkali jeho predstavení. V roku 1274 dostal pozvanie od pápeža Gregora X. na koncil, ktorý sa mal konať v Lyone. Tomáš, v tom čase chorý a slabý, sa poslušne vybral na cestu. No cestou tak vážne ochorel, že musel zostať v kláštore cisterciánov vo Fossanove pri Terracine. Tam aj 7. marca 1274 zomrel. Za svätého ho vyhlásil pápež Ján XXII. v roku 1323, pápež Pius V. ho vyhlásil v roku 1567 za učiteľa Cirkvi a pápež Lev XIII. ho vyhlásil za patróna všetkých katolíckych škôl. V Cirkvi sa mu vo všeobecnosti dáva titul „doctor angelicus“ (anjelský učiteľ).

v. Tomáš Akvinský - Anjelský učiteľ

Sv. Tomáš Akvinský, kňaz, učiteľ Cirkvi, patrón bohoslovcov

„O Bohu vieme, že jestvuje, že je príčinou každého bytia a že všetko nekonečne prevyšuje. Toto je záver a vrchol našich vedomostí počas tohto pozemského života.“ (T. Akvinský)

1226-1274
Sviatok má dnes - 28. januára

Patrón teológov, študentov, kníhkupcov

Jeden z najväčších učencov a mudrcov Cirkvi bol práve sv. Tomáš Akvinský. Narodil sa v roku 1226 v Kalábrii v Taliansku na zámku Roccasecca d'Aquino pri Monte Cassine. Bol tichej, ale veselej povahy. Ako päťročného ho otec dal do benediktínskeho opátstva na výchovu a vzdelávanie. Bol taký nadaný, že už ako desaťročný mohol ísť študovať na vysokú školu do Neapola. No rodičia to zatiaľ nedovolili a zobrali si ho domov. Tomáš sa usilovne učil, modlil, pomáhal chudobným. Stávalo sa, že vyprázdnil pre nich aj celú komoru. Ako štrnásťročný odišiel na univerzitu do Neapola. Tomáš aj tu bol veľmi horlivý. Zoznámil sa s rehoľou dominikánov a rozhodol sa, že do nej vstúpi. Rodičia mu v tom bránili. Chceli, aby sa stal radšej benediktínom a aby žil v blízkosti rodného zámku. V budúcnosti by sa snáď stal aj opátom. On však chcel zostať v žobravej reholi. Najbližší príbuzní ho všemožnými spôsobmi odhovárali. Dokonca ho aj fyzicky trápili. Potom jeho bratia najali aj nemravné dievča, aby ho zviedlo. Tomáš však odolal. S horiacim polenom z ohniska ju vyhnal preč. Dva roky bol uväznený svojou rodinou, až sa to dozvedel pápež Inocent IV. a cisár Fridrich II. Až na ich prehováranie pustili Tomáša, aj to takým spôsobom, aby bratia o tom nevedeli, len jeho matka. O rok nato Tomáš zložil slávnostné rehoľné sľuby.

Predstavení rehole ho potom poslali k sv. Albertovi Veľkému, ktorý vtedy pôsobil v Kolíne. Tomáš aj tam vynikal vo vzdelaní a bystrosti. Vynikal však aj svojou výškou (190 cm) a tučnotou. Keďže skoro stále mlčal, vyslúžil si prezývku „nemý vôl zo Sicílie“. Raz ho však učiteľ vyzval, aby vysvetlil nejaké nejasné miesto zo Sv. písma. Tomáš to urobil tak múdro, že sa všetci zadivili. Albert zvolal: „Vy nazývate Tomáša nemým volom, ale príde čas, keď sa on ozve takým mohutným hlasom, že ho počuje celý svet!“ Tak sa stalo, Tomáš patrí podnes k najslávnejším teológom všetkých čias.

Tomáš prednášal na univerzitách v Paríži, Neapole, Ríme, bol veľmi vyhľadávaný študentami, ale aj teológmi. Bol veľmi precízny a jasný v definíciách pojmov a jeho zásluhou Cirkev získala exaktné pomenovania mnohých vecí. Vychádzal z Aristotela. Napísal mnoho spisov. Najslávnejším sa stala Summa Theologiae (Súbor teológie). Okrem toho bol výborným kazateľom, zložil aj nádherné hymny ku cti Sviatosti Oltárnej, ktoré máme preložené aj v slovenčine (Ctime túto Sviatosť slávnu, Chváľ, Sione, Spasiteľa, Klaniam sa ti vrúcne). Popritom všetkom zostal veľmi pokorným a poníženým. Nikdy neprijal žiadne povýšenia, ktoré mu ponúkali jeho predstavení. V roku 1274 dostal pozvanie od pápeža Gregora X. na koncil, ktorý sa mal konať v Lyone. Tomáš, v tom čase chorý a slabý, sa poslušne vybral na cestu. No cestou tak vážne ochorel, že musel zostať v kláštore cisterciánov vo Fossanove pri Terracine. Tam aj 7.marca 1274 zomrel. Za svätého ho vyhlásil pápež Ján XXII. v roku 1323, pápež Pius V. ho vyhlásil v roku 1567 za učiteľa Cirkvi a pápež Lev XIII. ho vyhlásil za patróna všetkých katolíckych škôl. V Cirkvi sa mu vo všeobecnosti dáva titul „doctor angelicus“ (anjelský učiteľ).

Iný pohľad na Anjelského učiteľa:

Tomáš sa narodil roku 1225 v Roccasecca neďaleko Frosinone v šľachtickej rodine ako syn grófa Landolfa z Akvinu – odtiaľ meno Akvinský. Jeho rodina ho predurčila na duchovnú životnú dráhu.

Ako päťročný prišiel do kláštora benediktínov z Monte Cassina a ako 14-ročný odchádza na univerzitu v Neapole, kde dostáva „moderné“ prírodovedné vzdelanie. Jeho vstup do dominikánskeho rádu vyvolal prudký odpor rodiny, ktorá mu v tom chcela zabrániť a rok ho držala v izolácii. Roku 1244 bol oslobodený a išiel za svojím povolaním. Opustil Taliansko, vstúpil do dominikánskeho konventu v Paríži, kde bol jeho učiteľom Albert Veľký. Ten mal na neho ohromný vplyv, najmä čo sa týka filozofickej prípravy. On ho oboznámil aj s Aristotelovou filozofiou.

Dominikánsky rád ho vyslal do Paríža, kde začal prednášať. Stal sa „magistrom teológie“, teda riadnym profesorom na univerzite. Roku 1259 opustil Paríž, aby vyučoval v Taliansku, zväčša v pápežskej kúrii, organizoval štúdium, venoval sa komentovaniu Aristotela, ... V roku 1268 ho dominikánsky rád opäť povolal do Paríža, kde spor o význam svetskej vedy na univerzite viedol ku kríze na teologickej fakulte. Roku 1272 prešiel do Neapolu a rok neskôr zanechal spisovateľskú činnosť.

V januári 1274 na žiadosť Gregora X. sa vydal na cestu do Lyonu, kde zasadal koncil. Cestou v dome netere Františky z Akvina ochorel. Nechal sa previezť do cisterciánskeho kláštora vo Fossa Nuova a tam zomrel 7. marca 1274.

Tomáš bol vyhlásený za „knieža scholastikov“ a roku 1323 bol kanonizovaný (vyhlásený za svätého). Jeho učenie dostalo názov tomizmus a stalo sa základom katolíckej teológie a filozofie. V podobe novotomizmu prežíva do dnešných dní.

Diela sv. Tomáša

Významnejšie diela Tomáša Akvinského sa delia do štyroch skupín: systémové diela, diskutované otázky, filozofické komentáre, komentáre k Svätému Písmu.

Systémové diela sú tri:

In guattuor libros sententiarum (1254 – 1256)

Summa contra gentiles (1258 – 1264)

Summa theologiae (1267 – 1273)

Quaestiones disputatae de veritate (Otázky pojednávajúce o pravde) obsahujú sedem titulov:

De veritate (1256 – 1259)

De potentia (1256 – 1262)

De malo (1263 – 1268)

De anima (1269 – 1270)

De virtutibus (1269 – 1270)

De spiritualibus creaturis

De unione Verbi incartnati

Filozofické komentáre sa týkajú diel Aristotelových, Boethiových a Pseudodionýziových. Skomentoval všetky Aristotelove základné diela, ako Physica (1256 – 1270), Metaphysica (1265 – 1270), Aethica (1266), Politica (1268), Analytica posteriora (1268), De anima (1270), Perihermeneias (1269 – 1272).

Z jeho menších diel sú významnejšie dvoje eseje: De ente et essentia, De regimine principum. Prvá sa esej sa týka metafyziky a druhá politiky.

V dielach vrcholí výrazná tendencia scholastickej filozofie, ktorej zámerom je vybudovať rozsiahly systém, ktorý by v sebe zahrňoval všetky oblasti vedenia.

Problém vzťahu rozumu a viery

Tomáš sa systematicky zaoberá vzťahom viery a rozumu.

Problém vzťahu viery a rozumu, s ktorým sme sa stretli už na začiatku kresťanskej filozofie, skúma Tomáš novým, systematickejším a obsiahlejším spôsobom.

V boji proti averroistom, ktorí zbavujú vieru akéhokoľvek rozumového obsahu a ženú rozum do neživej náboženskej krízy rozvíja Tomáš svoju teóriu o vzťahu viery a rozumu.

Stavia ju na nasledujúcich bodoch:

a) Viera a rozum sú rozličné spôsoby poznania. Rozum prijíma nejakú pravdu na základe jej vnútornej evidencie, viera prijíma nejakú pravdu na základe autority Boha, ktorý ju zjavuje. V dôsledku toho sú filozofia a teológia dve rozdielne vedy.

b) Viera a rozum, filozofia a teológia si nemôžu protirečiť, lebo Boh je ich spoločným pôvodcom.

c) Rozum stačí na to, aby poznal základné pravdy prirodzeného poriadku, napriek tomu nie je schopný sám vniknúť do tajomstiev Boha.

d) Naopak, rozum môže viere preukázať vzácnu službu, a to trojako:

1. dokázať pravdy predchádzajúce vieru
2. pomocou podobenstiev objasniť pravdy viery

3. vyvracať dôvody proti viere

Preto Tomáš nazýva filozofiu „služobnicou teológie“.

Súcno a jeho diferenciácia

Pri budovaní vlastného systému vyvstal pred Tomášom naliehavý problém začiatku. Kládol si otázku, čím musí začínať myslenie. Tento postup pri hľadaní začiatku nás vedie od zvláštneho k všeobecnému. Keďže neexistuje nijaký pozitívny obsah rozumu, ktorý by sme nemohli označiť za jestvujúci, za súcno, musí byť to prvé, čo je nám známe, samotné súcno. Všetko nejakým spôsobom existuje, o všetkom sa dá povedať, že je súcnom.

Vzápätí sa Tomáš pokúsil rozlíšiť spôsoby, akými niečo jestvuje. Pristupuje k diferencovaniu súcna, pritom využíva pojmy Aristotelovskej filozofie:

Substancia a akcidencia.

Substancia je samotné súcno, ktoré jestuje samo od seba. Akcidencie nejestvujú samy od seba, ale len na substancii a s ňou.

Látka a forma.

Každá vec je spojením látky a formy, pričom forma je aktívnym, čo spôsobuje pohyb k uskutočneniu tvaru a zjednoteniu.

Látka je pasívna, charakterizuje ju schopnosť prijímať určenia od formy. Látka formu individualizuje.

Možnosť a skutočnosť. V nadväznosti na Aristotela sa pokúša vysvetliť pohyb a vývin vecí. Pohyb je prechod z možnosti do skutočnosti.

Podstata a existencia.

Podstata je všeobecné určenie, nevyplýva však z nej, že niečo takýmto spôsobom určené musí aj existovať. Medzi podstatou a existenciou je rozdiel. Aby sa podstata spojilav konkrétnej veci s existenciou, je potrebná akt pôsobenia Boha.

Takto sa u Tomáša pojmy podstata a existencia spájajú s pojmami možnosť a skutočnosť, aby umožnil prechod k myšlienke najvyššej bytosti ako prameňu každej existencie.

Päť dôkazov existencie Boha

Jestvovanie Boha sa nedá dokázať a priori čiže iba zo skúmania pojmu jeho bytnosti, lebo náš pojem božej bytnosti je príliš nedokonalý, a nie sme schopní zistiť, že je v ňom obsiahnuté jestvovanie.

Tomáš znižuje počet všetkých svojich tradičných dôkazov na päť, ktoré do dejín vošli ako „päť ciest“.

1. cesta

Od pohybu k nehybnému hýbateľovi. „Prvá a najzjavnejšia cesta, ktorá vychádza zo zmien. Je totiž isté a zmyslom známe, že niektoré veci sa v tomto svete menia. No všetko, čo sa mení alebo vzniká, mení sa pôsobením iných... Ak sa však mení aj to, od čoho zmena pochádza, je nutné, aby aj toto bolo menené od niečoho tretieho, toto od štvrtého, lenže takto nemožno postupovať donekonečna... Preto je nevyhnutné dôjsť k prvému pôvodcovi zmeny (hýbateľovi), ktorý sa vôbec nemení, a toho všetci ľudia pokladajú za Boha.“

2. cesta

Od druhotných príčin k prvotnej príčine. „Vo veciach vnímaných zmyslami vidíme rad účinných príčin, no nevidíme, a ani to nie je možné, aby nejaká vec bola účinnou príčinou seba samej, keby to bolo tak, potom by nejaká vec musela byť skôr, než je, čo je nemožné. Lenže nie je možné, aby sa v účinných príčinách postupovalo donekonečna... Teda je nevyhnutné prijať jedu účinnú príčinu ako prvú. Túto všetci volajú Boh.“

3. cesta

Od náhodného bytia k nutnému bytiu. Súcna, s ktorými sa stretávame, sú náhodné, vznikajú a zanikajú. Lenže v rade súcen, ktoré vznikajú postupne, nie je možné postupovať donekonečna. Treba teda pripustiť, že jestvuje nutné bytie, ktoré má plný dôvod svojho jestvovania v sebe a od ktorého sa odvodzujú ostatné súcna. Toto bytie nazývame Boh.

4. cesta

Z rozdielnosti stupňov dokonalosti k absolútne dokonalému. Jestvujú stupne dokonalosti (v dokonalostiach, ktoré ako také nie sú ohraničené, napr. dobrota, pravda). Neboli by tu však stupne, keby nebolo niečo najväčšie (lebo viac alebo menej sa hovorí vo vzťahu k najviac). Preto musí jestvovať bytie absolútne dokonalé, nekonečné bytnosťou, pravdou i dobrotou. Toto bytie nazývame Boh.

5. cesta

Z poriadku vo svete k najvyššiemu usporiadateľovi. Vo svete nachádzame usporiadanosť a cieľovosť. Usporiadanosť a cieľovosť vyžadujú rozum, ktorý ich vytvoril. Takým rozumom nemôže byť ľudská myseľ (ani iný ohraničený rozum), ktorá usporiadanosť poznáva, no nevytvára je. Preto je nevyhnutné pripustiť jestvovanie usporiadateľského rozumu, príčinu poriadku vo svete. Túto nazývame Boh.

Hodnota týchto dôkazov (či správne pochopené platia absolútne a večne)

Akú hodnotu majú tieto dôkazy existencie Boha? Platia aj dnes, alebo sú už prekonané?

Dnes majú mnohí z rozličných dôvodov ťažkosti znať tomášovské dôkazy existencie Boha. Hlavné z nich sú tieto:

1. presvedčenie, že tradičné dôkazy sú založené na prekonaných vedeckých názoroch, preto sú vzhľadom na modernú vedu neudržateľné;

2. inak sa chápe princíp príčinnosti, ktorý kedysi chápali ako odovzdávanie bytia (od príčiny k účinku), no dnes ho chápu ako nutný sled javov;

3. zamieňanie obsahu Tomášových dôkazov a dôkazov napr. racionalistov.

Čo odpovedať na takéto námietky? Sú odôvodnené alebo nie?

Tomášove dôkazy vôbec nie sú založené na čiastkových vedeckých pojmoch, ale na skúsenosti z najbežnejších skutočností (zmena, druhotná príčinnosť, život a smrť, stupne dokonalosti, poriadok). Princíp príčinnosti, na ktorý sa odvoláva Tomáš je metafyzickej povahy (a platí aj dnes) a nesmie sa miasť s princípom kauzality súčasníkov, ktorý má vedeckú povahu: obidva tieto princípy platia, no ich pôsobnosť je v iných rovinách.

Jeho dôkazy nemajú ani racionalistický, ani „existencionalistický“ charakter. Nevychádzajú z definície Boha, aby dokázali jeho jestvovanie, ako sa o to pokúšajú racionalistické dôkazy nevychádzajú ani z požiadaviek ľudského srdca, aby došli k záveru, že musí jestvovať Bytie dobré, ktoré ich uspokojí, ako to robia existencialistické dôkazy. Dôkazy vychádzajú z faktu (nie z definície) a naplno odhaľujú stav nedostatočnosti, stav, v ktorom svet nestačí sebou vysvetliť to, čo už je.

Päť ciest dokazuje, že prvý podnet k zmene (vzniku) si nemôže dať svet sám; že druhotné príčiny (a vo svete sú všetky príčiny iba druhotné) nie sú nikdy úplnou príčinou daného účinku (nikdy nie sú príčinou bytia); že to, čo sa rodí a čo umiera (a vo svete všetko má vznik a zánik), nie je príčinou vlastného jestvovania; že nedokonalé má pôvod v dokonalom; že poriadok vecí sme nenastolili my. Tieto dôkazy dokazujú nutnosť jestvovania nehybného Hýbateľa, prvej Príčiny, nutného Bytia, absolútnej Dokonalosti, najvyššieho Usporiadateľa.

Záver

Hoci Tomáš bol veľký génius, smädný po pravde a trvale osvecovaný vierou, ani jemu sa nepodarilo úplne preskúmať nesmiernu oblasť poznateľného. Mnohé oblasti zostali ležať ladom. Tomistický výskum najviac zanedbal skutočnosť v oblasti dejín, vedy a estetiky.

Tomáš sa vedel odpútať od kozmologických názorov aristotelovskej metafyziky a vymaniť sa z úzkych hraníc vedeckých názorov o svete, aké si vytvoril stredovek, aj to, že odhalil metafyzické princípy platné v každom čase, nezávislé od pokroku vedy, dejín a umenia.

Tomáš si Augustína veľmi vážil. To mu však nebránilo skritizovať mnohé augustínovské náuky a nahradiť ich lepšími. Podobne Tomáš neváha trvale kriticky skúmať ani vlastné učenie a neváha ho zmeniť, ak zistí, že sa už nedá obhájiť.

Tomáš stavia filozofiu do služieb pravdy a túto zas do služieb Boha. „Každá časť Tomášovho diela má jediný cieľ, ktorým je Božia vznešenosť.“ (Eucken) Tento náboženský charakter sa prejavuje predovšetkým v snahe o vždy hlbšie poznanie Boha. Otázka: „Čo je Boh?“ je motív i motto , ktoré sú charakteristické pre celé dielo Tomáša Akvinského.

„O Bohu vieme, že jestvuje, že je príčinou každého bytia a že všetko nekonečne prevyšuje. Toto je záver a vrchol našich vedomostí počas tohto pozemského života.“ (T. Akvinský) Horúca túžba poznať Boha bola pre Akvinského mocným podnetom k cnosti; aj v mravnej čistote a vo svätosti videl vzácne uschopnenie ako lepšie skúmať božie ntajomstvá a pravdy.
ŽIVOTOPISY SVATÝCH

sv. Tomáš Akvinský

Tomáša Akvinského

28. januára, pamiatka

Postavení:

kňaz a učiteľ cirkvi

Úmrtí:

1274

Patron:

dominikánov, filozofov, katolíckych škôl a fakúlt, kníhkupcov, študentov, teológov, výrobcov ceruziek a je vzývaný pri sporoch o pravosť náuky aj ako ochranca za zlého počasia.

Atribúty:

dominikán, drahokam, holubica, hviezda, kalich, kniha, ľalia, monštrancie, pero, slnko

ŽIVOTOPIS
Narodil sa okolo roku 1225 ako syn grófa Landolfa. Bol vychovávaný v montecassinskom kláštore a neskôr daný na vysokú školu do Neapola. Vstúpil do dominikánskeho kláštora, a preto bol rodnými bratmi väznený, aby nečinil vznešenému rodu hanbu a aby sa vzdal úmyslu žiť rehoľným životom. Po 18 mesiacoch sa mu podarilo utiecť späť do kláštora, kde ihneď zložil rehoľné sľuby. Vzdelával sa ďalej v Kolíne nad Rýnom. V Paríži sa stal profesorom a doktorom bohoslovia. Ako učiteľ a spisovateľ dosiahol svetovú povesť. Najväčším a najznámejším jeho dielom je "Summa teologická" (v origináli: "Summa teologica"). Odpovede na všetky otázky hľadal v modlitbe, ktorá napĺňala jeho život. Napriek svojej vznešenosti zostal vždy poslušným a pokorným rehoľníkom, ktorý nechcel nič pre seba a všetko konal z lásky k Bohu.

ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU

Z "NEMEHO VOLA" UČITEĽ CIRKVI

Pochádzal z početnejšej grófskej rodiny, spriaznenej s cisárskym rodom Hohenštaufov na severe Talianska. Historici sa na mieste narodenia nezhodujú. Mohol to byť zámok Roccasecca neďaleko Monte Cassina alebo Kalabrie. Jeho otec Landolf bol grófom z Akvina (odtiaľ jeho priezvisko), bol pánom aj na Lorette a Belcastri. Matka Teodora pochádzala z kniežacieho rodu v Normandii.

Rodičia dali Tomáša už v piatich rokoch na výchovu do montecassinského kláštora. Bolo to rozhodnutie otca, ktorý chcel mať jedného syna opátom slávneho kláštora. Tomáš bol veľmi nadaný a už ako jedenásťročný bol považovaný za schopného štúdia na vysokej škole. Svoje dospievanie prežil na univerzite v Neapole pri štúdiu filozofie. Medzi spolužiakmi voľnejšej morálky sa utvrdil v mravných zásadách a láske k Bohu. Zoznámil sa s dominikánmi as dokončením štúdia (medzi 16 a 20 rokmi) požiadal o vstup do ich rádu. To sa nepáčilo príbuzným, a preto ako novíc mal odcestovať do Ríma a potom do Bologne. Jeho rodní bratia Landulf a Rinaldo s čatou svojich vojakov ho zastavili za Sienou a ako zajatca ho poslali do rodného Roccasecca. Tam ho čakala matka s jeho sestrami, aby ho prosbami, lichôtkami i slzami prinútili vystúpiť z poriadku. Nepomohla ani krutosť bratov, ktorí ho bili a roztrhali jeho rehoľný odev. Použili aj predajnú dievčinu, ktorá ho mala zviesť. Všetko bez úspechu. Tomáš sa vo väzení učil naspamäť Písmu sv. a študoval spisy Aristotela a Lombarda. Nakoniec za pomoci sestier utiekol. Mladšia, ktorá ho chcela viac prehovárať, získal pre rehoľné povolanie.

Tomáš odcestoval v sprievode spolubratov cez Neapol a Rím do Kolína nad Rýnom. Tam bol v rokoch 1248-1252 žiakom dominikánskeho vedca a svätca Alberta Veľkého. Uplatnil tam tiež svoje filozoficko-teologické schopnosti, aj keď bol spočiatku pre skoršie zážitky samotársky a mlčanlivý, takže študenti mu dali prezývku sicílsky "Nemý vôl." Profesori predpovedali: "Onemíme, až tento vôl prehovorí."

Albertom bol navrhnutý pre katedru na parížskej univerzite, kde učil v rokoch 1252-1259. Tomášove schopnosti boli vynikajúce, ale na univerzite bolo napätie, ktoré nemalo ďaleko k otvorenému boju medzi svetským duchovenstvom a žobravými poriadkami. Tomáš mal aj ťažkosti pre Aristotelovu filozofiu, ktoré sa držal dominikánsky poriadok, ale presadzoval sa vecnou argumentáciou a na druhých pôsobil aj svojou skromnosťou a zbožnosťou. Dostal ďalšiu prezývku: "Doctor Angelicus" či "anjelský učiteľ."

Každú svoju prípravu začínal modlitbou pred krížom a jeho najmilšie miesto bolo pred Najsvätejšou sviatosťou. Kristovi v Eucharistii tiež predkladal svoje spisy a jemu venoval svoje schopnosti, ktoré uplatňoval k Božej cti a chvále. Na otázky týkajúce sa jeho múdrosti a učenosti odpovedal, že prostriedky na pravú múdrosť sú v modlitbe a poste a že pred oltárom a pod krížom sa naučil viac ako z kníh.

V roku 1259 bol profesor Tomáš Akvinský menovaný generálnym kazateľom v Taliansku, kam bol predstavenými povolaný. Kazateľskej činnosti sa venoval v Neapole. Tri roky pôsobil v pápežskej kúrii v Orviete a vo Viterbe. Dva roky okrem iného viedol aj rádové štúdium v Ríme. Na výzvu pápeža Urbana IV. zostavil breviárové a omšové texty pre sviatok Božieho Tela.

Znovu sa do Paríža na univerzitu vrátil v roku 1268 na príkaz generálneho predstaveného poriadku. V búrlivej dobe obdivuhodne zvládol situáciu a obhájil žobravé poriadky najmä spisy "O dokonalosti duchovného života" a "Proti ohováračom." Potom pokračoval v písaní svojho najväčšieho diela: "Summa teológie." V tomto diele, na ktorom pracoval od roku 1265 do smrti, zhrnul všetky svoje bohovedecké bádania.

Po vypuknutí štrajku na univerzite r.1273 bol Tomáš svojimi predstavenými znovu zavolaný do Talianska, aby v Neapole zriadil ústredné teologické učilište rádu. Od konca roka ho začala sužovať choroba, ktorá súvisela s jeho vyčerpávajúcou činnosťou. Začal s prípravou na smrť a prežil čiastočné videnie neba. Následkom nazeranej dokonalosti pokladal svoje spisy za slamu a plevy.

Pápež Gregor X. zvolal do Lyonu ďalší rok všeobecný cirkevný snem, na ktorý pozval aj Tomáša Akvinského. Prvé zasadnutie snemu bolo stanovené na 1. 5. 1274. Tomáš sa vydal na cestu aj napriek zdravotným problémom, smrť ho však zastavila 7. marca v cisterciánskom kláštore vo Fossanuova.

V roku 1323 bol kanonizovaný, 28. 1. roku 1368 boli jeho ostatky prenesené do Saint-Germain v Toulouse av r.1567 bol vyhlásený za učiteľa cirkvi. Patrónom katolíckych škôl je oficiálne od r.1880.

PREDSAVZATIE, MODLITBA
Dnes venujem chvíľu vzdelávaniu vo viere. Za pomôcku stačí na to kríž alebo svätostánok. Po vzore sv. Tomáša začnem hľadať v modlitbe najdôležitejšie odpovede pre život.

"Bože, pôvodca múdrosti, Ty si viedol svätého Tomáša, aby nám dal príklad horlivého úsilia o svätosť a posvätnú vedu; pomáhaj aj nám nech rozumom poznávame, čomu učil, a životom ho nasledujeme. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.