2. Že je očistec, vieme z rečí Kristových, ale zvlášť zo zvykov a náuk neomylnej Cirkvi. Podivné je tiež, že takmer všetky národy sveta veria v jestvovanie očistca. Konečne i rozumom svojim nahliadame, že musí byť očistec.
Kristus hovorí: ≪Kto však hovorí proti Duchu Svätému, tomu nebude odpustené ani v tomto, ani v budúcom svete≫. (Mat. 12, 32) Ďalej sa Kristus väzením vyhráža hriešnikovi a hovorí: ≪Amen, pravím tebe, nevyjdeš odtiaľ, zakiaľ nezaplatíš ostatného haliera≫. (Mat. 5, 26) I sv. Pavol vraví, že niektorí ako skrze oheň budú spasení. (1. Kor. 3, 15)
— Na očistec upomínajú nás nasledujúce cirkevné obyčaje: Modlitba za zomrelých pri každej omši (takzvané memento po pozdvihovaní), slúženie zádušníc (obzvlášť na Dušičky, v deň umretia i pohrebu a vo výročný deň umretia), zvonenie umieračikom (ktorým napomíname sa k modlitbe za toho, čo práve zomrel) a smútočné slávnosti v deň Všetkých zomrelých 2. novembra. (Slávenie pamiatky všetkých zomrelých bolo najprv uvedené opátom Odilom Kluňským r. 998 a neskôr všeobecne predpísané od pápežov.) ≪Zvyky kresťanov nie sú okázalosti, ale ustanovizne Ducha Sv.≫ (Sv. Zl.) — Biskupi Cirkvi na sneme Florentínskom (1439) a Tridentskom (1445 — 1463) výslovne osvedčili, že je očistec.
— Viera v očistec nachádza sa aj u všetkých národov. Egypťania verili v sťahovanie duší do zvieracích tiel. U Grékov medzi inými nachádza sa báj o mukách Prometeusových, ktorý, lebo oheň z neba ukradol, prikovaný bol ku skale Kavkaza, kde mu jastrab ustavične žral pečeň, až ho konečne Herakles oslobodil. I židia verili v očistec. Lebo konali obety za zomrelých; rozpomeňme sa na zbierku peňazí vojvodcu Judasa Machabejského a na obetu, konanú v chráme jeruzalemskom za padlých bojovníkov. Aj prví kresťania modlievali sa za zomrelých obzvlášť pri sv. omši. Sv. Augustín vypráva, že jeho matka Monika na smrtnej posteli oslovila jeho a brata jeho: ≪Pochovajte moje telo, kde chcete; len o to vás prosím, aby ste pri oltári Pánovom vždy na mňa pamätali≫. Sv. Ján Zlatoústy svedčí, že sa kresťania od najdávnejších čias následkom nariadenia sv. apoštolov pri sv. omši modlia za zomrelých. Sv. Cyrill Jer. hovorí: ≪Modlitba je osožná zomrelým, keď sa na oltári koná Svätá obeta ≫. Preto najstaršie modlitby omšové obsahujú i prosby za zomrelých.
— I svojim rozumom nahliadame, že je očistec. Vieme totiž, že nič nečistého nemôže vojsť do kráľovstva nebeského. (Zj. 21, 27) A predsa niektorý človek nie je tak zlý, že by ho Boh naveky mohol zatratiť. Ak teda nemôže prísť ani do neba, ani do pekla, musí prísť na tretie miesto, kde bude dokonale očistený.

weebly.com/…80451/ludovy_katechizmus_-_spirago_bez_obr_web.pdf