Maria Valtorta: Evanjelium, ako mi bylo odhalené 110
17. február 1945
1 Chcela by som povedať, že okrem Galilejského a Mŕtveho mora Palestína má ešte ďalšie malé jazero alebo rybník, teda vodnú plochu, ktorej meno nepoznám. Čo sa týka odhadu rozmerov, za veľa nestojím, ale od oka by som povedala, že táto malá nádrž môže mať asi tak tri krát dva kilometre. Ako vidno, je malé, veľmi malé. Je však pôvabné svojou azúrovou a pokojnou hladinou obklopenou zeleňou, ktorá vyzerá ako veľká šupina nebeského smaltu. V strede je zbrázdená jasnejšou farbou v jemnom pohybe, azda prúdom rieky, ktorá sa doň vlieva zo severu a vyteká na juh. Ako živá žila v stojatej vode nehlbokého jazera dáva najavo svoju životaschopnosť a prítomnosť odlišnou farbou a jemným zvlnením vody.
Na jazierku nie sú plachetnice, iba malá loďka s veslami, z ktorej osamelý rybár spúšťa a vyťahuje siete, alebo sa plaví nejaký pocestný, ktorý si chce skrátiť cestu. A keďže sa blíži jeseň, vidno množstvo stád zostupujúcich z horských pasienkov, ako sa pasú na týchto brehoch na zelených, dobre zavlažovaných lúkach.
2 Okolo najjužnejšieho oválneho cípu jazera prechádza hlavná cesta, tiahnuca sa z východu na západ, lepšie povedané zo severovýchodu na juhozápad. Je dosť dobre udržiavaná a prechádza ňou veľa cestujúcich, ktorí smerujú do osád roztrúsených po kraji. Ježiš so svojimi učeníkmi ide touto cestou.
Deň je trocha pochmúrny a Peter poznamená: „Bolo by bývalo lepšie neísť k tej žene. Dni sa stále skracujú a počasie sa zhoršuje... a Jeruzalem je ešte veľmi ďaleko."
„Prídeme včas. A ver mi, Peter, je lepšie poslúchať Boha a urobiť dobro, ako vykonať vonkajší obrad. Tá žena teraz blahorečí Bohu, Obstúpená všetkými svojimi deťmi okolo hlavy rodiny, svojho muža, ktorý sa tak uzdravil, Že môže byť v Jeruzaleme na sviatok Stánkov. Hoci v tom čase už mal ležať pod plachtou s voňavými látkami v hrobe. Nikdy neznehodnocujte vieru skutkami len navonok. Nikdy nekritizujte. Ako sa môžeš ešte čudovať farizejom, keď ty rovnako nemáš dostatočný súcit a zatváraš si srdce pred blížnym a hovoríš: ,Som Boží služobník a stačí'?"
„Máš pravdu, Učiteľ. Som hlúpejší ako somárik."
„A preto si so mnou, aby som ťa urobil múdrym. Neboj sa. Chúza mi ponúkol voz takmer až do Jaboku. Odtiaľ po brod je to už len kúsok. Tak dlho a takými rozumnými dôvodmi naliehal, že som ustúpil. Napriek svojmu presvedčeniu, že Kráľ chudobných má používať prostriedky chudobných. Ale Jonášova smrť spôsobila meškanie, a tak musím prispôsobiť svoje plány tejto nepredvídanej okolnosti."
3 Učeníci rozprávajú o Jonášovi, ľutujú jeho prabiedny život a závidia jeho šťastnú smrť.
Šimon Horlivec zašepká: „ Nemohol som ho urobiť šťastným a dať Učiteľovi pravého učeníka, ktorý dozrel v dlhom mučeníctve a v nezlomnej viere... a bolí ma to. Svet tak veľmi potrebuje verných ľudí, veriacich v Ježiša, aby vyvážili tých, ktorí ho popierajú a budú popierať!“
„Na tom nezáleží, Šimon," odpovie Ježiš. „On je teraz šťastnejší. Je aktívnejší. A ty si urobil viac, než by urobil ktokoľvek iný pre neho a pre mňa. I za neho ti ďakujem. Teraz vie, kto ho oslobodil. A dobrorečí ti."
„Potom tiež preklína Dorasa," zvolá Peter.
Ježiš sa naň pozrie a spýta sa: „Myslíš? Mýliš sa. Jonáš bol spravodlivý. Teraz je svätý. Za života neprechovával nenávisť a nezlorečil. Nepozná nenávisť a nezlorečí ani teraz. Zo svojho miesta očakávania pozerá na raj a jasá, lebo už vie, že predpeklie čoskoro nechá vyjsť očakávajúcich. Nič iné nerobí."
„A Dorasa... zasiahne tvoje prekliatie?"
„V akom zmysle, Peter?"
„No... tým, že začne uvažovať a zmení sa... alebo... že ho zastihne trest."
„Zveril som ho Božej spravodlivosti. Ja, Láska, som ho opustil."
* Zmysel tohto výrazu, ktorému podobný je aj v 109.12 („Zverujem ťa Bohu zo Sinaja"), a ďalšieho, s ktorým sa stretneme v 476.6 („Ja som Láska. To je pravda. Ale nado mnou je Otec. A on je Spravodlivosť“), je vysvetlený v 191.8 a 261.2. *
„Pre milosrdenstvo! Nechcel by som byť v jeho koži!"
„Ani ja!"
„Ani ja!”
„Nikto by nechcel, lebo aká len bude spravodlivosť Dokonalého?" vravia učeníci.
„Bude extázou pre dobrých a bleskom pre satanov, priatelia. Veru hovorím vám: Byť celý život otrokom, malomocným, žobrákom je kráľovské šťastie v porovnaní s jednou hodinou, iba s jedinou hodinou Božieho trestu."
4 „Prší, Učiteľ. Čo urobíme? Kam pôjdeme?" Vskutku. Na potemnelé jazero odzrkadľujúce oblohu s olovenými mračnami padajú a poskakujú prvé kvapky dažďa, ktorý zrejme ešte zosilnie.
„Do nejakého domu. Poprosíme o prístrešie v Božom mene."
„A dúfajme, že nájdeme niekoho, kto bude dobrý ako onen Riman. Nemyslel som si, že sú takí... Vždy som pred nimi utekal ako pred nečistými, a vidím, že... áno, keď to tak zrátam, sú lepší ako mnohí z nás," vraví Peter.
„Máš rád Rimanov?" opýta sa Ježiš.
„Ech...! Vidím, že nie sú horší než my. Ibaže sú ako Samaritáni..." Ježiš sa usmeje a nepovie nič.
Dobehne ich nejaká ženička, ktorá pred sebou ženie osem oviec.
„Žena, nevieš povedať, kde by sme mohli nájsť prístrešie?" spýta sa Peter.
„Som slúžkou istého chudobného a osamelého muža. Ale ak chcete prísť... verím, že pán vás prijme v dobrom."
„Poďme."
Idú v lejaku, rýchlo - pomedzi tučnučké ovce, ktoré rýchlo cupkajú, aby unikli prudkému dažďu. Odbočia z hlavnej cesty a idú cestičkou k nízkemu domčeku. Myslím, že spoznávam dom roľníka Jakuba, toho Matejovho a Máriinho, dvoch sirôt z augustového videnia.
* Videnie z 20. augusta 1944, ktoré je v kapitole 298. *
„Aha, tam je! Bežte dopredu, kým ja zaženiem ovce do ovčinca. Za múrikom je dvor a z neho sa ide do domu. Bude v kuchyni. Nevšímajte si, ak bude málovravný... Má veľa trápenia."
Žena ide vpravo do akejsi diery.
5
Ježiš so svojimi zabočí doľava.
Vidno humno so studňou a s ohniskom vzadu, s jabloňou na jednej strane. A tam sú otvorené dvere do kuchyne, v ktorej blčí oheň a nejaký muž opravuje drevené náradie.
„Pokoj tomuto domu. Prosím ťa o prístrešie na noc pre mňa a mojich druhov," povie Ježiš na prahu dverí.
Muž zodvihne hlavu. „Poď ďalej," povie, „a Boh nech ti oplatí pokoj, ktorý ponúkaš. Ale... pokoj tu! Od istého času je pokoj Jakubovým nepriateľom. Vojdi, vojdi... Vojdite všetci. Oheň je jediná vec, ktorú vám môžem dať v hojnosti... lebo... Ó! Ale... Ty, čo si dvíhaš kapucňu (Ježiš si držal plášť tesne pod krkom a hlavu mal zakrytú okrajom plášťa) a vidím ťa dobre... Ty si...? Áno, si galilejský Rabbi, ten, o ktorom hovoria, že je Mesiáš a robí zázraky... Si to ty? Povedz to, v mene Božom.“
„Som Ježiš z Nazareta, Mesiáš. Poznáš ma?"
„Počul som ťa minulý mesiac hovoriť v dome Júdu a Anny... Bol som medzi oberačmi, lebo... som chudobný... Reťaz nešťastí - krupobitie, húsenice, choroby stromov a oviec... Pre mňa, samého so slúžkou, mi stačil môj majetok. Ale teraz som sa zadlžil, lebo ma prenasleduje nešťastie... Aby som nemusel predať všetky ovce, pracoval som po iných domoch... Hoci, moje polia...! Akoby sa cez ne prehnala vojna, také boli spálené a vinič a olivy neplodné. Odkedy mi zomrela žena, je to už šesť rokov, zdá sa, že Mamona sa zabáva. Vidíš? Opravujem tento pluh. Drevo je už celkom zhnité. Ako to urobiť? Nie som stolár a spájam, spájam. Ale nejde to. Musím si dávať pozor na každý peniaz, teraz... Predám ďalšiu ovcu, aby som opravil náradie. Strecha zateká... ale viac ma tlačí pozemok pri dome. Škoda! Ovce sú všetky brezivé... dúfal som, že obnovím stádo... Ale!"
„Vidím, Že prichádzam priťažiť tam, kde už je toľká ťarcha."
„Ty, a ťarcha? Nie. Počul som ťa rozprávať a... v srdci mi zostalo to, čo si hovoril. Je pravda, že som pracoval čestne, a predsa... Ale myslím si, že možno som nebol ešte dosť dobrý. Myslím, že dobrá bola asi moja manželka, ktorá mala súcit so všetkými. Úbohá Lia, zomrela príliš skoro, príliš skoro pre jej muža... Myslím, že blahobyt tých čias prichádzal z neba kvôli nej. A chcem byť lepší preto, čo hovoríš, a aj aby som napodobnil svoju ženu. A nežiadam veľa... iba, aby som zostal v tomto dome, kde zomrela, kde som sa narodil... a aby som mal chlieb pre seba a pre slúžku, ktorá mi zastane gazdinú, pastierku a pomáha mi, ako môže. Nemám viac sluhov. Mával som dvoch a stačili mi, lebo i ja som pracoval na poliach a v olivovom sade... Ale mám chlieb iba pre seba, aj to málo..."
„Nezriekaj sa ho pre nás..."
„Nie, Učiteľ. Keby som mal len kúsok, dal by som ti ho. Je pre mňa česť, že si tu... Nikdy by som v to nedúfal. Ale rozprávam ti o svojich biedach, lebo si dobrý a chápeš."
6 „Áno, chápem. A - podaj mi kladivo. Toto sa tak nerobí. Tak drevo len rozštiepiš. Daj mi aj ten hrubý špic, ale najskôr ho rozžerav. Drevo sa lepšie prevŕta a železné kolíky sa ľahšie doň vsadia. Nechaj ma urobiť to. Bol som stolár..."
„Ty, a pracovať pre mňa? Nie!"
„Nechaj ma. Ty ma hostíš, ja ti pomôžem. Treba sa vzájomne milovať a dať každému to, čo možno dať."
„Ty dávaš pokoj, dávaš múdrosť a zázrak. Dávaš už veľa, veľa!"
„Dám aj robotu. Daj, poslúchni..."
A Ježiš, ktorý je už len v šatách, pracuje rýchlo a skúsene s rozštiepeným pluhom, vŕta, spája, upevňuje svorky, skúša, kým ho necíti pevný.
„Vydrží ešte dlho. Až do budúceho roka. A potom si obstaráš nový."
„Aj ja si myslím. Ten pluh bol v tvojich rukách a požehná mi zem."
„Nie pre to ti ju požehná."
„Prečo potom, Pane môj?"
„Lebo si milosrdný. Neuzavrel si sa do hnevu sebectva a závisti, ale prijímaš moje učenie a uskutočňuješ ho. Blahoslavení milosrdní. Dosiahnu milosrdenstvo."
„V čom som milosrdný, môj Pane? Takmer nemám miesto a pokrm pre teba. Mám len dobrú vôľu a nikdy ma tak ako teraz netrápilo, že som v núdzi, lebo si nemôžem uctiť teba a tvojich priateľov."
„Mne stačí tvoja túžba, Jakub. Veru, hovorím ti, že hoci len pohár vody daný v mojom mene je veľkou vecou v Božích očiach. Bol som unavený pocestný za búrky a ty si ma prijal. Prišiel čas jedla a ty mi vravíš: ,Ponúkam ti všetko, čo mám.' Stmieva sa, a ty mi ponúkaš priateľský prístrešok. Čo chceš ešte viac? Dôveruj, Jakub. Syn človeka nepozerá na vznešenosť prijatia a jedla, pozerá na cítenie srdca. Boží Syn hovorí Otcovi: ,Otče, požehnaj mojich dobrodincov a všetkých tých, čo sú pre moje meno milosrdní k bratom.' Toto hovorím pre teba."
7 Slúžka, ktorá sa rozprávala s pánom, kým Ježiš opravoval pluh, vracia sa s chlebom, s čerstvo nadojeným mliekom, niekoľkými scvrknutými jablkami a s miskou olív.
„Viac nemám," ospravedlňuje sa muž.
„Oj, vidím medzi tvojím jedlom také jedlo, ktoré ty nevidíš! A tým sa sýtim, lebo má nebeskú príchuť."
„Azda sa živíš, ty, Boží Syn, nejakým pokrmom, ktorý ti prinášajú anjeli? Azda žiješ z duchovného chleba."
„Áno. Duch má väčšiu hodnotu než telo, a nielen vo mne. No neživím sa anjelským chlebom. Ale láskou Otca a láskou ľudí. Túto lásku nachádzam aj na tvojom stole a za to dobrorečím Otcovi, ktorý ma k tebe priviedol s láskou. A žehnám ťa, lebo ma prijímaš s láskou a dávaš mi lásku. Toto je môj pokrm, spolu s konaním vôle môjho Otca."
„Požehnaj teda a obetuj za mňa pokrm Bohu. Dnes si ty hlavou mojej rodiny a vždy budeš mojím Učiteľom a Priateľom."
Ježiš vezme chlieb a obetuje ho na vysoko pozdvihnutých dlaniach, asi sa modlí nejaký žalm. Potom si sadne, láme a rozdáva... Všetko sa takto končí.