Svätý L.E O N H A R D z Noblatu,mních a pustovník-sviatok 6.november
Sviatok -6.november
496 -6.11.559
Svätý Linhart, tiež Leonard alebo Leonhard z Noblacu, franc. tiež Liénard, inde 570 - bol franský pustovník, mních a misionár.
Dátum a miesto narodenia: 496 po Kr., Orléanais
Dátum úmrtia: 6. novembra 559 po Kr., Saint-Léonard-de-Noblat, Francúzsko,pri meste Limoges-stredné Francúzsko
Atribúty : mníšsky odev
Patrónom : politických väzňov, väznených ľudí, vojnových zajatcov, pracujúcich žien, domáceho dobytka zvl. koní
Sviatok : 6. novembra
6. novembra
Koncom 5. storočia boli Frankovia, ktorí vtrhli do Galie (dnešné Francúzsko) zo severnej Germánie cez Belgicko, ešte pohania. Chlodovik I., franský kráľ, vzal si roku 490 za manželku zbožnú Klotildu, dcéru kresťanského kráľa Burgundska, ktorá sa všemožne snažila, aby svojho manžela priviedla k prijatiu sv. krstu. Jej prosby boli márne, až roku 496 v krvavej bitke s Alamanmi pri Zülpichu (Tolbiacum, mesto medzi Aachenom a Bonnom) sa vo svojej úzkosti obrátil k pravému Bohu a zvolal: «Ježišu Kriste, ktorého Klotilda Synom živého Boha nazýva, Teba vzývam, popraj mi víťazstvo nad nepriateľom, a uznám Tvoju moc a prijmem vieru a Tvoj krst!»
A to sa aj stalo, keď zázračne Božou pomocou podporovaný zvíťazil nad silnejšími nepriateľmi. Spolu s kráľom prijali sv. krst aj jeho poddaní, Frankovia, ako aj porazení Alamani – stalo sa tak v tom istom roku v meste Remeš (Rheims) na svätý večer narodenia Spasiteľa.
Krst kráľa Chlodovika I. a jeho šľachty na Vianoce roku 496
Sv. Remigius posvätil učeného a zbožného Leonarda najprv za diakona, a keď u neho zbadal aj veľké, neobyčajné pokroky v zavrhovaní sveta, v láske k blížnym a v prísnom sebazapieraní, udelil mu aj sviatosť posvätenia kňazstva, a poveril ho, aby namiesto neho Božie slovo ohlasoval. Horlivý kňaz Leonard rozpredal všetok svoj veľký majetok, utŕžené peniaze rozdal chudobným a stal sa na príklade svojho učiteľa Kristovým vierozvestcom medzi pohanmi.
Ohlasoval slovo Božie v okolitých krajoch, kde dovtedy stále modloslužba a povery vládli, a to s takým apoštolským zápalom a zázračnou výrečnosťou, že obrátil premnohých modloslužoníkov na Kristovu vieru a priviedol ich k opravdivému pokániu. Sláva Leonardovho horlivého účinkovania sa šírila medzi Frankmi ako oheň. Keď sa o tom dozvedel kráľ Chlodovik I., ako požehnane pôsobí medzi jeho poddanými, povolal ho späť na kráľovský dvor a ponúkol mu vysoký úrad. A keď svätý muž svetské hodnosti stále odmietal, kráľ ho prosil, aby aspoň pri jeho dvore ostal, kým mu nebude môcť udeliť biskupské sídlo.
Pokorný Boží sluha si vyprosil od kráľa len tú milosť, žeby smel navštevovať väznice a tých väzňov, ktorých uzná za hodných, prepúšťať na slobodu. Keď kráľ túto jeho žiadosť milostivo vyplnil, pôsobil sv. Leonard istý čas na kráľovskom dvore. Avšak pokornému Božiemu sluhovi sa nepáčil taký život – zatúžil po samote, v ktorej by sa mohol Bohu celkom zasvätiť. A tajne ušiel z kráľovského dvora a ukryl sa v kláštore v Micy, ktorý sa nachádzal asi dve hodiny cesty od mesta Orleans a ktorý bol roku 308 sv. Euspiciom založený. Opátom kláštora bol sv. Maximín, vnuk sv. Euspicia.
Leonard, pokorný Boží sluha, prosil opáta sv. Maximína, aby ho prijal medzi svojich mníchov. Opát vyplnil Leonardovu žiadosť a ten s radosťou zložil prísne sľuby a s dôverou sa odovzdal do jeho duchovnej správy. Rýchlo sa prispôsobil prísnemu kláštornému životu a spolubratia ho obdivovali ako vzor zbožnosti, pokory a prísneho sebazapierania. Ozdobou kláštora sa stali svätý Leonard a svätý Letus – boli svetlom, ktoré osvetľovalo ostatným mníchom cestu ku kresťanskej dokonalosti.
Svätí Peter, Marta, Mária Magdaléna a Leonard
Vystaval si v tom lese kaplnku, pokrmom mu bolo lesné ovocie a bylinky, čerstvá voda nápojom a modlitba a sv. rozjímanie mu bolo blahoslavenstvom. Tak žil sv. Leonard ako pustovník v skromnej chyžke pri kaplnke v nedostupnom lese ďaleko od ľudí, a iba milostivý Boh bol svedkom verejnej modlitby a jeho prísneho sebazapierania. A keď takýmto pokáním podrobil celkom svojmu duchu telesnú zmyselnosť, zatúžil opäť po verejnom živote. A začal okolitému ľudu ohlasovať slovo spásy. Ľud hrnul sa zástupmi k zbožnému pustovníkovi, obracal sa k Bohu a sv. Leonard rozširoval v tom kraji veľké požehnanie Božie. Mnohí mladíci hlásili sa u zbožného pustovníka, aby ich za svojich učeníkov prijal. Sv. Leonard vyplnil ich žiadosť, vystaval im chyžky a viedol ich na ceste kresťanskej dokonalosti.
Na kráľovskom dvore panoval veľký smútok a naľakaný kráľ Theodobert nevedel, kam sa má obrátiť so žiadosťou o pomoc. V najhoršom oznámili roľníci skľúčenému kráľovi, že v lese žije zbožný pustovník, ktorý už mnohým chorým zázračne pomohol a uzdravil ich. Kráľ hneď vyslal posla k sv. Leonardovi s prosbou, aby k nemu na hrad prišiel. Sv. Leonard vyplnil kráľovu žiadosť a prišiel na kráľovský hrad, pokľakol si pri lôžku kráľovnej, modlil sa, aby milostivý Boh poprial Svojej služobnici ľahký a šťastlivý pôrod. Sotva sa sv. Leonard pomodlil a komnatu kráľovnej opustil, porodila šťastne živé dieťa a zakrátko potom sa aj celkom uzdravila.
Sv. Leonard vyslobodzuje väzňov zo žalárov
Veľká bola radosť na kráľovskom dvore nad týmto zázračným uzdravením milovanej kráľovnej a kráľ ponúkal Božiemu sluhovi štedré dary. Avšak sv. Leonard prosil kráľa, aby mu daroval ten kus lesa, v ktorom by so svojimi učeníkmi mohol žiť a riekol kráľovi: «Milosť Božia sa nedá kúpiť za peniaze; ale viera je cena, za ktorú sa ona veriacim udeľuje.
Sv. Leonard
Horlivý a pokorný Boží sluha dokončil cestu svojho pozemského putovania vo vysokom veku dňa 6. novembra roku 559. Jeho pozostatky boli pochované slávnostným spôsobom v chráme, ktorý sám v Noblacu vystaval. Nad hrobom sv. Leonarda stali sa mnohé zázraky. A preto nielen vo Francúzsku, ale aj v susedných krajinách bola čoskoro jeho blahoslavená pamiatka oslavovaná a k jeho úcte povstali mnohé chrámy. Vo Francúzsku býva svätý Leonard uctievaný ako patrón väzňov a žien pred pôrodom; v Nemecku býva ctený ako patrón proti nákaze domácich zverov, najmä koní a hovädzieho dobytka.
Saint-Léonard de Noblat, ville du Pays d'art et d'Histoire Monts et Barrages en Haute-Vienne
Saint-Léonard-de-Noblat je francúzska obec, ktorá sa nachádza v departemente Haute-Vienne, v regióne Limuzínsko.
noblat mesto - Hľadať Googlom
Kostol sv. Leonarda z Noblacu v Haute-Vienne, Limousin, Francúzsko
Verejné listiny z roku 1442 dokazujú, že kráľ Karol VII. si vysoko ctil sv. Leonarda. Keď tiahol do poľa so svojím vojskom proti Angličanom, odporúčal svoje francúzske kráľovstvo do ochrany sv. Leonarda. Po skvelom víťazstve nad nepriateľmi poslal do kláštora v Noblacu nádhernú skriňu pre ostatky sv. Leonarda v tvare pevnosti Bastily, nachádzajúcej sa v Paríži. Chrámu venoval tiež druhú skriňu, na ktorej bol svätý kľačiačky vyobrazený; dielo bolo zhotovené zo striebra a pozlátené. Do jednej skrine bola vložená hlava svätého Leonarda, do druhej ostatné jeho sväté ostatky.
Sv. Leonard vyobrazuje sa v pustovníckom rúchu, ako drží v ruke zlomené putá, okolo neho aj zvieratá domáce.
Medzi tých mnohých svätých, ktorí z bázne pred nákazou opustili tento zvodný a márny svet a utiahli sa do samoty, aby výlučne Bohu slúžili, náleží aj sv. Leonard.
On poznal to nebezpečenstvo, o ktorom tak ostrovtipne hovorí blahoslavený kardinál Hugo: «Siedmimi povrazmi pripútaný je človek k svetu: sebaláskou, láskou ku svetu, láskou k rodičom, ctibažnosťou, zlými návykmi, bláznivými sľubmi a opovážlivosťou.» A z druhej strany poznal, čo poskytuje nemýlené obcovanie s milostivým Bohom; vedel, čo hovoril sv. Augustín: «Boh je svetlo, ktoré žiaden priestor neohraničuje; je hlas, ktorý nepodmieňuje žiaden čas; je ľúbezná vôňa, ktorú nerozptyľuje žiaden vietor; je pokrm, ktorý netrávi žiadne požívanie; je milovník, ktorého neodtíska žiadne nasýtenie.» Jedinou útechou na tomto márnom svete bol mu Boh. Preto zavrhol ponúkané dôstojnosti pri kráľovskom dvore, ba aj biskupskú dôstojnosť a žil ako pustovník Bohu a službe trpiacich svojich blížnych.
Plnil najmä tie slová, ktoré raz pri Poslednom súde Vykupiteľ božský vyriekne (Mt 25,7): «Väzňom som bol a vy ste Ma navštívili.» Vedel, že veľká bude v nebi odmena tých Božích vyvolených, ktorí vo svojom živote väzňom a prenasledovaným pomáhali. Preto vyprosil si u dvoch kráľov, ktorí mu hodnosti a bohatstvá ponúkali, dovolenie, žeby smel väzňov utešovať, k pokániu privádzať a na slobodu prepúšťať.
Modlitba
Popraj nám, ó Bože, aby sme na príhovor blahoslaveného vyznávača Tvojho, Leonarda, ktorý toľkých úbohých zajatých potešil a vyslobodil, svetom opovrhovali, Tebe verne slúžili, blížnym pomáhali a z väzieb hriechov a smrti oslobodení boli. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen
Krst kráľa Chlodvika -vianoce 496
.
Svätý Linhart , tiež Leonard alebo Leonhard z Noblacu , franc. tiež Liénard ( ? - asi 5. októbra 559 ), inde 570 - bol franský pustovník , mních a misionár .
Život
Pochádzal z franskej šľachtickej rodiny v Noblacu neďaleko Limoges . Narodil sa v presne nedoloženom roku na prelome 5. a 6. storočia , za vlády merovejského kráľa Chlodvíka I. . Krst, vzdelanie a vkňazské svätenie získal od remešského biskupa svätého Remigia v dómskej škole v Remeši. Odmietol dvorský úrad, úrad biskupa aj rodinné dedičstvo a odišiel do pustiny ako pustovník. Neskôr ako benediktínsky mních založil v rodnom mieste kláštor Nobiliacum , v ktorom sa stal opátom. Život dovŕšil ako misionár. Zomrel a je pochovaný v Noblate v románskom kostole svojho niekdajšieho kláštora Saint-Léonard-de-Noblat . Podľa niektorých prameňov sa tak stalo až roku 570 . Preslávil starostlivosťou o chorých, exorcizmom a oslobodzovaním kresťanských väzňov zo zajatia.
Kult
Úcta k svätému Linhartovi sa šírila vo Francúzsku av Nemecku (najmä v Bavorsku a alpských krajoch) od 11. storočia . Prvý životopis bol napísaný roku 1030. Jeho pohrebný chrám leží na trase Svätojakubskej cesty , čo prispelo k šíreniu svätcovho kultu pútnikmi. Ďalšie rozšírenie úcty znamenalo zaradenie Linharta medzi štrnásť svätých pomocníkov v núdzi a utrpení, kult sa značne rozmohol v čase barokový . Strediskami Linhartovho kultu boli pútnické miesta Inchenhofen a Aigen am Inn v hornom Bavorsku (od 14. storočia), Ganacker v dolnom Bavorsku a Tamsweg v Rakúsku .
Vyobrazenie
Linhart býva vyobrazený v čiernom mníšskom habite benediktínu s vlasmi zastrihnutými do tonzúry, alebo ako opát v liturgickom odeve s mitrou na hlave. Ako atribúty držia najčastejšie okovy (na znamenie oslobodenia väzňa), podkovu alebo sviecu. Ako opát má v pravici berlu. Ak je vyobrazený v cykle, potom to bývajú tieto legendárne výjavy: 1. Krst či svätenie; 2. Odchod do pustiny; 3. Oslobodenie kráľa Chlodvíka zo zajatia barbarov; 4.Stráž v tábore kráľovnej pri jej "ťažkej hodinke"; 5. Z kráľovského daru zlata a striebra zakladá kláštor; 6. Smrť v kruhu spolubratov v kláštore.
V skupine Štrnástich svätých pomocníkov býva vyobrazený s kravou či volom pri nohách alebo s konskou podkovou.
Patrón
Linhart je patrónom fyzicky i duševne chorých, trpiacich, domáceho dobytka a väzňov. Patronát drží nad mestom Bad Tölz v Bavorsku, kde sa každoročne 9. novembra organizuje slávnosť zvaná Leonhardiritt , v Kirkope na Malte sa pútnická slávnosť koná tretiu nedeľu v auguste.
Patrocinium v slovenských krajinách
Podrobnejšie informácie nájdete v článkoch Kostol svätého Linharta a Kostol svätého Leonarda .
Linhartovi sú zasvätené cez dve desiatky kostolov a mnoho oltárov, najmä vidieckych kostolov.
Výber:
Čechy
kostol svätého Linharta na Starom Pražskom Meste z 12. storočia , zrejme najstarší v českých krajinách; bol zbúraný pri asanácii starej Prahy koncom 19. storočia . Z kostola sa zachovali fragmenty architektonických článkov a dva náhrobky v Lapidáriu Národného múzea v Prahe.
Kostol v Uhlišti pri Klatove – stredoveký
Kostol v Cítove
Kostol v Čakove
Kostol v Hlavici
Morava
Kostol v Mušove
Kostol v Lidéroviciach ,
kostol v Horných Studienkach na Šumpersku
Svätý
Linhart
Narodenie
na prelome 5. a 6. storočia
Orléans
Úmrtie
pravdepodobne 5. októbra 559
Saint-Léonard-de-Noblat
Sviatok
6. novembra
Rád
benediktíni
Vyznanie
kresťanstvo
Úrady
opát
Uctievaný cirkvami
rímskokatolícka cirkev a cirkvi v jej spoločenstve,
pravoslávnej cirkvi ,
anglikánske spoločenstvo
Významné zasvätené kostoly
Zoznam kostolov zasvätených svätému Linhartovi
Zoznam kostolov svätého Leonarda
Atribúty
mníšsky odev
Patrónom
politických väzňov , väznených ľudí , vojnových zajatcov , pracujúcich žien, domáceho dobytka zvl. koní
Leonard z Noblatu (z Limoges), pustovník
Svätý
Sviatok: 6. november
* okolo 496 Orléans (?), Francúzsko
† 559 (?) v dnešnom St-Léonard-de-Noblat pri Limoges, Francúzsko
Význam mena: silný ako lev (lat.–zast.nem.)
Atribúty: odev mnícha, alebo opáta s reťazou, kone a voly, alebo oslobodzujúci väzňov
Patrón sedliakov a dobytka, predovšetkým koní, stajní, paholkov, koniarov, cestujúcich, kováčov, zámočníkov, nosičov batožiny a debnárov, obchodníkov s ovocím, baníkov; šestonedieľok, väzňov; všetkých prosieb sedliakov a gazdov, dobrého pôrodu; proti bolestiam hlavy, patrón duševných a pohlavných chorôb
Životný príbeh sv. Leonarda v mnohom pochádza z legiend. Podľa nich Leonard pochádzal z franskej šľachtickej rodiny. Pokrstil ho arcibiskup Remigius z Reims a na arcibiskupskom dvore bol aj vychovávaný. Keď dospel, ponúkli mu viaceré biskupské sídla, no on to odmietol a utiahol sa do lesnej samoty pri meste Limoges. Tam za ním čoskoro začali prichádzať ľudia s prosbou o pomoc. Liečil ich a kázal im evanjelium. Pravidelne navštevoval väzňov a pre mnohých dosiahol u kráľa milosť a slobodu.
Raz sa stalo, že kráľ a kráľovná šli jedného dňa na poľovačku do tohto lesa, Leonard počul kráľovnú bedákať a volať, prišli na ňu pôrodné bolesti. Na prosby kráľa sa modlil Leonard pri jej lôžku a ona porodila zdravého syna. Kráľ chcel Leonarda obdarovať zlatom a striebrom, tento však prosil len o taký kúsok lesa, ktorý so svojim oslíkom počas jednej noci obíde. Kráľ jeho želanie splnil a Leonard založil vo svojom kúsku lesa kláštor Noblat, dnešný St-Léonard-de-Noblat, kde potom aj zomrel.
Dodnes je jeho úcta živá vo Francúzsku. Kostol nad jeho hrobom má najmohutnejšiu vežu vo Francúzsku. Mnohí pútnici k sv. Jakubovi do Santiaga de Compostella sa zastavovali práve pri jeho hrobe. Zastavili sa tu i mnohí králi, napr. Karol VII., Pipin Krátky a iní.
V nedeľu po 6. novembri sa dodnes koná na jeho počesť v mestečku St-Léonard-de-Noblat veľká rytierska slávnosť. Poriada ju bratstvo, ktoré tu údajne založili v r. 1358. Drevo z hradu sa použije na kôl a jazdci na koňoch ho tyčami roztĺkajú, kým sa nerozpadne na kúsky, ktoré si potom ľudia pre šťastie rozoberú domov.
Od 11. storočia si ho uctievajú aj v Bavorsku, množstvo pútí sa konalo na jeho počesť. Spočiatku sa považoval za patróna tých, „ktorí ležia v okovách“, tak väzňov, ako aj duševne chorých, ktorí do 18. storočia boli priväzovaní. Po reformácii sa stal patrónom domácich zvierat, lebo sú na reťazi, s ktorou býva často vyobrazený. Kostoly zasvätené Leonardovi boli obopnuté reťazami, tak ako v meste Bad-Tölz. V 19. storočí jeho uctievanie v Bavorsku vrcholilo, ľudia ho považovali za jedného zo „14 pomocníkov v núdzi“. Na sviatok sv. Leonarda sa požehnávali zvieratá. V Inchenhofene sa nachádza 125 kg ťažký „Leonardov klinec“, ktorý sa od 15. storočia na znak pokánia nosí okolo kostola. Od r. 1718 sa v bavorskom Bad Tölz koná jazda na koni na jeho počesť. Od r. 1994 sa poriada medzinárodná jazda na koni na jeho počesť z Neukirchenu v lesoch Horného Falcka do Uhlišťa v Čechách.
Sv. Leonard sa narodil koncom 5. storočia vo Francúzku. Pochádzal zo vznešeného rodu. Rodičia z neho chceli mať udatného vojaka (Leonard = tvrdý lev). Ako mladík slúžil v čestnej stráži Chlodovika (Ludviga) I., prvého kresťanského kráľa Frankov. Napriek tomu, že bol Leonard pohan, vyznačoval sa láskavosťou k svojim blížnym, najmä zajatým a uväzneným.
Kráľ Chlodovik mal za manželku zbožnú Klotildu, dcéru kresťanského francúzskeho kráľa. Pod jej vplyvom na Vianoce 496 prijal krst v meste Remeš z rúk biskupa sv. Remígia. Spolu s ním bol pokrstený aj Leonard, ktorému bol kráľ krstným otcom. Leonard sa horlivo vydal na cestu kresťanskej dokonalosti po boku biskupa Remígia, ktorý ho napokon vysvätil za diakona a neskôr za kňaza.
Leonard rozdal svoj majetok chudobným a stal sa horlivým kňazom. Zatúžil po samote, neskôr sa uchýlil do kláštora a stal sa mníchom. V roku 500, keď zomrel opát kláštora sv. Maxim, ktorý bol vzorom sv. Leonarda, opustil kláštor, šiel do mesta Limoges a v blízkej hore sa usadil ako pustovník. Pokrmom mu boli lesné plody a byliny. Kráľ Chlodovik vybudoval pri pustovni kaplnku ku cti Božej Matky. Sv. Leonard začal hlásať Božie slovo okolitému ľudu a pod jeho vplyvom sa veľa hriešnikov obrátilo k Bohu.
V tom čase kráľ Theodobert, ktorý panoval nad Akvitániou, bol na poľovačke. Sprevádzala ho manželka, ktorá bola v požehnanom stave. Zrazu sa jej priťažilo a ocitla sa v nebezpečenstve života, lebo lekári jej nevedeli pomôcť. Až na príhovor sv. Leonarda, ktorý sa modlil za ľahký a šťastný pôrod, porodila zdravé dieťa a aj sama sa celkom uzdravila.
Kráľ mu z vďaky ponúkol štedré dary. Sv. Leonard všetko odmietol a prosil kráľa, aby mu daroval les, kde mal pustovňu. Kráľ mu les daroval a pomohol mu tam postaviť kláštor i chrám. Tak vznikol preslávený kláštor sv. Leonarda v Noblaku. U kráľa si vyprosil milosť, aby mohol kajúcich alebo nevinných väzňov prepúšťať na slobodu. Vyslobodení väzni a zajatci z vďačnosti skladali svoje väzenské reťaze k stenám Leonardovej kaplnky.
Sv. Leonard bol celý život pokorným Božím služobníkom. Dožil sa vysokého veku. Zomrel 6. novembra 559. Pochovali ho v chráme v Noblatu, ktorý dal postaviť. Vo Francúzsku je sv. Leonard vzývaný ako patrón väzňov a šťastného pôrodu. V Nemecku ho uctievajú ako patróna proti nákaze zvierat. Na príhovor sv. Leonarda sa stalo veľa zázrakov za jeho života i po smrti.
Sv. Leonard, pustovník a vyznávač
6. novembra
Koncom 5. storočia boli Frankovia, ktorí vtrhli do Galie (dnešné Francúzsko) zo severnej Germánie cez Belgicko, ešte pohania. Chlodovik I., franský kráľ, vzal si roku 490 za manželku zbožnú Klotildu, dcéru kresťanského kráľa Burgundska, ktorá sa všemožne snažila, aby svojho manžela priviedla k prijatiu sv. krstu. Jej prosby boli márne, až roku 496 v krvavej bitke s Alamanmi pri Zülpichu (Tolbiacum, mesto medzi Aachenom a Bonnom) sa vo svojej úzkosti obrátil k pravému Bohu a zvolal: «Ježišu Kriste, ktorého Klotilda Synom živého Boha nazýva, Teba vzývam, popraj mi víťazstvo nad nepriateľom, a uznám Tvoju moc a prijmem vieru a Tvoj krst!»
A to sa aj stalo, keď zázračne Božou pomocou podporovaný zvíťazil nad silnejšími nepriateľmi. Spolu s kráľom prijali sv. krst aj jeho poddaní, Frankovia, ako aj porazení Alamani – stalo sa tak v tom istom roku v meste Remeš (Rheims) na svätý večer narodenia Spasiteľa.
Pri dvore tohto predtým pohanského kráľa Frankov bol vychovaný mladík menom Leonard, syn jednej z najvýznamnejších šľachtických rodín. Mladý Leonard si svojím vznešeným a spravodlivým vystupovaním vydobyl kráľovu dôveru, vďaka ktorej nastúpil na cestu k najvyšším dôstojnostiam a úradom. A hoci bol Leonard vtedy ešte pohanom, predsa bol láskavý k svojim blížnym, najmä k zajatým a uväzneným, a ako len mohol, pomáhal uľaviť každej biede a núdzi. Možnože by sa časom aj on celkom venoval sláve a pýche života a zahynul večne, ak by sa o neho Božia milosť nepostarala.
Keď na Vianoce roku 496 kráľ Chlodovik I. a s ním veľké množstvo franských šľachticov prijímali z rúk sv. biskupa Remigia sviatosť krstu, nachádzal sa medzi nimi aj Leonard. Tento svätý úkon a učenie sv. Remigia sa tak mohutne dotkli veľmožovho srdca, predtým túžiaceho iba po svetskej sláve, že sa úplne zriekol diabla a jeho skutkov, opustil kráľovský dvor a rozhodol sa nasledovať svojho sv. učiteľa Remigia. Po boku tohto veľkého biskupa sa vtipný Leonard vzdelával vo sv. viere, v sebazapieraní a zo dňa na deň pokračoval na ceste ku kresťanskej dokonalosti.
Krst kráľa Chlodovika I. a jeho šľachty na Vianoce roku 496
Sv. Remigius posvätil učeného a zbožného Leonarda najprv za diakona, a keď u neho zbadal aj veľké, neobyčajné pokroky v zavrhovaní sveta, v láske k blížnym a v prísnom sebazapieraní, udelil mu aj sviatosť posvätenia kňazstva, a poveril ho, aby namiesto neho Božie slovo ohlasoval. Horlivý kňaz Leonard rozpredal všetok svoj veľký majetok, utŕžené peniaze rozdal chudobným a stal sa na príklade svojho učiteľa Kristovým vierozvestcom medzi pohanmi.
Ohlasoval slovo Božie v okolitých krajoch, kde dovtedy stále modloslužba a povery vládli, a to s takým apoštolským zápalom a zázračnou výrečnosťou, že obrátil premnohých modloslužoníkov na Kristovu vieru a priviedol ich k opravdivému pokániu. Sláva Leonardovho horlivého účinkovania sa šírila medzi Frankmi ako oheň. Keď sa o tom dozvedel kráľ Chlodovik I., ako požehnane pôsobí medzi jeho poddanými, povolal ho späť na kráľovský dvor a ponúkol mu vysoký úrad. A keď svätý muž svetské hodnosti stále odmietal, kráľ ho prosil, aby aspoň pri jeho dvore ostal, kým mu nebude môcť udeliť biskupské sídlo.
Pokorný Boží sluha si vyprosil od kráľa len tú milosť, žeby smel navštevovať väznice a tých väzňov, ktorých uzná za hodných, prepúšťať na slobodu. Keď kráľ túto jeho žiadosť milostivo vyplnil, pôsobil sv. Leonard istý čas na kráľovskom dvore. Avšak pokornému Božiemu sluhovi sa nepáčil taký život – zatúžil po samote, v ktorej by sa mohol Bohu celkom zasvätiť. A tajne ušiel z kráľovského dvora a ukryl sa v kláštore v Micy, ktorý sa nachádzal asi dve hodiny cesty od mesta Orleans a ktorý bol roku 308 sv. Euspiciom založený. Opátom kláštora bol sv. Maximín, vnuk sv. Euspicia.
Leonard, pokorný Boží sluha, prosil opáta sv. Maximína, aby ho prijal medzi svojich mníchov. Opát vyplnil Leonardovu žiadosť a ten s radosťou zložil prísne sľuby a s dôverou sa odovzdal do jeho duchovnej správy. Rýchlo sa prispôsobil prísnemu kláštornému životu a spolubratia ho obdivovali ako vzor zbožnosti, pokory a prísneho sebazapierania. Ozdobou kláštora sa stali svätý Leonard a svätý Letus – boli svetlom, ktoré osvetľovalo ostatným mníchom cestu ku kresťanskej dokonalosti.
Roku 500 zomrel opát kláštora svätý Maximín, ktorý bol sv. Leonardovi vzorom. Boží muž Leonard vtedy zatúžil po samote a kláštor opustil. Na svojej ceste uvidel pohanské modly a začal ohlasovať Božie slovo pohanom, činil mnohé zázraky na potvrdenie pravdy, ktorú ohlasoval, zázračným spôsobom uzdravil mnohých nemocných a pomáhal nešťastníkom – podarilo sa mu, že za krátky čas priviedol do sv. Cirkvi mnohých pohanov. Doputoval napokon do mesta Limoges, pri ktorom vstúpil do neďalekej hory, vyhľadal v nej pusté miesto, a tam sa ako pustovník usadil.
Svätí Peter, Marta, Mária Magdaléna a Leonard
Vystaval si v tom lese kaplnku, pokrmom mu bolo lesné ovocie a bylinky, čerstvá voda nápojom a modlitba a sv. rozjímanie mu bolo blahoslavenstvom. Tak žil sv. Leonard ako pustovník v skromnej chyžke pri kaplnke v nedostupnom lese ďaleko od ľudí, a iba milostivý Boh bol svedkom verejnej modlitby a jeho prísneho sebazapierania. A keď takýmto pokáním podrobil celkom svojmu duchu telesnú zmyselnosť, zatúžil opäť po verejnom živote. A začal okolitému ľudu ohlasovať slovo spásy. Ľud hrnul sa zástupmi k zbožnému pustovníkovi, obracal sa k Bohu a sv. Leonard rozširoval v tom kraji veľké požehnanie Božie. Mnohí mladíci hlásili sa u zbožného pustovníka, aby ich za svojich učeníkov prijal. Sv. Leonard vyplnil ich žiadosť, vystaval im chyžky a viedol ich na ceste kresťanskej dokonalosti.
V tom čase ochorela manželka kráľa Theodoberta, ktorý panoval nad Akvitániou. Ako bolo vtedy zvykom, aj kráľovná sa zúčastnila na poľovačke v rozľahlých susedných lesoch. Znenazdania ju prepadli pôrodné bolesti. Sluhovia odniesli nemocnú kráľovnú na blízky hrad a privolaní lekári márne vynakladali všetko svoje umenie, aby kráľovnej uľavili. Kráľovná sa nachádzala v nebezpečenstve smrti.
Na kráľovskom dvore panoval veľký smútok a naľakaný kráľ Theodobert nevedel, kam sa má obrátiť so žiadosťou o pomoc. V najhoršom oznámili roľníci skľúčenému kráľovi, že v lese žije zbožný pustovník, ktorý už mnohým chorým zázračne pomohol a uzdravil ich. Kráľ hneď vyslal posla k sv. Leonardovi s prosbou, aby k nemu na hrad prišiel. Sv. Leonard vyplnil kráľovu žiadosť a prišiel na kráľovský hrad, pokľakol si pri lôžku kráľovnej, modlil sa, aby milostivý Boh poprial Svojej služobnici ľahký a šťastlivý pôrod. Sotva sa sv. Leonard pomodlil a komnatu kráľovnej opustil, porodila šťastne živé dieťa a zakrátko potom sa aj celkom uzdravila.
Sv. Leonard vyslobodzuje väzňov zo žalárov
Veľká bola radosť na kráľovskom dvore nad týmto zázračným uzdravením milovanej kráľovnej a kráľ ponúkal Božiemu sluhovi štedré dary. Avšak sv. Leonard prosil kráľa, aby mu daroval ten kus lesa, v ktorom by so svojimi učeníkmi mohol žiť a riekol kráľovi: «Milosť Božia sa nedá kúpiť za peniaze; ale viera je cena, za ktorú sa ona veriacim udeľuje. Daj, kráľu môj, čo si mi chcel dať, chudobným, vdovám a sirotám.» Kráľ urobil po vôli svätého a daroval mu veľký kus tej hory, v ktorej stála drevená kaplnka a pustovňa; áno pomohol sv. Leonardovi vystavať tam aj kláštor a pri ňom chrám. Tak povstal kláštor, neskôr veľmi preslávený, pod menom Sv. Leonarda v Noblacu. V tomto kláštore žil sv. Leonard so svojimi učeníkmi veľmi prísne. Neprestajné modlitby, pôsty a iné sebazapieranie, sv. rozjímania a horlivá starosť o spásu duší okolia boli zamestnaním mníchov v Noblacu, ktorých sv. Leonard viedol s otcovskou starostlivosťou a láskavosťou po tŕnistej ceste kresťanskej dokonalosti.
A v tomto kláštore oslávil sa sv. Leonard svojou skvelou láskou k trpiacim blížnym. Ako predtým u kráľa Chlodovika I., tak aj teraz u kráľa Theodoberta vyprosil si milosť, aby smel kajúcnych alebo nevinných väzňov prepúšťať zo žalárov na slobodu. V tom čase bývali časté vojny. Porazení a zajatí nepriatelia bývali spútaní a zaobchádzalo sa s nimi ako s otrokmi. Mnoho nevinných obyvateľov bývalo väznených. Svätý Leonard opúšťal svoj kláštor a lesnú samotu a navštevoval väzňov, utešoval ich a prepúšťal podľa možnosti na slobodu; ba aj do žalárov, v ktorých boli zločinci väznení, vstupoval, a prehováral im do svedomia, aby kajúcne oľutovali svoje hriechy. Nejeden zločinec oľutoval svoje ťažké hriechy, napravil sa, bol na slobodu jeho sprostredkovaním prepustený, vstúpil k nemu do kláštora, pracoval usilovne v hore, pomáhal ju klčovať a na žírne lúky a zeme prerábať. Povesť o láskavosti sv. Leonarda sa rozniesla aj do okolitých krajín, že sa aj vzdialení väzni uchádzali o jeho príhovor. A mnohí z nich zázračným spôsobom oslobodení, prichádzali k nemu do kláštora, skladali svoje okovy k nohám svätého a žiadali o prijatie do kláštora, aby v ňom svoj život v kajúcnosti mohli dokonať. Kráľ neskôr udelil istým biskupom toto právo, aby väzňov oslobodzovali.
Sv. Leonard pri všetkých milostiach, ktoré mu všemohúci Boh udeľoval, stával sa so dňa na deň pokornejším a ešte väčšmi sa zapieral. Tak žil sv. pustovník v Božej službe mnohé roky. Častejšie prerušil svoje modlitby a sv. rozjímania v úkryte kláštora, ponáhľal sa do okolitých obcí a miest, aby vyučoval, napomínal nekajúcnych hriešnikov a obracal ich k milostivému Bohu. V takomto bohumilom pôsobení dožil sa sv. Leonard vysokého veku; jeho pôsobením rozkvitla sv. Cirkev v krajine, ktorú obýval; ľud si úplne osvojil kresťanské mravy, mnísi a duchovenstvo sa preslávili jeho pôsobením zriedkavou múdrosťou a skvelými cnosťami.
Sv. Leonard
Horlivý a pokorný Boží sluha dokončil cestu svojho pozemského putovania vo vysokom veku dňa 6. novembra roku 559. Jeho pozostatky boli pochované slávnostným spôsobom v chráme, ktorý sám v Noblacu vystaval. Nad hrobom sv. Leonarda stali sa mnohé zázraky. A preto nielen vo Francúzsku, ale aj v susedných krajinách bola čoskoro jeho blahoslavená pamiatka oslavovaná a k jeho úcte povstali mnohé chrámy. Vo Francúzsku býva svätý Leonard uctievaný ako patrón väzňov a žien pred pôrodom; v Nemecku býva ctený ako patrón proti nákaze domácich zverov, najmä koní a hovädzieho dobytka.
Medzi premnohé divy a zázraky, ktoré sa na mocný príhovor sv. Leonarda stali, patrí jeden, ktorý stal sa v 14. storočí. Dôkazom pre jeho pravdivosť sú: ústne podanie obyvateľov francúzskej obce, menom Bacqueville, prastará kaplnka a slávnostný sprievod, ktorý sa výročne, na večnú pamiatku podivuhodnej udalosti koná. Šľachtic Martel upadol vo vojne s Turkami s dvoma francúzskymi druhmi do nepriateľského zajatia. Väzni dlho znášali ťažké putá a trápenia v tureckom žalári; nemali už žiadnu nádej, že ešte niekedy uzrú pokrvných a svoj rodný kraj. Jedného dňa Martel prelieval horké slzy nad stratou slobody a milovanej vlasti. Večer mu žalárnik doniesol obyčajný kúsok chleba a trochu vody, a povedal mu, že hneď zrána bude usmrtený.
Hoci Martelovo rozpoloženie bolo zúfalé, predsa ho táto správa naplnila hrôzou. Hodil sa na kolená, prosil Boha v úzkosti o pomoc a o vyslobodenie zo svojho nešťastia a obzvlášť sa odporúčal s veľkou dôverou orodovaniu sv. Leonarda. Unavený a premožený bôľom zaspal na zemi. Keď sa prebudil, začudoval sa; veď ležal na kraji svojho lesa v Bacqueville! Na rukách a na nohách mal ešte stále otrocké putá. Vstal a ďakoval milostivému Bohu za zázračné vyslobodenie z istej a potupnej smrti a za prenesenie do rodného kraja. Potom sa ponáhľal na svoj hrad, dal vystavať kaplnku ku cti sv. Leonarda, v ktorej až do najnovších čias uchovávali jeho otrocké putá. Túto udalosť rozprávajú mnohí vierohodní spisovatelia.
Kostol sv. Leonarda z Noblacu v Haute-Vienne, Limousin, Francúzsko
zdroj: wikimedia commons
Verejné listiny z roku 1442 dokazujú, že kráľ Karol VII. si vysoko ctil sv. Leonarda. Keď tiahol do poľa so svojím vojskom proti Angličanom, odporúčal svoje francúzske kráľovstvo do ochrany sv. Leonarda. Po skvelom víťazstve nad nepriateľmi poslal do kláštora v Noblacu nádhernú skriňu pre ostatky sv. Leonarda v tvare pevnosti Bastily, nachádzajúcej sa v Paríži. Chrámu venoval tiež druhú skriňu, na ktorej bol svätý kľačiačky vyobrazený; dielo bolo zhotovené zo striebra a pozlátené. Do jednej skrine bola vložená hlava svätého Leonarda, do druhej ostatné jeho sväté ostatky.
Sv. Leonard vyobrazuje sa v pustovníckom rúchu, ako drží v ruke zlomené putá, okolo neho aj zvieratá domáce.
Poučenie
Medzi tých mnohých svätých, ktorí z bázne pred nákazou opustili tento zvodný a márny svet a utiahli sa do samoty, aby výlučne Bohu slúžili, náleží aj sv. Leonard.
On poznal to nebezpečenstvo, o ktorom tak ostrovtipne hovorí blahoslavený kardinál Hugo: «Siedmimi povrazmi pripútaný je človek k svetu: sebaláskou, láskou ku svetu, láskou k rodičom, ctibažnosťou, zlými návykmi, bláznivými sľubmi a opovážlivosťou.» A z druhej strany poznal, čo poskytuje nemýlené obcovanie s milostivým Bohom; vedel, čo hovoril sv. Augustín: «Boh je svetlo, ktoré žiaden priestor neohraničuje; je hlas, ktorý nepodmieňuje žiaden čas; je ľúbezná vôňa, ktorú nerozptyľuje žiaden vietor; je pokrm, ktorý netrávi žiadne požívanie; je milovník, ktorého neodtíska žiadne nasýtenie.» Jedinou útechou na tomto márnom svete bol mu Boh. Preto zavrhol ponúkané dôstojnosti pri kráľovskom dvore, ba aj biskupskú dôstojnosť a žil ako pustovník Bohu a službe trpiacich svojich blížnych.
Plnil najmä tie slová, ktoré raz pri Poslednom súde Vykupiteľ božský vyriekne (Mt 25,7): «Väzňom som bol a vy ste Ma navštívili.» Vedel, že veľká bude v nebi odmena tých Božích vyvolených, ktorí vo svojom živote väzňom a prenasledovaným pomáhali. Preto vyprosil si u dvoch kráľov, ktorí mu hodnosti a bohatstvá ponúkali, dovolenie, žeby smel väzňov utešovať, k pokániu privádzať a na slobodu prepúšťať.
Kresťan, aj ty môžeš sv. Leonarda nasledovať! Môžeš aj v hluku sveta verne slúžiť Bohu a od nákazy zvodného sveta bez poškvrny sa zachovať. Môžeš väzňom a nevinne prenasledovaným útechou, hmotnou pomocou a modlitbou pomáhať. Vedz, že máme bohumilé spolky, ktoré zbierajú peňažité milodary pre uľahčenie biedy tých zbožných kresťanov a najmä misionárov, ktorí v ďalekých krajinách v putách, v prenasledovaní, v najväčšej núdzi stonajú. Prispej im milodarom na pomoc a uľahčeniu podľa svojich možností. Hľa, v Číne a v Afrike vykupujú naši horliví misionári úbohé dietky od zverských pohanov; a vychovávajú ich vo svojich útulkoch za horlivých kresťanov. Pousiluj sa svojím nepatrným milodarom aspoň jedno pohanské dieťa od časnej a večnej smrti vyslobodiť.
Kresťan, obetuj rád svoj peniaz k pomoci trónu sv. Petra! Modlievaj sa za najvyššiu hlavu svätej Cirkvi. A nasledovať budeš sv. Leonarda a budeš mať nádej, že aj tebe budú znieť tie radostné slová spravodlivého Sudcu: «Amen vravím vám, čokoľvek ste učinili najmenšiemu bratovi svojmu v mene Mojom, Mne ste učinili.»
Modlitba
Popraj nám, ó Bože, aby sme na príhovor blahoslaveného vyznávača Tvojho, Leonarda, ktorý toľkých úbohých zajatých potešil a vyslobodil, svetom opovrhovali, Tebe verne slúžili, blížnym pomáhali a z väzieb hriechov a smrti oslobodení boli. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
Leonard, pustovník
6. novembra, pripomienka
Postavení:
pustovník
Úmrtí:
asi S. VI.
Patron:
sedliakov, čeľadníkov, zámočníkov, kováčov, vozov, nosičov bremien, debnárov, obchodníkov s ovocím, baníkov, zajatcov; vzývaný o príhovor za šťastný pôrod, proti bolestiam hlavy i duševným chorobám; ako ochranca stajní, dobytka a koní
Atribúty:
čierny mníšsky habit, dobytok, reťaz, okovy, klada na nohy, zajatci; štrnásť pomocníkov
ŽIVOTOPIS
Správy o Leonardovom pôvode sa vyskytujú najmä v tzv. Ildegarovom rozprávaní ao spoľahlivých informáciách z jeho života sa hovoria väčšinou až od jeho príchodu do lesov v blízkosti Limoges v Aquitánii. Tu žil ako pustovník, ktorému sú pripisované isté charizmy, vybudovanie kostolíka P. Márie a sv. Remígia i založenie pustovníckej osady. Tá sa potom stala základom, na ktorom vznikol kláštor St-Léonard-de-Noble. O Leonardovi je známe, že okrem iného pomáhal zajatcom, ktorých privádzali z vojen Frankovia, a mnohí z nich mu vďačili za svoje prepustenie aj obrátenie na vieru.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
PÚSTOVNÍK Z NOBLAKU
Narodil sa do šľachtickej rodiny v Gálii údajne za vlády cisára Anastasia (491-518), asi pred r. 500. V chlapčenskom veku prišiel k dvoru franckého kráľa Chlodvíka I. (+ r.511). Tu sa mu dostalo všeobecného i kresťanského vzdelania a údajne bol pokrstený od arcibiskupa Remigia z Remeša. Kráľ Chlodvík I. je v legende uvádzaný ako jeho krstný otec, ale spoľahlivé dokumenty sa nezachovali. Najskôr vplyvom Remigiovej výchovy sa Leonard rozhodol zameniť službu kráľovi za službu Bohu. Aj potom sa mu ešte ponúkala budúcnosť na biskupskej stolici, ale on sa rozhodol vzdať sa všetkých kariér a odišiel do kláštora v Micy pri Orleanse. Tu sa stal pokorným a zbožným benediktínom. Dôsledne si osvojoval rehoľné pravidlá a začal žiť asketickým životom pod vedením opáta Maximina. Po jeho smrti, asi roku 520, sa s bratmi v kláštore rozlúčil a vydal sa hľadať viac asketické miesto, aby v odlúčenosti od sveta žil ako pustovník v modlitbe a odriekaní.
Na ceste bernským krajom sa stretával s pohanstvom, proti ktorému bojoval nezištnou láskou k obyvateľom a mnohých nadchol radostnou zvesťou evanjelia, o ktorom svedčil svojím životom. Nakoniec zamieril do hlbokého lesa zvaného Pauvain asi v sedemkilometrovej vzdialenosti od Limoges, kde si vraj bez nástrojov vybudoval jednoduchú chýšku pod skalou. Jeho tichý pobyt neušiel pozornosti návštevníkov lesa, ktorí čoskoro k nemu našli dôveru a začali u neho hľadať rady a pomoc v ťaživých situáciách.
Podľa legendárneho rozprávania* sa v tomto kraji ocitol v úzkostiach aj Chlodvíkov potomok kráľ Theudebert I. (panujúci 534 – 548), ktorý pre záujem o naháňačku v lese dočasne prebýval so svojou tehotnou ženou na neďalekom poľovníckom hrádku. Tu ju prepadli prudké pôrodné bolesti a objavili sa komplikácie, ktoré ohrozovali život rodičky aj dieťaťa. Miestni obyvatelia kráľovi poradili, že by mohol pomôcť pustovník Leonard, ktorého modlitbou už mnohí dosiahli uzdravenie. Kráľ ho rýchlo povolal a po jeho modlitbe došlo k šťastnému pôrodu aj k skorému zotavovaniu rodičky. Z vďačnosti chcel vraj kráľ Leonarda bohato obdarovať, ale ten kráľa vyzval, aby peniaze, čo mu chcel dať, venoval chudobným, vdovám a sirôtkom. Jeden dar od kráľa nakoniec prijal aj on sám a to les, v ktorom pustovničil, aby v ňom mohol vybudovať kaplnku ku cti Panny Márie a mohli sa tu usadiť aj jeho nasledovníci. Tento pozemok potom nazval "Nobiliak" (či "Nobalak") - "panský statok."
K dvom prvým mužom, ktorí sa pridali k Leonardovi, postupne pribúdali ďalšie az pustovníckej osady neskôr vyrástlo opátstvo. Leonard bol vodcom pustovníkov, niekde je uvádzaný ako opát, inde je zdôraznené, že ním nebol, u Ekerta je uvádzané, že nemal ani prostriedky na zriadenie kláštora. Dary, ktoré dostal od bohatých, používal na vykupovanie zajatcov, s ktorými Frankovia kruto nakladali.
Už skôr, snáď odkedy bol na dvore, obracal sa podľa potreby na panovníkov s príhovorom o prepustení väzňov alebo zajatcov. Zároveň sa za nich modlil a legenda hovorí aj o tom, že nejeden prepustený mu prišiel položiť putá s reťazou k nohám a stal sa jeho učeníkom. Býva uvádzané, že sa dožil vysokého veku aj to, že asi zomrel 6. 11. 559. Jeho telo bolo uložené do kaplnky Panny Márie, v ktorej si na jeho príhovor chorí vyprosovali zdravie.
Medzi vyslyšenými zajatcami je menovaný šľachtic Martel z francúzskeho hradu Becquilu, ktorý v 14. storočí mal byť v tureckom zajatí popravený, avšak po prosbe k sv. Leonardovi a sľubu postavenie kaplnka, sa zázračne ocitol na slobode. K Leonardovej cti boli budované chrámy najviac vo Francúzsku a Nemecku. Jeden bol od 12. storočia do r. 1787 aj na Starom Meste v Prahe. Karol IV. v r. 1357 priviezol časť jeho ostatkov. V približnej dobe ako v Prahe, bol postavený aj chrám v Kreuthe v Hornom Bavorsku, odkiaľ sa úcta rýchlo rozšírila aj so zaradením medzi 14 pomocníkov v núdzi. **
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Mám žiť z Boha, aby sa môj život stával dobrom pre ostatných. K tomu ma chce motivovať nielen pohľad na Leonardov život, ale aj príklad mnohých ďalších svätcov. Tento plán si dnes začnem konkretizovať, aby sa môj život stal tým, čím má byť.
Bože, Tys povolal svätého Leonarda, aby nasledoval Tvojho Syna v jeho chudobe a pokore; pomáhaj aj nám, aby sme verní Tvojmu volaniu šli cestou, ktorú nám Kristus ukázal. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
(na podklade záverečnej modlitby breviára)
POZNÁMKA
*O pustovníkovi Leonardovi z Limoges či Noblaku existuje mnoho legendárnych správ, z ktorých prvé boli spísané asi až okolo roku 1025. Z neznalosti histórie sa v niektorých životopisoch uvádza stretnutie Leonarda s Chlodvíkom a kráľovnou, rodiacou v lese jeho syna. Podľa spoľahlivejších údajov malo ísť o rodenie Chlodvíkovho pravnuka. Inak by sa Leonard nemohol narodiť až za panovania cisára Anastasia. Povesť každopádne súvisí s ustanovením Leonarda za patróna rodičiek. Pravdepodobne rôznosť tradovaných podaní má vplyv na stručnosť správy v martyrológii, ktoré ho iba uvádza ako pustovníka, ktorý zomrel v VI. storočia v Noblaku pri Limoges v Akvitánii.
**zv. Leonard sa vyskytuje namiesto sv. Jiljí alebo Cyriaka ako napr. v reliéfe 14 pomocníkov v Thumsenreuth. Napr. v Polnej majú oltár štrnástich pomocníkov, ale je ich vyobrazených pätnásť, bol pridaný zrejme Leonard, uvádzaný niekde medzi štrnástimi namiesto iného pomocníka. Niekde sa medzi zobrazeniami štrnástich objavujú aj svätci iných mien.
6. novembra
SV. LEONARD Z LIMOGES
pustovník
(6. stor.?)
Počnúc 11. storočím sa úcta k tomuto svätcovi veľmi rozšírila. Pritom však nevieme s istotou určiť ani storočie, v ktorom žil. Vieme iba, že začiatkom 11. storočia bola jeho úcta už rozšírená a predovšetkým väzni ho vzývali o pomoc. Jeho najstarší životopis, ktorý sa zachoval, pochádza z obdobia okolo r. 1030.
Podľa tohto životopisu sv. Leonard z Limoges žil v 6. storočí. Údajne sa narodil za vlády východorímskeho cisára Anastázia (491-518) vo franskej šľachtickej rodine, ktorá bola spriatelená s franským kráľom Chlodvikom. V mladosti Leonard odmietol stať sa vojakom. Chcel byť pomocníkom a nasledovníkom remešského arcibiskupa sv. Remígia, ktorý mal od kráľa výsadu, že môže žiadať prepustenie väzňov, ktorých stretol. Zo súcitu s týmito nešťastníkmi aj Leonard žiadal a dosiahol toto privilégium; tak sa pričinil o oslobodenie mnohých väzňov.
Leonard údajne odmietol ponúkanú biskupskú hodnosť a utiahol sa ako pustovník do lesov v blízkosti mesta Limoges (terajšie stredné Francúzsko). Na znak vďačnosti za preukázanú pomoc kráľ Chlodvik daroval pustovníkovi kus lesa, kde Leonard postavil kostolík Panny Márie s jedným oltárom zasväteným sv. Remígiovi.
Leonardova povesť a úcta k nemu sa rozšírila vo veľkej časti západnej Európy. Vzývali ho o pomoc ako divotvorcu. Najmä mnohí väzni mu vďačili za slobodu, ktorú neraz získali zázračným spôsobom. Niektorí sa potom k nemu pripojili. Uctievaný pustovník zomrel údajne 6. novembra bližšie neurčeného roku, azda v polovici 6. storočia.
Na svätcovu pamiatku vznikol veľký kláštor a sídlisko Saint-Léonard-de-Noblat. Svedkami rozšírenej úcty sv. Leonarda je vyše 600 kostolov a kaplniek v Európe a mnohé miestne názvy.
Svätý pustovník Leonard sa uctieva ako patrón väzňov, výrobcov reťazí, okov, sponiek. Ako nebeského ochrancu ho uctievajú aj belgickí baníci v oblasti Liége.