Svätý ANTON...MÁRIA...CLARET,biskup-sviatok 24.októbra
Bol arcibiskupom v Santiagu -na ostrove Kuba
Isabella II,španielska kráľovná,ktorej Claret bol spovedníkom a radcom
/1830-1904/
Jeho život bol prepojený so životom vládnucej španielskej kráľovny Isabelly II. ktorej bol dvorným kaplánom,spovedníkom,duchovným radcom a vodcom...
Dátum a miesto narodenia: 23. decembra 1807, Sallent, Španielsko
Dátum úmrtia: 24. októbra 1870, Klášter Fontfroide, Narbonne, Francúzsko
: Autobiografia sv . Antona Mary Claret , VIAC
Miesto posledného odpočinku: Vic, Španielsko
Založené organizácie : Kongregácia misionárov synov Nepoškvrneného srdca blahoslavenej Panny Márie ,
Vzdelanie : Škola umenia - Sant Gervasi
Rodičia: Juan Claret, Josefa Claret
SV. ANTON MÁRIA CLARET
biskup, misionár
(1807 - 1870)
Svätý Anton Mária Claret patrí medzi novších svätých a okrem krajín, kde pôsobil a kde pracujú jeho duchovní synovia a dcéry, je málo známy. Pritom však ide o ušľachtilého syna Cirkvi, ktorý pracoval na veľmi rozdielnych miestach Pánovej vinice a všade ostal verný najvyšším ideálom svojho povolania. Jeho život by sme v skratke mohli charakterizovať takto: bol to misionár, zakladateľ rehoľnej spoločnosti, sociálny reformátor, kráľovnin kaplán, spisovateľ a vydavateľ, arcibiskup a utečenec.
Narodil sa 23. decembra 1807 v mestečku Sallent neďaleko Barcelony v Španielsku, a to ako piaty z desiatich detí. Pri krste dostal mená Anton Ján Adiutor. Meno Mária si pripojil neskôr, keď' sa stal biskupom, lebo si ctil Pannu Máriu ako matku, ochrankyňu a učiteľku. Už od detstva chcel byť kňazom, ale pre ťažké rodinné pomery sa mu podarilo dosiahnuť tento cieľ až roku 1835, keď mal 28 rokov.
Anton túžil pracovať v misiách. Preto aj vstúpil koncom roku 1838 v Ríme do jezuitskej rehole. Ale zakrátko vážne ochorel, takže musel prerušiť noviciát. Predstavení mu neodporúčali pokračovať v rehoľnom živote. Preto sa vrátil do Španielska. Tam so súhlasom svojho biskupa pôsobil ako ľudový misionár a dával duchovné cvičenia. Takto s titulom apoštolského misionára prešiel v rokoch 1840-48 takmer celé Katalánsko, kde významne prispel k obnove kresťanského života.
Pri stretaní sa s ľuďmi počas misií Anton zistil, že mnohé nedostatky v zmýšľaní a živote veriacich pochádzajú z náboženskej nevedomosti. Preto roku 1847 založil vydavateľstvo náboženskej tlače a "Duchovné združenie dobrých kníh". V tom istom roku založil združenia, ktoré prezrádzajú jeho veľkú úctu k Panne Márii, najmä k jej nepoškvrnenému Srdcu. Bolo to "Bratstvo Máriinho Srdca" a ženské združenie "Dcéry Máriinho nepoškvrneného Srdca".
V júli 1849 Anton založil svoju hlavnú organizáciu - "Kongregáciu misionárov nepoškvrneného Máriinho Srdca", ktorá sa podľa zakladateľa nazývala klaretiáni. Nemohol sa jej však veľmi venovať, lebo už o mesiac bol vymenovaný za arcibiskupa do Santiaga de Cuba. Za biskupa bol vysvätený v októbri 1850. 0 dva mesiace neskôr odplával z barcelonského prístavu na určené pôsobisko, kam prišiel 16. februára 1851.
Bez meškania sa pustil do práce na horúcej kubánskej pôde. Jeho arcibiskupstvo bolo už 14 rokov bez pastiera. Arcibiskup Claret začal pastoračnú prácu duchovnou obnovou kňazov. Potom sa dal do pastoračnej vizitácie arcibiskupstva. Za šesť rokov vykonal takúto vizitáciu trikrát. Všade, kde to bolo možné, organizoval ľudové misie. Na zvýšenie náboženských vedomostí založil "Bratstvo cirkevnej náuky". Roku 1855 založil i ženský "Apoštolský vzdelávací inštitút Nepoškvrnenej Panny Márie". Bolo to akési ženské rehoľné združenie nazývané klaretiánky.
Jeho život v poslednom období výrazne ovplyvnila služba u kráľovnej,ktorá si ho vybrala za svojho radca a dvorného kaplána...
Claret sa obával nového poslania a služby u mladej kráľovnej,lebo dobre vedel do akého osieho hniezda prichádza...a že bude musieť čeliť množstvu útokov zo strany liberálnnych,nosatých kruhov,ktoré sa snažili cirkev v Španielsku zničiť.
Poznal smutný osud mladej kráľovny,ktorá už ako 3 ročná stratila svojho otca,jej matka-vdova sa hneď nato znova vydala,musela čeliť trvalým útokom a nepriateľstvu svojho strýka Don Carlosa,ktorý sa chcel zmocniť trónu...Kráľovská rada a ministri ju donútili len ako 16 ročnú k manželstvu so svojím bratancom z oboch strán-Franciscom de Aziz,ktorého vôbec nemilovala a ktorom sa šírili správy,že je homo založený a asi i neschopný mať vlastné deti.Mnoho klebiet a ohováraní šírili proti kráľovne liberálne kruhy a jej strýko Don Carlos....Jej matku Máriu Cristínu ministri r.1840 zbavili regentskej vlády za svoju neplnoletú dcéru a vyhnali z krajiny a to mala Isabella lenn 10 rokov a už musela žiť aj bez matky.Parlament-cortézy ju už ako 13 ročnú r.1843 vyhlásil za plnoletú a korunoval za kráľovnú...V čase,kedˇsa ešte dievčatka hrajú s babikami už musela 13 ročná kráľovná veľkej ríše vládnúť a rozhodovať o politike.Preto mladá len 27 ročná kráľovná r.1857 hľadala k sebe úprimného a svätého človeka...a vyvolila si a našla arcibiskupa Clareta,ktorého povolala z Kuby k sebe do Madridu...Claret vedel aké ohromné problémy ho budú čakať na kráľovskom dvore...ale dokázal ich s pomocou božou zvládnúť...a mladej kráľovne sa stal akoby druhým otcom a oporou.Viedol ju po duchovnej stránke-ako jej spovedník,dvorný kňaz,duchovný vodca a radca...Jeho posledných 13 rokov života bol plne spojený s kráľovským dvorom a s kráľovnou...
Preto sa v článku uvádza aj podrobnejšie celé pozadie kráľovského dvora v Madride...pre pochopenie,akú ťažku duchovnú službu Claret mal...
Isabella II,vládnuca španielska kráľovná /1830-1904/ vládla od svojich 3 rokov 1833 do 1870/
Ako mladučkú kráľovnú 16 ročnú ju ministri roku 1846 prinútili do manželstva so svojim bratancom Franciscom de Aziz,ktorého nemilovala...a tak neskôr hľadala svoju lásku inde...
Kráľovná sa svojim životom odklonila od božích zákonov,ale Claret ju presvedčil,aby zanechala hriešne spolužitie so svojim milencom a vrátila sa k svojmu manželovi.Po duchovnom cvičení a ťažkých vnútorných bojoch ešte mladá kráľovná nakoniec opustila svojho milenca,ktorého milovala a dala sa na pokánie a vrátila sa k svojmu zákonného manželovi.Nakoľko Isabella bola vládnucou kráľovnou /nie iba manželka kráľa/ musel ju Claret vo všetkom poslúchať...a stráviť s ňou na kráľovskom dvore celé posledné roky svojho života.Ale táto služba dvorného kaplána a spovedníka kráľovnej priniesla mnohé požehnané ovocie...obrátil k čnostnému,kajúcnemu životu kráľovnú,a s jej pomocou potom pomáhal mnohých charitatívnym prácam pre chudobných a núdzných.Stavali nemocnice,ubytovania pre robotníkov,povzniesli k rozkvetu celý duchovný život v kráľovstve,mnohé rády oživli a začali poožehnane pôsobiť,kráľovná podporovala kláštory a misie.Nakoniec po sprisahaní a občianskej vojne spôsobenej bezbožnými liberálmi musela kráľovná ujsť do exilu do Francúzska r.1868 a po 6 rokoch nepokojov si nakoniec ľud znova vybral kráľa-syna kráľovnej Isabelly II -mladého princa Alfonza XII.Claret sa zúčastnil sa v r.1870 Prvého Vatikánskeho koncilu v Ríme a vrátil sa do Francúzska.V južnom Francúzsku v kláštore vo Fontfroide zomrel 24. októbra 1870.
Clareta si za svojho spovedníka a duchovného radcu vyvolila vtedajšia vládnuca španielska kráľovná Isabella II a tak bol v blízkosti kráľovnej,ktorá si ho veľmi vážila a dôverovala mu.
Claret otvorene kráľovnú rázne upozornil,že jej nebude môcť dať rozhrešenie po sv. spovedi a sväté prijímanie,nakoľko mladá ,krásna kráľovná mala milenca a nežila so svojím manželom.
Claretov život arcibiskupa veľmi zmenilo rozhodnutie mladej kráľovny,že si ho povolala k sebe do osobnej služby.svoju prácu na misii na Kube musel zanechať a neskôr čeliť mnohým ohováraniam zo strany bezbožných liberálov.Mladá kráľovná ale našla v Claretovi akoby svojho náhradného otca,ktorého ani nepoznala...a vďaka jeho duchoivnému vedeniu sa podarili v krajine mnohé duchovné a charitatívne činy s podporou kráľovnej.
Mladučkú,len 16 ročnú kráľovnú vydali za jej bratannca v r.1846 bez lásky... Jej manželstvo s Franciscom de Asís, vojvodom z Cádizu , bolo nešťastné a z toho plynuli problémy,že si hľadala svoju lásku a našla milenca...povrávalo sa,že jej manžel je tajný homosexuál a asi impotentný...čo mladučkú kráľovnú veľmi bolelo a musela s žiť v takom ovzduší dvorných inntríg a sprisahaní...Jej úhlavným nepriateľom bol jej strýko Carlos...
Karol Maria Isidor Bourbonský, celým menom Carlos María Isidro Benito de Borbón a Borbón-Parma, bol španielsky infant a prvý karlistický pretendent španielskeho trónu. Bol druhým synom kráľovského páru Karola IV. Španielskeho a Márie Luisy Parmskej a bratom kráľa Ferdinanda VII. Známy bol aj pod menom „Don Carlos“...ktorý viedol voči svojej mladej neteri -kráľovne otvorenú vojnu...
Kráľovná po dlhých vnútorných bojoch nakoniec bola na duchovnom cvičení a svoj nezriadený život napravila...a dala sa na pokánie.
Isabella II, (* 10. október 1830, Madrid, Španielsko – † 9. apríl 1904, Paríž, Francúzsko) bola vládnuca kráľovná Španielska v rokoch 1833 – 1870.
Isabella II nemala dobré vzťahy so svojou matkou-kráľovnou vdovou a regentkou počas jej nedospelosti...Jej matka,keď ovdovela /29.9.1833-smrť kráľa,tak sa za 3 mesiace ako 27 ročná vdova,s 2 malinkými deťmi znova tajne vydala 28.12.1833 -len 3 mesiace po smrti svojho mannžela-kráľa za mladého vojaka kráľovskej gardy len 26 ročného Fernanda Muňoza a mala s ním ešte 7 detí...nevlastní súrodenci malej kráľovny Isabelly.
Mária Kristína Neapolsko-Sicílska ( 27. apríl 1806 – 22. august 1878 ) bola španielska kráľovná , štvrtá manželka Ferdinanda VII. Bola dcérou Františka I. Neapolsko-Sicílskeho a Márie Izabely Španielskej .
Sicílska princezná z rodu Bourbon-Oboje Sicília sa 11. decembra 1829 vydala za svojho strýka z matkinej strany, trikrát ovdovelého španielskeho kráľa Ferdinanda, ktorý stále nemal dediča. Preto sa po štvrtýkrát oženil už sedem mesiacov po smrti svojej predchádzajúcej manželky. Mária Kristína mu rýchlo po sebe porodila dve dcéry – Isabelu a Luisu .
Ferdinand zomrel 29. septembra 1833 a Mária Kristína sa stala regentkou za svoju dcéru Isabelu. Isabelin nárok na trón spochybňoval jej strýko Carlos , ale Márie Kristíne a jej podporovateľom sa však proti Carlosovi podarilo nárok Isabely v dlhej vojne uhájiť.
Už 28. decembra 1833 sa kráľovná vdova tajne vydala za bývalého seržanta kráľovskej gardy Agustína Fernanda Muñoza (1808–1873). Porodila mu celkom sedem detí. Keby Mária Kristína svoj nový sobáš verejne vyhlásila, prišla by o regentstvo. Na španielskom dvore bol však jej vzťah s Muñozom dobre známy. Nakoniec sa správy o jej druhom manželstve s nízko postaveným vojakom dostali na verejnosť a kráľovná vdova sa stala veľmi nepopulárnou. Jej pozíciu podkopávali aj obavy, že v skutočnosti nepodporuje svojich liberálnych ministrov. V roku 1840 bola nútená vzdať sa regentstva, odišla s manželom zo Španielska a regentom krajiny sa stal generál Espartero.
V roku 1844 začala jej dcéra Isabela vládnuť sama a tá nakoniec druhé manželstvo svojej matky uznala a Muñozovi dala niekoľko titulov. Isabela bola zvrhnutá z trónu v roku 1868 a pripojila sa k matke vo Francúzsku. Zažila aj to, že na trón sa v roku 1874 dostal jej vnuk Alfons XII. Španielsky . Ten svoju matku a babičku do Španielska pozval, ale nedovolil im vrátiť sa trvalo do zeme.
Mária Kristína zomrela v roku 1878 a miestom jej posledného odpočinku je El Escorial .
Dátum a miesto narodenia: 10. októbra 1830, Královský palác v Madridu, Madrid, Španielsko
Dátum úmrtia: 9. apríla 1904, Paríž, Francúzsko
Manžel: František Cádizský (od 1846–1902)
Vnuci a vnučky: Alfonz XIII., Mercedes Španělská,
Deti: Alfonz XII., Isabela Španělská, Eulalie Bourbonská,
Rodičia: Ferdinand VII., Marie Kristýna Neapolsko-Sicilská
Súrodenci: Luisa Fernanda Španělská,
Pochádzala zo španielskej vetvy dynastie Bourbonovcov ( Bourbon-Anjou ), rovnako ako jej otec a manžel. Vládla vďaka zrušeniu salického práva výnosom Pragmatickej sankcie , čo vyústilo do vzbury spôsobenej infantom Karlom , za podpory absolutistických skupín ( Karlistov ), ktorí už mali v úmysle vyhlásiť ho za kráľa, keď kráľ Ferdinand VII. ležal na smrteľnej posteli.
Vláda
Isabela nastúpila na trón už ako trojročná po smrti svojho otca Ferdinanda VII. Do doby jej plnoletosti ju zastupovala jej matka Mária Kristína Neapolsko-Sicílska .
V roku 1843 bola Isabela vyhlásená za plnoletú a ujala sa sama vlády. Postupom času ale nespokojnosť s jej vládou narastala a vyústila až do povstania roku 1868 , ktoré Isabelu zvrhlo z trónu.
Kráľovské vojsko bolo porazené a tak Isabela utiekla do Francúzska, kde abdikovala v prospech svojho syna Alfonsa XII. Moci sa zatiaľ ujal generál Francisco Serrano y Dominguez . Ten potom vládol 2 roky ako regent ako bol v roku 1870 , kedy bol kráľom „zvolený“ princ Amadeus Savojský , druhý syn talianskeho kráľa Viktora Emanuela II.
Keď bol z trónu roku 1873 zvrhnutý aj kráľ Amadeus a bola vyhlásená republika zasiahol Antonio Cánovas del Castillo , usilujúci sa o návrat Bourbonov na trón.
V roku 1875 sa na trón vrátili Bourboni v osobe Alfonsa XII. , syna kráľovnej Isabely II., ktorá tak sama mohla zažiť návrat rodu na trón a vládu syna.
Ale nie všetci mali porozumenie pre jeho sociálne a mravné reformy. Najatí vrahovia naňho spáchali niekoľko atentátov. Istý útočník mu úderom celkom rozbil tvár. Napokon ho španielske úrady a cirkevní predstavení odvolali z Kuby. Španielska kráľovná ho chcela mať za spovedníka. Arcibiskup prijal kráľovninu ponuku, ale s troma podmienkami: že bude bývať mimo kráľovského paláca, ďalej, že bude prichádzať iba spovedať kráľovnú alebo vyučovať deti, a napokon, že nebude mať nijaké funkcie pri kráľovskom dvore.
V revolúcii roku 1868 sprevádzal kráľovnú do vyhnanstva vo Francúzsku. V Paríži sa venoval španielskym emigrantom, pre ktorých zakladal Konferencie Svätej rodiny.
Z Paríža odišiel do Ríma, kde sa v rokoch 1869-70 zúčastnil na Prvom vatikánskom koncile. V júli 1870 však ochorel. Odcestoval z Ríma, aby sa pripojil k svojim misionárom, ktorí boli vo vyhnanstve v južnom Francúzsku. Tam v kláštore vo Fontfroide zomrel 24. októbra 1870.
Antona Máriu Clareta vyhlásil za blahoslaveného pápež Pius XI. roku 1934 a za svätého pápež Pius XII. roku 1950.
Životopis
Pochádzal z početnej rodiny (bol piaty z desiatich detí). Pôvodne pracoval ako tkadlec , neskôr odišiel do Barcelony . Tu vstúpil v roku 1829 do seminára av roku 1835 bol vysvätený za kňaza. Potom pôsobil ako kňaz v rodnom Katalánsku . Roku 1839 vstúpil v Ríme do noviciátu jezuitov , ale kvôli zdravotnému stavu nemohol vo formácii pokračovať. Vrátil sa do Španielska, pôsobil tu ako ľudový kazateľ a misionár .
Blahorečený bol 25. februára 1934 , Piem XI. a svätorečený 7. mája 1950 Piom XII.
Svätý
Antonín Maria Claret
Arcibiskup
Narodenie
23. decembra 1807
Sallent
Úmrtie
24. októbra 1870
Fontfroide
Sviatok
24. októbra
Miesto pochovania
Sant Antoni Maria Claret de Vic
Štátne občianstvo
Španielsko
Rád
Tovaryšstvo Ježišovo a Kongregácia misionárov synov Nepoškvrneného srdca blahoslavenej Panny Márie
Vyznanie
katolícka cirkev
Blahorečený
25. februára 1934
Zvätorečený
7. mája 1950
Uctievaný cirkvami
Rímskokatolícka cirkev a cirkvi v jej spoločenstve
Atribúty
biskupská klerika, barla, kniha
Patrónom
obchodníkov z textilom, tkáčov, katolíckej tlače, Klaretiánov
Anton Mária Claret, biskup, zakladateľ misijnej spoločnosti Synov Panny Márie
Svätý
Sviatok: 24. október
* 23. december 1807 Sallent pri Barcelone, Španielsko
† 24. október 1870 kláštor Fontfroide pri Narbonne, Francúzsko
Význam mena: stojaci vpredu; prvorodený; bojujúci v čele proti nepriateľom (lat.)
Sv. Anton Mária Claret sa narodil 23. decembra 1807 v mestečku Sallente blízko Barcelony v Španielsku ako piaty z desiatich detí. Od malička pomáhal otcovi v tkáčskom remesle. Ako sedemnásťročného ho otec poslal na zdokonalenie v tomto odbore do Barcelony. Mal zmysel pre technické veci, a tak mu ako dvadsaťjedenročnému ponúkli miesto riaditeľa tkáčskej dielne. On to odmietol. Od malička totiž túžil byť kňazom. Často čítaval Sv. písmo a veľa sa modlil. Dal sa na štúdiá filozofie a teológie a v roku 1835 bol vysvätený za kňaza. Keďže vtedy bolo v Španielsku kňazov dosť, odišiel do Ríma a tam vstúpil do rehole jezuitov. Reumatické bolesti v nohách ho po niekoľkých mesiacoch donútili noviciát prerušiť. Na radu generálneho predstaveného sa vrátil do Španielska. So súhlasom svojho biskupa začal pôsobiť ako ľudový misionár a dával duchovné cvičenia. Chodil vždy pešo a neprijímal ani peniaze ani dary. Jediné, čo prijal, bolo jedlo. Mnoho kázal a mnoho spovedal. Veľa ľudí ho začalo vyhľadávať. Hovorili o ňom, že je svätec. Bol to však čas aj občianskych vojen, a tak ho niekedy pokladali za špióna druhej strany a prenasledovali ho. Keď skončil nejakú misiu a prechádzal na iné miesto, zmocňoval sa ho smútok. Pokladal to za diablovo pokušenie, tak ako aj všetky reči o jeho svätosti. V roku 1842 dostal dar rozoznať, kto je v stave smrteľného hriechu. Uzdravoval chorých a mal dar proroctva. Veľa písal. Jeden z anarchistov tej doby sa vyjadril, že vďaka nemu sa obrátilo celé Katalánsko. Podobný úspech mal aj na Kanárskych ostrovoch, kam ho poslal biskup (v roku 1848). Keď sa vrátil, s niekoľkými kňazmi založil misijnú spoločnosť Synov Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Táto myšlienka sa mu už dávno natískala. Teraz sa stala skutočnosťou.
Anton Mária Claret, biskup
V roku 1849 s piatimi kňazskými spolubratmi založil Misijnú kongregáciu synov Nepoškvrneného Srdca Panny Márie – klaretiánov.
Zdroj: Wikipedia
Očakávalo sa, že Anton Mária Claret (* 1807 v katalánskom Sallente) sa stane tkáčom ako jeho otec, no on sa pri farárovi učil latinčinu, lebo túžil byť kňazom. Po dokončení vzdelávania v Barcelone odmietol ponuku viesť tkáčsku továreň a vstúpil do seminára vo Vic. Prijal stredné meno Mária a po kňazskej vysviacke začal pôsobiť v rodnej farnosti.
Následne ho biskup ustanovil za misionára v Katalánsku a na Kanárskych ostrovoch – túto úlohu splnil majstrovsky ako kazateľ, spovedník, exercitátor a vydavateľ duchovných spisov a letákov.
V roku 1849 Anton s piatimi kňazskými spolubratmi založil Misijnú kongregáciu synov Nepoškvrneného Srdca Panny Márie – klaretiánov a v tom istom roku bol vymenovaný za arcibiskupa Santiaga de Cuba. Tam v roku 1855 s Antoniou París založil ženskú vetvu rehole.
V roku 1857 ho kráľovná Izabela II. povolala späť do Španielska za svojho spovedníka. V priebehu niekoľkých rokov obrátil život na kráľovskom dvore, podnietil založenia reholí a menovania schopných biskupov a sprevádzanie kráľovskej rodiny využil na kazateľské cesty. V roku 1868 sprevádzal kráľovnú aj do francúzskeho exilu. Zomrel 24. októbra 1870 vo Fontfroide. Svätorečený bol v roku 1950.
Jeho život by sme v skratke mohli charakterizovať takto: bol to misionár, zakladateľ rehoľnej spoločnosti, sociálny reformátor, kráľovnin kaplán, spisovateľ a vydavateľ, arcibiskup a utečenec. Zomrel po bolestivej chorobe 24. októbra 1870 v cisterciánskom opátstve vo Fontfroide pri Narbonne na juhu Francúzska, kde sa uchýlil pred prenasledovateľmi.
Pápež Pius XII. ho v roku 1950 vyhlásil za svätého. Jeho pozostatky previezli do domu jeho materskej kongregácie vo Vich (súčasné Vic pri Barcelone), kde sa nachádzajú dodnes.
sv. Anton Mária Claret, biskup, zakladateľ misijnej spoločnosti Synov Panny Márie
Sviatok: 24. október
* 23. december 1807 Sallent pri Barcelone, Španielsko
† 24. október 1870 kláštor Fontfroide pri Narbonne, Francúzsko
Význam mena: stojaci vpredu; prvorodený; bojujúci v čele proti nepriateľom (lat.)
Sv. Anton Mária Claret sa narodil 23. decembra 1807 v mestečku Sallente blízko Barcelony v Španielsku ako piaty z desiatich detí. Od malička pomáhal otcovi v tkáčskom remesle. Ako sedemnásťročného ho otec poslal na zdokonalenie v tomto odbore do Barcelony. Mal zmysel pre technické veci, a tak mu ako dvadsaťjedenročnému ponúkli miesto riaditeľa tkáčskej dielne. On to odmietol. Od malička totiž túžil byť kňazom. Často čítaval Sv. písmo a veľa sa modlil. Dal sa na štúdiá filozofie a teológie a v roku 1835 bol vysvätený za kňaza. Keďže vtedy bolo v Španielsku kňazov dosť, odišiel do Ríma a tam vstúpil do rehole jezuitov. Reumatické bolesti v nohách ho po niekoľkých mesiacoch donútili noviciát prerušiť. Na radu generálneho predstaveného sa vrátil do Španielska. So súhlasom svojho biskupa začal pôsobiť ako ľudový misionár a dával duchovné cvičenia. Chodil vždy pešo a neprijímal ani peniaze ani dary. Jediné, čo prijal, bolo jedlo. Mnoho kázal a mnoho spovedal. Veľa ľudí ho začalo vyhľadávať. Hovorili o ňom, že je svätec. Bol to však čas aj občianskych vojen, a tak ho niekedy pokladali za špióna druhej strany a prenasledovali ho. Keď skončil nejakú misiu a prechádzal na iné miesto, zmocňoval sa ho smútok. Pokladal to za diablovo pokušenie, tak ako aj všetky reči o jeho svätosti. V roku 1842 dostal dar rozoznať, kto je v stave smrteľného hriechu. Uzdravoval chorých a mal dar proroctva. Veľa písal. Jeden z anarchistov tej doby sa vyjadril, že vďaka nemu sa obrátilo celé Katalánsko. Podobný úspech mal aj na Kanárskych ostrovoch, kam ho poslal biskup (v roku 1848). Keď sa vrátil, s niekoľkými kňazmi založil misijnú spoločnosť Synov Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Táto myšlienka sa mu už dávno natískala. Teraz sa stala skutočnosťou.
Nasledujúceho roku (1850) ho vymenovali za arcibiskupa do Santiaga na Kube. Bránil sa, no všetci mu hovorili, že je viazaný vo svedomí, aby to prijal. Anton to teda prijal. Na svoje nové pôsobisko prišiel vo februári 1851. Hneď začal konať exercície pre svojich kňazov a potom sa dal na ľudové misie. Úspech mal podobný ako v Katalánsku. V diecéze, v ktorej už štrnásť rokov nebol biskup, bol duchovný život na biednej úrovni. Patrilo do nej asi 750 000 ľudí. Fár bolo len asi štyridsať. Keď Anton odchádzal z Kuby späť do Španielska, pribudlo 53 nových fár, seminár bol zreštaurovaný, do diecézy prišli nové rehole. Arcibiskup trikrát obišiel celú diecézu, kázal, vyučoval, spovedal. No nielen to. Učil ľudí, hlavne roľníkov, aj hospodáriť, aby boli sebestační. Mal však aj odporcov. Boli to tí, ktorí sa nechceli vzdať nemravného života, a mnohí iní, ktorí žili v rôznych tajných spolkoch a organizáciách. Jeden z nich dokonca na arcibiskupa zaútočil. Britvou ho zasiahol do tváre a prerezal mu slinné žľazy. Lekári ho ihneď operovali, ale nepomohlo, sliny mu stále tiekli von. Chceli preto vyčkať a na druhý deň sa znova pokúsiť o zákrok. Anton bol šťastný, že môže trpieť. Modlil sa, úplne sa odovzdal do rúk Panny Márie a ponúkol svoj život Bohu. Počas tejto modlitby bol uzdravený. Lekári to nevedeli pochopiť. Tento incident bol povelom na ohováračskú kampaň. Mnoho nepravdivého o ňom popísali španielskej kráľovnej.
V marci 1857 mu napísala kráľovná Izabela II. list, aby prišiel do Madridu. Anton teda prišiel späť do Španielska. Čakal, že ho kráľovná pozbaví úradu. Tá ho však požiadala, aby jej robil duchovného vodcu a pomohol z krízy, v ktorej sa práve nachádzala. Arcibiskup si však dal podmienky – nebude mať žiadnu politickú funkciu a nebude bývať na kráľovskom dvore. Okrem toho jej otvorene povedal, že musí prepustiť svojho milenca a vrátiť sa k manželovi. Po dlhých vnútorných bojoch si kráľovná vykonala duchovné cvičenia a začala viesť nový život. Popri tejto činnosti mal Anton dosť času na apoštolát – vydával náboženské publikácie, zakladal ľudové knižnice a často kázal. Do politiky sa vôbec nemiešal. Staral sa hlavne o to, aby za biskupov boli vysvätení len takí kňazi, ktorí viedli čnostný a nábožný život. Mnoho si vytrpel od svojich neprajníkov, osočovali ho, robili si z neho posmech. Takto strávil desať rokov.
V roku 1868 vypukla revolúcia. Arcibiskup spolu s kráľovskou rodinou odišiel do Francúzska. Nasledujúceho roku založil v Paríži Konferenciu sv. Rodiny, ktorej úlohou bolo starať sa o španielskych emigrantov. Toho istého roku odišiel do Ríma, kde ho prijal pápež Pius IX. Zúčastnil sa aj na otvorení Prvého vatikánskeho koncilu (8. decembra 1869) a na rozličných zasadaniach koncilu. Naďalej žil v chudobe, kázal, písal, spovedal, navštevoval chorých. Keď sám ochorel, vrátil sa do Francúzska k svojim misionárom. Zomrel po bolestivej chorobe 24. októbra 1870 v cisterciánskom opátstve vo Fontfroide pri Narbonne (na juhu Francúzska), kde sa uchýlil pred prenasledovateľmi. Tam ho aj pochovali. Na jeho hrob vyryli slová: „Miloval som spravodlivosť a nenávidel som neprávosť, preto umieram vo vyhnanstve.“ Pápež Pius XI. vyhlásil v roku 1934 Antona Máriu Clareta za blahoslaveného a Pius XII. v roku 1950 za svätého. Jeho pozostatky previezli do domu jeho materskej kongregácie vo Vich (súčasné Vic pri Barcelone), kde sa nachádzajú dodnes.
Španielska Izabela II
Isabella II ( španielsky : Isabel II , María Isabel Luisa de Borbón y Borbón-Dos Sicilias; 10. október 1830 – 9. apríl 1904) bola kráľovnou Španielska od roku 1833 až do svojho zosadenia v roku 1868. Je jedinou vládnucou kráľovnou v histórii zjednoteného Španielska.
Izabela bola staršou dcérou kráľa Ferdinanda VII. a kráľovnej Márie Kristíny . Krátko pred Isabelliným narodením jej otec vydal Pragmatickú sankciu , aby zrušil zákon Salický a zabezpečil nástupníctvo jeho prvorodenej dcéry, pretože nemal syna. Na trón nastúpila mesiac pred svojimi tretími narodeninami, ale o jej nástupníctvo napadol jej strýko Infante Carlos (zakladateľ karlistického hnutia ), ktorého odmietnutie uznať ženskú suverénnu viedlo ku karlistickým vojnám . Pod regentstvom svojej matky sa Španielsko zmenilo z absolútnej monarchie na konštitučnú monarchiu, pričom prijalo kráľovský štatút z roku 1834 a ústavu z roku 1837 .
Izabela bola vyhlásená za plnoletú a svoju osobnú vládu začala v roku 1843. Jej efektívna vláda bola obdobím poznačeným palácovými intrigami, vplyvmi zo zákulisia a predsiene, kasárenskými sprisahaniami a vojenskými pronunciamientos . Jej manželstvo s Franciscom de Asís, vojvodom z Cádizu , bolo nešťastné a jej osobné správanie, ako aj fámy o aférach poškodili jej povesť. V septembri 1868 sa v Cádize začala námorná vzbura , ktorá znamenala začiatok Slávnej revolúcie . Porážka jej síl od maršala 1. vojvodu z la Torre ukončila jej vládu a odišla do exilu vo Francúzsku. V roku 1870 sa formálne vzdala španielskeho trónu v prospech svojho syna Alfonsa . V roku 1874 bola prvá španielska republika zvrhnutá prevratom. Bourbonská monarchia bola obnovená a Alfonso nastúpil na trón ako kráľ Alfonso XII. Isabella sa o dva roky neskôr vrátila do Španielska, ale čoskoro opäť odišla do Francúzska, kde žila až do svojej smrti v roku 1904.
Narodenie a regencie
Raný život španielskej Isabelly II
Isabella sa narodila v kráľovskom paláci v Madride v roku 1830 ako najstaršia dcéra španielskeho kráľa Ferdinanda VII . a jeho štvrtej manželky a netere Márie Kristíny z dvoch Sicílií . Bola zverená kráľovskej guvernantke Maríi del Carmen Machín y Ortiz de Zárate . Kráľovná Mária Kristína sa stala regentkou 29. septembra 1833, keď bola jej trojročná dcéra Izabela vyhlásená za panovníčku po smrti Ferdinanda VII.