Mnohí tvrdia, že homosexualita je daná. Hľadajú takzvaný „homosexuálny gén“ či biologický základ. Dodnes nič nenašli,, nemajú žiadny genetický ani biologický základ. Áno, homosexuáli sa môžu zmeniť a práve to tu robíme, pomáhame ľuďom zbaviť sa homosexuality. Táto klinika má 8 terapeutov, 7 mužov a 1 ženu. Tá sa venuje lesbám a muži homosexuálom. Jedným z dôvodov, prečo veľa ľudí neverí, že homosexuáli sa môžu zmeniť, je to, že ich nevidieť rozprávať svoj príbeh. V médiách je len: „Som gay, nechcel som byť gay, ale pochopil som, že ním som a tak sa prijímam taký, aký som.“ A tomu hovoria "coming out" príbeh. Ale potrebujeme počuť aj iný druh "coming out" príbehu, a to "coming out" človeka, ktorý hovorí: „Mal som tieto pocity, túto príťažlivosť. Povedali mi, že som sa narodil ako gay a že nemám na výber..."
„...potom som ale zistil, že mňa klamali. Keď pochopím sám seba, svoje detstvo a to, čo sa mi stalo, pochopím o čom bola moja príťažlivosť A dnes už nie som gay, tu je moja manželka, moje deti, moja rodina".
O bývalých homosexuáloch tvrdia, že sa vraj nezmenili, potláčajú, popierajú svoje pocity, predstierajú heterosexualitu.
Ale keď počúvate svedectvá týchto ľudí, ich príbehy, tak zistíte, že u nich došlo k zníženiu homosexuálnej príťažlivosti.
Netvrdím, že už nie je žiadna táto príťažlivosť, možno tam ešte trochu zostalo. Ale títo ľudia už nie sú homosexuálmi.
Mnohí sa oženili, založili si rodinu a pociťujú autentickú sexuálnu príťažlivosť k svojej manželke.
Túto prácu robíme celý deň, pracujeme s 135 prípadmi týždenne, a môžem vám povedať, že ľudia sa naozaj menia.
Nikdy som neuvažoval o tejto práci, neplánoval som ju, a nepripravoval som sa na ňu.
Prišlo však za mnou mnoho mužov, ktorí trpeli homosexuálnymi pocitmi, ktoré boli v rozpore s ich vierou, s ich náboženskými presvedčeniami. A ja im chcel pomôcť.
A objavil som vzorec mužskej homosexuality: všetci majú narušený vzťah s Otcom, majú príliš dotieravé, dotieravo sa miešajúca dominantné matky a vzdialených, nedostupných, odmeraných alebo kritických otcov.
A tak pustil som sa do tejto práce, čítal a študoval som odbornú literatúru, skúmal som vedecké dôkazy, to, čo nazývam trojuholníkovou rodinnou dynamikou:
V jednom rohu trojuholníka je príliš dotieravá, dotieravo sa miešajúca dominantná matka, v druhom rohu je vzdialený, nedostupný, odmeraný alebo kritický otec, a v treťom rohu je citlivý, introvertný, umelecky nadaný, plachý a hanblivý chlapec.
Ten chlapec sa možno narodil s temperamentom takým, ako som ho práve opísal. To však z neho ešte nerobí homosexuála.
To, čo z neho robí homosexuála, je skutočnosť, že tento temperament je teraz ovplyvnený vzťahom medzi matkou, otcom a rodinou a tlačí tohto chlapca od temperamentnej citlivosti k príťažlivosti k rovnakému pohlaviu.
Liečbu homosexuality sťažuje závislosť na príťažlivosti k osobám rovnakého pohlavia, a často aj homosexuálna pornografia na internete, je ich veľkou závislosťou.
Jedným z problémov, ktorým sa musíme venovať v priebehu liečby, je teda závislosť od sexuálnej aktivity. To, čo nazývame impulzom. A to je súčasťou problému.
Sú aj ďalšie faktory, ktoré by môžu prispieť k vzniku homosexuality: starší brat je veľmi silný, dominantný a je hviezdou v športe, a tento konkrétny pacient je plachý, hanblivý a umelecky nadaný, čo môže byť jedným z faktorov.
Je potrebné primäť staršieho brata, aby s mladším bratom spolupracoval a podporoval ho, aby sa mladší brat mohol cítiť dobre vo svojej koži.
Veľmi dôležití sú aj ostatní chlapci, s ktorými sa stretáva. Je treba zaistiť, aby mal s nimi dobrý vzťah.
Velmi rizikovým faktorom je sexuálne zneužívanie zo strany staršieho muža. Ale žiadny z faktorov nie je tak podstatný ako raný vzťah s otcom.
Ak má totiž pevný vzťah s otcom, potom mu príliš neublíží jeho starší brat, ani jeho rovesníci, ba dokonca ani sexuálne zneužívanie zo strany staršieho muža.
Môžem vám povedať, že asi tretina pacientov našej kliniky uvádza, že boli sexuálne zneužití starším mužom alebo tínedžerom, keď boli veľmi malí. To však samo o sebe ešte neznamená, že sa z nich stanú homosexuáli.
Je veľa heterosexuálov, ktorých v detstve sexuálne zneužili, a napriek tomu zostali heterosexuálmi.
Ak však chýba otcovská láska, cíti emocionálnu prázdnotu, potom mu homosexuáli môžu ponúknuť lásku, ale v skutočnosti poskytujú sex.
Sex tak spájajú s láskou a táto emocionálna potreba vedie k sexuálnej závislosti, čo je vzorec, ktorý je vidieť znova a znova.
Je to vyše 30 rokov, čo Americká psychiatrická asociácia a Americká psychologická asociácia normalizovali homosexualitu.
Neexistuje ani jeden jediný prípad vývoja dieťaťa, ktorý by viedol k homosexualite, ak dieťa nie je traumatizované.
Ak dieťa zažije určitý druh traumy, traumatické odmietnutie, je pravdepodobné, že sa stane homosexuálne, ak traumatizované nie je, zostane heterosexuálne.
Dieťa zostane heterosexuálne, ak je rodičmi a vychovávateľmi nasmerované k svojmu prirodzenému biologicky danému pohlaviu.
Terapeutický prístup je vždy pozitívny. Nikdy našim pacientom nehovoríme, aby sa nevenovali homosexuálnym aktivitám. Ak to chcú robiť, tak to robia. Našou úlohou je pomôcť im, aby sa z toho poučili.
Ak príde ku mne pacient a povie: "Mal som homosexuálny sex," tak sa ho spýtam: "Čo sa s tebou dialo tesne predtým, než si sa rozhodol to robiť? Aký bol tvoj psychický stav, ktorý ťa k tomu viedol?"
Pacientov nekárame, že to urobili, ale keď to urobili, dáme im možnosť poučiť sa zo svojho zlyhania, naučiť sa niečo o sebe samom.
Cieľom je pochopiť pôvod vašej homosexuality. Ak ste homosexuál, nie je to preto, že ste sa tak narodili, ale preto, že sa vám v detstve niečo stalo, a je na vás pochopiť, o aké vzorce ide.
Netreba im to hovoriť. Stačí preskúmať svoje detstvo, a zistia, že tam bola traumatická skúsenosť s otcom alebo príliš intenzívny vzťah s matkou.
Pochopia, že ich homosexuálny impulz, túžba po homosexuálnom sexe je predchádzaná šedou zónou pocitu prázdnoty, osamelosti a úbohosti.
A tomu predchádza to, že niekto niečo urobil, aby si sa cítil zle sám so sebou. Niekto ťa zahanbil, ponížil, povedal ti niečo, čo ťa prinútilo cítiť sa menejcenný, a to ťa predurčilo na homosexuálne správanie.
A my pacientom vysvetľujeme, že homosexualita nie je o sexe. Ide o tom, ako sa cítiš ako človek, o tvoje sebavedomie, tvoju identitu, a o spôsob, akým sa vzťahuješ k ostatným ľuďom.
Mnohí povedia: „To sedí na alkohol, drogy a iné druhy návykového správania - vždy tomu predchádza zlý pocit zo seba samého. A skutočne to zapadá do odbornej literatúry o rôznych druhoch závislostí". „Je to rovnaký vzorec."
Až na to, že naši pacienti boli traumatizovaní v súvislosti so svojou genderovou identitou. A to odlišuje homosexualitu od tých ostatných závislostí. Ich detská trauma, súvisí s tým, že sú femininní.
Predtým sa objavovali tvrdenia, že pre našu terapiu nemáme vedecké dôkazy.
To už neplatí, odvtedy bolo publikovaných mnoho vedeckých publikácií, mnoho dôkazov o úspešnej liečbe homosexuality, napríklad aj štúdia Spitzerova.
Spitzer nevychádza z náboženského hľadiska, Spitzer bol hrdinom gay komunity, a bol to práve Spitzer, kto pomohol zmeniť rozhodnutie z roku 1973 o normalizácii homosexuality.
A bol to práve Spitzer, kto potom našiel 200 ľudí, ktorí prekonali svoju homosexualitu – 150 mužov a 50 žien, ktorí sa zbavili svojej homosexuality a úspešne prešli k heterosexualite. A objavujú sa aj mnohé ďalšie štúdie.
Najväčšou hrozbou pre LGBT+ ideológiu je svedectvo bývalého homosexuála: „Bol som homosexuál, ale dnes som šťastne ženatý“. To je najväčšia hrozba pre LGBT+ ideológiu, pretože základnou dogmou LGBT+ ideológie je dogma, že "sa tak narodíte a nemáte na výber".
Ale keď dokážete, že liečba homosexuality je možná, úplne to zborí ich ideologické základy.
Dnes keď žiak či študent príde k školskému poradcovi a povie: „Cítim homosexuálne pocity a príťažlivosť, čo mám robiť?“
Poradca povie: „Narodil si sa ako gay, máš gay gén", a to je všetko.
Nie je pre to žiadny vedecký dôkaz, je to ideologická dezinformácia, ktorú mladí ľudia dostávajú. Tieto deti tak nemajú žiadnu nádej na zmenu. Dúfame, že poradca raz bude smieť povedať:
"Pozri, môžeš buď prijať svoju homosexualitu, alebo sa môžeš pokúsiť zmeniť - zmena je možná. Mnohí už svoju homosexualitu prekonali a možno by si mal zvážiť možnosť, že ju prekonáš aj ty".
To je poctivý spôsob, ako informovať mladých ľudí, ktorí hľadajú informácie. Zatajujú im, že majú na výber. Radia im: „Choď von a vyskúšaj či ti chutí gay sex“, čo je absurdné. Veď k čomu to povedie?
Ak má človek homosexuálne pocity a bude sa venovať týmto aktivitám, tak isteže sa mu to bude páčiť, pretože sex je príjemný, a to len prehĺbi jeho patologickú sexualitu. A to obmedzí jeho možnosť zvážiť zmenu v budúcnosti.
Miera úspešnosti liečby je daná mierou homosexuálnych aktivít. Pacient, ktorý mal menej homosexuálnych aktivít má v terapii lepšie výsledky, pretože nemá toľko patologického návyku.
A pre toho, kto mal viac homosexuálnych aktivít je liečba ťažšia, pretože jeho patologický návyk je silnejší.
Na tejto klinike plus mínus zhruba jedna tretina pacientov sa vylieči, u druhej je výrazné zlepšenie, a u tretej žiadna či takmer žiadna zmena.
Ak hovorím o vyliečení, tak to neznamená, že u tejto osoby sa už nikdy nemôže objaviť homosexuálna myšlienka či pocit.
Pokiaľ by sa to predsa len objavilo, bude rozumieť, o čo ide, zamyslí sa nad sebou a povie si: „Čo sa to so mnou teraz deje, že mám tento pocit"?
Ako mi to ide: s manželkou? - s priateľmi? - so mnou samým? A jeho myseľ sa zameria na to.
Homosexuálne pokušenie je signál, aby ste sa vrátili k sebe a zistili, ako na tom ste.
A keď hovorím o tej zhruba tretine pacientov s malou či žiadnou zmenou, tí mali malú či žiadnu motiváciu, dotiahli ich sem ich manželky alebo rodičia.
A naopak, u motivovaných pacientov dochádza k vyliečeniu alebo aspoň k výraznému zmierneniu ich homosexuality.
Môj najstarší pacient má 64 rokov a najmladší 7 rokov.
Ten sedemročný vykazuje to, čomu hovoríme GID, porucha rodovej identity – chce byť dievčatkom. Pracujeme teda s rodinou.
A najstarším je 64-ročný muž, ktorý netušil, že má na výber, že zmena je možná. A vedie si veľmi dobre, pretože našťastie nemal veľa homosexuálnych aktivít. A je tiež veľmi motivovaný.
Niektorým ľuďom homosexualita vyhovuje, chcú žiť homosexuálnym životným štýlom. My sme tu k dispozícii len pre tých, pre ktorých je homosexualita maladaptácia a ktorí sa chcú zmeniť. A len s nimi chceme pracovať.
Pred rokom 1973 bola homosexualita vždy poruchou. Traja velikáni psychológie, Jung, Freud a Adler, títo traja velikáni, všetci považovali homosexualitu za poruchu.
A bola nepretržite považovaná za poruchu až do jedného dňa v roku 1973. Čo sa toho dňa stalo? Konalo sa nejaké veľké vedecké stretnutie? Došlo k posúdeniu nových dôkazov, ktoré boli predložené?
Nie, bolo to politické rozhodnutie.
A tak počas jediného dňa bolo zmazaných 150 rokov odbornej literatúry.
Mladým ľuďom sa nehovorí, že majú na výber. Hovoria im, že majú „homosexuálny gén“, ba dokonca „homosexuálnu DNA“.
To rozhodne nie je pravda.
Je to jednoznačne dezinformácia.
Ubližujú mladým ľuďom, keď ich povzbudzujú k homosexuálnemu životnému štýlu, aby sa zapojili do homosexuálneho sexu. Vraj skúste to, a uvidíte, či sa vám to bude páčiť. Je to tá najabsurdnejšia rada akú môžu dať.
Títo poradcovia veria, že existuje takzvaný „homosexuálny gén“. Toto im v rámci vzdelávania vtĺkajú do hlavy a oni to opakujú.
Politická LGBT+ lobby chcela využiť rok 1993, dvadsiate výročie rozhodnutia z roku 1973 na to, aby úplne zakázali liečbu homosexuality.
Politická LGBT+ lobby plánovala v roku 1993 - v dvadsiatom výročí rozhodnutia z roku 1973 - úplne zakázať liečbu homosexuality.
A tak psychológovia a psychiatri z celej krajiny, ktorí sa tejto práci venujú, spojili sily, aby mohli spoločne pomáhať pacientom zachovať im právo na liečbu.
A tak už v roku 1992 vznikla organizácia North. LGBT+ psychiatri z Americkej psychiatrickej asociácie nás chceli ignorovať, no nešlo to, stále sme rástli a rástli.
A aj naďalej máme vplyv. Máme veľmi kvalitné webové stránky s vynikajúcimi vedeckými informáciami. Veľmi dbáme na to, aby to, čo na naše webové stránky dávame, bolo vedecké podložené. Nie je to politické ani náboženské.
Každý rok máme celoštátnu konferenciu, ktorá má vysokú účasť. Vynikajúci prednášajúci. Robíme pokroky, nemožno nás ignorovať. Máme viac ako tisíc členov.
Takže sa nám darí veľmi, veľmi dobre. Po celej krajine máme pobočky North. Máme pobočky aj v severnom Švajčiarsku, Taliansku, Kanade, Mexiku. Ani neviem, kde ešte. V Španielsku. Chcem povedať, jednoducho rastieme.
Svet je stvorený pre mužov a ženy. To nie je homofóbia, to tak je.
Deti – ak ich netraumatizujete, necháte na pokoji, zostanú heterosexuálne.
98 % obyvateľstva je heterosexuálna. Je jasné, že je ľahšie žiť ako 98 % obyvateľstva než ako 2 % obyvateľstva. Taká je realita.
Neobhajujeme napádanie homosexuálov, ubližovanie ľuďom či obmedzovanie občianskych práv. Realita je však taká, že tento svet je heterosexuálny.
Keď pacient povie: „Som tu, pretože moja Cirkev chce, aby som sa zmenil,“ alebo „Moja rodina chce, aby som sa zmenil", tento pacient v terapii nebude mať úspech. Sám sa musí chcieť zmeniť.
Väčšina pacientov nám hovorí: "homosexualita sa mi nezdá správna. Nejde o to, či je to z morálneho hľadiska dobré alebo zlé, ale keď sa zapojím do homosexuálnej aktivity, je na tom niečo zle". A toto je ta pravá motivácia k zmene.
Väčšinou som zatiaľ hovoril o mužských homosexuáloch, pretože tí tvoria väčšinu pacientov, s ktorými pracujeme. Mužská homosexualita je častejšia ako ženská. Niektoré štúdie uvádzajú pomer 5:1, 10:1, jedna štúdia dokonca 11:1.
Je to tým, že sa chlapec musí odlíšiť od matky a stotožniť sa s otcom. Má teda pred sebou ďalšiu vývojovú úlohu. Dievča si zachováva svoju identitu s matkou. A z toho si vytvára ženskú identitu. Chlapec však musí urobiť ešte tento ďalší krok.
Zatiaľ som hovoril o mužskej homosexualite, zamyslime sa teda aj nad lesbizmom, ktorý je zložitejší.
Dievčatko je pripútané k matke, ale dochádza k narušeniu, prerušeniu alebo rozpadu emocionálneho putá s matkou. Matka je naladená na dieťa, ale možno sama prechádza psychickými problémami alebo má problémy s otcom či manželom, a preto sa od dieťaťa odpojí.
Dieťa tak prežíva túto stratu, tento pokles citovej väzby. Ide teda o prerušované spojenie. Vzniká tak túžba po materskej postave, ktorú neskôr objaví. Iný druh problému, s ktorým sa dievča môže stretnúť je problém súvisiaci s pohlavím, ide o niečo podobné ako u mužských homosexuálov.
V prípade lezby sa odpútala od matky a nadviazala vzťah s otcom. Urobila to, čo by mal urobiť chlapec.
Prečo by sa ale dievča odcudzilo matke a nadviazalo vzťah s otcom? No, niekedy sa stáva, že v rodine panuje dynamika, keď je matka pasívna, slabá a emocionálne nedostupná, a otec je veľmi zvodný.
Nie sexuálne zvodný, ale má veľmi výraznú osobnosť. Je charizmatický, je výrazný.
Môže sa stať, že otec týra matku a dievča si povie: „Keď toto znamená byť ženou, byť slabá, byť obeťou, tak sa stotožním s otcom.“ Stane sa z nej akoby otcov malý chlapec, identifikuje sa s agresorom.
Vo svojich fantáziách v podstate popiera svoju ženskú identitu, je to mužský typ lesby, chová sa ako chlapec. Veľmi často sa tento typ lesby spojí s prvým typom, ktorý hľadá materskú postavu. Máme teda pasívny ženský typ a potom máme maskulínny typ.
Nakoniec máme tretí typ, a to dievča, ktoré bolo sexuálne zneužité mužom. U nej dochádza k fobickej reakcii, strachu z mužskej sexuality. A pre ňu je lesbizmus bezpečným útočiskom. Nejde tak veľmi o zásadný problém, tá má obvykle v terapii najlepšiu prognózu.