Som igorb a som kresťan, „používam rozum, bibliu a vieru“.
- ctím si pápeža ---- ale ignorujem cirkevné dokumenty o Eucharistii
- prečítal som si článok o tom, že kňaz odmietol dať sv. prijímanie do úst, samotný kňaz to potvrdil a spomínaná rodina to potvrdila ----- ale ja nechápem, aký s tým máte problém, však mne do rúk sv. prijímanie dal (aj staršiemu mužovi do úst, ktorý mal podľa všetkého ako poznáme vtedajšie pomery fyzické, alebo psychologické dôvody)
-„denne cestujem a stretávam sa z ľuďmi z celého Slovenska“ ---- ale „nešiel som na sv. prijímanie“ lebo sa „bojím sa, že niekoho nakazím“

Mne tu niečo nesedí.......

Pani ĽubicaB. Ja chápem, že keď človek 4 mesiace počúva, že forma nie je dôležitá, tak tomu začne veriť, ale zamyslime sa ešte nad takýmto pohľadom okrem toho, čo Karol napísal nesmierne výstižne. Teší ma, že vnímate, že Vy máte "otvorené a pravdivé srdce". Keď sa aj Vy snažíte prijímať s úctou, všimli Ste si už ako prijímajú iní? Zamysleli Ste sa, ako budú vnímať Najsvätejšie Telo malé deti, ktoré vidia, že sa oblátka hádže do ruky a je tak, ako hocijaký keksík? Prosím, nerobme sa že sa "ma to netýka, veď ja Ho prijímam s láskou a úctou" a ostatní majú vlastnú zodpovednosť... Ľudia dostanú Sviatosť do ruky a bežia ďalej - ohľad berú na ďalšieho človeka a nie na Boha, ktorý im je vydaný napospas. V tej rýchlosti si neuvedomujú ani Veľkosť Hosťa a omrvinky už vôbec nie... Niekto si oprášil aj ruku! Viem o tom, že kňazi sa vyhovárajú na veriacich, keď neprijímajú s úctou a veriaci hádžu zodpovednosť na biskupov... A kde je Ježiš? V tejto veci s Vami nesúhlasím: forma je dôležitá, lebo človek je aj telo nie len srdce(duša) a vonkajším postojom vyjadruje to čo je vnútri...

My sme tá spomínaná rodina, ktorá bola v Beckove. Prekvapilo nás, že to bolo uverejnené, ale aj reakcia P. Antona a preto cítim, že chcem objasniť môj pohľad na túto udalosť. Po výraznom uvoľňovaní opatrení už mnohí kňazi nevideli problém v tom, aby podávali sv. prijímanie aj na jazyk podľa platných inštrukcií. Mnohí kňazi vnímajú prijímanie na ruku ako nutné zlo, ktoré má po čase prestať. V Beckove sme prišli poprosiť kňaza o sv. prijímanie na jazyk, tak, že sa postavíme na koniec radu. Na otázku, či máme dôvod, som ja osobne povedala, že morálny, ale kňaz bol taký zaujatý vysvetľovaním, že nevieme čítať a dôvody sú fyzické a psychické a pod. že tomu nevenoval pozornosť. To, že sa priamo v tom dokumente píše, že môžu byť aj duchovné dôvody nám povedať „zabudol“ a spomínaný dokument nám chcel ukázať, ale práve ho nemal pri sebe. Takže je pravda, že fyzické a psychologické dôvody sme nemali. Samotný dokument počíta s možnosťou duchovného dôvodu neprijímania na ruku a stavia ho na roveň fyzických a psychologických dôvodov! Keď nakoniec povedal, že o tom aj tak má rozhodnúť kňaz, bolo všetko jasné, a odišli sme zo sakristie. Toto všetko nám môžu dosvedčiť prítomní miništranti. Takže slovo „preargumentoval“ by som upresnila, lebo na to nebol ani čas ani možnosti , keďže kňaz nás silou mocou presviedčal o svojom názore a na naše argumenty nereagoval. Ostatné však opísal autor s mimoriadnou presnosťou napriek tomu, že jeho informácie boli sprostredkované. Poslušnosť je mimoriadne významná hodnota.
Som presvedčená, že „ Keď Cirkev prostredníctvom svojho najvyššieho Učiteľského úradu niečo „predkladá veriť ako zjavené Bohom“ a ako Kristovo učenie, také „definície treba prijať s poslušnosťou viery“.(porov. KKC 891) Za to som vďačná a vždy poslušná! Sme mnohodetná rodina a občas mi nevyhovuje, keď deti majú iný názor ako ja, ale je to prirodzené a ja som povinná sa správať s rešpektom k ich dôstojnosti. Samozrejme, keby chceli v neposlušnosti páchať hriech, napomenula by som ich. A tu to chcem prepojiť s túžbou prijať sv. prijímanie na jazyk . Naozaj je to hriech? Tí čo ho „páchajú“ dospejú k náprave, keď budú napomínaní verejne z ambón počas sv. omší pred všetkými prítomnými? Možno majú niektorí kňazi úprimne tento dojem, ale ja osobne som sa po tomto zážitku, odpusťte P. Anton, viac cítila vo svojej dôstojnosti pošliapaná než poučená. Počas „aplikovania pastoračnej múdrosti“ v priebehu kázne v kostole , podobne ako ani pred nemými kamerami v TV štúdiu, kňaza nikto neobťažuje protiargumentmi.
Duchovný dôvod, o ktorom sa píše v spomínanom dokumente ja chápem ako „výhradu vo svedomí“ . Je to síce pekný pojem, ale keď je potrebné ho rešpektovať v praxi už je to, zdá sa, skutočný problém. Vtedy dostáva nové meno – subjektivizmus (a predstavuje nebezpečenstvo). Obávam sa, že stojíme pred rôznymi ťažkými situáciami, ktoré si budú vyžadovať kvôli výhrade vo svedomí kresťanov, postaviť sa proti názorom mocných (a väčšiny). A tak sa pýtam: ako sa k nám budú správať oni, keď s tým majú takýto problém niektorí kňazi sv. Cirkvi? Okrem našich troch synov, ktorí okrem iných miništrovali na spomínanej sv. omši, s nami bol aj náš malý syn. Rodičia malých detí vedia, že aj pri najväčšej snahe byť sústredene prítomní na sv. omši, udržať večer dlhší čas 20 mesačné dieťa v pokoji a tichu je veľmi náročné. My sme v ten večer po určitom čase usúdili, že kvôli tomu, aby sme nenarúšali dôstojný priebeh sv. omše je správnejšie, keď pôjdeme na priestranstvo pred kostol a my dospelý sme sa tam naďalej pokúšali čo najviac sa podľa možností sústrediť na sv. omšu.Je takéto konanie skutočne na výsmech o tom, či sme „pravý uctievači eucharistie“?
Je pravda, že P. Anton spomínal, že jeden z najstarších spôsobov prijímania v prvotnej Cirkvi bolo na ruku, ale nechápem prečo! Aký to má súvis s dnešnou situáciou?! Pokiaľ viem, prijímanie na ruku bolo povolené kvôli názoru, že je to hygienickejšie, a nie preto, lebo takýto spôsob bol niekedy v Cirkvi zaužívaný. Cirkev od neho kvôli niečomu odstúpila a za najúctivejší pokladá sv. prijímanie na jazyk na kolenách ( čo je s najväčšou
pravdepodobnosťou aj najhygienickejšie, čo píšem kvôli tým, ktorí hygienu považujú za vážnejší argument). Treba skutočne brať zreteľ na podstatu Eucharistie v zmysle cirkevných dokumentov, akými je napr. Redemptionis Sacramentum a pod. V knihe Umučenie Pána Ježiša na str. 48 píše A. K. Emmerichová, ktorá je blahoslavená, preto predpokladám, že opísané udalosti sú Cirkvou prijaté ako pravdivé, že sám Pán Ježiš „chlieb vkladal do úst apoštolom“. Kiežby sa čas a energia venovaná obhajobe prijímania na ruku venovala náuke o čo najväčšej úcte k Najsvätejšej Sviatosti!
Súhlasím s P. Antonom, tu netreba už polemizovať. Ani my sme za ním neprišli polemizovať.
Prišli sme za ním v presvedčení, že, „každý veriaci má vždy právo prijať sväté prijímanie podľa svojej vôle do úst“ (Redemptionis Sacramentum č. 92), a my len doladíme podmienky za akých môžeme prijímať na jazyk.
Nemyslela som si, že túto udalosť budem ja opisovať, ale v tomto prípade cítim potrebu tak urobiť, keďže svedčím o pravdivosti všetkého, čo autor v článku napísal. (nielen o udalosti v Beckove). Keď ľudia nemajú čítať články, ktoré odkrývajú pravdu, hoc aj nepríjemnú, tak čo majú p. Anton čítať? Pravda nás má oslobodiť a nie slepá poslušnosť, ktorá prehlušuje aj hlas vlastného svedomia.
Chcem vyjadriť obdiv a vďaku tým, ktorí cítia ochotu a odvahu ozvať sa, keď sa im zdá, že sa deje nespravodlivosť!