Podobnosť Izraela pred Babylonským zajatím a Cirkvi pred prenasledovaním dnešného veku
Hlavným previnením Izraelským bolo modlárstvo, zahrávanie si s modlami, obetovaním modlám. Ak si pozrieme dnešné dokumenty z dieľne druhého koncilu a neskôr stretnutia Cirkvi, pápežov s inými modlárskymi vierami, vidíme predobraz dnešnej Cirkvi v obraze Izraelu pred tým, ako celý Izrael stratil všetko a bol otrokom cudzích pohanov. Akoby aj dnes sa zaťahovali mraky nad tým, že katolícka Cirkev upadne do podobného Babylonského zajatia, keď stratí všetko - od Ríma, Petrov chrám, cez kostoly, budovy, a pozemky a stane sa vyhnancom pod jarmom cudzích vierovyznaní. Akoby príchod moslimov do EU ukazoval na starú zmluvu s varovným prstom - Izraelskí stratili z dohľadu Boha a spájali sa s modlami - aj Cirkev stratila z dohľadu Boha a pripája sa k pohanským náboženstvám, ktoré nemajú žiaden kredit, aby mohli niekoho spasiť. Poďme sa pozrieť na kráľov krok za krokom, ako konali a prečo napokon Boh vydal Izraelských na dlhých 70 rokov do jarma otroctva...
Božie cesty sú nad tými našimi a to hodne vysoko. Čo sa človeku môže zdať že je dobré, u Boha môže byť ohavnosťou.
Kráľ Dávid bol kráľom podľa srdca Boha, ktorý sa k Bohu obracal, spoliehal sa len na Neho, radil sa s Ním dopytoval sa Ho. Napriek svojim hriechom, ktoré Písmo nezakrýva, práve oddanosť k Bohu, dáva Dávida na piedestál jednej z najväčších postáv starej zmluvy.
Jeho syn Šalamún, napriek tomu že v mladosti bol horlivým zástancom Boha, postavil mu chrám, dostalo sa mu zjavení od Boha, Boh mu daroval múdrosť ktorú si sám vybral - bol varovaný - aby si nebral cudzie ženy, ktoré nevyznávajú Jediného Pravého Boha. Šalamún to bral na ľahkú váhu a aby sa svojim ženám zapáčil - vykonal niečo príšerného! Postavil vo svojej vlastnej krajine oltáre cudzím bohom, ktorých uctievali jeho ženy. Napokon smutne o ňom hovorí Písmo takto:
Podobne robil všetkým svojim cudzineckým ženám, ktoré pálili tymian a prinášali obety svojim bohom. Preto sa Pán rozhneval na Šalamúna, lebo sa mu srdce odvrátilo od Pána, Izraelovho Boha, ktorý sa mu dva razy zjavila dal mu v tejto veci príkaz, aby nešiel za cudzími bohmi. Ale nezachoval Pánov príkaz. 1Kr 11:8-10
Podobne aj dnes Cirkev cez svoju tradíciu trvajúcu 2000 rokov, ukazuje na hriech modlárstva, na hriech kadenia v katolíckej Cirkvi iným bôžikom, na Assisi, kde sa modly postavili na Svätý Boží oltár - ale Cirkev koná presne tak isto, ako Šalamún - Cirkev nezachovala Pánov príkaz a Assisi miesto odsúdenia, sa pravidelne opakuje, aby bol Boh čím ďalej tým viac popudzovaný vlastnými.
Napokon Boh hovorí Šalamúnovi, že jednotné kráľovstvo, ktoré spojil jeho otec kráľ Dávid, bude rozdelené. Akoby sme ukazovali na Cirkev, ktorá bola jednotná v boji s nepriateľom, je dnes rozbitá na tisíc kúskov, na tisíc výkladov viery, na tisíc jazykov slávenia omše. Jednota Cirkvi v dnešných časoch je ilúzia a to práve preto, lebo naši predkovia tak ako Šalamún, obetovali modlám na svojich pre Boha zasvätených oltároch.
Výšiny
Izraeliti pod vplyvom kráľov odhodili pravú bohoslužbu Bohu, ktorú nahradili výšinami, aj keď bohoslužba s ťažkosťami pretrvávala, ľudia chodili viac obetovať na výšiny ako na pravú bohoslužbu. Výšiny boli každému dobre viditeľné, lebo boli postavené na najvyšších miestach Izraela a práve tieto výšiny ukazovali cudzincom, koho to vlastne ten Izrael uctieva.
Toto je porovnateľné z dnešnou omšou. Katolícka Cirkev má pravú katolícku omšu, ktorá je však hlboko zatlačená do úzadia, povediac starozákonným slovníkom - je schovaná nenápadne v údoliach, aby nebola na očiach - Cirkev však vytvorila novú omšu, ktorá je na očiach celému svetu - ako boli postavené výšiny na oči celému vtedajšiemu svetu. A väčšina Izraelitov obetovala na výšinách v cudzom obrade, podľa zvyku cudzích bohov, akoby mali obetovať tak, ako to nariadil Boh cez Mojžiša.
Ľudia tak ako dnes sa dohadovali, že je podstatné poslúchať kráľa - dnes pápeža - napriek tomu, že kráľ (dnes pápež), ide proti Božiemu zákonu a sám sa stavia do pozície Boha. Svätý Peter k tomu dodáva, že je lepšie poslúchať Pána, ako padlého človeka. Ak sa človek riadi Bohom, je povinnosťou ho poslúchať, ale ak sa človek začne riadiť sebou a svojou padlou ľudskou prirodzenosťou bez Boha, alebo začne Božie slovo prekrúcať, je krajne nebezpečné ho vtedy poslúchať, lebo spolu s jedným človekom upadne celý národ do skazy, ako upadol celý Izrael.
Izrael rozdelený na Júdu a Izrael, postupne zvyšoval hnev Boží
Zameriame sa tu hlavne na verše ktoré hovoria o výšinách, ktoré Boha neustále popudzovali k hnevu. Ak si niekto dnes myslí, že spájanie náboženstiev z jediným pravým náboženstvom a jediným Pravým Bohom nebude na hnev Boží, nech sa nedá pomýliť. Spájať tmu a svetlo je podľa Svätého Pavla nemožné a kto tak bude konať, sám na sebe ponesie odsúdenie. Je zaujímavé si všimnúť, že Písmo sa vždy o výšinách zmieňuje ako o niečom odpornom Bohu. Aj keď Boh pochválil kraľovanie kráľa, ale ak kráľ neodstránil výšiny, Boží hnev sa stupňoval. Prebehnime tých niekoľko kráľov.
Kráľ Asa bol pochválený od Boha že konal dobré veci, bolo mu však vytknuté, že výšiny ponechal!
Asa robil, čo sa páči Pánovi, ako jeho otec Dávid. Odstránil z krajiny zasvätencov a odstránil všetky modly, ktoré urobili jeho otcovia. Odstránil tiež svoju (starú) matku Maáchu z postavenia kňažnej, lebo dala Ašere urobiť necudný pomník. Asa zrútil jej ohavnú modlu a spálil ju v údolí Kedronu. Ale výšiny odstránené neboli. Asovo srdce však bolo po všetky jeho dni oddané Pánovi. 1Kr 15:11-14
Asov syn Jozafat začal kraľovať nad Júdom vo štvrtom roku izraelského kráľa Achaba. Jozafat mal tridsaťpäť rokov, keď začal kraľovať, a dvadsaťpäť rokov kraľoval v Jeruzaleme. Meno jeho matky bolo Azuba, dcéra Salaiho. Kráčal celkom po ceste svojho otca Asu a neodklonil sa od nej, lebo robil, čo sa páči Pánovi. Ale výšiny nezmizli, ľud ešte obetoval a pálil tymian na výšinách. 1Kr 22:41-43
Joas začal kraľovať v siedmom roku Jehua a štyridsať rokov kraľoval v Jeruzaleme. Meno jeho matky bolo Sebia z Bersaby. Joas robil po všetky dni, čo ho viedol kňaz Jojada, čo sa páči Pánovi. Ale výšiny neodstránili, ľud ešte obetoval a pálil tymian na výšinách. 2Kr 12:1-3
V druhom roku izraelského kráľa Joasa, Joachazovho syna, stal sa kráľom Amasiáš, syn júdskeho kráľa Joasa. Mal dvadsaťpäť rokov, keď začal kraľovať, a dvadsaťdeväť rokov kraľoval v Jeruzaleme. Meno jeho matky bolo Joadan z Jeruzalema. Robil, čo sa páči Pánovi, nie však ako jeho otec Dávid. Konal všetko, ako konal jeho otec Joas. Iba výšiny neodstránil; ľud ešte obetoval a pálil tymian na výšinách. 2Kr 14:1-4
V dvadsiatom siedmom roku izraelského kráľa Jeroboama sa stal kráľom Azariáš, syn júdskeho kráľa Amasiáša. Mal šestnásť rokov, keď sa stal kráľom, a päťdesiatdva rokov kraľoval v Jeruzaleme. Meno jeho matky bolo Jechelia z Jeruzalema. Robil, čo sa páči Pánovi, všetko tak, ako robil jeho otec Amasiáš. Len výšiny neodstránil, ľud ešte obetoval a pálil tymian na výšinách. 2Kr 15:1-4
V druhom roku izraelského kráľa Pekacha, Romeliášovho syna, stal sa kráľom Joatam, syn júdskeho kráľa Oziáša. Mal dvadsaťpäť rokov, keď sa stal kráľom, a šestnásť rokov kraľoval v Jeruzaleme. Meno jeho matky bolo Jerusa, dcéra Sadoka. Robil, čo sa páči Pánovi, robil všetko, čo robieval jeho otec Oziáš. Len výšiny neodstránil, ľud ešte obetoval a pálil tymian na výšinách. On postavil Hornú bránu Pánovho domu. 2Kr 15:32-35
Kráľ podľa Božieho srdca - pápež podľa Božieho srdca
Konečne sa začítame aj do veršov, kde je kráľ taký ako má byť. Na takéhoto kráľa - dnes pápeža čaká Cirkev, ktorý rozbije všetky modly, všetky zlé učenia zavrhne a nastolí opäť poriadok Kristov, ktorý bude v Cirkvi znovu vyvýšený ako Kráľ Kráľov a Pán Pánov. Takéhoto pápeža naopak všetci tí, ktorí sú oddaní zlým duchom novej doby - budú odsudzovať. Napokon taký pápež prísť musí, pretože Panna Mária povedala vo Fatime, že jej nepoškvrnené srdce zvíťazí potom, ako pápež Rusko zasvätí jej, čo sa podnes nestalo. Preto máme nádej, že Cirkev brány pekla nepremôžu, i keď dnes už dobyli temné sily v Cirkvi veľkú časť.
Všimnime si dokonca že tento kráľ rozbil medeného hada, lebo mnohí sa tomuto hadovi klaňali už v čase, keď nemal žiadnu moc. Je to podobné dnešným zjaveniam, dnešným prorokom, ktorí hovoria proti Bohu a jeho oslávenej Cirkvi, hovoria proti dogmám Božím ale v mene Boha. Hovoria o iných náboženstvách ako rovnocenných, dávajú na jednu úroveň modlárske viery a jedinú pravú vieru a hlásajú spasenie celému ľudstvu, proti učeniu Cirkvi - kto uverí a kto neuverí. Keby prišiel pápež podľa Božieho srdca, rozbil by tieto modlárske miesta a zapálil tieto modlárske učenia, ktoré zvádzajú moderných ľudí k neviere - alebo lepšie povedané - k viere nepravej.
V treťom roku izraelského kráľa Osého, syna Elu, stal sa kráľom Ezechiáš, syn júdskeho kráľa Achaza. Mal dvadsaťpäť rokov, keď sa stal kráľom, a dvadsaťdeväť rokov kraľoval v Jeruzaleme. Meno jeho matky bolo Abi, Zachariášova dcéra. Robil, čo sa páči Pánovi, celkom tak, ako jeho otec Dávid.
On odstránil výšiny, zrúcal pomníky, povytínal ašery a rozbil medeného hada, ktorého urobil Mojžiš, lebo mu synovia Izraela až do tých dní pálili tymian. Dúfal v Pána, Izraelovho Boha, a po ňom nebolo jemu podobného medzi všetkými Júdovými kráľmi ani medzi tými, čo boli pred ním. Visel na Pánovi, neodklonil sa od neho a zachovával všetky jeho príkazy, ktoré dal Pán Mojžišovi. Pán bol s ním a darilo sa mu všetko, čo podnikal. Vzbúril sa dokonca aj proti asýrskemu kráľovi a neslúžil mu. On porazil Filištíncov až po Gazu a jej okolie od strážnej veže až po opevnené mesto. 2Kr 18:1-8
No syn Ezechiášov dal naspäť všetko tak, ako bolo predtým a posledné kvapky trpezlivosti Božej sa dolievali.
Manasses mal dvanásť rokov, keď začal kraľovať, a päťdesiatpäť rokov kraľoval v Jeruzaleme. Meno jeho matky bolo Hafsiba. Robil, čo sa Pánovi nepáči, podľa ošklivostí národov, ktoré Pán vyhnal pred Izraelitmi. Zasa postavil výšiny, ktoré dal zbúrať jeho otec Ezechiáš, postavil oltáre Bálovi, urobil Ašeru, ako urobil izraelský kráľ Achab, klaňal sa celému nebeskému vojsku a slúžil mu. Staval oltáre aj v Pánovom chráme, o ktorom Pán povedal: „V Jeruzaleme položím svoje meno.“ Postavil totiž v oboch nádvoriach Pánovho chrámu oltáre celému nebeskému vojsku. Previedol svojho syna cez oheň, zaoberal sa veštením a čarodejníctvom, obstaral si vyvolávačov duchov a hádačov, robil teda množstvo vecí, ktoré sa Pánovi nepáčia, aby ho popudzoval. 2Kr 21:1-6
Týmito veršami chceme ukázať, ako Boh nenávidí spájanie sa s inými náboženstvami. On sa dal zjaviť Izraelitom a keby tak neurobil, žiaden človek by Ho nebol schopný rozpoznať. Ale On sa dáva rozpoznať, posiela svojho Syna, svoje Slovo, ktoré ukáže Boha v plnosti, spolu s Duchom Svätým, Syn sa obetuje na dreve kríža za hriechy a spásu sveta a týmto a jedine týmto úkonom, otvorí nebeskú bránu, kde Kristus sám je dverami a mimo Neho nie je možné ísť do nebeskej vlasti.
Keď tak rozjímame o týchto kráľoch a o ich skutkoch, kde Boha stavajú na nižšiu úroveň, kde Ho nezvestujú iným národom, kde Ho majú iba ako niekoho druhoradého - prichádza Babylonské zajatie.
Cirkev dnes stojí pred týmto Babylonským zajatím, lebo už dlhé roky, ešte dávno pred koncilom, popudzovala svojho Boha zavádzaním novôt do Cirkvi, ktoré sú vzdialené na hony od toho, čo sám Boh cez Apoštolov ustanovil. Cirkev sa začala spájať s inými modlárskymi vierami a stavala im výšiny. Koncilom bolo dielo skazy dokončené a Assisi spečatené. Ak by dnes bola písaná biblia, bolo by tam napísané - tá a tá hlava Cirkvi, neodstránila výšiny a tak popudzovala celá Cirkev svojho Boha k hnevu.
Tak ako v Izraelskej dobe však aj dnes, Boh napokon opäť postaví Cirkev na nohy, ako to vykonal Izraelu po zajatí. Opäť Izrael povstal, opäť bol postavený chrám jedinému Bohu - načas - pokiaľ neprišiel Spasiteľ.
Aj dnes prichádza hnev Boží a príde ťažká doba na národy, ktoré boli kresťanské, kde budú pod nadvládou tých, ktorí ich nenávidia, ako sa to stalo Izraelu. Ale príde aj doba vykúpenia - a zase - pokiaľ nepríde Spasiteľ tak, ako odišiel do neba a príde súdiť živých i mŕtvych.
Amen...