prečo sa pýtaš, ved vieš že nedorozumenia su nasledkom nesprávnych formulácii a domnienok založených na mylných predstavach, čiže človek si len myslí, čo je napísané v tomto prípade v tridenstkom katechizme.

a dobre to vidieť aj na tvojom uvedenom poslednom komentari, ktorí si skopiroval z českeho článku, lebo ked ho porovnaš s originalom -otazkou z Dubia, tak tam sa píše niečo iné:

1. Z bodu č. 305 exhortace: Může sezdaná osoba žijící jako muž a žena s osobou, která není jejím zákonným manželem/manželkou, od nynějška obdržet svátostné rozhřešení a Svaté přijímání, i když nadále žije ve svém kvazi-manželském stavu?


Pozri sa na ten rozdiel:
Otazka z Dubia sa pýta, či môže zosobašená osoba prijmať sviatosti, ked je zosobašená aj s inou osobou, čiže v druhom manželstve.

Lenže tvoj članok sa už pýta na nejaku výnimku.

a ja sa pýtam, prečo kardinali v Dubiu sa pýtaju, či môže prijmať sviatosti znovuzosobašena osoba, ked v AL sa jasne píše, že nemôže?!

taksi to porovnajme:

1.otazka Dubia sa pýta, či može pristupovať k sviatostiam znovuzosobašená osoba a AL odpovedá vpredstihu, že nemôže:

242. Otcovia poukázali na to, že „osobitné rozlišovanie je nenahraditeľné pre
pastoračné sprevádzanie odlúčených, rozvedených, opustených. Treba
predovšetkým prijať a prejaviť pochopenie pre utrpenie ľudí, ktorí nespravodlivo
podstúpili odlúčenie, rozvod, zostali opustení – alebo pre týranie zo strany
manželského partnera boli nútení prerušiť spolužitie. Odpustenie podstúpenej
nespravodlivosti nie je ľahké, je to však cesta, ktorú milosť umožňuje. Z toho
vyplýva nevyhnutnosť pastorácie zmierenia a sprostredkovania, mediácie – aj
pomocou špecializovaných poradenských centier, ktoré treba v diecéze zriadiť“.259

Zároveň „rozvedené, ale nie znovuzosobášené osoby, ktoré sú často svedkami
manželskej vernosti, treba povzbudiť, aby v Eucharistii našli pokrm pre posilnenie
vo svojom rozpoložení.
Pápež František: RADOSŤ LÁSKY (AMORIS LAETITIA)

Takže naposledy, Peter, pretože ma len oberáš o čas. Z AL si možeš mimo kontextu vytrhnúť čo chceš, pretože ty nechceš pochopiť, že ho treba brať komplexne :

"Jde především o možnost svatého přijímání pro rozvedené katolíky žijící v dalším manželství (body 300 - 305), kde požadují objasnění, zda se na tyto páry vztahuje výjimka formulovaná v poznámce bodu 351 exhortace, tedy chtějí informaci, zda se osoba, jež žije v takovém svazku, dopouští cizoložství (a je tedy ve stavu těžkého hříchu)."

Takže, naposledy, preštuduj si body 300 - 305 a poznámku 351.
Až nedokážeš pochopiť, prečo kardináli formulovali svoje dubiá, tak potom nie si schopný chápať teologické a pastoračné texty RKC...
S tým ti už nepomožem...

Pome na to:)

Pozri, tu je od 300 do 305 z AL.
Už na začiatku hrubým znázornene je zmienka z znovuzosobažených ako tých, ktorí sa previnili, ale potom v celom kontextu nie je vidieť nič konkretne, čo by povoľovalo prijmať Eucharistiu takýmto osobám.

Kedže si sa odvolával na "poznámku 351", tak som ju zvýraznil žltou.

300. Ak sa vezme do úvahy nespočetná rôznorodosť konkrétnych situácií – ako napríklad tých, ktoré sme spomenuli vyššie – je pochopiteľné, že od synody alebo od tejto exhortácie by sa nemal očakávať nový všeobecný normatív kánonického typu, aplikovateľný na všetky prípady. Možné je len nové povzbudenie k zodpovednému osobnému a pastoračnému rozlišovaniu konkrétnych prípadov, ktoré by malo chápať, že „stupeň zodpovednosti nie je totožný vo všetkých prípadoch“,335 a preto ani dôsledky alebo účinky normy nevyhnutne nemusia byť vždy tie isté.336 Kňazi majú úlohu „sprevádzať dané osoby na ceste rastu podľa učenia Cirkvi a smerníc biskupa. V tomto procese bude užitočné urobiť spytovanie svedomia prostredníctvom chvíľ uvažovania a kajúcnosti. Rozvedení a znovuzosobášení by sa mali pýtať seba samých, ako sa správali voči svojim deťom, keď sa ich manželský zväzok dostal do krízy; či tam boli pokusy o zmierenie; aká je situácia opusteného partnera; aké následky má nový vzťah na zvyšok rodiny a spoločenstvo veriacich; aký príklad tento vzťah ponúka mladým, ktorí sa pripravujú na manželstvo. Úprimné uvažovanie môže posilniť dôveru v Božie milosrdenstvo, ktoré sa neodopiera nikomu“.337 Je to program sprevádzania a rozlišovania, ktorý „usmerňuje týchto veriacich, aby si uvedomili svoju situáciu pred Bohom. Rozhovor s kňazom v internom fóre prispieva k formácii správneho úsudku o tom, čo prekáža možnosti plnšej účasti na živote Cirkvi – a o krokoch, ktoré túto účasť môžu napomôcť a podporiť jej rast. Keďže v samotnom zákone niet postupnosti (porov. Familiaris consortio, 34), dané rozlišovanie nemôže nikdy opomenúť požiadavky pravdy a lásky evanjelia, predkladané Cirkvou. Aby sa to uskutočnilo, treba zaručiť nevyhnutné podmienky pokory, diskrétnosti, lásky k Cirkvi a k jej učeniu, v úprimnom hľadaní Božej vôle a v túžbe dospieť k čo najdokonalejšej odpovedi na ňu“.338 Tieto postoje sú podstatné, aby sme sa vyhli vážnemu riziku chybných posolstiev, napríklad predstave, že nejaký kňaz by mohol rýchlo poskytovať „výnimky“ alebo že by existovali osoby, ktoré by sviatostné privilégiá dosiahli výmenou za preukázané služby. Keď sa zodpovedný a taktný človek, ktorý nechce vlastné túžby povyšovať nad spoločné dobro Cirkvi, stretne s pastierom, ktorý vie rozpoznať vážnosť preberanej otázky, predíde sa riziku, aby dané rozlišovanie viedlo k dojmu, že Cirkev zastáva dvojakú morálku.

Poľahčujúce okolnosti v pastoračnom rozlišovaní

301. Pre správne chápanie toho, prečo je v niektorých takzvaných „iregulárnych“ situáciách možné a nevyhnutne potrebné osobitné rozlišovanie, existuje otázka, ktorú vždy treba vziať do úvahy, aby sa nemyslelo, že ide o nárok na znižovanie požiadaviek evanjelia. Cirkev má solídnu reflexiu o podmienenostiach a poľahčujúcich okolnostiach. Preto nie je možné povedať, že všetci, ktorí sa nachádzajú v niektorej takzvanej „iregulárnej“ situácii, žijú v stave smrteľného hriechu, bez posväcujúcej milosti. Obmedzenia nezávisia len od prípadnej neznalosti normy. Subjekt, i keď dobre pozná normu, môže mať veľké ťažkosti pri chápaní „hodnôt, ktoré mravná norma obsahuje“,339 alebo sa môže nachádzať v konkrétnych okolnostiach, ktoré mu neumožňujú konať inak a robiť iné rozhodnutia bez spáchania novej viny. Ako sa správne vyjadrili synodálni otcovia, „môžu existovať faktory, ktoré obmedzujú rozhodovaciu schopnosť“.340 Už svätý Tomáš Akvinský pripúšťal, že niekto môže mať milosť a lásku, ale bez toho, aby mohol dobre praktizovať niektorú z čností,341 takže aj vlastniac všetky vliate mravné čnosti, jasne nepreukazuje existenciu niektorej z nich, pretože vonkajší prejav tejto čnosti je sťažený: „Hovorí sa, že niektorí svätci nemajú určité čnosti, pretože pociťujú ťažkosti v ich konaní, [...] napriek tomu, že majú návyk všetkých čností.“342

302. Ohľadom týchto podmieneností sa Katechizmus Katolíckej cirkvi vyjadruje rozhodným spôsobom: „Pričítateľnosť nejakého činu a zodpovednosť zaň sa môžu znížiť, ba aj zrušiť nevedomosťou, nepozornosťou, násilím, strachom, návykmi, nezriadenými náklonnosťami a inými psychickými alebo sociálnymi faktormi.“343 V inom odseku znovu spomína okolnosti, ktoré zmierňujú morálnu zodpovednosť a veľmi naširoko sa zmieňuje o citovej nezrelosti, sile nadobudnutých návykov, stave úzkosti alebo iných psychických či sociálnych faktoroch.344 Z tohto dôvodu negatívne posúdenie objektívnej situácie v sebe nezahŕňa súd o pričítateľnosti alebo zavinení zo strany zainteresovanej osoby.345 V kontexte týchto presvedčení pokladám za veľmi vhodné to, čo zastávali mnohí synodálni otcovia: „V určitých situáciách majú osoby veľké ťažkosti konať odlišným spôsobom. [...] Pastoračné rozlišovanie, berúc do úvahy správne formované svedomie osôb, sa musí postarať o tieto situácie. Ani dôsledky vykonaných skutkov nie sú nevyhnutne rovnaké vo všetkých prípadoch.“346

303. Keď sme uznali váhu konkrétnych podmieneností, môžeme dodať, že svedomie osôb musí byť lepšie zapojené do cirkevnej praxe v niektorých situáciách, ktoré objektívne neuskutočňujú naše chápanie manželstva. Prirodzene, treba povzbudzovať k vyzrievaniu osvieteného svedomia, formovaného a sprevádzaného zodpovedným a serióznym rozlišovaním pastiera, a predkladať čoraz väčšiu dôveru k milosti. Avšak toto svedomie môže spoznať nielen to, že nejaká situácia objektívne nezodpovedá všeobecnému pozvaniu evanjelia; môže tiež úprimne a čestne spoznať to, čo je v danom momente ušľachtilou odpoveďou, ktorú možno ponúknuť Bohu a objaviť s určitou morálnou istotou, že práve toto je darovanie, ktoré sám Boh žiada uprostred konkrétnej zložitosti ohraničení, i keď to ešte naplno nezodpovedá objektívnemu ideálu. V každom prípade pamätajme na to, že toto rozlišovanie je dynamické a musí vždy zostať otvorené pre nové etapy rastu a nové rozhodnutia, ktoré ideál umožnia uskutočniť plnším spôsobom.

Normy a rozlišovanie

304. Je nedostatočné zastaviť sa len pri posudzovaní toho, či konanie nejakej osoby zodpovedá alebo nezodpovedá nejakému zákonu alebo všeobecnej norme, pretože to nestačí na rozlíšenie a zaistenie plnej vernosti Bohu v konkrétnej existencii človeka. Veľmi prosím, aby sme vždy pamätali na to, čo učí svätý Tomáš Akvinský a naučili sa prevziať to do pastoračného rozlišovania: „Aj keď vo všeobecných veciach existuje istá nevyhnutnosť, čím viac sa schádza ku konkrétnym veciam, tým viac sa objavuje neurčitosť. [...] V praktickej oblasti pravda alebo praktická norma nie je rovnaká pre všetkých vzhľadom na konkrétne, ale len vzhľadom na to, čo je všeobecné; a aj pri tých, ktorí v konkrétnych prípadoch prijímajú tú istú praktickú normu, nie je táto norma známa všetkým v rovnakej miere. [...] A neurčitosť sa zväčšuje o to viac, o čo viac sa schádza do konkrétnosti.“347 Je pravda, že všeobecné normy predstavujú dobro, ktoré sa nikdy nesmie zanedbať ani prehliadať, ale vo svojej formulácii tieto normy nemôžu zahŕňať úplne všetky konkrétne situácie. Zároveň je pre ten istý dôvod potrebné povedať, že to, čo je súčasťou praktického rozlišovania vzhľadom na konkrétnu situáciu, nemôže byť pozdvihnuté na úroveň normy. To by nielenže viedlo k neznesiteľnej kazuistike, ale by aj ohrozilo hodnoty, ktoré treba uchovávať s osobitnou starostlivosťou.348

305. Preto sa pastier nemôže cítiť spokojný len s aplikovaním morálnych zákonov na tých, ktorí žijú v „neregulárnych“ situáciách, akoby dané zákony boli kameňmi na hádzanie do života osôb. To je prípad uzavretých sŕdc, ktoré sa neraz zakrývajú náukou Cirkvi, „aby zasadli na Mojžišov stolec a súdili, niekedy s povýšenectvom a povrchnosťou, ťažké prípady a zranené rodiny“.349 V tejto istej línii sa vyjadrila Medzinárodná teologická komisia: „Prirodzený zákon nemôže byť prezentovaný ako už vytvorený celok pravidiel, ktoré sa a priori ukladajú mravnému subjektu, ale je zdrojom objektívnej inšpirácie pre jeho mimoriadne ľudský proces tvorby rozhodnutia.“350

Kvôli podmienenostiam a poľahčujúcim faktorom je možné, že v rámci objektívnej situácie hriechu – ktorý nie je subjektívne zavinený alebo nie je zavinený naplno – možno žiť v Božej milosti, možno milovať a možno rásť v živote milosti a lásky, prijímajúc s týmto cieľom pomoc od Cirkvi.351

Rozlišovanie musí pomáhať nachádzať možné spôsoby odpovede Bohu i spôsoby rastu navzdory obmedzeniam. Keď veríme tomu, že všetko je čierne alebo biele, zatvárame tak niekedy cestu milosti a rastu, a odrádzame od cestičiek posvätenia, ktoré oslavujú Boha. Pamätajme, že „malý krôčik uprostred ľudských ohraničení môže byť Bohu vzácnejší než navonok bezchybný život človeka, ktorý svoje dni trávi bez toho, aby musel čeliť vážnym ťažkostiam“.352 Konkrétna pastorácia duchovných a spoločenstiev nemôže opomenúť prijatie tejto skutočnosti za vlastnú.
===============
351 V určitých prípadoch by to mohla byť aj pomoc sviatostí. Preto „kňazom pripomínam, že spovednica nesmie byť mučiarňou, ale miestom milosrdenstva Pána“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium [24. novembra 2013], 44: AAS 105 [2013], 1038). Rovnako poukazujem na to, že Eucharistia „nie je odmenou pre dokonalých, ale štedrým liekom a posilou pre slabých“ (Tamže, 47: 1039).
www.kbs.sk/…/FR01AmorisLaeti…

to by bolo od teba možno dobré, ale hlavne nechaj priestor aj na diskusiu, lebo človek, ktorý LEN presadzuje svoje presvedčenie - bez otvorených dverí pre iné presvedčenia, tak takému sa zatvaraju dvere pred objektivnou Pravdou. Aj ked si myslí, že jeho presvedčenie nemá chybu, predsa opak je pravdou, pretože každé správne presvedčenie, nemá problem obhajiť svoju Pravdu. Kdežto práve naopak - ten, kto nemá skutočnú Pravdu, tak sa uzatvara do svojho presvedčenia vo falošnej domnienke, že ho chu len iný obrať o pravdu.

Tomáš ako z Božimi prorokmi - aj ked poniektorí sa báli ohlasovať Bohom zjavenu Pravdu, predsa však nakoniec podstupili verejnu skušku zo strany Cirkvi i civilneho sveta, čiže nechali svoje presvedčenie obhájiť pred svetom.

Naopak-falošní učitelia-proroci-sektari-protestanti... svoje vízie a náuky zamerne uzatvarali pred diskusiu, lebo ich ovladol duch strachu, ktorý logicky má väčšiu moc nad nimi, lebo sami uviazli vo svojej falošnej predstave o určitej téme-náuke, či už to bolo v pripade 2VK alebo iného....

tak, nech Ti Pán Boh pomáha