DRUHÝ LYONSKÝ KONCIL. VYZNANIE VIERY MICHALA PALEOLOGOSA (r. 1274)

...
Veríme vo Svätú Trojicu, v Otca i Syna i Ducha Svätého; v jedného všemohúceho Boha. (Veríme, že) celé božstvo v Trojici je jednej bytnosti a jednej podstaty, jednej večnosti a jednej všemohúcnosti; že má jednu vôľu, jednu moc a jednu vznešenosť; že je stvoriteľom všetkého stvorenstva. Od nej pochádza všetko, v nej je všetko a skrze ňu je všetko, čo je v nebi a na zemi, viditeľné a neviditeľné, telesné a duchovné. Veríme tiež, že každá jednotlivá osoba v Trojici je jeden pravý, úplný a dokonalý Boh. (N 921)

Veríme aj v samého Syna Božieho, v Slovo božie, že je od večnosti zrodený z Otca, jednej podstaty, jednej všemohúcnosti, s Otcom rovného v božstve vo všetkom. V čase bol z Ducha Svätého a z Márie Panny narodený s rozumovou dušou. Mal tak dve zrodenia: jedno večné zrodenie z Otca, druhé časné z matky. On je pravý Boh a pravý človek, skutočne a dokonale v každej prirodzenosti, nie však adoptívny syn, nie je zdanlivý, ale jeden a jediný Syn Boží, existujúci v dvoch prirodzenostiach a spočívajúci z dvoch prirodzeností, t.j. z božskej a ľudskej, v jednote jednej osoby. V božstve nie je schopný trpieť a je nesmrteľný, ale vo svojej ľudskosti trpel za nás a za naše spasenie v skutočnom telesnom utrpení, umrel a bol pochovaný. Zostúpil k tým, čo sú v podsvetí, tretieho dňa vstal z mŕtvych v pravom vzkriesení tela. Na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení vystúpil so svojím vzkrieseným telom a s dušou do neba, kde sedí po pravici Boha Otca. Odtiaľ príde súdiť živých a mŕtvych, aby každému dal odplatu podľa jeho skutkov, či boli dobré alebo zlé. (N 922)

Veríme aj v Ducha Svätého, ktorý je úplný, dokonalý a pravý Boh, pochádzajúci z Otca i Syna, a Otcovi a Synovi vo všetkom rovný, v podstate, všemohúcnosti, večnosti. Veríme, že táto Svätá Trojica nie sú traja Bohovia, ale jeden jediný, všemohúci, večný, neviditeľný a nemeniteľný Boh. (N 923)
---
je dlhšie ale vytiahol som inkriminovanú časť podstatnú pre našu debatu a ešte na florentskom koncile prebiehali niekedy aj prudké debaty o Filioque a o Jurisdikčnom primáte Rímskeho biskupa no proste o všetkých sporných otázkach na florentskom koncile sa vlastne použilo toto vyznanie ako základ a doplnilo sa o dodatky

Ako a čím sa od seba Božské osoby odlišujú, že pritom zostávajú rovnakej podstaty? Kappadócki Otcovia a Augustín na túto otázku odpovedajú: Odlišujú sa vzájomným vzťahom.

Gregor Naziánsky hovorí, že Boh je absolútne jednoduchý, pretože je tým, čo má, s výnimkou toho, čo každá Osoba je vo vzťahu k druhej. V tomto zmysle možno hovoriť, že je "subsistujúcim dialógom lásky". Veta, že Boh je láska, má rozvinutie: Boh je rozhovor lásky (Schmaus, u. d., I, 578). Alebo inak: "Meno Otca: nie je meno jeho podstaty, nie je menom pre činnosť, ale ukazuje vzťah, ktorý má Otec k Synovi a Syn k Otcovi (Orat. 29,16).

Podľa Augustína "Otec sa volá Otec, pretože má Syna, a Syn sa volá Syn, pretože má Otca...; každý sa tak nazýva nie vo vzťahu k sebe, ale vzájomne - jeden vo vzťahu k druhému" (De Trinitate V, 56).

Túto náuku jasne zhrnula 11. Toledská synoda (r. 675):

Toto je podaný výklad o Svätej Trojici, ktorú treba s vierou nazývať, nie Trojnásobnosťou, ale Trojicou. A ani to nie je správne povedané, že v jednom Bohu je Trojica, ale že jeden Boh je Trojica. V menách Osôb, ktoré vyjadrujú vzťah, Otec sa vzťahuje na Syna, Syn na Otca, Duch Svätý na obidvoch. A hoci sa podľa vzťahu nazývajú troma osobami, predsa veríme v jednu prirodzenosť a či podstatu.

Hoci vyznávame tri osoby, predsa nevyznávame tri podstaty, ale jednu podstatu a tri Osoby. Keďže Otec je Otcom, je ním nie vzhľadom na seba, ale na Syna. Podobne aj Duch Svätý nie je Duchom Svätým vzhľadom na seba, ale je ním vzhľadom na Otca a Syna, a to tak, že je nazývaný Duchom Otca a Syna. Keď však hovoríme Boh, vtedy nevyjadrujeme vzťah k druhému, ako je vzťah Otca k Synovi alebo Syna k Otcovi alebo Ducha Svätého k Otcovi a Synovi, lebo Boh vyjadruje osobitne vzťah k sebe samému. Ak sa nás teda spýtajú na jednotlivé osoby, musíme povedať, že sú Boh. Otec sa teda volá Boh, Syn Boh, Duch Svätý Boh, a to jednotlivo. Preto však nie sú to traja Bohovia, ale jeden Boh. Taktisto je Otec nazývaný všemohúci, Syn všemohúci, Duch Svätý Všemohúci, a to jednotlivo; nie sú však traja všemohúci, ako vyznávame jedno Svetlo a jeden Princíp. Vyznávame teda a veríme, že každá jednotlivá Osoba je naplno Boh a že všetky tri Osoby spolu sú jeden Boh. Patrí im jedno, čiže nerozdelené a rovnaké božstvo, vznešenosť, čiže moc, ktorá sa v jednotlivých neumenšuje a v troch nezväčšuje. Nie je totiž menšia, keď sa každá jednotlivá Osoba nazýva Boh, a nie je väčšia, keď všetky tri Osoby sa spolu nazývajú Boh. (DS 528)

Ďaľšie upresnenie priniesol sv. Anzelm, keď to stručne zhrnul: "V Bohu je všetko jedno (teda spoločné všetkým trom Osobám), pokiaľ sa neuplatňuje protiklad vzťahu" (De processione Sp. S. 2 - PL 158,288). Táto veta bola doslovne prijatá Florentským koncilom r. 1439 (DS 1330).

keď sa to pripodobní nášmu ohraničenému rozumu tak Syn je vlastne Otcova myšlienka na seba samého a Duch Svätý je Oheň Lásky medzi Otcom a Synom a tá Láska je Nekonečná že je vlastne súvečne Božskou Osobou tú Lásku dýchajú naraz obaja

Otec je Princíp bez princípu, Syn je Princíp z princípu a označenie tretieho vzťahu v Bohu som zabudol priznám sa

Dogma šestsettřiceti svatých otců čtvrtého všeobecného sněmu, chalcedonského, o dvou přirozenostech v jedné osobě Pána našeho, Ježíše Krista. .

Následujíce božské otce učíme se všichni jednomyslně vyznávati jednoho a téhož Syna, Pána našeho Ježíše Krista, dokonalého podle božství a dokonalého podle člověčenství, pravého Boha a pravého člověka, téhož duše i těla; jedné bytosti s Otcem podle božství a jedné bytosti také s námi podle člověčenství; ve všem nám podobného kromě hříchu; narozeného před věky od Otce podle božství, v poslední však dny téhož narozeného pro nás a pro naše spasení z Marie Panny Bohorodice podle člověčenství; jednoho a téhož Krista Syna, Pána, jednorozeného, kterého poznáváme ve dvou přirozenostech nesplývajících, neměnných, nerozlučných, neboť spojením nikterak nebyl rozdíl obou přirozeností odstraněn, ale naopak se uchovává vlastnost každé přirozenosti, spojující se do jedné osoby a jedné hypostase, který se neštěpí ani nerozděluje na dvě osobnosti, nýbrž je jeden a týž Syn a jednorozený Bůh Slovo, Pán Ježíš Kristus, jak dávno proroci o něm a jak sám Pán Ježíš Kristus nás učil, jakož nám též předal symbol otců našich.

orthodoxia.cz/kanony.htm
---
u nás sa preklad fakticky nelíši v Katolíckom prostredí na Slovensku aj odlišné slová sú totiž synonymické k tu použitím

Presné znenie textu, na ktorom sa zhodol Chalcedónsky koncil znelo: „My, nasledujúc svätých Otcov, všetci jednomyseľne učíme ľudí, aby vyznávali jedného a toho istého Syna, nášho Pána Ježiša Krista, dokonalého v božskosti a ľudskosti, skutočného Boha a skutočného človeka, ktorý má rozumnú dušu a telo, jednej podstaty s Otcom čo do Božstva a jednej podstaty s nami čo do ľudstva, ktorý bol vo všetkom taký ako my, okrem hriechu, ktorý bol počatý pred všetkými vekmi z Otca podľa božstva a v týchto posledných dňoch za nás a za našu spásu sa narodil z Márie Panny, Matky Božej. Význávame jedného a toho istého Krista, Syna, Pána, jednorodeného, aby ľudia uznali, že má dve prirodzenosti, nezmiešané, nemenné, nerozdielne a neoddeliteľné, a že toto rozlíšenie prirodzeností nie je nijak zrušené ich spojením, avšak že vlastnosť každej prirodzenosti zostáva uchovaná a je prítomná v jednej osobe a subsistencii, neodlúčenej ani nerozdelenej do dvoch osôb, avšak v jednom a tom istom Synovi, jednorodenom Bohu – Slove, Pánovi Ježišovi Kristovi, ako o ňom od počiatku hovorili proroci a ako nás sám Pán Ježiš Kristus naučil a ako nám to predalo Vyznanie svätých Otcov.”

---

Presné znenie. Na orthodoxia.cz je ale zachovaný zmysel hoc by mohlo byť uvedené jasnejšie že sa to myslí tak že Panna Mária je pôvodca Kristovho človečenstva ono to pri nepozornom čítaní celého textu navodzuje dojem z českého textu z pravoslávneho prostredia že vyznávajú nestoriánstvo ale zmysel pri pozornom čítaní je Pravoverný