Vzkriesenie
(M.Valtorta, Evanj.10/str.200)
Vidím radostné a mocné zmŕtvychvstanie Krista.
V záhrade jagajúcej sa rosou je úplné ticho. Obloha nad ňou sa čoraz viac vyjasňuje do zafíru, ktorý vystriedal jej hviezdami posiatu modravú čerň, bdejúcu nad svetom po celú noc. Svitanie zaháňa od východu na západ temnotu oblohy, ako vlna, ktorá počas prílivu postupuje a zalieva tmavú pláž a modrošedý vlhký piesok i útesy modrou morskou vodou.
Nejaká hviezdička stále ešte nechce zapadnúť a čoraz slabšie vykúka spod vlny bielozeleného svetla svitania, mliečneho svetla zatieneného šeďou, ktorú majú koruny ospalých olivovníkov vytvárajúcich veniec na neďalekom vŕšku. Potom hviezdičku potopí vlna svitania, ako zem, ktorú zaplaví voda. A je o jednu menej... A zas o jednu menej... a o ďaľšiu a o ďaľšiu. Obloha stráca roje hviezd a iba tam, na vzdialenom západe, zostanú tri, neskôr dve, napokon jedna, aby sa ešte pokochali na tom každodennom zázraku, akým je začínajúce brieždenie.
A hľa, keď ružový pruh pretne tyrkysový hodváb východnej oblohy, vietor pohládzajúci lístie i trávu sa nadýchne a zaševelí: ,,Zobuďte sa. Zrodil sa deň." Ale zobudí len listy a trávu, chvejúce sa pod diamantmi rosy a jemne šelestiace v súzvuku s padajúcimi kvapkami. V hustých konároch vysokánskeho cyprusu pripomínajúceho vladára vo svojom kráľovstve a ani v zamotanej hustej spleti vavrínového plotu, ktorý chráni pred severným vetrom, sa ešte neprobudili vtáky.
Strážcovia, otrávení, uzimnení, ospanliví, v rozličných pózach strážia hrob. Jeho kamenná brána bola na okraji posilnená hrubou vrstvou omietky akoby to bol oporný pilier, na ktorého nepriehľadnej bielobe sa vynímajú veľké ružice červeného vosku chrámovej pečate, všetky vtlačené priamo do čerstvej malty.
Stráže si zrejme v noci rozložili ohník, protože na zemi je popol s ešte tlejúcimi žeravými uhlíkmi. Museli sa tam hrať i jesť,lebo sú tam rozhádzané zvyšky jedla a drobné vyčistené kostičky, isto použité na nejakú hru, ako je naše domino či detská hra v guľky, ktoré sa hrali na jednoduchej mriežke načrtnutej na chodníku. Potom sa unavili a nechali všetko tak a hľadali viac či menej pohodlnú polohu na spanie či bdenie.
Na východnej oblohe, teraz celej zfarbenej doružova, ktorá sa stále viac šíri po jasnej oblohe, kde zatiaľ neprenikli slnečné lúče, sa z neznámej hĺbky objaví rozžiarený meteorit, ktorý zostupuje ako ohnivý kotúč neznesiteľnej žiari a zanecháva za sebou trblietavú ohnivú brázdu. Mimoriadne rýchlo sa rúti k zemi a šíri také silné a fascinujúce svetlo, vzbudzujúce úzkosť svojou krásou, že ružové svetlo svitania sa vytratí prežiarené týmto belostným jasom.
Strážcovia začudovane dvíhajú hlavy, a to i preto, že svetlo sprevádza mocné, harmonické, slávnostné zaburácanie, naplňujúce všetko stvorenstvo. Prichádza z rajských hlbín. Je to aleluja, anjelské sláva, ktoré sprevádza Kristovho ducha, ktorý sa vracia do osláveného tela.
Meteorit vrazí do zbytočného zámku hrobu, vytrhne ho a odhodí na zem, zrazí hrôzou a hukotom stráže, postavené väzniť Pána vesmíru. Jeho návrat na zem spôsobí nové zemetrasenie, ako vtedy, keď tento Pánov duch opúšťal zem. Vnikne do tmavého hrobu, ktorý celý ožiari svojim neopísateľným svetlom, a kým svetlo zostane nehybne visieť vo vzduchu, duch sa znova vnorí do meravého tela pod pohrebnými obväzmi.
To všetko sa udeje nie za minútu, ale za zlomok minúty. Tak rýchlo sa objavilo, zostúpilo, preniklo a zmizlo Božie Svetlo...
,Chcem' Božieho ducha svojmu chladnému telu je nepočuteľné. Vysloví ho Podstata nehybnej hmote. Ľudské ucho však nezachytí nijaké slovo. Telo dostáva príkaz a poslúchne ho hlbokým nádychom... Niekoľko minút nič iné.
Pod sudáriom a sindonom sa oslávené telo obnoví do večnej krásy, prebudí sa zo spánku smrti, vráti sa z ,ničoty' , v ktorej bolo, a po tom, čo bolo mŕtve, ožije. Istotne sa prebudí srdce a vydá prvý úder, vtlačí zvyšky mrazivej krvi do ciev, a ihneď ju vytvorí v plnom množstve vo vyprázdnených tepnách, v nehybných pľúcach, v zastretom mozgu, a prinavráti teplo, zdravie, silu, myslenie.
Po okamihu sa pod ťažkým rubášom objaví náhly pohyb. Taký náhly, že od chvíle, keď istotne pohne skríženými rukami, po chvíľu, keď sa zjaví stojaci a žiariaci vo svojom odeve z nehmotnej látky, vznešený, nadprirodzene krásny a majestátny, s príťažlivou silou, ktorá ho pozmeňuje a dvíha, a predsa ho ponecháva byť sebou samým, oči sotva stihnú zachytiť ten postupný prechod. A teraz ho oči obdivujú: je taký odlišný od toho, akého si myseľ pamätá, upravený, bez rán i krvi, iba oslňujúci svetlom prýštiacim v prúdoch z jeho piatich rán a vyžarujúcim z každého póru jeho pokožky.
Pri prvom pohybe-kroku mu z rúk a nôh vyžarujú lúče, vytvárajúce okolo neho aureolu: od hlavy ovenčenej svätožiarou utvorenou z nespočetných drobných rán koruny, ktoré už nekrvácajú, ale iba žiaria, až po lem odevu, keď roztvorí ruky, ktoré mal skrížené na hrudi, a odhalí sa oblasť veľmi živého svetla, prenikajúceho z odevu a zapaľujúceho ho slnkom vo výške srdca - vtedy je skutočne ,Svetlo', ktoré na seba vzalo podobu tela.
Nie úbohé svetlo zo zeme, nie úbohé svetlo hviezd, nie úbohé svetlo slnka. Ale Božie Svetlo: všetka rajská žiara sa nahromadila v jedinej Bytosti a jeho očiam vtláča nepredstaviteľne krásny azúr, jeho vlasom dáva zlatý oheň, jeho odevu a pleti svoju anjelskú nežnosť a belostný lesk. Aj všetko toto, čo sa nedá opísať ľudskými slovami - najvynikajúcejšia žiara Najsvätejšej Trojice, ktorá svojou ohnivou mocou prevýši každý oheň raja, pohltí ho do seba, aby ho znova splodila v každej chvíli večného času, Srdce neba, ktoré priťahuje a šíri jeho krv, nespočetné kvapky jeho netelesnej krvi, blahoslavené duše, anjeli, všetko, čo tvorí raj, Božia láska, láska k Bohu, všetko toto je Svetlo, ktoré je, ktoré tvorí vzkriešeného Krista.
Keď sa pohne k východu, zrak môže vzhliadnuť za jeho jasom dve krásne žiary, podobné hviezdam v porovnaní so slnkom, ktoré sa mi objavia po stranách prahu hrobky, hlboko sklonené v adorácii svojmu Bohu, ktorý prechádza zahalený svojím svetlom, vychádza a oblažuje svojím úsmevom. Zanecháva pohrebnú jaskyňu a znova kráča po radostne sa prebúdzajúcej zemi, ktorá sa skvie v rose a vo farbách rastlín a ružových záhonov, v nespočetných kvietkoch jabloní, ktoré sa zázračne otvárajú pri prvom slnku, čo ich bozkáva, a pri večnom Slnku, ktoré kráča pod nimi.
Strážcovia sú omráčení...Poškvrnené sily človeka nevidia Boha, kým čisté sily vesmíru - kvety, byliny, vtáky - obdivujú a uctievajú si Mocného, ktorý prechádza vo svätožiare vlastného svetla a v gloriole slnečného svetla.
Jeho úsmev a pohľad, ktorý upiera na kvety, na konáre a ktorý dvíha k oblohe, robí ich všetky krajšími. A milióny lupienkov, jemnejšie než hodvábne ruže, vytvárajú rozkvitnutú penu na hlave Víťaza. A ako sa skvejú diamanty rosy! A nebo je ešte belasejšie, keď odráža jeho žiariace oči, a slnko je ešte slávnostnejšie, keď radostne sfarbuje obláčik priviaty ľahkým vetríkom, ktorý prichádza pobozkať svojho Kráľa vôňami záhrad a pohladením hodvábnymi lupienkami kvietkov.
Ježiš zodvihne ruku a žehná a potom, kým sa vtáctvo rozospieva hlasnejšie a vietor prinesie vône, vytratí sa mi z dohľadu a zanecháva mi radosť, ktorá zotiera aj najmenšiu spomienku na smútok a utrpenie, či neistotu o zajtrajšok...
Vidím radostné a mocné zmŕtvychvstanie Krista.
V záhrade jagajúcej sa rosou je úplné ticho. Obloha nad ňou sa čoraz viac vyjasňuje do zafíru, ktorý vystriedal jej hviezdami posiatu modravú čerň, bdejúcu nad svetom po celú noc. Svitanie zaháňa od východu na západ temnotu oblohy, ako vlna, ktorá počas prílivu postupuje a zalieva tmavú pláž a modrošedý vlhký piesok i útesy modrou morskou vodou.
Nejaká hviezdička stále ešte nechce zapadnúť a čoraz slabšie vykúka spod vlny bielozeleného svetla svitania, mliečneho svetla zatieneného šeďou, ktorú majú koruny ospalých olivovníkov vytvárajúcich veniec na neďalekom vŕšku. Potom hviezdičku potopí vlna svitania, ako zem, ktorú zaplaví voda. A je o jednu menej... A zas o jednu menej... a o ďaľšiu a o ďaľšiu. Obloha stráca roje hviezd a iba tam, na vzdialenom západe, zostanú tri, neskôr dve, napokon jedna, aby sa ešte pokochali na tom každodennom zázraku, akým je začínajúce brieždenie.
A hľa, keď ružový pruh pretne tyrkysový hodváb východnej oblohy, vietor pohládzajúci lístie i trávu sa nadýchne a zaševelí: ,,Zobuďte sa. Zrodil sa deň." Ale zobudí len listy a trávu, chvejúce sa pod diamantmi rosy a jemne šelestiace v súzvuku s padajúcimi kvapkami. V hustých konároch vysokánskeho cyprusu pripomínajúceho vladára vo svojom kráľovstve a ani v zamotanej hustej spleti vavrínového plotu, ktorý chráni pred severným vetrom, sa ešte neprobudili vtáky.
Strážcovia, otrávení, uzimnení, ospanliví, v rozličných pózach strážia hrob. Jeho kamenná brána bola na okraji posilnená hrubou vrstvou omietky akoby to bol oporný pilier, na ktorého nepriehľadnej bielobe sa vynímajú veľké ružice červeného vosku chrámovej pečate, všetky vtlačené priamo do čerstvej malty.
Stráže si zrejme v noci rozložili ohník, protože na zemi je popol s ešte tlejúcimi žeravými uhlíkmi. Museli sa tam hrať i jesť,lebo sú tam rozhádzané zvyšky jedla a drobné vyčistené kostičky, isto použité na nejakú hru, ako je naše domino či detská hra v guľky, ktoré sa hrali na jednoduchej mriežke načrtnutej na chodníku. Potom sa unavili a nechali všetko tak a hľadali viac či menej pohodlnú polohu na spanie či bdenie.
Na východnej oblohe, teraz celej zfarbenej doružova, ktorá sa stále viac šíri po jasnej oblohe, kde zatiaľ neprenikli slnečné lúče, sa z neznámej hĺbky objaví rozžiarený meteorit, ktorý zostupuje ako ohnivý kotúč neznesiteľnej žiari a zanecháva za sebou trblietavú ohnivú brázdu. Mimoriadne rýchlo sa rúti k zemi a šíri také silné a fascinujúce svetlo, vzbudzujúce úzkosť svojou krásou, že ružové svetlo svitania sa vytratí prežiarené týmto belostným jasom.
Strážcovia začudovane dvíhajú hlavy, a to i preto, že svetlo sprevádza mocné, harmonické, slávnostné zaburácanie, naplňujúce všetko stvorenstvo. Prichádza z rajských hlbín. Je to aleluja, anjelské sláva, ktoré sprevádza Kristovho ducha, ktorý sa vracia do osláveného tela.
Meteorit vrazí do zbytočného zámku hrobu, vytrhne ho a odhodí na zem, zrazí hrôzou a hukotom stráže, postavené väzniť Pána vesmíru. Jeho návrat na zem spôsobí nové zemetrasenie, ako vtedy, keď tento Pánov duch opúšťal zem. Vnikne do tmavého hrobu, ktorý celý ožiari svojim neopísateľným svetlom, a kým svetlo zostane nehybne visieť vo vzduchu, duch sa znova vnorí do meravého tela pod pohrebnými obväzmi.
To všetko sa udeje nie za minútu, ale za zlomok minúty. Tak rýchlo sa objavilo, zostúpilo, preniklo a zmizlo Božie Svetlo...
,Chcem' Božieho ducha svojmu chladnému telu je nepočuteľné. Vysloví ho Podstata nehybnej hmote. Ľudské ucho však nezachytí nijaké slovo. Telo dostáva príkaz a poslúchne ho hlbokým nádychom... Niekoľko minút nič iné.
Pod sudáriom a sindonom sa oslávené telo obnoví do večnej krásy, prebudí sa zo spánku smrti, vráti sa z ,ničoty' , v ktorej bolo, a po tom, čo bolo mŕtve, ožije. Istotne sa prebudí srdce a vydá prvý úder, vtlačí zvyšky mrazivej krvi do ciev, a ihneď ju vytvorí v plnom množstve vo vyprázdnených tepnách, v nehybných pľúcach, v zastretom mozgu, a prinavráti teplo, zdravie, silu, myslenie.
Po okamihu sa pod ťažkým rubášom objaví náhly pohyb. Taký náhly, že od chvíle, keď istotne pohne skríženými rukami, po chvíľu, keď sa zjaví stojaci a žiariaci vo svojom odeve z nehmotnej látky, vznešený, nadprirodzene krásny a majestátny, s príťažlivou silou, ktorá ho pozmeňuje a dvíha, a predsa ho ponecháva byť sebou samým, oči sotva stihnú zachytiť ten postupný prechod. A teraz ho oči obdivujú: je taký odlišný od toho, akého si myseľ pamätá, upravený, bez rán i krvi, iba oslňujúci svetlom prýštiacim v prúdoch z jeho piatich rán a vyžarujúcim z každého póru jeho pokožky.
Pri prvom pohybe-kroku mu z rúk a nôh vyžarujú lúče, vytvárajúce okolo neho aureolu: od hlavy ovenčenej svätožiarou utvorenou z nespočetných drobných rán koruny, ktoré už nekrvácajú, ale iba žiaria, až po lem odevu, keď roztvorí ruky, ktoré mal skrížené na hrudi, a odhalí sa oblasť veľmi živého svetla, prenikajúceho z odevu a zapaľujúceho ho slnkom vo výške srdca - vtedy je skutočne ,Svetlo', ktoré na seba vzalo podobu tela.
Nie úbohé svetlo zo zeme, nie úbohé svetlo hviezd, nie úbohé svetlo slnka. Ale Božie Svetlo: všetka rajská žiara sa nahromadila v jedinej Bytosti a jeho očiam vtláča nepredstaviteľne krásny azúr, jeho vlasom dáva zlatý oheň, jeho odevu a pleti svoju anjelskú nežnosť a belostný lesk. Aj všetko toto, čo sa nedá opísať ľudskými slovami - najvynikajúcejšia žiara Najsvätejšej Trojice, ktorá svojou ohnivou mocou prevýši každý oheň raja, pohltí ho do seba, aby ho znova splodila v každej chvíli večného času, Srdce neba, ktoré priťahuje a šíri jeho krv, nespočetné kvapky jeho netelesnej krvi, blahoslavené duše, anjeli, všetko, čo tvorí raj, Božia láska, láska k Bohu, všetko toto je Svetlo, ktoré je, ktoré tvorí vzkriešeného Krista.
Keď sa pohne k východu, zrak môže vzhliadnuť za jeho jasom dve krásne žiary, podobné hviezdam v porovnaní so slnkom, ktoré sa mi objavia po stranách prahu hrobky, hlboko sklonené v adorácii svojmu Bohu, ktorý prechádza zahalený svojím svetlom, vychádza a oblažuje svojím úsmevom. Zanecháva pohrebnú jaskyňu a znova kráča po radostne sa prebúdzajúcej zemi, ktorá sa skvie v rose a vo farbách rastlín a ružových záhonov, v nespočetných kvietkoch jabloní, ktoré sa zázračne otvárajú pri prvom slnku, čo ich bozkáva, a pri večnom Slnku, ktoré kráča pod nimi.
Strážcovia sú omráčení...Poškvrnené sily človeka nevidia Boha, kým čisté sily vesmíru - kvety, byliny, vtáky - obdivujú a uctievajú si Mocného, ktorý prechádza vo svätožiare vlastného svetla a v gloriole slnečného svetla.
Jeho úsmev a pohľad, ktorý upiera na kvety, na konáre a ktorý dvíha k oblohe, robí ich všetky krajšími. A milióny lupienkov, jemnejšie než hodvábne ruže, vytvárajú rozkvitnutú penu na hlave Víťaza. A ako sa skvejú diamanty rosy! A nebo je ešte belasejšie, keď odráža jeho žiariace oči, a slnko je ešte slávnostnejšie, keď radostne sfarbuje obláčik priviaty ľahkým vetríkom, ktorý prichádza pobozkať svojho Kráľa vôňami záhrad a pohladením hodvábnymi lupienkami kvietkov.
Ježiš zodvihne ruku a žehná a potom, kým sa vtáctvo rozospieva hlasnejšie a vietor prinesie vône, vytratí sa mi z dohľadu a zanecháva mi radosť, ktorá zotiera aj najmenšiu spomienku na smútok a utrpenie, či neistotu o zajtrajšok...
