(M.Valtorta, Evanj.10/str.200)
Vidím radostné a mocné zmŕtvychvstanie Krista.
V záhrade jagajúcej sa rosou je úplné ticho. Obloha nad ňou sa čoraz viac vyjasňuje do zafíru, ktorý vystriedal jej hviezdami posiatu modravú čerň, bdejúcu nad svetom po celú noc. Svitanie zaháňa od východu na západ temnotu oblohy, ako vlna, ktorá počas prílivu postupuje a zalieva tmavú pláž a modrošedý vlhký piesok i útesy modrou morskou vodou.
Nejaká hviezdička stále ešte nechce zapadnúť a čoraz slabšie vykúka spod vlny bielozeleného svetla svitania, mliečneho svetla zatieneného šeďou, ktorú majú koruny ospalých olivovníkov vytvárajúcich veniec na neďalekom vŕšku. Potom hviezdičku potopí vlna svitania, ako zem, ktorú zaplaví voda. A je o jednu menej... A zas o jednu menej... a o ďaľšiu a o ďaľšiu. Obloha stráca roje hviezd a iba tam, na vzdialenom západe, zostanú tri, neskôr dve, napokon jedna, aby sa ešte pokochali na tom každodennom zázraku, akým je začínajúce brieždenie.
A hľa, keď ružový pruh pretne …Více