Väčšina vtedajších biskupov aj kresťanov bola za jednoosobného boha, forsírovaného rímskym cisárskym dvorom. Matka cirkev to s nadhľadom prežila. Kto kričal o strašnej kríze viery, asi ju prežíval sám

"Celý svet zastonal a s údivom hľadel na to, že sa stal ariánsky"
týmito silnými slovami svätý Hieronym charakterizoval situáciu Cirkvi v polovici 4. storočia

Ariánske kresťanstvo

Toto autor PP Kysucký prezentuje ako vraj spoľahlivé a slovanské? Árius bol v roku 325 na koncile v dnes tureckej Nicei drvivou väčšinou biskupov označený ako heretik a bol za to vylúčený z matky cirkvi. Mal však mnohých vplyvných prívržencov aj na cisárskom dvore, ktorý po smrti cisára Konštantína forsírovali jeho iný názor po celej Rímskej ríši. Išlo o popieranie , že Ježiš má aj božskú podstatu bytia, že existoval aj pred svojím fyzickým narodením, a že bol a je Druhou Božskou Osobou. Árius hlásal, že je iba človek, ale nie je vtelený Boh Židov - Yahwe. Ako Boží Syn je vraj iba najdokonalejší Otcov tvor. Neuznával teda ani NajSvätejšiu Trojicu, ktorá tvorí Jedného kresťanského Boha v Troch Osobách. Čiže najväčšie to z tajomstiev našej sv. viery. Rigídne trval na tom, že Boh môže byť iba a len jedna Osoba, čo prevzal z ultraortodoxného výkladu tradičného farizejského židovstva. Oni vtedy mystérium Jedného pravého Boha sväto žiarlivo strážili, lebo ich obklopovala presila pohanských náboženských prestáv, kde mnohí bohovia boli v kulte samozrejmosťou.

Tí, čo brali kresťanstvo iba povrchne, tým sa zdalo, že prehlásenie z Niceiského koncilu unáhlene pridalo, teda vraj prezdobilo sv. vieru už patologickou anomáliou – okrem Boha Otca uctievalo klaňaním aj druhého Boha – Syna. Pre nich, ako aj pre Židov bol tento bod jasným heretickým bohorúhaním a zlyhaním, a divným návratom do pohanského polyteizmu, čiže spiatočka ku mnohobožstvu. Tento povrchný názor prijala aj sestra cisára, aj cisársky dvor, ktorý ochraňoval už nielen Rímsku ríšu, ale aj ako nečakanú novotu – cirkevné dianie. Božstvo Syna sa verejne a odvážne preto opovážil vyznávať iba málokto. Vtedajší štátny policajný mainstream bol „pravoverne a moderne ariánsky“. Pridala sa ku tomu predivnému cézaropapistickému diktátu aj väčšinová mienka zbabelých biskupov, etatistov, čiže uctievačov štátnej modly - moci. Asi v tom sami nemali vôbec jasno.

Napriek definitívnemu rozhodnutiu koncilu zostalo kresťanstvo v dôsledku sporu o Ariovo učenie rozdelené. Mnohí z biskupov, ktorí podpísali Nicejské vyznanie viery, neskôr tento svoj podpis odvolali. Napr. ariánsky biskup Eusébios z Nikomédie v jednom liste cisárovi píše: „Jednali sme hriešne, ó Knieža, keď sme zo strachu pred Vami súhlasili vlastne s blasfémiou.“

Možno sa lyšiacky tvárili ako tí dnešní preláti, že vakcíny s potratenými bunkovými líniami a samoskladajúcimi nanočasticami sú tá pravá sloboda, a nechceli si narobiť "zbytočné" kariérne problémy. Táto brána pekelná prišla do cirkvi s cisárskymi výhodami. Navonok mali svetskú slávu, a čím bola väčšia, tým väčšiu hanbu robili sebe aj dejinám cirkvi. Čím viac bolo tých nadbytočných peňazí, palácov, pozemkov či kapitálu mocenského vplyvu, tým viac sa strácali charizmy sv. Ducha. Tým viac sa v cirkvi usalašili a "zažiarili" falošné sebaoslavné celebrity, tzv. Konštantínovské svetovládne tiene či Wichingovskí majstri pretvárky.

Božstvo Ducha Svätého bolo v RKC oficiálne prijaté až na Carihradskom koncile v r. 381. Zaujímavé, že nie už v r. 325.

Asi najodvážnejší svätý bojovník za pravého kresťanského Boha v Troch Osobách bol vtedy biskup sv. Atanáz z Alexandrie. Päť krát počas 17. rokov ho kôli tomu mocibažní a väčšinoví a oveľa vplyvnejší ariáni šikanovali , zosadili z úradu a putoval do vyhnanstva. Pápež v Ríme Libérius, ktorý ho odhajoval, bol tiež z úradu vyhnaný kôli jednému a inému slovku vo vyznaní viery, presnejšie kôli jednému písmenu jota - i / neprijal tú tézu, že Ježiš bol Otcovi iba podobný – ὁμοιούσιος homoioúsios, ale trval na prísne ortodoxnom znení, že mu bol aj spolupodstatný – z gr. ὁμοούσιος homoúsios, lat. consubstantialis /.

Cisár ho dal kôli inému výkladu viery a iba jednému inému písmenku v slove väzniť aj bičovať .

Donútil ho nátlakom aj podpísať exkomunikáciu na Atanáza, ktorý bol nehoráznym spôsobom vyštvatý z biskupskej rezidencie v Alexandrii procisárskym protibiskupom Gregorom, kde boli bité ako žito a z katedrály akoby gestapom násilím vyhodené vtedajšie rehoľné panny aj iní pravoverní katolíci. Kôli takej maličkosti, však? Za ktorou však bolo v hre božstvo či nebožstvo Ježišovej Osoby, čiže vec pre pravoverné kresťanstvo najvážnejšia. Preto my ariánsku verziu, ktorú znova na náboženskú scénu ako oprášenú a americkým sidolom vyleštenú priniesli v 19. st. Svedkovia Jehovovi nevyznávame ani ju neodporúčame, a máme ju za jeden z ťažkých a sv. vieru urážajúcich bludov.

Väčšina cisárov 4. storočia podporovala arianizmus a jeho odporcovia boli masívne prenasledovaní.
Poraď sa s bludárskou väčšinou pri moci, a správnu opoveď nájdeš v opačnom názore... skoro vždy

Sám Ježiš pevným, možno až hromovým hlasom povedal:

Ak neuveríte, že Ja Som / čiže Ten, čo Naozaj Existujem, teraz, tu, Ja Som ten Váš Yahwe, Osobne vtelený a prítomný!!!/ zomriete vo svojich hriechoch!“ /Jn 8, 24 /

A preto, že zaťato nechceli prijať túto najrevolučnejšiu a oslobodzujúcu pravdu, povedal im, že „ Váš otec je vrah, klamár a diabol!“ Jn 8,44 Ale je pozoruhodné, že svoje božstvo sám až na túto výnimočnú hádku z farizejmi ukrýval, a až do konca Jeho života na kríži prikázal apoštolom, aby o tomto určite veľkom tajomstve radšej pomlčali.

Pretože vtedajší náboženskí papaláši, až na výnimky, si nesplnili svoju historickú úlohu, a dôstojne neukončili poriadky Starého zákona. Tiež ich vôbec ani nenapadlo opustiť židovskú a určite nekompletnú teologickú predstavu o Bohu. Miesto toho agresívne a jednoznačne až diabolsky zaútočili na Pravého Mesiáša a Kráľa prorokov. Zabili novú a draho zaplatenú Veľkňazskú pravdu. A tej to vôbec neprekáža. Zvykne totiž na tretí deň vstať z hrobu... Vojaci sa splašene rozutekali... Staroverci sú hanbou.

Že nešlo o krátkodobý teologický problém dokazuje, že ešte aj osud pápeža sv. Jána I. + v r. 526 , čiže v 6 st. bol cisárom z Konštantínopolu tlačený k múru, aby urobil ústupky ariánom. Keď to odmietol, bol kruto umučený. Táto pravda o Najsv. Trojici, ktorú všetci kresťania berú dnes ako nejakú samozrejmosť , bola stáročia tvrdo agresívnymi bludármi pri moci prenasledovaná.

Pomocný biskup Athanasius Schneider z Astany o tých dosť teda turbulentných časoch povedal toto:
„Boli aj časy, ako počas ariánskej krízy vo štvrtom storočí, keď čistotu katolíckej viery udržiavali skôr laici ako biskupi. Bol to čas, povedal svätý John Henry Newman, keď „bolo dočasné pozastavenie funkcií Ecclesia docens “
Vo svojom slávnom diele On Consulting the Faithful in Matters of Doctrine Newman napísal: „V tom čase obrovského zmätku bola božská dogma o božskosti nášho Pána vyhlásená, presadzovaná, udržiavaná a (ľudsky povedané) zachovaná, oveľa viac Ecclesia docta než Ecclesia docens; že kolégium biskupov bolo neverné svojmu povereniu, kým „telo laikov“ bolo verné svojmu krstu. Raz pápež, inokedy patriarchálne, metropolitné a iné veľké prestoly, inokedy generálne koncily hovorili to, čo nemali povedať, alebo robili to, čo zatemňovalo a kompromitovalo zjavenú pravdu; kým na druhej strane to bol kresťanský ľud, ktorý bol pod Prozreteľnostnou cirkevnou silou sv. Atanáza, Hilária, Eusébia Vercelského a iných veľkých osamelých vyznavačov, lebo ten ľud by bez nich zlyhal.“
Rozsiahly doktrinálny zmätok vo štvrtom storočí sa nápadne podobá našej dobe. To, čo o tom čase povedal svätý John Henry Newman, možno dobre aplikovať na súčasný doktrinálny a disciplinárny zmätok, ktorý vytvárajú rôzne synodálne procesy a prípravné dokumenty vydané Svätým stolcom za posledný rok. Kardinál Newman o ariánskej kríze napísal: „Zbor biskupov zlyhal vo vyznaní viery. Hovorili rôzne, jeden proti druhému; po Nicaei nebolo nič pevného, nemenného a konzistentného svedectva takmer šesťdesiat rokov. Boli nedôveryhodné synody, neverní biskupi; bola tam slabosť, strach z následkov, zavádzanie, klam, halucinácie, akoby nekonečné a beznádejné, ktoré sa šírili takmer do každého kúta katolíckej cirkvi. Pomerne málo bolo tých, ktorí zostali verní, mnohí boli zdiskreditovaní a vyštvatí do vyhnanstva; ostatní boli buď podvodníci, alebo boli sami podvedení.“

„Vezměme znovu utrpení, které později působili
ariánští Vandalové. Ze čtyři sta šedesáti biskupů
v Africe jich poslali čtyřicet šest pryč ze země do
zdraví škodlivého místa a přinutili je k tvrdé práci,
a tři sta dva jich poslali do různých částí Afriky. Po
deseti letech poslali do vyhnanství dalších dvě stě
dvacet. Jindy vyrvali přes čtyři tisíce křesťanů,
duchovních i laiků z jejich domovů a hnali je přes pobřeží,
dokud nezemřeli vyčerpáním nebo špatným
zacházením. Jiné drásali biči, pálili je rozpáleným
železem a usekávali jim údy.“
/sv. J.H.Newman, Čas Antikrista, 111 str/

ďalší to dôkaz, že tí menej bohatí vonku su viac bohatí vo vnútri...

Rôzne dokumenty vydané počas súčasného synodálneho procesu predstavujú druh zmätku, pred ktorým varoval učiteľ cirkvi svätý Hilár z Poitiers zo štvrtého storočia:

„Je nemožné, je nerozumné, miešať pravdu a nepravdu, zamieňať svetlo s temnotou a dávať to do jednoty, mienky akéhokoľvek druhu, deň spolu s nocou“ ( In Constantium , 1)

„Nastal čas hovoriť, pretože čas mlčať sa skončil. (…) Dnes musíme bojovať proti maskovanému prenasledovateľovi, proti nepriateľovi, ktorý nám lichotí, proti Antikristovi Constantiovi, ktorý nám neuštedruje smrteľné údery, ale hladká nás, ktorý svoje obete nestavia mimo zákon, ale má pre nich vľúdne slová, aby im uštedril smrť, ktorá nedáva slobodu temných väzení, ale službu cti v ich palácoch, ktorý netrhá boky, ale preniká do sŕdc, ktorý mečom neodtína hlavy, ale duše zabíja zlatom, ktorý nikoho neupaľuje, ale pre každého zapaľuje pekelný oheň. Nediskutuje zo strachu, že bude porazený, ale lichotí, aby dominoval, vyznáva Krista, aby ho zaprel, zabezpečuje falošnú jednotu tak, aby vôbec nevládol pokoj, tvrdo vystupuje proti niektorým chybám, aby lepšie zničil Kristovu náuku, ctí biskupov, aby prestali byť biskupmi, stavia kostoly a ničí vieru.“ ( Contra Costantium)

Takto zdravo prísni boli v náuke prvotní cirkevní otcovia.
A to preto, aby ten najvzácnejší mladý strom nového poznania
nebol ohrozovaný starými burinami či papalášmi, iba povrchne vnímajúcimi novú vieru.