Či sme povinní milovať nepriateľov (sv.Tomáš Akvinský)
Komentár k sentenciám Petra Lombardského III
Oddiel 30, otázka 1, článok 1
AI TextEngine
Článok 1
Či sme povinní milovať nepriateľov
Odpovedám, že niekoho musíme milovať podľa toho, ako s nami zdieľa niečo spoločné. Teraz má náš nepriateľ s nami spoločnú účasť na ľudskej prirodzenosti, na základe ktorej môže mať s nami spoločnú účasť na Božskom živote. Preto ho máme milovať vo veciach, ktoré patria k jeho prirodzenosti a k vlastníctvu milosti, pričom nemáme milovať nepriateľstvo, ktoré má voči nám, pretože podľa neho nemá nič spoločné ani s nami ani so sebou samým, ale je skôr v rozpore [s nami aj so sebou samým], ako bolo povedané aj o iných hriechoch.
Odpoveď Námietka 1: Milovať nepriateľov do tej miery, do akej sa k nim prejavujú známky zhovievavosti patrí k dokonalosti a nie všetci sú povinní to robiť. Ale túžiť po nepriateľovi, aby dostal Božiu milosť a zdedil večný život, čo je osobitným záujmom lásky, je niečo, čo musí urobiť každý.
Odpoveď Námetka 2: Aj za Starého zákona boli ľudia povinní milovať svojich nepriateľov, ako je zrejmé z prednesenej autority knihy Levitikus. Preto príslovie, že budeš nenávidieť svojho nepriateľa, nie je prevzaté zo zákona, pretože sa to nikde v texte Písma nenachádza, ale bolo pridané zo zvráteného výkladu židov, ktorí na základe toho, že láska k blížnemu bola prikázaná, dospeli k záveru [falošne], že nepriateľov treba nenávidieť. Čo však Nový zákon pridal, je rada prejaviť známky zhovievavosti voči nepriateľovi.
Odpoveď Námetka 3: Prirodzenosť má sklon nenávidieť nepriateľa nie do tej miery, do akej je nám podobný pokiaľ ide o zhodu v prirodzenosti alebo prijateľnosti k milosti, ale do tej miery, do akej je odlišný. Táto nepodobnosť sa prejavuje v tom, že voči nám prejavuje nepriateľstvo, ktoré by sa nám malo nesmierne nepáčiť.
Odpoveď Námietka č.4: Láska vyhľadáva isté dobrá per se, teda dobrá milosti, ale hľadá iné dobrá prípadkovo, pokiaľ sa tieto podriaďujú tým dobrám per se.
Časné dobrá, na ktoré sa láska zameriava per accidens a sekundárne, si môžu navzájom prekážať rôznymi spôsobmi, pretože prosperita jedného človeka môže viesť k nešťastiu druhého. Preto, keďže láska má svoj poriadok a keďže každý má milovať seba viac ako druhého a blížnych viac ako cudzincov a priateľov viac ako nepriateľov a spoločné dobro mnohých viac ako súkromné dobro jedného, môže niekto pri zachovaní lásky túžiť po časnom zle pre niekoho a radovať sa, ak sa to stane – ale nie presne ako zo zla tej osoby, ale skôr ako zo zla, ktoré bráni, aby sa iné zlá stali niekomu inému či už spoločenstvu alebo Cirkvi, ktoré je povinný milovať viac. Niečo podobné možno povedať o [túžbe alebo radosti] zo zla pre niekoho, kto upadne do časného zla, pokiaľ zlo trestu často bráni zlu [ďalšej] viny z jeho strany.
Dobrá milosti si na druhej strane navzájom neprekážajú, pretože duchovné dobrá môžu integrálne vlastniť mnohí. Vzhľadom na tieto dobrá je teda nemožné, aby niekto pri zachovaní lásky k blížnemu túžil po [zodpovedajúcich duchovných] zlách pre druhého, alebo sa z nich radoval, pokiaľ dobro Božskej spravodlivosti, ktorú človek musí milovať viac ako kohokoľvek iného, žiari v zle viny [ktoré Boh dovolil] alebo v treste niekoho zatratenia. Nejde však o to radovať sa zo zla per se, ale skôr z dobra, ku ktorému je zlo pripojené.
Odpoveď Námietka 5: Boh tiež nechce niekoho zlo, keď sa hovorí o zle viny, ale len to dopúšťa a toto dopustenie je dobré. No, keď ide o zlo trestu, ktorého je autorom, Boh si to opäť želá nie do tej miery, do akej je to zlo – keďže sa neraduje z trestov – ale do tej miery, do akej je spravodlivé.
Odpoveď Námietka 6: Žalmista ich nie nenávidel dokonalou nenávisťou, iba ak boli nepriateľmi Boha; ale že sú takí, je len výsledkom ich hriechu. Preto v tých, ktorých nenávidel dokonalou nenávisťou, žalmista nenávidel nič okrem ich hriechu.