Benedikt XVI.: Napriek tomu som bol zdesený zo zákazu starej omše, keďže niečo podobné sa v histórii liturgie ešte nikdy neodohralo
Benedikta XVI.: Napriek tomu som bol zdesený zo zákazu starej omše, keďže niečo podobné sa v histórii liturgie ešte nikdy neodohralo.
Ak sa už v liturgii viac nenachádza prijímanie viery, všeobecná jednota Cirkvi a jej dejín a tajomstva živého Krista, kde inde Cirkev prejavuje svoju duchovnú podstatu? Druhou veľkou udalosťou na začiatku môjho pôsobenia v Regensburgu bola publikácia misála Pavla VI., ktorý po uplynutí prechodného obdobia zhruba šiestich mesiacov takmer úplne zakazoval predchádzajúci spôsob slúženia omše.
To, že po období experimentovania, ktoré so sebou často prinášalo deformované podoby omše, nastal návrat k záväznému textu omše, bolo určite pozitívne. Napriek tomu som bol zdesený zo zákazu starej omše, keďže niečo podobné sa v histórii liturgie ešte nikdy neodohralo. Budilo to dojem, že je to úplne normálne. Predchádzajúci misál vydal Pius V. v roku 1570 po Tridentskom koncile. Bolo teda pochopiteľné, že po štyroch storočiach pápež vydá po novom koncile misál.
Ale historická skúsenosť je iná. Pius V. dal iba prepracovať vtedy používaný rímsky misál, ako sa to bežne dialo počas storočí. Tak ako on, aj mnohí jeho nasledovníci tento misál nanovo prepracovali, ale bez toho, aby ho nahradili iným.
Bol to stále prebiehajúci proces vývinu a očisťovania, v ktorom však nikdy nedošlo k porušeniu kontinuity. Misál Pia X., ktorý by sám vytvoril neexistuje. Existuje iba prepracovanie, ktoré nariadil v rámci jednej etapy dlhého procesu historického vývinu. Nový misál po Tridentskom koncile bol iného charakteru. Vpád protestantskej reformy sa prejavil hlavne v znení liturgických „reforiem“. Nebolo to tak, že by Katolícka cirkev a Protestantská cirkev boli postavené vedľa seba. Rozdelenie Cirkvi prebehlo takmer nečujne a najviditeľnejšie a historicky najvýraznejšie sa odrazilo v zmene liturgie, ktorá sa na lokálnej úrovni často dosť líšila, keďže hranice medzi tým, čo bolo katolícke a čo už nie, sa neraz dali určiť len ťažko.
V tejto zmätenej situácii, ktorá mala na svedomí nejestvujúca spoločná liturgická norma a liturgický pluralizmus, dedičstvo z čias stredoveku, sa pápež rozhodol, že Missale Rimanum, liturgický text Ríma, ktorý bol nepochybne katolícky, sa musí zaviesť všade tam, kde história liturgie nesiaha aspoň dvesto rokov dozadu. Kde sa pôvod dokázal, smela sa ponechať pôvodná liturgia, pretože jej katolícky charakter sa mohol považovať za istý. Nemožno teda vôbec hovoriť o predchádzajúcom zákaze misálov, ktoré boli dovtedy riadne schválené.
Zákaz misálu, čo sa vyvíjal po stáročia od čias sviatostných obradov starej Cirkvi, však spôsobil pretrhnutie dejín liturgie a dôsledky mohli byť jedine vážne. Bolo úplne oprávnené a plne v súlade s povahou koncilu, že sa v minulosti pristúpilo z revízií misálu, najmä keď vezmeme do úvahy zavedenie národných jazykov. Ale teraz sa udialo čosi viac. Teraz starú budovu rozobrali na kúsky a postavili z nej novú, hoci to aj bolo podľa plánov a z materiálu starej budovy.
Niet pochýb, že nový misál vo viacerých svojich častiach priniesol nepopierateľné zlepšenie a obohatenie. Ale skutočnosť, že ho vydávali za novú budovu postavenú namiesto tej, čo sa tvarovala po stáročia, že tú starú budovu zakázali a liturgia už nebola živým procesom, ale produktom učenosti a právnickej zručnosti, spôsobila obrovské škody. Takýmto prístupom v skutočnosti vznikol dojem, že liturgia je „vytvorená“, že to nie je niečo, čo tu bolo pred nami, niečo „darované“, ale niečo, čo závisí od našich rozhodnutí.
Z toho ďalej vyplýva, že schopnosť rozhodovať už neprislúcha iba odborníkom a hlavnej autorite, ale každá „komunita“ si nakoniec bude môcť vytvoriť vlastnú liturgiu. Ale keď si každý urobí liturgiu podľa seba, nebude nám už môcť dať to, čo je jej skutočným poslaním- stretnutie s tajomstvom, ktoré nie je naším výtvorom, ale naším pôvodom a prameňom nášho života.
Pre Cirkev je životne dôležité, aby čo najskôr obnovila liturgické vedomie a vrátila jednotu dejinám liturgie, aby Druhý vatikánsky koncil nepredstavoval ich prerušenie, ale fázu vývinu.
Som presvedčený, že cirkevnú krízu, v ktorej sa dnes nachádzame, do veľkej miery ovplyvnil pád liturgie, ktorá sa občas poníma priam „etsi Deus non daretur“ (akoby Boh nejestvoval). Ako keby už nezáležalo na tom, či je nej Boh, či k nám prehovára a či nás počúva.
Ak sa už v liturgii viac nenachádza prijímanie viery, všeobecná jednota Cirkvi a jej dejín a tajomstva živého Krista, kde inde Cirkev prejavuje svoju duchovnú podstatu?
Takéto spoločenstvo oslavuje iba samo seba bez toho, aby toho bolo hodné. A keďže spoločenstvo samo osebe nemá podstatu bytia, ale ako celok má svoj pôvod vo viere danej od Pána, dôjde nevyhnutne k jeho rozdeleniu na všemožné strany, ktoré budú stáť proti sebe, až kým Cirkev nezničí samu seba. Preto potrebujeme nové liturgické hnutie, ktoré oživí skutočné dedičstvo Druhého vatikánskeho koncilu.
Tradičný katolícky katechizmus nás učí, že Pán Ježiš Kristus pri poslednej večeri stanovil obetu, ktorú nazývame svätou omšou, alebo obetou svätej omše, ktorá je strediskom katolíckej bohoslužby. Pán Ježiš Kristus pri obete svätej omše je obetujúcim kňazom a aj obetným darom. Hlavným účelom obety svätej omše je zmierenie Boha. Keďže svätá omša je obeta nekonečnej ceny, jej slúženie alebo …Viac
Tradičný katolícky katechizmus nás učí, že Pán Ježiš Kristus pri poslednej večeri stanovil obetu, ktorú nazývame svätou omšou, alebo obetou svätej omše, ktorá je strediskom katolíckej bohoslužby. Pán Ježiš Kristus pri obete svätej omše je obetujúcim kňazom a aj obetným darom. Hlavným účelom obety svätej omše je zmierenie Boha. Keďže svätá omša je obeta nekonečnej ceny, jej slúženie alebo počúvanie má najväčšiu cenu medzi všetkými dobrými skutkami. Najsvätejšia Sviatosť oltárna je pokrm našej duše, a preto sväté prijímanie je prostriedok, aby sme došli teraz do duchovnej dokonalosti, a či svätosti, a raz do života večného. Sväté prijímanie zjednocuje nás najužšie s Kristom, keďže On sám hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“. (Ján 6, 56). Sväté prijímanie osvecuje rozum a posilňuje vôľu. Kto sväté prijímanie ľahkomyseľne zanedbá po dlhý čas, toho duša bude mŕtva. (11).
Najsvätejšia Sviatosť oltárna je teda hlavným miestom stretnutia so Spasiteľom pre každého tradičného katolíka, pre každého skutočného katolíka. Katolík nemôže existovať bez Najsvätejšej Sviatosti oltárnej, a preto ani bez svätej omše, v ktorej sprítomňuje sa Spasiteľova svätá obeta.
Šelma podobná baránkovi a problém novej omše
Spasiteľove slová o ohavnosti spustošenia na svätom mieste, na ktoré poukazoval prorok Daniel, vo svojej podstate súvisia aj s postavou šelmy, ktorá zjavom podobá sa na baránka. Táto postava objavuje sa podobne ako postava Antikrista v 13. kapitole knihy Zjavenie apoštola Jána, a predstavuje nepravých prorokov, resp. duchovných poslov nepravých božstiev. Na rozdiel od Antikrista, a jeho vlády založenej na pozemskej moci, falošní proroci predstavujú ideologickú základňu pre všetkých antikristov.
Vzťah sveta a Cirkvi pred druhým príchodom Spasiteľa môže byť podobný vzťahu bezbožného predstaviteľa pozemskej moci k predstaviteľom jeruzalemského chrámu, ktorý je zobrazený v Svätom písme v knihách Machabejcov, (2 Mach 4, 5, 6). Nábožný veľkňaz Oniáš zápasil o zachovanie pravej viery s predstaviteľmi jeruzalemského chrámu, ktorí postupne zavádzali pohanský helenizmus a trpeli nemravnosti. Nepriatelia veľkňaza Oniáša, kolaborujúci s pohanstvom, nechali ho zavraždiť pre jeho neoblomný postoj. Tragická postava následného veľkňaza Jasona vystupuje v pozícii, v ktorej slávnostne víta v Jeruzaleme pri jednej príležitosti pohanského kráľa Antiocha IV. Epifana. Slabí židovskí vodcovia podliehajú postupne nie len bezbožnosti, ale aj cudziemu mocenskému nátlaku. Veľkňaz Jason zomrel na úteku v cudzine, bez pohrebu a bez uznania.
Antiochus IV. Epifanes vtrhol do Jeruzalema so svojím vojskom v roku 167 pred n. l., vraždil Židov a drancoval chrám. To nebolo všetko. Spasiteľ poukazoval v súvislosti so znameniami konca sveta najmä na ďalší obraz tejto tragédie, ktorý je kľúčový, a ktorý vôbec netýka sa materiálneho ničenia. Je to neslýchané znesvätenie jeruzalemského chrámu ľudskými nemravnosťami, sprevádzané násilným donucovaním Židov obetovať pohanskému kultu. Došlo k zákazu chrámovej obety podľa židovskej posvätnej tradície. (12).
Prijímanie Eucharistie vyžaduje od človeka najmä predchádzajúce nadobudnutie stavu milosti, t. j. pristúpenie k sviatosti pokánia. Stretnutie človeka so Spasiteľom v Eucharistii kladie prirodzené nároky aj na vonkajšiu formu pre toto výnimočné stretnutie. Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965), a následná liturgická reforma, priniesli tendencie spôsobujúce zanedbanie týchto sviatostných nárokov.
Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, a Antonio Bacci (1885 - 1971), taliansky kardinál, predložili pápežovi Pavlovi VI. veľmi zásadný a kritický rozbor Nového omšového poriadku, t. j. Novus Ordo Missae, (ďalej len „NOM“), zo dňa 5. júna 1969. Predmetný kritický rozbor je výsledkom práce teológov, liturgistov a duchovných pastierov. Kardináli konštatujú vzhľadom na podstatu obety, že tajomstvo kríža v NOM nevyjadruje sa jasne, ale zatemňuje sa tak, že ľud ho už nespoznáva. Dôvodom tohto nejasného vyjadrenia obety je odstránenie ústrednej úlohy skutočnej prítomnosti, ktorú doterajšia liturgia vyjadrovala veľmi jasne. NOM rozkladá jednotu kultu a viery, a nechce už vyjadrovať vieru Tridentského koncilu (1545 - 1563), s ktorou katolícke svedomie je zviazané navždy. Skutočný katolík po zavedení NOM je postavený pred tragickú nutnosť voľby. (13).
Slová 12. kapitoly Knihy proroka Daniela poukazujú na odstránenie ustavičnej obety a na postavenie ohavnosti spustošenia počas vymedzeného času pred druhým príchodom Spasiteľa, (Dan 12, 11 - 12). To by mohlo poukazovať na znemožnenie novozákonnej eucharistickej obety. Strata pravej viery odovzdanej Spasiteľom bude kľúčovým znakom Jeho blízkeho druhého príchodu. Ľudia budú aj vtedy niečomu veriť, keďže každý človek má svoj duchovný rozmer, avšak pravdepodobne len málo z ľudí bude veriť tomu, čo Spasiteľ skutočne povedal, a čo skutočne učil o sebe, o Cirkvi a o Eucharistii, teda o zdroji večného života.
Znejasnenie tajomstva kríža prostredníctvom NOM prinieslo postupne aj svätokrádežné nakladanie s Najsvätejšou Sviatosťou oltárnou v posledných desaťročiach, napríklad v podobe prijímania Eucharistie na neposvätené ruky laikov, alebo bez predchádzajúceho vykonania sviatosti pokánia. Toto znesväcovanie môže byť predpokladom pre všeobecné prijatie nekatolíckeho nazerania na Eucharistiu. Táto skutočnosť ako biblické znamenie má zásadnejší význam, než akékoľvek materiálne ničenie hmotných objektov, týkajúcich sa katolíckeho života, napríklad ničenie kostolov z dôvodu vojny.
Budúci vývoj nášho pozemského sveta a Cirkvi predstavuje pravdepodobne len dve možnosti. Prvá možnosť je zásadná obnova Cirkvi prostredníctvom návratu k Tradícii a pravovernosti, čo pravdepodobne predpokladá všeobecné katastrofické udalosti a budovanie cirkevných štruktúr na troskách starého sveta. Druhá možnosť je ešte hlbšie rozšírenie súčasnej cirkevnej katastrofy a spolupráca predstaviteľov Cirkvi so šelmou podobnou baránkovi, čo prirodzene povedie aj k vítaniu Antikrista, t. j. podobným spôsobom, aký predviedol veľkňaz Jason. Táto možnosť znamenala by súčasne blízky príchod Spasiteľa ako Sudcu a koniec súčasnej podoby nášho sveta.
Vytrvalé a nekompromisné zachovávanie tradičnej katolíckej viery a tradičnej katolíckej liturgie je jediným spôsobom, ako nepodľahnúť zvádzaniu Antikrista a zvádzaniu všetkých duchovných šeliem podobných baránkovi. Jedine týmto spôsobom možno pripraviť sa na stretnutie s naším Pánom, Kráľom, a Sudcom. Jedine týmto spôsobom možno pripraviť sa aj na život v katolíckych katakombách.
Najsvätejšia Panna Mária, prosíme, pomôž všetkým katolíkom, keď nastane zápas s Antikristom a šelmou podobnou baránkovi. Amen.
