Benedikt XVI.: Napriek tomu som bol zdesený zo zákazu starej omše, keďže niečo podobné sa v histórii …
Benedikta XVI.: Napriek tomu som bol zdesený zo zákazu starej omše, keďže niečo podobné sa v histórii liturgie ešte nikdy neodohralo. Ak sa už v liturgii viac nenachádza prijímanie viery, všeobecná …Viac
Benedikta XVI.: Napriek tomu som bol zdesený zo zákazu starej omše, keďže niečo podobné sa v histórii liturgie ešte nikdy neodohralo.
Ak sa už v liturgii viac nenachádza prijímanie viery, všeobecná jednota Cirkvi a jej dejín a tajomstva živého Krista, kde inde Cirkev prejavuje svoju duchovnú podstatu?
Druhou veľkou udalosťou na začiatku môjho pôsobenia v Regensburgu bola publikácia misála Pavla VI., ktorý po uplynutí prechodného obdobia zhruba šiestich mesiacov takmer úplne zakazoval predchádzajúci spôsob slúženia omše.
To, že po období experimentovania, ktoré so sebou často prinášalo deformované podoby omše, nastal návrat k záväznému textu omše, bolo určite pozitívne. Napriek tomu som bol zdesený zo zákazu starej omše, keďže niečo podobné sa v histórii liturgie ešte nikdy neodohralo. Budilo to dojem, že je to úplne normálne. Predchádzajúci misál vydal Pius V. v roku 1570 po Tridentskom koncile. Bolo teda pochopiteľné, že po štyroch storočiach pápež vydá po novom koncile misál.
Ale …Viac
Ak sa už v liturgii viac nenachádza prijímanie viery, všeobecná jednota Cirkvi a jej dejín a tajomstva živého Krista, kde inde Cirkev prejavuje svoju duchovnú podstatu?
Druhou veľkou udalosťou na začiatku môjho pôsobenia v Regensburgu bola publikácia misála Pavla VI., ktorý po uplynutí prechodného obdobia zhruba šiestich mesiacov takmer úplne zakazoval predchádzajúci spôsob slúženia omše.
To, že po období experimentovania, ktoré so sebou často prinášalo deformované podoby omše, nastal návrat k záväznému textu omše, bolo určite pozitívne. Napriek tomu som bol zdesený zo zákazu starej omše, keďže niečo podobné sa v histórii liturgie ešte nikdy neodohralo. Budilo to dojem, že je to úplne normálne. Predchádzajúci misál vydal Pius V. v roku 1570 po Tridentskom koncile. Bolo teda pochopiteľné, že po štyroch storočiach pápež vydá po novom koncile misál.
Ale …Viac
- Nahlásiť
Sociálne siete
Zmeniť príspevok
Vymazať príspevok
U.S.C.A.E.
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
Tradičný katolícky katechizmus nás učí, že Pán Ježiš Kristus pri poslednej večeri stanovil obetu, ktorú nazývame svätou omšou, alebo obetou svätej omše, ktorá je strediskom katolíckej bohoslužby. Pán Ježiš Kristus pri obete svätej omše je obetujúcim kňazom a aj obetným darom. Hlavným účelom obety svätej omše je zmierenie Boha. Keďže svätá omša je obeta nekonečnej ceny, jej slúženie alebo …Viac
Tradičný katolícky katechizmus nás učí, že Pán Ježiš Kristus pri poslednej večeri stanovil obetu, ktorú nazývame svätou omšou, alebo obetou svätej omše, ktorá je strediskom katolíckej bohoslužby. Pán Ježiš Kristus pri obete svätej omše je obetujúcim kňazom a aj obetným darom. Hlavným účelom obety svätej omše je zmierenie Boha. Keďže svätá omša je obeta nekonečnej ceny, jej slúženie alebo počúvanie má najväčšiu cenu medzi všetkými dobrými skutkami. Najsvätejšia Sviatosť oltárna je pokrm našej duše, a preto sväté prijímanie je prostriedok, aby sme došli teraz do duchovnej dokonalosti, a či svätosti, a raz do života večného. Sväté prijímanie zjednocuje nás najužšie s Kristom, keďže On sám hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“. (Ján 6, 56). Sväté prijímanie osvecuje rozum a posilňuje vôľu. Kto sväté prijímanie ľahkomyseľne zanedbá po dlhý čas, toho duša bude mŕtva. (11).
Najsvätejšia Sviatosť oltárna je teda hlavným miestom stretnutia so Spasiteľom pre každého tradičného katolíka, pre každého skutočného katolíka. Katolík nemôže existovať bez Najsvätejšej Sviatosti oltárnej, a preto ani bez svätej omše, v ktorej sprítomňuje sa Spasiteľova svätá obeta.
Šelma podobná baránkovi a problém novej omše
Spasiteľove slová o ohavnosti spustošenia na svätom mieste, na ktoré poukazoval prorok Daniel, vo svojej podstate súvisia aj s postavou šelmy, ktorá zjavom podobá sa na baránka. Táto postava objavuje sa podobne ako postava Antikrista v 13. kapitole knihy Zjavenie apoštola Jána, a predstavuje nepravých prorokov, resp. duchovných poslov nepravých božstiev. Na rozdiel od Antikrista, a jeho vlády založenej na pozemskej moci, falošní proroci predstavujú ideologickú základňu pre všetkých antikristov.
Vzťah sveta a Cirkvi pred druhým príchodom Spasiteľa môže byť podobný vzťahu bezbožného predstaviteľa pozemskej moci k predstaviteľom jeruzalemského chrámu, ktorý je zobrazený v Svätom písme v knihách Machabejcov, (2 Mach 4, 5, 6). Nábožný veľkňaz Oniáš zápasil o zachovanie pravej viery s predstaviteľmi jeruzalemského chrámu, ktorí postupne zavádzali pohanský helenizmus a trpeli nemravnosti. Nepriatelia veľkňaza Oniáša, kolaborujúci s pohanstvom, nechali ho zavraždiť pre jeho neoblomný postoj. Tragická postava následného veľkňaza Jasona vystupuje v pozícii, v ktorej slávnostne víta v Jeruzaleme pri jednej príležitosti pohanského kráľa Antiocha IV. Epifana. Slabí židovskí vodcovia podliehajú postupne nie len bezbožnosti, ale aj cudziemu mocenskému nátlaku. Veľkňaz Jason zomrel na úteku v cudzine, bez pohrebu a bez uznania.
Antiochus IV. Epifanes vtrhol do Jeruzalema so svojím vojskom v roku 167 pred n. l., vraždil Židov a drancoval chrám. To nebolo všetko. Spasiteľ poukazoval v súvislosti so znameniami konca sveta najmä na ďalší obraz tejto tragédie, ktorý je kľúčový, a ktorý vôbec netýka sa materiálneho ničenia. Je to neslýchané znesvätenie jeruzalemského chrámu ľudskými nemravnosťami, sprevádzané násilným donucovaním Židov obetovať pohanskému kultu. Došlo k zákazu chrámovej obety podľa židovskej posvätnej tradície. (12).
Prijímanie Eucharistie vyžaduje od človeka najmä predchádzajúce nadobudnutie stavu milosti, t. j. pristúpenie k sviatosti pokánia. Stretnutie človeka so Spasiteľom v Eucharistii kladie prirodzené nároky aj na vonkajšiu formu pre toto výnimočné stretnutie. Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965), a následná liturgická reforma, priniesli tendencie spôsobujúce zanedbanie týchto sviatostných nárokov.
Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, a Antonio Bacci (1885 - 1971), taliansky kardinál, predložili pápežovi Pavlovi VI. veľmi zásadný a kritický rozbor Nového omšového poriadku, t. j. Novus Ordo Missae, (ďalej len „NOM“), zo dňa 5. júna 1969. Predmetný kritický rozbor je výsledkom práce teológov, liturgistov a duchovných pastierov. Kardináli konštatujú vzhľadom na podstatu obety, že tajomstvo kríža v NOM nevyjadruje sa jasne, ale zatemňuje sa tak, že ľud ho už nespoznáva. Dôvodom tohto nejasného vyjadrenia obety je odstránenie ústrednej úlohy skutočnej prítomnosti, ktorú doterajšia liturgia vyjadrovala veľmi jasne. NOM rozkladá jednotu kultu a viery, a nechce už vyjadrovať vieru Tridentského koncilu (1545 - 1563), s ktorou katolícke svedomie je zviazané navždy. Skutočný katolík po zavedení NOM je postavený pred tragickú nutnosť voľby. (13).
Slová 12. kapitoly Knihy proroka Daniela poukazujú na odstránenie ustavičnej obety a na postavenie ohavnosti spustošenia počas vymedzeného času pred druhým príchodom Spasiteľa, (Dan 12, 11 - 12). To by mohlo poukazovať na znemožnenie novozákonnej eucharistickej obety. Strata pravej viery odovzdanej Spasiteľom bude kľúčovým znakom Jeho blízkeho druhého príchodu. Ľudia budú aj vtedy niečomu veriť, keďže každý človek má svoj duchovný rozmer, avšak pravdepodobne len málo z ľudí bude veriť tomu, čo Spasiteľ skutočne povedal, a čo skutočne učil o sebe, o Cirkvi a o Eucharistii, teda o zdroji večného života.
Znejasnenie tajomstva kríža prostredníctvom NOM prinieslo postupne aj svätokrádežné nakladanie s Najsvätejšou Sviatosťou oltárnou v posledných desaťročiach, napríklad v podobe prijímania Eucharistie na neposvätené ruky laikov, alebo bez predchádzajúceho vykonania sviatosti pokánia. Toto znesväcovanie môže byť predpokladom pre všeobecné prijatie nekatolíckeho nazerania na Eucharistiu. Táto skutočnosť ako biblické znamenie má zásadnejší význam, než akékoľvek materiálne ničenie hmotných objektov, týkajúcich sa katolíckeho života, napríklad ničenie kostolov z dôvodu vojny.
Budúci vývoj nášho pozemského sveta a Cirkvi predstavuje pravdepodobne len dve možnosti. Prvá možnosť je zásadná obnova Cirkvi prostredníctvom návratu k Tradícii a pravovernosti, čo pravdepodobne predpokladá všeobecné katastrofické udalosti a budovanie cirkevných štruktúr na troskách starého sveta. Druhá možnosť je ešte hlbšie rozšírenie súčasnej cirkevnej katastrofy a spolupráca predstaviteľov Cirkvi so šelmou podobnou baránkovi, čo prirodzene povedie aj k vítaniu Antikrista, t. j. podobným spôsobom, aký predviedol veľkňaz Jason. Táto možnosť znamenala by súčasne blízky príchod Spasiteľa ako Sudcu a koniec súčasnej podoby nášho sveta.
Vytrvalé a nekompromisné zachovávanie tradičnej katolíckej viery a tradičnej katolíckej liturgie je jediným spôsobom, ako nepodľahnúť zvádzaniu Antikrista a zvádzaniu všetkých duchovných šeliem podobných baránkovi. Jedine týmto spôsobom možno pripraviť sa na stretnutie s naším Pánom, Kráľom, a Sudcom. Jedine týmto spôsobom možno pripraviť sa aj na život v katolíckych katakombách.
Najsvätejšia Panna Mária, prosíme, pomôž všetkým katolíkom, keď nastane zápas s Antikristom a šelmou podobnou baránkovi. Amen.
Príchod Antikrista a tradiční katolíci - ABC Tradície
Najsvätejšia Sviatosť oltárna je teda hlavným miestom stretnutia so Spasiteľom pre každého tradičného katolíka, pre každého skutočného katolíka. Katolík nemôže existovať bez Najsvätejšej Sviatosti oltárnej, a preto ani bez svätej omše, v ktorej sprítomňuje sa Spasiteľova svätá obeta.
Šelma podobná baránkovi a problém novej omše
Spasiteľove slová o ohavnosti spustošenia na svätom mieste, na ktoré poukazoval prorok Daniel, vo svojej podstate súvisia aj s postavou šelmy, ktorá zjavom podobá sa na baránka. Táto postava objavuje sa podobne ako postava Antikrista v 13. kapitole knihy Zjavenie apoštola Jána, a predstavuje nepravých prorokov, resp. duchovných poslov nepravých božstiev. Na rozdiel od Antikrista, a jeho vlády založenej na pozemskej moci, falošní proroci predstavujú ideologickú základňu pre všetkých antikristov.
Vzťah sveta a Cirkvi pred druhým príchodom Spasiteľa môže byť podobný vzťahu bezbožného predstaviteľa pozemskej moci k predstaviteľom jeruzalemského chrámu, ktorý je zobrazený v Svätom písme v knihách Machabejcov, (2 Mach 4, 5, 6). Nábožný veľkňaz Oniáš zápasil o zachovanie pravej viery s predstaviteľmi jeruzalemského chrámu, ktorí postupne zavádzali pohanský helenizmus a trpeli nemravnosti. Nepriatelia veľkňaza Oniáša, kolaborujúci s pohanstvom, nechali ho zavraždiť pre jeho neoblomný postoj. Tragická postava následného veľkňaza Jasona vystupuje v pozícii, v ktorej slávnostne víta v Jeruzaleme pri jednej príležitosti pohanského kráľa Antiocha IV. Epifana. Slabí židovskí vodcovia podliehajú postupne nie len bezbožnosti, ale aj cudziemu mocenskému nátlaku. Veľkňaz Jason zomrel na úteku v cudzine, bez pohrebu a bez uznania.
Antiochus IV. Epifanes vtrhol do Jeruzalema so svojím vojskom v roku 167 pred n. l., vraždil Židov a drancoval chrám. To nebolo všetko. Spasiteľ poukazoval v súvislosti so znameniami konca sveta najmä na ďalší obraz tejto tragédie, ktorý je kľúčový, a ktorý vôbec netýka sa materiálneho ničenia. Je to neslýchané znesvätenie jeruzalemského chrámu ľudskými nemravnosťami, sprevádzané násilným donucovaním Židov obetovať pohanskému kultu. Došlo k zákazu chrámovej obety podľa židovskej posvätnej tradície. (12).
Prijímanie Eucharistie vyžaduje od človeka najmä predchádzajúce nadobudnutie stavu milosti, t. j. pristúpenie k sviatosti pokánia. Stretnutie človeka so Spasiteľom v Eucharistii kladie prirodzené nároky aj na vonkajšiu formu pre toto výnimočné stretnutie. Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965), a následná liturgická reforma, priniesli tendencie spôsobujúce zanedbanie týchto sviatostných nárokov.
Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, a Antonio Bacci (1885 - 1971), taliansky kardinál, predložili pápežovi Pavlovi VI. veľmi zásadný a kritický rozbor Nového omšového poriadku, t. j. Novus Ordo Missae, (ďalej len „NOM“), zo dňa 5. júna 1969. Predmetný kritický rozbor je výsledkom práce teológov, liturgistov a duchovných pastierov. Kardináli konštatujú vzhľadom na podstatu obety, že tajomstvo kríža v NOM nevyjadruje sa jasne, ale zatemňuje sa tak, že ľud ho už nespoznáva. Dôvodom tohto nejasného vyjadrenia obety je odstránenie ústrednej úlohy skutočnej prítomnosti, ktorú doterajšia liturgia vyjadrovala veľmi jasne. NOM rozkladá jednotu kultu a viery, a nechce už vyjadrovať vieru Tridentského koncilu (1545 - 1563), s ktorou katolícke svedomie je zviazané navždy. Skutočný katolík po zavedení NOM je postavený pred tragickú nutnosť voľby. (13).
Slová 12. kapitoly Knihy proroka Daniela poukazujú na odstránenie ustavičnej obety a na postavenie ohavnosti spustošenia počas vymedzeného času pred druhým príchodom Spasiteľa, (Dan 12, 11 - 12). To by mohlo poukazovať na znemožnenie novozákonnej eucharistickej obety. Strata pravej viery odovzdanej Spasiteľom bude kľúčovým znakom Jeho blízkeho druhého príchodu. Ľudia budú aj vtedy niečomu veriť, keďže každý človek má svoj duchovný rozmer, avšak pravdepodobne len málo z ľudí bude veriť tomu, čo Spasiteľ skutočne povedal, a čo skutočne učil o sebe, o Cirkvi a o Eucharistii, teda o zdroji večného života.
Znejasnenie tajomstva kríža prostredníctvom NOM prinieslo postupne aj svätokrádežné nakladanie s Najsvätejšou Sviatosťou oltárnou v posledných desaťročiach, napríklad v podobe prijímania Eucharistie na neposvätené ruky laikov, alebo bez predchádzajúceho vykonania sviatosti pokánia. Toto znesväcovanie môže byť predpokladom pre všeobecné prijatie nekatolíckeho nazerania na Eucharistiu. Táto skutočnosť ako biblické znamenie má zásadnejší význam, než akékoľvek materiálne ničenie hmotných objektov, týkajúcich sa katolíckeho života, napríklad ničenie kostolov z dôvodu vojny.
Budúci vývoj nášho pozemského sveta a Cirkvi predstavuje pravdepodobne len dve možnosti. Prvá možnosť je zásadná obnova Cirkvi prostredníctvom návratu k Tradícii a pravovernosti, čo pravdepodobne predpokladá všeobecné katastrofické udalosti a budovanie cirkevných štruktúr na troskách starého sveta. Druhá možnosť je ešte hlbšie rozšírenie súčasnej cirkevnej katastrofy a spolupráca predstaviteľov Cirkvi so šelmou podobnou baránkovi, čo prirodzene povedie aj k vítaniu Antikrista, t. j. podobným spôsobom, aký predviedol veľkňaz Jason. Táto možnosť znamenala by súčasne blízky príchod Spasiteľa ako Sudcu a koniec súčasnej podoby nášho sveta.
Vytrvalé a nekompromisné zachovávanie tradičnej katolíckej viery a tradičnej katolíckej liturgie je jediným spôsobom, ako nepodľahnúť zvádzaniu Antikrista a zvádzaniu všetkých duchovných šeliem podobných baránkovi. Jedine týmto spôsobom možno pripraviť sa na stretnutie s naším Pánom, Kráľom, a Sudcom. Jedine týmto spôsobom možno pripraviť sa aj na život v katolíckych katakombách.
Najsvätejšia Panna Mária, prosíme, pomôž všetkým katolíkom, keď nastane zápas s Antikristom a šelmou podobnou baránkovi. Amen.
Príchod Antikrista a tradiční katolíci - ABC Tradície