Eduard Chodos odhaľuje bandu Chabad.

V súčasnosti stále viac vychádza ne svetlo sveta pojem Chabad. Čo vlastne je Chabad ?! Nezasvätení si vo všeobecnosti často mýlia Chabad s chasídmi (ortodoxnými Židmi). V skutočnosti chasídi nielenže nemajú vzťah k Chabadu, ale sú si často nepriateľskí.

Táto zločinecká fašistická sekta, Chabad, bola odhalená rabínom Eduardom Chodosom.

„Ak by tieto materiály vytlačil hocijaký Nežid, určite by sa zdvihla búrka medzinárodných protestov a obvinení z judeofóbie (židofóbie). Každý Nežid, ktorý odhalí Chabad, bude nevyhnutne označený za antisemitu. Moja pozícia je jedinečná. Som predsedom židovskej náboženskej komunity…“

Slovo Židom. Čo je chabad

„Ak by tieto materiály zverejnil Ukrajinec, Nemec, Rus alebo Litovčan, určite by došlo k medzinárodným protestom a obvineniam z judeofóbie (židofóbie). Každý nežid, ktorý odhalíChabad, bude označený za antisemitu. Moja pozícia je jedinečná. Som predsedom židovskej náboženskej komunity … “

Historický odkaz

Otec Alexander Men sa narodil v roku 1935 v Moskve. Mal židovský pôvod. Vo veku siedmych rokov bol spolu s 27-ročnou židovskou matkou, Elenou Semjonovnou, pokrstený v Zagorsku. Absolvoval Leningradský a Moskovský teologický seminár. Bol vysvätený do cirkevnej hodnosti v roku 1960 v Donskom kláštore. Slúžil v rôznych farnostiach. V rokoch 1968 až 1990 slúžil v Sretenskom kostole v Novej Derevni (neďaleko Puškino, Moskovský región).

Jeden z najväčších duchovných pedagógov 20. storočia, autor 7-zväzkového diela o dejinách náboženstva „V hľadaní Cesty, Istiny a Života“. Mal encyklopedické znalosti. Jeho komentáre k Prorokom starého zákona v bruselskom vydaní Biblie z roku 1983 sa považujú za doteraz najlepšie. Jeho najznámejšie dielo „Syn človeka“ končí vetou: „ Starodávni farizeji neexistujú, ale samotné farizejstvo v žiadnom prípade nie je mŕtve.“

Skoro ráno 9. septembra 1990 ho zabili v lesíku na ceste do chrámu. Bol rozsekaný sekerou.

Historický odkaz

Chabad je židovsko-nacistická sekta, postavená na klanovom princípe, na čele ktorej stojí „krstný otec“ – Ljubavičský Rebe. Členovia Chabadu sú ultraortodoxní. Muži aj ženy sa vyznačujú nápadnou vonkajšou podobnosťou (ako pri Downovej chorobe): muži sú buď príliš tuční, alebo príliš chudí, bradatí, v lapserdakoch (kábátiky) a čiernych klobúkoch; ženy sú chudé, s vyholenou hlavou, nosia parochne. Vstup do klanu je prísne obmedzený. Dnes je na svete len 20 tisíc zástupcov Chabad-Ljubavič.

Aktivity sekty sú maximálne utajené, pričom sa zároveň farizejsky vystavujú výnimočnej zbožnosti.

Sekta vznikla v 18. storočí na rozhraní troch slovanských štátov – Ruska, Ukrajiny a Bieloruska v mestečku Ljubaviči (vtedy územie Ukrajiny, a dnes Smolenská oblasť Ruska). Chabad – jediné hnutie v judaizme, na čele s povinným vodcom-führerom – Ljubavičským Rebom. Za tých 200 rokov, alebo sedem generácií sa tento titul dedil. Sekta vznikla, ako hovoria jej ideológovia, v reakcii na prenasledovanie Bohdanom Chmelnickým, sprevádzané smrťou tisícov židov. Pravoslávie – duchovný základ Bogdana Chmelnického – je považované za najhoršieho nepriateľa, a taký je aj postoj k nemu.

Začiatkom 30. rokov Chabad, vedený šiestym Ljubavičským Rebe, bol Josifom Stalinom, ktorý svojho času študoval na teologickom seminári v Tiflisi a bol dobre oboznámený s dejinami náboženstva, vyhnaný za hranice ZSSR ako fašistická sekta. Pričom na sovietskom území naďalej existoval tradičný judaizmus.

Od 40-tych rokov má Chabad-Ljubavič ústredie v New Yorku, v Brooklyne. V rokoch 1950 až 1994 viedol sektu siedmy, posledný Lubavičský Rebe, a počas tohto obdobia sa Chabad stal mocným politickým, finančným a ekonomickým impériom, ktorého cieľom je celosvetová expanzia.

Nezasvätení si vo všeobecnosti často mýlia Chabad s chasídmi (ortodoxnými Židmi).Predstavitelia Ljubavičského klanu sa bezdôvodne, ale zámerne stotožňujú s celým hnutím v judaizme (chasidizmom).V skutočnosti je v chasidizme množstvo vplyvných oblastí a to veľmi početných: Karlinstonskí, Braclavskí, Satmarovskí atď. chasídi, ktorí nielenže nemajú vzťah k Chabadu, ale sú si často nepriateľskí. Bol to však Chabad, ktorý v období Gorbačovskej perestrojky vstúpil do ZSSR a podrobil si náboženské a iné sféry pôsobenia miestnych Židov a nielen ich.

Akým spôsobom chabadníci prenikli za „železnú oponu“ Sovietskeho zväzu, ktorý si v tom čase ešte neuvedomoval blížiaci sa rozpad?

Liberalizácia, demokratizácia a iné „zácie“ umožnili Ljubavičským emisárom infiltrovať sa do všetkých veľkých miest ZSSR, bez ohľadu na zákony, ktoré v tom čase existovali a upravovali náboženský život. Stalo sa tak prostredníctvom spoločných podnikov, ktoré vtedy vznikli ako huby po daždi, kde plnili úlohu početných spolupracovníkov, odborníkov a konzultantov. Epicentrom hnutia sa stali Moskva a Dnepropetrovsk. Prečo práve tieto mestá? Moskva je pochopiteľná. Ryba hnije od hlavy. O Dnepropetrovsku – trochu neskôr.

Charkov, leto 1990. Ja, Eduard Chodos, predseda Židovskej náboženskej obce v Charkove, som s istou iróniou pozeral na vyslanca Lubavičského Rebeho a jeho operetný odev. Predtým som si len ťažko vedel predstaviť, čo to je. Pravda, kedysi ma predseda moskovského spoločenstva V. Fedorov а hlavný rabín ZSSR A. Šajevič varovali pred potrebou mimoriadnej obozretnosti pri jednaní s Chabadom. Ale v tej chvíli ja, ako ešte donedávna sekulárny človek, ktorý málo rozumie dejinám náboženstva, som reagoval na toto varovanie s neodpustiteľnou ľahkomyseľnosťou. Áno, vo všeobecnosti na mne záviselo len málo. Krajina ZSSR v tom čase nadšene tlieskala Zlatému Býkovi a oblizovala si pery pri pohľade na dolár, čím súhlasila s jeho úlohou vedúcej meny. Chabad, ktorý bol budúcim zosobnením oboch, bol preto veľmi vítaný.

Rok predtým, v roku 1989 sa v Centrálnej výstavnej sieni Moskvy (bývalá Manéž) po prvý raz v histórii konala výstava súkromnej zbierky maľby a úžitkového umenia XXVIII – XX storočia. Mojej zbierky. Výsledkom tejto výstavy bol nával záujmu o mňa zo strany ústredných masovokomunikačných médií, početné stretnutia v televízii a vyvrcholením bolo pozvanie za hosťa na II. kongres ľudových poslancov ZSSR. A hlavný výsledok tohto príbehu bol návrh, viesť židovskú komunitu v Charkove a s využitím mojej popularity dosiahnuť navrátenie do komunity najväčšej Charkovskej zborovej synagógy na svete.

V auguste 1990 bola synagóga vrátená. Chabad je práve tam. Vyslanec Ljubavičského Rebe, Mojše Moskovič, prišiel za mnou a prostredníctvom tlmočníka skromne požiadal o povolenie uložiť svoje cestovné veci do jednej z miestností synagógy.

A o dva týždne neskôr, 9. septembra, krajinu šokovala vražda Alexandra Mena. V početných publikáciách, ktoré nasledovali, pre mnohých nečakane, bol vyzdvihnutý jeho význam ako najväčšieho filozofa a teológa moderných dejín. A všade bola prítomná otázka: prečo? V jednej z nich, („Neplačte nado mnou…“), autor uvažuje:

„Profesionáli hľadajú lupiča. A diletanti sa zamýšľajú. Otec Alexander Men odišiel z domu v nedeľu po šiestej hodine ráno, aby išiel električkou na bohoslužbu do chrámu. Lúpež? Účel zbojníka – korisť… Bohatí sa ráno o 6:30 neponáhľajú do práce. Bohatí v tomto čase spia (rovnako ako lupiči). Bohatí nejazdia na električkách. Čo má čo robiť zlodej v lesíku pri malej „polozastávke“? Kôli akej koristi si brať hriech na dušu? Áno, časy sú také, že budú zabíjať za desinu. To sa však stáva večer, keď sú obchody stále otvorené, keď zúfalá túžba „pridať si“ omámi hlavu, odstráni zábrany. Vražda v opitosti? O druhej cez deň, to by som uveril. O deviatej večer – áno, o polnoci – samozrejme. Ale o 6:30 ráno nie sú opilci. Alebo spia ako zabití, alebo práve vytriezveli. Divoká chuligánska krutosť? Čas pre chuligánov je však večer, miesto – pod bránou, zbraň – reťaz z bicykla. A vtomto prípade – ráno, lesík, sekera…“.

K tragédii došlo 9. septembra 1990. Mystici by si všimli, že v hrozivom dátume sú štyri deviatky. Alebo obrátené šestky. A tento rok je ich už päť – 9.9.1999. Medzi týmito dátumami sú isté podobnosti: žiarlivosť, kriminálne prepojenia, náhodná smrť, šialený maniak, náboženský fanatizmus…

Spomínaný článok sa pýtal: „Kto hľadá? Nie je to ten, kto sa skrýva? A čo sa stane, keď ten, kto hľadá, nájde to, čo hľadá – nájde „zlodeja“? Bude z neho narkoman, ktorý sa ľahostajne priznáva ako „podpaľač Reichstagu? Stane sa z neho fanatik, ktorý sa s nadšením priznáva, tak ako tragické bábky z moskovských procesov?… Nebude to tak, že sa prizná len jeden, ale tí skutoční – na dlhé roky? navždy? – zostanú v tieni?

Medzitým sa postupne vybavovala charkovská zborová synagóga. Náš miestny rabín Isaak Yoffe vykonával bohoslužby a sviatky, náboženský život naberal svoj smer. Mimochodom, chabadník M. Moskovič „potichu“ obsadil miestnosť, kde zostali jeho veci. Zároveň sa ma dôrazne snažil potešiť, mňa, predsedu obce a charkovského rabína Yoffeho. Ako akýsi „tichý Američan“, so všetkými svojimi prejavmi plnými dobrých úmyslov.

Pravda, niektoré jeho činy mi neboli vždy jasné. Napríklad začiatkom jari 1991 navštívil synagógu na moje pozvanie Charkovský а Bogoduchovský Metropolita Nikodým. Mali sme s ním dobré vzťahy, ktoré pretrvali dodnes. Som hlboko presvedčený, že vladyka Nikodým, ako náboženskýmysliteľ a praktizujúci, zastáva jedno z popredných miest v pravoslávnej cirkvi a teší sa zaslúženej úcte predstaviteľov iných náboženstiev.A zrazu, nečakane, som musel čeliť neskutočne tvrdohlavej neochote M. Moskoviča zapojiť sa do nášho rozhovoru, a ešte ho aj nafilmovať.A len strach z otvorenej konfrontácie ho prinútil ísť do toho.Keď som bol koncom roku 1991 v New Yorku, pochopil som jeho zvláštne správanie.

Medzitým, už v júni 1991, po celozväzovom stretnutí hnutia Chabad v moskovskom hoteli Kosmos, som poznal celú chabadskú elitu pracujúcu v ZSSR. Počas tohto stretnutia som dostal pozvanie navštíviť vodcu – Ljubavičského Rebe v jeho rezidencii v New Yorku. Okrem mňa sa na výlet chystalo ešte päť šéfov komunít najväčších sovietskych miest.

Ale vypukol augustový puč v roku 1991. Správu o tom prijal Mojše Moskovič, na rozdiel od mnohých, úplne chladne a lámanou ruštinou mi povedal: „Rebe povedal všetkým, aby zostali na miestach“. A o dva dni, 22.augusta, som s úžasom pozeral vtelevízii, ako počas práce Mimoriadneho Zjazdu ľudových poslancov RSFSR, pod vedením Borisa Jeľcina, šéf Chabadu v Rusku, Berl Lazar s jeho súdruhmi, hrdo vpochodovali do sály v čiernych klobúkoch a kabátoch.

A zdá sa, že výsledky z augusta podnietili Chabad k bezprecedentnej „kulturologickej“ akcii pre Sovietsky Zväz: k pohrome v Štátnej knižnici Lenina. 07.09.1991 moskvská, a potom aj všezväzová televízia oznámila, že budovu knižnice Lenina obsadila skupina ľudí, ktorí si hovoria chasidi a žiadajú, aby im bola odovzdaná takzvaná “zbierka Ljubavičského Rebe”, pričom knižnicu obvinili z “krádeže”. Zbili policajta, ktorého odviezla sanitka, a desiatky chabadnikov v tom čase rozbíjali nábytok a vybavenie.

Akcie, ako sú tieto, poskytli viacerým médiám príležitosť uviesť nasledujúce tvrdenia: „Chasídi sú náboženská sekta v rámci judaizmu. Najdôležitejší v ideológii chasídizmu je princíp teroru – fyzická likvidácia odpadlíkov judaizmu a najnebezpečnejších, podľa odhadov, pohanov…“ (“Ruský bulletin”, článok “Chasídi – meč nad židovstvom”).

Mimochodom, o pár rokov sa na obálke chabadského časopisu „Lechaim“ objavila prelomová fotografia: Ruský minister kultúry E. Sidorov odovzdáva knihu z knižnice Lenina americkému viceprezidentovi A. Goreovi, o ktorom mi v roku 1991 v New Yorku v rezidencii Ljubavičského Rebe s hrdosťou oznámili, že je to člen Chabadu. Význam tejto fotografie bol stonásobne umocnený sprievodnou frázou: “Tieto knihy budú odovzdávať s úsmevmi na tvárach.” Chýbalo tam však pokračovanie: “a na kolenách.”

Pohroma v knižnici sa plne osvedčila. Začiatkom októbra 1991 odletela do New Yorku delegácia na čele s Berlom Lazarom, pozostávajúca zo šiestich hláv najväčších komunít v ZSSR (vrátane mňa). Môj mesačný pobyt v Brooklyne je samostatnou témou pre veľké seriózne štúdium, keďže tento výlet dodnes vyvoláva množstvo otázok a odpovedí. Bol najmä prvým a posledným svojho druhu, keď šéfovia najväčších „sovietskych“ komunít navštívili sídlo Chabadu. Očividne to vtedy súviselo s predpovedaným rozpadom ZSSR. Vzhľadom na stav obrovskej krajiny, v predvečer nadchádzajúceho kolapsu, bola naliehavá potreba účelovej inštruktáže a dávkovania informácií. Okrem toho bolo potrebné presvedčiť americkú verejnosť, že Chabad už dobyl najväčšie mestá ZSSR.

Bezprostredne po ceste sa o tejto udalosti v charkovskej tlači informovalo takto: „Predseda Charkovskej náboženskej obce židovského vierovyznania, E.D. Chodos, sa vrátil z New Yorku. Spolu s ďalšími vodcami židovských komunít v krajine, bol tri týždne v Spojených štátoch na pozvanie Ljubavičského Rebe. Počas návštevy sa hostia zúčastnili na zasadnutiach amerického Senátu, stretli sa s finančníkmi a priemyselníkmi, viedli rozhovory so senátormi zo štátov New York a Connecticut, Josephom Liebermanom a Alphonsom de Amato, ako aj s hlavami rabinátu USA. “. Všetko to bolo Ilustrované fotografiou s nápisom: „E.D. Chodos po stretnutí odovzdáva Ljubavičskému Rebemu fotografiu budovy Charkovskej zborovej synagógy“.

Toto všetko vyšlo za sovietskeho režimu, a o mesiac ho už nebolo…

Okrem opísanej oficiality v Brooklyne s nami – hlavami komunít – prebiehala každodenná starostlivá práca. Úlohy, ktoré Ljubavičský Rebe každému z nás stanovil, boli jasne formulované:

Chabad na území ZSSR je povinný dominovať vo všetkých sférach židovského života. Na to je potrebné využiť všetok židovský potenciál, ktorý je možné mobilizovať v iných krajinách prostredníctvom kanálov Chabadu.

Chabad je povinný iniciovať revitalizáciu židovského života v komunitách, všemožne prispievať k vytvoreniu miestneho židovského kapitálu a v tejto historickej etape čo najviac sa infiltrovať do politických inštitúcií krajiny (budúcich štátov), vrátane použitia skrytého zaberania masovokomunikačných prostriedkov na tento účel.

Ako viete, čistokrvní Židia neboli v politickom establišmente bývalého ZSSR zvýhodňovaní. Ale ako polokrvník, ktorý má v pase slovanskú národnosť druhého rodiča, sa mohol vyšplhať veľmi vysoko. V súčasnej situácii bolo pre Chabad určujúcou úlohou „uchmatnúť si“ polokrvníkov, pracujúcich v štruktúrach skutočnej moci, teda nalákať a urobiť z nich svojich zanietených podporovateľov, čo by prispievalo k ich napredovaniu. Zároveň boli ľudia z Chabadu dokonca pripravení obetovať svoje ideovo fašistické dogmy a zatvárať oči pred nedostatočnou „čistotou“ krvi a nedotknuteľnosťou reprodukčných orgánov.

S nežidmi (gójmi) sa problém riešil jednoducho – peniazmi.

Osobne som dostal konkrétnu úlohu. Podľa Chabadu je starosta Charkova Jevgenij Kušnarjov žid z matkinej strany. Bolo ho potrebné urobiť „svojim“.

V New Yorku za mojej prítomnosti narýchlo vznikla organizácia Shaarei Hesed („Brána Milosrdenstva“), zastupujúca záujmy všetkých a všetkého: obetí Černobyľu, detí Černobyľu, starých, chudobných a chorých. Už o tri mesiace neskôr zmenila názov na „Svetovú židovskú sieť pre pomoc a útechu“(SŽSPÚ). Avšak vstup do Charkova sa mal uskutočniť cez verejnú organizáciu. A na to bol vybraný môj fond. Projekty boli zámerne ponúkané prázdne, ako sa ukázalo, nikto sa ani nechystal ich realizovať, v štádiu návrhu vyzerali ako cukrík v žiarivom atraktívnom obale. Cieľ bol jeden: prístup k prvej osobe v meste – Kušnarjova. Už v januári 1992 táto schéma zafungovala v rámci programu založenia kliniky Ljubavičského Rebeho.

A potom – žiadna klinika, žiadne SŽSPÚ, ale početné cesty do Spojených štátov, dominancia amerických poradcov na charkovskej radnici, vytvorenie prvého Združenia primátorov miest v histórii Ukrajiny, na čele ktorého stál Jevgenij Petrovič Kušnarjov, ktorý sa v ďalšej etape stal vedúcim Prezidentskej Administratívy atď.

Odvtedy s veľkým záujmom sledujem úspechy polokrvných politikov na Ukrajine, ako aj v Rusku, najmä tých, ktorí sú známi: Čubajs, Nemcov, Kirijenko, povestný „syn právnika“ Žirinovského a ďalší. K tomu poslednému sa moja pozornosť zintenzívnila najmä koncom roku 1998, keď vo svojom článku „Židovská alebo ruská otázka?“ Vladimir Volfovič zaútočil na Komunistickú stranu Ruskej Federácie kvôli „antisemitským vyhláseniam Dr. Alexandra Šabanova, ktorý sa stal zástupcom Olega Šenina v Rade SKS-KSSZ“. Jedná sa o knihu A. Šabanova „Duchovný boj“, v ktorej sa veľa hovorí o farizejstve (pokrytectve), a ako uvidíme neskôr, je tu priama spojitosť s dielami Otca Mena.

V tom osudnom roku 1990 otec Alexander Men vo svojej práve vydanej knihe „Svet Biblie“ doslovne zdôraznil jednou frázou:„Protipólom lásky je falošné sebapotvrdzovanie, pýcha, egoizmus – osobný, národný, náboženský, zameriavanie sa len na svoje, ako keby jediné hodnoty“.

O rok neskôr som v New Yorku u Rebbeho čítal, že „v týchto dňoch, keď sa všetky kráľovstvá sveta búria proti sebe, my musíme vedieť a veriť, že sa vojna medzi kráľovstvami národov sveta nedotkne, božechráň, Židov. Naopak, všetky udalosti, ktoré sa dejú, budú len prínosom pre židovský národ.“ A toto je publikované v brožúre „Éra Mašiácha“ (Éra Mesiáša) s dojímavým prípitkom: „Nech žije Rebbe, učiteľ a vodca náš! Kráľ – mesiáš – naveky vekov!“, čo by v nemčine znelo ako „Heil!“, “Heil!”, “Heil!”.

Ak si pamätáte, na začiatku tohto článku som okrem Moskvy, ako epicentra chabadského hnutia v ZSSR, spomenul aj Dnepropetrovsk. A prečo?! Úloha tohto mesta, ako liaheň vedúcich kádrov ZSSR, ako základňa vojensko-priemyselného komplexu a v dôsledku toho uzavretého mesta, je všetkým známa. V literatúre Chabadu je Dnepropetrovsk široko identifikovaný ako rodisko šiesteho Ljubavičského Rebe, a ako kolíska nástupu rozhodujúcej a poslednej „Éry Mašiácha“.

Preto práve do tohto mesta bol vyslaný „najlepší z najlepších“, najhodnejší zo stúpencov Ljubavičského Rebe, rabín Sh. Kamenetsky. Odvtedy boli všetci významní politici nezávislej Ukrajiny, „vtáci hniezda Dnepropetrova-Kamenetského“, bezpodmienečne filtrovaní a spracovávaní Chabadom podľa schémy nie nevyhnutne opakujúcej tú charkovskú, ale nemenejefektívnej. Chabad tvrdí, žepred našimi očami sa píše „najnovšia“ história: bola predpetrovská éra, popetrovská éra, ktoré vystriedala dnepropetrovská éra (rozumej kamenetská).

Zločinecká fašistická sekta Chabad odhalená rabínom Eduardom Hodošom

… Ale vráťme sa do New Yorku roku 1991. Počas mesiaca nám Chabad naďalej ukazoval svoju úžasnú všemohúcnosť: všetky vládne dvere sa otvárali hneď na prvý krát. V tom čase bol pre Američanov príchod našej delegácie potvrdením skvelých vyhliadok Chabadu v prípravách „piatej kolóny“ v Sovietskom Zväze, ktorý bol v agónii.

Naša návšteva sa chýlila ku koncu. Jej význam zdôrazňovali nielen správy americkej tlače, ktorých bolo pomerne veľa, ako aj v špeciálnom čísle časopisu „Kfar Chabad“, distribuovaného do celého sveta. Dopustili sa v ňom na prvý pohľad náhodnej nepresnosti, ktorá sa ukázala ako premyslená dezinformácia. Faktom je, že delegácia, ako som to už spomínal, pozostávala zo šiestich ľudí, ale bolo publikovaných len päť fotografií. Totožnosť šiesteho delegáta nahradil skupinový portrét.

Chýbal Chaim, predseda komunity v Tbilisi. Vysvetlili nám to tak, že: zostáva v New Yorku ako prebehlík. Pri tejto príležitosti každý z nás vyjadril svoju verziu. Veď Chaim mal doma rodinu. Ale zrejme v súvislosti s ňou dostal nejaké záruky. Išli sme domov do Sovietskeho zväzu s jeho prísnymi pravidlami na hraniciach a pozostatkami totality. Prirodzene, každý bol znepokojený možnými otázkami. Ale v Brooklyne nám dali jasne najavo, že problém príchodu šiestich, a odchodu len piatich, bol vopred vyriešený, a preto sa v oficiálnych publikáciách publikovali len fotografie tých, ktorí sa vrátia. Len na jednej amatérskej fotografii, nasnímanej za múrmi amerického Senátu, Chaim (tretí sprava) „svieti“ vedľa senátora Liebermana (v strede).

Senátor za Connecticut Joseph Lieberman v roku 1998, ako člen strany Billa Clintona, bol jedným z mála demokratov, ktorí horlivo viedli kampaň za jeho obžalobu. Veď v prípade rezignácie Clintona by sa viceprezident Albert Gore automaticky stal prezidentom Spojených štátov. Pamätáte si, je to človek Chabadu…

Čo sa týka tbiliskej „kuriozity“ – straty predsedu komunity – bola predložená verzia, že to všetko spolu súvisí s nejakou rezonujúcou udalosťou, ktorá sa stala rok predtým v Moskve alebo v Podmoskovskej oblasti. Je známe, že v tom čase v hlavnom meste a jeho okolí sa kaukazské zločinecké skupiny mocne opevnili. Zároveň sa v úzkom kruhuZviada Gamsachurdiu objavil ako poradca z brooklynského chabadu. Na mnohých fotografiách z tohto obdobia sa vedľa gruzínskeho prezidenta mihne „čierny klobúk“. Je teda spoľahlivo známe, že „chýbajúci“ Chaim bol spojovacím článkom medzi všetkými vyššie spomenutými.

V jednom z dôverných rozhovorov ma môj kurátor z Brooklynu informoval, že Chaim bol jedným z účastníkov čítania modlitby „Pulsa Denura“ a bolo pre neho nebezpečné vrátiť sa. Táto správa neurobila na mňa žiadny dojem. Nechcel som priznať svoju nevedomosť, ale vtedy som jednoducho ešte nevedel, čo znamená „Pulsa Denura“. A až v roku 1995, keď zazneli výstrely, ktoré ukončili život izraelského premiéra Jicchaka Rabina, mi bolo jasné, o čom bola reč.

Podľa izraelskej tlače I. Rabin zomrel po tom, čo ultraortodoxní prečítali modlitbu „Pulsa Denura“, čo v ruštine znamená „úder ohňom“. Túto modlitbu – za zničenie – vyslovuje s čiernymi sviečkami desať mužov. A ten, komu sa to číta, musí byť zničený do štyridsiatich dní. Číta sa len vo vzťahu kŽidompodľa pôvodu, a jej nedodržanie môže mať za následok, že sa obráti ako trest pre tých, ktorí ju vyslovili. V tom všetkom je veľa mystiky, ale spravidla sa to stáva.

V roku 1940, po prečítaní „Pulsa Denura“, bol Leon Trockij rozsekaný na smrť cepínom a presne o 50 rokov neskôr v roku 1990 bol otec Men rozsekaný na smrť sekerou.

Po návrate z New Yorku som vyriešil všetky problémy Chabadu spojené so starostom Charkova Kušnarjovom. A začiatkom roku 1992 naše mesto navštívil môj už dobrý známy, vedúci bezpečnostnej služby Chabadu Moiše Slonim. Rozhovor s ním bol pre mňa trochu nečakaný. Výmenou za zaujímavý peňažný obchod, so zárukou významného postavenia v spoločnosti, chceli môj odchod z Charkovskej zborovej synagógy s cieľom premeniť ju v budúcnosti na „Dom Chabadu“.

Chcem hneď poznamenať, že vtedy a až dodnes sa Chabad ako hnutie nevyjavoval ani na Ukrajine, ani v Rusku, ani nikde na území bývalého ZSSR. Zato sa v hlbokom utajení úspešne legalizoval v takzvaných ortodoxných komunitách. S prihliadnutím na to som položil Slonimu otázku: čo na tom, že Charkovská zborová synagóga – jediná v Ruskej ríši, postavená podľa výsledkov celoruskej cisárskej súťaže, je reformná – s organom, chórmi, kupolami a inými atribútmi reformizmu, čo absolútne odporuje ortodoxizmu? Odpovedal s úškrnom: to sú úplne riešiteľné otázky. Ja som s úškrnom odpovedal: “Nie so mnou.”

Po jeho odchode sa rabín Moiše Moskovič pokúsil na túto tému ešte niekoľkokrát vystúpiť. Nemennosť mojej pozície viedla neskôr k celému reťazcu „výchovných“ akcií. Tu je ich chronológia.

10. júna 1992 noviny „Vremja“ v článku „Naozaj sa už tigre tamilského Ílamu vkradli do Charkova?“ informujte svojich čitateľov, že 7. júna pod balkónom bytu, kde bol zaregistrovaný predseda Charkovskej židovskej náboženskej obce E. Chodos, teda ja, zaznel výbuch. „Ako uviedol V.L. Kononičin, námestník vedúceho tlačového oddelenia vyšetrovania trestných činov okresného oddelenia vnútra Dzeržinského, – píšu noviny, – „v súvislosti so skutočnosťou explózie sa začalo vyšetrovanie podrobností, ktoré až do konca vyšetrovania nie je vhodné zverejňovať.“ Chcel by som poznamenať, že „vhodnosť nezverejňovania“ vyšetrovacie orgány zachovávajú už osem rokov.

23. septembra 1993 tie isté noviny „Vremja“ v článku „Vojaci Lubavičského Rebe, alebo príchod Chabadu na Charkovskú zem“ uverejňujú poznámku, ktorú mi podhodili s vyhrážkami, v ktorej boli tieto frázy: „. .. Máš čas vypadnúť… Inak .. Chytíme tvoju dcéru. Adresu poznáme, ani na jeseň neodíde. Pamätaj na termín.” Mimochodom, v týchto dňoch sa v Charkove sformovali dve komunity: reformistická a ortodoxná. Obe pod jednou strechou – Charkovskej zborovej reformistickej (!) synagógy.

Január 1994. Noviny “Panorama”, článok “Barón Chodos proti Chabadu”: “Pred pár týždňami si našiel pod dverami svojho bytu náboj.”

November 1995. Generálna prokuratúra Ukrajiny dostala materiály od bývalého prvého zástupcu Predstaviteľa Prezidenta v Charkovskej oblasti A.K. Zdorového. V materiáloch sú uvedené nasledujúce údaje: V preklade do ruštiny znejú takto.

„V lete 1993 vznikla v Charkovskej židovskej komunite konfliktná situácia kvôli nárokom na vlastníctvo synagógy na Puškinskej ulici, medzi predsedom miestnej židovskej komunity, predsedom Fondu na obnovu synagógy, Eduardom Chodosom a Mošeom Moskovičom, agentom extrémistickej židovskej organizácie Chabad chasidského presvedčenia, ktorý pricestoval zo zahraničia s peniazmi a zadanými úlohami. Jeden z miestnych vodcov židovstva, Fjodor Mostovoj, ktorý sa najprv postavil na stranu Moskovičových peňazí, sa pokúsil pomôcť Mošeovi Moskovičovi ovládnuť synagógu. V tomto mu pomáhali mestské orgány v osobe predsedu mestského výkonného výboru E.P. Kušnarjeva, vedúceho GAU (Štátna poľnohospodárska Univerzita) A.G. Pokroeva a ďalší. Tieto rozbroje mali v meste široký ohlas a šírili sa v tlači.

S vedomím tohto, N.P. Čeremuchin (v tom čase šéf charkovského kriminálneho vyšetrovacieho oddelenia – E. Ch.) v rozhovore s F. Mostovojom,mu ponúkol „odstránenie Chodosa“ za 100 tisíc dolárov (informácie získané od samotného F. Mostovoja). Bude predstavený plán rozvoja overovania informácií…“

Je pozoruhodné, že až v decembri 1998 za mnou nečakane prišli zástupcovia Generálnej Prokuratúry Ukrajiny a navrhli mi v tejto veci poskytnúť svedeckú výpoveď. Bol som veľmi prekvapený, ale poskytol som ju…

V júli 1995 noviny „Telenedelja“ v rubrike „Zločin“ uverejnili článok o tom, ako ma neznámi ľudia napadli, keď som sa neskoro vracal domov:„…iba nečakaný obrat viedol k tomu, že nejaký kus železa nedopadol na spánok alebo na zátylok, ale spôsobil stopu nad pravým obočím … Ako sa to aj dalo očakávať, nikto neniesol zodpovednosť za to, čo sa stalo“. V publikácii bola ako jedna z verzií uvádzaná teória pravdepodobnosti a náhodný útok. Ale poznámka sa končila citátom z filmu „Dvaja vojaci“: „V ZOO bol iba jediný slon, a toho zabila bomba. Aká teória pravdepodobnosti, keď prebieha vojna“.

V septembri 1997 ma napadol bývalý policajt. Nakoniec to bolo kvalifikované tak, že „prevzal zodpovednosť na seba“. Trvalo viac ako rok, kým sa prípad dostal pred súd. Útočník pred súdom utiekol. A súd sa ho nesnažil nájsť.

V decembri 1997 zaznel v synagóge telefón, v ktorom ma náčelník Bezpečnostnej Služby Ukrajiny v Charkovskej oblasti, generál V. Golik, varoval pred hroziacim nebezpečenstvom: SBU dostala informáciu, že na mňa bola prečítaná modlitba „Pulsa Denura“.

V auguste 1998 v Charkovskej zborovej synagóge vypukol požiar. Celá budova bola v plameňoch. Rozsah spôsobených škôd bol obrovský. Médiá boli plné verzií. Ukrajinský prezident vydal mimoriadne vyhlásenie, v ktorom vyjadril svoje znepokojenie nad narastajúcimi prejavmi vandalizmu. Vyšetrovacie orgány sa energicky pustili do „prípadu požiar“. A zrazu… všetko zamrzlo. Do dnešného dňa.

Začiatkom 90. rokov v Marinej Rošči v Moskve náhle vzbĺkla synagóga, ktorú krátko predtým získal do svojich rúk Chabad. Pri vyšetrovaní sa nepodarilo (alebo nechcelo?) zistiť príčinu požiaru. Postupom času sa na tento požiar zabudlo. Ale ja som si spomenul, ako rok pred incidentom, to všetko v tom istom Brooklyne, predstavitelia Chabadu hrdo demonštrovali grandiózny projekt nového Lubavičského Centra, ktoré malo vyrásť v Maryine Roshcha.

V diele jedného zo súčasných ideológov Komunistickej Strany Ruskej Federácie, Alexandra Šabanova, „Duchovný boj“, v ktorom bola uskutočnená hlboká štúdia o povahe a podstate farizejstva (pokrytectva), sa hovorí: „Pokles vnútorného duchovného potenciálu opozičných síl sa realizoval vo veľkom meradle, s vynikajúco použitou teoretickou praxou. Základný farizejský (pokrytecký) princíp zničenia všetkých a rôznych, pre nich protichodných presvedčení a ideológií, uplatňovali všade“.

A v článku otca Mena „Kameň, ktorý stavitelia zavrhli…“ sa hovorí: „Farizeji boli naplnení klanovou aroganciou, istotou, že iba oni dostali kľúče pravdy… Ich psychológia sa ukázala ako mimoriadne húževnatá. Bola to ona, ktorá inšpirovala zúrivosť prenasledovateľov a náboženské vojny…, prejavila sa v… slepote fanatikov, … nasadzovala človeku klapky na oči, ospravedlňovala prenasledovania a vraždy… Slobodný duch a slovo sú pre nich (farizejov) nebezpečnejšie ako akákoľvek zbraň.”

„Princíp boja „cudzími rukami“, „osedlávanie“ prirodzeného vývoja“ – to sú hlavné farizejské metódy, uvádza A. Šabanov v „Duchovnom boji“.

Zbierka „Svet Biblie“ (1990), reakcia na smrť otca Mena: „… Nemohli mu toho odpustiť mnoho: národnosť, talent, šírku názorov, úžasnú myseľ a popularitu. Nenávideli ho súčasní právnici a farizeji a zabili ho, pretože ľuďom hovoril Istinu (Pravdu). A Pravda je taká, že to hlavné nie je obrad, nie je to zákon, … ale láska k blížnemu… Starovekí farizeji nenávideli Krista pre jeho ducha slobody. Noví farizeji… sa mstia za ukrižovanie, ale v skutočnosti opäť prenasledujú ducha slobody“.

Počas všetkých týchto rokov Chabad realizoval svoje premyslené plány na rozvoj židovských organizácií.V roku 1997 ich bolo na Ukrajine veľmi veľa, neustále sa menili a plynulo do seba zapadali. Napríklad na začiatku – „Brány milosrdenstva“, o tri mesiace to už bola „Svetová Židovská Sieť Pomoci a Útechy“, a po ďalších troch mesiacoch – „Svetová Židovská Organizácia pre Pomoc a Spoluprácu“ (navyše všetky s vlastnými erbami a zástavami). V roku 1999 bol podľa príkladu ruského, založený Celoukrajinský Židovský Kongres – CŽK (ВЕК), o čom chabadská tlač hlasno trúbila. Na jeho čele stál bývalý obyvateľ Charkova a teraz izraelský občan, Vadim Rabinovič. Je tiež poradcom prezidenta Ukrajiny, je tiež hlavou „Ukrajinsko – Izraelskej “Obchodno – priemyselnej Komory, a je tiež vlastníkom množstva ukrajinských médií…( v zozname by sa dalo pokračovať).

Ďalším duchovným dieťaťom Chabadu je Židovský Fond Ukrajiny, ktorý vedie tiež obyvateľ Charkova Aleksander Feldman. Jeho koncern AVEK otvoril v Charkove jeden z najväčších bazárov v Európe – Barabašovský trh, čím prispel k prosperite zjednotenej Európy.Na desiatkach hektárov územia sa rozprestrela Krajina Veľkého Čierneho Nalu, ktorá podľa povestí denne dopĺňa do vrecka jej majiteľa najmenej milión dolárov.Hrdý A. Feldman a jeho mecenáši zjavne veria, že toto trhovisko prispieva k neuveriteľnému rozkvetu Ukrajiny a jej intelektuálnemu rastu. V jednom televíznom rozhovore slávnostne vyhlásil, že dal prácu desiatkam tisíc ľudí.Komu? Inžinierom, učiteľom, tvorivej inteligencii, ktorí sú dnes nútení stáť v jeho bazári.

Treba poznamenať, že argument o práci je typicky farizejský. Veď aj majitelia verejných domov vytvárajú pracovné miesta.

Na demonštrovanie finančnej základne Židovského Fondu Ukrajiny, je pri dokumentoch ŽFU (Židovského Fondu Ukrajiny) vyzývavo umiestnený podpis jeho prezidenta a pečať koncernu AVEK. Ukrajinskí oligarchovia typu Rabinoviča a Feldmana, ako aj ich ruskí bratia na čele s Berezovským,boli vychovaní na pôde Chabadu, t.j. s absolútnou politickou, finančnou a akoukoľvek inou podporou „čiernych klobúkov“. Preto sú hluchí k výzvam Eduarda Topoľa „milovať Rusko“. Koniec koncov, všetko je postavené podľa vzorca Chabadu, vyjadreného Borisom Berezovským: “Karavána ide…”

V roku 1991, keď som bol v New Yorku, bol som skutočne ohromený rituálom, ktorým Lubavičský Rebe blahoslovil svojich prívržencov. Každú nedeľu sa v Brooku zoradila mnohotisícová tlupa, čakajúca na obrad, ktorý Rebe vykonával pomocou… novej dolárovej bankovky.V ten deň takto rozdal desaťtisíce dolárov, na ktorých bol portrét prezidenta Spojených Štátov Amerických prekrytý jeho fotografiou.

V judaizme, ako v každom inom náboženstve, nič také neexistuje. Ako mi vysvetlili, tento rituál Rebe zaviedol od roku 1986 (taká zvláštna zhoda s dátumom tragédie v Černobyle).Bolo to viditeľné uctievanie Zlatého Býka, ktoré symbolizovalo v prevedení Chabadu Éru Mašiacha (Mesiáša). Málokto sa však zamýšľa nad tým, že po tomto musí nasledovať éra odplaty. Pozorne si prečítajte Tóru, knihu kníh židovského národa, ktorá sa v podobe Starého zákona stala súčasťou kresťanstva.

V kapitole Šamot 32:33 Boh po prvý raz hovorí o zničení celého národa. Židovského. Prečo? Kým bol Mojžiš na hore Sinaj a dostal od Boha tabule Zákona, židia, ktorí naňho čakali, odliali božstvo – Zlatého Býka. On, podľa ich chápania, mal kráčať pred nimi.

„A Pán povedal Mojžišovi: A teraz ma nechaj, a vzbĺkne na nich môj hnev a zničím ich… A Mojžiš začal prosiť Pána a povedal: …zanechaj vzplanutie hnevu Tvojho a vzdaj sa zničenia Tvojho národa. A Mojžiš zostúpil z hory s dvomi tabuľkami zjavenia v jeho ruke. …A Boh počul hlas hlučného ľudu a povedal Mojžišovi: о bitevnom kriku v tábore. Ale on povedal: toto nie je hlasný výkrik víťazstva a nie je to hlasný výkrik porážky: ja počujem výkriky radosti. A keď sa priblížil k táboru a videl býka a tanec, Mojžiš vzplanul hnevom, odhodil svoje tabuľky a rozbil ich pod horou. A vzal býka, ktorého urobili, spálil ho v ohni a premenil ho na prach“.

Slovanské Noviny

Táto časť biblickej legendy je mnohým známa. Čo poviete na jej koniec. A ten bol takýto:

„A Mojžiš sa postavil pri bráne tábora a povedal: Kto je za Pána, poď ku mne! A zhromaždili sa k nemu všetci Leviti. A on im povedal: tak hovorí Pán: Nasaďte si každý z vás meč na bedrá, prejdite tam a späť od brány k bráne v tábore a zabite každý brata svojho, každého blížneho svojho a každého príbuzného svojho. A Leviti urobili podľa Mojžišových slov: V ten deň padlo asi tritisíc ľudí, lebo Mojžiš povedal: zasväťte dnes svoje ruky Pánovi.”

Jedným z tých, ktorí toto predvídali, bol Alexander Men, čo azda predurčilo jeho tragický koniec, za čo sú vinní všetci farizeji.

Autor – Eduard Chodos

Veľký Izrael ako nábožensko-finančný projekt pre celé ľudstvo.