Veľký Izrael ako nábožensko-finančný projekt pre celé ľudstvo.
PS: Preklad z ruštiny. Izrael vytvorený 20 storočí pre židov - chabad a iných démonických skupín a 3 satanský chrám sa plánuje.
„Veľký Izrael“ ako nábožensko-finančný projekt pre celé ľudstvo hovorí 2011 Oľga Chetveríková.
Poznámka redaktora - Drahí bratia a sestry! Toto je článok z roku 2011, ale aj dnes je veľmi aktuálny, keďže sa zaoberá strategickými plánmi Židov, ktoré sa jasne a dôsledne uskutočňujú. Potrebujeme poznať našich skutočných nepriateľov aby sme ich porazili a ochránili našu budúcu svätú Rus pred ich zásahmi. Nepriatelia totiž nesedia ani tak v zákopoch na Ukrajine ako aj v Kremli. A kým nebudú zničené a Kremeľ oslobodený nemáme šancu uniknúť.
Drahí bratia a sestry! V Rusku aj na Ukrajine vládnu Židia, ktorí sú životne, mentálne a nábožensky prepojení so svetovými globálnymi židovskými štruktúrami predovšetkým s tými americkými. A preto je hlúpe myslieť si a dokonca sa domnievať, že Židia Putina a Zelenského so svojimi vrahmi môžu priniesť mier a šťastie Rusku a Ukrajine, ruskému ortodoxnému svetu. Nie!
Všetci konajú výlučne v záujme svetových Židov a podľa plánov Židov. A preto kým Rus nebude odžidovizovaný nebudeme mať šancu uniknúť. A bude to možné len s prichádzajúcim Víťazným kráľom za dar ktorého sa musíme neustále modliť.
Pane Ježišu Kriste prostredníctvom modlitieb Presvätej Bohorodičky a všetkých svätých zmiluj sa a zachráň Svätú Rus prichádzajúceho ruského cára, katedrálu a Jeho obyvateľov! Daj nám oslobodenie spod jarma Židov a víťazstvo nad diablom a jeho armádou!
2011 „VEĽKÝ IZRAEL“ AKO NÁBOŽENSKÝ A FINANČNÝ PROJEKT PRE CELÉ ĽUDSTVO
Reštrukturalizácia geopolitického priestoru na arabskom východe v súlade s projektom „Veľký Blízky východ“, ktorý v roku 2006 predstavila Condoleezza Riceová v Tel Avive pod pojmom „Nový Blízky východ“ a ktorý sa realizuje prostredníctvom „Twitterových revolúcií“ sa týka celého regiónu a samozrejme nastoľuje otázku o osude Izraela a izraelsko-palestínskych vzťahov – to je hlavný uzol rozporov na Blízkom východe, ktorý nemožno zachovať v tom istom štáte.
Pred našimi očami sa totiž odohráva politická podívaná, ktorá už vyvolala búrlivé diskusie a nazýva sa „kapitulácia Izraela“, ktorej cieľom je zrejme skryť vážne procesy, ktoré prebiehajú na úrovni hĺbkových kontrolných mechanizmov.
V súvislosti s geopolitickou reštrukturalizáciou arabského východu dramaticky vzrástol význam Izraela ako neustáleho „dráždidla“ a katalyzátora islamského extrémizmu, ktorý je hlavným nástrojom reštrukturalizácie arabského sveta v rukách západných elít. V dôsledku takzvaných arabských revolúcií privádzajú západné finančné kruhy k moci politikov, ktorí sú absolútne poslušní a závislí od nich otvorene sledujúcich prozápadný kurz.
Za týchto okolností sa aktívna kritika Izraela a podnecovanie protiizraelských nálad stávajú v očiach širokých vrstiev arabského obyvateľstva akýmsi legitimizačným faktorom pre „nové elity“, ktorého cieľom je vziať do úzadia skutočnosť ich otvorenia a spolupráce so „zločineckým“ americkým režimom.
Sprísnenie pozície islamských štátov voči Izraelu ako aj prejav nepriateľstva zasa len prispievajú k vnútornej konsolidácii izraelskej spoločnosti a posilňovaniu vplyvu pravicového tábora, ktorý zaujíma nezmieriteľné postoje voči území pod kontrolou izraelských úradov. Islamizmus zároveň prispieva aj k posilňovaniu náboženských princípov v izraelskej spoločnosti čo má zásadný charakter.
Faktom je, že Štát Izrael vznikol ako politický projekt v ktorom náboženský faktor zohral dôležitú no nie rozhodujúcu úlohu. Avšak dnes v podmienkach všeobecnej reštrukturalizácie svetového riadenia a odbúravania národnej suverenity v ktorej sa medzinárodné právo stáva hlavnou prekážkou realizácie globálnych strategických projektov sa náboženstvo mení na základný pilier, ktorý ospravedlňuje samotnú existenciu Izrael.
Ale izraelský náboženský projekt je nezlučiteľný s politickým sekulárnym projektom, ktorý je základom jeho formovania a to je presne to čo dnes viedlo mnohých učencov k tomu aby hovorili o „kríze“ alebo „smrti“ sionizmu. Tu však nejde o odumieranie sionizmu, ale o odmietnutie jednej z jeho hypostáz, ktorá už zostarla a prechod k realizácii jeho skutočných zámerov pre ktoré bol vytvorený.
Počas formovania sionizmu ako ideológie a hnutia bolo za jeho hlavný cieľ vyhlásené vytvorenie židovského štátu. Sionizmus sa však spočiatku vyznačoval rozmanitosťou a heterogenitou vynikali v ňom rôzne prúdy, ktoré zostali samostatnými ideologickými smermi. Hlavným z nich bol náboženský, praktický a politický sionizmus.
Náboženský sionizmus, ktorý sa sformoval skôr ako iné ešte v polovici 19. storočia sa pokúšal vtesnať požiadavku na vytvorenie štátu do učenia ortodoxného judaizmu pričom návrat Židov do ich pradávnej vlasti spájal výlučne s tzv . príchod Mesiáša. Vychádzal z myšlienky, že príchod Mesiáša pozostáva z dvoch etáp – prírodnej a zázračnej.
Prvá etapa bola chápaná ako samostatný návrat Židov do Palestíny (Sion) za účelom obrodenia obyvateľstva Izraela a obnovy krajiny vo všetkých aspektoch jeho života čím sa mala druhá etapa priblížiť - príchod Mesiáša, ktorý by už vyslobodenie dokončil. Štát Izrael bol teda vnímaný len ako začiatok misie židovského národa.
Praktický sionizmus, ktorý vznikol v 80. rokoch 20. storočia sa zameral na myšlienku presídlenia Židov do Palestíny s cieľom zabezpečiť „návrat ku koreňom“, ktorý začali aktívne realizovať prisťahovalci z východnej Európy koncom 19. a začiatkom 20. storočia. a mala zmiešanú náboženskú a nenáboženskú povahu. A napokon sa v roku 1897 sformoval známy politický sionizmus, ktorého zakladateľom bol Theodor Herzl, ktorý si dal za cieľ vytvoriť pre Židov bezpečný „zákonom vynútený prístav“ uznaný medzinárodným právom.
Dosiahol formalizáciu sionizmu ako európskeho politického hnutia keďže len v tejto podobe ho mohol prijať západný svet. Vytvorenie štátu zároveň Herzl nepovažoval za cieľ sám osebe, ale len za prostriedok riešenia židovskej otázky, pričom zvyšok bol druhoradý.
Hlavná myšlienka sionizmu však ďaleko presahovala deklarované ciele. Vyjadril to hlavný Herzlov oponent hlava „duchovného“ či „tajného“ sionizmu Ahad-Gaam (A. Gintsberg), rodák z chasidskej rodiny a hovorca názorov sekty Chabad s ktorou bol spojený cez jeho manželku, vnučka chabadského rabína Menachema Mendela.
Ahad-Gaam argumentoval: „Židia potrebujú štát nie preto aby tam sústredili všetkých Židov, ale len preto aby posilnili jednotu ducha a cieľov. Z tohto centra sa bude duch judaizmu šíriť po šírej periférii. Ahad Ha'am si vypožičal Nietzscheho myšlienku „superčloveka“ a spojil ju so židovskou dogmou o bohom vyvolených Židoch a premenil ju na myšlienku „super národa“.
Napísal: „Ak súhlasíme s tým, že nadčlovek je cieľom všetkých vecí potom musíme súhlasiť s tým, že nadnárod je nevyhnutným predpokladom na dosiahnutie tohto cieľa. To znamená, že musí existovať jeden taký národ lepšie ako ostatné prispôsobený svojimi vnútornými vlastnosťami pre morálny vývoj a organizáciu celého svojho života v súlade s morálnym zákonom, ktorý je vyšší ako obyčajná morálka.
Takýto supernárod mal byť „exteritoriálnym celosvetovým židovským duchovným národom“ a „krajina Izrael by mala pokryť všetky krajiny zeme, aby napravila svet Kráľovstvom Božím“. V skutočnosti išlo o premenu celého sveta na „štát pre Židov“ v ktorom by sa Izrael stal duchovným centrom a ktorý by židovskej elite zabezpečil svetovládu.
Štát Izrael, ktorý vznikol v roku 1948 bol plodom spoločnej aktivity sionistického hnutia, ktoré ho podporovali židovské finančné kruhy (Rothschildovci, Limans, bratia Lazarovci, Dreyfuss, Spencers, Kuns, Loebs, Goldmans, Saxons, Oppenheimers, a pod.) a s nimi združení západní politici ( Sovietsky zväz vyzval na vytvorenie nového štátu, pretože ho považoval za budúcu baštu svojho vplyvu v tomto regióne a udalosti sa však uberali inou cestou ).
Izrael spočiatku hral dvojakú úlohu. Na jednej strane bola koncipovaná ako ideologické a organizačné centrum židovského sveta na druhej strane sa však vytvorením v podmienkach akútnej konfrontácie medzi veľmocami stala dôležitým nástrojom zahraničnej politiky USA. , ktoré to využili vo svojich strategických záujmoch. V dôsledku toho sa stal do značnej miery realizáciou myšlienok politického sionizmu teda politickým projektom, ktorého účinnosť zostala dovtedy kým pokračoval boj medzi oboma systémami v rámci ktorého posilnil svoju pozíciu ako nevyhnutný nástroj antikomunizmu pracujúci na podkopaní ZSSR. Táto osobitná ideologická a politická úloha Izraela potom vystúpila do popredia a nechala jeho náboženské a duchovné poslanie v tieni.
Izrael, ktorý sa stal symbolom sionizmu zároveň zostal iba súčasťou svetovej sionistickej korporácie na čele ktorej stáli predstavitelia najväčšieho židovského finančného kapitálu, ktorý sa riadi svojimi klanovými záujmami a sleduje globálne ciele. Po podrobení vládnucich kruhov Izraela ich vôli a jeho premene na centrum systému riadenia diaspóry táto finančná elita nastolila kontrolu nad Židmi – občanmi rôznych krajín sveta (v samotnom Izraeli v roku 2009 tvorili Židia 42 % ich celkový počet na svete).
Zároveň sa „mozog“ sionizmu nachádza v USA vedľa Federálneho rezervného systému a sekty Chabad (Svetová sionistická organizácia, Svetový židovský kongres atď.). Preto hoci sa Izrael stal hlavným sídlom množstva veľkých sionistických organizácií a zvoláva na svoje územie veľké sionistické kongresy všetky otázky riešia tie kruhy, ktorých predstavitelia sú mimo jeho územia – v New Yorku, Londýne a Paríži.
Treba zdôrazniť, že samotnú izraelskú ekonomiku kontrolovala medzinárodná sionistická korporácia a prostredníctvom nej americké, európske a iné nadnárodné spoločnosti. Takže medzinárodný sionizmus vždy považoval Izrael, ktorý mu dal zvláštnu moc nielen za svojho potomka, ale aj za vlastný majetok.
K posilneniu svetovej sionistickej štruktúry prispel aj Izrael ako hlavný spojenec USA na Blízkom východe, ktorý ju využíval na dosahovanie svojich ekonomických, politických a vojenských cieľov nielen v tomto regióne, ale aj v iných častiach sveta najmä prostredníctvom úzkej spolupráce medzi CIA a MOSSAD. Vďaka vojenskej pomoci USA sa Izrael stal jej jadrovou oporou na Blízkom východe. Čo sa týka celkovej pomoci poskytnutej Izraelu po 2. svetovej vojne tá dosiahla 140 miliárd USD. Od roku 2007 dosahujú americké dotácie ročne 3 miliardy USD z ktorých väčšina ide na nákup amerického vojenského tovaru a služieb.
Strategické záujmy Spojených štátov určovali spoľahlivé americko-izraelské spojenectvo, ale zvláštnu silu mu dodávali záujmy sionistickej zložky amerického establishmentu. Po vytvorení silného systému lobingu v záujme Izraela, ktorého základom je AIPAC - americko-izraelský výbor pre styk s verejnosťou bol vytvorený v roku 1954 a sionistický kapitál natoľko posilnil svoje politické pozície v Spojených štátoch, že v skutočnosti prevzal kontrolu nad ich štátny stroj, ktorý ho núti pracovať v ich záujme. Americký štát je chrbtovou kosťou sionizmu a puto medzi americko-sionistickou loby a Izraelom je také silné, že ho nemôže oslabiť nijaká kritika Izraela vnútri ani mimo americkej spoločnosti.
S pádom ZSSR a začiatkom reštrukturalizácie systému svetového riadenia nastali v postavení Izraela vážne zmeny. Čo sa týka jeho medzinárodnopolitického poslania keďže prestal byť baštou boja proti ZSSR na Blízkom východe zachoval si svoj význam ako jedno z hlavných centier odporu proti „medzinárodnému islamskému terorizmu“. A v tomto smere má pre neho zvláštnu úlohu americká sionistická lobby.
Model konfrontácie „sionizmus-islamizmus“ sa prenáša aj do iných regiónov – predovšetkým do Európy kde pripravujú stret radikálneho islamizmu s európskym nacionalizmom protestantsko-sionistického typu, ktorého sa Breivik stal živým symbolom. Nesmieme zabúdať, že obe proti sebe stojace sily sú v skutočnosti produktom západných spravodajských služieb a ich obeťou sa stane každý – Židia, imigranti z východu aj Európania.
Hlboké zmeny zároveň ovplyvnili samotnú izraelskú spoločnosť čo ostro nastolilo otázku jej „židovskej identity“.
Faktom je, že za posledných 20 rokov pod vplyvom globalizácie prešla izraelská ekonomika ako píšu výskumníci „tektonickými posunmi“, ktoré úplne zmenili sociálnu tvár krajiny. Východiskovým bodom tu bolo prijatie „Stabilizačného plánu“ v roku 1985, ktorý zrušil obmedzenia devízových transakcií vytvoril priaznivé podmienky pre zahraničné investície a otvoril izraelským podnikom možnosť investovať v zahraničí.
Ale 90. roky nazývané éra „veľkých peňazí“ sa stali skutočne revolučnými. Znamenalo to začiatok veľkého izraelského majetku, ktorý vznikol v dôsledku nasledujúcich procesov. Po prvé privatizácia totálny lacný predaj izraelským a zahraničným investorom odborových a štátnych koncernov a bánk, ktoré predtým dominovali ekonomike, ktorá sa rozšírila aj do kibucov, ktoré slúžili ako model rovnosti a solidarity.
Po druhé, masová repatriácia zo ZSSR (400 tisíc ľudí), ktorá prispela k vzniku lacnej pracovnej sily, extenzívnemu ekonomickému rastu a zvýšeniu ziskovosti každého podnikania, vzniku realitného boomu a rastu cien nehnuteľností aj pozemkov (navyše samotní repatrianti v konečnom dôsledku nedokázali ťažiť z výhod hospodárskej obnovy).
Po tretie skok vo vývoji odvetví náročných na vedu (high-tech) v ktorých investičný boom pripomínal situáciu v čase objavenia zlatých rýľ v Kalifornii alebo na Klondiku na Aljaške. Tu vznikli veľké majetky doslova z ničoho. V rokoch 1992 až 2005 zahraničné a izraelské spoločnosti získali alebo zlúčili 150 high-tech spoločností v Izraeli v celkovej hodnote približne 25 miliárd USD.
V dôsledku týchto procesov bolo začiatkom 21. storočia hospodárstvo krajiny pod kontrolou 18 rodín s obrovským bohatstvom a vplyvom medzi ktorými sú najznámejší S. Arison, bratia Oferovci, Wertheimerovci, Nimrodi, L. Leviev, I. Tshuva, E. Horowitz, B. Steinmetz a i. Ich tržby podľa odhadov analytickej skupiny Business Data Israel (BDI) v roku 2006 dosiahli 50 miliárd USD čo predstavovalo 77 %. štátneho rozpočtu a polovice národnej priemyselnej produkcie krajiny. Tri najväčšie banky kontrolujú 80 % bankového trhu a dostávajú 70 % zisku.
Ďalším dôsledkom zmien bol intenzívny prienik zahraničného kapitálu do Izraela pre ktorý sa po podpísaní dohôd z Oslo v roku 1993 vytvorili obzvlášť priaznivé podmienky. TNK a TNB doslova objavili izraelský trh. Svoje pobočky tu začali vytvárať Kimberly Clark, Nestl, Unilever, Procter & Gamble, McDonald, Burger King, British Gas, Volkswagen a Citigroup, Lehman Brothers, HSBC, Bank of America a Chase Manhattan.
Prítomnosť amerických TNC je viditeľná najmä v sektore špičkových technológií kde celkový objem finančných prostriedkov, ktoré vynaložili na nákup izraelských podnikov predstavoval 42 miliárd USD. Intel, Microsoft, ako aj SAP, IBM Cisco Systems a Motorola vytvorili tu svoje prvé zahraničné výskumné a vývojové centrá. A v roku 2007 finančný holding amerického miliardára Warrena Buffetta kúpil za 4 miliardy dolárov izraelskú spoločnosť Iscar Metalworking, čo bola jeho prvá akvizícia mimo USA.
Na druhej strane izraelský kapitál začal aktívne investovať v zahraničí do nehnuteľností, stavebníctva, energetiky, poľnohospodárstva a nových technológií. V prvom štvrťroku 2011 sa objem zahraničných investícií Izraelčanov zvýšil o 5 % na 11,7 miliardy dolárov celkovo podľa Bank of Israel dosiahol objem ich zahraničných investícií 262 miliárd dolárov.
V súčasnosti je izraelský kapitál sústredený v Turecku vo východnej Európe, USA, na Ďalekom východe, v Rusku, na Ukrajine a v Kazachstane. Čo sa týka Kazachstanu podľa izraelských novín Haaretz štvrtinu jeho ekonomiky ovláda izraelský miliardár z Kirgizska A. Maškevič, ktorý tu žije. Spolu s F. Chodievom a A. Ibragimovom je členom známeho „euroázijského tria“, ktoré vlastní holding Eurasian National Resources Corporation registrovaný v Londýne a zaoberajúci sa výrobou elektriny, ťažbou a spracovaním nerastných surovín v r. Kazachstan.
Maškevič, ktorý je zároveň predsedom predstavenstva Eurázijskej banky kontroluje nielen miestny priemysel hliníka, železnej rudy a chrómu, ale podieľa sa aj na rozvoji týchto odvetví v Rusku a na Ukrajine. Zároveň stojí na čele Euro-ázijského židovského kongresu jednej z regionálnych pobočiek Svetového židovského kongresu, ktorý sponzoroval výstavbu najväčšej synagógy v Strednej Ázii Beit Rachel-Chabad Lubavichi pomenovanej po Maškevičovej matke.
Je dôležité poznamenať, že Kazachstan spolu s Azerbajdžanom dodáva takmer 90 % ropy spotrebovanej Izraelom a Azerbajdžan je zároveň najväčším dovozcom vojenských produktov produkovaných židovským štátom v postsovietskom priestore. V súvislosti so zhoršením turecko-izraelských vzťahov sa experti domnievajú, že Azerbajdžan môže dobre zaujať miesto Turecka v izraelskom systéme ekonomických väzieb. Tieto väzby sa nedávno vyvinuli obrovským tempom ďaleko pred podobnými ukazovateľmi s inými krajinami postsovietskeho priestoru.
V dôsledku takejto aktívnej integrácie krajiny do svetovej globálnej ekonomiky sa izraelský kapitál natoľko zlúčil s nadnárodným kapitálom, že pojem „národná ekonomika“ stráca akýkoľvek význam ( a v súlade s hodnotením najviac globalizovaných krajín na svete v roku 2007 je Izrael na 21. mieste pred Nemeckom a Francúzskom ).
Ekonomická globalizácia kladie za prioritu vytváranie atraktívnych podmienok pre investície čo je možné v podmienkach mieru a minimálnych zásahov vlády. Je to spoločný proces pre všetkých, ale pre Izrael sa to zmenilo na akútny problém, ktorý spochybnil samotnú národno-štátnu ideu, ktorá do značnej miery určuje jeho „židovskú identitu“.
Súčasná realita, ktorá sa dostala do ostrého konfliktu s ideou národného štátu napokon vyvolala otázku nezmyselnosti sekulárneho nacionalizmu, ktorý bol vyjadrený politickým sionizmom a potreby hľadania novej „izraelskej identity“. Diskusie, ktoré prebiehajú v židovskej komunite sú o to naliehavejšie, že je sama o sebe mimoriadne rôznorodá: sionisti sa stavajú proti Židom, ortodoxní Židia proti sekulárnym Židom, konzervatívny judaizmus je proti reformným Židom atď.
Celý tento pluralizmus je však len akousi realizáciou známeho princípu – „cez chaos k poriadku“. Sionistická elita, ktorej najvýznamnejším vedúcim jadrom je sekta Chabad posilňuje svoje postavenie.
A práve teraz keď sa Izrael už stal globalizovaným centrom kontroly diaspóry otvorene prechádza k realizácii hlavnej myšlienky načrtnutej Ahad-Haamom o duchovnej svetovláde. Dnes sa táto myšlienka javí ako aktualizovaná forma „náboženského sionizmu“, ktorý predtým zostal v tieni a nachádza svoj výraz v „hypersionizme“, ktorého ideológom je rabín Šmulevič. Aké konkrétne úlohy si kladie hypersionizmus?
Šmulevič ho prezentuje ako piaty projekt, ktorý by mal nahradiť doterajšie štyri ideologické projekty, ktoré sa postupne realizovali v dejinách Židov. Prvý vychádzal z potreby uzavrieť Židov do zákona Tóry a Talmudu, druhý z myšlienky asimilácie, tretí z myšlienky reformizmu a štvrtý z myšlienky politického Sionizmu, ktorý sme považovali za účinný v podmienkach akútnej globálnej konfrontácie a dnes bol porazený.
Šmulevič formuluje úlohu hyperzionizmu takto: „Židia sa musia vrátiť k úlohe, ktorú už spontánne začali hrať vo svetovej európskej civilizácii a ktorá je v skutočnosti prikázaním judaizmu – byť silou, ktorá riadi ľudskú civilizáciu, ktorý stanovuje štandardy ľudskej civilizácie. “ "Hyper" znamená "mimo". A ak bol sionizmus (rozumej politický) nasmerovaný dovnútra (všetci Židia musia žiť na Sione), potom hypersionizmus presahuje úzke hranice načrtnutých hraníc.
„Hyperzionizmus hovorí: nie Žid za Sion, ale Sion za Žida. Ak je samotný Sion zduchovnený fyzickou prítomnosťou Židov nachádza sa v centre židovského štátu a tak každé miesto kde žije Žid sa stáva Sionom“. Dôležité je, že nejde nevyhnutne o vojenskú kontrolu a silnú prítomnosť, ale aj o intelektuálny a ekonomický vplyv.
Hlavnou vecou je zahrnutie územia do spoločného poľa v strede ktorého je Izrael. Úlohou preto je premeniť Izrael na vedúcu intelektuálnu a ekonomickú veľmoc postindustriálneho sveta. Masové metódy na dosiahnutie tohto cieľa sa stanú v rokoch 2011-2012 a do roku 2018 by sa mal hypersionizmus stať vedúcim hnutím.
Ak teda predtým sionizmus pôsobil ako politika, ktorá využívala náboženský faktor teraz izraelská elita mení náboženstvo samotné na politický faktor. Ako uvádza Šmulevič, „hypersionizmus prináša mystiku na politickú úroveň“.
„Srdcom nášho hnutia je kabala, ktorý mení sa na politický zdroj ,“ jeho úlohou je organizovať spoločnosť a to aj manipuláciou vedomia más. Kabala je ideológia a je to politická zbraň, ktorá umožňuje aby sa židovská civilizácia založená na judaizme stala svetovou civilizáciou.
"Judaizmus nevidíme ako kmeňové náboženstvo, ale ako civilizáciu, svetovú civilizáciu, ktorá by sa mala stať hlavnou aktívnou ideologickou silou ľudstva." Musí nahradiť americké civilizačné štandardy a americkú kultúru, ktorá teraz dominuje. Keďže Izrael je centrom moci „iskier svätosti“, úlohou je oslobodiť a zaľudniť Zem Izrael postaviť chrám, ktorý by sa mal stať duchovným centrom ľudstva, vytvoriť „spravodlivý poriadok“ a „šíriť túto svätosť“ po celom svete“. V skutočnosti sionizmus dosahuje novú úroveň manipulácie s vedomím Židov aj Nežidov a berie na seba poslanie formulovať globálnu etiku pre celé ľudstvo.
Ako do tejto etiky zapadá jeho nežidovská časť? Faktom je, že toto náboženstvo je židovskou verziou ekumenizmu v ktorom judaizmus zostáva nezmenený zatiaľ čo iné náboženstvá sa svojou reformou („očista“) transformujú na „judaizmus pre nežidov“, „židovský monoteizmus pre celé ľudstvo“ – tzv. takzvaný „noahizmus“ (odvodený od „bnei-Noah“, teda „Noemove deti“).
Podľa tohto učenia sú len dva spôsoby spásy: pre Bohom vyvolených Židov je to dodržiavanie 613 prikázaní Starého zákona a pre Nežidov dodržiavanie 7 Noemových prikázaní. Iné náboženstvá Judaizmus považuje za nevedenie k Bohu. 7 Noemových prikázaní je minimálny súbor požiadaviek, ktoré podľa Židov Boh dal Adamovi a Noemovi a je nasledovný: 1. menovanie sudcov, 2. zákaz modlárstva, 3. zákaz cudzoložstva, 4. zákaz rúhania, 5. zákaz vraždy, 6. zákaz krádeže, 7. zákaz jedenia mäsa odrezaného zo živého zvieraťa.
Tieto ustanovenia neboli prevzaté z Tóry (ktorá ich neobsahuje), ale zaviedli ich mudrci Talmudu (Tractate Sanhedrin 56a) v súlade so zásadami výkladu slov a fráz Tóry a sú rabínskou tradíciou. Ako sa uvádza v jednej zo židovsko-katolíckych deklarácií z roku 2007, „židovská tradícia zdôrazňuje spojenie s Noachom ako vyjadrenie univerzálneho morálneho kódexu, ktorý je povolané rešpektovať celé ľudstvo“.
Je príznačné, že aktívny signál na šírenie tohto učenia dal vedúci sekty Chabad Schneerson v roku 1983 keď jeho aktivity začali presahovať hranice židovskej komunity a nariadil lubavičským chasidim zaviesť univerzálne vedenie Tóra do univerzálneho života. Teraz sú to tí druhí, ktorí sú najaktívnejší pri vysvetľovaní „siedmich prikázaní“ ako univerzálnej stránky Tóry.
Najúčinnejšou formou ako viesť k prijatiu tohto systému hodnôt, ktorý je v porovnaní s kresťanstvom extrémne nízky môže byť iba rozklad samotného kresťanstva prostredníctvom šírenia jeho aktualizovaných verzií, prostredníctvom jeho judaizácie (čo sa stalo už pri katolicizme, resp. s mnohými oblasťami protestantizmu), zavedenie zjednodušených verzií kabaly pre nežidov (ktorému sa aktívne venuje predseda Medzinárodnej akadémie kabaly M. Laitman), povzbudenie ekumenického hnutia a rôznych okultno-ezoterických hnutí, letnično - charizmatické hnutia a všetko čo narúša tradičné náboženstvo.
Hlavným cieľom je dosiahnuť dobrovoľné psychologické akceptovanie nadradenosti talmudského judaizmu a Židov ako „ľudí kňazov“ podľa ktorých by sa hodnoty kňazov mali stať základom morálky a práv iných národov. Pokiaľ ide o ekonomickú etiku Tóry a Talmudu jej chápanie peňazí a bohatstva bolo dlho „hlavnou konajúcou ideologickou silou ľudstva“ a v tomto smere sa už judaizmus zmenil na svetovú civilizáciu.
Na základe zákonov judaizmu funguje celý moderný svetový finančný systém vrátane jeho centrálnej štruktúry – Federálneho rezervného systému. A nie je náhoda ako opäť zdôraznil Eduard Khodos od roku 1986 je dolár s podobizňou Rebbe Schneerson prvkom rituálu požehnania vykonávaného v sekte Chabad a zohráva úlohu akejsi ikony. Pre zvyšok ľudstva existuje iná verzia tejto "ikony" - bez obrazu Schneersona.
Okrem toho však hovoríme o priamom zavedení v maskovanej podobe do právnych systémov národov nepropagovaných „na interné použitie“ ustanovení Talmudu, ktoré umožnia sionistickej elite už na právnom základe a v celosvetovom meradle si prisvojiť cudzí majetok a nakladať so životmi a osudmi ľudí. Veď práve v judaizme je jasne formulovaný pojem „gefker“, aplikovaný na majetok Nežidov a označuje slobodnú vec, ktorá nepatrí nikomu.
Živým príkladom tohto procesu je napríklad pokus zaviesť pod názvom „juvenilná justícia“ systém trestno-konfiškačných orgánov čo je v skutočnosti židovský zákon Khazaki. Khazaka je moc nad majetkom Nežida , ktorú Žid získa na základe kúpnej zmluvy s qahalom, ktorý mu tento majetok predá na základe jeho práv bez vedomia a súhlasu majiteľa.
S Chazakom získava Žid výhradné právo bez prekážok alebo konkurencie zo strany iných Židov a pokúsiť sa zmocniť predmetného majetku. Zákon o meropie (odstránenie skutočného vlastníka z jeho majetku) umožňuje qahalu predať do prevádzky Žida aj osobám bez nehnuteľnosti. Tak isto deti Nežida môžu patriť podľa zákona Talmudu tomu Židovi, ktorý získa právo na meropie od miestneho kahalu.
Odhalenie skutočných náboženských a právnych základov systému súkromnej moci globálnych elít, ktorý sa nám v celosvetovom meradle vytvára pred očami nám dáva možnosť jasne si predstaviť ako konečný cieľ tejto moci a tak aj konkrétne mechanizmy jej realizácie. A zatiaľ čo táto zločinecká morálka bude oficiálne hodnotená z hľadiska tolerancie a pluralizmu tak „nový poriadok“ sa bude budovať zrýchleným tempom. Takže skôr než sa stihneme obzrieť späť ocitneme sa pred zdanlivo nemysliteľnou no dokonanou skutočnosťou – privatizáciou celého ľudstva hŕstkou beztrestne opitých židov zo svetových siekt.
