5. Stotožňovanie lásky s milotou – Milota a láskavosť sú aspektom lásky. Ale aspektom lásky môže byť rovnako aj pokarhanie, trest i pochvala. Napriek tomu dnes mnohí, dokonca aj v Cirkvi, lásku stotožňujú s milotou, potvrdením, schvaľovaním, povzbudzovaním a s inými pozitívnymi vlastnosťami. Pravá láska však niekedy musí byť ochotná trestať, trvať na zmene a vyčítať chyby.

Moderná doba však prirovnávajúc lásku k obyčajnej láskavosti hovorí: „Ak ma naozaj miluješ, budeš potvrdzovať, dokonca oslavovať to, čo robím.“ V takejto atmosfére, keď sa cirkevné učenie nezhoduje napríklad s modernými predstavami o sexualite, je Cirkev obviňovaná z „nenávisti“ len preto, že „nepotvrdzuje“ to, čo od ľudia vyžadujú. Politika identity (keď ľudia celú svoju identitu a dôstojnosť zviažu s úzkym okruhom správania alebo vlastností) zosilňuje vnímanie osobnej urážky.

Ale namiesto toho, aby sme si stáli za svojím a trvali na tom, že stavať lásku a pravdu do protikladu je falošná dichotómia, väčšina katolíkov ustupuje a mnohí tiež veria, že láska sa dá zredukovať na obyčajnú láskavosť. Mnohí z nich preberajú názor sveta, že Cirkev je neláskavá, a preto zlá či dokonca nenávistná.

To nič, že Ježiš povedal veci, ktoré boli podľa tohto štandardu neláskavé, a že často hovoril celkom otvorene o hriechu (okrem obyčajnej sociálnej spravodlivosti a farizejských postojov tam zahŕňal aj také veci, ako je sexuálny hriech, cudzoložstvo, rozvod, nevera a podobne). Nie, na to všetko zabudnite, pretože Boh je láska a láska je dobrota a dobrota je vždy príjemná a potvrdzujúca. Preto usudzujú, že Ježiš v skutočnosti nemohol povedať mnohé z vecí, ktoré sa mu pripisujú. Tento omyl redukuje Ježiša na neškodného hipíka a nesprávne chápe lásku tým, že ju stotožňuje s obyčajnou láskavosťou a bezpodmienečným potvrdzovaním.

Mnohí katolíci podľahli tomuto omylu a obetovali pravdu. V našom kompendiu moderných omylov je na vysokom mieste.

6. Nesprávne chápanie podstaty tolerancie – Väčšina ľudí dnes stotožňuje toleranciu so súhlasom. Preto keď mnohí požadujú alebo žiadajú „toleranciu“, v skutočnosti požadujú súhlas.

Tolerancia však pochádza z latinského tolerare: znášať, tolerovať alebo trpieť. Ako také sa vzťahuje na podmienečné znášanie alebo aspoň nezasahovanie do presvedčení, činov alebo praktík, ktoré niekto považuje za nesprávne. Človek ich môže do určitej miery tolerovať, aby zabránil napríklad prísnemu vymáhaniu alebo drakonickým trestom, zbytočnému zasahovaniu do súkromia atď. Ak však v tom chýba zložka námietky, nehovoríme o „tolerancii“, ale o „ľahostajnosti“ alebo „afirmácii“.

A práve v tom spočíva jadro omylu katolíkov, ktorí podliehajú omylu tolerancie, ktorú chápu ako schvaľovanie. Jednoducho povedané, to, čo nazývajú toleranciou a dokonca sa ňou pýšia, je v skutočnosti forma indiferentizmu a subjektivizmu. Namiesto radostného a horlivého ohlasovania pravdy, ako ju zjavil Boh, si osvojili falošnú toleranciu, ktorá je voči pravde ľahostajná alebo dokonca utvrdzuje v omyle. A ešte si gratulujú k „morálnej nadradenosti“ svojej tolerancie. V skutočnosti ide skôr o lenivosť prejavujúca sa v nechuti pustiť sa do náročnej úlohy hovoriť pravdu pochybujúcemu svetu.

Tolerancia je dôležitou cnosťou v zložitých a pluralitných kultúrach, ale nemala by sa rozšíriť natoľko, aby stratila svoj skutočný význam, ani absolutizovať do takej miery, aby sa tolerancia očakávala za každých okolností len preto, že sa vyžaduje.

Aj katolíci by mali trochu vytriezvieť a uvedomiť si, že keď dnes mnohí od nás požadujú toleranciu, sami nemajú v úmysle byť tolerantní voči nám. Mnohé z tých istých záujmových skupín, ktoré požadujú toleranciu, pracujú na obmedzovaní náboženskej slobody a čoraz menej sú ochotné tolerovať náboženské pohľady na verejnom priestranstve. Naše dôsledné ustupovanie požiadavkám falošnej tolerancie iba pomáha nastoliť veľkú tmu a tlak na prispôsobovanie sa alebo schvaľovanie ťažkého hriechu.

Osem moderných omylov, ktoré by každý katolík mal poznať a vyhnúť sa im - paradigma.sk